Vydává obecně prospěšná společnost Archaia Brno o. p. s. Vydáno s podporou Grantové agentury AVČR (projekt č. 404/09/1966) / Published with the support of the Czech Foundation of Sciences (project No. 404/09/1966)

Brno 2011

ARCHAIABRNO

o. p. s.

FORUM URBES MEDII AEVI VI.Příspěvky ze 7. ročníku mezinárodní konference FORUM URBES MEDII AEVI konané v kongresovém sále Mendelovy univerzity 13.–16. května 2008 ve Křtinách

Proceedings of the 7th year of the FORUM URBES MEDII AEVI international conference held in the congress hall of Mendel University, Křtiny in 13th–16th May 2008

SUROVINOVÁ ZÁKLADNAA JEJÍ VYUŽITÍ VE STŘEDOVĚKÉM MĚSTĚ

–THE RESOURCE BASE AND ITS UTILISATION

IN THE MEDIEVAL TOWN

FORUM URBES MEDII AEVI VI.Recenzované periodikum/Reviewed periodical

Vydavatel/Published by: Archaia Brno o. p. s.Adresa redakce/Address: Bezručova 15, 602 00 BrnoE-mail: brno@archaiabrno.czHttp://www.archaiabrno.orgHttp://www.fuma.czTel./Fax: 515 548 650

Předseda redakční rady/Editor-in-chief: Prof. PhDr. Zdeněk Měřínský, CSc. Výkonný redaktor/Executive editor: PhDr. Rudolf Procházka, CSc.Členové redakční rady/Editorial board: PhDr. Peter Baxa, PhDr. Jiří Doležel, PhDr. Viktor Ferus, Mgr. Petr Hrubý, PhD.,

Mgr. Vojtěch Kašpar, David Merta, Mgr. Marek Peška, Mgr. Jaroslav Podliska, PhD., PhDr. Rudolf Procházka, CSc.

Technická redakce/Technical board: Mgr. Soňa MertováRecenzenti/Reviewers: Mgr. Jan Havrda, Mgr. Petr Kočár, prof. RNDr. František Krahulec, CSc., PhDr. Jiří Merta,

prof. PhDr. Josef Unger, CSc.Překlady/Translations: Mgr. Irma Charvátová, PhDr. Jitka SeitlováJazyková korektura/Language editing: PhDr. Jitka Skorkovská, PhDr. Sonja Schürmann

Sazba a grafická úprava/Typesetting and graphic design: Archaia Brno o. p. s.Obálka/Cover: Černá a fialová s. r. o.Tisk/Print: Tiskárna Didot, spol. s. r. o.Náklad/Print run: 500 ksBrno 2011

ISBN: 978-80-903588-6-7ISSN: 1803 1749

ARCHAIABRNOo. p. s.

ČURNÝ – JAVORSKÝ 2011

Marián Čurný – František Javorský: Tehelne v slovenských mestách v stredoveku

a novoveku. FORUM URBES MEDII AEVI VI, Brno 2011, s. 26-45. ISBN: 978-80-903588-

6-7.

Slovo úvodem str. 3IntroductionEinleitungRudolf Procházka

Úvod do problematiky středověkých technologických postupů opracování str. 4stavebního kameneIntroduction to Mediaeval Technological Procedures in the Working of Building StoneEinführung in die Problematik mittelalterlicher technologischer Verfahren bei der BausteinbearbeitungMichal Cihla – Michal Panáček

Tehelne v slovenských mestách v stredoveku a novoveku str. 26Brickyards in Slovak Towns in the Middle Ages and the Modern AgeZiegeleien in slowakischen Städten im Mittelalter und in der NeuzeitMarián Čurný – † František Javorský

Surovinová základna Pohanska u Břeclavi str. 46Resource Base of the Pohansko Settlement, near Břeclav Die Rohstoffbasis von Pohansko bei Břeclav/LundenburgPetr Dresler

Reste eines mittelalterlichen Wasserhebewerkes str. 62und eines aus der türkischen Zeit in BudaRemains of a Mediaeval Water Pump, Traces of Another, from Ottoman BudaPozůstatky středověkého čerpadla a dalšího z tureckého období v BuděGabriella Fényes

Hutnictví kovů v podhradí Pražského hradu str. 68Metallurgy Below Prague CastleDas Hüttenwesen im Suburbium der Prager BurgJan Havrda – Jaroslav Podliska

K výrobě a variabilitě stavební keramiky ve středověkém a novověkém Brně str. 98The Manufacture and Variability of Building Ceramics in the Mediaeval and Modern-Age BrnoDie Produktion und Variabilität der Baukeramik im mittelalterlichen und neuzeitlichen BrünnPetr Holub

Ťažba a použitie baraneckých pieskovcov v stredoveku str. 122The Mining and Use of the Baranec Sandstones in the Middle AgesAbbau und Verwendung der Baranec-Sandsteine im MittelalterAlžbeta Hornáčková

Hornické a úpravnické areály na českomoravské vrchovině a jejich str. 128vztah k soudobým městským centrům ve 13. stoletíMining and Metal-Processing Areas in the Czech-Moravian Highlands and Their Connection with Contemporaneous Towns in the 13th CenturyBeziehungen zwischen den Bergbau- und Aufbereitungsarealen und den Städten in der Montanlandschaft Českomoravská vrchovina (Böhmisch-Mährisches Bergland) während des 13. JahrhundertsPetr Hrubý – Petr Hejhal

Vápenka před branou svatého Benedikta str. 176A Lime Kiln Outside the St. Benedict Gate, PragueKalkofen vor dem St.- Benedikt-Tor in PragPetr Juřina – Jan Zavřel

Zásobování města Brna železem v období středověku str. 184Supplying Brno with Iron in the Middle AgesEisenversorgung der Stadt Brünn im Mittelalter Jiří Merta

Mineralogicko-petrografická charakteristika pálenej strešnej krytiny z Bratislavského hradu str. 194The Mineralogical and Petrographic Characteristics of Bratislava Castle Fired Roofing TilesMineralogiosch-petrographische Charakteristik der DachziegelPeter Nagy – Miloš Gregor

Historický kameňolom litavských vápencov v Devíne pri Bratislave str. 204A Historical Quarry of Leitha Limestone in Devín, near BratislavaHistorischer Steinbruch Litauer Kalksteine in Devín bei BratislavaDaniel Pivko

Obsah

1

2

Archeologické doklady výroby z 12.–13./14. století v jihovýchodní části Brna str. 212ve vztahu k vývoji zástavbyArchaeological evidence of production in the 12th–13th/14th centuries in the south-west part of Brno with relation to the development of the built-up areaArchäologische Produktionsbelege aus dem 12.–13./14. Jahrhundert im Südostteil der Stadt Brno/Brünn im Bezug auf die BebauungsentwicklungRudolf Procházka

„Wann es zw 7 jarn chumpt…“ Medieval and early modern woodland management in Moravia str. 252Středověké a raně novověké lesní hospodaření na MoravěPéter Szabó

Archeologický výzkum pozůstatků zahloubeného pravoúhlého objektu se vstupní šíjí str. 260na náměstí Jana Žižky z Trocnova v ČáslaviArchaeological Research into the Remains of a Sunken Perpendicular Building with an Entrance Spine in náměstí Jana Žižky z Trocnova Square, ČáslavArchäologische Untersuchung der Restbestände einer rechteckigen Grube mit einem rampenartigen Eingang vom Platz Jana Žižky z Trocnova in ČáslavMartin Tomášek – Jolana Šanderová

Rostlinné zbytky jedním z pramenů pro interpretaci čáslavského středověkého objektu str. 276Vegetal remains as one of the sources for interpretation of the Čáslav Medieval objectVěra Čulíková

Pylová analýza vzorků z archeologického objektu 1502 v Čáslavi str. 304Pollen Analysis of Samples from Archaeological Site 1502, ČáslavPollenanalyse der Proben aus dem archäologischen Objekt 1502 in ČáslavVlasta Jankovská

Zvonařská dílna na náměstí Republiky v Praze str. 308Bell Workshop in the Republiky Square in Praha (Prague)Glockengiesserei auf dem Republiky Platz in Praha (Prag)Martin Vyšohlíd

Seznam autorů str. 324List of Authors

Obsah

Marián Čurný – † František JavorskýTehelne v slovenských mestách v stredoveku a novoveku

26

Brickyards in Slovak Towns in the Middle Ages and the Modern AgeThe contribution discusses historical and archaeological sources concerning brickyards in Slovak towns in the Middle Ages and the modern age. The oldest records mentioning brickmakers and places of brick production in Slovakia come from the late 14th century, the majority from the first half of the 15th century. Toponyms indicating brickmaking are recorded from the mid-13th century onwards, chiefly in the 15th century. However, more detailed sources providing an insight into the technology and extent of the period brick production, as well as trade, only appeared in the 17th century. The contribution explores these issues on the example of three Slovak towns: Modra, Pezinok and Skalica. The second part of the contribution is devoted to archaeological finds of brick manufacture in towns, on the example of a municipal brickyard in Levoča-Červená chyžka (1550–late 17th century). About 60,500–60,700 bricks could be fired in a kiln at once. The kilns had four heating channels and an arched chamber with a chimney; the type is known from the European environment in the 16th–17th centuries.

Úvod Hlavnou myšlienkou predkladaného príspevku je podať ucelenejší pohľad na problematiku mestských tehelní na Slovensku v stredoveku a novoveku. Túto problematiku možno na základe doterajšieho štúdia dostupných prameňov sledovať tak po stránke historickej ako aj archeologickej. Tomu zodpovedá aj samotné rozdelenie príspevku na dve časti. Kým v prvej časti sú predstavené výsledky excerpcie historických prameňov zmieňujúcich sa o tehelniach a tehliarskej výrobe v niektorých slovenských mestách (Bardejov, Bratislava, Košice, Levoča, Modra, Pezinok, Skalica a ďalšie), v druhej časti ide o publikovanie doposiaľ podrobnejšie nezhodnoteného nálezu tehliarskej pece z Levoče (Javorský 1984a; 1984b). Výsledkom doterajšej heuristiky prameňov k tehliarstvu v slovenských mestách v stredoveku a novoveku je konštatovanie skutočnosti, že týchto prameňov je žalostne málo, čo súvisí s dobovým okrajovým postavením tehliarstva v hierarchii remesiel (Čurný 2008, 118). Z územia Slovenska sú archeologické nálezy tehliarskych pecí známe z piatich lokalít – Bratislavy, Chotína, Iže, Kamienky a Levoče, ku ktorým je zrejme možné priradiť aj keramikársku pec na vypaľovanie dlaždíc z Poltára. Mimoriadne dobrý stav zachovania pece z Levoče‑Červenej chyžky umožňuje vyjadriť sa k jej konštrukcii a prevádzke, pričom príspevok sleduje aj historické pozadie tehliarstva v Levoči.

Historické pramene k mestským tehelniam na Slovensku

StredovekNajväčší rozmach tehliarstva od doby rímskej na Slovensku nastal v 14. a 15. storočí, kedy sa v mestách a aj vo väčších obciach začala širšia výstavba i nesakrálnych tehlových budov. Najviac rozšírená bola výroba tehiel v okolí Bratislavy, Trnavy, Nitry, Lučenca a Košíc.

Najstaršie písomné zmienky indikujúce tehliarsku výrobu nachádzame v Bardejove, Bratislave a Košiciach. Medzi záznamami v Aktoch súdu mesta Košice z rokov 1393–1405 nachádzame spolu dvadsať šesť zmienok o tehliaroch, ktorí sú rečou tohto dokumentu nazvaní czigelstreicher, czigeler, czigiler alebo czigler (Halaga 1992, 289, tab. na str. 300). V daňovom registri mesta Bardejov z roku 1437 sa uvádzajú dvaja tehliari (č. 1967, 165, 173). Oveľa podrobnejšie údaje o tehliarskej výrobe sa nachádzajú v komorných knihách mesta Bratislavy, kde sa v 15. storočí nachádzalo viacero hlinísk, napr. na konci Schöndorfskej, dnešnej Obchodnej ulice (1980, 27). Na dnešnom Hurbanovom námestí bola v rokoch 1455–1548 pec na vypaľovanie tehiel, odkiaľ bola preložená pred Špitálsku bránu. Druhá tehliarska pec sa spomína v mestských účtoch z roku 1498 na predmestí Donau‑Neusiedel, t. j. dnešná Dunajská ul. (Ortvay 1895, 348). V daňovej knihe mesta Bratislava je k roku 1434 uvedený tehliar Valentin von Vischdorf. Iný tehliar, Hanns Ziegler, ktorý vlastnil dom v Donau‑Neusiedel, sa spomína v mestskej pozemkovej knihe z roku 1439 (Ortvay 1903, 185, pozn. 5).

