33

NEVERA (1. ČASŤ)

PhDr. Martin Bača

Inštitút filozofie a etiky FF PU

The author in his work analyses the problem of infidelity (unfaithfulness). The work is divided into two parts; this is only the first part of the article and is structured more historically and descriptively. (The second part is going to be presented at the following conference and is going to be structured more analytically, philosophically and is going to analyse contemporary culture.) In this part—i.e. in the first part—the author focuses on analysis of the problem of infidelity from the historical view, because he researches opinions in Plato’s Republic and Laws, Aristotle’s Politics, Epictetus’ Discourses, Dante’s The Divine Comedy, the author also analyses opinions in The Bible, in The Quran et cetera. Almost all authors, philosophers and founders of religions rejected infidelity, and some authors the reasons express explicitly, some authors do not. Generally, the authors rejected infidelity because it disturbs family life, erodes confidence, destroys axiological world and last but not least, unfaithful partner may conceive illegitimate child. Moreover, the author of this article analyses infidelity through main values, premises and consequences, he emphasizes implicit ideas and sentences for unfaithful person as well.

Úvod

Analýzou si kladieme za cieľ skúmať tematiku nevery. V štúdii

pracujeme fenomenologickou metódou. Práca je na pomedzí dejín,

psychologie, práva a filosofie (konkrétne axiológie, etiky a

hermeneutiky), pričom samozrejme prioritizujeme filosofický pohľad.

Štúoi delíme na dve časti. V prvej časti viac-menej deskriptivne

predstavíme postoje významných filosofov ako je Platón, Aristotelés

a Epiktétos, Dante Alighieri. Tiež uvedieme spoločensko-právnu úpravu

starovekého Ríma a názory židovskej, kresťanskej a islamskej cirkvi.

V druhej časti, (ktorú plánujeme predložit na budúcoročnú konferenciu)

ukážeme náš postoj k nevere a jej zhodnoteniu, napr. jej vznik, dôsledky,

vzťah k morálke, väzbu na osobnosť, kultúru, zmeny v axiosfére,

34

psychologický rozmer, procesuálne zmeny, mieru devastácie manželstva

a úrovne celkovej dôvery v spoločnosti, jej dopad na výchovu detí, vzťah

k rozvodovosti, rozdiel medzi neverou v závislosti od pohlaví, et cetera.

Zámerom tejto prvej časti nie je detailný rozbor s interpretáciou všetkých

východísk a kategórii. Cieľom je len poukázať nosné hodnoty, spôsob

argumentácie a hlavne prezentovať všeobecný názor.

Všeobecné vymedzenia

V práci budeme pod ‚neverou‘ rozumieť ‚realizovaný koitus s inou

osobou, než je stály a vážne chápaný partner/partnerka (pričom

partnerom/partnerkou obvykle je manžel/manželka, no vzhľadom na

liberalizáciu to môže byť aj milenec/milenka, druh/družka,

snúbenec/snúbenica atď. – hoci to neznamená, že mať milenku

považujeme za dobré a rovnocenné s manželstvom). Presto pod neveru

nezahŕňame mimoriadne silnú a dobrovoľnú skutočnú lásku k inému

človeku mimo stáleho partnera, no bez realizovaných intímnych aktivít

(prejav idealistického nahliadania). Hoci aj toto predstavuje značné

negatívum, no explicitne nespadá pod kategóriu nevery. Rovnako pod

neveru nezaraďujem ani citové alebo koitálne aktivity v prípade tzv.

otvorených/(ultra)liberálnych vzťahov. Keď sa uvedené činnosti

realizujú s plným vedomím a súhlasom partnera (prejav postmoderného

životného štýlu). Ďalej pod neverou nechápeme sexuálny styk pred

vzťahom s terajším partnerom, t. j. dávnejší sex s bývalým partnerom

35

(prejav retroaktívneho chápania). Takisto pod neveru nezaraďujeme

politickú, profesijnú alebo hodnotovú neveru (prejav metaforickej

interpretácie). Tiež pod neverou nerozumieme náboženskú neveru, t. j.

opustenie náboženstva (prejav, resp. dôsledok inak stanovenej témy).

Ešte terminologická úmluva: v štúdii často používame slovo ‚partner‘,

ktoré je striktne mužského rodu, no v práci pod ním rozumieme obidva

rody. Len pre prehľadnosť a úsporu miesta obvykle školometsky

nepíšeme ‚partner a partnerka‘ alebo ‚manžel a manželka‘. Ak predsa len

chceme diferencovať podľa rodov, tak explicitne uvádzame ‚muž‘,

‚žena‘, ‚manžel‘, ‚manželka‘.

Názory významných mysliteľov

Značné množstvo rapsódov, básnikov, románopiscov, filosofov,

esejistov, právnych teoretikov, zakladateľov náboženstev, bežných ľudí,

ai. sa vyjadrovalo ku vzájomnému spolužitiu muža a ženy. V podstate,

ak sa vyslovili k manželstvu, tak čoskoro viac-menej automaticky boli

nútení zaujať postoj aj porušeniu výhradnosti spolužitia, t. j. k nevere

a cudzoložstvu. Nižšie predstavené názory poukazujú na výber

z najelitnejších stanovísk z dejín. Aj keď nie vždy sa dostalo ocenenia

týmto autorom počas života, no ich diela boli smerodajné pre vývin

západnej civilizácie. Výber bol náhodný, nakoľko nie je možné zahrnúť

všetky stanoviská do štúdie, Domnievame sa, že je reprezentatívny a

36

jeho cieľom bolo len načrtnúť nosné body na premýšľanie, ukázanie

hlavných kategórií a argumentovanie.

Platón

Svetodejnou postavou západnej metafysiky bol Platón, syn Aristónov

z dému Kollytu (Plãtvn ÉAr¤stvnow KolluteÊw, 427–347 záp. let.).

Filosof, ktorý sa vyjadroval k množstvu problémov vo svojej mysliteľskej

aktivite, neobišiel ani problematiku manželstva a eventuálnej nevery.

Mal dve periódy konštruovania manželstiev; stredné obdobie, v ktorom

napísal Ústavu a neskoré, v ktorom vytvoril Zákony. Stredné obdobie je

značne radikálne, ale my ho v terajšej téme nepovažujeme za

produktívne hlbšie spracovávať. Tam Platón používa tzv. nepriamu

iróniu, čo znamená, že značne liberálne názory za žiadných okolnosti

neslobodno brať doslova. Ich radikalita má za úlohu jasnejšie, inak a

z diaľky poukázať na neadekvátnosť kritizovaných metód výchovy (k

tomu por. Resp. V,457c—462e, najmä 459d—e, 461b—e). Neskorý Platón,

na rozdiel od radikálnejšieho stredného obdobia, už uznával korektný,

monogamný inštitút manželstva. Vymedzil vhodný vek na uzatvorenie

manželstva a diferencoval ho podľa pohlavia. Určil organizačné

náležitosti manželstva, pamätal vo výnimočných prípadoch na rozvod,

úlohu dozoru nad manželmi, spôsob riešenia manželských problémov či

druhy trestov. Následne sa mu vynoril aj problém nevery a interpretoval

37

ju ako negatívny fenomén. Píše: „ak sa muž bude takto stýkať s cudzou

ženou, alebo žena s cudzím mužom, a to s tými, ktorí sú ešte ploditelní, nech ich

