Len to, čo je plodné,je naozaj krásne

a pravdivé

ROZIKRUCIÁNI MAJÚ ZVIERATÁ DUCHA? ANDERSENOVE ROZPRÁVKY

duchovných hodnôt do životaŠtvrťročník p re u vedenie

Číslo 12zima 1996

2

K str. 24: “ Bratří Růže a kříže vystoupili s určitým posláním pro další vývojEvropy, v němž šlo především o spojení duchovního a praktického života.”

3

Z OBSAHU:

Milí priatelia,päť a opäť sa marôzni duchovníhľadajúci pýtajú:ako je len možné,že si jednotlivízasvätenci na-vzájom aj proti-

rečia, keď predsa všetci berú svojuinšpiráciu od jediného Boha?

Priatelia, žiaden zasvätenec, cho-diaci po zemi, nehľadí Najvyššiemurovno do tváre; ale každý z nich jeinšpirovaný niektorou hierarchickoubytosťou medzi nami a Bohom. Naj-vyššia hierarchia, serafovia, láskou aobdivom planúci (hebr. seraf=láska)hľadia Sláve, Nádhere a Moci Božejtakpovediac bezprostredne do tváre.Štyria serafovia alebo tzv. posvätnézvieratá (hebr. hajjoth hakkodeš) tvo-ria štyri “rohy” Božieho trónu a du-chovný základ pevného kríža zvero-kruhu: býka, leva, orla a vodnára.Dvanásti cherubovia potom duchov-ný základ dvanástich znamení zvie-ratníka a zároveň základ dvanástichsvetonázorov, dvanástich základnýchaspektov pohľadu na život.

Súhrn všetkých síl zodiaku, alebocelej sféry stálic, teda sila tých dva-nástich cherubov spolu, by sa rovna-la Moci, Kráse a Múdrosti Boha Ot-ca. Všetkých dvanásť znamení spo-lu sa rovná Sofii, Múdrosti Božej.

Tých dvanásť síl sa opäť spája aodráža v bytosti kozmického Krista,Božieho syna a následníka. OkoloKrista stojí opäť v kruhu dvanásť

� PREČO SI ZASVÄTENCI NAVZÁJOM ODPORUJÚÚvodník - str. 3

� 12 CNOSTÍO štúdiu antropozofie 1: Čítanie ako práca na sebe - str. 6

� BERNARDUS SILVESTRISO univerzálnej jednote sveta. Rozhovor prírody s

prozreteľnosťou pred stvorením sveta - str. 10

� EZOTERICKÉ MOTÍVY V ROZPRÁVKACHHANSA CHRISTIANA ANDERSENA

A o tom, ako sa rozprávky v najnovšej dobe falšujú - str. 13

� MANŽELSTVOOmraam Mikhael Aivanhov, prejav k mládeži - str. 20

� ROZIKRUCIÁNSKY IMPULZV DUCHOVNOM VÝVOJI ZÁPADU

Prednáška z cyklu “Úvod do antropozofie” - str. 23

� A MUDRC Z VÝCHODU PŘIŠEL A POKLEKL PŘED DĚŤÁTKEM

J. A. Komenský ve světle reinkarnace - str. 27

� MAJÚ ZVIERATÁ DUCHA?O duši a duchu zvierat - str. 31

� PAMPELIŠKADuchovní význam květin - str. 41

� “DUCHOVNO”anebo duchovno jako hobby - str. 42

� CO JE ROZUM A CO JE MOUDROST?Aforizmy Alfonsa Muchu - str. 44

� INDICKÁ JOGA VO VZŤAHU KU KRESŤANSKO-ROZIKRUCIÁNSKEJ METÓDE

3. prednáška z cyklu “O duchovnom vývoji človeka” - str. 46

� PODOBNE AKO SLNKO,LÁSKA VNÁŠA PORIADOK DO ŽIVOTA

Omraam Mikhael Aivanhov - str. 49

� EZOTERICKÝ HUMORKaždé živé spoločenstvo má svoj humor- str. 50

4

archan-j e l o v ,ktorí na

Neho “hľa-dia”, prijí-majú do se-

ba Kristovu bytosť.Každý z nich však zne-

sie iba dvanástinu Jehosvetla; každý unesie ibadvanástinu Jeho Nád-

hery a Moci; v každom znich je Kristova sila zredukovaná najednu dvanástinu.

Týchto dvanásť archanjelov okoloKrista inšpirovalo dvanástich apoš-tolov, keď na päťdesiaty deň po Veľkejnoci prijali Svätého Ducha; týchtodvanásť archanjelských síl je týchdvanásť plamienkov nad hlavamiučeníkov, tie “jazyky akoby z ohňa,ktoré sadli na každého z nich” (Sk 2:3).

Tak dvanásti apoštoli v prenesenízastupujú tých dvanásť archanjelova dvanásť cherubov a teda každýjedno znamenie zverokruhu a jednudvanástinu svetovej múdrosti. Z týchdvanástich štyria, ktorí napísalievanjeliá - Matúš, Marek, Lukáš, Ján- zodpovedajú štyrom serafom, či pos-vätným zvieratám. Preto na starýchikonách vidíte Krista Pantokratora(Vševládcu) uprostred, a v rohochštyri okrídlené duchovné zvieratá: an-jela/vodnára (=Matúš), leva (=Ma-rek), býka (=Lukáš) a orla (=Ján).

A teraz pozrite: aj tieto štyri evan-jeliá sú všetky “od Boha”, všetky štyrisú inšpirované Svätým Duchom. Apredsa nehovoria to isté. Ba aj si -ako sa zdá - navzájom ostro protire-čia! Hovoria naoko podobné veci, nokeď ich študujeme podrobnejšie,zistíme, že podávajú Ježišov životkaždé svojím, odlišným spôsobom. Súto štyri uhly pohľadu, ktoré sa do-plňujú.

Napríklad v Matúšovom aj v Lu-kášovom evanjeliu je Ježišov rodo-kmeň. Ale v Matúšovom je iný ako vLukášovom. Podľa Matúša bol Ježi-šovým pestúnom Jozef, ktorý bol sy-nom Jakuba, a ten bol synom Matana,a ten Eleazára, Eliúdu, Achima atď.Podľa Lukášovho evanjelia však, saJežiš narodil Márii, ktorej mužom bolJozef, ale iný Jozef, ktorý bol synomHéliho, a ten synom Matata, Léviho,Melchiho, Janna... Oba rodokmenesa zhodujú od Adama až po Dávida.Podľa oboch bol Ježiš z rodu Dávi-dovho. Ale Dávid mal dvoch synov:

Šalamúna a Nátana. A ten MatúšovJežiš bol potomkom Šalamúna a tenLukášov potomkom Nátana. Tak to vevanjeliu skutočne stojí (Mat 1:6, Luk3:31). A Židia si dávali na tieto veci,týkajúce sa rodokmeňa, vždy veľkýpozor.

Čo teraz? Nuž, máte pred seboudve možnosti: buď si povedať, že svä-té písmo nie je sväté, že nie je inšpi-rované Svätým Duchom, ale len omyl-nými ľuďmi. Alebo, ak je inšpirovanéSvätým Duchom, donucuje vás to roz-mýšľať, prečo v každom evanjeliu sto-jí niečo iné. Upozorňuje vás to, že zatým musí byť ešte čosi viac, čomu za-tiaľ nerozumiete; a stáva sa Vám topodnetom pre ďalšie vlastné úsilie.

Tretia hierarchia - anjeli, archan-jeli, archeovia - zastupuje Svätého Du-cha, tak ako prvá zastupuje Otca adruhá Syna. Činnosť tretej hierarchieje to, čo bezprostredne zažívame akotzv. pôsobenie Svätého Ducha. Keďsa niekto vo svojom astrálnom tele

dokáže zjednotiť

s anjelom, alebovo svojom mentálnom tele s archanje-lom, hovoríme, že má Sv. Ducha; žeje “osvietený”, “prebudený”, že sastal bódhisattvom alebo budhom apod.

Treba si teda jasne uvedomiť, žejednotliví zasvätenci nie sú inšpiro-vaní všetci z jedného a toho istéhoduchovného centra, ale z viacerýchcentier. Za hranicami viditeľnéhosveta nevládne hneď jednota, ale naj-prv mnohosť; nie hneď v prvej sféreza hmotou sa nachádza Boh Otec, alenajskôr nesmierna hierarchia koz-mických bytostí a civilizácií.

Preto ani Matúš nenapísal to isté,ako Lukáš. Ján videl to, čo nemohliprijať Matúš, ani Marek, a zase na-opak. Samozrejme. Veď jeden bol in-špirovaný Levom, druhý Orlom, tretíBýkom... Každý z nich mal aj iné špe-cifické sklony a danosti, ktoré muumožňovali prijímať to alebo ono...Len všetci štyria spolu dávajú celistvýobraz o živote Krista.

Je vše-obecnerozšíre-nou - a pred-sa očividnenepravdivou- frázou, že “všetkynáboženstvá hovoria toisté”. Nehovoria! Zakaždým svetonázorom anáboženstvom, za kaž-dou svetodejinnou uda-losťou alebo kultúrnym procesomstoja iné bytosti, ktoré sledujú inúšpecifickú úlohu, iný cieľ; vedúľudské duše k vývinu tých špecific-kých vlastností, ktoré sú na danommieste v danom čase potrebné. Zasvetovým dianím teda nestojí hneďjednota, ale rôznosť duchovných by-tostí; práve tak, ako každý jeden z nássme v duchu pospolu s inými bytos-ťami, máme svoj duchovný domov nainej planéte, inej hviezde. To vedie po-tom na pozemskej úrovni ku konflik-tu a konfrontácii cieľov a názorovjednotlivcov, ako aj celých svetoná-zorových a náboženských okruhov -ktorým nejde len na povrchu, ale aj vich podstate o niečo iné - a to je to,čo ľudí tak mätie!

Pravdaže, všetky tieto duchovnéprúdy a impulzy tvoria z Najvyššie-ho hľadiska zase jeden celok; prispie-vajú k jednotnému zmyslu, cieľu, súsúčasťou tzv. Božieho či kozmickéhoevolučného Plánu. Aby však moholnejaký človek za tak protirečivým sve-tovým dianím tento jednotný Zmyselrozpoznať, musí sa sám pozdvihnúťk bytostiam tak vznešeným, ktoré vosvojom vedomí obsiahnu Zmysel aPlán zemskej evolúcie ako celku.

Podľa ezoterickej kresťanskej tra-dície sa siedmi archanjeli - Michael,Orifiel, Anael, Zachariel, Rafael, Sa-mael a Gabriel, zhruba každých 250rokov striedajú vo vláde ako menšíduchovia času.* Každý z nich inšpi-ruje ľudstvo iným spôsobom, vycho-váva ľudí v inom smere, aby sa stalicelistvými, a posúva ich v tomto sme-re opäť o jeden vyšší stupeň ďalej. Včase, keď vplyv jedného archanjeladosiahne svoj vrchol a pomaly od-znieva, začína už pôsobiť jeho budú-ci nástupca. Napríklad celé 20. sto-ročie je v znamení odstupujúcej vládyarchanjela Gabriela a nastupujúce-ho archanjela Michaela.

* Túto náuku rozpracoval v 16. storočíopát Trithemius a budeme o nej ešte písať.

5

Podľat o h ož i jeme

praktickyneustále včase, kedy je

tu jedna doba v kon-flikte s druhou. Všetky

staré spoločenské štruk-túry musia byť - vzhľa-dom na nový hodnotový

systém - nahradené nový-mi, adekvátnymi duchu doby, a do-stávajú sa tak s tými starými do kon-fliktu. Človek sa teda akoby vždy rodído konfliktu dvoch dôb, do “konflik-tu medzi bohmi”, a je v tomto kon-flikte “natiahnutý akoby na škripci”.Nemá to nikdy ľahké. Ak sa chce pri-dať k tomu novému, musí robiť kom-promisy, je vystavený perzekúcii tohostarého, ktoré je už etablované. Alepráve na tomto konflikte vyvíja svojuvlastnú osobnosť. Len vďaka tomu,že tento svetodejinný konflikt kozmic-kých síl spoluprežíva, spoluvybojúva,stáva sa jeho vlastným. Keby sa vtomto konflikte osobne neangažoval,keby sa preň nenamáhal, nemohol bysi ani skutočne osvojiť, v čom spočívapokrok medzi tým jedným a tým dru-hým. Kozmické dianie by prechádza-lo mimo neho.

To, že sa hierarchické bytosti(zdanlivo) rozčlenili, že sa dostalimedzi sebou do konfliktu, tvorí reb-rík pre ľudského ducha, aby sa naňom mohol vyvíjať. Keby bolo člo-veku všetko podané rovno na zlatejtácke, bez akýchkoľvek protirečení,tak v čom by potom spočívala jehovlastná práca? Len si to predstavte:keby existovalo len jedno jediné uče-nie, jedno náboženstvo: čo by sa sta-lo? Ľudia by veľmi rýchlo upadli dodomnienky, že už všetkému dokonalerozumejú. Všetci by v tom boli zajed-no. Neexistoval by konflikt. Ale za-stavil by sa vývoj.

Keby všetky hierarchické bytostihovorili to isté - bolo by to asi akorebrík iba s jednou priečkou, akoschodište s jedným jediným schodom- a ten by bol dajme tomu sto metrovnad zemou. Tí, čo by na ňom stáli, bysa z neho nemohli dostať ďalej; a tí,čo by na ňom neboli, by sa naň nikdynemohli dostať. Neexistoval by vývoj.Ale hierarchické bytosti sú tu právepreto, aby tvorili súvislé schodište(Jakubov rebrík), po ktorom môžečlovek stúpať; a pritom vždy jeho vyš-

ne sám,z vlast-nej, cel-kom slobod-nej vôle. Nik-dy nežiada,aby človek veril nie-čomu, na čo neprišielsám; aby konal niečo,čomu v plnom rozsahunerozumie. To by bolonedôstojné. Preto je aj slovo “po-slušnosť” zo Sophiinho slovníka úpl-ne vynechané; ale namiesto o posluš-nosti sa hovorí o poznaní, o vývinevlastných duchovných zmyslov prePravdu, Krásu a Dobro.

Tento časopis, Sophia, patrí k Mi-chaelskému prúdu; k prúdu inšpiro-vanému slnečným archanjelom Mi-chaelom. Preto je aj naším vzorom apatrónkou Jana z Arku: odvážna diev-čina, ktorá pod vedením Michae-lovým prebudila, oslobodila a za-chránila svoju krajinu.

Niektorým mojim čitateľom pripa-dal môj minulý uvodník - kde som ho-vorila o tom, že duchovné železo jejedinou silou, na základe ktorej môžebyť opäť zjednotené ľudstvo - ako mi-litatný a násilný. Obávali sa, že by ztoho mohol vzniknúť nejaký ezoteric-ký fašizmus. Nie. Ten úvodník bol prá-ve o tom, že jednota ľudstva, ak mábyť opravdivá a trvalá, môže byť za-ložená len na slobodnom, samostat-nom poznaní každého jednotlivcasamého. Preto onen meč poznania,ktorým Artuš zjednotil svoju krajinu.Každá jednota, ktorá by bola založe-ná len na poslušnosti, ale netryskalaby zo samotného jadra ľudskej bytos-ti, by bola práve násilná. Ľudí môžezjednotiť len nejaký ideál, ktorý ichpresahuje. Ale pre tento ideál sa mu-sia rozhodnúť naozaj celkom sami, zvlastnej vôle, lásky a poznania.

Najdrahší moji bratia a sestry vduchu! Dokážme, že človek nesklameMichaelovu dôveru; že si zaslúži slo-bodu! Dokážme, že človek dokáže byťmorálnym korektorom sám sebe; ženie je cnostný vždy len pod bičom kar-my, ale že nájde v sebe silu rozhodo-vať sa pre Cnosť aj vtedy, keď nemusí.Dokážme, že nemilujeme duchovnýsvet len vtedy a dovtedy, kým trpímenejakým hmotným neodstatkom, kýmpotrebujeme pomoc; ale aj vtedy, keďnám nič nechýba - len z lásky k Nemusamému.

S vierou, nádejou a láskou, Sophia

šie ja je v konflikte s jeho nižším ja,jeho budúcnosť s jeho minulosťou.

Preto aj všetky cirkvi a sekty ma-jú svoje oprávnenie, ale len ako do-časné štádium ľudského vývoja. Súto priečky rebríka, ktoré umožňujúčloveku, aby sa k nim pozdvihol, a odnich zase odrazil k niečomu ešte vyš-šiemu. Veď keby ľudí neoslovovali,keby nedávali aspoň niektorým niečoužitočné, tak by neexistovali. Len keďv nich človek zotrváva aj potom, keďsa už mohol a mal posunúť niekamďalej, stávajú sa brzdou, stávajú sačímsi retardačným.

Vidíte teda, že nielen ľudia, ale ajarchanjeli sú medzi sebou v určitomkonflikte. V súčasnosti napr. jednot-liví archanjeli v našej slnečnej sústa-ve nemajú rovnaký názor na spôsob,akým by mal byť teraz ďalej vedenývývoj ľudstva. Spomedzi nich jedinýarchanjel Slnka, Michael, má k člo-veku takú veľkú dôveru, že je za to,aby človeku bola daná plná slobo-da. Verí v naše ja,

ktoré je kúskomSlnka v nás. Mi-

chael má takú veľkú vieru v človeka,že verí, že človek mu zverenú slobodunesklame; ale že nájde v sebe nako-niec tú vnútornú silu a pevnú vôľu kDobru aj sám.

Ostatní archanjeli, vedení archan-jelom Saturna, Orifielom, sú však -na základe doterajších skúseností -toho názoru, že ľudstvo na taký veľkýrozsah slobody ešte nie je zrelé, alemusí byť prísne vedené.

Pozrite, koľko duchovných smerova cirkví dnes ešte stále hovorí o po-slušnosti; o tom, že človek nemôževyššie veci pochopiť, ani o nich dis-kutovať, ani ich posudzovať - ale musísa im napriek tomu podriadiť. Micha-elský prúd si však váži ako to najcen-nejšie u človeka jeho slobodu. Nikdynevyvíja nátlak na slobodnú vôľučloveka, ani keď je to v záujme jehovlastného dobra. Michael, ako stráž-ca kozmickej inteligencie, verí, že člo-vek dokáže vždy najprv porozumieť,čo treba, a potom sa rozhodnúť správ-

6

Dokončenie zo Sophie 11

Druhá z ”mesačných cností” je vy-rovnanosť, duševná rovnováha. Vy-rovnanosť síce znamená niečo podob-ného ako vnútorný pokoj, ale znamenázároveň viac než vnútorný pokoj. Jeto vedomie, že žijeme v neustálomstrete s mocnosťami, ktoré nás chcúodviesť z pravej ľudskej cesty a vočiktorým sa musíme obhájiť. Anthropo-zofia nazýva tieto mocnosti luciferský-mi a ahrimanskými. Lucifer je duch,ktorý nás chce oddialiť od Zeme, odpozemských problémov, oklamať násvidinou duchovnej ríše bez pozem-ských konfliktov a ťažkostí, vidinousveta blažených pocitov nerušenýchžiadnymi rozpormi. Ahriman v náschce naopak zahladiť vedomie spoji-tosti s duchom, doviesť nás k presved-čeniu, že svet fyzickej hmoty je jedinýskutočný a že nemáme hľadať cielesvojho úsilia nikde inde než na Zemi.Obaja títo odporcovia nás sprevádza-jú na každom kroku života, a tak sto-ja neviditeľne vedľa nás i vo chvíľachštúdia. Každý z nich nás chce strhnúťsvojím smerom. Je dôležité o tom ve-dieť a hľadať neprestajne pokojný ľud-ský stred medzi nimi, vnútornú rov-nováhu medzi útekom zo Zeme a uväz-nením vo svete zmyslov. Sú čítatelia,ktorí pri čítaní nemajú pocit pravéhouspokojenia, akonáhle text neopisuječo najkrajšie život božských bytostí,pokiaľ možno bez problémov, ako ži-vot plný nadpozemskej krásy a blaže-nosti, samozrejmej lásky, spoluprácea jednoty. To sú čítatelia vedení Luci-ferom. Potom sú iní, ktorí by si želali,aby každý údaj o vyššom svete boldoložený pádnymi dôkazmi z fyzické-ho sveta, preukázaný jasnou pozem-skou logikou, aby čokoľvek, čo sa de-je vo vyššom svete, sa prejavovalo ajviditeľne a hmatateľne - napríklad elek-tricky, magneticky, mechanicky, svetel-ne a podobne. Tí sú inšpirovaní Ahri-manom. Pre Lucifera nie je antropo-

O štúdiu antropozofie 1:

Čítanie ako práca na sebe12 cností

Jan Dostalne čítame? Čo si predstavujeme akovýťažok z čítania? Nečítame preto, žechceme niečo vedieť o vyššom svete?Ale zhromažďovanie vedomostí je vduševnej oblasti to isté, ako zhromaž-ďovanie pokladov vo fyzickom svete.Ak čítame preto, aby sme hromadiliduchovné poklady, nečítame nezištne.A veľmi ľahko budeme pri čítaní skla-maní, ak nebude text obsahovať úda-je ľahko zapamätateľné a čo najpre-hľadnejšie usporiadané, ak nebudekaždá stránka rozmnožovať naše bo-hatstvo. Lenže toto nie je poslanie du-chovnovednej literatúry. Jej cieľom jeurobiť nás schopnejšími k práci preľudstvo. Jej myšlienky v nás nemajúbyť nehybne uložené ako zlato alebodrahé kamene, ale uvádzať nás vnú-torne do pohybu, dávať nám podnety,ktoré by sme nemohli získať nikde in-de. Každá idea, ako hovorí Steiner, bysa v nás mala stať ideálom. Ideál námnedáva pocit bohatstva, naopak, dávanám vedomie, čo všetko nám chýba, aukazuje nám cestu, možno veľmi zdĺ-havú, k väčšej dokonalosti. Zmyslomštúdia nie je v žiadnom prípade získa-vanie vedomostí, ale získavanie no-vých ideálov inšpirácie pre prácu nasebe. Dokonca si snáď pri čítaní uve-domíme bezcennosť mnohých doteraj-ších vedomostí a začneme sa vnútornezbavovať závislosti od nich. Tam, kdesme prv hľadali len idey, začneme čítaťnezištne, s túžbou po zdokonalení svo-jej doterajšej osobnosti. ”Nezištnosťsa stáva katarziou.” dopĺňa Steiner.

A až potom, keď pri čítaní už ne-sledujeme svoje vlastné túžby, keďčítame nesebecky, môžeme vnímaťakýkoľvek text ako posolstvo určitéhočloveka. Naša osobnosť začne ustupo-vať do neviditeľna a miesto nej sa vnašom vedomí objaví osobnosť prí-slušného autora. Tak si môžeme na-príklad pri čítaní Jánovho evanjeliauvedomovať, akým zvláštnym, výni-močným človekom musel byť ten, ktotýmto spôsobom radil myšlienku kmyšlienke, vetu k vete. Začneme zaslovami tušiť jeho osobnosť. Budeme

zofická literatúra dosť ”duchovná”,pre Ahrimana nie je dosť ”preukaza-teľná”. Je treba hľadať v sebe stav rov-nováhy medzi oboma tendenciami, ne-hľadať v čítaní ani blažený únik, anichvíľkové zabudnutie na rozpornosťpozemských dejov, ani lacné zmyslovédôkazy o pôsobnosti vyššieho sveta.Až ten, kto dokáže neuhnúť ani doľa-va, ani doprava, môže postupovať vovývoji vpred, to znamená postupnepremieňať to, čo získava životom vpozemskom svete, na schopnosti svoj-ho ducha. R. Steiner to vyjadruje slo-vami: ”Vyrovnanosť sa stáva po-krokom.”

Tretia vlastnosť: F. Rittelmeyerspomína, že zápasil celý rok so Steine-rovou ”Tajnou vedou”. Isté je, že žiad-ne duchovnovedecké dielo nie je mož-né prelúskať za niekoľko dní. Je to čí-tanie na dlhý čas. A ľahko sa môžestať, že po prvých 10 - 20 stránkach násprepadne pocit, že táto kniha je pre náspríliš úmorná; a že budeme v pokušeníju odložiť a pustiť sa radšej do inej,prístupnejšej. Preto je ďalšou dôleži-tou cnosťou čitateľa vytrvalosť (pod-ľa Steinera ”vytrvalosť, ktorá sa stá-va vernosťou”). Strácame sami seba,súvislosť svojho života, ak nedokáže-me doviesť predsavzatie, ktoré sme sidali, až do konca. A strácame dokoncai možnosť pochopiť to, čo sme prečíta-li, lebo až celok knihy nám odhalí zá-važnosť a význam jednotlivých častí.Netrpezlivým skúšaním, hľadanímniečoho, čo je najmenej náročné, ne-nájdeme cestu k antropozofii.

Úcta, vyrovnanosť, vytrvalosť tvo-ria základné rozpoloženie, ku ktorémuby sa čítajúci mal dopracovať, už pred-tým, než začne čítať. Tieto vlastnostiby mal prinášať v ústrety akémukoľ-vek duchovnovednému textu, ktorýchce študovať. Ďalšie ”cnosti” budepotrebné rozvíjať predovšetkým pri čí-taní samom.

Prvou z nich je nezištnosť. Terazsa asi opýtate: ako môže nezištnosť sú-visieť zo štúdiom? Súvisí s ním veľmiúzko a veľmi podstatne! Prečo vlast-

7

mu, ktorá človeku bráni byť úprim-ným. Prečo sa máme chovať úctivo kniekomu, kto nám je protivný? Prečomáme zdraviť niekoho, kto nám je ľa-hostajný? Ale zdvorilosť ako forma,ktorú spoločnosť vnucuje jednotlivco-vi, to nie je to, čo je tu myslené. Mládežtúži po ”sebarealizácii”. A predsa súv živote situácie, kedy ľahko pocho-píme, že ”sebarealizácia” vôbec ne-môže byť najdôležitejšie kritériumľudského konania. Stojíme u lôžka nie-koho, kto umiera. Jeho vychudnutá,zbedačená tvár napovedá, že už jehoživot pomaly končí. Sme úplne napl-není skľučujúcim dojmom: ”Ten člo-vek zomrie v priebehu niekoľkých dní.”Zomierajúci sa nás opýta, čo si myslí-me o jeho stave. Prečo mu nepoviemeto, čo si myslíme? Prečo nebudeme”úprimní”? Pretože považujeme jehoprežívanie za dôležitejšie než svojevlastné. To je podstata pravej zdvori-losti. Je to taký pomer k druhému člo-veku, pri ktorom rozpoloženie druhéhoje pre nás dôležitejšie než naše ”seba-realizovanie”. Prešli sme nezištnosťou- odpútaním sa od seba - ”súcitením”-stotožnením sa s druhým, a teraz z to-ho vyvodzujeme dôsledky pre svojechovanie. Konáme tak, aby sme reš-pektovali, čo sa deje vo vnútri dru-hého. To je ”zdvorilosť”.

Ako sa táto cnosť prejaví pri číta-ní? Prejaví sa v tom, že budeme reš-pektovať ten spôsob uvažovania, kto-rý pred nami rozvíja autor. Možno, žeautor hovorí o niečom inom, než smečakali. Prajme mu to! Možno, že jehomyšlienky sa uberajú iným smerom,než by sme chceli. Príjmime to! Po-vedzme k tomu svoje ”áno”! Zabudni-me na seba, na svoje očakávania, nasvoje sklony. Sprevádzajme autoraochotne po tých cestách a k tým cie-ľom, ktoré sa mu zdajú vhodné. To ječitateľská zdvorilosť. Steiner dodáva:”Zdvorilosť sa stáva taktom srdca.”

Opäť prechádzame skoro nezbada-ne k ďalšej vlastnosti, k ďalšiemu po-trebnému druhu vnútornej aktivity. Prikaždom štúdiu totiž natrafíme na to,že niektoré myšlienky sú nám blízke,iné vzdialenejšie, cudzie. Ťažko donich prenikáme. Chceli by sme autorasledovať, ale nejde to. Prečo je to tak?Samozrejme budeme často v pokušeníhnevať sa na autora, že uvažuje spôso-bom pre nás ťažko pochopiteľným.Ale je to naozaj jeho nedostatok, žeuvažuje inak, než sme zvyknutí? Po-kúsme sa znova prejsť tromi minulý-

ÚC

TA(à

obet

ná si

la)

21.3

. - 21

.4.

^

VYTRVALOSŤ

(à vernosť)

21.5. - 21.6.

`

NEZIŠTNOSŤ(à katarzia)21.6. - 21.7.

a

SÚCIT

(à sloboda)21.7. - 21.8.b Z

DV

OR

ILO

SŤ

(à takt srdca)

21.8. - 21.9.

c

SPO

KO

JNO

SŤ(à vnútorný odstup)21.9. - 21.10.

d

TRPEZLIVOSŤ

(à hlbšie chápanie)

21.10. - 21.11.e

VEĽ

KO

MY

SEĽ

NO

SŤ

(à lá

ska)

21.2

. - 21

.3.

i

KONTROLA MYŠLIENOK

(à cit pre pravdu)

21.11. - 21.12.

f

ODVAHA (à vykupiteľská sila)21.12. - 21.1.

g

MLČ

ANLIVOSŤ

(à medi

tatívna

sila)

21.1.

- 21.2

. h

VYROVNANOS Ť

(à po

krok)

21.4.

- 21.5

_

čítať, ale zároveň vnímať text ako pre-jav vnútra, ako výraz určitej ľudskejduše, v tomto prípade nekonečne zreleja čistej, múdrej a láskyplnej, ako bez-prostredný prejav učeníka, ktoréhoPán miloval. Nestretneme sa len sevanjeliom, ale i s evanjelistom. Po-dobne je možné pri čítaní Steinero-vých kníh - napriek všetkej striedmostia objektivite textu a pri všetkej stried-mosti a objektivite nášho sledovaniatextu - zžívať sa s jeho osobnosťou, sjeho spôsobom uvažovania, s jehovzťahom k čítaniu, k ľudstvu, k príro-de, k vyššiemu svetu. Ale - pripomeň-me - nezabudli sme, čo všetko muselopredchádzať, aby sme prostredníc-tvom textu mohli vnímať bytosť au-tora? Museli sme absolvovať celú ces-tu od úcty až po vyrovnanosť, vytrva-losť a odpútanie sa od seba! Schop-nosť, ku ktorej sme týmto úsilím do-speli, môžeme nazvať súcitením, t.j.schopnosť opustiť väzenie svojhovlastného ja a zahĺbiť sa s porozume-ním do bytosti druhého, v našom prí-pade: cítiť s autorom. ”Súcitenie sastáva slobodou,” doplňuje Steiner.Áno, až keď sa vyslobodíme z uväzne-nia do svojho ja, začneme vdychovaťvzduch slobody. A budeme schopníčítať nielen podľa svojich vlastných,sebecky obmedzených predpokladov,

ale i preniesť sa do východísk, pohľa-dov a tendencií, ktoré žili v duši autora.Až teraz máme možnosť vystihnúť, čomal autor na mysli, čo sa v ňom odo-hrávalo, keď písal. To sa pochopiteľnezase netýka len spisov antropozofic-kých. Týka sa to práve tak aj kníh, kto-ré napísali odporcovia anthroposofie,kníh filozofických, literárno-kritickýchalebo politických, náboženských ale-bo protináboženských. Možnosť po-chopiť myšlienky autora začína až tam,kde sme schopní oslobodiť sa od vlast-ných názorov a žiť vnútorne s autorom.Že je to pomer ku knihe, ktorý je v na-šej hektickej dobe viac než vzácny, jetreba priznať. Tým dôležitejšie je, abysme sa aspoň pri štúdiu antropozofiezačali usilovať o takúto humanizáciučítania, o skutočné stretnutie človeka-čítajúceho s človekom-autorom. Zasato nemá nič spoločné s vierou. Až savrátime z láskyplného stotožnenia sautorom sami k sebe, budeme mať ne-obmedzene veľa času si ujasniť stano-visko ku knižke. Ale kritika, ktorej ne-predchádzalo porozumenie, zostanenevyhnutne nepodložená a nevecná.

Tým, čo bolo povedané, prechá-dzame už k ďalšej z 12 cností: je tozdvorilosť. To je, pravda, cnosť, ktoránemá v našej dobe príliš dobrý zvuk.Najmä mladá generácia v nej vidí for-

8

mi stupňami - nezištnosťou, súcitením,zdvorilosťou - a položiť si otázku: ”Včom sa tento autor líši od nás, ak uva-žuje práve takto? A v čom by sme samali zmeniť my, aby sme boli schopnísledovať jeho úvahy? Ide tu o niečopodobné tomu, čo robí naše oko pritzv. akomodácii šošovky na rôznuvzdialenosť. Musí meniť svoje za-okrúhlenie podľa toho, či sa pozerá na-blízko alebo do diaľky. Musí robiť nie-čo samo so sebou, ak chce zreteľne vi-dieť. O toto ide i keď čítame. Schop-nosť, ktorú tentoraz budeme potrebo-vať spočíva v tom, že sa dokážemeudržať v harmónii s autorom i tam, kdejeho výklad nám najprv bude osobnecudzí. Budeme hľadať správny vzťahk nemu. Pre takúto vnútornú tvárnosťje ťažké nájsť vhodné meno. Medzidvanástimi cnosťami sa označuje náz-vom spokojnosť. ”Spokojnosť” oby-čajne znamená: ”nehnevať sa”. AleSteiner to upresňuje: ”Spokojnosť sastáva vnútorným odstupom”, (Ge-lassenheit). Hľadanie rovnomernéhovnútorného odstupu k textu, bez vply-vu navyknutých názorov, schopnosťpretvárať sa podľa charakteru textu atým rušiť jeho cudzosť, to je obsah to-hoto dôležitého vnútorného kroku prištúdiu.