Viac vedomostí o tehliarskej výrobe v Bardejove máme zo 16. storočí, kedy sa v tomto meste ročne vyrábalo od 30 000 do 50 000 tehiel, no niekedy sa výroba priblížila takmer k 100 000 kusom. K tomu však patrilo i primerané množstvo škridiel. Odmena tehliarskemu majstrovi bola niečo vyššia ako 1 zlatý (ďalej zl.) za 1 000 kusov. Väčšina tehliarskeho materiálu bola určená na mestské stavby, najviac na opevňovacie práce, avšak mesto v drobnom predávalo tak tehly ako aj škridly a vápno (Jankovič 1967, 194, 196, pozn. 54).

K lokalitám so starou produkciou tehiel nás privádzajú aj toponymá s príznačným významom. Najstaršie z nich nachádzame v Košiciach a Tehle. V Košiciach sa v roku 1400 uvádza predmestská osada Tehelná Ves – Zichelsdorf a v roku 1480 Tehlová ulica – Zigelgass (Slivka 1980, 27). Na tomto mieste je však potrebné poznamenať, že pri oboch zmienkach ide o dobovú dialektickú zmenu zápisov zo „s“ na „z“, ktorá viedla k príklonu k slovanskej ľudovej etymológii „cíhel“ (cehla), čo pisári už v roku 1480 zapísali v preklade Zigelgass. Z toho neskôr vzniklo maďarské pomenovanie Teghla ucza, ktorá sa v roku 1552 uvádza ako Tehlová ulica (Halaga 1992, 128, pozn. 69). V okrese Levice sa nachádza obec Tehla, ktorá sa v písomných prameňoch po prvý raz objavuje v roku 1251 (SPS 1969, 273). Etymológia jej názvu odráža skutočnosť, že v obci sa spracúvala hlina a formovali výrobky pre stavebníctvo (Obec Tehla 2001, 32). Podobných prípadov je na území Slovenska viacero.

V archíve mesta Trnavy sa v listovom oddelení nachádza list zo 7. októbra 1592, v ktorom smolenický richtár Valentín Gašparovič oznamuje trnavskému richtárovi, že „…ich kostolník Jakub Krejči kúpil v Trnave za kostolné peniaze u Benedikta Cihlara 3 000 tehiel na zasklepenie zvonice. Všetky tie tehly sú však nanič, rozsypali sa a Benedikt Cihlar urobil ešte o tehlu ruznicu, ako by mu ju boli furmani ukradli“. Z textu je zrejmé, že Benedikt Cihlar vyvolal spor, že mu tehly ukradli furmani, aby obhájil dôvod pokazených vyhotovených tehál (Šimončič 1975, 72).

Marián Čurný – † František Javorský Tehelne v slovenských mestách v stredoveku a novoveku

27

Tehliarska výroba sa od počiatku novoveku sústreďovala na väčších panstvách a v mestách. Orientovaná bola v prvom rade na pokrytie vlastných potrieb výstavby a iba jej prebytky boli určené na voľný odpredaj. Na Slovensku tehliarska výroba v období novoveku aj naďalej zostávala výlučne manuálnym procesom. V závislosti od poveternostných podmienok bola sezónnou výrobou, ktorá bola pomerne krátka. Údaje z Maďarska hovoria, že trvala spravidla od dňa sv. Juraja (24. apríl) do dňa sv. Michala (29. september). No napríklad z mesta Győr pochádzajú zmienky o začiatku vypaľovania tehiel až v máji, resp. v júni. Ak sa začalo neskôr, tak sezóna niekedy končila až v decembri (Lövei 2002, 232).

Niekoľko málo písomných prameňov nás informuje o lokálnych tehliarskych prevádzkach, ktoré sa v prevažnej miere viažu na hospodárske aktivity miest. Práve hospodárske účty mest sú najmeritórnejším prameňom pri rekonštrukcii podmienok tehliarskej výroby v tomto období. V doterajšom historickom bádaní boli najlepšie spracované hospodárske údaje k tehliarstvu v niekoľkých západoslovenských mestách (Modra, Pezinok, Skalica). Pre účel predstavenej problematiky sa môžu stať akýmsi zrkadlom podmienok prevádzky mestských tehelní v staršom novoveku.

Od obdobia novoveku sa už stretávame s praxou, kedy je možné sledovať vývoj charakteristického pomenovania územia s intenzívnou tehliarskou výrobou až takmer po súčasnosť. Svedčia o tom toponymá napr. na dnešných Pasienkoch v Bratislave: 1613 – Ziegelstadel, 1768 – Ziegel Auel, 1775 – Ziegel Ofen–Auel, 1795 – Ziegel Ofen Auerl, 1825 – Ziel Auel, 1831 – Ziegeläugel, 1918 – Téglakemence, 1921 – Tehelné údolie/Tehelný, resp. Pöllnský záhon; a Tehelné pole: 1654 – Ziegel Offen, 1658 – Ziegelofen, 1766 – Ziegel–Auel, 1778 – Ziegelofen Auel, 19. storočí – Ziegelfeld, 1921 – Tehlové pole, 1930 – Tehelné pole (Horváth 1990, 218, 290).

Novovek

Modra

Obr. 1Mapa Levoče s vyznačenou polohou nálezu tehliarskej pece (krúžok).

Najstaršie písomné zmienky potvrdzujúce existenciu a činnosť tehliarskej pece v Modre pochádzajú zo začiatku 17. storočia a predstavujú ich tri tehliarske registre z rokov 1610, 1611 a 1612. Z registra za rok 1610 sa dozvedáme, že v tomto roku fungovala v meste jedna pec a v prenájme ju mali Pavol Richter a Andrej Goldrer (Golderer) starší. Po odrátaní všetkých

Tehelne v slovenských mestách v stredoveku a novoveku Marián Čurný – † František Javorský

28

výdavkov bol čistý výnos z prevádzky pece 7 zl. a 51 denárov (ďalej d.). V roku 1611 fungujú v Modre už dve pece a spravujú ich naďalej Pavol Richter a Andrej Golderer. Produkcia oboch pecí do apríla 1612 bola 66 500 kusov, pričom v prvej peci sa vypálilo 30 500 tehiel a v druhej 34 000 tehiel. V roku 1612 už obsluhujú dve tehliarske pece Valentín Scheüblwar a Martin (S)Pilgraus. Tí uvádzajú aj zoznam vecí, ktoré pri jali od svojich predchodcov. Išlo o dve vzorkovnice, tri široké kopáče a dve kade. Jednu drevenú motyku (Haltzhacker) museli kúpiť. V tomto roku bola funkčná iba jedna pec, z ktorej sa predalo Martinovi Schreibrovi 4 000 tehiel za 5 zl. a Valentínovi Weberovi mladšiemu 3 000 tehiel za 4 zl. 5 d. (Hrubala 2011, pozn. 9, 11–13). Na základe toho, že časť produkcie z tehliarskych pecí sa bezplatne odovzdávala na stavebné zámery mesta, môžeme uvažovať, že išlo o mestskú tehelňu.

Ďalšia existencia a činnosť tehelne v Modre je opäť písomne doložená až v druhej polovici 18. storočia. Dňa 23. januára 1775 bola uzavretá zmluva medzi mestom Modra a novoprijatým tehliarom Jánom Hlavkom. Zmluva stanovovala odmenu pre tehliara tak, že za každých 1 000 vypálených tehiel mal dostať od mesta 1 zl. 25 d., za každých 1 000 vypálených škridlíc 3 zl. a okrem toho od „každého vypálenia celej pece“ získal dva okovy piva. K dispozícii mal mať taktiež dvoch pomocníkov a potrebné palivové drevo. Ján Hlavka zostal mestským tehliarom v Modre do roku 1779, po ňom nastúpil nový tehliar Tomáš Navrátil.

V zmluve medzi mestom Modra a novým tehliarom z roku 1789 sa uvádzajú nasledovné ceny za tehliarske výrobky: za každých 1 000 tehiel (mauernzigl) 1 zl. 25 d., za 1 000 škridiel (dach ziegl) 3 zl., za 1 000 oblúkových tehiel (hohlziegl) 16 d., za každých 1 000 kusov dlaždíc (pflaster ziegl) 4 zl. 50 d. Za každé vypálenie pece mal tehliar dostať 3 zl. a dva okovy piva a pomocníci tiež po dva okovy piva (Hrubala 2011, pozn. 19, 20). Zmluva z roku 1789 okrem iného prináša cenné informácie o vypaľovaní aj keramických dlaždíc.

Obr. 2Levoča-Červená chyžka. Pôdorys tehliarskej pece. A: kameň; b: tehly; c: neskúmaná plocha; d: plot; e: kábel vysokého napätia.

Obr. 3Levoča-Červená chyžka. Profil deštrukcie tehliarskej pece. A: kamenný múr; b: tehly; 1: podložie, íl; 2: štrková vrstva; 3: ornica; 4: zásyp základu; 5: drobné kamene, tehly, hlina; 6: planírka; 7: kamene a tehly; 8: čiastočne prepálená hlina; 9: hlina, tehly; 10: drobné zlomky tehiel, kamene, hlina; 11: ohnisko; 12: tehlová drvina; 13: malta, omietka(?); 14: popol.

Marián Čurný – † František Javorský Tehelne v slovenských mestách v stredoveku a novoveku

29

Obr. 4Levoča-Červená chyžka. Tehliarska pec. 1: rekonštrukcia zaklenutia vykurovacích kanálov; 2, 3: očistený východný obvodový múr; 4, 5: tehlová obmurovka vnútornej steny východného obvodového múru. Foto F. Javorský.

PezinokPrvé písomné zmienky o výrobe pálenej tehly v Pezinku pochádzajú z roku 1614. Vo vyúčtovaní mestskej tehelne za tento rok sa uvádza predaj 3 000 tehiel na kostol v neďalekom Limbachu (Dubovský – Žudel 1982, 223, pozn. 38). V tomto vyúčtovaní tehly Tibalda Reinischera sa ďalej dozvedáme, že v Pezinku boli v prevádzke až tri tehliarske pece. Ich celková ročná produkcia bola 142 900 tehiel: prvá vyrobila 42 000 tehiel, druhá 50 900 a tretia 50 000 tehiel. Dokonca sú známe aj mená dvoch majstrov, ktorí pece obsluhovali, Matej Ján a Ján Hager (Hrubala – Wittgrúber 2006, 11). Z 31. marca 1615 pochádza tzv. malé privilégium kráľa Mateja II. pre mesto Pezinok. V bode osem privilégia sa uvádza údaj: „…ďalšie pole, patriace hradu, ktoré sa dáva spolu s tam stojacou pecou na pálenie tehiel a ďalšou vhodnou zemou na výrobu tehiel s právom jej používania obyvateľmi mesta…“ (Hrubala – Wittgrúber 2006, 11; Wittgrúber 1999, 1). Ďalšie vyúčtovania tehiel sa zachovali z rokov 1616, 1636, 1638 a 1644. V roku 1616 sa podľa vyúčtovania Jakuba Ammona v troch tehliarskych peciach vypálilo spolu 134 400 tehiel (Hrubala 2005, 1, pozn. 13). V roku 1636 sa v Pezinku spomínajú už len dve tehliarske pece, ktoré vyprodukovali 77 700 tehiel v hodnote 183 zl. 53 d. O dva roky na to sa už uvádzajú opäť tri pece, v ktorých sa vypálilo 95 500 tehiel v hodnote 286 zl. 50 d. Vo vyúčtovaní tehly Petra Crättinu z roku 1644 sa spomínajú znova iba dve pece (Hrubala 2005, 1). Nedlho po pridelení mestských výsad Matejom II. a po povýšení na slobodné kráľovské mesto v roku 1647 sa v Pezinku začalo s dostavbou mestského opevnenia. O tom, že okrem kameňa sa používala aj tehla, svedčia pravidelné účty staviteľov mestských hradieb za roky 1641–1644. Podľa nich sa za uvedené obdobie nakúpilo 81 000 tehiel, z toho 12 000 rímsových (Hrubala – Wittgrúber 2006, 12). V roku 1648 sa pri príležitosti nového vymedzenia chotárnych hraníc v spore o drevo z lesov spomína aj tehelňa ako sporné miesto.