stíhajú tie isté tresty, akoby boli stanovené pre manželov ešte

plodiacich“(§ån éllotr¤+ tw per‹ tå toËt konvnª gunk‹ ≥ gunØ é

ndr¤, §ån m¢n pdopooum°now ¶t, tå Ètå §pzÆm Èto›w ¶stv ky

ãper to›w ¶t gennvm°now e‡rt; Pl. Leg. VI,784e2-4). Okrem toho sa

v jednom pseudoplatónskom dialógu píše, že „ak by niekto za peniaze

zvádzal k cuzoložstvu ženy svojích susedov, dopúšťal by sa

bezprávia“(ên so ényrvpow, efi moxeÊo tåw t«n p°lw gun›kw §p' é

rgur¤ƒ, édke›n; Eryx. 396e9-10). Je evidentné, že Platón poznal neveru,

zaujal k nej realistický postoj a odsudzoval ju. Pričom je možné vnímať

to aj cez pridanú charakteristiku hedonizmu. 1 Manželstvo u Platóna

1 O priveľmi hedonistickom prežívaní Platón hovorí: „hodnota slasti […] Na prvom

mieste nie je, ani keby to svojou honbou za radosťou prehlasovali všetci býci a žrebci“ (g¤gnotÉ ín ≤ t∞w ≤don∞w [...] Pr«ton d° ge oÈdÉ ín ofl pãntew bÒew te k‹ ·ppo; Phil. 67a15–b1). ~~ Obdobné názory sú v Xenofónových Spomienkách na Sókrata. Tam sa najprv Sókratés pýta Aristippa: „A nezdá sa ti odporné, ak sa človek nechá uniesť tak ako najhlúpejšie zvieratá?“ (Mem. II,1) Potom začína reprodukcia rozhovoru nazvaná Héraklés na rázcestí, ktorá údajne pochádza od sofistu Prodika. V nej rozpráva Cnosť (ÉAretÆ) a tá zdôrazňuje Héraklovi: „Z toho, čo je dobré a krásne, nedali bohovia ľuďom nič bez námahy a starosti.“ (Xen. Mem. II,1,28) Ďalej Cnosť komunikuje s protivníčkou, ktorá sa volá Blaženosť (EÈdmon¤n), resp. Neresť (Kk¤n): „Ty nikdy nečakáš, až sa v tebe prebudí túžba po nejakom pôžitku, ale presýtiš sa ním skôr, než po nich zatúžiš [...] Taká je tvoja výchova, ktorú udeľuješ svojim priateľom: aby v noci slúžili hanebnej rozkoši a najlepšiu časť dňa aby prespali./ Hoci si nesmrteľná, bohovia ťa od seba zapudili a dobrí ľudia tebou pohŕdajú. [...] Tvoji priatelia sú telesne slabí, pokiaľ sú mladí a slabého ducha keď zostarnú; veď boli v mladosti vychovávaní a vykrmení bez námahy a starobou prechádzajú s problémami, vyžití, hanbiac sa za to, čo v živote prevádzali a ťažko

38

požívalo úctu, usiloval sa konštruovať zákony obce tak, aby ho chránili,

umožňovali mu vhodný rozvoj. Nachádzal a odstraňoval aj možné

nedostatky. Zdá sa nám, akoby manželstvo malo primárne hlavne

funkcionalistickú povahu, t. j. nebolo samé osebe cieľom, ale bolo len

prostriedkom na zabezpečenie pokračovateľov v rode a obci. Je to

dokladované napr. diferencovaním na ploditeľných a neploditeľných

ľudí. Napriek tomu pripisoval manželstvu veľký význam,

inštitucionálne ho chránil a nepovoľoval jeho deštruovanie neverou.

Bližšiu argumentáciu vzhľadom na všeobecnosť práce a jasnosť

problematiky pre čitateľov zrejme nepovažoval za potrebnú.

Aristotelés

Najvýznamnejší Platónov žiak Aristotelés Stageirités

(ÉArstot°lw Stger¤tw, 384–322 záp. let.) pomerne minuciózne

konštruoval svoju ideálnu ústavu nazývanú polte¤. Skúmal v nej

miesto žien, otrokov, výchovu deti, umiestnenie, rozlohu, význam

hospodárstva, úlohu a držbu majetku. Na základe detailných a analýz

bolo zrejme, že jeho koncepcia štátu a práva nemôže opomenúť ani tému

nevery. V tomto ohľade pokračoval v línii Platónovho myslenia

z neskorého obdoba. Poznal manželskú neveru a mal k nej negatívny

postoj. „Čo sa však týka obcovania z inou alebo s iným, nech to nebude

znášajúc svoju súčasnú situáciu. V mladosti išli z rozkoše do rozkoše a na starobu si nechali všetko trápenie.“ (Xen. Mem. II,1).

39

pokladané za krásne nikde a nikdy pestovať taký styk pokiaľ niekto je a nazýva

sa manželom“ (per‹ d¢ t∞w prÚw êlln ≥ prÚw êllon, ¶stv m¢n èpl«w

mØ klÚn èptÒmenon f¤nesy mdm∞+ mdm«w, ˜tn ¬ k‹ p

rosgoreuy∞+ pÒsw; Ar. Pol. VII,16,1335b38-41). Aristotelovo

rozhodnutie je očakávateľné. Manželstvo (≤ gmkÆ) má byť chránené,

ergo manželský zväzok (gmkØ ıml¤), resp. zväzok medzi mužom

a ženou (gunkÚw k‹ éndrÚw sÊzeujw) nemá byť ohrozovaný neverou.

Odmieta ju snáď z morálnych dôvodov, snáď z obavy pred nezhodami,

kvôli možným splodeniam cudzorodých potomkov – exaktne to nie je

možné definovať. No i tak, nech je to akokoľvek, nie je možné si

predstaviť spoločenské usporiadanie, kde by nevera tvorila akceptovanú

súčasť systému. Stanovuje aj sankcie za neveru. Vinník má byť

„primerane k svojmu previneniu potrestaný stratou občianskych práv.“

(étm¤ zmoÊsyv prepous+ prÚw tØn èmrt¤n; Ar. Pol. VII, 16,

1336a2-3). Vzhľadom na vtedajšiu dobu išlo o dosť závažný trest, hoci iní

teoretici by neváhali požadovať i trest smrti.

Ovidius Naso

Nemalé skúsenosti prinajmenšom teoretickej povahy s neverou mal aj

latinsky píšuci básnik Publius Ovidius Naso (43 zap. let.—18 klad. let),

známy pod poslovenčeným menom Ovídius. Z jeho diela (napr. Amores

[Milostné spevy], Heroides [Listy héroin], Remedia amoris [Lieky proti láske]) je

40

pre vymedzenú tému najdôležitejšie trojknižné dielo Ars amatérka v

preklade Umenie milovať. V knihe dáva rady mladíkom ako si získať

vytúženú ženu, ako si ju udržať a rovnako radí aj ženám. Je

anticipovateľné, že nemohol obísť ani problematiku nevery. V takto

vymedzenej téme je to priam nevyhnutná kapitola. (Predošlá veta ako je

pravdivá, tak je aj smutná...) V druhej knihe ostatne menovaného spisu

k tomu píše: „Nie je však v najprudšom hneve ani ryšavý kanec tak strašný,/

ak metá zúrivo psy do vzduchu vražedným klom,/... ako žena, keď dopadne

v manželskej lóži/ sokyňu a svoju zlosť v tvári má zreteľne znanú./ Popadne

oheň i meč, svoju dôstojnosť odloží stranou,/ ženie sa, ako by ju posadol

Bakchos, ten rohatý boh.“ (Sed neque fulvus aper media tam saevus in ira est,/

Fulmineo rabidos cum rotat ore canes,/… Femina quam socii deprensa paelice

lecti:/ Ardet et in vultu pignora mentis habet./ In ferrum flammasque ruit,

positoque decore/ Fertur, ut Aonii cornibus icta dei; Ov. Ars am. II,373-380)

Z urývku vidíme, že ženy boli v tejto oblasti, scil. trvanie na dodržiavaní

manželskej vernosti, mimoriadne emancipované, ba až skalopevne tvrdé.

Zreteľne a bez zábran vyjadrovali svoj nesúhlas nielen slovami, ale aj

správaním. Na základe opisu je zrejmé, že nevera v ich očiach bola

niečím mimoriadne negatívnym, odsúdenia hodným a dôvodom na

deštrukciu doterajšieho komunikačného a hodnotového úzu. To, že

nevera ozaj mala devastačný účinok, dosvedčil už sám Ovídius, lebo

41

píše: „Nevera zničí i pevnú a zničí i súladnú lásku“ (Hoc bene compositos,

hoc firmos solvit amores; Ov. Ars am. II,385).