Ľahko si uvedomíme, že od myšlie-nok, ktoré nám sú bytostne cudzie, ne-obvyklé, nesmieme žiadať, aby námboli naraz zrozumiteľné. Ak sa chce-me s nimi vyrovnať, nič inšie nám ne-ostáva, než sa k nim vracať znova aznova, možno i z rôznych hľadísk. Iný-mi slovami: pri štúdiu duchovnej lite-ratúry sa nedá presne naplánovať, čozvládneme za deň, za týždeň, za me-siac. Cnosť, ktorú to od nás vyžaduje,sa volá trpezlivosť. Niekedy pri ta-komto úsilí o preniknutie do zmyslutextu uvidíme, že nie je treba hľadaťpochopenie určitej myšlienky len vlogickej súvislosti. Možno postačí samiesto toho na ňu sústrediť, nehĺbaťo nej a celkom prosto si predstaviť:túto myšlienku ti predkladá RudolfSteiner. Vzdajme sa snahy ju nejakovysvetliť. Môžeme ju prípadne úplnevybrať zo súvislosti textu, prijať ju lenako zvláštny prvok, ako svojráznypodnet, ktorý máme nejako zaradiť dosvojho duchovného života. Nesme juv sebe. Je možné sa s ňou znova a zno-va konfrontovať, zvykať si na ňu. I toje nakoniec druh porozumenia. A ča-som snáď takáto myšlienka predsa lennadviaže spojenie s inými našimi myš-

niu tak môžeme citlivejšie vnímať,ktoré myšlienky k sebe patria alebo ne-patria, ktorý autor nenecháva voľne sarozvíjať logický obsah myšlienok. Ajsami potom začneme aspoň o niečoopatrnejšie zaobchádzať s vlastnýmiúsudkami. Schopnosť, o ktorú tu ide,sa volá ”kontrola myšlienok”. Steinerdodáva: ”Kontrola myšlienok sa stá-va citom pre pravdu.”

Už sme sa zmienili o tom, že myš-lienky sa stávajú pre nás realitou.Akou realitou? Predsa ju ani nevidíme,ani nepočujeme, ani nenahmatáme.Aký neobyčajný druh reality to je? Ke-dykoľvek pozorne čítame, môžeme siuvedomovať to, čo Steiner podrobneanalyzuje vo ”Filozofii slobody”: žemyšlienky sú niečo mimo čas a pries-tor, niečo zároveň subjektívneho i ob-jektívneho, záblesky z veľkej duchov-nej jednoty všetkého bytia v našom ve-domí. Akýkoľvek cit vnímame celýako súčasť svojho vlastného vlniacehosa duchovného života. Ale v ktorejkoľ-vek myšlienke, v ľubovoľnom pojmepreniká do nášho duchovného životaniečo, čo nie je z nás, správa o niečomobjektívnom. Avšak správa, ktorú ne-môžeme vnímať sluchom, len myslieť.To je druh reality, v ktorom žijeme, ke-dykoľvek čítame. A myšlienky budúpre nás tým reálnejšie, čím dokonalej-šie dokážeme pri čítaní zabudnúť naobyčajnú realitu zmyslového sveta, vktorej inak žijeme, čím dokonalejšie sadokážeme pohrúžiť len a len do tohtoiného spôsobu bytia. Nie je to jedno-duché, pretože máme vrodený strachodpútať sa od opory zmyslového sve-ta, práve tak ako od pocitu svojho te-la. Žiť plne v myšlienkach od násvyžaduje niečo ako skok do prázdna,do priepasti. Pritom táto priepasť nieje pre nás nič cudzieho: I svoje vlast-né ”ja” si totiž uvedomujeme týmtospôsobom, ako niečo mimo čas a prie-stor, teda kdesi v tej zdanlivej prázd-note. Zžiť sa s duchovnou realitoumyšlienok, teda to, čo sme nazvali”skok do prázdna”, vyžaduje vnútornúodvahu. Pretože ľudia obyčajne nena-chádzajú túto odvahu, odmietajú exis-tenciu duchovného sveta i existenciuvlastnej nadzmyslovej bytosti. Čímodvážnejšie dokážeme žiť vo svetemyšlienok, tým zreteľnejšie budeme užpri čítaní prežívať niečo nadzmyslové,bez ohľadu na to, že sa nám ešte ne-otvorili žiadne nadzmyslové orgány.Budeme prežívať ten druh reality, kto-rý prislúcha svetom, o ktorých čítame

lienkami. Alebo ju aspoň budeme cítiťako iskru neznámeho sveta v nás. Kpochopeniu antropozofie je v každomprípade potrebná trpezlivosť. R. Stei-ner to dokresľuje: ”Trpezlivosť sastáva hlbším pochopením.” Akýkrátky je napokon jeden ľudský životna pochopenie najvyšších tajomstievkozmu!

Ak začneme cítiť rôznorodý cha-rakter myšlienok, ich rôznu vnútornúvzdialenosť od nás, stávajú sa myš-lienky pre nás niečím reálnejším nežpredtým. Začíname prežívať ich vzťahk nám ako aj ich vzťahy medzi sebou.Prežívame oveľa intenzívnejšie, ako sajedna myšlienka prelieva do druhej. R.Steiner o tom hovorí, že je možné vsebe pestovať takéto myslenie, ktorénespája svojvoľne myšlienku s myš-lienkou, ale neustále sa pýta, kamurčitá myšlienka mieri, aké si sama zoseba žiada pokračovanie. Toto sledo-vanie postupu myšlienok je niečo inénež rešpektovanie zákonov bežnej lo-

giky. Môže sa stať i to, že myšlienkabude hľadať pokračovanie, ktoré sanebude na prvý pohľad zdať tým naj-logickejším. Čo na tom záleží? Keďchryzantéma po rade zelených listovvytvorí náhle veľký biely kvet, mohloby sa nám to tiež zdať nelogické apredsa: je to jediné primerané pokračo-vanie. V Steinerových spisoch - užnapríklad vo ”Filozofii slobody” - jemožné sledovať, ako dokázal načúvať,kam myšlienky smerujú, ako jednamyšlienka hľadá druhú a podľa tohobudovať svoj text. Tento živý prúdvnútornej logiky, prechádzajúci skry-te od myšlienky k myšlienke, patrí tiežk reálnemu obsahu knihy, povedľamyšlienkových jednotlivostí. A tátotajomne odpočúvaná súvislosť myš-lienok patrí k zážitku antropozofie. Jeto niečo, čo by sme pri čítaní mali ve-dieť spoluprežívať, aby sa i v nás po-stupne rodila schopnosť sledovaťsvojrázny, vlastný život myšlienok.Práve vďaka antropozofickému číta-

9

v antropozofickej literatúre. R. Steinerna to upozorňuje v úvodnej kapitolesvojej ”Tajnej vedy”. Hovorí:

”Ak čítame nejaké správy zo zmys-lového sveta, tak proste čítame ozmyslovom svete. Ak ale čítame textyo nadzmyslových skutočnostiachsprávnym spôsobom,vžívame sa týmdo prúdu duchovného bytia. Zatiaľ čoprijímame výsledky, prijímame záro-veň vlastnú vnútornú cestu k nim. Jepravda, že to, čo tu máme na mysli,čítajúci zo začiatku často vôbec nepo-zoruje. Predstavujeme si vstup do du-chovného sveta ako niečo príliš po-dobného zmyslovému zážitku, a takmáme dojem, že to, čo z tohoto svetaprežívame pri čítaní, je príliš myšlien-kového rázu. Ale pri pravom myšlien-kovom prijímaní sme už zasadení dotohto sveta a je len treba, aby sme sitiež ujasnili, že sme už nepozorovaneprežili to, o čom sme sa domnievali,že sme to získali len ako myšlienkovúsprávu.”

Ak sa nám teda podarí zžiť sa smyšlienkami, začíname už prežívaťniečo z duchovnej reality. Vynaložilisme na to istú námahu, iste, ale číta-nie sa nám tým stalo kontaktom s vyš-ším svetom. Ak ľudstvo bolo kedysivyhnané z raja, z nadzmyslovej exis-tencie, potom štúdium sa môže stať užprvým krokom k znovuzískaniu strate-ného duchovného sveta. R. Steiner topotvrdzuje: ”Odvaha sa stáva vyku-piteľskou silou.”

Ďalšia, predposledná cnosť akobyv seba zhŕňala cnosti predošlé. Snažilisme sa nimi odpútať sa od seba, sto-tožniť sa s autorom, žiť v jeho myšlien-kových postupoch. Teraz sa máme za-merať na jedno jediné: pohrúžiť saúplne do podávaných myšlienok. Čoje na to potrebné? Poznáme to z kaž-dodennej skúsenosti. Ak nám niektopredkladá svoje myšlienky, a ak ichchceme pochopiť, je treba, aby smedokázali, kým počúvame, sami vnú-torne mlčať, netvoriť si súčasne vlast-né myšlienky. Čím menej vlastnýchmyšlienok budeme vysielať v ústretymyšlienkam druhého, tým lepšie imporozumieme. Podobne to platí pre čí-tanie. Každá vlastná myšlienka násvytrháva z onoho ”prúdu duchovnéhobytia”, o ktorom hovorí R. Steiner.Pôjde o to, aby sme sa vedeli otvoriťmyšlienkam v najhlbšej mlčanlivejkoncentrácii. Tu sa čítanie spriazňujes meditatívnym prežívaním. V knihe”Ako poznávame vyššie svety?” cha-

rakterizuje Steiner prežívanie myš-lienok pri meditácii takto:

”Taká tichá otvorenosť pre duchasa musí stať pre žiaka okultizmu pri-rodzenou životnou potrebou. Budenajprv úplne pohrúžený do sveta myš-lienok. Musí rozvinúť pre túto tichúmyšlienkovú činnosť živý cit. Musí saučiť milovať to, čo k nemu prúdi z du-cha. Čoskoro potom prestane pociťo-vať tento myšlienkový svet ako niečomenej skutočného, než veci všednéhodňa, ktoré ho obklopujú. Začne za-obchádzať so svojimi myšlienkamiako s vecami v priestore. Stáva sapreňho skúsenosťou, že sa týmto myš-lienkovým svetom prejavuje a vyjad-ruje život. Chápe z vlastného náhľa-du, že myšlienky nie sú len hrou tie-ňových obrazov, ale že ho nimi oslo-vujú skryté bytosti. Z hlbiny ticha knemu zaznieva ich reč. Predtým po-znal len znenie, ktoré k nemu prenika-lo uchom; teraz k nemu dolieha zne-nie, ktoré znie jeho dušou. Odkryla

sa mu vnútorná reč, vnútorné slovo.”Kto v sebe vyvinie potrebný stupeň

vnútornej mlčanlivosti, pre toho samyšlienky stávajú stále viac priestup-né pre reálny duchovný obsah. Cíti sanimi oslovovaný z vyššieho sveta. R.Steiner hovorí: ”Mlčanlivosť sa stá-va meditatívnou silou.” Takto smedospeli až k onomu ”meditatívnemu”spôsobu čítania, o ktorom hovorí F.Rittelmeyer.

Ocitli sme sa pred záverom cesty.Opísali sme rôzne druhy vnútornýchaktivít, ktoré musí čítajúci vynaložiť,a naznačili sme i konečný dôsledoktýchto aktivít: myšlienky textu budúprežívané ako živá realita. Videli sme,ako musel človek mnohé v sebe preko-nať a premeniť, osvojiť si istý stupeňvnútornej pohyblivosti a tvárnosti, abysa mohol stotožniť i s myšlienkami,ktoré mu boli zo začiatku cudzie. Terazsa teda s nimi spojil. Jeho duševný ob-zor sa tým zväčšil, rozšíril. Je uzrozu-mený s takýmto rozšírením? Je roz-

hodnutý obetovať svoju niekdajšiu ob-medzenejšiu vnútornú podobu? Týmzíska poslednú z dvanástich cností. Jejmeno je: veľkomyselnosť. Steiner do-dáva: ”Veľkomyselnosť sa stáva lás-kou.” Ľudské ja sa pretvorilo v čašu,nastavenú tak, aby do seba prijala nie-čo nové. Prijatie niečoho za súčasťsvojej bytosti, to je láska. Znamená toveľké ”áno” k oplodneniu z ducha, kvnútornému rastu. Je to výraz vôle, žeto, čo sme čítali, nechceme v sebe pre-žívať len počas čítania, ale že to pone-sieme v sebe i naďalej, ako podnet, akonové meradlo života.

Tak sme prešli celú cestu. Jej za-čiatkom bola úcta. Jej vyústením sastala láska. Putovaním od úcty k láskesme sa priblížili k novej kultúre číta-nia. K čítaniu nezaujatému, aktívne-mu, meditatívnemu, ako to lapidárnezhŕňa Friedrich Rittelmeyer.

Znamená to, že musíme teraz to-mu, čo sme prijali, veriť? Naprosto nie.I to, čo takto prenesieme v srdci, mô-žeme pochopiteľne uvádzať v pochyb-nosť. Ale až tým, že to dokážme niesťako súčasť v sebe, máme možnosť tokonfrontovať so svojimi skúsenosťa-mi, a tak to postupne overovať. Ničnás nenúti k slepej viere. Nič nás nenú-ti k závislosti. Ale jedno sme pri ta-komto čítaní smeli nakoniec spoznať:že existuje ešte iná skutočnosť nežzmyslová, a že myšlienky pochádzajúz tejto vyššej skutočnosti. A to je poz-natok, ktorý nám už nemôže byť vzatý.Nie je to viera, je to skúsenosť z číta-nia.

A poznatky o vyššom svete, ktorési z čítania odnášame - idey zmenenéna ideály - v nás budú práve tým, žeich budeme overovať, stálymi podnet-mi pre činnosť v ľudskom svete, se-mienkami tvorivej práce. Účinnosťčítania sa nakoniec musí prejaviť i jehoužitočnosťou v živote.

V podobenstve o rozsievačovi saprirovnáva Božie Slovo, Logos, k zr-nu. Zrno padá na zem a prináša väčšíalebo menší úžitok, podľa kvality pô-dy. Aj poznatky o vyššom svete sú as-pektom Božieho Slova. Ich úžitok zá-visí na spôsobe prijatia. Ako čítame vevanjeliu: ”semeno, ktoré padne nadobrú zem,”, ”sú tí, ktorí v srdci cnost-nom a dobrom” - presnejšie: v srdciplnom harmónie so svetom a plnomsily dobra - ”počujú Slovo, uchovávajúho v sebe a úžitok prinášajú v trpezli-vosti.” Takí nech sú i tí, ktorí študujúduchovnovednú literatúru.

10

Bernardus Silvestris:O univerzálnej jednote sveta

(Dialóg prírody s prozrete¾nos�ou pred stvorením sveta)

k na stránkach také-ho časopisu, ako jeSophia, hovorímeo svetonázorových

koncepciách a fi-lozofických pred-

stavách stredove-kých mysliteľov, za-

iste to nie je preto, abysme si rozšírili nejaké his-

torické poznatky, alebo aby smezbierali nejaké informácie o dávno zaš-lých časoch, nech by aj boli takétoinformácie akokoľvek zaujímavé svo-jou povahou, azda ako niečo, čo dnesvyniká “exotickou” zvláštnosťou, ku-riozitou. Každý historický fakt a sa-mozrejme najmä fakt, súvisiaci so sve-tonázorom, sa evolúciou prekonáva -“prekonáva” niekedy v pozitívnom,ale aj v negatívnom zmysle z hľadiskacelkového vývoja a pokroku ľudstva -ale ostáva ako element zachovaný vtom novom svetonázore, ktorý na jehomieste vzniká ako “vyšší” nový stupeňvývoja. Nový názor buduje na zákla-de starého, ktorý buď pozitívne rozví-ja ďalej, alebo odmieta, lebo odhaliljeho nedokonalosť, nesprávnosť, tedasa od neho odvracia. Aj od tých rozlič-ných foriem súvislostí medzi kozmoma Zemou, medzi duchovným svetom ačlovekom sa novovznikajúci svetoná-zor človeka, opierajúci sa o poznatkyrozvíjajúcich sa prírodných vied a o in-tenzívny vývoj jeho sebavedomia nasklonku stredoveku odvrátil. Človek,vedený svojím žiarivým intelektom,čoraz radikálnejšie zavrhoval závis-

Viktor Thieben

losť svojho bytia od jemu nadriade-ných bytostí, od hodnotovej štruktúry,ktorá by mala mať určujúci význampre ľudský život.

Ale vráťme sa k spomínanej evo-lúcii ľudského vedomia. To, čo v ro-koch vrcholiaceho stredoveku, t.j. v11., 12., 13. storočí bolo všeobecneprijatým názorom na Boha, na svet, naživot a jeho zmysel, je dnes niekde v“dolnom poschodí” nášho vedomia, jepod jeho prahom ako prekonaný pre-žitok, ako hmlistá spomienka na časy,keď rozum a cit ešte neboli od sebatak radikálne oddelené ako dnes. Hoci- a to si treba zvlášť jasne uvedomiť -už tieto nám známe stredoveké názo-ry sú iba viac-menej temným odles-kom ešte oveľa dávnejších názorov aduchovných zážitkov, sú už iba spo-mienkou na učenia mystérií. V mysté-riách ešte neexistoval intelektuálnyvzťah k svetu, ale iba imaginatívneobrazy, mýty, jasnovidné zážitky, ktorénetvorili “vlastníctvo” nášho ja, a kto-ré neboli prežívané v plnom svetle náš-ho vedomia. Boli to zážitky polosnivé,skupinové, všeobecné, spájajúce člo-veka akosi inštinktívne s duchovnýmsvetom. Odrazom takýchto zážitkov -mohli by sme aj povedať - tohto druhupoznávania je aj všeobecne rozšírenýnázor o súvislosti medzi makrokoz-mom a mikrokozmom, názor o vznikuprírody a človeka z lona božstva, kto-rého jedným z hlavných predstaviteľovbol cisterciánsky mních BernardusSilvestris (zomrel asi roku 1167).

Sila a dôstojnosť nášho dnešnéhovedomia je práve v tom, že po skve-lom rozvíjaní prírodovedeckého vedo-mia, zakladaní veľkolepých perspek-tív techniky, uvedomujeme si svoj od-klon od duchovných hodnôt života, za-číname stále jasnejšie vidieť prílišnújednostrannosť našej cesty do materia-lizmu a posilnení práve prírodovedec-kým prístupom k javom sveta sa po-kúsime vyzdvihnúť zo šera histórie, alei z hlbín svojej duše veľkolepé poz-

natky, ktoré boli stáročia zasypané.Chceme si tieto poznatky znovu osvo-jiť, nájsť v “naivných” obrazoch, vtakpovediac rozprávkových príbehocha javoch opäť tú za nimi sa skrývajú-cu múdrosť, tú podstatu, ktorá kedysidávala životnú silu a hojnú duševnúpotravu našim predkom.

Dielo “Cosmographia” BernardaSilvestra, o ktorom tu chceme hovo-riť, predstavuje azda najnáročnejšíumelecký produkt stredovekej litera-túry, a to tak svojou témou, ako aj for-mou. Filozofická báseň “De mundiuniversitate sive Megacosmus et Mic-rocosmus” - nemá prakticky nijakéhopredchodcu a zhrnuje vo veľmi struč-nej forme skvelým spôsobom všetko,čo človek 12. storočia mohol povedaťo vzniku sveta a človeka, nadväzujúcna najčistejšie tradície platonizmu, alepritom prezrádzajúc už aj vedomostivtedy moderných arabských prírodnýchvied a hlavných línií myslenia klasic-kého centra stredovekej filozofie -chartreskej školy. Odraz tu hlásanýchmyšlienok nájdeme aj v štruktúre naj-väčšieho literárneho diela stredoveku,v Danteho “Božskej komédii”.

Podľa toho, čo sme tu uviedli, zda-lo by sa, že ide o akúsi encyklopédiupodávajúcu vtedajší stav poznania. Ta-ké dielo však má sotva 50 strán! Au-tor zrejme očakával, že jeho vývodybudú tvoriť predmet hlbokého uva-žovania, meditácií, jeho spis obsahujesamé semená, ktoré čitateľ - študujúcimá v duchu rozvíjať ďalej a vypes-tovať z nich zrelé kvety.

Už úvod je mimoriadne zaujímavý.Stvorenie sveta tu vôbec nevychádzazo židovsko-kresťanskej tradície bib-lického príbehu. Duchovná bytosťzvaná Natura sa obracia na svoju mat-ku, na mocnú bytosť Nous s výzvou,aby našla primeranú a krásnu podobupre Silvu, ktorá predstavuje základnúpodstatu všetkých vecí. V čase tohtoduchovného rozhovoru ešte nejest-vovali ani hviezdy - vlastne nič, čo by

Zdar tým neznámym vyšším bytostiam, ktoré tušíme! Sú nám príkladom a veríme v ne. J. W. Goethe

11

ný. Na ceste Natury za Uraniou, pre-chádzajúc celým zverokruhom, stret-ne sa v znamení Raka s veľkým zástu-pom nariekajúcich duší, ktoré sa chy-stajú zostúpiť z ríše nebeského svetlado ríše temnoty materiálneho sveta, doúzkych, tupých a slepých hmotnýchtiel, ktoré pre ne boli pripravené. Vyso-ká Urania sprevádza duše cez celý zve-rokruh a zabezpečuje, aby si každá naceste dolu osvojila z každého znameniaurčitú vlastnosť. Ak sa jej dostane zistého znaku príliš veľa, prejaví sa po-tom v jej pozemskom živote nejakájednostrannosť. Ideálne je, pravda, akani jedno súhvezdie alebo planétanepôsobia na dušu príliš silne, veď ibavšetky hviezdy spolu vytvárajú vyvá-ženú, harmonicky rozvinutú ľudskúbytosť. V temnote, do ktorej sa dušadostane, zabudne, prirodzene, aj vďa-ka tu pôso- biacim

protiduchov- ným (démo-nickým) silám na svoj pôvod z ríšesvetla. Poznanie, ktoré môže získať vofyzickom živote, závisí od miery akoje schopná sa rozpamätať na zážitky,ktoré mala v duchovnom svete. Tedačlovek je nielen obrazom božskýchideí, nie je len “kópiou”, ale ešte i vtom sa prejavuje univerzálna jednotamakrokozmu a mikrokozmu, že človekza svoje poznanie vďačí pôvodným zá-žitkom duchovným, nie je sám ich au-torom, iba opakuje na inej úrovni ve-domia, čo jestvuje duchovne nezávisleod neho. Človek koncipovaný v (na)začiatku ako duchovná i pozemská by-tosť má vytvoriť v tomto materiálnomsvete svoje vedomie. Práve v tom trebavidieť zmysel ľudského života, abyčlovek tu naplno realizoval tých dva-násť základných božských impulzov,ktoré dostal zo sféry zverokruhu.

Cisterciáni vynikali obzvlášť napoli liečenia. Podľa ich názoru nielenčloveka treba liečiť, ale chorá je celánaša Zem. Tým, že sa človek realizuje,prenáša duchovné impulzy na Zem apremieňa v priebehu stáročí a tisícročí“nečistú”, “chorú” Zem na zdravú. Vzáujme tohto procesu dáva Nous člo-veku tri dary: bohyňa nebies Uraniamu daruje zrkadlo prozreteľnosti, Na-tura tzv. tabuľu osudu, Physis personi-fikované telo sveta, knihu pamäte. Tozrkadlo ukazuje najvyššiu múdrosťbohov, ku ktorej človek môže získaťprístup jasným, exaktne mysliacim ro-zumom. Tabuľa osudu, spätá so srd-com, predkladá rozličné kombinácie,tkanivo vzoriek, spájajúcich ľudí a ur-čujúcich ich vzájomné vzťahy. (Vidieťtu vplyv arabskej astrológie). Napo-kon kniha pamäte je spätá s ľudskouvôľou, žije v našom podvedomí a od-tiaľto vynáša na povrch poznatky, kto-ré by mohli viesť človeka späť do sta-rodávnej minulosti.

Konečné dotvorenie človeka jeúlohou Physis. V závislosti od šty-roch živlov existujú štyri základnétemperamenty: sangvinický, cho-lerický, melancholický a flegma-tický. A aby ľudská konštitúciabola správne zložená, musia byťšťavy nášho tela, čo do kvantityi do kvality, v správnej mierezmiešané - čo nie je také jedno-

duché. Správna miera hrá veľkúúlohu aj vo vybudovaní podrobností

ľudského organizmu. Tu si Physis na-črtla celkový plán, ktorý obsahuje troj-člennosť ľudskej formy. Ide o hlavu,hrudník a telo s ich špecifikami. Ria-diacimi orgánmi sú mozog, srdce apečeň, v nich majú byť sústredené zá-kladné sily života. Nad všetkými do-minuje hlava, kde sídli božská podsta-ta čistého rozumu, zrkadliaceho múd-rosť hviezd. A nakoniec príde to, čo jepre makrokozmos “zbytočné”: ľudskékončatiny. Pre mikrokozmos, t.j. živé-ho človeka, sú však nevyhnutné. Veďnohy ho majú niesť na ceste pozem-ským životom a ruky mu slúžia na to,aby mohol konať - tvoriť. Takto sakončí “Cosmographia”. Človek je po-stavený na Zem a môže začať praco-vať, obrábať zem a ju premeniť. Ko-niec ohlasuje nový začiatok. Návratčloveka do ríše svetla, odkiaľ semprišiel, bude úlohou jeho vlastnej čin-nosti. Od toho, ako si v chráme svoj-ho tela vytvorí predpoklady svojhonávratu späť, závisí jeho dôstojnosť...

ľudské oko mohlo vidieť, nič materiál-ne. Kde teda sme? Sme vo svete ideí,v platónskom svete pôvodu vecí. Veďv 12. storočí v mysliach ľudí ešteprevládal platonizmus, podľa ktoréhopred existenciou materiálneho svetajestvuje všetko vo forme božskýchideí. Idea je teda tá “matka”, je tá rea-lita, ktorá je predpokladom hmotnéhosveta a jestvuje nad a pred jeho mani-festáciou. Tak ako gnostici spomínalinebeskú Sophiu, stelesnený súhrnmúdrosti, alebo ako v starogréckommýte poznali bohyňu Pallas Aténu,ktorá vyskočila z hlavy hlavného bo-ha Dia, tak sa tu personifikuje sila, kto-rá jediná je schopná vniesť poriadokdo chaosu, ako vysoká duchovná by-tosť - akýsi božský rozum - Nous.Nous, ako v tom rozhovore sama prí-zvukuje, koná v plnej harmónii s vô-ľou Boha. Pevne usporiadaný svet,svet viditeľný, ktorý manifestuje bož-ské idey a zámery, môže vzniknúť lenako “druhé stvorenie”, potom čo v du-chovnej sfére už bolo všetko v zárod-ku stvorené. Pomocou štyroch ele-mentov, ohňa, zeme, vody a vzdu-chu formuje Nous Zem a obdaru-je ju kozmickou dušou. Všetko,čo sa na Zemi bude odohrávať,je prítomné v zárodku. Napríkladuž tu je určené, že v Egyptevznikne umenie, v Grécku veda,v Ríme zasa umenie viesť vojny,atď. Aj Platón tu už existuje - akoidea mysliteľa, ktorý bude uvažovaťo pôvode vecí, ešte pred stvorenímskutočného sveta.

Každé znamenie zverokruhu akaždá planéta má svoj špecifický cha-rakter. Obzvlášť živo sa opisujú zvie-ratá a napokon nasleduje pestrá paletarastlinnej ríše. Ryby a vtáci uzatvárajúrozprávanie o makrokozme. A teraz,aby sa celé dielo stvorenia dôstojneuzavrelo, chce Nous vytvoriť bytosť smimoriadnymi výsadami, bytosť,ktorá nad všetkými ostatnými vyniknedôstojnosťou a jedinečnosťou. A tumusí Nous práve preto celého člove-ka stvoriť sama, lebo jedine ona jeschopná vložiť do jeho duše odleskvečného života. Tu sa krásne prejavujepresvedčenie stredovekého človeka:podstatu človeka nemožno pochopiťlen na základe prírody, bol stvorenýnajprv ako idea, je podobný Bohu amá nielen dušu , ale v nej aj “odleskvečnosti”, ktorý ho sprevádza na jehozostupe z duchovného sveta do tohtoživota. Tento zostup veru nie je radost-

12

Ezoterické motívy v rozprávkach H. Ch. Andersena(a o tom, ako sa v najnovšej dobe rozprávky falšujú)

ského života bližšie ako Andersen vrozprávke o škaredom káčatku, ktorébolo v skutočnosti labuťou?

Andersen sa vo svojich rozpráv-kach neoddával len farebnej fantáziia pocitom bezcielne, ale hľadá a na-chádza vždy myšlienku. Jeho roz-právky sú plné vrúcneho ľudskéhocitu, ale aj hlbokých postrehov o člo-veku a živote. A tieto postrehy, akouvidíme, u Andersena hraničia s in-tuitívnym poznaním neviditeľnýchdejov, s poznaním ezoterických záko-nitostí nadzmyslového sveta.

Malá morská pannaV rozprávke Malá morská panna

spracoval Andersen tému, ktorá jesúčasťou mytológie všetkých národov- je kolektívnou spomienkou ľudstvana to, čo sme prežívali v Atlantíde:príbeh lásky medzi človekom a prí-rodnou bytosťou. Či už to bol čínskymládenec Ke-šan, ktorého si dcéradračieho kráľa odviedla do podmor-ského kráľovstva; lovec Tamapu,ktorý sa ľúbil s dcérou kráľa urubov(=druh juhoamerického vtáka); slo-venský Jurko, ktorý si padol do oka slesnou vílou Šarou, alebo mladík z in-skej báje, ktorý sa oženil s hviezdou -nekončili takéto príbehy obyčajnedobre, lebo ani jeden nedokázal trvaležiť vo svete toho druhého; a hoci saveľmi ľúbili, jeden alebo druhý mu-sel nevdojak vždy nejako trpieť, akchceli zostať spolu.1

A Andersen túto tému spracoval sešte väčším osobným zaujatím a ci-tom, než to obyčajne býva v ľudových

áloktorý rozprávač prí-behov sa dokázal dotk-núť ľudského srdca tak,

ako dánsky rozprávkárHans Christian Andersen

(1805-1875). Andersen sa námvryl do pamäti ako rozprávkár, kto-

rý vedel objaviť krásu na najneča-kanejších miestach a v najvšednej-ších veciach. Kto raz prečítal Statoč-ného cínového vojačika, nikdy neza-budne na túto rozprávku; na zvlášt-ne Andersenove umenie, ktorým do-kázal vyludzovať cit a krásu temerzázračným dotykom z najobyčajnej-ších vecí. Nikto sa nedokázal tak, akoon, vcítiť do obyčajných vecí a preží-vať svet tak, ako vyzerá z perspektívypovedzme kuchynského čajníka; ale-bo strieborniaka, ktorý precestovalv peňaženkách ľudí celý svet; alebomladého smreku, ktorý sa stal vianoč-ným stromčekom; alebo vykresliť du-ševné rozpoloženie starej pouličnejlampy, o ktorej mali na druhý deň naradnici rozhodnúť, či už nedoslúžila,a ktorá si posledný večer spomínalana minulosť: na mládenca, čo podňou prežil najšťastnejší deň svojhoživota, keď pri jej svetle otvoril listod svojej milej; na pohrebný sprie-vod, ktorý raz šiel okolo, a niekoho,kto vtedy pod ňou horko plakal.

Málokto dokázal tak umeleckyvýstižne a pravdivo - ako šľahom biča- vystihnúť nedostatky ľudskej pova-hy ako Andersen v rozprávke Cisá-rove nové šaty a v ďalších; alebo maťpochopenie pre to, že žiaľ dievčatka,ktoré jediné nevidelo mopslíkov hrob,pretože nemohlo zaplatiť šnúrkou odtrakov, nie je menší, ako žiaľ koho-koľvek z nás. Kto bol tajomstvu ľud-

rozprávkach. Komu by sa nezalesklaslza v očiach nad osudom malej mor-skej panny, ktorá dokázala milovaťoddanejšie, než akákoľvek pozemskážena?