Tehelne v slovenských mestách v stredoveku a novoveku Marián Čurný – † František Javorský

30

Na sneme v roku 1514 uhorské stavy vyhlásili, že kráľovské mestá nemajú byť v zálohu, no nový kráľ Ferdinand I. Habsburský (1526–1564) toto vyhlásenie nerešpektoval a v roku 1527 založil medzi inými mestami aj Skalicu. Záložnými pánmi Skalice sa stali strážnickí páni zo Žerotína. Záloh trval až do roku 1568, kedy sa Skalica stala natrvalo slobodným kráľovským mestom. V meste sa znovu vo zvýšenej miere rozprúdil hospodársky život, prisťahovalo sa doňho mnoho nových obyvateľov. Medzi jednotlivými prevádzkami, ktoré vlastnilo mesto po roku 1568, sa spomína okrem kameňolomu aj mestská tehelňa, ktorej produkty, tehly, škridlice a vápno išli dobre na odbyt (Šátek 1968, 82, 85, 87).

Zaujímavé údaje nám poskytuje archívny materiál Pocžet Obeczny miesta Skalice za účtovný rok od 1. mája 1632 do 1. mája 1633. V tomto období v Skalici zaznamenávame zvýšený stavebný ruch na stavbe Dolnej brány, dobudovaní mosta Hornej brány a oprave radnice, ktorú v roku 1631 postihol požiar.

V roku 1632 bolo na stavbu Dolnej brány použitých 16 080 pálených tehiel z mestskej tehelne a ďalších 2 000 tehiel bolo vyplatených Ištvánovi Kerestúrimu za fošne na padací most (Zajíčková 2007b, 5, 6). Pri oprave radnice v rokoch 1632–1633 bolo na stavbu štítov spotrebovaných 57 550 tehiel rovnako z mestskej tehelne (Zajíčková 2007b, 7).

Mestskú tehelňu, situovanú v blízkosti mestského Hájika, viedol v tomto čase Ferenc Tihlár. Keď v roku 1632 zomrel, na čas prevzala vedenie „vdova dobrej pamety pozústalá“ a neskôr nový tehliar Matyáš Tehlár. V sortimente tehelne nachádzame

Obr. 5Levoča-Červená chyžka. Tehliarska pec. 1, 2: očistený východný obvodový múr; 3: vnútorná úprava tehlovej obmurovky východného obvodového múru; 4: pracovný záber; 5: severná preskúmaná časť pece, celkový pohľad; 6: profil deštrukcie nad pecou. Foto F. Javorský.

Skalica

Zo 17. februára 1650 pochádza list Jána Kleina, v ktorom sa uvádza, že bol pezinským mešťanom a tehliarom (bürger und ziegler). Súčasťou listu bola aj jeho pečať, ktorá v pečatnom poli obsahovala formu na výrobu tehiel a nad ňou jeho iniciály HK, medzi ktorými je murársky meter (Hrubala 2004, 212, 213). V roku 1665 bolo kúpených ďalších 43 000 tehiel na výstavbu cimburia. Môžeme sa oprávnene domnievať, že väčšina a možno aj všetky tehly pochádzali z miestnych zdrojov (Wittgrúber 1999, 1), pretože prevažná časť z nich bola opatrená značkou StB, resp. SB, čiže skratkou nemeckého pomenovania mesta Pezinok, Stadt Bösing.

V roku 1711 sa medzi majetkom mesta Pezinok spomína aj tehelňa, ktorú dávalo mesto do prenájmu. Tehliar mal povolené páliť desaťkrát do roka, pričom z každého pálenia odovzdával mestu 1 000 tehiel (Wittgrúber 1999, 1).

V mestských účtoch z rokov 1737 a 1738 sa opäť spomínajú dve tehliarske pece patriace mestu. V polovici 18. storočia bola vykonaná revízia hospodárstva slobodných kráľovských miest, odkiaľ sa dozvedáme, že mestská tehelňa nebola funkčná z dôvodu nedostatku dreva. V súčte obyvateľstva z roku 1780 sa zase uvádza existencia samoty pri tehelni (Hrubala – Wittgrúber 2006, 14). Z uvedeného je zrejmé, že v druhej polovici 18. storočia sa tehliarska výroba v Pezinku dostala do regresu, pravdepodobne bola aj dočasne zastavená.

Marián Čurný – † František Javorský Tehelne v slovenských mestách v stredoveku a novoveku

31

Priezviská Dôležitou informáciou indikujúcou existenciu tehliarskej výroby sú aj priezviská. Pre 17. storočie ich v prevedení Téglasz, Téglyás, resp. Tehlár poznáme iba z urbára tematínskeho panstva z roku 1636 (Žbirková 2001, 145), zo Šale z cechových artikúl vydaných mlynárom v roku 1646 (Nováková 2004, 72, 73) a z Horných Lefantoviec zo súpisu obcí podriadených Turkom z rokov 1663–1664 (Hunka 1998a, 64). Najstaršia zmienka identifikujúca tehliara medzi menami pochádza z roku 1566 zo Sabinova (Halaga 1962, 77).

Obr. 6Levoča-Červená chyžka. Tehliarska pec. 1, 2: profil deštrukcie nad pecou; 3: prostredný vnútorný múrik; 4: západný vnútorný múrik; 5: západná časť obvodového múru; 6: profil deštrukcie nad pecou. Foto F. Javorský.

špeciálne tehly „k stavení, dlážkové, na komíny a na sklepenie“ (Zajíčková 2007a). Okrem toho vyrábal tehliar aj tehly surové, ktoré si mohol odpredať. V spomínanom účtovnom roku dodala tehelňa mestu z piatich pecí 136 400 pálených tehiel. Časť použil magistrát na stavebné aktivity mesta, časť odpredali mešťanom, ale aj okolitým mestám a obciam (napr. na vydláždenie holíčskeho kostola – 3 300 tehiel, na vežu kostola v Mokrom Háji – 3 000 tehiel). V sledovanom účtovnom roku dalo mesto vykopať Jánovi Černému v tehelni novú studňu, za čo dostal tri merice raže. Inventár tehelne doplnili o dve nové formy na tehly „sklepené“ a dve formy na tehly „k zdení“, ktoré zhotovil Krištof Stolár, každú za 25 denárov. Všetky štyri nové a dve staré formy okoval zámočník Nekrstenec (novokrstenec). Mesto kúpilo pre potreby tehelne aj štyri nové taligy za 1 zl. 20 d. a nové koliesko za 15 d. na staré taligy, lebo sa bolo polámalo. Osem dosiek z mestských zásob dreva sa použilo na zhotovenie šikmej plošiny, po ktorej sa vozili tehly do pece. V roku 1632 sa začalo aj s výstavbou novej vápenky („vápenice“), na ktorú mesto kúpilo od Ferenca Tihlára 8 000 surových tehiel za 9 zl. 35 d. (Zajíčková 2007b, 8). Ďalšie tehly z mestskej tehelne boli vydané na stavbu pecí pod panvice v mestskom pivovare v počte 510 kusov (Zajíčková 2007b, 8), nevyčíslené množstvo tehiel na opravu špitálu po jeho požiari a 1 000 tehiel na opravu školy (Zajíčková 2007b, 10). V roku 1636 sa uzniesol senát mesta, aby si tehliar, ktorý pracoval na stavbe chrámu, pribral takého tovariša, ktorý by vedel robiť tehly aj pre kostol (Mruškovič 1975, 60, pozn. 115). V roku 1648 prevzal paulínsky kláštor od mesta Skalice 19 000 tehiel, v roku 1652 tehly aj vápno v bližšie neurčenom množstve, v roku 1653 ďalších 3 000 tehiel, v roku 1655 zase 2 000 tehiel a v roku 1656 až 6 000 tehiel (Mruškovič 1975, 60, 61, pozn. 116).

V rokoch 1592–1727 postihlo Skalicu najmenej sedem obrovských požiarov, ktorým podľahla väčšina domov. V súvislosti s protipožiarnou ochranou v Skalici už do 17. storočia spadá aj vznik nehorľavej krytiny. Prvý záznam o jej použití v Skalici, a na Záhorí vôbec, poznáme z roku 1699 v súvise s dostavbou Kostola sv. Michala (Mruškovič 1975, 64, pozn. 127). Po katastrofálnom požiari Skalice v roku 1729 stúpali požiadavky na tehly, preto sa magistrát mesta snažil zvýšiť produktivitu mestskej tehelne. Svedčia o tom aj napr. záznamy o prevzatí viacerých množstiev tehiel náboženskými rádmi, ktoré sídlili v meste: v roku 1729 3 000 tehiel pre paulínov, v roku 1730 ešte 2 600 a v roku 1731 ďalších 6 000 kusov. V roku 1754 dostali paulíni príspevok 100 zl. v tehlách na postavenie novej budovy. Ďalší príspevok v tehlách dostali aj v roku 1760. V rokoch 1729–1732 dostali z mestskej tehelne v Skalici spolu 31 000 tehiel aj karmeliti. V roku 1733 im mesto darovalo 42 800 tehiel a o tri roky neskôr ešte 21 000 tehiel. V roku 1714 povolil magistrát mesta predstavenstvu karmelitského kláštora lámať kameň a páliť tehly na vlastné trovy (Mruškovič 1975, 61, pozn. 117–119). V roku 1751 nariadilo predstavenstvo mesta Skalice všetkým občanom mesta pokryť svoje domy nehorľavou škridlou (Mruškovič 1975, 64).

Tehelne v slovenských mestách v stredoveku a novoveku Marián Čurný – † František Javorský

32

Obr. 7Levoča-Červená chyžka. Tehliarska pec. 1: odkrývanie severnej časti pece; 2: severovýchodné nárožie obvodového múru; 3, 4: základná vrstva tehiel vo východnom vnútornom múriku; 5: profil deštrukcie pri západnom obvodovom múre pecev; 6: západný obvodový múr, detail. Foto F. Javorský.

Ceny Na vytvorenie si plastickejšej predstavy o používaní tehiel v barokovej architektúre máme k dispozícii prameň výnimočnej kvality. Ide o stavebný denník stavbyvedúceho Hyacinta Hangkeho vedený od roku 1709 do roku 1758 pri príležitosti realizácie prestavby a rozšírenia piaristického kostola v Prievidzi. Denník vyslovene hospodárskeho charakteru presne zaznamenával všetky výdavky za vykonané práce. Dozvedáme sa z neho, že hlinu na výrobu tehiel získal od Pálffyovcov, príp. od iných majiteľov, na ktorých pozemkoch sa tento materiál získaval. Zo záznamov o väčších dodávkach možno odhadnúť, že jeden zlatý sa platil za 250 tehiel, v čom bola zahrnutá asi aj doprava (23. december 1748: „Pro 59 000 tegularum pro fornice zl. 236“). Korýtka boli podstatne drahšie ako tehly, t. j. jeden zlatý za 120–130 korýtok, čo však súviselo s ich obťažnejšou výrobou (Šášky 1977, 157–172).