Samozrejme, že nevera sa niekedy realizuje a skúsený odborník, za

akého P.O. Naso je považovaný, má aj na tento prípad radu či manžel

ťažený výčitkami svedomia by ju mal oznámiť manželke. Podľa jeho

názoru: „Ak vyjdú najavo predsa len tvoje činy, hoci dobre si ich tajil, / i keď už

zjavné sú, stále ich popieraj ďalej/. Nebuď potom poníženejší a vľúdnejší než

inokedy, mnoho je dôkazu v tom, zlé že svedomie máš.“ (Quae bene celaris,

siqua tamen acta patebunt,/ Illa, licet pateant, tu tamen usque nega./

Tum neque subiectus, solito nec blandior esto:/ Haec animi multum

signa nocentis habent:; Ov. Ars am. II,409-412). Rada je symptómom

morálnej dilémy: na jednej strane vinník sa buď prizná k nevere a

odľahčí si svedomie, no súčasne si môže rozvrátiť manželstvo. Na druhej

strane bude klamať a žiť v klamstve, no bude zachovaná harmónia

manželstva. Je to ozaj náročné rozhodovanie (a tu je důkaz, že je lepšie

nevere sa striktne vyhýbať, ako riešiť praxologické otázky po jej

vykonaní). A čo na to Ovídius? Aj tu je jeho rada zreteľná, nevera musí

byť zatajená, kamuflovaná a aj napriek líškaniu, vyhrážkam, či rôznym

úskokom má byť jednoznačne popieraná! Odporúča teda jednu chybu

znásobovať druhou. Klamstvo a falošnosť je preňho viac, než priznanie si

poklesku. Rodinný život a jeho harmóniu chce budovať na základe lži.

Je to bizarné riešenie, no irónia otázky mu nedáva veľa možnosti…

42

Obidve riešenia sú zlé... Ide len o to, ktoré je viac negatívne, a ktoré viac

ničí axiologicky cennejších entít. Na základe dikcie spisu tiež súdime, že

nevera prinajlepšom v istých vrstvách nebola až tak zriedkavá, ako by si

priali idealizátori minulosti.

Epiktétos

Rímsky stoik Epiktétos z Hierápole vo Frýgii

(ÉEp¤kttow ÑIerpÒlevw t∞w Frug¤w, cca 50–135-140 klad. let.) sa

v Rozpravach tiež vyjadroval k manželstvu a jeho narušovaniu. Podľa

jeho učenia „človek sa narodil k zachovávaniu vernosti a že ten, kto to

podvracia, podvracia vlastnú podstatu človeka“ (ênyrvpow prÚw p¤stn

g°gonen k‹ toËto ı éntr°pvn éntr°pe; Epict. Dis. II,4,1). Je

zrejmé, že manželskú vernosť chápal ako atribút priamo odvodený

z ľudskej prirodzenosti a nepovažoval ju za umelú konvenciu ako kynici

(ktorí boli stoickí predchodcovia) alebo zakladateľ stoicizmu, Zénón z

Kitia.2 Ruinovanie vernosti podľa Epiktéta následne automaticky ruinuje

2 Kynik Diogenés zo Synope (cca 412–323) tvrdil, že „i ženy majú byť spoločné,

neuznávajúc manželstvo, len obcovanie muža zo ženou na základe prehovorenia a súhlasu“ (DL VI,72; cf. VI,97). Ďalší ranný kynik, Kratés z Théb (okolo r. 328) mal pravdepodobne s Hipparchiou (okolo r. 300) dcéru a túto snúbencovi „dal ju na skúšku... na celých tridsať dní“ (DL VI,93). Pripomínam, že kynikov tu necitujem svojvoľne, veď kynizmus bol v súvislosti so stoikmi považovaný za „najkratšiu cestu k cnosti“ (DL VII,121; cf. VI,104). A Zénón z Kitia (okolo r. 300), teda už zakladateľ stoicizmu a predchodca Epiktéta, podľa Diogéna Laertia zastával názor, že „majú byť mudrcom spoločné ženy, takže ktorýkoľvek muž by mohol užívať ktorékoľvek ženy, ako hlása Zénón v Štáte a Chrýsippos v spise O štáte“ (DL VII,131).

43

i človeka v zmysle dôveryhodnosti. Zaujímavé je sledovať nastavajúcu

mimoriadne premyslenú argumentáciu. Nevera resp. cudzoložstvo ničí

a podvracia vernosť, počestnosť, zbožnosť, priateľstvo, susedstvo, štát.

Z toho vyvodzuje zaujímavý poznatok a skúma aké miesto zostáva

cudzoložníkovi. Cudzoložníka z pochopiteľných dôvodov nikto nechce

za priateľa, za suseda, občana a každý sa mu vyhýba, lebo sa obáva

závažných škôd, ktoré by mohol spôsobiť. Cudzoložník nie je potrebný

v společnosti a nemá v nej žiadne miesto. Aby Epiktétos dodal váhu

svojmu zisteniu, tak mimoriadne sugestívne cudzoložníkovi kladie

otázku. Keď je nepotrebný a nemá žiadne miesto v spoločnosti, tak či si

nemyslí, že by zaslúžil aby ho „pohodili niekam na hnojisko ako nepotrebnú

nádobu, ako kus hnoja?“ (ÈtÚw §p¤ kopr¤n …w skeËow êxrston,

…w kÒpron; Epict. Dis. II,4,5-6) A tiež nemenej expresívne mu hovorí: „si

zlý a neužitočný človek. […] chceš ukradnúť a mlsať cudzie? [...] buď ďalej

cudzoložníkom a buď neverný a buď vlkom alebo opicou miesto

človeka!“(kkÚw går e‰ k‹ êxrstow [...] éllÒtron Ífrpãzew k‹ lx

neÊew; [] no«n moxÚw ‡sy k‹ êpstow k‹ ént‹ ênyr≈pou lÊkow µ p¤y

kow; Epict. Dis. II,4,6-11; por. I,11, IV,1, Ench. 41) Je cítiteľný tvrdý

a odmietavý morálny postoj bez akýchkoľvek kompromisov,

ospravedlnení či situačních akceptácií. Pri výklade autor používal okrem

intelektuálneho zdôvodňovania aj emocionalizmus a exemplifikácie.

44

Starý Zákon

Sväté Písmo Starého Zákona sa signifikantnou zrozumiteľnosťou

vyjadruje k teoretickým a praktickým otázkam bohumilého života. Rieši

problémy povinnosti, bohorúhačstva, dávania desiatkov, menuje nečisté

jedlá, varuje pred sebapreceňovaním. Je anticipovateľné, že nemôže

vynechať ani predmanželský, manželský a mimomanželský život,

vrátane intímnych zón. V prvom rade imperatívne a taxatívne

predkladali Dekãlogow, Desatoro Božích prikázaní, resp.