Keď však listujeme vo veľkýchobrázkových rozprávkových kniž-kách, ktoré u nás v poslednej dobe vy-chádzajú v prekladoch z angličtiny,taliančiny alebo z americkej produk-cie Walta Disneya, zaleskne sa námuž len slza v očiach nad tým, čo z tej-to nádhernej Andersenovej rozprávkyzostalo: je skrátená zhruba na jednudesatinu. Všetky tie dôležité detaily,všetko, čo nám robilo malú morskúpannu takou blízkou, je vynechané;jej tichá, zádumčivá povaha; jej zá-hradka na morskom dne; jej túžba do-zvedieť sa čo najviac o svete ľudí; akopočúvala svoje staršie sestry, ktoré sauž smeli vynoriť nad hladinu a pozo-rovať osvetlené mestá ľudí; jej dušev-né rozpoloženie v poslednej chvíli predbrieždením, kedy sa pod dotykom pr-vého slnečného lúča mala rozplynúťna morskú penu...

V novších verziách rozprávky sú“vylepšenia”, ktoré by boli lepšie, ke-by tam neboli. Tak napríklad sa v jed-nej verzii píše, že morská panna, keďzachránila princa pred utopením a vy-niesla ho na breh, dýchala si do dlanía zahrievala princa vlastným telom,aby nepremrzol. Takéto vsuvky navo-dzujú príliš fyzické predstavy o živ-lových bytostiach, a posúvajú roz-právku do naivnej roviny celkom vy-

1 Tento motív Andersen vyjadril tak,že morská panna, keď sa jej chvost pre-menil na dievčenské nohy, musela prikaždom kroku na zemi cítiť bolesť, akokeby stúpala po ostrých nožoch.

Emil Páleš

13

mysleného príbehu. Bytosti živlov,ako nymfy, víly, v skutočnosti nema-jú žiadne fyzické, ale len éterické te-lo. Ich fyzickým telom v prenesenomzmysle slova sú práve živly zeme, vo-dy, vzduchu a ohňa.

Éterické videnieČlovek môže éterické sily za príro-

dou za určitých okolností vnímať:podmienkou je, aby dokázal svoje éte-rické telo aspoň čiastočne odpútať avysunúť z tela fyzického. Pomocoutej časti éterických síl, ktorá sauvoľnila a odpútala od životnýchfunkcií fyzického tela, potomprežíva, vníma éterickú príroduokolo seba.

Potom sa mu bytosti stojace za prí-rodou zjavujú v éterických obrysoch,komunikujú s ním v tzv. imagináci-ách, ktoré symbolicky vyjadrujú poj-movú podstatu tej-ktorej bytosti: v po-dobách polo-zvieracích, polo-ľud-ských, s rybím chvostom namiestonôh, vtáčími krídlami namiesto rúk,polo-kone polo-ľudia ako kentauri apod.; alebo striedavo vo viacerých po-dobách, tu ľudskej a hneď zasa zviera-cej. Takéto kombinované formy všakbiologicko-geneticky vo fyzickej ro-vine nikdy neexistovali!

Andersen si bol jasne vedomý, ženymfy nejestvujú fyzicky, ani nie súviditeľné fyzickým zrakom. Vidieť ichmôžu nanajvýš deti do siedmich ro-kov (ktoré nemajú ešte celkom vtelenééterické telo) alebo zvieratá (napr. pes,ktorý na malú morkú pannu štekal,keď vplávala do ústia rieky). Dospelíľudia si vo svojom bdelom, dennomvedomí neuvedomujú, že vidia morskúpannu. Keď malá morská panna vplá-vala až do vodných kanálov v mest-skom parku, aby mohla pozorovaťprinca alebo počúvať, čo si o ňom roz-právajú rybári, ľudia ju videli, ale ne-poznávali ju ako takú: “Hľadela po-medzi zelené tŕstie, a keď jej vietorpodvihol striebrobiely závoj a voľa-kto to videl, nazdal sa, že labuť dvíhakrídla.” Aj keď sa so svojimi sestramiza búrky pochytali za ruky, vystúpilina hladinu a spievali, “námorníci imnerozumeli, nazdali sa, že počujú hla-sy búrky.”

V atlantskej dobe bolo éterické telomierne vysunuté ešte u celého ľudstva,lebo proces inkarnácie nebol ešte cel-kom zakončený; a tak spolužitie a ko-

munikácia s bytosťami prírody bolavtedy pre všetkých ľudí čímsi priro-dzeným. No v poatlantských časochpotom uvoľnenie éterického tela z fy-zického už nebolo niečím samozrej-mým, ale vyžadovalo zvláštne okol-nosti či opatrenia: k takému uvoľneniuéterického tela dochádzalo už len vurčitých chvíľach, v noci, na svitaní,za súmraku, resp. na rozhraní spánkua bdenia, kedy sa väzba medzi jednot-livými článkami ľudskej bytosti roz-voľňuje; alebo pri vyčerpaní, únave,hladovaní a blízko smrti, pri nešťastí,úraze alebo šoku. Alebo duševnomtrápení.

Ľudová rozprávka zobrazuje tietookolnosti a súvislosti vždy veľmi dô-sledne: Napríklad Jurko zo slovenskejrozprávky Ľudská láska je zamestna-ný u prísneho a lakomého gazdu, kto-rý mu dáva denne iba krajec chleba atoľko práce, že musí pracovať na poliaž do súmraku, a pretože prácu anitak nestihne, zaumieni si vrátiť sa napole ešte pred svitaním, aby prácu do-končil, kým sa gazda nezobudí. Jeho

jedinou útechou je pesnička; spieva si,aby zahnal hlad. A v takej chvíli sa stre-táva s vílou lesného vtáctva, Šarou.

Pri chorobe alebo hladovaní sa ži-votné funkcie utlmujú, časť životnýchsíl sa odpúta a umožňuje éterické vi-denie: človek sa vlastne čiastočne od-telí. Indickí fakíri toto dosahovali cie-ľavedomým potlačovaním životnýchprocesov, tzv. “umŕtvovaním tela” -čím získali napr. schopnosť neuveri-teľne urýchliť rast rastlín, spomaliťtep srdca a dych na minimum, nechaťsa zakopať na 40 dní a podobné schop-nosti, ktoré súvisia práve s ovládnutíméterických životných procesov v prí-rode a životných funkcií svojho vlast-ného organizmu. Čarodejnice a kme-ňoví šamani vyvolávali uvoľnenie éte-rického tela tiež umelo, aplikáciourastlinných drog. Išlo spravidla o jedo-vaté byliny so saturnskou signatúrou,ktoré im umožňovali uvoľniť sa z telaa precitnúť do éterickej sféry za cenutoho, že mierne priotrávili, či vlastnečiastočne usmrtili svoj fyzický orga-nizmus.

Niet krajších rozprávokako tie, ktoré píše sám život.

H. Ch. Andersen

U súčasných populárnych jasno-vidcov a liečiteľov ide ak, tak spravid-la o astrálnu jasnovidnosť, nie éteric-kú. Preto nevidia prírodné bytosti.Uvoľnenie astrálneho tela je totiž ľah-šie (astrálne telo sa uvoľňuje vlastnekaždú noc, v spánku). Uvoľnenie éte-rického tela je oveľa ťažšie a pokiaľk nemu nemá dôjsť samovoľne, učloveka, ktorý je na to zrelý, dá sa vdnešnej dobe dosiahnuť len za cenuveľmi neprirodzených postupov.

V českej rozprávke Lesná žienkaprichádza k malej Betuške, ktorá cho-dí pásť kozy na lúku a pradie, vždyna poludnie lesná žena. Rozprávkavšak nezabudne zakaždým zdôrazniť,že je to vždy vtedy, keď si Betuškaurobila obedňajšiu prestávku, keď sanajedla malín a dala aj kozám, takžesa nemusela chvíľu starať, že odbeh-nú, a mohla si odpočinúť. Tu prichá-dzala lesná pani, Betuška s ňou tanco-vala, a vzpamätala sa až večer - a prá-ca nebola urobená. Takéto bytosti,ktoré vídali ľudia najmä pri sezónnejpráci na poli, napr. pri žatve, cezobedňajšiu prestávku, keď si vyčerpa-ní prácou v poludňajšej horúčave za-jedli, prípadne zdriemli alebo odpočí-vali v stave polospánku, sa nazývalipoludnice. Podobne “kľakanice” saobjavovali v čase, keď ľudia prerušo-vali prácu kvôli modlitbe.

Rozvoj mentálnych schopností(duše rozumovej) závisí od prepraco-vanosti, vybrúsenosti éterického tela,ktorá je tým väčšia, čím je toto pev-nejšie vnorené, vtelené to tela fyzické-ho. Stará éterická jasnovidnosť jeteda nepriamo úmerná rozvoju ra-cionality. Preto pravdepodobnosť, žepastierske dievča alebo sedliacky pa-

14

holok bude mať zážitok éterickej prí-rodnej bytosti je oveľa väčšia, ako unejakého rozumovo založeného vzde-lanca. Odtiaľ aj úzky vzťah raciona-lizmu a materializmu. Niekdajší vi-diecki ľudia, práve vďaka tomu, ženežili až tak veľmi “vo svojej hlave”,ale skôr “v srdci”, mali väčšiu schop-nosť vciťovať sa do prírodných dejovako my. Aj túto zákonitosť zobrazujeľudová rozprávka jednoznačne správ-ne: víly a lesné bytosti sa zjavujú pros-tému človeku s dobrým srdcom.

Predsa však musí mať každý člo-vek, nech je zameraný akokoľvek, jas-ný zážitok éterickej sféry aspoň raz vživote: a to v okamihu smrti, kedy sauž bezpodmienečne životné telo musíoddeliť od fyzického. Toto zobrazujeAndersen vo svojej rozprávke Slávik:

»Úbohý cisár temer ani nedýchal,zdalo sa mu, akoby mu dačo zaľahlona prsia. Otvoril oči a videl, že na je-ho prsiach sedí smrť s jeho zlatou ko-runou na hlave. ... Vôkol neho, zo zá-hybov veľkých zamatových záclon, vy-kúkali čudné hlavy. Niektoré boli o-hyzdné až strach, iné dobrotivo milé.

Teraz, keď sedela cisárovi smrť nasrdci, hľadeli naňho všetky jeho dob-ré i zlé skutky. A takto vraveli: “Pa-mätáš sa?”, šepkali skutok za skut-kom. “Pamätáš sa?” a potom mu to-ho narozprávali toľko, že mu pot vy-stúpil na čelo.«

Pred smrťou cisára zachránil slá-vik svojím spevom: »Ako tak spieval,prízraky okolo postele boli čorazbledšie a bledšie. V cisárovom sla-bom tele začala prúdiť krv živšie aživšie. Ba smrť sa sama započúvalaa riekla: “Pokračuj, sláviček, nožepokračuj!”« Teda s návratom život-ných síl do organizmu sa éterickévidenie rozplývalo.

Nielen smrť samotná, ale aj star-nutie je vlastne dlhotrvajúci processmrti (začínajúci už v polovici života),pri ktorom sa éterické-životné sily po-stupne odpútavajú od orgánov, kto-rých životné funkcie sa úmerne tomuspomaľujú až nakoniec zastavujú.Preto keď je človek starší, vidí mnohéveci inak; vidí skutky svoje aj druhýchviac z vnútornej strany, z pohľadu nieseba, ale tých, ktorým boli vykonané;a myšlienky, ktoré by v mladosti pustilz hlavy, mu teraz neodbytne vyvstáva-jú pred očami; vidí veci opäť viac ci-tovo a silnejšie sa v ňom ozýva hlassvedomia.

Ak dôjde k uvoľneniu éterickéhotela náhle, pod vplyvom šoku, aký za-žijú napríklad topiaci sa alebo pilotiv padajúcom lietadle, pri zážitku pra-hu smrti, v takej chvíli človek tiež za-hliadne v okamihu všetky skutky svoj-ho života vo svojom éterickom teleako v nejakom filme, ktorý púšťajúodzadu. Vidí svoje skutky z tej druhejstrany, teda tak, ako ich vidí duchov-ný svet. Z toho vyplýva onen morálnyúčinok zážitku prahu smrti, o ktoromsa zmieňujú napr. pacienti dr. Moody-ho; ako aj morálny účinok starých za-sväcovacích obradov, ktoré boli tiež

právaní autentický, čerpá zo života.Zlé myšlienkové formy sa skutoč-

ne krčia vždy v temných kútoch a ro-hoch miestností, zatiaľčo v strede, vy-stavenom bdelej pozornosti ľudí, súskoncentrované všetky jasnejšie myš-lienky. V magickej praxi sa preto do-poručovalo postaviť sviečku do rohumiestnosti, ktorú bolo treba vyčistiť,a praskanie plameňa sa pokladalo zaprejav rozpadu zlých myšlienkovýchforiem v ohni (alebo sa miestnosť vy-čistí kadidlom z vonných drevín). Pre-to sa aj v takej miestnosti, v ktorej sapoodťahujú všetky skrine a povymeta-jú všetky zastrčené kúty, alebo sa vy-maľuje, dýcha oveľa ľahšie. Človekvlastne tým, že na taký skrytý kút - ajkeď v ňom nebola fyzicky špina - sú-streďuje pozornosť a niečo v ňom čis-tí, robí magický úkon, pri ktorom svo-jou bdelou pozornosťou rozpúšťa tunahromadené tmavé myšlienkovéformy.

V rozprávke Divé labute potomAndersen celkom vedome poukazujena zákon metamorfózy týchto myš-lienkových foriem. Macocha »vzalatri ropuchy, pobozkala ich a povedalaprvej: “Keď príde Elisa do kúpeľa,sadni si jej na hlavu, aby bola takálenivá ako ty!” - “Sadni si jej na če-lo”, riekla druhej, “aby bola takáohyzdná ako ty, že ju ani vlastný otecnespozná!” - “Polož sa jej na srd-ce”, pošepkala tretej, “aby bola zlo-myseľná a trápila sa!” Potom dalaropuchy do čistej vody, ktorá hneďozelenela. Zavolala Elisu, vyzlieklaju a dala do vody. Elisa sa ponorilaa tu si sadla jedna ropucha na vlasy,druhá na čelo a tretia na prsia. Zdalosa, že dievča to vôbec nespozorovalo.Keď Elisa vstala, plávali na vode tričervené maky. Keby žaby neboli jedo-vaté a keby ich nebola pobozkala krá-ľovná-čarodejnica, boli by sa preme-nili na tri červené ruže. Ale jednakosa premenili na kvety, keď si sadli Eli-se na hlavu a na srdce. Bola takázbožná a nevinná, že čary nemali nadňou moc.«

Túžba po nesmrte¾nej dušiPosúvanie celého príbehu do naiv-

no-materialistickej roviny pokračujetým, že malá morská panna nie je zob-razená v ničom ako odlišná od obyčaj-nej pozemskej ženy, ktorá sa túži vy-dať, mať deti a pod. Avšak pripisovať

“PREČO MY NEMÁME NESMRTEĽNÚDUŠU?”, POVEDALA ZARMÚTENE MALÁMORSKÁ PANNA.“DALA BY SOM VŠETKYROKY, ČO MÁM EŠTE ŽIŤ, ZA TO, ABY SOMČO LEN JEDINÝ DEŇ BOLA ČLOVEKOM APOTOM ABY SOM POZNALA NEBESKÝSVET!”založené práve na zážitku prahu smr-ti. Je šťastie, keď človek niečo takézažije počas choroby, úrazu alebo me-ditácie a nie až v deň svojej smrti, kedynemôže vo svojom živote už nič na-praviť.

Ale odkiaľ takéto veci Andersenvedel? Z detailov jeho rozprávaní poz-nať, že to nemá vyčítané z nejakej cir-kevnej mravouky; ale je vo svojom roz-

15

éterickej bytosti motívy, ktoré u člove-ka vyplývajú z jeho fyzického tela, jeopäť nezmysel. Tá rozhodujúca pred-stava, ktorá sa malej morskej pannespájala s láskou k človeku, bola jejveľká túžba získať nesmrteľnú du-šu, s ktorou by mohla vystúpiť dovyšších svetov:

»”Keď sa ľudia neutopia”, spýta-la sa malá morská panna, “môžu žiťvečne, neumierajú ako my v mori?”

“Nie!” odpovedala stará mať, “ajoni musia umrieť, ba ich život je krat-ší než náš. My môžeme žiť tristo ro-kov, ale keď sa náš život skončí, zme-níme sa na morskú penu, nemáme anilen hrob medzi svojimi drahými. Ne-máme nesmrteľnú dušu a nikdy ne-ožijeme. Sme ako to zelené tŕstie, keďho raz postínaš, nikdy sa už nezazele-ná. Ľudia však majú dušu, ktorá žijevečne, žije i potom, keď sa telo dos-tane do zeme. Stúpa jasným vzdu-chom k žiariacim hviezdam! Rovnakoako my sa vynoríme z mora a vidímeľudské kraje, tak i oni sa vynoria naneznáme, krásne miesta, ktoré mynikdy neuvidíme.

“Prečo my nemáme nesmrteľnúdušu?”, povedala zarmútene malámorská panna. “Dala by som všetkyroky, čo mám ešte žiť, za to, aby somčo len jediný deň bola človekom apotom aby som poznala nebeskýsvet!”

“Na to nesmieš myslieť” varovalaju stará mať. “My žijeme oveľa lep-šie a šťastnejšie než ľudia.”

“Teda keď umriem, budem savznášať na mori ako pena a nebudemmôcť počúvať hudbu vĺn, pozerať nakrásne kvety a červené slniečko! A ne-môžem urobiť vôbec nič, aby som zís-kala nesmrteľnú dušu?”

“Nie!” povedala stará mať. “Ibaak by si ťa dáky človek tak obľúbil,že by si mu bola viacej než vlastnýotec a matka, keby sa celou svojoumysľou a láskou primkol k tebe avložil by svoju pravú ruku do tvojejso sľubom vernosti tu i vo večnosti,vtedy by jeho duša vošla do tvojhotela a aj ty by si mohla poznať ľudskéšťastie. Dal by ti dušu, a predsa bysi svoju zachoval.”«

Bytosti prírodných živlov, anizvieratá, totiž nemajú nesmrteľnúindividualitu. Nemá ju ani človek,pokiaľ nepoznal lásku. Láska je tá si-la, ktorá všetko spojuje a držípohromade, a ktorá jediná dokáže

udržať pohromade duševné sily člove-ka aj po rozpade fyzického tela.

Len určitá duchovná sila vysokéhodruhu, duchovná láska, má tú mocudržovať všetky druhy hmotných sub-stancií trvale v určitých formách. To,čo udržuje živlové bytosti pohromade,o čo sa opiera ich bytie, je duchovnévyžarovanie, láska vyšších bytostí,druhej a tretej anjelskej hierarchie atzv. dévov, ktorí sú vládcami prírod-ných živlov.

Tieto bytosti sú v rozprávkach zná-zornené ako nadriadené bytosti, napr.kráľovná lesa, vládca mora, ktorýmmalé bytosti zodpovedajú za svojuprácu; alebo ako kráľovskí rodičia,otec alebo matka, pretože víly, nymfya pod. sú vlastne potomkami tretejanjelskej hierarchie, sú od nich stvo-rené a udržované pri živote. Keď sipredstavíme nejakého archanjela akovládcu vôd alebo nejakej hory v men-tálnej sfére, tak sú nymfy resp. gnó-movia na éterickej úrovni niečo akojeho osamostatnené, oživnuté myšlien-ky. Keby však taký archanjel na niek-torú vílu “prestal myslieť”, keby s nímstratila spojenie, musela by sa rozply-núť vo svetovom étere.

Aj to, čo udržuje ľudskú formu po-hromade, kým je človek ešte zviera-ťom, je formotvorné vyžarovanie an-jelských chórov. Človek však, na roz-diel od prírodných bytostí, dostalvlastnú duchovnú iskru, iskru lásky,ktorú ak chce, môže v sebe roznietiť,a je tak potenciálne nesmrteľný. Da-rovala nám ju kedysi zo seba, zo svojejvlastnej substancie 6. anjelská hier-archia, duchovia formy (mocnosti).Kúsok slnečnej substancie, kúsok du-chovnej lásky, sa v človeku individu-alizoval. Vďaka nemu získal človekslobodu konať aj odtrhnute od anjel-ských hierachií a predsa zato hneď ne-zahynúť.

Ale víla takúto vlastnú duchovnúiskru nemá. Preto prírodná bytosť vskutočnosti ani nie je schopná ozajst-nej, duchovnej lásky. Éterická víla činymfa je práve taká čistá, nepoškvr-nená ako príroda, preto jej formy sútak krásne rýdze, ako u žiadnej po-zemskej ženy; je schopná toho najčis-tejšieho cítenia v éterickom tele, alenie duchovnej lásky. Ten plameň du-cha a vrúcnosti, ktorý sa môže zrodiťlen v tomto pozemskom živote, z poz-nania utrpenia, smrti a sebaobetova-nia, je vlastný iba ľuďom.

Toto je jadro problému, pre ktorýláska medzi človekom a prírodnýmibytosťami končí tragicky. Láska k vílenemôže človeka nikdy uspokojiť až dojadra jeho bytosti. Láska muža a ženymôže prerásť do lásky dvoch du-chovných bytostí - a vtedy sa stávanesmrteľnou. Ale nie láska človekaa víly. To nie je láska medzi seberov-nými; ale láska vyššej bytosti k nižšej,resp. oddanosť nižšej bytosti k vyššej.

Andersen tento dôležitý detail -ako inak - nezabúda podčiarknuť: »Zodňa na deň ju mal princ radšej. Ľúbilju, ako môžeme ľúbiť dobré, milé die-ťa, no ani na um mu nezišlo, aby znej urobil svoju kráľovnú.

“Hej, si moja najdrahšia”, pove-dal princ, “lebo máš srdce najlepšiezo všetkých, si mi najoddanejšia a po-dobáš sa mladému dievčaťu, čo somkedysi videl, ale iste ho už nikdy ne-nájdem....čo ma našla na pobreží azachránila mi život... ju jedinú bysom mohol ľúbiť...”«

Autorom novších verzií sa ťažkovysvetľuje, prečo si princ malú mor-skú pannu potom nevzal, keď bola ta-ká krásna, oddaná a vo všetkom akoľudská žena. V jednej verzii si vypo-mohli tak, že princ si vraj musel vziaťza ženu dcéru susedného kráľa.

Láska víl a ¾udíPrírodná bytosť teda môže zažiť

ľudskú lásku len ak ju nejaký človekmá rád tak vrúcne, že jej vleje svojuvlastnú duchovnú substanciu. Ľudskéduchovné vyžarovanie však pôsobí naprírodnú bytosť silou ekvivalentnousile mocností. Pod jeho vplyvom saprírodná bytosť začne meniť vo svo-jej forme aj navlastnejšej podstate (uAndersena vyjadrené premenou rybie-ho chvosta na nohy). Začne sa s ňouodohrávať proces individualizácie,v dôsledku ktorého vypadáva zovzťahov so spoločenstvom ostatnýchživlových bytostí okolo seba. V slo-venskej rozprávke Ľudská láska je tovyjadrené tak, že víla stratí svoje dlhévlasy (t.j. éterické prúdy, spojnice),ktoré ju spájajú s jej sestrami a po-tom sa už nemôže medzi svoje druž-ky vrátiť:

“Nie si víla ani deva, čierny lessa veľmi hnevá. Vypadla si z nášhovenca, zradila nás pre mládenca.”

“Chyťte ju za vlasy, zelené vlasy

16

ju budú s nami spájať navždy! - kriča-la Lela na družky. No skôr ako sapriblížili, Juro zdvihol kosák a jed-ným švihnutím odšmykol Šare vlasyod samej hlavy.” 2

Pretrháva sa aj vertikálny vzťah kbytostiam nad ňou: prírodná bytosťvlastne prechádza spod vplyvu svoj-ho anjela alebo archanjela pod du-chovný vplyv človeka. Človek sa tuteda dostáva do konfliktu s anjelskýmivládcami živlov, čo rozprávky znázor-ňujú tak, že vládca mora, lesa a pod.je vždy, aspoň zo začiatku, prísne protitomu. Tak stojí aj víla Šara pri splneMesiaca pred kráľovnou lesa a vy-svetľuje:

»...Tretia sa uklonila Šara, vílalesného vtáctva. Bola trochu nesme-lá. Priznať sa lesnej kráľovnej čo i kmalému neporiadku nebolo ľahké...bála sa priznať kvôli Jurovi...

- Pristúp bližšie a zdvihnihlavu, - kývla kráľovná. - Ne-privieraj oči! Ha! - vykríklazdesená, keď pozrela Šare doočí. Prudko odstrčila dievča odseba. - Máš v sebe iskru, teplúiskru. Odstúp, odstúp od ostat-ných! V studenom srdci sa ti roz-horel plamienok pre toho mlá-denca. Zatratím ťa, naveky vy-ženiem z nášho zeleného sve-ta, ak ho ihneď neudusíš. Je tonajmocnejší ľudský cit a pre násnajnebezpečnejší. Berte ju a vy-kúpte pod studeným horským vodo-pádom...

No čo koľko kúpali a máčali Šaruv chladnej vode, teplý plamienok vjej srdci nezhasol.«

Hoci slovenská rozprávka končídobre, lebo Juro Šaru neopustil:

»Dosť! Ustúpte, dcéry moje! Nadtýmito dvoma už nemám moci. Nao-zajstná ľudská láska je mocnejšia nežvšetky čary. Šara už nepatrí do nášhosveta...

- Žijeme, Šara, žijeme, - vykríkolJuro a zdvihol dievčinu...

- Slnko, slnko mi neublížilo! Užmám ľudské srdce a môžem ostať stebou! ... Ach, milý môj, ako krásneje byť človekom. Srdcom mi pretekáomamná sila ako teplá rieka. Žiadasa mi objímať a obdarovať celý svet.Čo sa to so mnou robí?

- To je láska, Šara, čistá ľudskáláska.«

Tak môže víla “získať” nesmrteľ-nú dušu. Ale nemôže si ju sama, bezčloveka, udržať. Je potom závislá odtoho človeka tak, ako bola predtýmzávislá od svojho anjelského vládcu.A keď tento človek na ňu prestanemyslieť, ak ju prestane milovať,musí sa rozplynúť vo svetovom éteri.Prírodná bytosť v skutočnosti vlast-nú nesmrteľnú dušu získať nemôže.Aspoň nie tak hneď.

Túžba malej morskej panny poľudskej láske, ktorá robí dušu nesmr-teľnou, je teda osou celej rozprávky.V novších, obrázkových verziách všako túžbe malej morskej panny po ne-smrteľnej duši nie je ani zmienka. Au-tori, ktorí ich preroz-

právali, zrej-me nerozumeli, prečo sa tamo niečom takom píše, a tak to jed-noducho vynechali. Malá morskápanna vraj “túžila len po tom, abymohla mať princa stále na očiach”.

Smr� malej morskej pannyRáno po princovej svadobnej noci

sa mala morská panna pod dotykomprvého slnečného lúča rozplynúť namorskú penu. A tu Andersen zakonču-je prekvapivo zasväteným záverom:

V Disneyových verziách malejmorskej panny je na konci úplne ne-organicky našitý akýsi nezrozumi-teľný, neodpostatnený happy-end;pretože americká kultúra nedokážepochopiť smrť, preniknúť do jej ta-jomstva, pochopiť jej význam. PreAmeričanov by bolo neznesiteľne

frustrujúce, keby nejaký príbeh končilinak, ako happy-endom. Na Sloven-sku naopak zostala malá morská pan-na ľuďom v pamäti tak, že končí jed-noducho smrťou. Zomrela, a to jevšetko. Jeden preklad zo španielčiny,ktorý vyšiel v českom vydavateľstveJunior rozprávku ukončuje tým, že“Vlny ju pohltili a o chvíľku vypláva-la len ľahučká biela pena, ktorá sekolíše na hladine, keď sa more valíku brehu.” Za tým je v jednom tučnevytlačenom dvojverší víťazoslávnezhrnutý celý zmysel rozprávky pre mo-rálne poučenie: “Kdo druhé opravdumiluje, ani svého života pro ně nelitu-je.”

V Andersenovom originále sa všakdočítame niečo úplne iné:

»Cítila, ako sa jej telo rozpúšťana penu... ale malá morská panna ne-cítila smrť. Videla jasné slniečko a

nad ňou sa vznášali stovky prie-zračných, krásnych stvorení...Ich hlasy boli ako pieseň, aletaké vzdušné, že ľudské ucho ichnemohlo počuť, priam tak akonijaké pozemské oko ich nema-lo vidieť. Bez krídel, vlastnouľahkosťou sa vznášali vo vz-duchu. Malá morská pannavidela, že má telo ako ony, avznášala sa z peny čoraz vyš-

šie.“Ku komu prichádzam?”

spýtala sa. Jej hlas znel ako hlasyostatných bytostí, tak vzdušne, že

nijaká pozemská hudba ho nemôženapodobiť.

“K dcéram vzduchu!” odpovedaliostatné. “Morská panna nemá ne-smrteľnú dušu a môže ju získať, ibaak sa jej dostane ľudskej lásky. Jejvečný život závisí od cudzej moci. Anidcéry vzduchu nemajú večnú dušu,ale môžu si ju stvoriť dobrými skutka-mi.”«

Malá morská panna teda skutočnezomrela. Ale smrť v jednej sfére zna-mená nový život v inej, vyššej sfére.Pod vplyvom ľudskej lásky a všetkéhotoho, čo prežila, prešla zrýchlenýmvývojom a vyvinula sa z vodnej by-tosti, z nymfy na sylfu. Pre svoje ses-try zomrela; t.j. stratila svoje hrubšieéterické telo vodnej víly, ale ocitla sav jemnejšom éterickom tele uprostredprírodných duchov vyššieho rádu. By-tosti vzduchu sú najpokročilejšie, naj-inteligentnejšie a najsebavedomejšiezo všetkých živlových bytostí. Najver-

2 V Pohroní, kde vznikla táto rozpráv-ka, sa skraja lúk donedávna rozlieval mo-čiar obrastený zelenou šachorinou, ktorútamojší ľudia nazývali “Šarine vlasy”.

17

nejšie zo sýlf sa už stávajú anjelmi.Anjeli sú vyšším ja sýlf. Tak sa malámorská panna predsa len dostala okrok bližšie k svojmu snu o nesmr-teľnej duši.

V posledných vetách Andersen eš-te upozorňuje na úzku spätosť vývojaanjelov-sýlf s vývojom človeka; takžesa až musíme pýtať: je možné, abytaké detaily tak presne a neomylnečerpal len z génia ľudového podania?

“Neviditeľne vlietame do ľud-ských príbytkov, kde sú deti, a za kaž-dý deň, v ktorom nájdeme dobré die-ťa... skracuje sa nám čas našej skúš-ky. Dieťa nevie, že vletíme do izby, akeď sa nad ním od radosti usmejeme,tu sa nám tristo rokov skracuje o rok.Ale ak vidíme neslušné a zlé dieťa,musíme plakať slzami žiaľu a za kaž-dú slzu nám prirastá jeden deň k časunašej skúšky.”

¼anK tejto téme, že smrť znamená

vždy nový život, sa Andersen ešte razvracia v rozprávke Ľan.

Ľan kvitol a rástol na slniečku napoli a myslel si, že je najšťastnejší nasvete. Keď prišla žatva, povedali žrdena ohrade: “Nepoznáš ešte svet, alemy ho poznáme.” a zavŕzgali “Vŕ,vŕ, po vrkoči, vŕ, vŕ, poza oči: už sapieseň končí.”

Ale pieseň sa nekončila. Po vše-možnom strihaní, máčaní, tlčení, pra-dení a tkaní sa ľan ocitol premenenýna dvanásť bielych posteľných pla-chiet: “Pieseň sa vôbec nekončí! Te-raz sa práve začína... Hej, čosi somvytrpel, ale len teraz som čosi! Taktoto je moje poslanie! Som najšťast-nejší zo všetkých!”, tak premýšľalľan.

Keď sa plachty zodrali, opäť sanazdal, že už je koniec. Tu sa všakocitol premený na krásny, biely, jemnýpapier. “To je viacej, než som snil,keď som bol malým belasým kvetomna poli! Ako som sa len mohol na-zdať, že budem roznášať ľuďom ra-dosť a vedomosti... Boh vie, že somneurobil nič viac, než čo som podľasvojich skromných schopností muselurobiť, aby som jestvoval! A potomma tak povýšili, že sa mi dostávajúsamé radosti a pocty. Kedykoľvek sipomyslím: “A už sa pieseň končí!”práve vtedy vždy prejdem na niečovyššie a lepšie. Teraz iste budem ces-

tovať, prejdem celýsvet, aby si ma všetciľudia mohli prečítať.Tak to už bude! Kedy-si som mal belasé kve-ty, teraz mám za každýkvet najkrajšiu myš-lienku. Som najšťast-nejší!”

Keď knihy doslú-žili, ocitli sa v krbe.“Joj, zvolal, a vtom sazmenil na vysoký pla-meň. Šľahal tak vyso-ko do výšky, ako ľannikdy nemohol dvihnúť svoje belasékvety, a žiaril, ako nikdy nemohlo žia-riť biele plátno. “Teraz letím rovnok slnku!” ozvalo sa z plameňa, akobyto tisíc hlasov vravelo naraz, a pla-meň vyšľahol komínom až celkom na-hor. A jemnejšie ako plameň, celkomneviditeľné ľudskému oku, vznášalisa malé, drobné bytôstky, bolo ichpriam toľko ako kvetov na ľanovompoli...”