Bratislava v 18. storočí žila čulým stavebným životom. Pomerne nerovnaký príjem malo mesto zo svojich dvoch tehelní. Roku 1730 to bolo len 402 zl., ale roku 1731 už 1115 zl. a roku 1732 až 1547 zl. (Špiesz 1987, 216). V súvislosti s činnosťou rádov na území mesta sa dozvedáme niektoré podrobnosti aj v spojitosti s výrobou tehiel. Napríklad trinitári, ktorí sa po príchode do Bratislavy rozhodli stavať kostol na mieste bývalého Cintorína sv. Michala, žiadali v decembri roku 1730 mesto o povolenie vypáliť 10 000 tehál pre svoje potreby v Bartolomejovej peci (Šeregiová 1982, 45, pozn. 12). V roku 1739 mesto predalo rádu alžbetíniek na stavbu svojho kostola a kláštora 200 000 tehiel za úradnú cenu (Šeregiová 1982, 45, pozn. 13). Iný postoj mesta môžeme sledovať v jeho vzťahu k farnostiam. Právo patronátu a dozoru sa odzrkadľuje v priamej materiálnej pomoci, ktorú poskytlo mesto farnostiam pri ich stavebných akciách. Keď roku 1730 lamačskí farníci opravovali Kaplnku sv. Rozálie a postavili si zároveň zvonicu, mešťanosta im vydal 10 000 tehál z mestskej tehelne zdarma. Podobne zdarma dostali 4 000 tehál na opravu kostola a sakristie aj obyvatelia Vajnor (Šeregiová 1982, 45).

Mestské tehelne Existenciu tehelní možno predpokladať v rámci vlastného hospodárstva takmer každého mesta na Slovensku. Avšak z dôvodu doposiaľ nespracovaných archívnych materiálov ich poznáme iba pri niekoľkých. O nakoľko stručné zmienky ide, je možné presvedčiť sa pri nasledovnom krátkom prehľade. Z roku 1729 pochádza zmienka o existencii tehelne v Košiciach (Gregor – Gregorová – Kráľová 2004, 52). Z účtov mesta Nitra v roku 1795 sa dozvedáme, že do mestskej tehelne, ktorú má v prenájme Florián Kasseta, boli zakúpené dve motyky na kopanie hliny na tehly za 3 zl. Tehelňa však už dávno predtým jestvovala (Boháč 1928, 39). Medzi regálne práva mesta Nová Baňa v polovici 18. storočia patrila aj tehelňa, kde vyrobili ročne 6 000 až 8 000 tehál. Tisíc kusov predávali po 3–3,5 zl. (Zrebný 1977, 105). V daňovom súpise Zlatých Moraviec z roku 1720 sa spomína menšia tehelňa (Hunka 1998b, 187). Na základe nálezov tehiel s letopočtami 1743 a 1746 vieme, že v tomto období pracovala v Trnave tehelňa Juraja Paxyho. Okrem letopočtov a štylizovaného mestského znaku Trnavy sa na tehlách vyskytuje nápis PAXI, resp. G. PAXY (Urminský 2011).

Marián Čurný – † František Javorský Tehelne v slovenských mestách v stredoveku a novoveku

33

Archeologické pramene k mestským tehelniam na Slovensku

Levoča‑Červená chyžkaOkrem hodnotenej tehliarskej pece z Levoče‑Červenej chyžky sú z územia Slovenska doposiaľ známe ďalšie štyri archeologické lokality s nálezmi tehliarskych pecí – Bratislava s neúplne preskúmanou pecou z prvej polovice 14. storočia (Baxa 1978, 33), Chotín s dvomi pecami z 15. storočia (Čurný – Romsauer 2009), Iža s pecou z 19.–20. storočia (Čurný – Hanuliak – Kuzma 2008) a Kamienka s miliermi z 19. storočia (Čurný 2008, 165–167), ku ktorým je možné priradiť aj keramikársku pec na vypaľovanie dlaždíc z Poltára (Ožďáni 2002, 49). Nakoľko bol predmetný nález z Levoče uvedený do literatúry iba informatívne (Javorský 1984a, 100), je ho potrebné aj keď s pomerne dlhým časovým odstupom od doby jeho objavu a archeologického výskumu podrobnejšie vyhodnotiť. Jeho význam pre poznanie finálnej fázy tehliarskej výroby vo včasnom novoveku je nesporný. Na základe dokumentovanej archeologickej situácie a zvyškov konštrukcie pece je čitateľovi predložená reálna predstava o vzhľade, prevádzke a zániku tejto tehliarskej pece.

PolohaLokalita sa nachádza na juho‑juhovýchodnom okraji intravilánu mesta Levoča, v mieste, kde bol v období rokov 1941–1961 postavený niekdajší Poľnohospodársky a zásobovací závod a výrobné družstvo Obzor (obr. 1). Miestny názov polohy je Červená chyžka. Lokalita sa nachádzala na miernej vyvýšenine medzi údolím pri železničnej stanici a korytom potoka Vinica. Polohou prechádzala poľná cesta, ktorá bola súčasťou komunikačnej siete v okolí stredovekej Levoče.

Geológia a pedológia lokalityLokalita sa nachádza na okraji Levočského pohoria, a teda aj tu podložie vytvára pieskovec. Na svahu zvažujúcom sa k potoku Vinica je až tri metre hrubá ílovitá vrstva ornice.

Nálezové okolnostiSamotnému výskumu predchádzali opakované nálezy črepov a zvieracích a ľudských kostí, na ktoré sa prichádzalo počas výstavby budov bývalého Poľnohospodárskeho nákupného a zásobovacieho závodu. V máji 1983 sa začala pokládka novej mestskej kanalizácie, kvôli ktorej sa rozširovala komunikácia, poľná cesta medzi hospodárskymi budovami Poľnohospodárskeho závodu a družstva Obzor. Pri prehlbovaní boli narušené viaceré kostrové hroby, zahĺbené objekty a základy murovaného objektu (Javorský 1984a, 100).

Archeologický výskumPo skonštatovaní tohto nálezu boli zemné práce zastavené a započal záchranný archeologický výskum pod vedením F. Javorského, ktorý trval od 15. 4. do 15. 7. 1983. Výskum sa musel zamerať iba na miesta zasiahnuté stavbou, čomu bol prispôsobený jeho rozsah. V prvom rade bol začistený a zdokumentovaný profil v záreze cesty. Výskum sa sústredil na štyri plochy zasiahnuté stavbou: 1 . pokračovanie základov tehliarskej pece vo dvore Poľnohospodárskeho závodu (plocha A), 2. plocha v blízkosti porušených hrobov pri sklade chemikálií (plocha B), 3. časť základov zaniknutého Kostola sv. Jána pri prístupovej ceste k násypníku obilia (plocha C) a 4. ryha pre položenie kábla elektrického vedenia juhovýchodne od základov tehliarskej pece (plocha D). Nevýhodou výskumu bolo, že vedúci výskumu F. Javorský musel

Obr. 8Levoča-Červená chyžka. Tehliarska pec. 1, 2: vnútorné múriky v severnej časti pece; 3, 4: prostredný vnútorný múrik; 5: celkový pohľad na severnú časť pece; 6: severozápadné nárožie obvodového múru pece. Foto F. Javorský.

Tehelne v slovenských mestách v stredoveku a novoveku Marián Čurný – † František Javorský

34

zabezpečovať zároveň aj ďalšie výskumy na iných lokalitách na Spiši a že robotníci, pridelení investorom na archeologický výskum, pracovali aj na iných stavbách, čím výskum strácal na intenzite.

Ako prvý bol počas výskumu začistený a zdokumentovaný južný profil zárezu cesty vrátane profilu nad základmi tehliarskej pece. Profil dosahoval výšku 190–350 cm a bolo ním obnažené okrem časti podložia aj stredoveké a novoveké súvrstvie so zahĺbenými objektmi a hrobmi. Identifikované boli štyri stredoveké hroby a päť stavebných jám (Javorský 1984a, 100). Vo východnej časti profilu zárezu cesty v metroch 19–29 bola zistená deštrukcia murovanej stavby. Po očistení profilu sa zistilo, že múry pokračujú do prostriedku cesty. To bol dôvod pre plošný výskum o rozmeroch 10,5 × 4 m. Na profile bolo postavené oplotenie, preto tam bol ponechaný kontrolný blok o šírke 40–50 cm. Múr bol kamenný a do hĺbky 1 m od úrovne terénu bol zničený a pri deštrukcii bol aj vychýlený zo základovej ryhy v smere do vnútra pece. Narušená bola časť múru od 1 do 1 ,6 m a od tejto úrovne až po spodok základu, t. j. do hĺbky 2,45 m od úrovne terénu, bol múr neporušený. Šírka múru bola 90 cm. Múr bol postavený z pieskovcového kameňa spájaného hlinou (obr. 4:2, 3) a z vnútornej strany bol obmurovaný tehlami (obr. 4:4, 5). Od oplotenia meral múr 4,5 m, kde sa následne otáčal v pravom uhle východným smerom a pokračoval v nezmenenej šírke 0,9–0,95 m, pričom v prostriedku bol rozšírený až na 1,2 m. Severný múr mal dĺžku 9,9 m (obr. 5:4, 5). Východný múr sa v profile cesty zachoval vo výške 1,7 m, t. j. 20 cm pod úrovňou terénu. Na severnom múre bola tehlová obmurovka zachytená len vo východnej časti. Po odstránení zásypu nad vnútrajškom pece v úrovni cesty boli zistené štyri zachované tehlové múriky. Prvý múrik, v západnej časti pece, bol široký 1,15 m a od západného obvodového múru bol vzdialený 0,95 m. V múriku boli neporušené dve spodné vrstvy tehiel: spodná vrstva tehiel v múriku bola ukladaná naplocho v štyroch radoch a druhá vrstva zase na hranu. Táto technika previazania tehiel bola zdokumentovaná vo všetkých štyroch múrikoch (obr. 7:3, 4; 8:1–6). Vo vzdialenosti 0,85 m od tohto múrika sa nachádzal druhý, prostredný, široký 1,23 m, ktorý bol najzachovalejší, a to až do výšky 0,8 m od spodku. Nad dvomi spodnými vrstvami tehiel bol múrik zúžený na šírku 0,6 m (obr. 6:3). Tretí múrik bol od prostredného vzdialený 0,85 m a bol široký 1,08 m. Zachovala sa z neho iba najspodnejšia vrstva tehiel. Od vnútornej steny východného obvodového múru pece bol vzdialený 0,9 m. Zistené múriky tvorili piliere pod klenby ohnísk, resp. vykurovacích kanálov tehliarskej pece (obr. 9:2–5). Zaklenutie ohnísk začínalo nad úrovňou druhej vrstvy tehiel v múrikoch, čo potvrdzuje situácia dokumentovaná na druhom, prostrednom múriku. Priestory medzi múrikmi predstavovali vlastné podlahy ohnísk. Spodok ohnísk bol silno prepálený a nad ním sa nachádzala vrstva popola o hrúbke 5–10 cm. V mieste rozšírenia severného obvodového múru pece z 0,9 na 1,02 m možno predpokladať v nadstavbe komín pece.

V južnej časti plochy A bola preskúmaná plocha 3,8 × 10,5 m. Analogicky so severnou časťou tu boli zistené zvyšky troch stredových múrikov (obr. 10:6). Navyše tu bolo zistené čelo pece, čelná tehlová stena s otvormi do pôvodne tunelovitých otvorov ohnísk (obr. 11:1, 2).

Obr. 9Levoča-Červená chyžka. Tehliarska pec. 1: severná časť obvodového múru pece; 2–5: preskúmaná severná časť pece; 6: odkrývanie východného obvodového múru pece v južnej časti. Foto F. Javorský.

Marián Čurný – † František Javorský Tehelne v slovenských mestách v stredoveku a novoveku

35

Profil nad zásypom pece bol veľmi členitý a predstavoval jednotlivé zánikové fázy objektu (obr. 3; 11:3, 4). Rozoberanie klenieb ohnísk, stredových múrikov a obvodového múru bolo postupné. Výrazný časový predel v ňom predstavovalo veľké ohnisko, najzachovalejšie vo východnej časti zásypu, z ktorého okrem zvieracích kostí pochádzajú aj črepy keramiky zo 17. storočia a minca, denár cisára Leopolda I. z roku 1694.