Afl dÊo plãkew toË mrtur¤ou, Dve tabule [Mojžišovi daného] zákona

a v ňom siestě prikázanie znie: „Nescudzoložíš!“ (oÈ moxeÊsew; Ex 20,13;

Dt 5,17; por. Mt 5,27-28) Toto je značne konkrétny výrok bez uvedenia

trestu, preto židia cudzoložstvo nielen odsudzovali, ale mali stanovenú

aj zásadu, podľa ktorej „kto bude súložiť s vydatou ženou, s manželkou svojho

blížneho, tak cudzoložník ako cudzoložnica musia zomrieť.“

(ênyrvpow, ˘w ín moxeÊst gun›k éndrÚw µ ˘w ín moxeÊst gu

n›k toË pls¤on, ynãtƒ yntoÊsyvsn ı moxeÊvn k‹ ≤ moxeu

om°n; Lv. 20,10; por. Lv. 18,19-23, 20,11-21) Aj v ďalšom židovsko-

kresťanskom spise sa uvádza predpis rovnakého znenia: ak „bude spať

niekto so ženou iného, nech obaja zomrú, tak cudzoložník ako cudzoložnica“

(d¢ eÍrey+ ênyrvpow komvmenow metå gunkÚw sunv+ksm°nw éndr¤, é

poktene›te émfot°rouw, tÚn êndr tÚn komvmenon metå t∞w gunkÚw

k‹ tØn gun›k; Dt 2,22; por. Jn 8,5). Okrem citovaných prípadov koitu

s manželkou niekoho iného oba spisy riešia aj otázky styku s nevestou,

45

homosexualitu, zoosexualitu a za všetky tieto skutky je obdobná

penalizácia trestom smrti. Predpisujú ako treba naložiť s tým, čo sa

zmocní nezasnúbenej panny a učia o nemožnosti styku s vlastnou

matkou. Poznajú niekoľko druhov nedovolených stykov v závislosti od

toho, či ide o zasnúbenú/vydatú osobu. Tiež prihliadalo na okolnosti

styku, konkrétne možnosť obrany, volania o pomoc. Celkovo bol

judaizmus mimoriadne prísny a rigidne zásadový. Pri posudzovaní

adekvátnosti ich zásad je potrebné neustále prihliadať na okolnosti,

v ktorých žil ‚vyvolený národ‘ a čas napísania týchto diel. Levitikus dostal

súčasnú podobu okolo roku 470 zap. let. a Deuteronómium bolo redakčne

spracovávaný od 8. stor. zap. let. až po exilové a poexilové obdobie. No

napriek nespočetným axiologickým zmenám ktoré sa v spoločnosti

udiali od napísania uvedených kníh to neznamená, že by sme uvedené

spisy nepovažovali prinajmenšom za relevantný inšpirujúci ideál.

Nový Zákon a Katolícka cirkev

Kresťansko-katolícka teologizovaná mravouka sa vyjadruje aj

k intímnemu spolužitiu muža a ženy. Ježiš poznal židovské posvätné

knihy a akceptoval zákaz cudzoložstva, lebo vraví: „Nescudzoložíš!“

(OÈ moxeÊsew; Mt 5,27; por. Mt 5,32, vide: Ex 20,13, Dt 5,17) V tomto

ohľade nie je zmena oproti slovám vyrieknutým Mojžišom, no zmena je

v treste. Ježiš napriek jednoznačne negatívnemu skutku nabáda

46

k odpusteniu previnenia až zmiernenia trestu, ako to urobil v prípade

ženy cudzoložnice (Jn 8,3-11). Pohlavné spolužitie muža a ženy sa podľa

všeobecne známej kresťansko-katolíckej koncepcie musí v ideálnom

prípade vyznačovať od začiatku do konca exkluzivitou realizovanou

výhradne v inštitucionálnom a posvätenom zväzku. Znamená to, že

manželia by mali vstupovať do manželstva ako panna (lat. f virgo, gr.

≤ pry°now) a panic (lat. m caelebs, gr. ı pry°now). Reálne platí, že

požiadavka sexuálnej predmanželskej nedotknuteľnosti sa dnes žiaľ

chápe v takmer všetkých prípadoch len ako nezáväzný ideál, historický

pozostatok, trápne obmedzenie, náboženský relikt a svojvoľné

zasahovanie do slobody, teda nechápe sa už ani ako fakt, na ktorom je

potrebné aspoň formálne trvať. 3 Kresťania napriek súčasnému

ultraliberálnemu stavu by mali do manželstva vstupovať sexuálne

3 Predpokladáme, že predošlá veta ktorá diagnostikovala súčasný stav niektorých

šokovala otvorenosťou. Áno, je to ostrá veta, no i úplne reálna. Je dobre, že šokovala, aspoň sa ukazuje nakoľko dnešní kresťania/ľudia (či už explicitní křesťanka, alebo ľudia, ktorí sa síce nehlásia ku kresťanstvu, no predsa len, či sa im to páči alebo nie, vyrastajú v kultúre skrz-naskrz presiaknutej kresťanskými kategóriami) považujú za záväzné učenie Ježiša Krista a jeho nasledovníkov. Na tradičnom učení cirkvi vôbec nič nemení fakt, že u niektorých jedincov sa ukazuje zmena paradigmy; manželovi/manželke už nechcú darovať panenstvo/panictvo, ale starostlivo a vytrvalo hromadený menoslov milencov/mileniek (priznaných len z časti, obvykle iba v nevyhnutnom jednom-jedinom exemplári), s ktorými zažili nespočetné láskania, polohy, aktivity, orgazmy, fotografovania, nevery, antikoncepcie, interupcie. Pornofili a pomýlení emocionalisti sa riadia zásadou: ‚Pudovosť, promiskuita, mechanickosť a sexuálne trofeje tvoria celý náš citový a kultúrny obzor.‘ Alebo: ‚V intímnej oblasti sme dostatočne vydretí a zabehnutí a to nám dáva pocit hrdosti, lebo ovládame veci najdôležitejšie pre človeka.‘ Alebo: ‚Sme dostatočne vzdelaní: ovládame polohu 69, aj to, že Krištof Kolombos na saniach objavil Čínu.‘

47

neporušení od snúbenca/snúbenice a osobitne neporušení

od predošlých, niekedy i náhodných a neznámych partnerov

(najbizarnejšie pôsobí tzv. rekreačný, nezáväzný alebo platený sex). Toto

je znakom výhradnosti manželov a výhradnosti času realizovania

pohlavného styku. Cirkev celkom oprávnene presadzuje výhradnosť

a neporušenosť snúbencov a je len úplne prirodzené, že požiadavku

výhradnosti prenesie aj na manželov. Má byť samozrejme zabezpečená

počas trvania celého manželstva, nie sú prípustné žiadne sexuálne styky

mimo manželstva, t. j. je zakázaná nevera. Toto stanovisko má cirkev od

počiatku svojej existencie (lebo ho prevzala zo židovských koreňov)

a udržiava si ho bez akýchkoľvek výnimiek v bežných situáciách

doposiaľ (výnimku tvoria samozrejme neštandardné situácie ako

znásilnenie alebo opätovné manželstvo ovdovenej osoby).

Na základe učenia zachovaného v Biblii aj tradíciou rímsko-katolícky

etici bežne a bez výhrad odsudzujú predmanželský koitus, a hlavne

manželskú neveru. V argumentácii jednohlasne poukazujú, že nevera

má mimoriadne zhubný vplyv na manželstvo, rodičovstvo, harmóniu,

dôveru, zodpovednosť, lebo ruinuje manželstvo v samom základe.

Poukazujú, že to nie je svojvoľný predpis obmedzujúci človeka, ale

nutná požiadavka vyplývajúca z prirodzenosti lásky a človeka. Toto

učenie nie je tradované len neformálnymi spovednickými radami, ale

bolo prezentované aj v oficiálnych dokumentech. Katechizmus Katolíckej

48

cirkvi o vernosti hovorí: „manželská láska samou svojou povahou vyžaduje od

manželov neporušiteľnú vernosť.“ (CCE, kán. 1646; por. kán. 1648–1649,

2364–2365, 2380–2381) Cirkev začína argumentáciu láskou, lebo o ňu ide

v manželstve, no neodvoláva sa len na ňu, lebo si uvedomuje jej slabú

garančnú potenciu. Láska (a zvlášť intenzívna láska) sa raz spotrebuje

a už viac nemusí byť stmeľujúcim princípom vylučujúcim ambíciu

nadviazať napriek manželstvu ďalší vzťah. Preto nachádza aj formálnejší

a rozhodujúcejší dôvod a to povinnost, ktorú nachádzame vo vzájomne

vyslovenej manželskej prísahe. Touto verejne deklamovanou zmluvou sa

sami zaviazali zachovať si obojstrannú vernosť, lebo „podstatnými

vlastnosťami manželstva sú jednota a nerozlučnosť“ (Essentiales matrimonii

proprietates sunt unitas et indissolubilitas; CIC, kán. 1056). Súčasná

rímsko-katolícka mravouka pokračuje vo svojom tradičnom učení

a neveru odmieta ako ťažké previnenie proti Božiemu i prirodzenému

zákonu. Argumentuje jednak Bibliou (Božie a Ježišove slova), láskou a

povinnosťou prejavenou v prísahe.