Nad popolom tancovali deti a spie-vali: “Vŕ, vŕ, po vrkoči... už sa pieseňkončí.”

»No každá z malých neviditeľnýchbytôstok povedala: “Pieseň sa nikdynekončí! To je na tom všetkom naj-krajšie! Viem to, a preto som najšťast-nejšia!”«

Pieseň sa nikdy nekončí. Aj tu cí-time, ako Andersen čerpá skôr zo ži-vota, než z náboženských predstáv atradícií svojej doby. Kedykoľvek člo-vek s láskou obetuje časť seba preniečo vyššie ako je on sám, nájde túčasť substancie svojho nižšieho ja,ktorá zomrela, premenenú, zušľach-tenú ako svoje vyššie ja v ďalšej, eštejasnejšej a vznešenejšej sfére života.“Kto stratí svoju dušu pre Mňa, náj-de ju.”

RopuchaĎalšou variáciou na túto tému je

Andersenova rozprávka Ropucha:Na dne studne žila rodina žiab.

Všetky ropuchy vedeli, že studňa nieje celý svet, ale o tom, čo bolo hore,sa nehovorilo, a žabia matka najviacvarovala deti pred tým, aby sa ne-približovali, keď ľudia spúšťajú doluvedro. “Zostaň len, kde si!”, hovorila,“tu sa vyznáš, vieš, kde je čo.”

Len jedna malá žaba mala odvahu,zatúžila vedieť, čo je hore - a skočila

do vedra. Tu sa pred ňou otvoril nový,oveľa väčší, krajší svet, v ktorom pre-žila rôzne dobrodružstvá. Jedného dňaropucha videla trblietať sa hviezdy, vi-dela slnko a spln mesiaca, ktorý jejpripomenul kruhový otvor, ktorým dostudne prenikalo svetlo. “Iste som eštev studni, vo väčšej studni, a musímsa dostať nahor!” V tej chvíli ropu-cha spoznala, že svet je tiež len veľkástudňa, z ktorej sa treba dostať ďalej:že slnko a mesiac sú dve brány du-chovného sveta.

Všetky žaby, čo sedeli dole v studnisi o sebe mysleli, že majú drahokamv hlave, ale nemali. Len malá ropuchajediná si to nemyslela. “Hej, dosta-nem sa do Egypta, veď už som takášťastná! Všetka moja túžba je lepšianež drahokam v hlave”, myslela si.“A práve ona mala drahokam: večnútúžbu a žiadostivosť ísť nahor, stálenahor”, hovorí Andersen. Ropuchazomrela šťastná v zobáku bociana,ktorý odlietal do Egypta.

“Ale kam sa podela iskra z jejočí?”, pýta sa Andersen. “Slnečnýlúč ju vzal, slnečný lúč odniesol dra-hokam z zropuchinej hlavy. Kam?Nepýtaj sa prírodovedca... Hľadaj hov slnku! Pozri naň ak môžeš!” A na-

“ISTO SOM EŠTE V STUDNI, VO VÄČŠEJSTUDNI, A MUSÍM SA DOSTAŤ NAHOR!”

18

koniec hovorí: “Nemáme ešte takéoči, aby sme mohli hľadieť do všetkejnádhery, čo Boh stvoril, ale raz ichbudeme mať, a to bude najkrajšiarozprávka, lebo v nej budeme i my.”

Dievèatko so zápalkamiPozoruhodný koniec má aj Ander-

senova rozprávka Dievčatko so zápal-kami. Na novoročné ráno našli v kútemedzi dvoma domami zamrznutédievčatko, a pri nej zväzok vyhoretýchzápaliek. Na silvestrovský večer ne-mala kam ísť a pokúšala sa, hladná,zohriať si skrehnuté ruky a nohy zá-palkami, čo sa jej nepodarilo predať.

Novšie prerozprávania hovoria otom, že v posledných chvíľach predsmrťou sa dívala cez oblok dovnútraosvetlenej miestnosti s prestretým sto-lom a vianočným stromčekom; a inézase o tom, že mala jednoducho pred-

smrtné vidiny: “Úbožiatko, za krátkyokamih zazrela všetko, čo jej životodoprel - teplo a chutné jedlo.” AleAndersen hovorí niečo iné: ona vide-la skutočný vianočný stromček a pre-stretý stôl cez múry domu! “Učupilosa v kúte medzi dvoma domami, z kto-rých jeden trocha vyčnieval do uli-ce.” Teda medzi dvoma múrmi, niepri obloku. “Škrtlo zápalkou... a kamdopadlo jej svetlo, bol múr priehľad-ný ako závoj a videlo rovno do iz-by...” Tu Andersen v inom kontexteopäť celkom jasne opisuje éterickújasnovidnosť spojenú s odpútaním ži-votného tela tesne pred smrťou.

Súčasné novšie verzie vyznievajúskôr ako príbehy so sociálno-kritic-kým podtextom o nezmyselnej, zby-točnej a bolestnej smrti úbohej malejproletárky. Ale Andersen chcel pove-dať niečo iné: že dievčatko vôbec ne-vedelo o tom, že zomiera! Keď zazre-lo na nebi padať hviezdu, vravelo siešte: “Teraz niekto zomiera!”, takvravievala jeho nebohá stará mať,“Keď padá hviezda, vždy odchádzajedna duša do neba” - ale netušilo,že táto hviezda padá jej.

Tu Andersen zobrazil opäť jednuzákonitosť zo života človeka: že nevin-né dieťa, alebo dospelý, ak je spravod-livý, odchádza zľahka, lebo už za ži-vota bol od hmotných vecí do istejmiery odpútaný; ba prostejší človeksi neraz ani neuvedomil, že zomrel.Ale človek, ktorého vášne pútajú k te-lu a hmotným statkom, prekonávasmrteľný zápas, lebo duševné sily sado poslednej chvíle nechcú odpútaťod zanikajúceho tela. »Opäť škrtlo omúr zápalkou... V jej lesku stála starámať, nevýslovne jasná a žiarivá, miláa láskavá. “Stará mama!”, zvolalodievčatko, “vezmi ma k sebe!”... aleteli vysoko, veľmi vysoko, kde nietzimy, hladu ani strachu.«

Aj tu sa dostáva k slovu oná zvlášt-na, iná spravodlivosť, uprostred na-vonok nespravodlivého života, ktorúAndersen dokázal vždy tak umeleckyvystihnúť. Andersen nechcel povedať,že smrť malej predavačky zápaliek bo-la poľutovaniahodná a úbohá; jej smrťbola plná krásy: »Novoročné ráno za-svitlo nad malou postavičkou, so zá-palkami v lone. Jeden zväzoček temervyhorel. “Chcelo sa zohriať”, vraveliľudia. Ale nikto nevedel, koľkú krásuvidelo, v akom jase odišlo so staroumamou do radostí Nového roku.«

Snehová krá¾ovnáHlboký ezoterický motív nachá-

dzame v rozprávke Snehová kráľov-ná. Tejto rozprávke novodobí vylepšo-vatelia už vôbec nerozumeli - a vyne-chali z nej skoro všetko. U nás vyšlav obrázkovej verzii skrátená asi na jed-nu dvacatinu. Začína tak, že akýsi ča-rodejník zostrojil zrkadlo, ktorého čre-pina keď niekomu padla do oka, usa-dila sa mu v srdci zloba. Nič konkrét-nejšie sa však nepíše o tom, o akú zlo-bu vlastne ide, a vzápätí sa stráca sú-vislosť, nie je jasné, ako to celé súvisís tým, že Kaya uniesla Snehová krá-ľovná; nie je jasné, pred čím ho toGerda zachraňuje, a ani ako ho vlast-ne zachránila. Celá rozprávka potomzostáva v abstraktne sploštenej, sche-matickej polohe, že Kay sa stal z ne-vysvetliteľných príčin odrazu zlý alevďaka Gerdinej láske sa stal opäťdobrý.

Andersenovo pôvodné znenie námo onom čarodejovi prezradzuje čosiviac: “Bol to čarodej zo všetkých naj-horší, bol to sám diabol. Jednéhodňa... sa mu podarilo zostrojiť zrkad-lo, v ktorom sa všetko dobré a peknézmenšilo tak, že z toho takmer nič ne-zostalo... a všetko zlé a škaredé v ňomdôrazne vyniklo.” Nastavoval totonové zrkadlo ľuďom, takže ľudia sizačali myslieť, že “ešte len teraz mož-no vidieť, ako svet a ľudia skutočnevyzerajú... až napokon nebolo kraji-ny ani človeka, ktorý by v tom zrkad-le nebol znetvorený.” Potom chcel vy-letieť do neba, aby zrkadlo nastavilaj Bohu, ale zrkadlo sa mu “vyšmykloz rúk, spadlo na zem a rozbilo na stá-milióny, bilióny a ešte viac kúskov.Vo vzduchu ešte stále lietajú črepinkytoho zrkadla. Ak niekomu spadli dooka, videl všetko naopak, alebo zba-dal na veciach len zlé stránky. A akniekomu spadol úlomok zrkadla dosrdca, premenilo sa na kus ľadu.”

Pri tomto Andersenovom opisemáme hneď pred očami “velikéhočerveného draka” z Apokalypsy, kto-rý chcel zožrať na nebi pannu, čo ma-la porodiť dieťa, ktorého archanjelMichael zvrhol na zem, a “ktoréhochvost vliekol tretinu nebeskýchhviezd”, tretinu anjelov, “a zvrhol ichna zem”, aby ako čerti pokúšali ľudí.

Andersen popisuje veľmi presne,čo sa vlastne s malým Kayom stalo:»Čoskoro vedel v reči a v pohyboch

KEĎ DIEVČATKO ZAZRELO NA NEBI PA-DAŤ HVIEZDU, VRAVELO SI: “TERAZ NIE-KTO ZOMIERA!”. ALE NETUŠILO, ŽE TÁTOHVIEZDA PADÁ JEJ.

19

napodobniť ľudí z celej ulice. Všetko,čo bolo nápadné a nepekné, vedelKay napodobniť. Ľudia si vraveli:“Ten chlapec má ale výbornú hla-vu!”«

»Jeho hry sa po tom všetkom cel-kom zmenili, prevládal v nich ro-zum.«

Keď ho unášala Snehová kráľov-ná, píše, »Kay stŕpol hrôzou, chcelsa modliť, ale spomenul si len na veľ-kú násobilku.«

»Bola to pani, vysoká, štíhla ažiarivo biela, bola to sama Snehovákráľovná. ... Jej bozk, chladnejší akoľad, mu prenikol až do srdca, a Kayo-vo srdce zostalo napoly ľadové! ...Rozprával jej, že vie rátať z hlavy, ato so zlomkami. Vie, koľko má ktorákrajina štvorcových míľ a obyvateľov,a ona sa vždy usmiala.«

V paláci Snehovej kráľovnej »saľadové medvede stavajú na zadné no-hy a vznešene rozprávajú. Nikdy satu ani najmenšia spoločnosť nezahra-la na schovávačku alebo na zálohy...Polárna žiara horela tak presne, žesa dalo vyrátať, kedy bude najväčšiaa kedy najmenšia... Uprostred prázd-nej nekonečnej sály bolo zamrznutéjazero. Ľad na ňom bol popukaný natisíc kúskov, ale všetky boli navlasrovnaké... Uprostred sedávala Sne-hová kráľovná... Vtedy vravievala, žesedí na zrkadle rozumu a že je to jedi-né a najlepšie zrkadlo na tomto sve-te.«

Andersen nehovorí len o nejakejzlobe všeobecne; hovorí o tom, že ne-rovnomerný rozvoj intelektu zabíjacity. Hovorí o nebezpečí, ktoré hrozídnes každému; upozorňuje na hrozbu,nad priepasťou ktorej teraz stojí celácivilizácia: jednostranný rozvoj, kryš-talizácia brilantného intelektu, ale ne-pretepleného iskrou lásky; myslenie,ktoré je stále menej pružné, stáleskostnatelejšie, stále schematickejšie,abstraktnejšie, stereotypnejšie; vybrú-sené ako dokonalý kryštál, ale bez ži-vota a bez možnosti ďalšieho vývoja.To je tzv. ahrimanské pokušenie - pe-trifikácia, skamenelosť myslenia,ktoré nakoniec úplne odrezáva člove-ka od spojenia s duchovným svetom,ktoré znemožňuje pochopiť veci srdcaa čokoľvek, čo je mimo čas a pries-tor. Myslenie, v ktorom je už všetko vy-svetlené, a nič posvätné, nič záhadné.

To Andersen vyjadruje obrazomcelkom priezračným:

»Kay ťahal niekoľko kusov ostré-ho, plochého ľadu, ktoré ukladal naj-rozličnejšími spôsobmi. Vyzeralo totak, ako keď sa my pokúšame z dre-vených kociek zložiť nejakú figúru avolá sa to čínska hra. A Kay skladalobrazce, a to veľmi umelecky. Bolato ľadová hra rozumu. V jeho očiachboli obrazce znamenité a nanajvýšdôležité, to všetko spôsobilo sklenézrniečko v jeho oku. Poskladal celéobrazce, ktoré sa podobali písanýmslovám. Nikdy sa mu však nepodarilozložiť slovo, čo si práve želal, a tobolo: Večnosť. Snehová kráľovná muraz povedala: “Ak zložíš toto slovo,budeš svojím pánom, dám ti celý sveta pár nových korčulí.”« Tri slová:ľadová hra rozumu - Andersen vypí-sal kurzívou.

Zatiaľčo Kay kombinuje ľadovékryhy v smutnom kráľovste Severu,zdržuje sa jeho ženský pól - Gerda vzáhrade, v ktorej rastú všetky druhykvetín - okrem jednej: ruže.

»Ach, aká tu bolo vôňa a krása!Všelijaké kvety, z každého ročnéhoobdobia, tu boli v najkrajšom kvete...Gerda skákala od radosti a hrala sa,až pokým slnko nezapadlo za vysokéčerešne. Po prechádzke si ľahla doutešenej postielky s červenými hod-vábnymi perinami, ktoré boli vypcha-té belasými fialkami a...« Na Kayazabudla.

To je tzv. luciferské pokušenie:Všetky druhy najkrajších pocitov, hý-renie pestrých farieb, ale nezmyselne,len pre vlastné potešenie; krása a do-konalosť, ale sebecká, bez lásky, bezzáujmu o svet, o tých druhých...

Lucifer aj Ahriman - obaja od-vádzajú človeka od Lásky, od Krista- hoci každý iným smerom.

V nových podaniach Snehovej krá-ľovnej, pravda, o Gerdinom pobyte vzáhrade nie je ani zmienka.

Gerda však predsa nakoniec prišlana to, že v jej záhrade chýba kráľovná

kvetín. Preputovala veľa krajín, kýmKaya nenašla: »”Kay, drahý Kay!Konečne som ťa našla!” Ale Kay se-del celkom ticho, nehybný a chladný.Gerda sa rozplakala horúcimi slzami,ktoré mu padali na prsia, prenikli mudo srdca, roztopili v ňom ľad a roz-pustili sklený čriepok.«

Gerda zaspievala Kayovi starúpieseň, ktorú počúvali ešte ako deti:

“Ruže rozkvitnú a ruže odkvitnú,ale my uvidíme jedného dňa zrodiťsa Krista”

»Vtedy sa Kay rozplakal; plakal,až sa mu sklené zrniečko vygúľalo zoka, až potom spoznal Gerdu a zaja-sal: “Gerda! Gerdička drahá! Kdesi bola tak dlho? A kde som bol ja?”Poobzeral sa. “Ako je tu zima! Akoje tu prázdno a pusto!” Chytil sa Ger-dy a ona sa od radosti rozplakala.Bola to taká šťastná chvíľa, že aj kusyľadu vôkol nich sa roztancovali odradosti. Unavené sa uložili a zložilipráve to slovo, ktoré dala Snehovákráľovná zložiť Kayovi.«

Nakoniec Kay s Gerdou sedia uždospelí oproti sebe na dvoch detskýchstoličkách: »A kostolné zvony zvoni-li... stará mama sedela v božej jasnejslnečnej žiare a čítala nahlas z bib-lie: “Ak nebudete ako deti, nevojde-te do kráľovstva nebeského”. A Kays Gerdou si pozerali do očí a zrazuporozumeli starej piesni:

“Ruže rozkvitnú a ruže odkvitnú,ale my uvidíme jedného dňa zrodiťsa Krista”«3

Ve¾ký dánsky rozprávkárNie len v Snehovej kráľovnej ale-

bo v rozprávke Slimák a ružový ker,ale nad celým Andersenovým dielomsa vznáša jeden motív, ktorý by pokoj-ne mohol mať vytesaný aj na náhrob-ku ako epitaf; akási ľudskosť, ktoránám dáva pocítiť, ako sa Andersen do-

3 Ešte aj v slovenskom vydaní z roku 1956, ktoré je inak dosť obšírne, sú zoSnehovej kráľovnej vynechané celé odstavce. Až najnovšie vydanie, ktoré vyšlo navianoce 1996, je skoro úplné; sú v ňom pozmenené nanajvýš niektoré slovné spoje-nia. Starý nápev, ktorý je hlavným motívom Snehovej kráľovnej, je tu však preloženýtak voľne, že jeho význam úplne zanikol: Namiesto “Ruže rozkvitnú a ruže odkvitnú,ale my uvidíme jedného dňa zrodiť sa Krista”, tam stojí: “Vykvitli ruže v údolí,Ježiško nám tam srdcia otvorí”. V českom vydaní z roku 1963 dokonca “Vzkvétajírůže v údolích, radostné jaro voní v nich.”

Andersen tu poukazuje na zrod duchovného ja v človeku, ktorého symbolom jeJezuliatko, a ktorého zrodeniu sa snažia zabrániť retardačné luciferské a ahrimanskémocnosti. Museli sme sa vrátiť až k secesnému anglickému vydaniu z prelomustoročí, aby sme sa dopátrali, čo vlastne chcel Andersen v Snehovej kráľovnej po-vedať: “Roses bloom and roses decay, but we the Christ-child shall see one day.”

20

ríroda vytvorila ľudí ta-kým spôsobom, že každýz nás potrebuje pozornosť

a nežnosť; ľudia si potrebu-jú navzájom vymieňať náklon-

nosť. Je to univerzálna potreba a ni-kto nemôže pred ňou utiecť aleboproti nej oponovať.

Vezmite si napríklad mladé dievča.Potrebuje, aby ju niekto obdivoval, atak si vyberie chlapca; robí to všakbez toho, aby uvažovala, či spĺňa cha-rakterové požiadavky, ktoré od part-nera očakáva. Aby uspokojila svojupotrebu, musí potom bez námietokprijať i všetko ostatné, čo ide s ním -jeho myšlienky a city, čo sú možnopríliš vulgárne, jeho charakter, ktorýsa jej nijako nepáči. Chlapec jej čosidáva, samozrejme, ale kvôli tomumálu sa musí zmieriť i so všetkým os-tatným. Tak to dnes chodí s chlapca-mi a dievčatami... Kvôli pár príjem-ným pocitom, kvôli pár odrobinkámpotešenia sa ocitajú uprostred neprí-jemností a ťažkostí a potom sa po celýzvyšok života ponosujú, že sú nešťast-ní a nevedia, čo robiť. Aby sa podob-

týkal tajomstva života v jeho hlbinách:A to, že srdce je viac ako rozum.

Bol Andersen zasvätenec? Vedel,čo píše? Alebo mal len geniálny cit aintuíciu? Do akej miery votkával ezo-terické poznatky do svojich rozprávokvedome? Keď čítame, ako hovorí otom, že “človek, keď prejde špiráloučasu, vtelí sa doň duch, a stane saosobnosťou”,4 alebo že “rastlinu bo-lí, keď sa vytrháva s koreňmi”,5 ale-bo o tom, že “motýle sú kvety, ktorésa odthrli, aby sa lepšie pozreli posvete” 6 a na mnohých ďalších mies-tach, musíme konštatovať, že Ander-sen sa práve vďaka svojej schopnostihlbokého súcitu, vcítenia sa do všet-kého živého, aj tzv. neživého, dostalaž na samý prah poznania zákoni-tostí vyšších, nadzmyslových svetov.Nech toto stačí na to, aby sme daliklobúk dole pred veľkým dánskymrozprávkárom.

V budúcom čísle: Šípová Ruženka,Snehulienka a Popoluška ako obrazymikro-makrokozmických dejov

nej situácii predišlo, bude potrebnéodstrániť mnoho zákonov...

Vidíte, drahí bratia a sestry, je toveľmi smutné, ale je to tak: pre páruspokojení sa dnes každý zahrabávapod horu nekonečných komplikácií.Cítia potrebu a kvôli túžbe po pár od-robinkách musia prijímať všetky mož-né druhy nečistôt a zvrátenú podstatučloveka, čo im je ochotný ich dať. Maliby ste sa aspoň snažiť nájsť niekoho,kto je čistý, žiarivý, ušľachtilý a aktakého nájsť nemôžete, buďte trpezlivía nežeňte sa do manželstva za každúcenu, pretože potom za to budete dra-ho platiť. Žiaľ, nie je tu mnoho ta-kých, čo by boli schopní udržať si svo-ju čistotu, aby potom dosiahli v životeniečo mimoriadne; ľudia obetujú všet-ko kvôli pár príjemným pocitom.

Vy, mladí, by ste si však aspoňmali uvedomiť kritériá, čo nám tu za-nechali zasvätenci ešte predtým, kýmsa strmhlav vrhnete do prvého milost-ného dobrodružstva, ktoré sa vám na-

“Hovorím, že žena by malahľadať Nebeského otca vo svo-jom manželovi, ktorý je božím re-prezentantom na zemi, a muž bymal svoju milovanú vidieť akoBožiu matku, ktorú chce milovaťa slúžiť jej. V takom prípade imbudú k dispozícii všetky pokladyneba a po celý deň i noc budú žiťv kráse, nadšení a oduševnení.”

Omraam Mikhael AivanhovManželstvo

skytne! Lepšie je vyčkať, byť trpezli-vý, pokým nenájdete bytosť, s ktorousi budete rozumieť; ktorá by vás do-konale, dokonca až magicky, dopĺňa-la a potom - prečo nie? Potom si maj-te svoje skúsenosti, uzavrite manžel-stvo a majte deti! Ale ak nemôžetenájsť osobu čo by sa k vám hodila,netreba sa hnať sa z jedného dobro-družstva do druhého s hocikým, pre-tože cena čo za to budete musieť pla-tiť, je príliš vysoká. Čakajte, hľadajtea ak ju nájdete; ak budete cítiť, že celévaše bytie vibruje v súzvuku s Bohoma že je to skutočne pravá láska, ktorúvedia ospievať len básnici, potom po-vedzte áno. Ale vrhať sa do skúsenostíhlava-nehlava - desiatich, dvadsiatich,sto, až sa človek úplne vyčerpá, pošpi-ní a dostane na scestie, to je veru han-ba a to by ste mali odmietnuť. Akhľadáte lásku, nuž potom iba pravú,alebo radšej nič!

To je moja rada mladým: nikdy saneponáhľajte; nežeňte sa, aby ste sizruinovali život s hocikým kto sa prvýnamanie! Najskôr dôkladne zvažujtesituáciu; snažte sa najskôr jasne poro-

4 “Napríklad, keď kus železa prejdešpirálou, zmagnetizuje sa. Nuž a čo jeto: vtelí sa doň duch. Ale skadiaľ? Takje to aj s ľuďmi, nazdávam sa. Preletiašpirálou času, vtelí sa do nich duch auž stojí pred nami dajaký Napoleon čiLuther alebo niekto podobný.” (z roz-právky Bábkár)

5 Éterické bytosti, ktoré sú životom vrastlinách, pociťujú niečo ako bolesť,keď rastliny vytrhávame z koreňov, aleskôr niečo ako slasť, keď ich napr. stri-háme. Asi ako pre človeka je strihanievlasov celkom príjemný pocit, zato vy-trhávanie z korienkov bolestivé.

6 Len stonka a listy sú tie časti rast-liny, v ktorých je rastlina skutočne rast-linou. Zelené časti rastliny sú tie, ktorérastú, ktoré sú najviac preniknuté éteric-kými-životnými silami (ktoré im právedodávajú zelenú farbu). Koreň alebo kô-ra strácajú farbu, lebo sú viac-menej mi-neralizované, bez života, a rastové pro-cesy v nich sú utlmené alebo sa celkomzastavujú. Kvet sa zase vyznačuje pestro-farebnosťou, lebo v ňom popri éteric-kých silách začína pôsobiť už aj astrali-ta. Jeho rast končí, keď dosiahne určitýtvar a veľkosť (ako u zvierat).

Rastlina je teda vo svojom korenitak trochu ešte minerálom, vo svojejstonke a listoch vlastnou rastlinou, avo svojom kvete tak trochu už zviera-ťom. Dá sa povedať, že kvet je tá časťrastliny, ktorá je preniknutá silami, ktoréuž túžia stať sa zvieraťom.

21

zumieť problému lásky a až potomsa vydávajte hľadať svojho milova-ného. Súďte jasnozrivo, či táto osobaje schopná vyvíjať úsilie a či je pri-pravená kráčať s vami vo vytýčenomsmere, inak strávite svoje životy ni-čením jeden druhého. Dôkladne skú-majte, či sa k sebe skutočne hodíte vovšetkých troch pláňach: fyzicky, emo-cionálne, intelektuálne alebo či ste ksebe priťahovaní iba túžbou po pote-šení. Ak máte rôzne názory na dôležitéveci, nikdy si nepomyslite: “Ó, na tomnezáleží; časom sa to napraví; pri-spôsobíme sa.” Bude to práve na-opak! Keď sa určitých potešenínasýtite; keď už vaše túžby nebu-dú také intenzívne, po krátkom ča-se pochopíte, že váš vkus a motívysú príliš rozdielne a tieto rozdiel-nosti budú vyvolávať konflikty,hádky, dostaví sa sklamanie a od-cudzenie. Zhodnúť sa v pláni ideía vkusu je najdôležitejšie zo všet-kého. Fyzická príťažlivosť, aj keďje sprevádzaná tou troškou lásky,nikdy nestačí. Veľmi rýchlo sa pre-sýtite a prestane vás to baviť. Aktu nieto porozumenia v intelektuál-nej úrovni; ak je nemožné nadvia-zať navzájom inšpiratívnu diskusiu,vymieňať si občerstvujúce idey,milenci sa veľmi rýchlo presýtiajeden druhého a potom sa budúspolu nudiť.

Sú tu dokonca ľudia, ktorí satelesne vôbec nemilujú, ale pritomzbožňujú jeden druhého, pretožeje tu tisíc vecí, o ktorých môžu ho-voriť: veci, čo možno vysvetliť, prí-behy, čo možno porozprávať - toje fantastické! Ideálne je, ak sadvaja ľudia zhodnú vo všetkýchtroch pláňach: ak k sebe cítia teles-nú príťažlivosť a majú rovnakývkus a cítenie; pretože ak má jedenz nich rád hluk a druhý dáva pred-nosť tichu; ak jeden rád číta a dru-hý rád tancuje; ak jeden rád chodí dospoločnosti a druhý sa radšej zdržiavadoma - budú sa stále iba vadiť! Alenajdôležitejšie zo všetkého je, aby stesi rozumeli vo svete ideí, aby ste malispoločný cieľ a ideál. Ak vo všetkýchtroch pláňach existuje harmónia, ne-existuje väčšej slasti než zjednotenietakýchto dvoch ľudí, pretože sú jedenpre druhého nevyčerpateľným zdro-jom potešenia a šťastia!

Žiaľ, mladí muži a ženy nemajúpodobné kritériá. Neberú tieto veci

vážne, príliš sa ponáhľajú, príliš saspoliehajú, že nájdu vhodného part-nera náhodou. Predpokladajme však,že máte vrece plné zmijí, jašteríc, ho-lubíc, krokodílov a myší... Povietesi: “Vnorím doňho ruku - určite vy-tiahnem holubicu!” Ale pretože sa ne-pozeráte, pohryzie vás zmija. Je naiv-né myslieť si, že môžete slepo veriť;že vám šťastná háhoda prinesie holu-bicu alebo teda - toho pravého milen-ca. Ľudia si myslia, že prozreteľnosťje tu vždy, aby sa postarala o zaslepe-

ných, aby im pomohla a ochránila ich.Ale tak to vôbec nie je. Keď prozre-teľnosť vidí, že dotyčná osoba je sle-pá, vezme nohy na plecia a ponecháich osudu, ktorého úlohou je potrestaťich. Ale keď vidí, že tí dvaja sa snažiavyužívať svoje oči, povie si: “Totovidím veľmi rada, týmto pomôžem!”Najčudnejšie je, že mnohí ľudia potom, čo ich už uštipla zmija, vydajúsa hľadať ďalej a nájdu podobnú, kto-rá ich zase pohryzie. Videl som mnohéženy, ktoré boli také tvrdohlavé, že si

povedali: “Dám sa znovu dohromadys týmto mužom; možno sa polepší...”Kto kedy videl krokodíla alebo hadačo by sa polepšil? Fyzická príťažli-vosť je dôležitá, ale nie je tým najdô-ležitejším. Koľko tu len bolo ľudí, kto-rí sa v jeden okamih zbožňovali a užo chvíľu boli nad sebou zhnusení?Pritom sa fyzicky nijako nezmenili.Chlapec napríklad stratí hlavu kvôlidievčaťu, je celý očarený a vezme siju za ženu. Ale už o nejaký čas prídena to, že je ľahkovážna, neverná, vrto-

šivá a hlúpa; miluje ju stále meneja menej a časom je taký znechu-tený tým, čo v nej vidí, že ho na-koniec jej krása vôbec neláka. Alei opak je často pravdou. Chlapecstretne dievča, ktoré nie je až taképekné, ale je taký nadšený jejmúdrosťou, milotou, trpezlivos-ťou a nesebeckým duchom, že siho časom úplne získa. Všetky os-tatné dievčatá nemajú pred ňoušancu, hoci sa mu spočiatku ne-zdala až takou príťažlivou; preto-že vnútorne je nádherná: verná,vyrovnaná, úprimná, vždy ochot-ná zahojiť jeho rany, upokojiť hoa dať mu dobrú radu. Fyzickástránka úplne stratí na význame;zbožňuje ju, a keď ju predstavísvojím priateľom a oni sa mu vys-mievajú a kritizujú ho, že si zlevybral, myslí si: “Úbožiaci, kebyste len vedeli, aký poklad vo svo-jej manželke mám!” Mnohí mužisa však radi navonok prezentujúso svojimi manželkami ako atrak-tívnymi dekoráciami; ostatní imgratulujú, ale nevedia, že v sku-točnosti je to napríklad hašterivážena, čo ho týra deň i noc. Je at-raktívna a rád sa ňou pýši, abymu svet závidel. A že po zvyšokčasu trpí, to sa neráta; idú do ope-ry a navštevujú večierky, len abyju mohol ukázať. Možno si prial

získať drahokam, ale je to drahokam,čo ho stojí príliš mnoho.

Odporúčam chlapcom a dievča-tám, čo chcú uzavrieť manželstvo, abysa s rozhodnutím nikdy neponáhľalia aby najskôr študovali zákony lásky.Keď sa naučia ako milovať jeden dru-hého, ako sa pripraviť na to, aby moh-li mať spolu deti a vychovávať ich,až potom nech sa rozhodnú. Ale onisa vždy ponáhľajú, úbožiaci, často-krát preto, že deti sú už na ceste a keďsa potom dostavia ťažkosti a choro-

Keď sa muži naučia vnímať nebeský prin-cíp v žene - či bude oblečená alebo nahá, ne-budú cítiť túžbu vrhnúť sa na ňu, nebudúuž strácať hlavu. Namiesto toho si povedia:“Nebeská matka, aká si nádherná! Rozu-miem, prečo ťa celý svet hľadá a potrebuje,si zdrojom života!”

22

by, sú prestrašení na smrť, utekajú zalekármi, čítajú knihy a učia sa čo trebavedieť. Predtým si zo všetkého robililen žarty a mysleli si: “Máme čas, veďna to časom prídeme!” Nie, prísť naveci a naučiť sa čo treba je nutné pred-tým.

Niekedy sa stáva, že brat z nášhobratstva uzatvára manželstvo s diev-čaťom, čo k nám nepatrí. Ale to diev-ča často nemá v úmysle nasledovaťnaše učenie a nechce ani počuť o du-chovne, vôbec sa jej nechce zdokona-ľovať. A tak sa brat nájde v kompliko-vanej situácii a niekedy sa rozhodneopustiť školu, len aby vyhovel hlúpe-mu dievčaťu. To však len dokazuje,že on je hlúpy tiež a určite bude trpieť.To isté sa stane dievčaťu, čo si vyvolíchlapca, ktorý nechce mať nič spoloč-né s jej ideami; obetuje všetko, čo vjej srdci a duši stojí zato nejakému idi-otovi a potom bude nešťastná. To nieje správne riešenie. Nič by sa nemalorobiť prirýchlo. Poviete: “Ale čosko-ro zostarneme.” Lepšie je uzavrieťmanželstvo, keď je človek starý a zo-brať si niekoho, kto skutočne stojí za-to. Načo sa ponáhľať? Nato, aby člo-vek urýchlil starnutie utrpením? Nie-kedy vidím ženy po troch či štyrochrokoch manželstva, ktoré tak strašnezostarli starosťami v tvrdom živote,že ich takmer nepoznávam. Aj keďsa vám “šarmantného princa” nepoda-rí nájsť pokým nezostarnete, praváláska vás potom omladí... aj keď bu-dete mať deväťdesiat, na tom vôbecnezáleží, budete sa cítiť ako mladédvadsaťročné dievčatá!