Juhovýchodne od plochy A, na ktorej bola skúmaná tehliarska pec, bola vytýčená plocha D. Tá sa obmedzovala iba na zdokumentovanie ryhy pre pokladaný kábel elektrického vedenia. Asi 6,5 m od juhovýchodného rohu tehliarskej pece bol v profile ryhy zistený rozptýlený stavebný materiál, v ktorom prevládali tehly a silne prepálené kamene, teda išlo o materiál podobný materiálu zo zásypu tehliarskej pece. Ďalších 3–6,4 m južným smerom boli zistené dva narušené múry pivnice zaniknutého objektu. Priestor medzi nimi bol zasypaný stavebným materiálom. Funkcia tejto stavby sa archeologickým výskumom nedala určiť, nakoľko výskum a plošný odkryv znemožňovala prítomnosť podzemnej nádrže pohonných hmôt. Iba na základe konštrukcie múrov a stavebného materiálu sa možno domnievať, že tento objekt bol súčasný s tehliarskou pecou, resp. že bol postavený po jej zániku za využitia stavebného materiálu z pece.

Konštrukcia peceDokumentovaná tehliarska pec bola výnimočne dobre zachovaná. Obvodový múr bol vymurovaný z pieskovcového kameňa spájaného hlinou. Jeho šírka bola 0,9 m. Jeho severná stena bola v prostriedku rozšírená na 1,2 m, zrejme ako podstava komína, a južná čelná stena bola na štyroch miestach prelomená pôvodne oblúkovitými otvormi, ústiami vykurovacích kanálov. Západná a východná vnútorná stena obvodového múra boli obmurované tehlami. Tehly mali rozmery 26–26,4 × 13–13,8 × 5,8–6,2 cm (obr. 12). Obvodový múr pece sa zachoval miestami až do výšky 1 ,7 m. Vnútorné múriky mali šírku 1,08–1,23 m a pozostávali z dvoch vrstiev najprv na dĺžku a potom na hranu kladených tehiel. Následne sa ich šírka zužovala na 0,6 m. Na takto široký múrik zrejme nasadalo zaklenutie vykurovacích kanálov, ktoré boli široké 0,85–0,9 m (obr. 4:1). Rozmery pece boli – vonkajší obvod 9,9–10,4 × 8,3–8,5 m a vnútorný obvod 7–7,1 × 6–6,1 m (obr. 2). Tehliarska pec z Levoče‑Červenej chyžky sa zaraďuje k typu žiarovkových pecí so zaklenutými vykurovacími kanálmi (Krajíc 2008, 33), pričom bola čiastočne zahĺbená do terénu. Čo sa týka jej vrchného ukončenia, do úvahy prichádzajú dve možnosti – išlo buď o tzv. otvorenú pec, ktorá sa zakončovala postupným zakleňovaním vlastnými vypaľovanými tehlami na spôsob miliera, alebo o tzv. nemeckú pec, ktorej komora bola zaklenutá. Za túto možnosť sa v prípade pece z Levoče prihovára konštrukcia vnútorných múrikov ohraničujúcich pôvodne zaklenuté vykurovacie kanály a existencia rozšírenej základne na komín, ktorý odvádzal splodiny z horenia. Pri peci z Levoče možno ešte predpokladať, že jej obvodový múr bol zrejme na jednej alebo oboch bočných stranách prelomený otvormi na závoz a vývoz tehiel (obr. 13). Ak to dovoľoval terén, jeden z otvorov bol vyššie a druhý nižšie, čím sa nakladanie a vykladanie tehiel z pece a do nej zjednodušilo. Dolné vrstvy vsádzky bolo možné zavážať spodným otvorom a horné vrstvy otvorom horným (Fiala nedat., 23). Ďalšou neoddeliteľnou časťou pece bola predpecná jama – obslužný priestor pece, potrebný hlavne na obsluhu ohňa. Nakoľko sa výskum tehliarskej pece vzťahoval iba na odokrytie jej vlastného telesa, musíme ho iba predpokladať. Čo sa týka rozmerov, jeho šírka sa zhodovala so šírkou samotnej pece, t. j. asi 10 m, a dlhý bol zrejme

Obr. 10Levoča-Červená chyžka. Tehliarska pec. 1–3: odkrývanie východného obvodového múru pece v južnej časti; 4: juhovýchodné vnútorné nárožie obvodového múru pece; 5: odkrývanie deštrukcie nad južnou časťou pece; 6: preskúmaná južná časť pece, pohľad od východu. Foto F. Javorský.

Tehelne v slovenských mestách v stredoveku a novoveku Marián Čurný – † František Javorský

36

natoľko, aby bola umožnená bezproblémová manipulácia s palivom pri prikladaní do ohňa, a prípadnú priestorovú rezervu si iste vyžadovala aj skládka prichystaného dreva. V peci sa pálilo drevom, pričom na základe národopisných údajov sa možno domnievať, že mohlo ísť o asi 1,5–2 m dlhé štiepanice. Tehliarska pec zrejme určitý čas slúžila aj na vypaľovanie vápna, na čo poukazuje F. Javorským identifikovaná „omietka“ na vnútornej stene obvodového múru, zachytená v úrovni nad rekonštruovateľným zaklenutím vykurovacích kanálov. Omietka vo vnútri vypaľovacej komory nemá opodstatnenie, preto sa domnievam, že ide skôr o stopy po výpale vápna, pričom nie je vylúčené, že tehly aj vápno sa mohli vypaľovať spoločne.

Datovanie a historický kontextNa datovanie pece z Levoče‑Červenej chyžky máme k dispozícii jej samotnú konštrukciu a archeologický materiál, ktorý súvisí s obdobím po zániku funkčnosti pece. Tehliarske pece s vnútornou dispozíciou zloženou zo štvorice zaklenutých vykurovacích kanálov sa využívali v európskom tehliarstve už v 16. storočí (obr. 13) a mohli sa používať s miernymi modifikáciami až do 20. storočia (napr. z autopsie známa tehliarska pec zo Šaštína‑Stráží na Záhorí z prvej polovice 20. storočia; Čurný 2008, tab. 238: 2, 239: 6, 7; Čurný – Jelínek 2009, 85, 90). Pre datovanie pece sú podstatné nálezy z ohniska, ktoré vzniklo v severnej časti pece po rozobraní klenieb a stredových múrikov. Pochádzajú z neho črepy z nádob a dvoch‑troch kachlíc, železné klince, zvieracie kosti, medená troska a minca. Súbor klincov pozostáva z dvadsiatich dvoch kovaných kusov s dĺžkou 5–10 cm a veľkosťou hlavičky 1–3 cm. V súbore keramiky bol identifikovaný črepový materiál z trinástich nádob. Nakoľko predstavujú rovnocenný materiál (obr. 14–16), možno ich charakteristiku podať v celku (Čurný, v tlači). Črepy pochádzajú z džbánov, resp. hrncov na bočný ohrev, ktoré, až na jednu výnimku, boli vyrobené z neželezitej hliny okrovo‑žltej farby. Boli vytočené na rýchlo rotujúcom hrnčiarskom kruhu, o čom svedčia výrobné stopy z vnútornej strany nádob a relatívna tenkosť črepu okolo 0,5 cm. Výzdobu predstavovala kombinácia obežných horizontálnych rýh posadených na hrdlo a plecia nádob a maľovanie horizontálnych čiar a vlnoviek červeným farbítkom. V jednom prípade je doložená výzdoba aplikovaná kukučkou na podkladovú engobu pod glazúrou (obr. 14:9; 16:3). Vnútorná strana okraja až po úroveň pliec bola pokrytá transparentnou žltou, resp. zelenou glazúrou. Okraje sú jednoduché zaoblené, vyhnuté a na vonkajšej strane raz alebo dvakrát prežliabnuté, príp. hranené (obr. 14: 1–6). V piatich prípadoch boli merateľné priemery okrajov 10, 12, 15, 17 a 18 cm a v troch prípadoch aj priemery dien 6–6,5 a 8 cm. Dná sú rovné, bez odsadenia, spodná tretina nádob jednoduchá, kónická (obr. 14:8, 10, 11). V jednom prípade sa zachoval zlomok komorovej riadkovej kachlice s výzdobným motívom na čelnej vyhrievacej ploche (obr. 16:14). Predstavuje ho opakujúci sa rastlinný motív. Kachlica je vyrobená zo železitej hliny červenej farby a na čelnej vyhrievacej ploche je pokrytá bielou engobou bez glazúry. Opísaný druh nádob s maľovaním je typický pre 16. a 17. storočí, v ľudovom prostredí vyznieva aj dlhšie. S týmto datovaním by korešpondovalo aj určenie mince, ktorá pochádza tiež z ohniska. Ide o strieborný denár Leopolda I. z roku 1694 (Kolníková – Hunka 1984, 126). Tvarovo i výzdobou analogickú nádobu nachádzame napr. aj v hromadnom náleze mincí uloženom okolo roku 1665 v Rakviciach na Morave (Grossmannová 2005, 73, 75, obr. 1 , 2). Z ohniska pochádza aj viac ako stovka porcovaných zvieracích kostí, na ktorých sa v mnohých prípadoch zachovali stopy po rezaní a sekaní. Druhovo je tu zastúpený hovädzí dobytok, ošípaná, ovca a kura domáca (určila Mgr. Z. Miklíková z Archeologického ústavu SAV v Nitre, za čo jej patrí srdečné poďakovanie).

Obr. 11Levoča-Červená chyžka. Tehliarska pec. 1, 2: vnútorné múriky v južnej časti pece; 3, 4: profil deštrukcie nad južnou časťou pece; 5, 6: juhozápadné nárožie obvodového múru pece. Foto F. Javorský.

Marián Čurný – † František Javorský Tehelne v slovenských mestách v stredoveku a novoveku

37

Obr. 12Levoča-Červená chyžka. Tehly z tehliarskej pece. Foto M. Čurný.

Tehelne v slovenských mestách v stredoveku a novoveku Marián Čurný – † František Javorský

38

Vznik a produkciu tehliarskej pece na polohe Červená chyžka môžeme dať do priamej súvislosti so záznamom v kronike levočského richtára Daniela Türka, ktorý vznikol po zničujúcom požiari mesta v roku 1550. Okrem 118 domov vtedy ľahlo popolom celé mesto. Podľa neho doviedol Peter Faygel do Levoče kráľovského kamenára a murára Jakuba, ktorý požiadal mestskú radu, aby mu pridelila miesto na postavenie tehelne a drevo, že bude vyrábať tehly podlhovasté a štvorcové, 1 000 kusov pod 1 zl. 50 d. Jeho žiadosti sa vyhovelo, takže treba predpokladať, že tehelňu založil (Slivka 1980, 27, pozn. 13). Z prvej polovice 16. storočia sa pre Levoču zachoval iba jeden daňový register, ktorý podľa základného zdaňovacieho princípu dostal názov Register šesťdesiatku. Bol vyhotovený v roku 1542 a sú v ňom zapísaní jednotliví daňovníci vlastnými priezviskami, iní zase tak, že vo funkcii priezviska vystupuje označenie profesie, ktorú vykonávali. Uvádzajú sa medzi nimi aj dvaja murári, dvaja

tehliari, dvaja vápenníci a šiesti uhliari (Suchý 1974, 231, pozn. 2). V knihe novoprijatých mešťanov mesta Levoča, vedenej za obdobie od roku 1551 do roku 1676, sa uvádza, že do meštianskeho stavu bol v 17. storočí prijatý aj jeden tehliar (Suchý 1974, 234, 235, pozn. 6). Podmienkou získania meštianstva bolo vlastníctvo domu v meste. Tehliar sa uvádza v rámci väčšej skupiny stavebníckych remesiel a remesiel vyrábajúcich keramiku, kam patrili hrnčiari, kamenári, maliari, murári a sochári. Medzi cechmi, ktoré v 16. a 17. storočí existovali v Levoči, by sme tehliarov hľadali márne, no je potrebné povšimnúť si kamenársko‑murársky cech, ktorému boli vydané cechové artikuly v roku 1573 (Suchý 1974, 233). Azda tu by sme mohli hľadať združujúcich sa tehliarov. Ďalšie archívne pramene k levočským remeslám pochádzajú až zo 17. storočia. V roku 1667 si Gašpar Hein poznamenal do svojho diára, ktorý sa zachoval, zoznam daňovníkov – majiteľov nehnuteľností v Levoči. Zoznam vychádzal z pozemkovej knihy mesta z roku 1660. Medzi stavebnými remeslami sa tu opäť objavuje jeden tehliar. Podľa analýzy M. Suchého (1974, 236, 237), v ktorej porovnal záznamy z daňovej knihy Levoče z roku 1670 so záznamami z existujúcich cechových kníh a registrov, sa aj v tomto roku uvádza jeden tehliar. Podľa konskripcie z roku 1696, ktorá predstavuje prvý úradný súpis daňovníkov v meste, bol v tomto roku v Levoči zdanený jeden tehliar (Suchý 1974, 238). Potom nadlho strácame pramene spomínajúce tehliarov. V súpise levočských remeselníkov z roku 1763 sa už tehliar neuvádza (Suchý 1974, 300, 301). Podobne je tak tomu aj v súpisoch z roku 1810 a 1828. Z remesiel spracujúcich hlinu sa spomínajú iba hrnčiari (Suchý 1974, 307). Mesto však už v polovici 19. storočí vlastnilo tehelňu. Dozvedáme sa to z inventáru pri príležitosti jej prenájmu v apríli 1849. Obsahoval: dvadsať drevených okovaných foriem na tehly, jednu železnú formu na oblúkovitú krytinu, tri železné formy na krytinu, sedem pracovných stolov, tzv. štokov, päť pracovných stoličiek, šestnásť tragačov, krompáče, motyky, naberačky na vodu (Herman 1980, 163, pozn. 1). Podľa počtu pracovných pomôcok zrejme išlo o väčšiu ručnú výrobu (Čurný 2009, 129).