Okrem vyššie uvedeného, rozhodli som sa previesť vlastnú, pomerne

novátorsku analýzu na problém nevery, a to cez kategóriu lásky, égãp.

Považujeme za dobré analyzovať prečo xrstnsmÒw, kresťanstvo (ale

aj fioudÛsmÒw, judaizmus) dospelo k názoru striktne odmietajúcemu

neveru, resp. odmietanie porušovania manželskej lásky vyjadrenému

v imperative OU MOIXEUEIS, Nescudzoložíš! Jednak sú tu konvenčné,

49

mimoteologické dôvody ako štrukturovanie a spriehľadňovanie

spoločnosti, dodržiavanie sociálneho poriadku, zabránenie narodenia

nemanželských potomkov, disciplína človeka, popretie pudovosti,

psychohygiena, eugenické aspekty. To ani zďaleka nie je všetko, lebo

keby sa neanalyzovalo ďalej, tak by sa trivializovalo židovsko-kresťanské

učenie len na psychologické, sociálne a právne aspekty, Mimoriadne

relevantné sú aj teologické dôvody, ktoré sa pokúsime rekonštruovať.

Nižšie predstavenú rekonštrukciu považujeme za nóvum, lebo objavný

spôsob znovučíta biblické texty a hermeneutickými postupmi z nich

vyvodzuje úsudky. Teologický argument, resp. tvrdenia vychádzajúce

z biblických kníh sú rekonštruované v dvoch krokoch. Prvým je

láska/milovať (égãp/égp«), ktorá je jednak znakom Boha, prejavom

Boha a imperatívom pre ľuďí. Druhým je človek ako obraz/podoba

(efikÒn/ımo¤vsn) Boha.

Prvý krok tématizujúci lásku/milovanie vychádza z viacerých, nijako

nie zriedkavých odkazov, kde sú spomenuté hľadané slová. Napríklad

Ježiš bol zákonníkom dotázaný, ktoré je najhlavnejšie prikázanie a on

odpovedal: „Prvé je toto: ‚... Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho

srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!‘ Druhé je toto:

‚Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!‘“

(Pr≈t §st¤n... égpÆsew kÊron tÚn yeÒn sou §j ˜lw t∞w krd¤w so

u k‹ §j ˜lw t∞w cux∞w sou+ k‹ §j ˜lw t∞w dno¤w sou k‹ §j ˜lw

t∞w fisxÊow sou. + deut°r Ït, ÉAgpÆsew tÚn pls¤on sou …w seu

50

tÒn; Mk 12,29-31; cf. Mt 5,38-46, Lk 6,27-33) Inde ja charakteristika Boha

uvedená slovami, že „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného

syna…“

(±gãpsen ı yeÚw tÚn kÒsmon, Àste tÚn uflÚn tÚn monogen∞ ¶dvken; Jn

3,16). Citát Bohu prisudzuje, že miloval (±gãpsen) svet, čo je aoristový

tvar od slova égp«. V tom istom biblickom spise sú okrem toho už vo

forme priamej reči zaznamenané aj Ježišové slová: „Nové prikázanie vám

dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako

som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete

navzájom milovať.“ (§ntolØn knØn d¤dvm Ím›n, ·n égpçte

éllÆlouw: ky∆w ±gãps Ímçw ·n k‹ Íme›w égpçte éllÆlouw. §n t

oÊtƒ gn≈sont pãntew ˜t §mo‹ myt¤ §ste, §ån égãpn ¶xte §n

éllÆlow; Jn 13,34-35) Citát oznamuje, že Kristoví nasledovníci sa majú

vzájomne milovať, lebo tak robil aj Ježiš. Ten istý autor, svätý Ján apoštol

a evanjelista napísal: „Milovaní, milujte sa navzájom, lebo láska je z Boha

a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal

Boha, lebo Boh je láska a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom.“

(ÉAgpto¤, égp«men éllÆlouw, ˜t ≤ égãp §k toË yeoË §stn, k‹

pçw ı épp«n §k toË yeoË geg°n nt k‹ gn≈ske tÚn yeÒn. ı mØ ég

p«n oÈk ¶gnv tÚn yeÒn, ˜t ı yeÚw égãp §st¤n [] k‹ ı m°nvn §n tª

égãp+ §n t“ ye“ m°ne k‹ ı yeÚw §n Èt“ m°ne; 1 Jn 4,7–16) Aj apoštol

Pavol veľmi vysoko oceňoval vieru, nádej, lásku (p¤stw, §lp¤w, égãp),

51

no hneď dodal, že „najväčšia z nich je láska.“ (me¤zvn d¢

toÊtvn ≤ égãp; 1 Kor 13,13)

Všetky citáty Bohu prisudzujú lásku prostredníctvom substantíva

≤ égãp, a milovanie prostredníctvom verba égp«. Aby

nedochádzalo k nedorozumeniam je nutné égãp/égp« náležite

interpretovať. Grécky lingvistický systém disponoval viacerými

lexikálnymi jednotkami na vyjadrenie lásky/milovania, najpoužívanejšie

sú ı ¶rvw/§r«, ≤ fl¤/fl«,st°rgv ≤ égãp/égp« pre

adekvátne pochopenie je potrebné ich diferencovať i keď nasledujúca

analýza je len aproximáciou. Nakoľko štyri verzie gréckych slov boli

používané v rôznych dobách, ba i u toho istého autora s istými, neraz

výraznými odchýlkami (napr. Platón slovami ¶rvw/§r« označoval aj

lásku sexuálnu aj lásku k najvyššej ontologickej všeobecnine). Láska ako

¶rvw a milovanie ako §r« je najpredmetnejšou formou lásky. Vo väčšine

prípadov je orientovaná na sexuálnu, predmetnú a zmyslovú oblasť.

Láska tohto druhu sa vyznačuje aj tým, že osobe niečo chýba a práve

milovaním si chce doplniť deficit, napr. nemá manželku, a preto miluje

žen, alebo nemá peniaze, a preto miluje ich zarábanie, čiže v oboch

prípadoch sa snaží získať to, o čo je ochudobnený a čo postráda.

Ervw/§r« je preto symptómom nenaplnenosti brania, získavania

a dopĺňania vlastného nedostatku. Je to láska, ktorá má smer, ide od

52

druhého k sebe. 4 Fl¤ je pomenovanie iného druhu lásky, ktorá už

nesmeruje od druhých k sebe.Buď s druhými chce utvoriť rovnocenné

společenstvo, alebo už vychádza od seba a smeruje k druhému/druhým.

Teda nielen berie, ale aj dáva, alebo len dáva. Je zameraná na spoločné

dobro, alebo dobro druhého človeka. Určite nie je primárne orientovaná

na materiálnu predmetnosť a sexuálnu oblast, ale je upriamená na

intelektové, duchovné, emocionálne, charakterové, osobné alebo

komunitné hodnoty. Jedná sa o lásku, ktorá je ľudská a je prejavom

štandardnej humánnej lásky. St°rgv ako ďalšie označenie bolo

využívané prevažne na označovanie prirodzenej lásky medzi rodičmi

a detmi. ÉAgãp égp« ako štvrté pomenovanie je kvalitatívne

vyššou formou lásky než fl¤/fl«. ÉAgãp má len jeden smer.

Vychádza z darcu (človeka alebo Boha) a druhému chce venovať len

dobro. Je to výhradne dávajúca láska kladúca si za cieľ obdarovať,

naplniť, posilniť, obohatiť, pomôcť, dodať niečo (t. j. nemá atribút niečo

brať ako ¶rvw). Samozrejme to znamená, že kto chce druhého milovať

v zmysle égãp sám musí byť tou égãp naplnený a aká je kvalitatívna

4 Ervw ako atribút nedostatku je najzrejmejšie vyjadrený v Platónovom (427–347

záp. let.) v dialógu Symposion tam je Erós opísaný ako boh/daimón, ktorý samozrejme sa prejavuje láskou a túžbou. Jeho deficitnosť ja vyjadrená ústami Platónovho Sókrata: Erós „túži a cíti lásku, keď predmet svojej túžby a lásky... nemá“ (Pl. Symp. 200a), „zaiste je to i tu túžba po tom, čo človeku ešte nie je k dispozícii a čo nemá“ (Ibid. 200d), „túži po tom, čo mu nie je k dispozícii a čo nie je v jeho majetku“ (Ibid. 200e), „sa Erós za prvé vzťahuje k istým veciam a za druhé že sú to tie, ktorých má nedostatok“ (Ibid. 201a), „túži po tom, čoho sa mu nedostáva a čo nemá“ (Ibid. 201b).