Či už budete čakať alebo nie, čibudete schopné rozoznať či nie, po-kým sa neuspokojíte s tým, že by stemali byť ničím, nebude to také zlé,nech sa rozhodnete akokoľvek. Aleaspoň sa na manželstvo dôkladne pri-pravte! Kto vás prijme takých, akí ste,keď sami cítite, že nie ste toho veľahodní? Poviete si: “Rád by som si vzalprinceznú, kráľovnú neba...” Ale budevás taká chcieť? Či niekto túži po sla-bochovi, neschopnom idiotovi, pokiaľaj sám takým nie je? Vezmite si naprí-klad mladé dievča, čo síce očarujúcovyzerá, ale vôbec nie je schopné pre-hovoriť, nič nečíta, nič nevie a vôbecnie je schopné rozumieť milovanémumužovi; nedokáže ho ničím milo pre-kvapiť, nedokáže ho povzbudziť aupokojiť; počíta len s jeho telom.Nech je tým mužom ktokoľvek, veľmi

rýchlo sa z nej unaví a zabudne naňu, pretože nebola schopná dať jehoduši a duchu nič zo seba. Aj ten naj-lepší muž na svete ju urobí nešťast-nou, pretože ona sama nebude maťnič, čo by mu mohla ponúknuť. Onmôže mať umelecký vkus alebo zá-ľubu v duchovne a keďže ona má ktomu ďaleko, bude sa cítiť menejcen-ná. Ak ste sa nepokúšali sami sebazdokonaliť nijakým spôsobom, nepo-čítajte s tým, že získate princa aleboprinceznú!

Preto prvoradou úlohou je zdoko-naľovať seba samého, aby ste bolischopní zvládnuť každú situáciu, pre-tože vám hovorím - aj s tým najlep-ším partnerom na svete nebude fun-govať nič; opustí vás pre niekoho iné-ho kto je inteligentnejší, lepšie pripra-vený a vám nezostane nič, iba oči preplač! Pripravujte sa a urobte zo sebazbierku pokladov, drahých kameňov,inými slovami - hodnotnú zbierkukvalít a schopností, takže sa vám ne-

vyrovná nik. Potom s vami milovanáosoba určite zostane. Prečo by mal/ahľadať niekoho iného? Ale ľudia sanikdy nepozerajú na veci z tohto uh-la. Dievča chce chlapca - fajn; ale akosi ho udrží? Ak je neschopná, nikdysa jej to nepodarí nadlho. Každý samusí pripraviť. Roky, celé dlhé rokysa treba pripravovať! Poviete: “Aletakým spôsobom zostarnem a budempotom škaredá.” Na tom vôbec nezá-leží! Možno budete stará a škaredá na-vonok, ale vo vnútri budete mladá akrásna a potom si budete schopnáudržať svojho princa naveky. Najskôrmusí byť odvedené určité úsilie; mu-síte sa pripraviť bez toho, aby stemysleli na čas alebo vek!

Problém lásky zaujíma každého avždy bude. Dokonca odteraz sa budeľudstvo zaoberať iba láskou - budežiť s láskou, hľadajúc iba lásku a lás-ku vyžarujúc. Láska sa stane centromvšetkého a všetko sa bude sústreďovaťiba na ňu. Veda, umenie, náboženstvo

- všetko bude zamerané na jediný cieľ:rozširovať lásku, vštepovať lásku,rozdávať lásku. Skutočné šťastie spo-číva vo všeobecnom rozdávaní lásky.Ale keď si vezmeme ľudí akí sú dnes,je zatiaľ veľmi nebezpečné rozdávaťsvoju lásku, pokiaľ nie ste múdri.Koľko veľkorysých dievčat nemysle-lo na nič iné, iba na šťastie muža, sktorým boli, a on ich iba jedol a potomich odhodil ako šupu z citróna! Kýmsvoju lásku prejavíte naučte sa akopredísť tomu, aby ste boli zhltnuté!Mali by ste si povedať: “Treba nasýtiťvlka tak, aby ovca zostala celá!” Toznamená, že svoju lásku budete roz-dávať celému svetu bez toho, aby stesame seba demagnetizovali; bez toho,aby ste museli zosmutnieť a opotre-bovať sa... Potom práve naopak: týmspôsobom sa stanete žiarivejšími, in-teligentnejšími a silnejšími. Budete“sýtiť vlkov”, ale pritom nedovolíte,aby sa vás dotkli! Ale ak nie ste múd-re, čoskoro je po všetkom: zahryznúsa do vás a potom zvyšky odhodia.To je nesmierne dôležitá rada pre mla-dých!

Jedného dňa som povedal istémumladému dievčaťu: “Milujte chlapca,ktorého ste si vybrali, ale nepovedztemu to! Prečo? Pretože je to láska čovás robí takou šťastnou; tá vás po-háňa vpred a dáva zmysel vášmuživotu. Chlapec, ktorého ste si vybrali,nie je veru dokonalý. Keby vedel, žeho milujete, bez toho aby to vedomechcel, všetko by len pokazil! Môžetemu to povedať až potom, keď budeteobaja dobre pripravení a silní. Potomuž riskovať nebudete. Ak nie, milujteho, ale skrývajte to! Keby bol dosta-točne vyspelý, nebolo by tu nebezpe-čenstva. Teraz by však vašu lásku lenzneužil. Povedal by si: “Tu sa miotvárajú dvere, treba to využiť!” a zvašej mladosti a krásy by nezostalonič. Potom budete sklamaná a povie-te: “Vôbec mi nerozumie! Pohŕdamním!” A bude po láske a po vás tiež.Vaša láska vám dáva krídla, nesmieteju obetovať kvôli chlapcovi čo by vámvôbec nerozumel. Milujte ho, ale veľ-mi starostlivo to ukrývajte! Či si tochlapec zaslúži alebo nie, to teraz nieje dôležité. Vaša láska vám dáva im-pulz, túžbu žiť, prekonávať prekážky.Nestraťte ju! Pamätajte si, že je toláska, čo sa počíta a nie milovanáosoba! Vaša láska vás živí!”

Sévres, 13. apríla 1968

Ezoterická veda nás učí, ženič nemôžeme nájsť externe,ak sme to najskôr nenašli vnú-torne, pretože to, čo nachádzatevonku, by ste nikdy nespoznali,ak ste to už nenašli vo svojomvnútri. O. M. Aivanhov

23

Zdeněk Váňa

10. přednáška z cyklu “Úvod do anthroposofie”Prednesené v Prahe 24.11.1990

Rosikruciánský impuls v duchovním vývoji západu

Christian Rosenkreutz, líčí založeníBratrstva, způsob jeho činnosti avypráví též o nalezení jeho hrobu r.1604.

Podle ní se Chr. Rosenkreutz na-rodil r. 1378 v Německu v urozené,ale chudé rodině. Byl proto už jakopětiletý dán do kláštera. Naučil se tuřecky a latinsky a když mu bylo 16let, vydal se spolu s jedním řádovým

bratrem na cestu do svaté země. Onenbratr však zemřel cestou na Kypru atak Chr. Rosenkreutz cestoval dálesám, až dorazil do Damašku.

Setkal se s tamními mudrci, kteřího přijali jako někoho, kdo je tu jiždávno očekáván, oslovili ho jménema věděli o něm vše. Od nich získalhlubší poznání přírody, zejména vefyzice a matematice. Naučil se tu arab-sky, takže mohl přeložit knihu M (Li-ber Mundi), kterou pak přinesl seboudo Evropy. Podle R. Steinera tu mělkromě toho stejný zážitek Krista jakoapoštol Pavel, a to na stejném místě.

V Damašku strávil 3 roky a odtuduž neputoval do Jerusaléma - stejnějako Pavel po zážitku před Damaškemnepotřeboval už tradiční křesťanství,ale do Egypta, kde prohloubil své poz-nání přírody (rostlin a zvířat) a pokrátkém pobytu odplul na doporučeníarabských mudrců do Fezu v Maroku.Tehdy to bylo kvetoucí kulturní měs-to, kde působili věhlasní mágové. Je-jich pomocí mohl Chr. Rosenkreutzproniknout do světa elementárních by-tostí a získat mnohá tajemství, i kdyžsi uvědomil, že tamní magie je poka-

žena islámem.Ve Fezu strávil 2 roky a pak

se odebral do Španělska, kde mělrozhovory s tamními učenci o ne-dostatcích dosavadního vědění, s

nímž nesouhlasí nové poznatky, onedostatcích církvi i v morální

filozofii. Zároveň přednesl ná-vrh k nápravě, předevšímustavení Společnosti (So-cietas), která by sjednoco-vala všechno vědění a mou-drost a působila plodně i na

sociální život. Tato Společnostneměla podléhat ani církvi, ani stá-

tu, ale měla být zcela svobodná, jakobuňka prohloubeného duchovního ži-vota. To byla základní rosikruciánskáidea, na svou dobu neslýchaně nová,která o mnoho později inspirovala inašeho Komenského v jeho Pansofii.

Tehdy (na přelomu 14.-15. století)se však setkala s nepochopením, ne-boť doba nebyla pro něco takovéhozralá - ani ve Španělsku, ani v jinýchzemích, jež Chr. Rosenkreutz paknavštívil. Učenci se báli přiznávat svéomyly, aby neztratili věhlas (často seto děje dodnes), idea však dále žila vmnohých hlavách jako ideál, který bylalespoň polovičatě realizován až v 17.století v Akademiích věd v Anglii,Francii a Německu, které však vznika-ly pouze na národní základně a vzávislosti na státu.

Po strastiplných cestách a mar-

dyž Rudolf Steiner zahájilsvou působnost jako du-chovní učitel, zdůrazňoval,že duchovní věda, kterouzakládal na počátku 20.století, je pokračovánímpravého rosikruciánství,

a to v nové, době přiměře-né formě. Jedna z prvních me-

ditací, kterou doporučoval pro vnitřnípráci, byl také symbol kříže s růžemi.

Proč právě tento symbol a pročtento duchovní proud, který patřík nejzáhadnějším hnutím v du-chovním životě Evropy a o němžaž donedávna byly známy pouzelegendy? Dovolte, abych předeslalnejprve stručný historický přehled.

Teprve v posledních letechdochází i vnější historiografie,zejména anglická, k překva-pujícímu objevu o závažnéúloze, kterou sehrály rosi-kruciánské vlivy v novodo-bých kulturních dějinách Ev-ropy.

Pokusím se dnes odpovědět, pokudto rámec jedné přednášky dovolí, ale-spoň zčásti na položenou otázku. Mu-síme se přitom vrátit až do počátku17. století, kdy ve střední Evropě - ataké v Praze, jak se o tom zmiňujeKomenský - kolovaly rukopisy, jejichžobsah vyvolával velké vzrušení, ze-jména pak když v letech 1614-1616vyšly v Kasselu, Frankfurtu n. M. aStrasburgu tiskem.

Byla to především Fama Fraterni-tatis čili “Objevení Bratrstva nejvzne-šenějšího řádu Růžového kříže”, poněm pak Confessio Fraternitatis, vy-tyčující cíle tohoto Bratrstva, a na-konec nejstarší z těchto rukopisů,proslulá “Chymická svatba Christia-na Rosenkreuze”.

Fama Fraternitatis (Kassel 1614)přináší životopis osobnosti zvané

24

ných snahách se Chr. Rosenkreutzvrátil asi r. 1401 do Německa, kde žilpo několik let ve skrytu, přestože bysi svými mimořádnými schopnostmimohl získat velkou slávu. Oddával sejen svému bádání, zejména v alchymii,a meditacím.

Později si vyvolil 7 žáků (z toho 3ze svého bývalého kláštera), kteří svý-mi vědomostmi převyšovali ostatní, asvěřil jim pod závazkem mlčení svéznalosti. Tak vzniklo na počátku 15.století Bratrstvo Růžového kříže, je-hož členové žili v celibátu, měli svémagické písmo i jazyk.

Po instruování se rozešli do růz-ných zemí, aby působili ve světe. Přikaždoročních schůzkách se do-hodli, co má být vykonáno. Takzůstávali v jednotě, vzájemnélásce a v tajnosti. Byli prostivšech nemocí, ale každý zemřelv jemu určeném čase, jehož ho-dinu nesměl předem vědět, abyse tak udržoval ve stálé připra-venosti.

Před svou smrtí svolal Chr.Rosenkreutz své žáky - jehohrob byl připraven. Zemřel vevěku 106 let r. 1484.

Dále pak Fama sděluje, jakbyl r. 1604 objeven jeho hrob vdomě jednoho z bratrů, s ne-stráveným tělem Chr. Rosen-kreutze. Popis hrobky naznaču-je, že nejde o fyzickou skuteč-nost, ale o imaginaci, o duchov-ní prostor, v němž se soustře-ďovala působnost Bratrstva akterou vyjadřuje i kniha v ruceChr. Rosenkreutze, obsahujícína konci známou rosikrucián-skou průpověď:

Ex Deo nascimur,In Iesu morimur,Per Spiritum sanctum revivi-

scimus.Dotvrzují to pak i závěrečná slova

Famy: “Náš dům, ačkoliv jej vidělo100 000 lidí, zůstane navždy nedot-čen, nepoškozen a skryt před mrzkýmsvětem.”

Fama nás dovádí tímto obrazemna počátek 17. století, který byl vý-znamným mezníkem v dějinách rosi-kruciánského hnutí, neboť tehdy vy-stoupilo zčásti z úplného mlčení (= ob-jev hrobu), a to s určitým vnějším po-sláním pro další vývoj Evropy, v němžšlo, jak si dále povíme, především o

mága alžbětinské doby - Johna Dee,v němž angličtí historici nyní spatřujíjednoho z příslušníků rosikruciánské-ho hnutí z doby před jeho veřejnýmvystoupením. V dalším se o něm ještězmíníme.

Třetím významným spisem byla“Chymická svatba Chr. Rosenkreu-tze anno 1459”, která byla vydána r.1616 ve Strasburgu, ale kolovaladlouho předtím jako rukopis (např.Komenský se zmiňuje o něm již k r.1610 v Praze) a podle všeho vzniklajiž r. 1604.

Autor tohoto spisu je bezpečněznám - luteránský pastor Johann Val-entin Andrae, který se narodil r. 1586

ve Würtembersku, od r. 1601studoval v Tübingen a již vletech 1602-1603 napsal svéprvní literární pokusy - kome-die “Esther” a “Hyacinth”.Projevoval se již v tomto ranémmládí jako slibný spisovatel, in-spirovaný anglickým divadlem,zejména Shakespearem, jemužse velmi obdivoval.

Vládcem Würtemberska byltehdy vévoda Bedřich I., alchy-mista, okultista a anglofil - by-lo tu tedy příznivé prostředí provznik spisu, jako byla Chymic-ká svatba. Významnou posta-vou tu byl též Christian z An-haltu, patron alchymistů a dob-rý přítel našeho Petra Voka zRožumberka. Od něho vyšelpodnět, aby Bedřich Falcký,který měl za manželku AlžbětuStuartovnu, se stal českým krá-lem.

J. V. Andrae psal Chymic-kou svatbu jako osmnáctiletý

mladík a když tento spis studujeme,je na první pohled zřejmé, že to nemů-že být jeho osobní výtvor, nýbrž žejej psal z intuice, v níž sloužil jen ja-ko citlivý prostředník a co sám v poz-dějších letech nebyl schopen svýmrozumem plně uchopit.

Chymická svatba popisuje v zá-žitcích 7 dnů cesty, vedoucí ke spoje-ní lidské duše s Duchem světa. V tomse liší tato “chymická svatba” od“svatby mystické” (communio mys-tica), která ve středověké křesťanskémystice hledala spojení s Bohem vevlastním nitru, tj. ono “Kristus vemně”, zatímco v “chymické svatbě jdeo spojení s duchovním makrokosmem,světovým duchem, který působí v pří-

spojení duchovního a praktickéhoživota.

O cílech Bratrstva hovoří zejména2. spis, který vyšel r. 1615 ve Frank-furtu nad Mohanem a byl určen všemučencům v Evropě - Confessio Fra-ternitatis. Zdůrazňoval, že je třebastudovat vedle Bible i velkou knihupřírody, která je otevřena všem lidem,ale je třeba se v ní naučit číst. Písme-na, která vložil Bůh do Bible, vtiskl ido všeho stvoření - proto je třeba usi-lovat o poznání přírody, především vmedicíně a alchymii (varuje však předfalešnými alchymisty - Bratrstvo zasvé služby nežádá peníze). VyznáváKrista, vede křesťanský život a zve k

sobě každého, komu se ukázalo totéžsvětlo a komu to dovolí vůle Boží (tj.jeho karma).

Odmítá rouhání proti Kristu jak vpodobě církevního dogmatismu, takarabského islámu, jehož způsob myš-lení vedl ve svých důsledcích k mate-rialistickému chápání přírody. (Je po-zoruhodné, že stejné stanovisko zau-jímal i známý lékař Paracelsus, oněmž se Fama zmiňuje, že byl ve vol-ném svazku s Bratrstvem.)

Ke Confessio byla připojena tzv.Consideratio brevis (krátká úvaha),kterou napsal jakýsi Filip á Gabella- zřejmě pseudonym neznámého auto-ra. Projevují se v ní silné vztahy k dí-lu velkého anglického matematika a

REGULE ROZIKRUCIÁNOV

Príslušník Bratstva ružového kríža:1. Miluje Boha nado všetky veci.2. Zasvätí svoj čas duchovnému vý-

voju.3. Je úplný altruista.4. Umiernený, skromný, tichý a plný

energie.5. Učí sa poznávať v sebe pôvod a

podstatu kovov.6. Chráni sa pretvárky.7. Žije v stave nepretržitého obdivu

k Najvyššiemu.8. Zvládne teóriu pred praxou.9. Vykonáva dobročinnosť ku

všetkým živým bytostiam.10. Číta starobylé knihy múdrosti11. Snaží sa pochopiť ich skrytý

význam.12. Arkánum Ružového kríža je čis-

to vnútorné. (Madathanus)

25

rodě (“já v Kristu”). Proto jsou tu po-užívány imaginativní obrazy vzaté zalchymie - z knihy přírody (Libermundi jako hlavní studijní kniha Rosi-kruciánů). Ve vnějších přírodních pro-cesech byl hledán obraz dějů ve vlastníduši. Tak se líčení “Chymické svatby”vztahuje ve svých fantastických, místyaž groteskních obrazech ke skutečnéduchovní zkušenosti - k zasvěcení, kvýstupu do duchovního světa po 7stupních.

Chymická svatba1. den: setkání s vlastním andělem,

rozhodnutí nastoupit cestu. Imaginacevěže - vědomí o uvěznění ve fyzickémtěle, vytahování vzhůru po prova-ze - odpoutávání od fyzického těla.

2. den: nastoupení cesty; prů-chod 1. branou (spánku) - prožívá-ní étherného světa; 2. branou doastrálního světa - velký “mumraj”v sále, kde je třeba osvědčit pokoru.

3. den: den zkoušky a soudu -vážení 7 závažími, kdo obstojí,stává se “rytířem zlatého rouna”(duše rozumová).

4. den: v královské síni - vlast-ní duchovní svět, setkání se 3 krá-li - vlastní duševní síly; divadelnípředstavení - osudy duše ve světě,zápas dobra se zlem; stětí králů -nutnost oběti obyčejného poznánía jeho proměny.

5. den: sestup do sféry nevědo-mí (spící Venuše); od pólu poznáník pólu vůle - vlastní alchym. cestu,práce v laboratoři na proměně mrt-vých sil přírody i vlastní duševnos-ti.

6. den: alchym. proces po 7stupních, kde se odehrávají 3 zá-kladní procesy: merkur - sulfur - sal;výsledek: oživení mrtvé substance včisté nadsmyslově-fyzické formě; zmrt-výchvstání duševních sil; probuzenívyššího já - chymická svatba.

7. den: návrat do pozemského ži-vota, v němž je nyní možno působit zducha, skrze probuzeného vyššíhočlověka.

Ve svých pozdějších spisech, kterénapsal již ze své hlavy, nedosáhl J. V.Andrae geniality “Chymické svatby”,je však pozoruhodné, že ideálům, doní uloženým, zůstal vpodstatě věren.Distancoval se pouze od falešných ro-sikruciánů - fantastů, kteří se za rosi-kruciány pouze vydávali, zatímco pra-ví zůstávali nepoznáni.

R. 1618 založil dokonce SocietasChristiana (Obec křesťanů) - maláskupina s krátkým trváním. Velkýohlas měl jeho spis z r. 1619 “Rei pub-licae Christianae politanae descrip-tio - utopie cele založená na rosikru-ciánských ideích, která měla velký vlivna Komenského “Labyrint světa”. Ve12. kapitole se Komenský zmiňuje osvém počátečním nadšení pro rosikru-ciány a pak zklamání po r. 1620 (R.Steiner se zmiňuje o tom, že to bylaprávě třicetiletá válka, která znemož-nila uskutočnění rosikruciánských pod-nětů). Jinak zůstal Komenský myšlen-kově blízko Andraemu, s nímž si dopi-soval a rosikruciánské ideje se znovu

projevují právě v jeho Pansofii, kteráopět ze své strany inspirovala svobod-né zednáře (“zednářský manifest” přizaložení anglické lóže r. 1717).

Pod vlivem Andraeho a prvních ro-sikruciánských spisů psala v 1. polo-vině 17. století řada dalších autorů,např. Samuel Hartlib, autor utopie“Macaria”, Julius Sperber, neznámíautoři, píšící pod pseudonymem, např.Theophilus Schweighardt, Florenti-nus de Valentia, autor apologie “Rosaflorescens”, ve Francii Gabriel Nau-dé, rovněž významný apologetik rosi-kruciánských ideí proti útokům jesui-tů, v Anglii známý paracelsista RobertFludd, abych jmenoval alespoň někte-ré.

Historické studium z poslední do-by, především anglických historikůnaznačuje, že určité rosikruciánskécentrum působilo i v Čechách, a tojiž v době před vystoupením rosikruci-ánského hnutí na veřejnost. Středempozornosti se stala, jak jsme již uvedli,zejména záhadná postava velkéhoanglického matematika a mága alž-bětinské doby - Johna Dee, v němžhistorici nyní spatřují jednoho z před-ních členů rosikruciánského bratrstvaz doby jeho skrytého působení.

Tento John Dee přesídlil r. 1583do Prahy a napsal tu svou knihu “Mo-nas hieroglyphica”, jejíž myšlenky seznovu objevují v rosikruciánských spi-

sech z let 1615-1616, a to jak užv citovaném Consideratio brevis,tak i v Chymické svatbě, kde seobjevuje i jeho ústřední symbolMonady, obsahující v sobě znakyvšech planet.

John Dee pak působil i u Vilé-ma z Rožmberka a zejména u je-ho mladšího bratra Petra Voka vTřeboni, kde se zdržel až do r.1589.

Jinou významnou postavoubyl lékař Rudolfa II. MichaelMaier, který napsal vynikajícíobranu rosikruciánských spisůproti útokům Libaviovým, Me-napiovým a d. “Silentium postclamores” a řadu dalších spisů.

Dalším císařovým mužem,který měl kontakty s rosikruciá-ny, byl matematik, astronom aalchymista Tadeáš Hájek z Háj-ku, který se zasloužil zejména opovolání Tychona de Brahe a J.Keplera do Prahy. Podle zásadR.C. léčil nemocné zdarma.

V Praze, která byla tehdy kultur-ním centrem Evropy, působil i slavnýpolský alchymista Michael Sendivoj,jehož jméno je uváděno ve spise Spe-culum rhodostauroticum (1618) me-zi členy Bratrstva R.C.

Rosikruciánskými idejemi se zabý-val ve svých spisech i dvorní rada Ru-dolfa II. Václav Budovec z Budova,přední člen Jednoty bratrské, poprave-ný r. 1621 na Staroměstském náměstí.I když měl i některé námitky, zastávalse Bratrstva R.C. proti útokům a obdi-voval jeho práci. Rosikruciánský vlivje ostatně patrný i u jiných představi-telů Jednoty, zejména u Komenského,jak jsme se už o tom zmínili.

Stejně tak jsme se už dotkli vztahů

John Dee, v němž historici spatřují jedno-ho z předních členů rosikruciánského bratrs-tva z doby jeho skrytého působení.

26

k rosikruciánskému prostředí v přípa-dě “zimního krále” Bedřicha Falcké-ho, kterého doporučil české prote-stantské šlechtě přítel Petra VokaChristian z Anhaltu.

V této souvislosti je třeba se zmínitještě o jiné zajímavé okolnosti. Z pří-slušnosti k rosikruciánům byl pode-zříván i známý filosof René Descar-tes, který cestoval hojně po Evropě ar. 1620 se dokonce účastnil i bitvy naBílé hoře. Pak odešel - stejně jakoJohn Dee - do jižních Čech a oddávalse tu svým filosofickým meditacím.

Po návratu do Paříže byl označo-ván za rosikruciána a hájil se tím, žeje viditelný! (praví rosikruciáni zůstá-vají ve skrytu) Určitý vztah tu všakpřece jen musel být, protože se pozdějistal učitelem Alžběty - nejstarší dceryBedřicha Falckého v Haagu.

Ve Francii se také poprvé uskuteč-nil jeden z rosikruciánských impulsů- slavná Académie francaise, kterour. 1635 založil kardinál Richelieu,později též Académie des sciences,kterou založil r. 1666 Colbert. Nebylyto však svobodné instituce, jak to žá-dal rosikruciánský manifest, nýbržpodřízené státu. 30-tiletá válka na-vodila totiž tragický vývoj, který místopožadované svobody a obnovy du-chovního života přinesl princip státnímoci. To se vyvinulo především veFrancii, která byla vlastním vítězem30-tileté války - odtud rozkvět za Lud-víka XIV. a Richelieua. Vznikl tu prin-cip státního mechanismu, který jevlastně protipólem sociálních impul-sů R.C.

K podobnému vývoji došlo i vAnglii, kde se R.C. ideje uskutečnilyjen zčásti založením Royal Society r.1660, rovněž pouze v mezích národní-ho egoismu. Přesto však v jejím rámcipůsobily některé významné osobnosti,ovlivněné rosikruciánským impulsem,např. Elias Ashmole (1617-1692),astrolog a antikvář, který patřil též kprvním anglickým zednářům. Pokládáse nyní vůbec za nesporné, že vznikprvních zednářských lóží v 1. pol. 17.století souvisí s vlivy rosikruciánskýchidejí. Svobodní zednáři převzali sicesymboliku středověkých bratrstev sta-vitelů katedrál, ale ve svém úsilí ostavbu duchovního chrámu lidstva ao uskutočnění nadnárodních, všelid-ských ideálů, jakož i ve svých zasvě-covacích rituálech se zjevně inspirova-li ze strany R.C. Některé větve zednář-

ského hnutí zachovávaly pak rosikru-ciánské tradice i v 18. a 19. století a vněkterých západoevropských zemíchpůsobí dodnes.

Rosikruciánské vlivy však nalezne-me i u významných přírodovědců 17.století, kteří hluboce zasáhli do vývo-je vědomí novověku. Byl to např.Francis Bacon, který jinak proklamo-val vědu založenou jen na smyslech arozumu a navodil tím vývoj k materia-lismu, avšak duch doby se přesto pro-jevil v jeho požadavku na utvořenínadnárodního bratrstva učenců - stej-ně jako rosikruciánský manifest a Ko-menský; nebo v jeho utopii “Nová At-lantis” (1627), kde jsou vztahy k ide-jím rosikruciánů zcela zřetelné. - Stej-ně tak ani Isaac Newton nebyl spoko-jen se svým vědeckým poznáním pří-rody a zabýval se, jak vyšlo nyní naje-vo, tajně alchymií a četl rosikrucián-ské spisy, hlavně Ashmolea.

Jinak se v Anglii prosadil v 17. sto-letí baconismus se svou materialistic-ky chápanou přírodní vědou, inspiro-val i anglickou filosofii a ovlivňoval

další evropský vývoj. Z něho vyrůstái osvícenství 18. století i ideje fran-couzské revoluce, v jejímž pozadí pů-sobilo ovšem i svobodné zednářství,které se v 18. a 19. století stále vícestávalo spíše hnutím politickým nežspirituelním. To bylo vlastně odchý-lení od pravého impulsu rosikrucián-ství, jehož vnitřní substance zůstalanepochopena a působila nadále jenpod povrchem.

Pozitivní stránkou uvedeného vý-voje však bylo, že osvobozoval lidskémyšlení od přežitých kulturních prvků.V tomto směru zvláště působila osob-nost Voltairova, který jako zednářsvou myšlenku svobody a tolerance po-máhal stavět člověka na vlastní nohy.

V té době však působila ve Franciiještě jiná významná osobnost, kolemníž se vytvořilo, vzhledem k jejímmimořádným schopnostem mnoholegend - hrabě Saint Germain (jehopravou osobu je ovšem nutno rozlišitod šarlatánů, kteří zneužívali jehojména). Působil na dvoře LudvíkaXVI. i na jiných dvorech, zůstával

Priateľstvo jedného múd-reho človeka je lepšie akopriateľstvo všetkých nero-zumných. Demokritos

však spíše v pozadí.Poukazoval především na blížící se

revoluci, kterou považoval za nutnýdůsledek dosavadního vývoje, zároveňvšak před ní varoval a snažil se získatpochopení pro organický vývoj spo-lečnosti ve smyslu pravé křesťanskékultury.

Ze svědectví jeho současníků vy-plývá, že měl mimořádně vyvinuté ži-votní síly (= étherné tělo) - odtud shod-né výpovědi o jeho nezměněně mladis-tvém vzhledu po celá desetiletí. Nepo-třeboval k životu příliš potravy, přihostinách nikdy nejedl a nepil (viz po-dobná svědectví o některých světcích).Na rozdíl od středověkých mystiků sevšak plně účastnil veřejného života.Měl fenomenální paměť (souvislost sétherním tělem), sahající do minulýchstoletí, o jejichž událostech vyprávěldo podrobností jako očitý svědek. Pro-tože tehdy nebylo ještě rozšířeno vě-domí o reinkarnaci, věřilo se v jehoznačné stáří (což on sám nikdy ne-tvrdil).

Jeho zaměření na hlubší poznánípřírody a na sociální vztahy - předví-dal např. průmyslový vývoj v 19. sto-letí a technické vynálezy - svědčí oreprezentantu rosikruciánského hnutí.Podle R. Steinera to byla jedna zinkarnací Chr. Rosenkreutze samého,který mohl takto veřejně působit aždo francouzské revoluce.

Dokončenie v budúcom čísle

Bez práce nie sú koláče

Hjakudžó, čínsky zenový majster,pracoval so svojimi zverencami aj vosemdesiatke - skrášľovali záhrady,čistili polia a prerezávali stromy.

Žiakom Zle padlo pozerať sa nastarého učiteľa, ako tvrdo pracuje,no vedeli, že na ich rady by nepre-stal, tak mu ukryli nástroje.

V ten deň majster nejedol. Vnasledujúci tiež a ani v ten ďalší.

“Musí sa hnevať, že sme mu ukrylinástroje”, nazdávali sa. “Mali by smemu ich radšej vrátiť.”

V deň, keď ich vrátili, učiteľ pra-coval a jedol tak, ako predtým.Večer ich poučil: “Bez práce nie súkoláče.”

27

Musíme směřovat bez vý−hrady k tomu, aby se lidské−mu pokolení vrátila svobodamyšlenková, svoboda nábo−ženská a svoboda občanská.Svoboda, tvrdím, je nejskvě−lejší statek, stvořený spolu sčlověkem a od něho neodlu−čitelný... Uveďme tedy člově−ka, pokud možno, na svobo−du!”

+

A mudrc z východu přišela poklekl před děťátkem

(J. A. Komenský ve světle reinkarnace)

Jan Dostal

probíhat v mnohem větší harmonii sřádem vesmíru než později. Toto pr-votní zjevení postupně sláblo a nako-nec, jak uvádí Rudolf Steiner, pohaslozačátkem 1. tisíciletí před naším leto-počtem.

To poslední, co lidé byli s to tímtozpůsobem z kosmu přijímat, tak uvá-dí, bylo něco, co dnes nacházíme samiv sobě jako svůj vnitřní obsah - totižzákonitosti geometrických obrazů atěles a jejich vzájemných vztahů. Geo-metrie se tehdy lidem zjevovala jakodar vyšších bytostí. A prostřednictvímgeometrie byli ještě s to vnímat tajem-ství kosmických utvářejících sil i ta-jemství stavby lidského těla. Říká-liPlatón, že “Bůh geometrizuje”, je tovzpomínka na toto doznívající zjeveníbožského světa.