Skúmaná tehliarska pec z Červenej chyžky zrejme patrila tehelni, ktorá tu na podnet kamenára Jakuba vznikla po požiari mesta v roku 1550. Produkovala tehly pre potreby mesta. Tomu by nasvedčovala aj jej kapacita. Pri vypaľovacej komore je potrebné predpokladať, že jej výška bola aspoň 2 m, t. j. výška dospelého muža umožňujúca bezbariérový závoz a vývoz tehiel. Ako už bolo uvedené na inom mieste pri opise prevádzok pecí z Chotína (Čurný – Romsauer 2009, 529) a Iže (Čurný – Hanuliak – Kuzma 2008, 85), najmä z doposiaľ stojacich žiarových tehliarskych pecí (napr. Hnojnice pri Prosmykách, okr. Louny, Česká republika; Volf – Blažek 2006, pozn. 6), sme informovaní o tom, že výška ich vypaľovacích komôr mohla byť aj vyššia ako 3 m. Na základe zdokumentovaných rozmerov vnútorného priestoru komory pece a odhadnutej výške 3 m by objem predstavoval 128 m3. Priemerné rozmery tehiel z pece činili 26,2 × 13,4 × 6 cm (2107 cm3). Na základe toho možno odhadnúť, že v tehliarskej peci z Levoče sa mohlo vypáliť naraz okolo 60 000 až 60 500 tehiel. Poslednú písomnú zmienku o tehliarovi v daňových súpisoch máme z roku 1696. Je pravdepodobné, že niekedy po tomto roku bola výroba v peci natrvalo prerušená. A ako o tom svedčí nález mince z roku 1694 v deštrukcii pece, niekedy okolo roku jej vydania sa funkcia pece zmenila. V tradícii sa táto lokalita spájala s miestom, kde spaľovali choré zvieratá z mesta. Tomu by zodpovedali nálezy zvieracích kostí z ohniska v zdeštruovanej peci.

Obr. 13Kresba tehliarskej pece zo 16.–17. storočia. Reprodukcia z Meyers Konversations Lexikon.

Marián Čurný – † František Javorský Tehelne v slovenských mestách v stredoveku a novoveku

39

Obr. 14Levoča-Červená chyžka. Keramika z ohniska v deštrukcii tehliarskej pece.

Tehelne v slovenských mestách v stredoveku a novoveku Marián Čurný – † František Javorský

40

Obr. 15Levoča-Červená chyžka. Keramika z ohniska v deštrukcii tehliarskej pece.

Záver Informačnými zdrojmi k poznaniu mestských tehelní na Slovensku v stredoveku a novoveku sú tak historické ako aj archeologické pramene.

Stručný sumár písomných, ale aj toponymických prameňov poukazuje na to, že tehliarstvo zanechalo iba minimálny odkaz v dobových prameňoch. Najstaršie zmienky identifikujúce tehliarov a miesta, kde sa vyrábali tehly, sa pre územie Slovenska zachovali výnimočne od konca 14. a vo väčšej miere až od prvej polovice 15. storočia. Zaznamenávame ich v Bardejove, Bratislave a Košiciach. Predstavujú ich stručné záznamy výlučne hospodárskeho charakteru, z ktorých sa dozvedáme dobové pomenovania pre tehliarov a výšku produkcie tehelní. Medzi rovnako staré zmienky patria aj príznačné toponymá, používané sporadicky už od polovice 13. storočia. Súvislejšie záznamy o prevádzkach tehelní v období novoveku poznáme až zo 17. storočia. Na príklade takto spracovaných písomností, viažucich sa k mestám Modra, Pezinok a Skalica, možno nazrieť na podmienky dobovej tehliarskej výroby (produkcia tehelní, veľkosť vypaľovaných vsádzok, ceny za vyhotovené výrobky a odmeny tehliarov, obchodná politika miest pri predaji tehiel atď.). Minimum dostupných písomných zmienok k tehliarstvu súvisí nepochybne s jeho postavením v rámci pomyslenej hierarchie remesiel, nakoľko podobne ako napr. dechtárstvo, uhliarstvo, vápenníctvo a výroba potaše patrilo medzi tzv. čierne remeslá, ktoré sa nezdružovali v cechoch.

Vysokú vypovedaciu hodnotu pre otázky kladené v súvislosti s mestskými tehelňami majú aj archeologické pramene. Samotná tehliarska výroba zanecháva celý rad archeologicky postrehnuteľných rezíduí, pričom pre možnosti rekonštrukcie časti pracovného postupu sú najvýznamnejšie nálezy tehliarskych pecí. Tie sú zo Slovenska známe z piatich lokalít: Bratislavy, Chotína, Iže, Kamienky a Levoče, avšak iba prvú a poslednú z nich môžeme označiť za mestskú tehelňu. Vznik tehelne v Levoči súvisí s opatreniami mestskej rady po zničujúcom požiari v roku 1550. Produkcia tehelne bola určená pre potreby mesta, čomu by mohla zodpovedať aj jej kapacita. Na základe zdokumentovaných rozmerov vnútorného priestoru vypaľovacej komory pece a jej odhadnutej výške 3 m by sa pri priemerných rozmeroch tehiel 26,2 × 13,4 × 6 cm mohlo vypáliť v peci naraz okolo 60 000 tehiel. Podobný typ pece s kamennými obvodovými stenami vypaľovacej komory, ktorá bola pri základni rozdelená pomocou troch tehlových múrikov na štyri pôvodne prerušovane zaklenuté vykurovacie kanály ústiace v čelnej stene pece, je z európskeho prostredia známy od 16.–17. storočia. Vykurovacia komora pece bola zrejme tiež zaklenutá a splodiny z horenia boli odvádzané pomocou komína. Zánik pece možno určiť na základe archeologickej situácie a nálezov z deštrukcie vo vnútri telesa pece a rovnako nápovedné v tomto zmysle sú aj písomné pramene. Nález denára Leopolda I. z roku 1694 z ohniska v deštrukcii pece korešponduje s poslednou písomnou zmienkou o tehliarovi v daňových súpisoch mesta Levoča z roku 1696. Niekedy po tomto roku bola výroba v peci natrvalo prerušená a jej torzo sa časom začalo používať na iné účely.

Marián Čurný – † František Javorský Tehelne v slovenských mestách v stredoveku a novoveku

41

Obr. 16Levoča-Červená chyžka. Keramika z ohniska v deštrukcii tehliarskej pece. Foto M. Čurný.

Tehelne v slovenských mestách v stredoveku a novoveku Marián Čurný – † František Javorský

42

Literatúra BAXA, P. 1978Archeologický výskum historického jadra Bratislavy, Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku 1977, 32–36.

BOHÁČ, J. 1928Dejiny staroslávnej Nitry. Nitra.

ČURNÝ, M. v tlačiM. Čurný: Keramika z druhej polovice 17. storočia z tehliarskej pece z Levoče‑Červenej chyžky. In: Chovanec, J. (ed.), Keramika 1000–1700. Zborník z odborného seminára. Trebišov.

ČURNÝ, M. 2008Tehla ako stavebný materiál stredovekej a novovekej architektúry na Slovensku. Pohľad archeológa. Nitra: Archeologický ústav SAV. Nepubl. dizertačná práca.

ČURNÝ, M. 2009Archeologické doklady výroby tehiel na Spiši, Východoslovenský pravek IX, 121–144.

ČURNÝ, M. – HANULIAK, M. – KUZMA, I. 2008Tehliarska pec z Iže pri Komárne, Archeologia technica 19, Brno, 83–103.

ČURNÝ, M. – JELÍNEK, P. 2009Tehliarstvo na Záhorí. Archeologia technica 20, Brno, 81–128.

ČURNÝ, M. – ROMSAUER, P. 2009Stredoveká tehelňa v Chotíne. Archaeologia historica 34, Brno, 523–540.

DUBOVSKÝ, J. – ŽUDEL, J. 1982Dejiny Pezinka. Bratislava.

FIALA, J. nedat.Konstrukce pecí cihlářských. Hlavní typy pecí užívaných v průmyslu cihlářském. Praha.

GREGOR, P. – GREGOROVÁ, J. – KRÁĽOVÁ, E. 2004Strešné krytiny na Slovensku v minulosti. Bratislava.

GROSSMANNOVÁ, D. 2005Mincovní nález z obce Rakvice. In: Mitáček, J. (ed.), Ad musealem laborem. PhDr. Slavomírovi Brodesserovi k šedesátým pátým narozeninám. Brno, 73–79.

HALAGA, O. R. 1962Hospodársky význam mesta. In: Halaga, O. R. – Tajták, L. – Olšavský, J. – Sedlák, I., Sabinov a okolie. Košice, 72–85.

HALAGA, O. R. 1992Počiatky Košíc a zrod metropoly. Košice.

HERMAN, J. 1980Príspevok k histórii tehliarskej výroby na Slovensku, Zborník Slovenského národného múzea 74, História 20, Bratislava, 161–176.

HORVÁTH, V. 1990Bratislavský topografický lexikón. Bratislava.

HRUBALA, M. 2011Tehliarstvo v Modre od novoveku do roku 1939. In: Laterãrius. Dejiny tehliarstva na Slovensku, Zborník Slovenského národného múzea, Archeológia Supplementum 3, Bratislava, 57–64.

HRUBALA, M. 2004Tehliarstvo v Pezinku do konca 19. storočia. In: Bodorová, O. (ed.), Remeselná výroba s akcentom na hrnčiarsku, džbankársku, kachliarsku a kameninovú produkciu. Zborník z rovnomenného seminára konaného v dňoch 15.–16. októbra 2003 v Gemersko–malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote. Etnograf a múzeum VII., Rimavská Sobota, 211–217.

HRUBALA, M. 2005Tehliarstvo v Pezinku do konca 19. storočia a zbierkový fond tehál v Malokarpatskom múzeu. Múzeum 51, 1–4.

HRUBALA, M. – WITTGRÚBER, P. 2006Tehliarstvo v Pezinku. Pezinok.

HUNKA, J. 1998aLefantovce na prahu novoveku (1526–1700). In: Kolektív autorov, Lefantovce 1113–1998, Lefantovce, 61–68.

HUNKA, J. 1998bHistória Zlatých Moraviec a okolia prostredníctvom historických prameňov. In: Bátora, M. – Baťko, M. (edd.), Zlaté Moravce, 167–209.

JANKOVIČ, V. 1967Dejiny mesta Bardejova za feudalizmu. In: 60 rokov Šarišského múzea v Bardejove, Košice, 135–243.