53

úroveň darcovej égãp, tak nanajvýš taký kvalitatívny dar

v primárnom zmysle môže byť venovaný. V kontexte biblického

myslenia je nutné ju diferencovať od fl¤-e; fl¤ je ľudská, prirodzená

a vnútrosvetská láska. Oproti tomu égãp je nadľudská, nadprirodzená

a nadsvetská. To preto, lebo má taký původ. Je to láska, ktorá je

atribútom a prejavom Boha. Aj človek má v sebe égãp, no nemá ju zo

seba a navyše ľudská égãp jednoznačne nie je taká dokonalá ako

Božia. ÉAgãp v sebe objavujeme modlitbou, askézou, milosťou od

Boha, otvorenosťou Božej vôli, skúmaním poslania vo svete, obetou,

vyhýbaniu sa hriechu a konaním dobra. Boh je len jeden a jedna je aj

égãp, ale prejavuje sa mnohými formami. Ľudia nemajú také

dispozície ako Boh (lebo sú hriešni, podliehajú vášňam, nemajú plné

poznanie, patria len k putujúcej Cirkvi), preto égãp v antropologickom

prevedení sa realizuje v rôznych podobách vrátane nedostatočne

adekvátnych. Výsledkom égãp nie je len spása (≤ svtr¤), ale sa

vytvára aj spoločenstvo (≤ konvn¤) medzi ľuďmi a Bohom a medzi

ľuďmi navzájom.

Druhý krok tématizujúci obraz/podobu hovorí: „A stvoril Boh človeka

na svoj obraz,/ na Boží obraz ho stvoril“

(k‹ §po¤sen ı yeÚw tÚn ênyrvpon,/ ktÉ efikÒn yeoË §po¤sen ÈtÒn;

Gn 1,27). Podobný význam, no iná lexikálna jednotka (snáď ovplyvnená

platonizmom) je použitá aj v novozmluvnej časti Biblie. Tam uvádza, že

54

jazykom „zlorečíme ľuďom stvoreným na Božiu podobu.“

(ktr≈mey toÁw ényr≈pouw toÁw kyÉ ımo¤vsn yeoË gegonÒtw; Jak

3,9) Druhý krok oznamuje, že človek je stvorený Bohom. Jednak

oznamuje, a to je pre kontext predmetného skúmania dôležitejšie, že

človek nie je stvorený len tak, podľa náhodnej formy, ale naopak, je

konštruovaný podľa Božieho obrazu/podoby (efikÒn/ımo¤vsn) a

svojím životom by mal ctiť formu, podľa ktorej bol vytvorený.

Čo vyplýva z týchto dvoch krokov? Boh/Ježiš je láska (égãp), nás

miluje (égp«) a chce aby sme sa vzájomne milovali (égpçte). Ak

sme stvorení na Jeho obraz/podobu (efikÒn/ımo¤vsn), tak potom

skutočná manželská láska je obrazom tej absolútnej a nadpozemskej

lásky, ktorou Boh miluje človeka. Tiež to znamená, že máme v sebe

odlesk Božej lásky. ÉAgãp, láska je prirodzená aj nadprirodzená.

Prirodzená preto, že ju máme vo svojom srdci, nadprirodzená preto, že

je vlastná Bohu. Takže Boh, resp. Ježiš je láska a dáva nám lásku, preto aj

my ak chceme byť hodní pomenovania ‚kresťan‘, tak musíme prejavovať

svoju lásku k Bohu, k blížnym, manželskému partnerovi a deťom. Ďalej

vytváraním manželskej lásky sa približujeme k Bohu a páčime sa mu.

A naopak porušovaním manželskej lásky, tu sa môže myslieť

porušovaním vernosti, sa vzďaľujeme od nášho Vzoru, a tým sa aj

vlastnou vinou vzďaľujeme od základného a životne dôležitého

55

Princípu, z ktorého by nám mali plynúť milosti, Ktorý jediný je kladným

princípom, Ktorý je naším vzorom a Ktorý bude naším sudcom.

Staroveký Rím

Staroveký Rím mal vo vrcholnom období kvalitne rozpracovaný

právny systém, preto zahrnul do neho aj manželstvo a náležitosti s ním

spojené. V starovekom Ríme bolo cudzoložstvo s vydatou ženou trestné

a nazývalo sa adulterium, no u ženatého muža so slobodnou bolo

beztrestné a nazývalo sa stuprum. V staršej dobe bolo trestanie

cudzoložstva ponechané na domáci súd; manžel alebo otec mohol

usmrtiť cudzoložníka za toho predpokladu, že súčasne usmrtil aj svoju

manželku alebo dcéru. V dobe úpadku mravov bol vydaný zákon „lex

Iulia de adulteriis coërcendis“ (roku 18 pr. Kr.) ktorým mal manžel uložené

pod trestom kupliarstva vzniesť obvinenie pri cudzoložstve. V rôznych

dobách Rimania trestali neveru vyhostením na pustý ostrov (tzv.

relegatio), majetkovými trestami. Konštantín stanovil trest smrti mečom.

Justinián trestal doživotným zatvorením v kláštere, vyhradil však

manželovi právo manželku povolať do manželstva v intervale do dvoch

rokov (voľne podľa: Tišler 1892, str. 418a-b).

56

Islam

Ďalším interpretačným zdrojom je islam (al-islám), ako veľké

monoteistické náboženstvo so silným vplyvom a jeho posvätnou knihou

Korán (Quran, The Holy Qur’an). Podľa tradície bol Korán napísaný

v rokoch 610 — 632. Islam mal nemenej rigorózne mravné požiadavky

na svojich členov, vrátane topologie manželstva. Považujeme ho za

vhodné spomenuť hlavne pre silný vplyv islamu v pôvodne

neislamských krajinách, t. j. v štatoch EU a USA, kde sa islam stáva

konkurentom pôvodných cirkví, a tiež aj preto, že moslimovia, na

rozdiel od kresťanov, berú svoju vieru a morálne zásady vo vačšine

prípadov omnhoho poctivejšie. Podľa islamu, ak sa žena dopustila

cudzoložstva, tak sa vyžadovali štyria svedkovia na konfirmovanie

udalosti. Ak sa našli a zhodne dosvedčili ich „nehanebnosť“, tak súverci

ich mali zamknúť v domoch, „kým si ich smrť nenájde, alebo kým im Boh

nedá iné znamenie.“ (Korán, IV. súra, 15. verš; conf. IV,16; IV,26) Ak sa

previnenia dospustili obaja príslušníci islamu, tak sa trest vykonával na

oboch, ako sa píše v nasledujúcom verši. Ak svoj čin oľutujú a napravia

sa, má sa upustiť od trestu. Postavenie ženy v islame je nižšie než

postavenie muža. Riešili aj problematiku vhodnej manželky, rozdielom

medzi manželstvom so slobodnou a otrokyňou, ďalej riešenie sporov

a udržiavanie discilíny. Explicitne uvádza varovanie pred nezriadeným

sexuálnym životom – „Vystríhajte sa smilstvu. Je to ohavnosť a zlá

57

cesta.“ (Ibid. XVII,32) Ak sa niekto dopustí cudzoložstva, tak obaja majú

byť zbičovaní, konkrétne majú dostať po sto rán. Trestajúci sa nesmie

nechať premôcť súcitom, a navyše trest má byť vykonaný pred skupinou

veriacich. Následne cudzoložník a cudzoložnica smú uzatvoriť

manželstvo len s osobou, ktorá tiež cudzoložila, alebo je pohanom.