Ale ten, kdo v oněch dávných do-bách dosáhl vnímavosti pro zjeveníkosmických geometrizujících sil, zís-kával tím - podle Steinerova líčení - idůležitou pozemskou schopnost:schopnost působit jako stavitel kultic-kých budov. K tomu, aby byl tehdyněkdo stavitelem, musel umět zachy-tit a potom viditelně hmotně ztvárnitněco, co k němu vlastně doléhalo zevšech stran kosmu. Tak vznikaly chrá-my ve starověkých kulturách. Bylopřirozené, že v jejich centru bývalaumístěna socha božstva - ta vlastněreprezentovala praobraz duchovníhočlověka, zasazeného do sféry inspira-ce, kolem něhož zvučely a krystalizo-valy kosmické síly. Jako tělo bylo pra-obrazem chrámu, tak každý viditelnýchrám vyjadřoval tajemství božskýchsil, budujících tělo.

Když začala řecká kulturní epo-cha, nesestupovaly už bytosti vyššíchhierarchií do mystérií. Ale žáci mysté-rií měli ještě možnost probouzet v so-bě vzpomínku na ony starší doby, kdytomu tak bylo. Řecká architektura seuž nerodila z přímé inspirace hierar-chických bytostí, ale rostla z tako-výchto vzpomínek. Ale pak nastaly

doby, kdy i tyto vzpomínky vybledly.Jenom tradice o nich ještě předávalaústní zprávy z generace na generaci.A tak nacházíme koncem středověkuna různých místech Evropy tajná bra-trstva, která pečlivé střežila takovézprávy, i když už neměla přístup k re-álným vnitřním zážitkům. Bůh stvoři-tel býval v těchto bratrstvech nazýván“Vznešený stavitel světa” a předávánízděděných tajemství bývalo prováze-no symbolickými úkony, převzatýmize stavitelství: člen bratrstva se stávalnejprve učedníkem a bylo mu předánourčité zednické nářadí, pak tovary-šem, nakonec mistrem. Ale symbolya mýtické zprávy uchovávané v těchtobratrstvech ztrácely stále více význampro svět. Neumožňovaly už člověku,aby se svým vědomím mohl povznéstk působnosti kosmických budujícíchsil, krystalizujících v lidském těle azhmotňovaných ve starověkých chrá-mech.

V 15. století nastala doba zroduduše uvědomující (vědomé). Bylo tře-ba, aby se tajemství vyššího světa za-čala zjevovat lidstvu novým způso-bem, přijatelným jeho procitlému vě-domí. Obrazné představy kosmickéhodění, odpovídající starému jasnozření,se musely změnit v jasné rozumovépojmy. Rudolf Steiner uvádí, že jed-ním z těch, kdo tuto proměnu pociťo-valy jako svůj životní úkol, byl JanAmos Komenský. Dejme slovo přímoRudolfu Steinerovi:

“Avšak tento Jan Amos Komenskýbyl člověk (narodil se na Moravě),který během svého života se dostaldo spojení s četnými tajnými bratr-stvy, roztroušenými po celé Evropě,jako jsou ta, o nichž jsem vám vyprá-věl; neboť taková bratrstva se dalanajít všude, a se všemi vstupoval doreálného vztahu, na všechna se po-koušel působit. A jakým způsobem byls to působit, to ukazuje obzvlášť krás-ně to, co říká ve své “Pansofii”.”

Máme tedy v 17. století v Janu

Když jsme před časem v úvodníchantroposofických přednáškách uvažo-vali o živote mezi smrtí a novým zro-zením, mluvili jsme o tom, jak lidskáindividualita se po smrti šíří do kosmua v době svého největšího rozpětí seodevzdává cele životu andělských hier-archií a vplývá do majestátního zněnívesmírného Slova, Logosu. VesmírnéSlovo, v němž se spojuje znění všechoblastí zvířetníku i zvučení planetár-ních sfér, vytváří pak člověku duchov-ní zárodek fyzického těla, tedy jakýsiplán, podle něhož se později na zemibuduje fyzická postava. Každá částnašeho fyzického organismu je zhmot-něním, krystalizací některé části tétokosmické symfonie, v níž jsme žilipřed narozením. Za obvyklých okol-ností neví dnešní člověk nic o duchov-ních silách, určujících stavbu jeho tě-la. Ale kdybychom se vydali dalekodo minulosti, dostali bychom se až dodoby, kdy lidé měli možnost něco vě-dět o kosmické působnosti, jejímž bylisami výrazem. To byla doba, kdy ještěpůsobilo tzv. “prvotní zjevení”, doba,kdy žáci mystérií po příslušné vnitřnípřípravě ještě mohli přijímat inspiracipřímo z úst vyšších bytostí a kdy prototaké život lidského společenství mohl

28

Amosu Komenském člověka, mámena počátku našeho věku člověka, kterývěděl: Teď je doba obratu, teď vzcházíjiný věk. Do podoby vnějšího rozumuje třeba přesadit to, co bylo dříve. Ne-stačí to udržovat v podobě pouhé tra-dice. Tradice se zaměřovala na to po-slední, co se lidstvu zjevovalo: na stav-bu chrámu. Zdali měla na mysli řeckýchrám nebo chrám Šalamounův, natom nezáleží; šlo o stavbu chrámu, oobrazy spojené se stavbou chrámu avšechno se bralo z obrazů stavby chrá-mu, symbolicky, imaginativně. Ko-menský si vytýčil úkol, přesadit ve své“Pansofii” všechno do té nové podoby,v níž duše působí v 5. poatlant-ském údobí. Říká:

A nyní Steiner cituje dlouhépasáže z Komenského spisu “Co-natuum pansophicorum dilucida-tio” (“Objasnění pansofickýchpokusů”). Mezi jiným tyto myš-lenky:

“Proč však má být chrám Pan-sofie zbudován přímo podle idejí,rozměrů a zákonů nejvyššího sta-vitele? Protože sleduje obraz cel-ku podle míry, čísla, podoby aúčelu částí tak, jak to předznačujesama moudrost Boží, a to nejprveu Mojžíše při budování svatostán-ku, potom u Šalamouna při budo-vání chrámu a posléze u Ezechie-la při obnově chrámu.”

“Základem chrámu moudrostibude tedy vidění Boží, to zname-ná, že ve všem viditelném má býtpoznáván a spatřován neviditelnýrektor světa se svou všemohouc-ností, moudrostí a dobrotou.”

“Stavebními hmotami chrámuŠalamounova byly kameny, dřevoa kovy, a to vzácné kameny, mra-mor a drahokamy a šťavnatá avonná dřeva - jedle a cedry - nejryzej-ší kov - prubované zlato.”

“Pro chrám moudrosti poskytujístavební dřevo tři lesy: les smyslů,rozumu a zjevení Božího; první po-skytuje to, co je pochopitelné, druhýto, co je živé a třetí to, co je nepomí-jivé.”

K tomu podotýká Steiner: “Dříveto lidé přijímali v obrazu kamene adřeva a zlacení. To Komenský přesa-zuje do jazyka páté poatlantské epo-chy: to první dodává to, co je pocho-pitelné - smysly; rozum dodává to,co je živé; zjevení to, co je nepomíji-vé. To je Komenského přesazení, pře-

tlumočení.”A nakonec, po řadě dalších citátů,

uzavírá:“ Dalo by se říci: To, co líčí Goet-

he ve “Viléma Meistera létech putov-ních”, jmenovitě v těchto “Putovníchlétech”, co Goethe chce vytvořit zčlověka - to je pokračování toho, oco usiloval Jan Amos Komenský. Azase, aniž bychom museli být neskrom-ní, když budeme jenom objektivněhledět na to, co má být cílem našehoúsilí: vidíme, jak už v 17. století seobjevuje začátek a jak my máme pou-ze úkol zařadit se správným způso-bem do vývoje lidstva. Pak už to, o

co se snažíme, bude naprosto správ-né; neusilujeme o něco, co vzniká zesubjektivní libovůle; nýbrž o něco, cosi vývoj lidstva žádá jako nezbyt-nost.” 1

V této přednášce z 11. 4. 1916nenaznačuje Steiner nic jiného, než žeKomenský byl člověk, který se vědo-mě snažil převést staré okultní věděnído jasné pojmové řeči a vybudovatmyšlenkový chrám, v němž by se zje-vovala všemohoucnost, moudrost adobrota Boží. Myšlenky tu neměly býtspojovány libovolně, ale podle zákonůdaných z božského světa. Skrytý řádvesmíru měl být zachycen do jasně

uvědomitelných myšlenek. A o antro-posofii zde mluví Steiner jako o du-chovním hnutí, které navazuje na to-to úsilí Komenského.

Když toto zvážíme, vnucuje senám otázka: jakou podivuhodnou in-dividualitu máme před sebou v Ko-menském?

Před týdnem jsme sledovali běh je-ho osudu. Viděli jsme, jak podivuhod-ně se jeho život rozvíjel k nadosobnívelikosti, krok za krokem, sedmiletíza sedmiletím. Po 21. roce, kdy se za-číná projevovat individualita člověka,začíná se Komenský zabývat zvlášt-ním studiem: noří se do spisů mystic-

kých, alchymistických a zejménarosaekruciánských. Viděli jsme, jakv dalším sedmiletí, kdy se začínáplně uplatňovat duše rozumová,osud ho vede nejkrutějšími zážitkyaž k přesvědčení, že viditelný světnemůže dát člověku oporu ani cílživota, ten že člověk nachází teprvesjednocením s Kristem a jeho utr-pením - tak, jak to Komenský vy-jádřil v dialogu “Truchlivý” a v“Labyrintu světa”.

Viděli jsme dále, jak po 35. ro-ce, kdy se rozvíjí duše uvědomují-cí (vědomá), kdy člověk si můžeplněji uvědomovat sebe a své po-slání ve světě, Komenský je nucendefinitivně opustit svou vlast a na-konec se i zříci toho, aby svá vý-znamná díla psal česky, a jak tehdyv 35 letech, začíná psát svou “Di-daktiku”, potom “Fyziku” atd.Sledovali jsme také zvláštní roz-pornost těchto spisů. V čem spočí-vala? Všimli jsme si, že Komenskýse v té době seznamoval s dílemBacona z Verulamu, který jednaksvými přesvědčivými vývody obrá-til pozornost vědecky uvažujících

lidí k smyslovému světu, jednak pou-kazoval na to, že správná metoda po-znání je jakýmsi strojem, který samo-činně zvyšuje lidské možnosti. Tytomyšlenky se odrazili v Komenskéhospisech, a zejména představa promyš-lené metody jako stroje, který dovedežáky nevyhnutelně k požadovanémucíli, prostoupila jeho “Didaktiku”. Nadruhé straně přiznává Komenský Ba-conově tzv. induktivní metodě, opírají-cí se o smysly, jenom částečnou opráv-něnost; sám se snaží čerpat z tří růz-ných zdrojů poznání: ze smyslů, ro-zumu a Písma, a pravdu hledá v je-jich souznění. V jeho “Didaktice” jsou

Johann Valentin Andreae, autor “chymic-ké svadby”, s nímž si Komenský dopisoval

29

zvláštním způsobem smíšeny prvkyrosaekruciánské (výchova jako směřo-vání k Bohu prostřednictvím poznání)a baconovské. Ty rosaekruciánské by-ly v dalším vývoji evropského školstvíopuštěny, neuplatňovaly se, kdežto ba-conovské, které vyhovovaly rostoucí-mu intelektualismu a materialismu,ovlivnily rozhodujícím způsobem po-dobu moderního školství.

Podobně jsme sledovali rozpornývztah Komenského k Aristotelovi.Aristotelova filosofie ovládla Evropudíky Tomáši Akvinskému, který jí dalkřesťanskou podobu. Tuto filosofiiBacon vášnivě odmítal. I Komenskýji označoval za pohanskou a ne-žádoucí. Přitom však převzal dosvé představy světa velikou řaduaristotelovských prvků. Musel otomto rozporu vědět, a přece senesnažil jej překlenout. Není topodivné?

Viděli jsme pak ještě dále,jak po 42. roce, v němž vzcházíimpuls vytvořit “Pansofii”, sou-hrn všeho vědění jako předpo-klad vnitřní obrody lidstva k Bo-hu. Sledovali jsme, jak potomodjíždí do Anglie a do Švédskaa zasahuje do světových dějů po-litických i náboženských, vlast-ně bez úspěchu. A tak drama je-ho života se nakonec uzavře po-žárem Lešna, při němž zhořel ijeho dům, i jeho knihovna i jehorukopisy, jak se pak náhle od 64.roku rozbouřená hladina jehoosudu uklidňuje, jak posledních14 let života může trávit v Ho-landsku v soustředěné práci.Dává tam definitivní podobusvým didaktickým spisům a bu-duje tam své vrcholní dílo,“Obecnou poradu o nápravěvěcí lidských”, jemuž dává hlu-boce křesťanský ráz. Dva roky předsmrtí pak píše “Unum necessarium”,svůj odkaz lidstvu, výzvu k neměnné-mu vnitřnímu spočinutí u nohou Kris-tových.

Co nám k objasnění této osobnostimůže povědět duchové poznání? Ru-dolf Steiner znova a znova upozorňo-val, že dějiny nejsou nepřetržitým ře-tězcem příčin a následků, nýbrž žekaždá lidská generace, sestupující zvyššího světa do pozemského přinášído něho nové, nezaměnitelné impulsy,tak jako každý člověk si přináší s se-bou individuální zákon svého života,

neodvoditelný z pozemských dějů,které předcházely před jeho naroze-ním. Hlavně v posledních letech svépůsobnosti to ilustroval tím, že pood-krýval tajemství minulých životů zná-mých historických osobností. Přitomopětovně a na různých místech Evro-py poukazoval právě na minulé vtěleníJana Amose Komenského, jakožtoosobnosti obzvlášť důležité pro rozvojnovověké kultury.

Dejme zase slovo přímo RudolfuSteinerovi: “Když se zadíváte na našimoderní civilizaci, uvidíte, že v ní vězívelmi mnoho prvků, které dnes vlastněneladí docela s křesťanstvím, s křes-

ťanským vývojem; celá novější příro-dověda, se vším, co se z ní zanáší do-konce až do obecných škol, takže i li-dé, kteří nevědí docela nic o přírodo-vědě, myslí cele ve smyslu přírodnívědy - to jsou impulsy, které vlastněnejsou křesťanské. Odkud pocházejí?

Všichni přece víte, že asi půl tisíci-letí po založení křesťanství se začalšířit arabismus, inspirovaný Mohame-dem. Na tomto arabismu si můžemepředevším uvědomit, že Mohamedzaložil učení, které se jistým způso-bem stavělo do protikladu ke křesťan-ství. V jakém smyslu se stavělo do

protikladu ke křesťanství? Je to tak,že opravdu patří k podstatě křesťan-ství, že v jeho jádru žije trojí formabožství: Otec, Syn a Duch. Tak tonacházíme i ve starých mystériích, ježčlověka vedly vzhůru čtyřmi příprav-nými stupni, pak po třech hořejšíchstupních. Když člověk dosáhl pátéhostupně, jeví se jako představitel Du-cha, na šestém jako představitel Kris-ta, na sedmém, nejvyšším, jako před-stavitel Otce. Ale o tom se toliko zmi-ňuji.

Tato trojnost umožňuje, že ve vý-voji křesťanství je obsažen impulssvobody.”

“... Bůh otec vládne nadtím, co je v člověku založenofatalisticky, protože se to s nímnarodilo a působí to v něm jakopřírodní síly. Tak je zaměřenoi hebrejské náboženství. Křes-ťanství staví vedle sil otcov-ských sílu Boha Syna, kterávchází během lidského životado jeho duše jako tvůrce, kteráho osvobozuje a dává mu seznovuzrodit před sebou sa-mým, aby se mohl stát v po-zemském životě něčím, co ještěnení předurčeno tím, že ho mě-síční síly dovedly ke zrození.To byl hlavní impuls křesťan-ství v prvních stoletích.

Proti tomuto impulsu sevzepřelo mohamedánství svouvětou, která měla dalekosáhloupůsobnost: “Není Boha kroměBoha, jehož zvěstovatelem jeMohamed”. - To je krok zpětk předkřesťanskému prožívání,i když s novými prvky, jak to-mu jinak ani nemohlo být, pro-tože vstoupilo do dějin půl ti-síciletí po založení křesťanství.Tím byl Bůh přírodního života,

Bůh Otec, učiněn jediným Bohem -nikoli Bůh svobody, Bůh vedoucí lidike svobodě. To dává v arabismu, všu-de tam, kde se šíří mohamedánství,příznivé okolnosti pro obnovu starýchkultur. Vskutku také dochází v růz-ných civilizačních centrech Orientu kegrandióznímu obnovování prastarýchkultur, s vyloučením křesťanství. Zvýchodu na západ, v Africe, jako by,abych tak řekl, chtělo obklíčit křes-ťanství, šířilo se spolu s arabskými vá-lečnickými proudy i hnutí obnovystarých kultur v rámci arabismu.

Skvělé místo pro tento impuls

I moudrý rádce, který žil u dvora Harúna-ar-Rašída, prošel branou smrti, a narodil se veStřední Evropě jako J. A. Komenský

30

arabismu bylo na východě, v Mezopo-tamii, u dvora Hárúna ar-Rašída, asitak v době, kdy v Evropě vládl KarlVeliký. Ale zatímco Karl Veliký sedostal o málo dál než k tomu, aby umělpsát a číst a aby rozvíjel nejprimitiv-nější počátky kultury, žila u dvoraHárúna ar-Rašída kultura svrchovaněvelkolepá. Hárún snad nebyl duch vplném smyslu dobrý, ale obsáhlý,pronikavý, geniální duch, duch v nej-lepším smyslu slova univerzální. Shro-máždil u svého dvora všechny moudrémuže, nositele toho, co lidé měli tehdymožnost vědět: básníky, filosofy, lé-kaře, theology, architekty - to všechnožilo u jeho dvora, přivedeno tam vel-kým duchem Hárúna ar-Rašída.

A právě tam, u dvora Hárúna ar-Rašída, žil docela výjimečný, význam-ný duch, jenž byl - nikoli tehdy v inkar-naci u dvora Hárúna ar-Rašída, nýbržv dřívějším vtělení - skutečným zasvě-cencem. - Snad si položíte otázku:Cožpak zasvěcenec, když prochází in-karnacemi, nezůstane zasvěcencem?Někdo může být člověkem hlubocezasvěceným v některé dřívější epoše,a musí pak za nové epochy použít ono-ho těla, projít onou výchovou, jež mů-že vzejít z této epochy. Musí pak onysíly, přicházející z dřívější inkarnace,uzavřít do podvědomí. V člověku sepak musí rozvíjet to, co odpovídá pří-slušné civilizaci. Není nijak ojedinělé,že žijí lidé, kteří se navenek jeví pros-tě jako výtvory své civilizace; ale sle-dujeme-li způsob, jak žijí ve svémokolí, vidíme, že v nich působí hlubšíimpulsy. Byli to dříve zasvěcenci, takéto neztrácejí, také ve svém podvědomípodle toho jednají, ale nemohou nežse přizpůsobit tomu, co může poskyt-nout život kultury, do níž se narodili.

A tak osobnost, o níž se traduje, ževelkolepě zařizovala všechno, cokolipotřebovaly vědy u dvora Hárúna ar-Rašída, byla tehdy právě jenom jed-nou nejmoudřejších osobností své do-by; duchovně se vyznačovala tak vý-jimečným organizačním talentem, žemnohé z toho, co působilo u dvora Há-rúna ar-Rašída, vyvěralo z jejího du-cha.

Pak přišla století, kdy se arabismuszačal šířit. Víme přece o válkách, ježvedla Evropa, aby zatlačila arabismusdo náležitých mezí. Ale tím to neskon-čilo: duše, jež působily v arabismu,procházejí branou smrti, vyvíjejí se dá-le na své pouti duchovým světem a se-trvávají v jistém smyslu ve své působ-

nosti. Tak je tomu u obou individualit,Hárúna ar-Rašída i u moudrého rád-ce, který žil u jeho dvora.

Následujme nejprve Hárúna ar-Rašída. Prochází branou smrti, vyvíjíse dále v duchovém světě. Vnější for-ma arabismu je v té době zatlačovánazpátky; křesťanství vštěpuje střední azápadní Evropě svůj exoterní ráz, jejžpozvolna přijalo. Ale jako už nenímožné působit v Evropě nadále ve sta-ré formě mohamedanismu, arabismu,tak je naopak možné, aby duše těch,kdo jednou žili u dvora Hárúna ar-Ra-šída v oné skvělé civilizaci a přijaliimpuls působit v tomto smyslu i dále,aby takto skutečně dále působily.

Tak vidíme, jak Hárún ar-Rašídsám se vtěluje znovu v často uváděnéosobnosti Bacona z Verulamu, onohovůdčího anglického ducha, jenž ovliv-nil celý moderní vědecký způsob myš-lení a tím i mnohé z toho, co teď žije vlidech. Hárún ar-Rašíd nemohl z Lon-dýna, z Anglie šířit kulturu a civilizaciutvářenou v přísném smyslu arabsky,jeho duše musela používat formu, ja-ká byla tehdy možná v západní Ev-ropě. Ale celý základní směr, základníladění toho, co Bacon z Verulamu vlildo proudu evropského myšlení, to jestarý arabismus v nové formě. A takprávě v tom, čím se dnes vyznačujepřírodovědecké myšlení, žije arabis-mus, protože Bacon z Verulamu bylznovuvtěleným Hárúnem ar-Rašídem.

I moudrý organizátor, který žil u je-ho dvora, prošel branou smrti; aleubíral se jinou cestou. Nemohl se po-hroužit do tak materialisticky smýšle-jícího duchovního proudu, do jakéhose mohl pohroužit Bacon, musel zů-stat u spirituálnějšího duchovníhoproudu. A tak se stalo, že v dějinnémobdobí, kdy působil Bacon z Verula-mu, působil - ale nyní ve střední Ev-ropě - jiný duch, který se jaksi ve svéduši setkával s tím, co vycházelo z du-še znovuzrozeného Hárúna ar-Rašída.Vidíme, jak baconovský proud se zAnglie jakoby rozlévá směrem kestřední Evropě, ze západu na východ.Tím, že duše Hárúnova, abych tak ře-kl, přenesla názor na svět podnícenýarabismem nazpět cez Španělsko aFrancii až do Anglie, nebude obtížnépochopit, že získala jiný obsah než du-še, která prošla branou smrti, kteráběhem průchodu duchovým světemnechávala spočinout svůj pohled natom, co bylo ve východní a střední Ev-ropě a ve střední Evropě se pak narodi-

ZabíjanieGasan dával jedného dňa žiakom

inštrukcie: “Tí, čo repcú proti zabí-janiu a čo túžia ušetriť životyvšetkých mysliacich bytostí, majúpravdu. Dobré je chrániť aj zviera-tá a hmyz. No čo s tými, čo zabíjajúčas? Čo s tými, čo ničia blahobyt as tými, čo rozvracajú štátnuekonomiku? Nemali by sme ichprehliadnuť. Ďalej, čo s takým, čokáže bez osvietenia? Zabíja budhiz-mus.”

la jako Jan Amos Komenský.To, co uskutečňoval u dvora Hárú-

na ar-Rašída z podnětů orientální mou-drosti, to Komenský obnovil tím, žepak byl v 17. století onou osobností,jež velmi energicky zastávala myšlen-ku: vývojem lidstva prochází duchovápůsobnost, rozčleněná duchová působ-nost. Triviálně se říkává, že Komenskývěřil v “tisícileté království”. To jeřečeno triviálně. Ve skutečnosti to zna-mená, že Komenský věřil v epochy vevývoji lidstva, že měl za to, že svě-todějný vývoj se člení na základě du-chové působnosti, z podnětů ducho-vého světa. Chce ukázat, že duch pro-stupuje a prochvívá celou přírodu. Píše“pansofii”, “všemoudrost”.

Komenského působnost má vlastněhluboce zduchovělý ráz. Přitom je i ob-novitelem pedagogiky, usiloval i o“názornost”, to je známé; ale šlo mu io jinou názornost, než o jakou jde ma-terialismu, o názornost veskrze ducho-vou.

Nemohu to rozebrat v jednotlivos-tech, mohu jenom poukázat na to, jakarabismus v západní formě (ne už vorientální formě) se rozlévá z toho, covzešlo ve střední Evropě, když se slily,spojily tyto dva duchovní impulsy.Mnohé z toho, co žije kolem nás v civi-lizaci střední Evropy, pochopíme je-nom tehdy, když takto vidíme, jak du-chové, kteří žili u dvora Hárúna ar-Ra-šída, sami přenášejí z Asie to, co tryskáz arabismu, v takové formě, v jaké tobylo možné obnovit. 2

Dokončenie v budúcom čísle

1 R. Steiner, GA 167, 11.4.19162 R. Steiner, GA 240, 16.4.1924

31

Našim dávnym predkom by nikdyani len na um nezišlo, aby dajakýmspôsobom kládli znamienko rovnostimedzi seba a zvieratá. Vo svojich naj-starších mýtoch všetky staroveké ná-rody napospol svedčia o sebe, že člo-vek je nebeského pôvodu, a do zviera-ťa tejto zeme sa len “nasťahoval”, vte-lil v určitom štádiu svojej evolúcie.

Ak však chceme pochopiť ten zá-vratný rozdiel medzi človekom a zvie-raťom, musíme hľadať to, čo zorgani-zovalo jeho hmotné telo do vyššej for-my, čo ho vzpriamilo, čo spôsobilo,že jeho objem mozgu sa zmnohonáso-bil atď.4 Slovom, musíme brať zreteľna tie vyššie duchovne-duševné člán-ky človeka, ktoré zvieraťu chýbajú.

Nezdá sa však, že by duch... bol vovšetkých bytostiach, ba nie je ani vovšetkých ľuďoch rovnako.”2

V priebehu nasledujúcich dvoch ti-sícročí udalosti nabrali rýchly spád:Najprv katolícka cirkev sama uprelačloveku ducha,3 potom niektoré pro-testatntské cirkvi aj dušu, takže Mar-xovi, Engelsovi a Leninovi už nezos-

Emil Páleš

Majú zvieratá ducha?O rozdiele medzi človekom a zvieraťom

prostredia, že vymreli, ale žiaden z nich zato nevyvinul ab-straktné myslenie. Predstava boja o prispôsobenie sa pros-trediu a prežitie ako jediného hnacieho motora evolúcie jeholou absurditou; lebo potom by evolúcia musela skončiť užv štádiu vývoja prvých morských rias, ktoré sú už odvtedy aždo dnešného dňa vo svojom prostredí dokonale prispôsobenéa vo svojom prežití ako druh ničím neohrozené.

5 Jean Prieur: Duše zvířat. Mladá fronta, Praha, 1994.

1 Anaxagoras (485-411 pr. Kr.) musel ujsť z Atén, pretože za-čal tvrdiť, že nebeské telesá nie sú bohovia, ale rozžeravené kamene.

2 Aristoteles: O duši. Rezek, 1995, 404a:28-404b:7.3 Na 8. ekumenickom koncile v r. 8694 Znásobenie mozgového objemu u človeka a primátov je trvalou

hádankou paleontológie. Dohady, že ľudoopi sa dostali do komplex-nejšieho prostredia, ktoré stimulovalo rozvoj myslenia, vzápätí neob-stoja, lebo milióny živočíšnych duhov sa dostali do takého náročného

Veď v časoch, keď prítomnosť du-chovných bytostí bola pre každéhočloveka ešte živým zážitkom, by ajmaterializmus, ako ho poznáme dnes,bol niečím nemožným. V priebehutisícročí však človek čoraz viacobracal pozornosť k svojmu po-zemskému životu a práci; aúmerne tomu sa povedomienebeských svetov a jehovlastnej duchovnej podsta-ty dostávalo čoraz viac doúzadia.

Takže už Aristoteles po-ciťoval potrebu uvádzať nasprávnu mieru prvých pred-chodcov materialistov, akoAnaxagora1 alebo Demokrita.V tom čase sa síce ešte všetcizhodli na tom, že človek aj zvie-ratá majú dušu, ale pojmy ako du-ša, duch sa stávali čoraz ploskejšími,takže sa začali nakoniec navzájom za-mienať: “Demokritos... totiž dušu amysliaceho ducha pokladá proste zato isté; ... nepokladá teda mysliacehoducha za mohutnosť, ktorej úlohouje poznávať pravdu, ale dušu a duchaprehlasuje za to isté. Avšak Anaxago-ras sa o tom vyjadruje menej jasne;na mnohých miestach nazýva síce du-cha pôvodcom krásna a dokonalosti,inde však zase hovorí, že tento duchje duša; lebo je vraj vo všetkých ži-vých bytostiach, vo veľkých aj malých,v dokonalých i menej dokonalých.

Túto vyššiu podstatu človeka všakdnešné ľudstvo prakticky ignoruje;takže už nenachádza medzi sebou azvieraťom skoro žiaden kvalitatívny

rozdiel.

JE ČLOVEK LENINTELIGENTNEJŠIE ZVIERA?

Nedávno vyšla v českompreklade kniha francúzaJeana Prieura “Duše zví-řat”.5 Táto kniha začínasnahou ukázať, že aj zvie-ratá sú pociťujúce bytosti;ale končí tým, že medzi du-

šou človeka a zvieraťa nie ježiaden zásadný rozdiel; snáď

len v tom, že človek má väčšiekombinačné schopnosti, silnejší

intelekt. Prieur pripisuje zvieratámnesmrteľnú individuálnu dušu a všet-

ky ľudské schopnosti, vrátane vyššíchcitov, morálky, svedomia a kresťan-ských cností: “Rozumí-li se duší ne-tělesná část bytosti, sídlo citlivosti,chápání a vůle, zdroj myšlení, sym-patií a citů, pak zvířata duši mají.Rozumíme-li duší odvahu, vyšší city,základní mravní instinkty, pak zvířa-ta duši mají...

Zvířata jsou bytosti ovládané ci-tem v každém smyslu tohoto slova:citem ve smyslu jasného vědomí... ra-dosti, strachu, smutku, lásky, přátel-ství, něhy, smyslnosti, obdivu, altruis-

távalo, nežurobiť posledný krok, a prehlásiť, žečlovek je len vyššia forma organizá-cie hmoty. Na prelome 19./20. sto-ročia sa človek stotožnil so svojímfyzickým hmotným telom do tej mie-ry, že uveril, že nie je nič viac, akoprodukt pozemskej, zvieracej evolú-cie. Lebo samotné fyzické telo člove-ka sa od fyzického tela zvieraťa sku-točne nelíši ničím zásadným - je lenvyššou formou organizácie tela zvie-racieho.

32

mu, soucitu, pomstychtivosti... Doká-žou zvířata vnímat krásu?... Existujepro ně pojem dobra a zla? Myslím,že je to stejné jako u lidí... Jejich věr-nost a láska je záležitost svobodnévůle... Neznají Písmo svaté, ale přes-to se podle něho chovají... Projevujíto, čemu říkáme milosrdenství, sou-cit, vzájemná pomoc, solidarita, lás-ka... Psí zločinnost je neporovnatel-ně menší ve srovnání s lidskou...”

Tieto Prieurove výroky by smemuseli považovať za naivné, a celkomnehodné filozofickej polemiky, kebysi to myslel len on sám, keby jeho kni-ha skutočne nereprezentovala mienkuveľkého počtu ľudí.

Na mojich cestách po Slovenskusom sa presvedčil, že podstata rozdie-lu medzi človekom a zvieraťom jeľuďom dokonale nejasná. Spomedzistoviek až tisícov ľudí som našiel vždyiba niekoľkých jednotlivcov, ktorí bydokázali podstatu tohto rozdielu vedo-me sformulovať.

V jednom slovenskom meste somnapríklad odprednášal štyri hodiny oduchovnej podstate človeka. Keď smesi potom sadli v užšom kruhu, všetcima pravda potľapkávali po pleci a uis-ťovali, že prednáška bola výborná, žesú ňou nadšení, a veľmi dobre rozu-mejú, čo som im chcel povedať. Aninie pät minút potom sa pochválili tým,že majú v kruhu jasnovidného priate-ľa, ktorý vidí minulé životy; ten bolvraj v minulom živote psom, a eštejeden budúci život má prežiť ako pes.- To bol pre mňa zážitok taký hrozný,že som na chvíľu stratil reč a uvedomilsom si, že to s tým duchovným prebu-dením Slovenska nebude ani zďalekataké jednoduché, ako som si to pred-stavoval. Títo ľudia nemali najmenšietušenie o svojej duchovnej podstate,a preto im nič neprekážalo pri pomys-

lení, že by v niektorom zosvojich minulých alebo ajbudúcich životov mohli byťzvieraťom.

“Ó”, poviete si teraz, “ale pravda-že je veľký rozdiel medzi človekom azvieraťom. Ja nepatrím k tým, čo byto nevedeli!” Dobre. Lenže aký?! Väč-šina ľudí mi to nakoniec nevedela po-vedať a skončila najčastejšie len tam,kde Prieur: že to najvyššie, čím sa člo-vek líši od zvieraťa, je jeho intelekt,technické výrobky a pod. Nevedeli,akú tragédiu znamenajú ich slová,keď hovorili, že človek je vlastne lenchytrejším zvieraťom, s väčším ob-jemom mozgu, ktorého inteligenciaje tu na to, aby mu umožnila uspo-kojovať jeho zvieracie potreby rafi-novanejším spôsobom. Skutočne,ľudstvo dnes uvažuje tak, že človekmá svoje pocity (astrálne telo), akozvieratá, a potom ešte myšlienky(mentálne telo) a to je všetko. To, žečlovek má okrem toho ešte aj ducha,si ľudia nevedia nijako jasne uvedo-miť.