JAVORSKÝ, F. 1984aZáchranné výskumy a prieskumy výskumnej expedície Spiš, Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku 1983, 96–112.

JAVORSKÝ, F. 1984bLevoča‑Červená chyžka. Nitra: Archeologický ústav SAV, nepubl. nálezová správa 10 672/1984.

KOLNÍKOVÁ, E. – HUNKA, J. 1984Prírastky mincí v Archeologickom ústave SAV v roku 1983, Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku 1983, 124–129.

KRAJÍC, R. 2008Středověké cihlářství. Sezimovo Ústí – archeologie středověkého poddanského města 4. České Budějovice – Tábor

LÖVEI, P. 2002Adatok a magyarországi téglagyártás és felhasználás történetéhez 11, 225–265.

MRUŠKOVIČ, Š. 1975Stavebné tradície v ľudovej kultúre Záhoria vo vzťahu k susedným etnickým oblastiam. (Stavebný materiál a techniky jeho použitia), Zborník Slovenského národného múzea 69, Etnografia 16, Martin, 20–84.

NOVÁKOVÁ, V. 2004Šaľa od roku 1526 po revolúciu v roku 1848. In: Nováková, V. (ed.), Šaľa, Šaľa, 26–88.

OBEC TEHLA 2001Obec Tehla. 750. výročie prvej písomnej zmienky o obci. Tehla.

ORTVAY, T. 1895Geschichte der Stadt Preßburg II/1. Mitttelalterliche Topografie der Stadt 1300–1526. Preßburg.

ORTVAY, T. 1903Geschichte der Stadt Preßburg. II/4. Das Familienleben und das materielle, intellektuelle und religiös‑sittliche Leben der Bevölkerung der Stadt in der Zeit von 1300–1526. Preßburg.

Slovensko/Slovakia – mesto/town – výroba tehál/brick production – stredovek a novovek/ Middle Ages and modern age.Kľúčové slová/keywords

Marián Čurný – † František Javorský Tehelne v slovenských mestách v stredoveku a novoveku

43

OŽĎÁNI, O. 2002Poltár vo svetle archeologických nálezov. In: Alberty, J. (ed.), Mesto Poltár. Regionálna monografia. Zvolen, 39–52.

SUCHÝ, M. 1974Dejiny Levoče 1. Košice.

SLIVKA, M. 1980Tehla ako stavebný materiál. (Príspevok k dejinám tehliarstva), Pamiatky a príroda 5, 26–28.

SPS 1969Súpis pamiatok na Slovensku 3, R–Ž. Bratislava.

ŠÁŠKY, L. 1977Stavebný denník Hyacinta Hangkeho z 18. storočia. Prvá časť – Bautagenbuch des Hyazinth Hangke aus dem 18. Jahrhundert. Erster Teil, Zborník Slovenského národného múzea 71, História 17, 157–183.

ŠÁTEK, J. 1968Od historických počiatkov do roku 1918. In: Buchta, J. – Sloboda, J. – Viestová, Z. (edd.), Skalica v minulosti a dnes, Bratislava, 67–113.

ŠEREGIOVÁ, G. 1982Príspevok k stavebným dejinám Bratislavy v rokoch 1700–1739. (Výsledky archívneho výskumu stavebnej činnosti mesta), Pamiatky a príroda Bratislavy 5, 44–47.

ŠIMONČIČ, J. 1975Slovenské listy obcí dnešného Trnavského okresu mestu Trnava z rokov 1550–1750, Trnavský zborník 1, 58–82.

ŠPIESZ, A. 1987Bratislava v 18. storočí. Bratislava.

URMINSKÝ, J. 2011Tehliarska produkcia v Trnave a Hlohovci v stredoveku a novoveku. In: Laterãrius. Dejiny tehliarstva na Slovensku, Zborník Slovenského národného múzea, Archeológia Supplementum 3, Bratislava, 65–76.

VOLF, M. – BLAŽEK, J. 2006Archeologický výzkum novověké cihelny u Prosmyk, Terezínské Listy 10, Terezín, 78–88.

WITTGRÚBER, P. 1999Dejiny tehliarstva v Pezinku do roku 1946. Historický náčrt. Pezinok.

ZAJÍČKOVÁ, M. 2007ADokumentácia tradičných remesiel a domáckej výroby v oblasti severného a stredného Záhoria – okres Skalica a Senica, Skalica: Záhorské múzeum, nepubl. rukopis.

ZAJÍČKOVÁ, M. 2007BStavebný ruch v Skalici v rokoch 1632–33. Záhorie 3, 5–10.

ZREBNÝ, A. 1977Stručný prehľad dejín Novej Bane. Nová Baňa.

ŽBIRKOVÁ, M. 2001Urbár Tematínskeho panstva z roku 1636, Balneologický spravodajca 37, 1999–2000, Piešťany, 137–147.

Ziegeleien in slowakischen Städten im Mittelalter und in der Neuzeit

Der Beitrag befasst sich mit historischen und archäologischen Quellen zu städtischen Ziegeleien in der Skowakei im Mittelalter und in der Neuzeit. Obwohl die Ziegelproduktion nur sporadische Erwähnungen in zeitgenössischen Quellen findet, kommen die ältesten Erwähnungen der Ziegelmacher und der Orte, wo Ziegel hergestellt wurden, aus dem Gebiet der Slowakei ausnahmsweise ab Ende des 14. Jahrhunderts und im höheren Maße erst ab der ersten Hälfte des 15. Jahrhunderts vor (Bardejov, Bratislava, Košice). Ziegelmacher und Ziegelöfen wurden in Košice in den Jahren 1393–1405, in Bardejov 1437 und in Bratislava in den Jahren 1434, 1439 und 1445–1548 erwähnt. Über die Existenz der Ziegelproduktion im Mittelalter geben auch typische Ortsnamen Auskunft: die Gemeinde Tehla (Ziegel) wurde zum erstenmal im Jahre 1251 schriftlich genannt, die Gemeinde Tehelná ves (Zichelsdorf) im Jahre 1400 und Tehlová ulica (Zigelgass) in Košice im Jahre 1480. Aus dem Jahre 1592 stammt der erste schriftliche Beleg des Streits um Ziegel zwischen den Dorfrichter Valentín Gašparovič und dem Ziegelmacher aus Trnava Benedikt Cihlar. In der Neuzeit, wenn die Hinweise auf Ziegelproduktion häufiger sind, werden Ziegeleien vor allem in Städten und Herrschaftsgütern verzeichnet. Ihre Erzeugnisse waren überwiegend für eigenen Bedarf bestimmt und erst der Überfluss wurde verkauft. Die Ziegelproduktion blieb auch in der Neuzeit eine ausschließlich manuelle Saisonarbeit, die in der Regel von dem St. Georgstag (24. April) bis zum St. Michaelstag (29. September) betrieben wurde. Ab dem 17. Jahrhundert ist die Entwicklung der charakteristischen Benennung der Regionen mit intensiver Ziegelproduktion fast bis heute zu beobachten. Ein gutes Beispiel ist die Stadt Bratislava, Lage Pasienky: 1613 – Ziegelstadel, 1768 – Ziegel Auel, 1775 – Ziegel Ofen‑Auel, 1795 – Ziegel Ofen Auerl, 1825 – Ziel Auel, 1831 – Ziegeläugel, 1918 – Téglakemence, 1921 – Tehelné údolie Tehelný, bzw. Pöllnský záhon) und Tehelné pole (1654 – Ziegel Offen, 1658 – Ziegelofen, 1766 – Ziegel‑Auel, 1778 – Ziegelofen Auel, 19. Jh. – Ziegelfeld, 1921 – Tehlové pole, 1930 – Tehelné pole).

Die wichtigste Quelle für die Rekonstruktion der Bedingungen für die Ziegelproduktion der Neuzeit bilden die Wirtschaftsrechnungen der Städte. In der bisherigen historischen Forschung in der Slowakei wurden sie im Bezug auf die Ziegelproduktion in Modra, Pezinok und Skalica verwendet. In Modra erfährt man über die dortige Ziegelproduktion aus drei Ziegelmacherregistern aus den Jahren 1610, 1611 und 1612. Im Jahre 1610 war der Nettoertrag eines Ziegelofens 7 Gulden 51 Denare. Ab 1611 waren dort schon zwei Öfen im Betrieb, in welchen bis April jeweils 30 500 und 34 000 Ziegel gebrannt wurden. Aus der Abrechnung aus dem Jahre 1612 ist auch das Inventar der Ziegelei und die Preise der verkauften Waren bekannt (4 000 Ziegel à 5 Gulden und 3 000 Ziegel à 4 Gulden 5 Denare). Weitere Verweise stammen erst aus dem 18. Jahrhundert – es handelt sich um den Vertrag zwischen der Stadt und dem Ziegelmacher Ján Hlavka, nach welchem der Ziegelmacher von der Stadt jeweils für 1 000 gebrannte Ziegel 1 Gulden 25 Denare, für 1 000 gebrannte Dachziegel 3 Gulden (?) erhalten soll, außerdem bekam er „für jeden Brand des ganzen Ofens“ zwei Schöpfeimer Bier. Er hatte auch zwei Helfer und das notwendige Brennholz zur Verfügung. Aus dem Jahre 1789 stammt die Preisliste der Erzeugnisse der städtischen Ziegelei in Modra: 1 000 gewöhnliche Ziegel kosteten 1 Gulden 25 Denare, 1 000 Dachziegel 4 Gulden, 1 000 Bogenziegel 15 Denare, 1 000 Fliesen 4 Gulden 59 Denare. Die städtische Ziegelproduktion in Pezinok kann anhand der Rechnungen kontinuierlich fast während des ganzen 17. und 18. Jahrhunderts verfolgt werden. Aus dem Jahre 1614 stammt die Abrechnung, in der die Summe von 3 000 Ziegeln aus der Ziegelei für den Bau der Kirche in Limbach angeführt ist sowie die Tatsache, dass in jener Periode schon in drei Öfen gebrannt wurde – im ersten wurden

Tehelne v slovenských mestách v stredoveku a novoveku Marián Čurný – † František Javorský