Obvinenie z cudzoložstva je vážnym skutkom, preto ak niekto obviní inú

počestnú ženu z cudzoložstva, musí k tomu priviesť aj štyroch svedkov.

Ak niekto obviní svoju manželku a nemá štyroch svedkov, tak v tom

prípade musí štyrikrát potvrdiť svoje svedectvo (Ibid. XXIV,2-9). Okrem

toho Korán obsahuje viaceré rady a napomenutia, ktoré napríklad určujú

primeranú mieru zrakového kontaktu, vhodné oblečenie ako prevenciu

pred vznikom nezriadených túžob, umožňovanie sobáša. Ďalej

označenie manželstva ako odmeny, nabádanie na opartrnosť. Tvrdenia

Koránu jednoznačne indikujú zakazovanie predmanželských

a mimomanželských sexuálnych aktivít, rovnako indikujú devalváciu

hodnoty ľudí žijúcich nemravne a vyzvihovanie počestne sa

rozhodujúcich (vide: XXIV,30-33; XXV,74-75; XXXIII,32-35; LX,12).

Dante Alighieri

Ďalším autorom, ktorý sa vyjadroval k morálke bol aj Dante Alighieri

(1265—1321). Vo svojej Božskej komédii, nazývanej aj piate evanjelium,

samozrejme zaujal postoj aj k tým ľuďom, ktorí boli ovládaní vášňami.

58

Sú lokalizovaní v pekle (inferno), pričom samotné peklo sa delí na deväť

postupne sa zväčšujúcich kruhov. Čím ďalší kruh tým väčšie previnenie

a trest (pobyt v treťom kruhu je menej trestajúci, než v piatom kruhu).

Ľudia premožení sexuálnými vášňami, tu sa myslia tí, ktorí sa dopušťali

nevery, sú umiestnení do druhého kruhu a ich pobyt, resp. trest je

opísaný takto: „Pekelná smršť, ju nikto nezastaví,/ zráža tu duchov

nešťastných a kláti,/ strháva zas a vrhá do krútňavy.“ (La bufera infernal, che

mai non resta,/ Mena gli spirti con la sua rapina,/ Voltando e percotendo

li molesta; Inferno, V,31-33) Dante tiež vo svojej vízii videl, že zo

zatratenými sa deje toto: „Jak v dobe chladu hustý húf by letel, húf škorcov, čo

sa na juh dostať snažia, tak biednych duchov ustavičná meteľ/ hneď vpred, hneď

späť, raz výš, ráz níž zás zráža. Nádeje ani na zníženie muky – nie na pokoj –

ich nikdy neoblažia.“ (E come gli stornei ne portan ľ ali/ Nel freddo tempo

a schiera larga e piena;/ Così quel fiato gli spiriti mali,/Di qua di là, di giù

di su li mena;/ Nulla speranza li conforta mai/ Non che di posa ma di

minor pena; Ibid. V,40-46) Spôsob ich trestu nie je zvolený náhodne, ale

rešpektuje Dantem používaný penálny princíp nazvaný contrapasso,

ktorý spočíva v tom, že previnenie a trest sú buď v úzkom vzťahu (trest

imituje vinu), alebo v protikladnom vzťahu (trest je opačný vine). To

znamená, že trest je kauzalne spojený s vinou, determinovaný a je

umožnené podľa neho odčítať druh previnenia. Následne spomína

osoby, ktoré sú tam umiestnené, ide napr. o egyptskú Kleopatru

59

(milenka Caesarova a Antoniova, k nej pozri Antony and Cleopatra od W.

Shakespeara a Caesar and Cleopatra od G.B. Shawa), grécku Helené

(manželka Meneláa a milenka Parida), gréckeho Parida (vyššie

spomenutý únosca trójskej Heleny, kvôli ním vypukla zničujúca vojna)

a ďalších. Ich potrestanie priamo korešponduje s ich konaním počas

života. Vtedy konali bezuzdne, nedokázali sa ovládať, vylučovali rozum

a dávali vládu prírode, ako keby počas života za nich rozhodovali pudy

(to prírodné, čo nie je výsledkom ľudského výberu a úsilia). Oni sa úplne

poddali vášňam, a teraz sú rovnako bezuzdne ovládaní prírodou, sú

pohadzovaní, nesení, ako keby boli len veci, ktoré nemajú autonómnosť

a nehľadí sa pri nich na ich vôľu, rozhodovanie, etc. Z Danteho pohľadu

nám pre tému nevery vyplývajú dve veci. Po prvé: odmieta nezriadenú

sexualitu. Tu sa hlavne rozumie nevera, ktorá je považovaná za

previnenie a hriech. Po druhé: ak človek sa rozhodne prenechať vládu

vášňam, pudom, tak tie s ním budú zmietať sem a tam, manipulovať

s ním, bude vláčený vášňami od jedného zlého rozhodnutia k ďalšiemu

nedobrému konaniu. Ak prenechá vládu vášňam stráca sa

z civilizovaného sveta, prestáva sa správať tak, ako by vychovaný človek

mal. Regreduje sa len na pudovú a fyziologickú predmetnosť, nie je

autonómnym človekom s korektne zvolenými prefereciami. Nie je

človekom určujúcim svoje správanie, ale vice versa jeho správanie je

svojvoľne určované pudmi, vášňami, animálnosťou a prírodnosťou.

60

Takže človek, ktorý je neverný sa poddal vášňam, stal vecou a realizuje

veci, ktoré by s kontrolou rozumu nikdy nevykonal.

Zoznam bibliografických odkazov:

ARISTOTELÉS: Politika. Prel. Antonín Kříž. 2. vyd. Praha :

Nakladatelství Petr Rezek, 1998 [Praha: Jan Laichter 11939]. 503 s. (str.

7—36, 37—305, 306—353, 355—487) (Prekl. z gréc. orig. Aristotelis

Politicorum libri octo, Teubner, Lipsiae 1929) ISBN 80-86027-10-4

[ARISTOTLE:] The Complete Works of Aristotle. The revised Oxford

translation. Volume I–II. Prel. 28 prekladateľov. Edit. Jonathan Barnes.

6. vyd. s korekt. Princeton, New Jersey : Princeton University Press,

1995 (11984). Ixiv + 1250, II1251–2487 s. Bollingen series, LXXI,2. ISBN-

13: I978-0-691-01650-4, ISBN-10: I0-691-01650-X; ISBN-13: II978-0-691-

01651-1, ISBN-10: II0-691-01651-8

The Bible : Authorized King James Version with Apocrypha. With

an Introduction and Notes by Robert P. CARROLL and Stephen

PRICKETT. New York : Oxford University Press, 2008 (11997, reissured

1998 and 2008). lxxiv + 1040 + 248 + 446 (str. 1—320, 321—446) + xii +

iv s. Oxford World’s Classics. ISBN 978-0-19-953594-1

Biblia : Slovenský ekumenický preklad s deuterokánonickými

knihami. Prel. kolektív 27 prekladateľov z 10 cirkví, vedúci

61

prekladateľských skupín: Juraj BÁNDY a Ján GREŠO. 1. oprav. vyd.

Banská Bystrica : Slovenská biblická spoločnosť, 2008 [preklad

realizovaný v r. 1990–2007]. 1128 + 273 + viii s. ISBN 978-80-85486-48-3

DANTE Alighieri: Božská komédia. Peklo [I. Kantika/Kancóna]. Prel.

Viliam Turčány a Jozef Felix. 1. vyd. [v tomto vyd., celkovo 2. vyd.]

Bratislava : Spoločnosť Dante Alighieri Bratislava, 2005. 408 s. (Prekl.

z tal. orig. Dante Alighieri: La Divina Commedia. A cura di Natalino

Sapegno. Vol. I. Inferno. „La Nuova Italia“ Editrice, Firenze 1955)

ISBN 80-969566-4-7

DANTE Alighieri: The Divine Comedy. Prel. Charles Hubert Sisson.