DARWINIZMUS V PRAXI

Horeuvedený názor, že človek jelen inteligentné zviera, by snáď nebolaž taký nebezpečný, keby sa mu zaposledných sto rokov systematicky ne-dostávalo pseudo-vedeckého potvrde-nia zo strany vedy, a keby sa skutočnenebral za svetonázorový základ prebudovanie celospoločenských štruktúra inštitúcií.

Priatelia, ak sa tu chceme zaoberaťrozdielom medzi zvieracím a ľudskýmduchom, nerobíme to opäť len pre in-telektuálne potešenie z filozofovania.Hovorili sme už o tom, že myšlienky,ktoré sú v určitom čase len majet-kom vybraného kruhu ľudí, sa vpriebehu zhruba sto rokov, ak sa uj-mú, stávajú majetkom všeobecným,a začínajú sa zavádzať do praxe.

V roku 1415 bol v Kostnici upále-ný Ján Hus, pretože kázal proti od-pustkom. V tom čase nemal žiadnunádej presadiť sa. Avšak presne o 102rokov neskôr, v roku 1517, pribil Lut-her na bránu Württemberského kosto-la svojich 95 téz proti odpustkom; vy-stúpili Kalvín, Zwingli a Münzer; areformácia v Čechách a v Nemeckusa stala skutočnosťou.

V rokoch 1859 a 1871 publikovalDarwin svoje práce “O vzniku druhovprirodzeným výberom” a “Pôvod člo-veka a pohlavný výber”. V tom časebolo v povedomí ľudstva stále eštečosi, čo Darwinovu teóriu pociťovalo

ako urážku ľudskej dôstojnosti. ZDarwinovho životopisu a listov sa do-zvedáme, že na jeho verejných pred-náškach o opičích predkoch človekadámy odpadávali a páni sa ho snažilivypískať. Ešte štyridsať rokov poDarwinovej smrti sa v USA konali tzv.“opičie procesy” proti učiteľom, ktorísa Darwinovu teóriu pokúšali učiť vškolách.

V priebehu jedného storočia savšak ľudstvo s touto myšlienkou vosvojom cítení zmierilo a začalo ju pre-nášať aj do svojho konania, do spolo-čenskej praxe. Takže čo vidíme -presne 100 rokov po Darwinovi?Rockových spevákov a hippies, ktoríchodia zhrbení, zarastení a v otrha-ných rifliach, ako keby sa chceli vy-víjať naspäť k pračloveku; po prvýraz sa verejne začala hlásať tzv. “voľ-ná láska”, pod ktorou sa v skutočnostivždy myslel “voľný sex”, na spôsobneobmedzeného párenia krížom-krá-žom v stáde; vrcholí nudizmus, samo-zrejme pod heslom “návratu k priro-dzenosti”, pričom pod prirodzenosťoučloveka sa rozumela opäť nie jehovyššia, duchovná podstata, ale zaselen tá nižšia, prírodná. Kultúru, ktorápovznáša človeka k ideálu, vidíme za-tlačenú rozsiahlou vlnou anti-kultúrya “zábavného priemyslu”, ktoré užnemajú žiadnu pointu, ale ich jedinoupointou je čo najštavnatejšie zobrazo-vať nižšiu prirodzenosť človeka a sti-mulovanie tých pocitov, ktoré mámespoločné so zvieratami. Takže keďdnes naladíme niektoré rozhlasové sta-nice, nepočuť v nich už duchaplnéľudské slovo, ale len rozličné pokriky,škreky a vzdychy, ktoré nemajú žiadenvyšší zmysel, ako vyjadrovať určitéintenzívne emocionálne stavy.

Veda, namiesto toho, aby pomá-hala upozorňovať človeka na jehovyššiu prirodzenosť, pomocou ktorejmôže svoju nižšiu prirodzenosť pre-taviť a prekonať, dáva tejto nižšejprirodzenosti punc biologickej nevy-hnutnosti. V psychológii sa dôvodí,že agresívnosť je prirodzená, neodde-liteľná vlastnosť ľudskej povahy, kto-rú môže a musí do seba nejako “integ-rovať”, lebo je to dedičstvo loveckýchinštinktov bezpočtu generácií jehodávnych predkov a pod. Nedávno be-žal u nás populárno-vedecký film “Se-xuálny imperatív”, v ktorom vtipnepredvádzali paralely zo života zvierata ľudí. Uvádzali v ňom napr. štatisti-

33

ku, podľa ktorej je priemerný mužsvojej manželke do dvoch rokov ne-verný, a porovnávali to so životom vopičej tlupe, kde je samec najpotreb-nejší pri výchove mláďaťa iba prvédva roky a potom sa jeho biologicko-sexuálna väzba k samici oslabuje.6

Tento film mal, žiaľ, v mnohom prílišveľkú pravdu. Lebo aký je napríkladrozdiel medzi vtákom, ktorý hromadízbytočnú kopu smetí a dreva predočami samičky, len aby dokázal, žeje dosť silný, aby postavil hniezdo azabezpečil potravu pre potomstvo - amužom, ktorý hromadí peniaze, maje-tok a metalyzované limuzíny len pre-to, aby s ním išli mladé dievčatá?

Namiesto kultivovania svo-jej vyššej podstaty hľadá človekstále nové cesty, ako by všetkyspoločenské štruktúry a inštitú-cie prispôsobil tak, aby čo naj-viac vychádzali v ústrety zvie-raťu v človeku. Darwinova teó-ria o sebapresadení, boji o potra-vu, o územie, o prvenstvo v stáde,o čo najväčší počet samíc - nepo-trebuje už filzofického potvrde-nia - lebo sa medzitým stala pre-važujúcou spoločenskou praxou.Je stelesnená v celkom amorálnej,džungľovej ekonomike a politike,orientovanej len na čisto konzum-né hodnoty. Bezduchý konzum- to je darwinizmus v praxi!

BOLO TO TAK VŽDY?Ľudia si dnes nakoniec naho-

várajú - a to je zlatý klinec - žeto ani nikdy nebolo inak! Vraj:svet bol vždy rovnaký, vždy išlolen o to, a o nič iné! Ako kruto saklamú! Stačí obrátiť pohľad kúsvitu ľudských dejín - do čiasIliady, Mahábharáty alebo Eddy - amusíme sa pýtať: aké motívy mohliviesť Etruskov k tomu, že stavali svo-jim mŕtvym prekrásne, mozaikami afreskami zdobené kamenné domy, za-tiaľčo sami sa uspokojili s jednodu-chými hlinenými prístreškami? Kdevzali indické alebo slovanské ženy túsilu byť verné svojim manželom ažza hrob, a nasledovať ich v smrti rov-

nako ako v živote? Čo viedlo ešte stre-dovekých rytierov k tomu, že boliochotní vzdať sa aj vlastného životalen kvôli tomu, aby dodržali dané slo-vo? Nech to bolo akokoľvek, musímeuznať, že fyzické bytie a uspokojova-nie hmotných potrieb nestálo u týchtoľudí na prvom mieste. Naši predkoviaboli v tomto zmysle oveľa vznešenej-ší: nestotožňovali sa so svojimi zvie-racími schránkami.

Je nanajvýš dôležité, aby si ľud-stvo teraz jasne uvedomilo, že to, čorobí človeka človekom, je práve to,čím sa líši od zvierat. Lebo ak by ten-to stav stotožňovania sa človeka sozvieraťom v ňom mal trvať aj na-

ďalej, čaká v budúcnosti veľkú časťľudstva katastrofa nevídaných roz-merov.

MAJÚ ZVIERATÁ DUŠU?Kniha Jeana Prieura “Duše zví-

řat” je celá motivovaná súcitom k zvie-ratám a je výzvou k ich aktívnej ochra-ne. V tom musíme s ním plne súhlasiť;človek je zodpovedný za to, aby sazvieratám zbytočne neubližovalo:“Všechno utrpení, které člověk půso-bí zvířatům, přitahuje už na tomtosvětě zlé duchy, hemžící sa v astrálnísféře, povzbuzuje je a dodává jim sí-

lu. Člověk sa stáva jejich otrokemstejným způsobem, jakým zvířataotročí jemu.”

Prieur však chce vyvolať tento sú-cit u ľudí tým, že zvieratám pripisujevšetky možné ľudské vlastnosti. Kniž-ka je v poriadku potiaľ, pokiaľ hovorío tom, že nie len človek, ale aj zviera-tá majú pocity, pociťovanie. Prav-daže. Každý chovateľ domácich zvie-rat bude nadšene súhlasiť, že z očí azo správania svojho psa alebo inéhomiláčika môže vyčítať všetky druhyprežívania: radosť, strach, smútok,bolesť, slasť, ale aj žiarlivosť, trucovi-tosť, ľútosť a ďalšie a ďalšie. Zvieramá pocitové, astrálne telo, práve tak,

ako aj človek, a jedny a tie istéastrálne fluidá, ktoré prúdia v po-citovom tele zvieraťa, pôsobia ajv človeku; len s tým rozdielom,že u človeka sú ešte zjemnené dovyšších oktáv.

Tu však analógia medzi člove-kom a zvieraťom končí. To naj-vyššie, čo má človek spoločné sozvieraťom, je jeho astrálne telo!Dalo by sa ešte povedať, že okrempocitovej duše, nájdeme u vyššíchzvierat a primátov ešte akési mi-nimálne náznaky rozumovej dušea kombinačných schopností, kto-ré sa však vyčerpávajú takýmiprejavmi, ako u šimpanza, ktorýdokáže postaviť pyramídu z ko-ciek a poslúžiť si palicou, abyzvesil zo stropu banán. V žiad-nom prípade však zviera nemáani náznak duše vedomej, vedo-mie svojho ja, a to ani vtedy, keďšimpanza naučia ukazovať prs-tom na seba a hovoriť “ja”.

MAJÚ ZVIERATÁ MORÁLNY AESTETICKÝ ZMYSEL?

Keby sme teda chceli zjednodušiťpojem duše len na jej pocitovú zložku,dalo by sa veľmi zjednodušene pove-dať, že zvieratá majú dušu, ktorá samôže kryť nanajvýš s jednou tretinouduše ľudskej; ale čo v žiadnom prí-pade nemajú - a to je to podstatné -to je individuálny duch.

U zvieraťa sú totiž všetky dušev-né sily pevne zviazané s jeho teles-ným organizmom. Človek si všakpráve z tých duševných síl, ktoré vy-slobodil zo závislosti od svojho fyzic-kého organizmu, buduje svoju ne-smrteľnú, duchovnú individualitu.

6 Americkí “vedci” dokonca “dokáza-li”, že muž vlastne ani nemá možnosťbyť ženám verný; lebo “hormón lásky”,PAT (=fenyletylamín), ako namerali, savraj vylučuje iba vtedy, keď sa človekzamilováva do novej ženy.

34

slechl slovo králíček... Někteří přá-telé, kteří příběh znali, si vymyslelikrutou zábavu. Schválně se ptali:“Kdepak je králíček, Astore? Co jsiudělal s králíčkem? A Astor kňučel.”

Zvieratá citlivo vnímajú každý po-citový výron, každé očakávanie člove-ka, a reagujú naň. Keby Paul a Berna-detta nespojovali príbeh o králičkovis takou srdcelomnou ľútosťou, ale sradostným povzbudzovaním, Astor bynekňučal - ako sa to predtým od nehoočakávalo - ale zadávil by všetky krá-ličky v okolí a s radostným vrtenímchvosta by ich nosil pánovi a panej -napokon, ako to aj robia všetci loveckípsi. Veľmi rýchlo by sa ukázalo, žeAstorovo kňučanie nie je prejavom je-ho pevných charakterových zásad,alebo “pacifického svetonázoru”, alelen pocitovým podriaďovaním sa pá-novi. Zviera sa dá vychovať k mier-nosti, ale aj systematickým cvičenímagresivity premeniť na krvilačnú beš-tiu, čo roztrhá každého, na koho junahuckajú. Záleží len od človeka. Tosa čiastočne robí v špeciálnych vojen-ských a policajných útvaroch, ale eštehorším spôsobom medzi súkromník-mi, ktorí sa živia vsádzaním pri psíchsúbojoch, že systematicky deformujúdušu zvieraťa tak, že z neho vychovajúposadnutého netvora, s ktorým sa po-tom už nedá nič viac, ako ho utratiť.Zviera nemá charakter, ktorý je učloveka zdrojom jeho sebaúcty. Pespohraničnej stráže zakusne ľudí, ktorímožno utekali za svojou slobodou;kôň nesie na svojom chrbte dobréhoaj zlého kovboja; ovca sa nestará oto, či dáva mlieko dobrým alebo zlýmľuďom. Pravda, keď bude žiť medziľuďmi, ktorí sa nemajú radi, bude tou-to atmosférou zasiahnutá tak, že budedojiť horšie; ale to nebude výsledkomjej vedomého rozhodnutia.

Poznávanie vyšších právd a vní-manie krásna sú duchovnými potreba-mi človeka. Žiadne zviera však netrpítým, že sa nemôže zúčastniť filozofic-kých diskusií; ani nikto nevidel eštekoňa, ktorý by namiesto prikurovanejstajne s pravidelným prísunom ovsadal prednosť stajni s umeleckými ob-razmi alebo s výhľadom na more.

Podľa Prieura však “Cit pro hud-bu mají také krávy. Zjistili to američtíchovatelé dobytka, když zkusili vchlévech pouštět z reproduktorů sym-fonické skladby. Krávy pod dojmemnádherné hudby začaly víc dojit a

mléko bylo lepší kvality. S hudbourockovou však pokus dopadl kata-strofálně.”

Zabudol však povedať, že žiadnajalovica ešte nezložila žiadnu symfó-niu. Uvádza síce príklad myši, ktorási v starom piáne urobila hniezdo zfarebných kusov plsti v tvare ruže. Av-šak predpoklad, že myš k tomu viedličisto estetické pohnútky, by bol viery-hodný iba vtedy, keby tá ruža nebolazároveň hniezdom pre jej mláďatá.Bobor si stavia hrádze, hraboše nory,vtáci hniezda - a to všetko má v sebenepochybne kus estetiky. Ale len člo-vek stavia také diela, ktoré nemajúžiaden praktický zmysel, ale len zmy-sel estetický.

VLÁDCOVIA ZVIERACÍCH DRUHOV

Aby sme však teraz porozumelizvieracej bytosti naozaj správne, mu-síme tu vysvetliť ešte jednu vec. Sútotiž známe prípady, kedy zvieratá vy-konávajú niečo, čo má skutočne vovzťahu k človeku svoj morálny roz-mer. Napríklad delfíni, ktorí zachra-ňujú topiaceho sa človeka. Brehmovživot zvierat, ale aj iné staré príbehy,ktoré čerpajú zo života, sú plné príkla-dov, ako zvieratá v divočine niekomupomohli, a niekomu inému zase po-mohli zo sveta - a v tých príbehoch saprejavuje akási pozoruhodná múdrosťči prozreteľnosť osudu. Rozprávky súplné príbehov, kde zvieratá pomáhajúdobrým v boji proti zlu, ale aj naopak.Rozprávky však obsahujú hneď aj vy-svetlenie: každý zvierací druh má svoj-ho vládcu: kráľa jeleňov, kráľa hadov,kráľovnú lesného vtáctva atď. Keďhrdina pred nimi dobre obstojí, títo za-riadia, aby mu zvieratá boli napomoci.

V Hermasovom pastieri, apokryf-nej knihe, ktorá bola kedysi súčasťouNového zákona, sa spomína príbehbývalého otroka Hermasa, ktorý žil vRíme v 2. storočí a mal videnie: zjavi-la sa mu bielo odená panna, v ktorejspoznal Cirkev. Rozprával jej, že stre-tol strašlivé zviera a vyviazol z jehopazúrov len vďaka Hospodinovej mo-ci. Zjavenie mu odpovedalo: “Ak simu šťastne unikol, znamená to, že sivložil svoje trápenie na Hospodina aže si mu otvoril svoje srdce, lebo siveril, že pre teba niet inej záchrany,ako meno Najvyššieho. Preto zoslalHospodin jedného z anjelov, ktorídbajú o divokú zver, anjela menom

Cez tento duchovný článok svojejbytosti má človek spojenie k úplne iné-mu, nadprírodnému, morálnemu súc-nu, k svetu Ducha. Ako hovorí Her-mes Trismegistos, “človek je jedinábytosť na zemi, s ktorou Boh nad-väzuje spojenie.” Má v sebe pozem-skú aj nebeskú prirodzenosť, a je takspojovacím článkom medzi pozem-ským a duchovným svetom. Nie je anianjel, ani zviera, ale má v sebe z obochniečo, a mal by v sebe tieto dve zložkyharmonicky zlučovať.

Človek jediný sa môže modliť; zpozemských tvorov len on môže nad-viazať seba-vedomé spojenie s Bo-hom, resp. s jeho hierarchickými by-tosťami. Duch je u človeka nosite-ľom slobody, morálky, svedomia;prostredníctvom neho spoznáva več-né pravdy, v ňom má svoj zmysel preKrásno, Pravdu a Dobro.

Človek sa vyčlenil po prvý raz zozvieracej ríše vo chvíli, keď ochutnalzo stromu poznania dobrého a zlého.Pre zvieratá pojem dobra a zla nemázmysel. Lev nemá výčitky svedomiapre roztrhanú gazelu, ani paraziti súcitso svojou obeťou. Pre Jeana Prieuraje však nasledujúci príbeh dôkazom,že zvieratá svedomie majú:

“Dobrácký Astor si rád hrával smalými králíky... Nešťastnou náho-dou jednoho králíčka při hře zranila přinesl ho domů svým pánům. Paula Bernadetta se marně snažili zvířetipomoci, králík vkrátku odevzdal svoučistou dušičku Bohu. Zoufalý Astorze samých výčitek svědomí propadlzoufalství, večer odmítl žrát... Od tédoby začal Astor skučet, kdykoli za-

RENÉ DESCARTES: “ČO ZVIERATÁ ČI-NIA LEPŠIE, NEŽ MY, NEDOKAZUJE, ŽEMAJÚ DUCHA,... ALE SKÔR NAOPAK, ŽEHO NEMAJÚ VÔBEC, A ŽE V NICH PÔSOBÍPRÍRODA PODĽA USPORIADANIA ICH OR-GÁNOV. ”

35

Tégri. Ten zavrel šelme papuľu, abyti neučinila nič zlého.”

Aj zvieratá majú teda duchovnúinteligenciu; ale táto jednak nie jevtelená na fyzickej úrovni, ale na-chádza sa nad nimi, vo sfére astrál-nej; jednak nepatrí jednotlivým zvie-ratám individuálne, ale je spoločnácelému druhu. Týmito inteligenciamisú tzv. dévovia, potomkovia duchovpohybu (dynameis), čiže piateho an-jelského chóru, ktorí sú zároveň du-chovnými inteligenciami planét v na-šej slnečnej sústave. Zvieracie druhymajú teda skupinové ja, ktoré sa na-chádza na planétach, v astrálnej sfé-re. Anjelský vládca, déva, je tou seba-vedomou bytosťou, ktorá žije a pôso-bí v jednotlivcoch svojho druhu, ceznich zbiera skúsenosti a vyvíja sa:“Aby sme našli usporiadavajúcu by-tosť úľa alebo mraveniska, nemôže-me zostať stáť vo svete, v ktorom vče-ly alebo mravce žijú, pokiaľ ide o ichfyzické telá. Vedomý duch sa musíihneď hľadať v inom svete. Taký ve-domý duch, aký u človeka žije vo fy-zickom svete, musí sa hľadať pre me-nované zvieracie kolónie vo svetenadzmyslovom. Keby sa človek mo-hol svojím vedomím pozdvihnúť dotohto nadzmyslového sveta, tak by tumohol pozdraviť “ducha mravcov”alebo “ducha včiel” s plným vedo-mím ako svoju sesterskú bytosť. Vi-diaci to aj skutočne môže.” 7

Celkom originálnym, vedeckýmpostupom “zdola” odhalil tieto inte-ligencie anglický botanik Rupert Shel-drake. Pri svojich pokusoch s rast-linami a zvieratami prišiel na to, žeskúsenosť jednotlivca nejakého zvie-racieho druhu sa musí ukladať nie-kde mimo fyzickú sféru, odkiaľ ju po-tom čerpajú všetci jednotlivci tohodruhu a stáva sa tak spoločným ma-jetkom celého druhu.8 Túto kolektív-nu mimofyzickú inteligenciu zviera-cích a rastlinných druhov označil me-nom morfogenetické (tvarotvorné)pole. Tým neobjavil, pravda, nič iné,ako poznatok, ktorý bol v ezoterickejvede známy už odpradávna; ale terazbol po prvý raz v dejinách odhalenývedeckým postupom.

JASNOVIDNOSŤ ZVIERAT

Práve preto, že zvieratá nemajúsvoje ja na fyzickej úrovni, sú - narozdiel od človeka - prirodzene jasno-vidné. Sú otvorené vnemom zo svoj-ho astrálneho a éterického okolia; amôžu vnímať (nie chápať!) aj bytosti,ktoré tam pôsobia. Týmito bytosťami- pre človeka neviditeľnými - bývajúzvieratá vedené a usmerňované. Prí-kladom na to sú kone, ktoré bezpečnenájdu cestu úplne neznámou krajinou,v ktorej sám jazdec je stratený. Aleboobdivuhodná orientácia sťahovavýchvtákov, ktorá pre ornitológov zostávazáhadou. Sheldrake popisuje experi-menty s poštovými holubicami: zavä-zovali im oči, vyoperovávali všetkymožné orgány, dezorientovali v centri-fúge, odvážali na vzdialené miesta,premiestňovali ich domáce holubníkyo stovky kilometrov inde - ale holubi-ce do nich vždy bezpečne trafili bezohľadu na všetko. Z hľadiska materia-listickej vedy niečo nemožné. Ornito-logickou záhadou je aj to, ako môžekŕdeľ vtákov v lete udržiavať formá-ciu. Zistilo sa totiž, že koordináciamedzi jednotlivými vzdialenými kríd-lami formácie sa odohráva v časemenšom ako 1/17 sekundy. Ornito-lógovia považujú za vylúčené, aby savtáci medzi sebou mohli v takom krát-kom čase dorozumieť o zmene smeru.

My, pravda, poznáme odpoveď.Vtáci sa nemusia dorozumievať medzisebou navzájom, lebo sú vedené zvon-ku - jednou vzdušnou bytosťou, ktoráfunguje ako “veliace ja” celého kŕdľa.Táto pôsobí priamo do ich astrálnychtiel určitými pocitmi alebo jednodu-chými myšlienkovými formami.

Prírodné bytosti takto upozorňujúzvieratá aj na nebezpečenstvo blížia-cich sa živelných pohrôm: zosuvy pô-dy, výbuchy sopiek, zemetrasenia, ura-gány, záplavy... Preto chovanie zvieratbolo vždy dobrým indikátorom blížia-ceho sa nebezpečenstva. V štvrtej kni-he Mojžišovej máme na to prekrásnypríklad: oslica proroka Baláma uvide-la pred sebou vyššiu bytosť, anjela, avzpierala sa ísť ďalej po ceste. Balámanjela najskôr nevidel a trikrát nepo-slušnú oslicu zbil. Až keď sa mu otvo-rili oči a aj on uvidel anjela, pochopil,že konal nesprávne. (4M 22:21-35)

Nikto teda nehovorí, že by sa vsprávaní zvierat neprejavovala určitáinteligencia, prezieravosť, ktorá môže

VYOBRAZENIE Z KNIHY VÁCLAVAFROSTA A VÁCLAVA KOŤÁTKA “ČLO-VĚK V PODOBENSTVÍ”, PRAHA, 1846.

OBR. 1: »MYSL, CHTÍČ A CIT JA-KOŽTO DUCHONÍ NÁSTROJE POTŘEBUJÍMISTRA, KTERÝ BY JICH UŽÍVAL. TÍM JEJÁ, OSOBA, NA NIŽ ČLOVĚK UKAZUJEPRSTEM. LINIE VYBÍHAJÍCÍ ZE STŘEDU KHLAVĚ, PRAVÉ RUCE A SRDCI UKAZUJÍ,ŽE JÁ SE NACHÁZÍ VE SPOJENÍ S MYSLÍ,CHTÍČEM A CITEM.«

OBR. 2: »CELÝ ČLOVĚK V PODO-BENSTVÍ. VNĚ KRUHU JSOU SMYSLOVÉOČI, UŠI, NOS ATD. SRDCE JE SPOJENOŽILAMI, CÉVAMI ATD. S VNITŘNÍMIORGÁNY. VE VNITŘNÍ KRUŽNICI JSOU DU-CHOVNÍ OKO (MYSL), DUCHOVNÍ RUKA(CHTÍČ) A DUCHOVNÍ SRDCE (CIT).VPROSTŘED BOD, OSOBA, JÁ, MAJÍCÍSVOBODNOU VŮLI.«

OBR. 3: »ŽIVOČICH V PODOBEN-STVÍ. PODOBÁ SE PONĚKUD ČLOVĚKU,ALE NAMÍSTO JÁ JE TU PRST SVOŘITELE,RUKA, KTERÁ ŽIVOČICHA NUTÍ ČINIT TO,“CO CHCE PŘÍRODA”. «

7 Rudolf Steiner: Z akašickej kroniky.Výjde vo vyd. Sophia v roku 1997.

8 Rupert Sheldrake: The Presence ofthe Past. Fontana, London. 1989. Pozriaj Sophiu 3: Rupert Sheldrake: Sedmexperimentů, které mohou změnit svět.

36

mať aj morálny význam, alebo dokon-ca určitá estetika; ale táto inteligencianepatrí týmto zvieratým samotným,ale iným bytostiam, ktoré sa taktoprostredníctvom nich prejavujú. Opa-kujem však: zviera nemá v sebe žianumorálnu ani estetickú substanciu,nemá ducha; a preto nerozoznávadobro a zlo! Všetko morálno a estetič-no sa nachádza vo vzťahu k zvieraťumimo neho a nad ním.

Keď si privedieme na myseľ taképríklady, ako pavúka - čiernu vdovu,ktorého samička, hneď potom, čo jusamček oplodní, ho zamotá do pavu-čín, vstrekne mu jed, a odloží si ho došpajzy medzi ostatné muchy, pretožeteraz už nemôže byť užitočný ničíminým, len ako potrava pre jej budúcepotomstvo; alebo levicu, ktorá odsúdina smrť dve zo svojich štyroch levíčat,lebo tuší, že bude slabý rok, a viac akodve by sa poriadne neuživili... hneďstratíme ilúzie o moralite zvierat a po-chopíme, že príroda sama nerešpek-tuje zviera-jednotlivca ako samostat-nú duchovnú individualitu s vlast-nou dôstojnosťou; ale záleží jej lenna prežití druhu. Inteligencii druhu jejedno, či získava skúsenosti prostred-níctvom toho alebo onoho levíčaťa,lebo všetky sa nakoniec zhromaždiav jednej a tej istej skupinovej centrále,či morfogenetickom poli. Jednotlivézvieratá sú dévovi druhu asi toľko,ako človeku bunky jeho tela: obetovaťniektoré je prípustné v záujme celku.

V Prieurovej knihe sú zachytenédesiatky príbehov jasnovidnosti zvie-rat; uvádza množstvo príkladov, akozvieratá vedeli vycítiť úmysly ľudíalebo predvídať udalosti; ako jedenpes náhle zosmutnel, keď sa o ňompovedalo, že je škaredý; a iný sa začalschovávať, keď začul, že uvažujú ojeho utratení. Zvieratá predvídajú vo-pred také veci, ako autohaváriu, pre-trhnutie priehrady, výbuch bomby...Z toho však nemôžeme vyvodzovať,ako to urobil Prieur, že psi sú “dobrípsychológovia”, že rozumejú človeku,že sú “polygloti” a rozumejú všetkýmcudzím jazykom alebo ich schopnos-ti označovať ako “prorocké”. Pes vô-bec nerozumie syntaxi a gramatikežiadneho jazyka; ale vníma jeho zvu-

kovú stránku a intonáciu, spolu s kva-litou emócií a jednoduchými myšlien-kovými útvarmi, ktoré sú k nemu vy-sielané. Rozumie síce ihneď, ale nievšetkému; ale len tomu, čo dáva vkontexte jeho psačieho života dajakývýznam. Zbytočne by ste na psa tele-paticky prenášali Platónove dialógy.

Niektorí milovníci zvierat však idúdokonca tak ďaleko, že chcú v telepa-tických schopnostiach zvierat vidieťurčitý vyšší civilizačný stupeň. V ta-kom prípade by sme za “vyšší civili-začný stupeň” a “proroka” museli po-važovať aj rozhlasový prijímač, kto-rý sa mimozmyslovo dorozumieva srozhlasovým vysielačom, a denne vo-pred prorokuje udalosti, ktoré sa ma-jú stať. Tvorcom týchto duchaplnýchspráv však nie je rádio samotné, aleiné bytosti, ktoré ho vďaka jeho us-pôsobeniu môžu používať ako pros-tredníka.9

DOKÁŽU BYŤ ZVIERATÁ CNOSTNÉ?Zaujímavé sú v tomto smere skúse-

nosti z deratizácie sýpok v Nemecku.Jeden profesionálny “potkaniar” si po-vedal, že rozmiestňovať misky s je-dom nemá veľký význam, lebo vždyzahynie iba časť krýs a ostatné sa do-množia. Rozhodol sa teda krysy naj-prv kŕmiť, a keď mu už dôverovali,tak ich jedného dňa všetky naraz otrá-vil. Po čase sa však stalo, že aj na iných,nových miestach, kam prišiel, krysyo ňom už “vedeli”, a vysielali vždylen určitý predvoj, ktorý sa najedol, a

až keď sa tým nič nestalo, prichádzaliďalšie. To znamená, že inteligenciadruhu v tomto prípade vedela, o čoide, ale jednotlivá krysa nie; inak byneochutnávala jed.

Prieur v takýchto prípadoch vidíslobodné, uvedomelé rozhodnutiezvieraťa-jednotlivca hrdinsky sa obeto-vať v prospech širšieho spoločenstva.Opisuje prípady delfínov, mačiek apsov, ktorí zomreli od žiaľu, keď odi-šiel ich pán. Alebo prípad cirkusovéhoopičiaka, ktorý spáchal samovraždu,keď akrobatka, ktorá s ním vystupo-vala, zmenila zamestnanie. Prirovná-va toto k nešťastným láskam z obdo-bia romantizmu, ako k Rómeovi aJúlii, a zakončuje: “Ušlechtilost a dů-stojnost zvířat se nejvíc projevuje vechvíli, kdy tento svět, který spolu snámi obývají, opouštějí.” Alebo prí-pady opustených psov, ktorí sa aj de-sať rokov stále vracali na miesto, nazastávku autobusu alebo do prístavu,kde posledný krát videli svojho pána.Prieur dáva túto zvieraciu “vernosť”za príklad - za ideál ľuďom: “Zvířatajsou schopni toho základního, totižlásky. V nejčistším smyslu toho slova.Lidská láska je křehká, vydaná na mi-lost a nemilost nešťastnému slovu, se-bemenšímu otřesu, výkyvu nálady.Zvířecí láska je stálá. Dává-li se, pakje to jednou provždy, až do smrti, adokonce až za hrob... Na Zemi exis-tuje jen trojí láska, kterou si můžemebýt naprosto jistí: láska boží, láskamateřská a láska zvířete.”

Uvedené prejavy však nemožno uzvierat pokladať za následok slobod-ného rozhodnutia! Vo svete zvierat nieje nič slobodné! Keď aj zviera v neja-kej kritickej situácii zahynie, nie je topreto, že by vnútorne malo viac mož-ností, a ono sa slobodne rozhodlo obe-tovať v mene nejakého vyššieho ideá-lu. Zahynie nie preto, že sa slobodnerozhodlo, ale práve preto, že je ne-slobodné. Zviera je celkom nesenésvojimi emóciami, ktoré ho práve ro-bia neslobodným, ktorým nemôžeodolať, aj keby to malo mať tie naj-horšie následky.

Keď si niekto - proti svojej vôli -privodí smrť, pretože nevie odolaťdroge alebo poháriku - možno to po-kladať za hrdinskú smrť? Keď niektozabil preto, že nevedel ovládnuť návalhnevu, možno to klasifikovať ako činodvahy? Keď niekto vytrvale obťažu-je nejakú ženu, lebo ho ženú pudy, je

KONFUCIUS: BYŤ CNOSTNÝ ZNAME-NÁ BYŤ VNÚTORNE SLOBODNÝ. ĽUDIA ZO-TRVÁVAJÚCI V ZLOSTI, V STRACHU, VOVÁŠŇACH NIE SÚ SLOBODNÍ.