44

42 000 Ziegel, im zweiten 50 900 Ziegel und im dritten 50 000 Ziegel gebrannt. In dem sog. Kleinen Privileg des Königs Matthias II . für die Stadt Pezinok aus dem Jahre 1615 wird ein Grundstück mit Ziegelofen und geeignetem Ton für die Herstellung von Ziegeln angeführt. Weitere Rechnungen für Ziegel sind aus den Jahren 1616, 1636, 1638 und 1644 erhalten. Im Jahre 1616 wurden in drei Ziegelöfen insgesamt 134 400 Ziegel gebrannt, im Jahre 1636 wurden 77 000 Ziegel im Wert von 183 Gulden 53 Denaren hergestellt und im Jahre 1744 wurden nur noch zwei betriebene Öfen erwähnt. In den Jahren 1641–1644 wurde die Erweiterung der Stadtbefestigung in Angriff genommen, wozu 81 000 Ziegel, davon 12 000 Simsziegel benötigt wurden. Eine interessante Quelle zur städtischen Ziegelproduktion in Pezinok ist der Brief von Ján Klein, einem dortigen Bürger und Ziegelmacher aus dem Jahre 1650, wozu auch das Siegel im Siegelfeld gehört, das die Form für die Ziegelherstellung und darüber seine Initialen HK enthält, zwischen den der Maurermeter erscheint. Im Jahre 1665 wurde der Zinnenabschluss der Stadtbefestigung beendet, für welche weitere 43 000 Ziegel benötigt wurden. Über die Produktion der städtischen Ziegelei in Pezinok im 18. Jahrhundert kann man sich die Vorstellung anhand der Angaben aus den Jahren 1711 , 1737 und 1738 machen, als zwei Ziegelöfen im Betrieb waren. Anhand der Angaben aus der Revision des Wirtschaftens der königlichen Städte in der Mitte des 18. Jahrhunderts weiß man, dass die städtische Ziegelei damals nicht mehr im Betrieb war, und im Jahre 1870 wird die Einöde an der Ziegelei angeführt. Die städtische Ziegelei in Skalica wird in Archivquellen nach dem Jahre 1568 erwähnt, als die Vepfändung der Stadt an Mähren erlosch. Die erhöhte Bautätigkeit in Skalica dokumentiert auch die zeitgenössische Quelle „Pocžet Obeczny miesta Skalice“, die die Rechnungen aus den Jahren 1632–1633 betrifft. Sie informiert uns über die Ausgaben für Ziegel aus der städtichen Ziegelei, die für die Reparaturen an mehreren städtischen Bauten nach dem Brand im Jahre 1631 notwendig waren. Bis 1632 leitete die Ziegelei Ferenc Tihlár, dann seine Witwe und später der neue Ziegelmacher Matyáš Tehlár. In ihrem Sortiment findet man gewöhnliche, Schornstein – und Gewölbeziegel und Fliesen. In der Jahren 1632–1633 lieferte die Ziegelei mit fünf Ziegelöfen der Stadt 136 400 gebrannte Ziegel. Den Großteil davon benutzte das Magistrat von Skalica für Bauaktivitäten der Stadt und ein Teil wurde den Bürgern und der Gemeinden in der Umgebung verkauft. Teilweise sind wir auch über die Ausstattung der Ziegelei informiert – es handelte sich um mehrere Formen für gewöhnliche und Gewölbeziegel und Schubkarren zur Beförderung von Ton und Halberzeugnissen zum Brand. Aus den 1630er–1650er Jahren stammen weitere Angaben über die Menge von Ziegeln aus der städtischen Ziegelei, die für den Bau der Kirche und die Bauaktivitäten der Pauliner und später der Karmeliten bestimmt waren. Aus dem Jahre 1699 stammt die erste Notiz über die Anwendung der gebrannten Dachhaut in Skalica im Zusammenhang mit den Feuerwehrmaßnahmen, da die Stadt in den Jahren 1592–1727 mindestens durch sieben riesige Brände heimgesucht wurde. Die städtische Ziegelei in Skalica, deren Erzeugnisse in der ersten Hälfte des 18. Jahrhunderts in großen Mengen von den Paulinern und Karmeliten bezogen wurden, wird noch in den Jahren 1733–1735 erwähnt. Im Jahre 1751 ordnete das Magistrat der Stadt Skalica allen Stadtbürgern an, die Häuser mit unbrennbaren Dachziegeln zu versehen. Eine wichtige Information, die die Existenz der Ziegelproduktion bestätigt, sind auch Familiennamen. Im 17. Jahrhundert sind sie in Form von Téglasz, Téglyás bzw. Tehlár z.B. aus Sabinov (1566), aus dem Urbar der Herrrschaft von Tematín (1636), aus Šala (1646) und aus Horné Lefantovice (1663–1664) bekannt. Für die Vorstellung über die Preise der Ziegelerzeugnisse stellt das Bautagebuch von Hyacint Hangke ein gutes Hilfsmittel dar, das in den Jahren 1709–1758 während des Umbaus und der Eweiterung der Piaristen‑Kirche in Prievidza geführt wurde. Im Jahre 1748 wurde 1 Gulden für 250 Ziegel und für 120–130 Stück Nonnenziegel bezahlt. Ziegel aus der städtischen Ziegelei in Nová Baňa, die Mitte des 18. Jahrhunderts 6 000–8 000 Ziegel jährlich produzierte, wurden 3–3,5 Gulden pro tausend Stück verkauft. Einnahmen der Stadt Bratislava aus ihren Ziegeleien waren im 18. Jahrhundert wie folgt: 402 Gulden (1730), 1 115 Gulden (1731) und 1 547 (1732). Aus den Angaben in den Jahren 1730–1739 erfahren wir, dass die Stadt z.B. die Bauaktivitäten ihrer Pfarrgemeinden (Lamač, Vajnory) durch die kostenlose Überlassung der notwendigen Ziegel unterstützte, aber für die Ziegel für die in der Stadt tätigen Orden der Trinitarier und Elisabetherinnen offizielle Preise verlangte. Aus einigen kurzen Erwähnungen ist die Tätigkeit der städtischen Ziegeleien auch in anderen slowakischen Städten bekannt: Zlaté Moravce (1720), Košice (1743–1746) und Nitra (1795).

Einen hohen Aussagewert zu den im Zusammenhang mit städtischen Ziegeleien gestellten Fragen besitzen archäologische Quellen, wobei am wichtigsten die archäologisch untersuchten Ziegelöfen sind. In der Slowakei sind sie aus vier Lokalitäten bekannt: Chotín, Iža, Kamienka und Levoča, aber nur die Letztgenannte kann für eine städtische Ziegelei gehalten werden. Ihre Entstehung hängt mit den Maßnahmen des Stadtrats von Levoča nach dem verheerenden Brand im Jahre 1559 zusammen. In diesem Jahr brachte Peter Faygel nach Levoča den königlichen Steinmetz und Maurer Jakub, der den Stadtrat ersuchte, ihm eine Stelle für die Errichtung einer Ziegelei zuzuweisen und Holz zur Verfügung zu stellen, damit er längliche und viereckige Ziegel, 1000 Stück für weniger als 1 Gulden 50 Denare, herstellen kann. Seinem Gesuch wurde nachgekommen, so dass man annehmen kann, dass er die Ziegelei gründete. Während der archäologischen Rettungsgrabung unter der Leitung von F. Javorský wurde diese Ziegelei im Jahre 1983 in der Flur Červená chyžka, an dem SSO‑Rand des Intravillans von Levoča entdeckt. Die Erzeugnisse der Ziegelei waren für den Bedarf der Stadt bestimmt, dem entsprach auch ihre Kapazität. Anhand der dokumentierten Ausmaße der Brandkammer (Außenumfassung: 9,9–10,4 × 8,3–8,5 m und Innenumfassung: 7–7,1 × 6–6,1 m) und ihrer geschätzten Höhe von 3 m könnte man bei durchschnittlichen Ausmaßen der Ziegel von 26,2 × 13,4 × 6 cm im Ofen auf einmal ca. 60 500–60 700 Ziegeln brennen. Die Umfassungsmauern der Brandkammer waren aus Stein und an der Innenseite mit Ziegeln verkleidet. Die Ofenkammer selbst war an der Basis durch drei kleine Ziegelmauern in vier ursprünglich gewölbte Heizkanäle gegliedert, die in die Stirnwand des Ofens mündeten. Die Heizkammer war wohl auch gewölbt und Abgase wurden mit einem Schornstein abgeführt. Seitenwände der Brandkammer waren wahrscheinlich durch zwei Dienstöffnungen in verschiedener Höhe durchbrochen, die zur Einlieferung und zum Herausnehmen der Ziegel dienten. Anzunehmen ist noch eine Vorofengrube, ein Bedienraum, aber mit Rücksicht auf den Charakter der Grabung musste die Untersuchung nur auf die Erforschung des Ofenkörpers eingeschränkt werden. Der ähnliche Ofentyp ist im europäischen Milieu im 16.–17. Jahrhundert bekannt. Der Untergang des Ofens kann anhand des archäologischen Befunds und der Funde in der Destruktion innerhalb des Ofenkörpers datiert werden und schriftliche Quellen sind dabei auch behilflich. Der Fund des Denars Leopolds I. aus dem Jahre 1694 in der Feuerstelle in der Ofendestruktion entspricht der letzten schriftlichen Erwähnung über den Ziegelmacher in Steuerlisten der Stadt Levoča aus dem Jahre 1696. Kurz nach diesem Jahr wurde die Produktion im Ofen definitiv eingestellt und sein Torso wurde bald für andere Zwecke benutzt.

Marián Čurný – † František Javorský Tehelne v slovenských mestách v stredoveku a novoveku

45

Abb. 1Plan von Levoča mit markierter Lage des Ziegelofens (Ring).

Abb. 2Levoča-Červená chyžka. Grundriß des Ziegelofens. A: Steine; b: Ziegel; c: nicht erforschte Fläche; d: Zaun; e: Hochspannungskabel.

Abb. 3Levoča-Červená chyžka. Profil der Destruktion des Ziegelofens. A: Mauer; b: Ziegelv; 1: Liegende, Lehm; 2: Kies; 3: Ackerboden; 4: Verschüttung des Fundaments; 5: kleine Steine, Ziegel, Lehm; 6: Planierschicht; 7: Steine und Ziegel; 8: teilweise ausgebrannter Lehm; 9: Lehm, Ziegel; 10: klene Fragmente der Ziegel, Steine, Lehm; 11: Feuerstelle; 12: Ziegelschutt; 13: Mörtel; 14: Asche.

Abb. 4Levoča-Červená chyžka. Ziegelofen.1: Rekonstruktion der Wölbung der Brennkanäle; 2, 3: geputzte östliche Umfassungsmauer; 4, 5: Ziegelumfassungsblende der östlichen Umfassungsmauer. Foto F. Javorský.

Abb. 5Levoča-Červená chyžka. Ziegelofen. 1, 2: geputzte östliche Umfassungsmauer; 3: innere Einrichtung der Ziegelblende der östlichen Umfassungsmauer; 4: Grabungsfoto; 5: nördlicher freigelegter Teil des Ofens, Gesamtansicht; 6: Schnitt durch die Destruktion über dem Ofen. Foto F. Javorský.

Abb. 6Levoča-Červená chyžka. Ziegelofen. 1, 2: Schnitt durch die Destruktion über dem Ofen; 3: mittlere Innenmauer; 4: westliche Innenmauer; 5: westlicher Teil der Umfassungsmauer; 6: Schnitt durch die Destruktion über dem Ofen. Foto F. Javorský.

Abb. 7Levoča-Červená chyžka. Ziegelofen. 1: Freilegung des Nordeils des Ziegelofens; 2: nordöstliche Ecke der Umfassungsmauer; 3, 4: Ziegelgrundschicht in der östlichen Innenmauer; 5: Profil der Destruktuion bei der westlichen Umfassungsmauer. Foto F. Javorský.

Abb. 8Levoča-Červená chyžka. Ziegelofen. 1, 2: inneres Mauerchen im Nordteil des Ofens; 3, 4: mittlereres Innenmauerchen; 5: Gesamtansicht auf den Nordteil des Ofens; 6: nordwestliche Ecke der Umfassungsmauer des Ofens. Foto F. Javorský.

Abb. 9Levoča-Červená chyžka. Ziegelofen.1: Nordteil derUmfassungsmauer des Ofens; 2–5: erforschter Nordteil des Ofens; 6: Freilegunmg der östlichen Umfassungsmauer im Südteil des Ofens. Foto F. Javorský.

Abb. 10Levoča-Červená chyžka. Ziegelofen. 1–3: Freilegung der östlichen Umfassungsmauer im Südteil; 4: südöstliche innere Ecke der Umfassungsmauer des Ofens; 5: Freilegung des Destruktion über dem Südteil des Ofens; 6: erforschter Südteil des Ofens. Foto F. Javorský.

Abb. 11Levoča-Červená chyžka. Ziegelofen. 1, 2: innere Mauerschen im Südteil des Ofens; 3, 4: profil des Destruktion über dem Südteil des Ofens; 5, 6: Südwestecke der Umfassungsmauer des Ofens. Foto F. Javorský.

Abb. 12Levoča-Červená chyžka. Ziegelofen. Ziegel asu dem Ziegelofen. Foto M. Čurný.

Abb. 13Zeichnung eines Ziegelofens aus dem 16.–17. Jahrhundert. Abbildung nach dem Meyers Konversations Lexikon. Eine Enzyklopädie des allgemeinen Wissens 16, Leipzig und Wien 1890, 896.

Abb. 14Levoča-Červená chyžka. Ziegelofen. Keramik aus der Feuerstelle in der Destruktion des Ziegelofens.

Abb. 15Levoča-Červená chyžka. Ziegelofen. Keramik aus der Feuerstelle in der Destruktion des Ziegelofens.

Abb. 16Levoča-Červená chyžka. Ziegelofen. Keramik aus der Feuerstelle in der Destruktion des Ziegelofens. Foto M. Čurný.

Bildbeschreibungen