With an Introduction and Notes by David H. Higgins. New York :

Oxford University Press, 2008 [Prel. 1980, iné vyd. 1993, 1998]. 742 + x

s. (str. 6–44, 45–499, 501–735) Oxford World’s Classics. (Prekl. z Barbi

– Casini /eds./: Commedia. Sansoni, Florence. I. –III. Vol. a čiastočne aj

z iných vyd.) ISBN 978-0-19-953564-4

[DANTE Alighieri:] La Divina Commedia di Dante Alighieri

[Inferno. Purgatorio. Paradiso]. Parigi, Presso Lefevre, Librajo,

MDCCCXXXVIII. 583 s. COLLEZIONE DEI QUATTRO PRIMI POETI

ITALIANI, TOMO I.

DIOGENES LAERTIUS: Lives of Eminent Philosophers. Volume I–II,

Books II.–V. a IIVI.–X. Prel. Robert Drew Hicks. Edit. R.D. Hicks a H.S.

Long. [Bilingválne starogrécko-anglické vydanie] 10–11. vyd. [?]

62

Cambridge, Massachusetts, London : Harvard University Press, I2006

a II2005 (11925). Ixxxviii + 549 a II704 s. The Loeb Classical Library,

I184–II185. (Orig. Názov BIVN KAI GNVMVN TVN EN

FILOSOFIAI EUDOKIMHSANTVN TVN EIS DEKA TO PRVT

ON) ISBN I0-674-99203-2 a II0-674-99204-0

DÍOGENÉS LAERTIOS: Životy, názory a výroky proslulých filosofů.

Prel. Antonín Kolář. 2. vyd. Pelhřimov : Nová Tiskárna Pelhřimov,

1995 (11964). 480 s. (Prekl. z gréc. orig. podľa úpravy R.D. Hicksa, Peri

bión gnómón apofthegmatón tón en filosofiá eudokimésantón biblia

deka) ISBN 80-901916-3-0

EPIKTÉTOS: Rukojeť. Rozpravy. Prel. Rudolf Kuthan. 2. vyd. (v

Svobode 1. vyd.) Praha : Svoboda, 1972. 407 s. (str. 25–48, 49–356,

Zlomky: 357–364) Antická knihovna, svazek 10. (Prekl. z gréc. orig.

ÉEGXEIRIDION a DIATRIBAI)

Katechizmus Katolíckej cirkvi. Ed. Joseph RATZINGER. Prel. Jozef

Zlatňanský, Rudolf Blatnický, Ferdinand Javor. 4. vyd. Trnava :

Spolok svätého Vojtecha, 2004. x + 918 s. (Prekl. z lat. orig.

Catechismus Catholicae Ecclesiae, Vatikán 1997) ISBN 80-7162-514-0

Kódex kanonického práva. Latinsko – slovenské vydanie. Prel.

neuvedený. 2. vyd. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 2001. xlii + 893

str. (Prekl. z lat. orig. Codex Iuris Canonici, Libreria Editrice Vaticana,

Vatican City, 1983) ISBN 80-7162-227-3

63

Korán. Prel. Helena Hoghová, Lívia Muntágová. Žilina : Knižné

centrum, vydavateľstvo, sine anno [cca 2001 alebo neskôr]. 400 s.

ISBN 80-88723-81-7

Novum Testamentum Graece et Latine. Edit. Eberhard et Erwin

NESTLE – Kurt ALAND. Stuttgard : Deutsche Bibelgesellschaft Stuttgart,

1984 (11898). x + 48* + 779 s. ISBN 3-438-05401-9

OVIDIUS, Publius Ovidius Naso: O lásce a milování : Lásky. Listy

milostné. Umění milovati. Jak léčiti lásku. Prel. Rudolf Mertlík. 1. (a

3.) vyd. Praha : Nakladatelství Svoboda, 1969. 400 s. (str. 25—112,

113—247, 249—334, 335—366) Antická knihovna, sv. 2. (Prekl. z lat.

orig. Amores a Remedia amoris /ed. Lenz, Berlín 1966 a 1960/, Ars

amatoria /ed. Brandt 1902/, Heroides /ed. Ehwald 1916/.)

OVIDIVS [OVIDIUS] Naso, P.: Ars Amatoria. [Citované: 14. máj 2011;

22:05 hod. SEČ] Dostupné na:

PLATO: Complete Works. Prel. 34 prekladatelia. Edited, with

Introduction and Notes, by John Madison COOPER, Associate Editor

D.S. HUTCHINSON. Indianapolis/Cambridge : Hackett Publishing

Company, 1997. xxx + 1811 s. (str. vii—xxvi, 1—1745, 1746—1811)

(Prekl. z John Burnet: Platonis Opera. I.—V. Vol. Oxford: Clarendon

Press 1900—1907, príp. z iných, tam uvedených vydaní.) ISBN-10: 0-

87220-349-2; ISBN-13: 978-0-87220-349-5

64

[PLATO:] Platonis Opera. Tomus I–VI. Tetralogia I–IX, Definitiones

et NoyeuÒmeno. Recognovit brevique adnotatione critica instruxit

Ioannes Burnet. [Kanonické vydanie starogréckeho textu.] Oxonii

[Oxford] : E typographeo Clarendoniano Londini et novi eboraci apud

Henricum Frowde, sine anno. Scriptorum classicorum bibliotheca

Oxoniensis.

PLATÓN: Spisy. Svazek I–V. Prel. František Novotný. 1. [súbor.]

vyd. Praha : OIKOUMENH, 2003. I559, II431, III541, IV525, V686 s.

Platónovy spisy, sv. I–V. (Prekl. z gréc. orig. Burnet, J. /zost./, Platonis

opera, sv. I–V, Oxonii 1905–1910, 1921; a iné) ISBN I80-7298-062-9, II80-

7298-063-7, III80-7298-066-1, IV80-7298-067-X, V80-7298-068-8

Septuaginta : Id est Vetus Testamentum graece iuxta LXX

interpretes. Duo volumina in uno. Vol. I: Leges et historiae, Vol. II:

Libri poetici et prophetici. Edidit Alfred RAHLFS. Stuttgart : Deutsche

Bibelgesellschaft Stuttgart, 1979 [circa]. lxix + 1184 + 941 s. ISBN 3-438-

05121-4

Sväté Písmo starého i nového zákona. Edit. Jozef HERIBAN. 1. vyd.

Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1996. 2623 s. (str. 7–16, 17–2127,

2129–2601, 2602–2618) (Preklad a poznámky podľa vydaní: Starý

zákon, Trnava, SSV 1955; Nový zákon, Trnava, SSV 1986. Úvody

k jednotlivým spisom: Jozef Heriban.) ISBN 80-7162-152-8, ISBN 0-

86516-335-9

65

TIŠLER, Jiří: Cizoložství. Str. 418a—419a. In: Ottův Slovník Naučný

: Illustrovaná encyklopaedie obecných vědomostí. V. díl, C—

Čechůvky. 1. vyd. (v týchto vydavateľstvách) Praha : Sdružení pro

Ottův Slovník Naučný, Paseka / Agro, 1997. (Fotoreprint pôvodného

vydania z roku 1892) ISBN 80-7185-057-8 (Paseka, súbor) a ISBN 80-

7203-007-8 (Argo, súbor)

XENOFÓN: Vzpomínky na Sókrata a jiné spisy [Vzpomínky na

Sókrata. Hostina. Sókratova obhajoba. O hospodáření. Hierón neboli

kniha o tyranidě. Agésiláos]. Prel. Václav Bahník. 1. vyd. Praha :

Svoboda, 1972. 451 s. (str. 19–182, 183–227, 229–239, 241–320, 321–348,

349–383; 385–451) Antická knihovna, sv. 15 (Prekl. z gréc. orig.

Banquet – Apologie de Socrate, Fr. Ollier, Paris 1961; C. Hude,

Memorabilia, Leipzig 1934; Économique, P. Chantraine, Paris 1949;

Xenophontis opuscula, G. Pierleoni, imp. altera, Romae 1954)