9 Predseda Lyonskej parapsychologickej spoločnosti F. Gouron mal psa Ajaxa,ktorý dokázal sčítať, odčítať, deliť, násobiť, ba aj odmocňovať. Udrel labkou toľ-kokrát, koľko bol výsledok. Vedel dokonca odpovedať na ľubovoľnú otázku o živote,na ktorú sa dalo odpovedať áno-nie; avšak nikdy nie na také otázky, na ktoré nevedelodpovedať ani pán Gouron. Ten totiž Ajaxa pri odpovedi telepaticky inštruoval.

37

to prejav vytrvalej, vernej lásky? Činie je mierou lásky skôr obeť? Či nieje hrdinom práve ten, kto zvládne sebasamého? Keď si nejaké dievča pustíplyn preto, že jej vytúžený nemá o ňužiaden záujem, je to znamenie veľkejlásky? A čím je tak svojmu milémuužitočná? Načo je to? Či to nie je skôrprejav sebaľútosti, egoizmu, neuspo-kojenej žiadosti vlastniť, alebo dokon-ca snahy upútať pozornosť? Je opičia-kova depresia, v ktorej si privodilsmrť, prejavom jeho slobody alebo je-ho neslobody?

Prieur opisuje prípad vtáka, ktorýnevedel opustiť svoju zastrelenú druž-ku - a stal sa preto sám obeťou poľov-níkov: “Pták se blížil... nic nedbajeve své lásce na hrozící nebezpečí.”Vrany, ktoré obstarávali potravu presvoje nemohúce, slepé sestry. Bocia-na, ktorý mal na jeseň odletieť s ostat-nými, ale na nárek svojej zranenej druž-ky sa vrátil: “Podlehl srdceryvnémunářku opuštěné družky, zamířil zpát-ky, snesl se dolů a za jásotu přihlí-žejících usedl do hnízda vedle ní. Lás-ka, altruismus, svobodná volba pře-vládly nad biologickým pudem.” Ale-bo samičky, ktoré “zůstávají odhod-laně sedět v hnízdě a nechají do sebestřílet”, ale neopustia svoje mláďatá.

Prieur tu hovorí o “důkazech zví-řecí ušlechtilosti v obraze jejich stoi-cismu a lásky mateřské.” Lenže zvie-ratá tieto veci nerobia z nejakého slo-bodného filozofického presvedčenia,ale preto, že nemôžu inak! Sociálneväzby v zvieracích spoločenstvách súzaložené na týchto inštinktívne spúš-ťaných emóciách, a fungujú právepreto tak dobre, že zvieratá nemajúmožnosť týmto emóciám odolávať.Keby samček a samička mali nejakúmožnosť svoje rodičovské inštinktypotlačiť, a aj tak by sa ešte z nejakýchdôvodov vrátili k svojim mláďatám,potom by sa azda dalo hovoriť o slo-bodnom rozhodnutí a možno aj o láske.

Prieur uvádza príklad kocúra, kto-rý potom, čo jeho pán narukoval, pre-stal chytať myši, stratil chuť do jedla,nečistil si kožúšok a nejavil záujem omačky - ako príklad asketického seba-ovládania a prekonanie biologickéhopudu: “On, takový proutník, pohrdaldokonce i okolními krasavicemi se

svůdnými kožíšky.” Aj človek niekedystratí chuť do jedla, a vôbec do života,ale nie preto, že by sa z neho stal zdr-žanlivý svätec, ale preto, že je v tejchvíli plný nejakých iných, depresív-nych emócií.

JE ZVIERA SLOBODNÉ?“V jednom klášteře museli bratří,

kteří přišli k jídlu po stanovené době,zazvonit na zvonec a kuchař jim jíd-lo podal otočným okénkem. Hlídacípes Hasdrubal, kterého mniši špatněživili, si všiml, jak to chodí; napadloho zatahat za zvonec také. Zazvonil,ozvalo se zaskřípění a před ním seobjevil vrchovatý talíř. Příjemnázměna proti obvyklé hubené stravě!Bohužel nedokázal ovládnout svoulačnost a tahal za provaz tak často,že se kuchař začal divit, čo že je po-řád tolik opozdilců. Vykoukl okénkema spatřil provinilce, třímajícího do-sud v tlamě konec provazu.”

Tento príbeh uvádza Prieur akopríklad veľkej inteligencie zvierat; pri-tom si však nevšíma to, čo je na tomtopríklade oveľa podstatnejšie: že pesnedokázal ovládnuť svoj apetít a ťahalza povraz dovtedy, kým ho nechytili.

Že zvieratá nedokážu ovládnuťsvoje emócie, sa pozná okamžite, keďsú vytrhnuté zo svojho prirodzenéhoprostredia. Ošípaná sa naje tak, žesa môže už len zvaliť v chlieve, lebosa už neudrží na nohách. Keby chápa-la, že ju zarežú tým skôr, čím skôr savykŕmi, asi by sa snažila nejesť. Aleani tak by asi nevedela ovládnuť svojuchuť do jedla. Orangutani v zoo, kto-rých pustili k neobmedzenému množ-stvu potravín, zomreli na nič-nerobe-nie a obezitu. Ruský psychiater Vla-dimír Levi opisuje experiment s krysa-mi, ktorým bola zavedená elektródado mozgu. Pomocou pedálov malimožnosť stimulovať svoje mozgovécentrá rozkoše. Krysy tlačili pedál ažkým nezomreli vyčerpaním.

Zviera nie je vo vzťahu k svojímemóciám slobodné; nemôže o nichrozhodovať. Zviera vôbec nemôžepodnecovať nejaké emócie vo svojomvnútri aktívne, samo zo seba, ale môžea musí prežívať emócie len na pod-nety zvonka,10 v súzvuku s biorytma-

DÔKAZ, ŽE PLOSKULICA NEMÁ DU-CHOVNÚ INDIVIDUALITU. KEĎ PLOSKULI-CU ROZREŽEME NA DVE ALEBO TRI ČAS-TI, KAŽDÁ ČASŤ SA REGENERUJE A DO-RASTIE NA CELÚ PLOSKULICU. KEBYPLOSKULICA MALA INDIVIDUÁLNE JA, SPO-JENÉ S FYZICKÝM TELOM, V KTOREJ ZREGENEROVANÝCH ČASTÍ BY ZOSTALO?PLOSKULICE MAJÚ SKUPINOVÉ JA, KTORÉNIE JE VTELENÉ NA FYZICKEJ ÚROVNI.mi prírody a v rytme kozmických te-lies. Mnohé druhy sa napríklad páriavždy pri splne Mesiaca, iné v urči-tom ročnom období. Taká ryba sinemôže povedať, že sa bude páriť ino-kedy, ako pri splne Mesiaca, alebojeleň, že sa nebude páriť v ruji; lebovtedy prežíva nutkanie páriť sa a ino-kedy ho jednoducho neprežíva.

Len čo je zviera zo svojich priro-dzených súvislostí vytrhnuté, ukážesa, že nemá žiadne vlastné ja, žiadnejednotné veliace centrum, ktoré by do-kázalo ukázňovať a udržiavať jehoduševné sily v rovnováhe, a rýchloupadne do nejakého extrému, ktorýsa mu stane osudným. Zvieracie jasú na planétach; odtiaľ je ich emo-cionálny život riadený.

Teda: ten podstatný rozdiel medzičlovekom a zvieraťom nie je ani takv tom, že by zvieratá nemali “dušu”,že by nič necítili, neprežívali, ale vtom, že tieto duševné sily u zvieraťanie sú nikdy slobodné!11

Ani u človeka sprvu nie sú slobod-né; aj človek, kým sa ešte v duchunezobudí, podlieha vplyvu planét. Aleľudská duša má možnosť sa vyslobo-

10 Rozumejte dobre! Ak napríklad pes spí a niečo sa mu sníva, alebo je v miestnos-ti, kde sa nič nepohlo a on vyskočí a šteká - nie je to reakcia na žiaden podnetzvonka, z fyzického sveta - ale na podnet zvonka, z astrálneho sveta; lenže stále tunejde o iniciatívu zvnútra, z vlastného ja! - ale len o reagovanie na podnety.

38

zvierat” ako Prieur, je dokonalé nepo-chopenie veci. V tom je dôstojnosťčloveka, že tou časťou svojich dušev-ných síl, ktoré odpútal od tela, môžemyslieť, čo chce, môže byť verný úpl-ne inému, nadprírodnému, morálnemuporiadku, bez ohľadu na potreby svo-jich orgánov; že môže byť spravodlivý,čestný, dôveryhodný. Česť, spravodli-vosť a dôstojnosť zvieraťa však končítam, kde telesný pud od neho požadujeniečo iné.

MAJÚ ZVIERATÁ IDEÁLY?Zviera teda prežíva fyzickú bolesť

ešte viac, ako človek; zato však nikdynepozná bolesť noogénnu: bolesť zmorálneho konfliktu alebo z neexisten-cie zmyslu života. Jean Prieur si všakani tu nedá pokoj a chce dokázať, žezvieratá ani v tomto smere za luďminijak nezaostávajú. Uvádza príkladprasaťa Ernesta, ktoré vraj malo nábo-ženský vzťah k svojmu pánovi: “Er-nest pána zbožňoval a chodil mu vpatách tak oddaně, že mu div nepod-razil nohy. Jednou ráno jako obvykleErnest ne a ne z chlívka. A tak ho zou-falý Gilbert zlostně přetáhl holí pohřbetě. Ernest dlouze zakvičel, sedlsi a dost, ani hnutí - učiněné ztělesně-ní němé bolesti.” Prieur uisťuje, žeprasa nemalo poškodenú chrbticu, alezomrelo sklamaním: “Prase se přesveškerou péči nevzpamatovalo, na-opak ztratilo dřívější chuť do života.Víc než tělesná bolest je ranil Gilber-tův hněv. Neutrpělo šok fyzický, alemetafyzický. Zhroutil se mu svět, ne-boť zjistilo, že jeho idol, jeho bůh Člo-věk není dobrý. Nemělo ovšem tak do-cela pravdu, protože Gilbert starost-livě pokračoval v léčbě. Ernest si tonejasně uvědomoval a jeho existenci-ální úzkost tím ještě rostla. Je tedybůh dobrý, nebo zlý? Máme ho milo-vat, nebo se ho bát? Nesnesitelné di-lema. Prase Ernest se z toho naprostozhroutilo.”

Zviera nemá ideály!! Zviera sa ne-modlí, nemedituje, nepracuje na se-be, aby sa z toho, čím je, stalo niečíminým. Zviera buď niečo prežíva vo svo-jej astralite, a potom tým aj je, aleboto neprežíva, a potom ho to netrápi.Nemá žiadne nadja, ako človek, nieje v konflikte samo so sebou, a nemô-že ani nikdy “prekonať samo seba”.

ZDÁ SA MI, ŽE ŽI-VOT BEZ BRAHMAČAR-JE (SEBAOVLÁDANIA,ZDRŽANLIVOSTI) JEPLYTKÝ A ŽIVOČÍŠNY.ZVIERAŤU NIE JE ODPRÍRODY DANÉ, ABYSA VEDELO OVLÁDAŤ.ČLOVEK JE ČLOVEKOMPRETO, ŽE JE SCHOP-NÝ SEBAOVLÁDANIA AŽE HO PRAKTIZUJE. M. K. GÁNDHÍ

zvířata tak blízká.” Akokeby človek bol tým ľud-skejší, čím viac podliehasvojim emóciám!

Niet pochýb o tom,že zviera prežíva bolesť;naopak “práve preto, žeduševné prežívanie je uzvieraťa tak tesne púta-né k telesnosti, bude satoto duševné prežívanieomnoho hlbšie vžívaťdo narušenej telesnos-ti, než u človeka... pre-

to u človeka bolesť, spôsobená iba te-lesnými pomermi, celkom isto nemôžebyť taká mučivá a dušu drásajúca akou zvieraťa... Sú to naprosto nepodlo-žené reči, ktoré hovoria o tom, že bo-lesť u človeka môže byť väčšia ako uzvieraťa. Bolesť je u zvieraťa omno-ho hlbšia a omnoho viac dušu na-plňuje, než ako to môže byť u čistetelesnej bolesti človeka.” 12

To vidíme aj na malom dieťati, kto-rého duševnosť je ešte celkom vplete-ná do telesnosti, a je v tom podobnézvieratkám, ako intenzívne prežívasvoje fyzické procesy, ako je neschop-né nerozplakať sa, keď si napr. udriekoleno. Ale dospelý človek zakladásvoju slobodu na tom, a čerpá svojudôstojnosť práve z toho, že sa nene-chá svojimi fyziologickými procesmizotročovať. Indiáni si vážili ako mužatoho, kto pri lámaní na kole dokázalznášať bolesť bez mihnutia oka. Zná-šanie fyzickej bolesti s vnútornou ne-pohnutosťou slúžilo u indiánov akoskúška dospelosti. A pretože žena jesvojím duševným prežívaním o niečoviac ponorená do svojej telesnosti, ho-vorili potom takému bojovníkovi, kto-rý to nedokázal, že je ako “squaw”,“zženštilý”.

Zviera prežíva svoju telesnosť ce-lou svojou dušou. Človek, čím viacje človekom, je od svojej telesnosti od-pútanejší. Z dejín poznáme príkladysvätcov-mučedníkov, ktorí v posled-ných chvíľach pred smrťou už necítiližiadnu bolesť, lebo sa celkom odpútaliod tela. V tom je pravý obsah pojmuvznešenosti: že človek sa povznesienad podmienenosť všetkými hmot-nými a telesnými potrebami, nad zá-vislosť od všetkého nižšieho a mali-cherného, že zostáva vnútorne nepo-hnutý! Ale hovoriť o “vznešenosti

diť, ak chce; má možnosť sa osamo-statniť z rytmov prírody. Človek ne-musí prežívať vždy práve len to, čo odneho chcú jeho biologické funkcie, alemôže časť svojich duševných síl odsvojho fyzického organizmu odpútať- a používať ich nezávisle.

Človek môže napríklad sexuálnežiť celý rok, bez ohľadu na fázy Me-siaca, ak chce, alebo zvoliť aj celibát,ak nechce. Jeho biologické funkcie odneho môžu chcieť, nutkať ho k niečo-mu - a on môže chcieť niečo iné! Topráve u zvieraťa nie je možné! Zvierasa nikdy nemôže dostať do konfliktusamo so sebou! Niet v ňom žiadnehovyššieho ja, ktoré by sa mohlo dostaťdo konfliktu s jeho nižším ja. Zvieraje cele svojou astralitou a niet v ňomvnútri už ničoho ďalšieho, čo by sa sjeho pociťovaním mohlo dostať dokonfliktu, ako u človeka, ktorý sa mô-že dostať do konfliktu so “zvieraťomv sebe”. Preto aj pojmy ako silná vô-ľa, sebekázeň, cnosť nedávajú v sú-vislosti so zvieratami žiaden zmysel.Len to možno nazývať skutočne vôľou,keď človek vládne svojim emóciám - niekeď je nimi len pasívne unášaný.

AKO ZVIERATÁ PREŽÍVAJÚ BOLESŤ

Prieur má však naprostý zmätok otom, čo vlastne robí človeka človekom.Snaží sa dokázať podobnosť medzizvieraťom a človekom práve tým, žeukazuje, ako intenzívne zviera prežívafyzickú bolesť: Medvieďa, ktoré pla-kalo ako malé dieťa, pretože kruh za-pustený v nozdrách mu pôsobil neu-stálu bolesť; šialený pohľad opice, kto-rú držali celé mesiace nehybne, “srdce-ryvný skřek” zasiahnutého vtáka atď.“Zvířecí bolest vydává stejný křik ja-ko bolest lidská. Proto jsou nám...

11 Zviera nie je nikdy slobodné, ani keď je na slobode. Je vždy vedené buď človekom alebo/aj vyššími bytosťami. Preto aj názov ochranár-skeho hnutia “Sloboda zvierat” nie je veľmi vhodný. Keby zviera bolo naozaj slobodné, bolo by nedôstojné, aby bolo majetkom svojho pána.Keby bolo slobodné, muselo by niesť aj zodpovednosť; a potom policajt by neudeľoval pokutu majiteľovi psa, ale psovi samotnému.

39

myslí niečo nové. Lebo jej schopnosťvyrábať papier je zabudovaná priamodo jej fyzického vybavenia, ktorú ge-neticky dostáva už pri narodení odsvojho druhu. Včela nemôže vo svo-jom prežívaní prekročiť rámec svojejfyzickej organizácie. To mal na mys-li Goethe, keď povedal, že “zvieratású poučované svojimi orgánmi” ale-bo Descartes: “Čo zvieratá činia lep-šie, než my, nedokazuje, že majú du-cha,... ale skôr naopak, že ho nemajúvôbec, a že v nich pôsobí príroda pod-ľa usporiadania ich orgánov. Tak akovidíme, že hodiny, zostrojené z kolie-sok a pierok dokážu odpočítavať mi-núty a merať čas presnejšie než my snašou múdrosťou.”

Prieur však nepochopil Descarto-ve prirovnanie k automatom, a rozhor-

čuje sa: “upřel zvířatům jakýkoli psy-chický život a prohlásil, že jejich jed-nání je automatické, vedené čistě jenhrou živočišných fluid.” Descartesvšak nemal v úmysle prirovnávať zvie-ratá doslova k mechanickým automa-tom, ako kukučkovým hodinám a pod.Nepopieral, že by mali pociťovanie,psychiku; ale chcel poukázať práve nato, že psychický život zvieraťa nie jeslobodný, ale vždy vedený onou hrouastrálnych fluid, o ktorých sme hovo-rili, a tak zviera je niečo ako psychickýautomat. Uvedomme si, že aj psychic-ký život človeka môže byť automatický,kým sa v ňom nerozžiari iskra ducha.

Prieur však nie je prvý, kto Des-carta pochopil nesprávne.Descartovo prirovnanie ne-pochopil v pôvodnom význa-

me slova neskôr ani Voltaire. Vo svo-jom Filozofickom slovníku ho ironi-zuje: “Odpovedz mi, strojár, usporia-dala príroda všetky citové orgány vtomto živočíchovi na to, aby necítil?Má nervy, aby bol bezcitný?... Akáúbohosť, aká chudoba ducha tvrdiť,že zvieratá postrádajú vedomosti acit, že vykonávajú svoje úkony stálerovnakým spôsobom, že sa ničomunenaučia, v ničom nezdokonalia atď!Akože, tento vták, ktorý stavia svojehniezdo do polkruhu, ak ho pripevňu-je k stene, a do štvrťkruhu, ak je v ro-hu, a v celom kruhu, ak ho stavia nastrome, ten vták že robí všetko rovna-ko? Tento poľovný pes, ktorého si potri mesiace cvičil, nevie toho po uply-nutí tohto času viac, než keď si ho za-čal učiť? Ak učíš čížika pieseň, opaku-je jej nápev okamžite? Nepotrebuješdosť dlhý čas, kým ho ju naučíš? Ne-pozoroval si, že sa mýli a opravuje?”14

Pravdaže. Ale my nesmieme za-mieňať každú duševnú odlišnosť hneďza duchovný vývoj! Pravdaže každézviera, aj každý človek, majú odlišnýobsah pamäti, pretože majú za sebourozdielne zážitky; a podľa toho aj roz-dielne reagujú. Ale tým, že niekto vy-mení jeden obsah pamäti za druhý, ale-bo si toho pamätá viac, nestáva sa týmešte z osoby osobnosťou; je možno in-formovanejší, ale nie nevyhnutne múd-rejší.

Podstatné je, že zviera nemôžetechcieť naučiť to, čo si vy zmyslíte,ale len istú špecifickú činnosť, ktoráje vopred daná, a len potiaľ, pokiaľmá pre ňu ten druh vrodenú kapacitu.Papagáj má vrodenú kapacitu pre za-pamätanie zvukov v rozsahu asi 20slov. Túto kapacitu môžete využiť ale-bo nechať nevyužitú. Ale nemôžetevymýšľať nič nové. Nemôžete učiťpsa spievať a čížika stopovať líšku.

Rudolf Stenier k tomu hovorí: “Čodokáže zviera v živote? Zviera dokážeto, čo mu umožňujú jeho orgány. Atak je zviera úzkostlivé, je odvážnealebo zbabelé, dravé alebo miernepodľa toho, ako sa Duch vylial do je-ho organizácie. V duševnom prežíva-ní zvieraťa sa zrkadlí tvorba Duchav orgánoch... Duchovná tvorba ... savyčerpáva v útvaroch orgánov,... vtom, čo si zvieratá priamo na svet pri-nášajú. Vyčerpáva sa to v tom, čo mápovahu druhu... To môže zviera lenmálo prekračovať... Čo prežíva zvie-ra duševne? Od narodenia do smrtimá zážitok svojho druhu, rodu.” 12

Zviera nemôže nikdy “zaprieť sa-mo seba a vziať svoj kríž... a stratiťsvoju dušu a nájsť ju!” (Mat 16:24,25)Zviera sa nemôže od svojej pocitovejduše oddeliť - lebo nič iné, ako dušu,nemá! Kristus, Jezuliatko je symbolomrodiaceho sa duchovného ja v človeku.Preto sú nezmyslom vývody Prieurovea Damienove, že “Ježiš Kristus zom-rel aj pre psov.” 13 Len človek si môžeurobiť vzťah ku Kristovi, pes nemáčím, a len cez človeka je potom umož-nená aj spása ostatného stvorenstva.

Prieur však celkom vážne venujekresťanským cnostiam zvierat celújednu kapitolu: “Byl jsem nemocný,a vy jste mne navštívili; byl jsem za-rmoucen, a vy jste mne utěšili; byljsem opuštěný, a vy jste mne milovali;umíral jsem zimou, a vy jste mne za-hřáli...” Nakoniec uvádza slepeckéhopsa ako dokonalý príklad kresťanské-ho sebaprekonania a uzaviera: “Pes uždokázal překonat svou původní divo-kost, člověka tento úkol teprve čeká.Já jsem skutečně z hloubi duše přes-vědčen, že pes se vyvinul zdárně,kdežto člověk ve svém vývoji až do-sud selhal... Tolik inteligence, dobrotya sebeovládání! Žasl jsem... a vzpom-něl jsem si na výrok Pierra Monnie-ra: Pes je nejvyvinutější ze všechživočichů.”

ZVIERA A DUCHOVNÝ VÝVOJ

Ako je to s vývojom zvierat? Akúmajú vlastne možnosť vyvíjať sa?

Človek, pretože má vlastné vyššieja, má možnosť individuálneho du-chovného vývoja. Zviera zatiaľ ne-dostalo slobodu vyvíjať sa duchovneako indivíduum, ale len ako druh.Jednotlivé zviera sa nemôže odtrhnúťod svojho druhu a postúpiť samo nanejakú vyššiu duchovnú úroveň; ne-môže byť “osvietené”. Čo sa zo životazvierat dá vydobyť na duchovnompoznaní, to je majetkom druhu, tedatej inteligencie, ktorá tomu druhu vlád-ne, a to sa opäť prenáša do fyziognó-mie celého druhu. Včely napríklad do-kázali vyrábať papier už milióny rokovpredtým, ako to po prvý raz dokázalčlovek. Dalo by sa teda povedať, žeboli v tomto smere pred nami, akodruh. Ale jednotlivá včela si nemôžepovedať, že ona bude stavať plásty zniečoho iného, ako z papiera, že vy-

ZVIERA NEMÁ VYŠŠIE JA, AKO ČLO-VEK. NEMÁ IDEÁLY. A NAOPAK: ŽIŤ BEZIDEÁLU ZNAMENÁ ŽIŤ AKO ZVIERA.

12 Rudolf Steiner: Ľudská duša a zvieracia duša.13 Michel Damien: L’Animal, l’Homme et Dieu.14 Voltaire: Filozofický slovník. Laichter, 1929.

40

AKO SA DUCHPREJAVUJE VO FYZIOGNÓMII

Nesloboda zvierat je tak daná užich fyziognómiou. Lev sa nikdy ne-môže stať vegetariánom, ani pavúkpriateľom múch. Sova sa nemôže roz-hodnúť, že bude viesť denný život.Zvieratá vedia robiť všetky činnostilepšie, ako človek; ale každé z nichvie robiť iba jednu, a žiadne z nichsi ju nemôže zmeniť za inú. Človekje vo všetkom nedokonalejší, vo všet-kom zaostáva: nikdy sa nevyrovná vbehu gepardovi, v plávaní rybe, v lie-taní vtákovi; nikdy nebude mať takýzrak, ako orol, také uši ako sova, takýčuch ako pes...

Končatiny všetkých zvierat sú špe-cializované na nejakú činnosť: tigermá drápy, krt lopatky, vták krídla, kôňkopyto. Ľudská ruka nie je ani dobrýmpazúrom, ani dobrým krídlom, ani ko-pytom, ani lopatkou, ani plutvou...Ale môže robiť z každej tejto čin-nosti trošku. Človek robí všetkohoršie, ale môže zato robiťvšetko! Orol už nevyryje nič vzemi svojím krídlom, ani rybanepobeží po plutvách...

To, že sa ľudská ruka ne-špecializovala na nič konkrét-ne, že je univerzálna, práve hl-boko súvisí s tým, že človek máducha. Horná polovica človeka,ktorá sa vzpriamila, odpútala odzeme, je totiž v službách tej poloviceduševných síl, ktoré sa odpútali odbiologickej organizácie a dali doslužieb ducha. Prostredníctvom rukyčlovek uskutočňuje svoje duchovnédiela.

Avšak zviera zostalo nevzpriame-né, na štyroch; zviera nemôže prežívaťseba nijako inak, ako to, čím je aj fy-zicky. Termit-bojovník nemôže, nežbojovať; termit-pracovník zasa lenpracovať; a ich kráľovná nemôže nič,len bezvládne ležať a plodiť potom-stvo. Tu je vidieť, že v takom termitis-ku žije jedna jediná inteligencia, ktorási v jednotlivých termitoch vytvárapodľa potreby len úzko špecializovanéorgány, nástroje, ako by to boli lenbunky jedného tela. A keď je termitis-ko v núdzovom ohrození ako celok,keď je potrebná evakuácia, začnú sarodiť úplne inak fyziologicky uspôso-bené termity, ktorých jediným účeloma aj jedinou možnosťou je splniť urči-tý krátkodobý účel a hneď na to zahy-núť. Kde tu títo majú svoju slobodu a

podílejí na věčnosti. Některá z nichse vrátila nás o tom ujistit.”

To, že možno pozorovať astrálnetelá zomrelých zvierat, však nie je dô-kazom ich nesmrteľnosti, ale len toho,že tieto astrálne telá si uchovávajú sú-držnosť ešte nejaký čas po smrti. Všet-ky hmotné telá, nielen fyzické, ale ajéterické a astrálne, sa musia skôr čineskôr rozpadnúť - bez ohľadu na to,či je to u človeka alebo u zvieraťa. Čosa z duše človeka stáva nesmrteľným,to je len to, čo sa počas života doká-zalo odpútať od telesnosti, čo našlooporný bod v duchu: “Tou mierou, akovidíme, že sa ľudské duševné vnútroodtrhuje od orgánov, to znamená, žesa stáva individuálnym, tou mieroumôžeme logicky hovoriť o tom, že vi-díme, ako nesmrteľno v človeku kryš-talizuje z telesného života.”12

Ostatné, čo zostalo upútané na te-lo, sa musí rozpadnúť s ním. A pre-

tože zviera je cele dušou vo svojejtelesnosti, musí sa rozpadnúťcelé; jeho duševné sily po rozpadetela stratia oporný bod, ktorý byim dával formu. Preto hovoríTomáš Akvinský: “Animae bru-torum corrumpuntur curruptiscorporibus” čiže “Duše zvieratsa zrušia, keď sa zruší telo.”15

Duševné sily zvieraťa sa vra-cajú do skupinovej duše druhu:

“Po uvoľnení sa z hrubohmotnéhotela duša zvieraťa vo väčšine prípa-

dov opäť stráca svoju formu po krat-šom alebo dlhšom čase. Býva vstre-baná zhromaždiskom rovnakých dru-hov... Odtiaľ výraz »skupinová du-ša«.” 16

A to, že Egypťania balzamovali te-lá mŕtvych ľudí aj zvierat, nebolo z ta-kého dôvodu, ako sa Prieur a väčšinalaickej verejnosti najčastejšie domnie-va. Veď predsa to, čo je v človeku ne-smrteľné, je nesmrteľné bez ohľadu nato, čo sa stane po smrti s jeho telom!Egypťania nebalzamovali ľudí azvieratá preto, aby urobili ich duchanesmrteľným! Ale aby oddialili roz-pad tých jemnohmotných zložiek,ktoré sú od fyzického tela závislé;chceli oddialiť rozpad astrálneho dvoj-níka (ka) človeka a zvieraťa po smrti,

výber? Čaká ich jeden jediný osud,ktorý je naprogramovaný a spečatenýpriamo v ich špecializovanej fyziognó-mii už pri narodení. Je to ako keby sanejaký človek odrazu narodil s klepeta-mi a jedovými žlazami namiesto rúk apovedali by mu: “Buď slobodný! Mi-luj! Rob, čo chceš!” Ako a čo by mo-hol robiť so svojím uspôsobením iné,ako zabíjať? Nie, keby nejaká slobod-ná duchovná bytosť mala prebývať vúzko špecializovanom zvieracom tele,bola by to nepredstaviteľná, nevýs-lovná krutosť! Ľudské telo sa mohlostať príbytkom ducha len vďaka tomu,že jeho horná polovica sa vzpriamilaa zostala univerzálnou. Takto neprí-tomnosť ducha u zvierat pre znalca vy-svitá už zo samotnej ich fyziognómie.

UNIVERZÁLNOSŤ ĽUDSKEJ RUKY ÚZKOSÚVISÍ S TÝM, ŽE ČLOVEK MÁ DUCHA. ĽUD-SKÉ TELO SA MOHLO STAŤ PRÍBYTKOM DU-CHA LEN VĎAKA TOMU, ŽE JEHO HORNÁPOLOVICA SA VZPRIAMILA, ODPÚTALA ODZEME A ZOSTALA UNIVERZÁLNOU.

SÚ ZVIERATÁ NESMRTEĽNÉ?V snahe dokázať, že medzi člove-

kom a zvieraťom nie je žiaden podstat-ný rozdiel, priznáva nakoniec Prieurzvieratám aj večný život v nebi. Argu-mentuje tým, že zomrelé zvieratá sa vosvojich astrálnych telách zjavujú aj posmrti; alebo tým, že Egypťania balza-movali nie len ľudské, ale aj zvieraciemŕtvoly. “Zvířecí duše má stejnéschopnosti a vlastnosti jako duše lid-ská: na onom světě přežívá a je jí dá-no vědomí, láska, paměť. Ráda se vra-cí na místa, kde žila... Je duše zvířatnesmrtelná? Bezpochyby. Zvířata sa

15 Aquinas: Summa theologica I, 75:6.16 Abd-ru-shin: Vo svetle pravdy.

Posolstvo Grálu. str. 918.17 Aquinas: De Potestate.18 Len tak možno pochopiť, že “vlk

bude vedľa baránka... a lev žrať slamuatď.” (Iz 11:8-9)

41

Duchovnívýznam květin:

PampeliškaAlma Excelsior

Pampeliška má jarní síly ho-roucí lidské touhy po Slunci a Svět-le. Je utkána z čisté budhické láskyslunečních bytostí. Její skupinová du-še je hluboce spojena s Kristem a prostou-pena nekonečnou svatostí a láskou k Bohu.Vyjadřuje duchovní rozpětí sil do celého kos-mu a makrokosmu a otevření duchovní ná-ruče Všelásce. Je projevem uvědomění si Bož-ské Lásky, která se projevuje slunečním svět-lem a teplem, v němž proudí budhický étersvětelný a tepelný i éter životní.

Pampeliška je nositelkou sil slunečníchMocností. Její skupinová duše je celá ze zla-tého budhického éteru. Je neskonale krásná,jako zlatý zářící cherubín. Obyčejně mívá vpravici zlatou harfu, na níž doprovází svůjvroucí a plamenný zpěv. Jest to jedna z nej-krásnějších, nejzářivějších a nejušlechtilej-ších skupinových duší rostlinstva, jemná,oduševnělá, ale přitom prostá. Září z ní vše-láska. Je vtělenou láskou ke Slunci, k životua ke všemu tvorstvu.

Má také jarní léčivé síly Rafaelovy, kteréočišťují krev a štávy éterického těla. Má mno-ho léčivých sil pro různé choroby i posilujícíjarní síly pro tělo éterické. Uklidňuje a oživujenervovou energii.

Je symbolem jarních sil probouzejícího sevědomí jednoty všech bytostí o Bohu a vě-domí jednoty všech hierarchických bytostíKosmu a Makrokosmu. Usnadňuje spojení sMakrokosmickou Jednotou Lásky. Povznášílidskou duši do nadsmyslných proudů věč-ného života a přibližuje ji ke Kristu, neboťmá živý vztah ke slunečnímu Orakulu.

Tím, čím je kopretina v čase Urielově, tímje pampeliška v čase Rafaelově. Obě jsou vo-dítkem sil Duchů Slunce a spojují se

slunečním Orakulem.

práve preto, že si boli vedomí, že je smrteľný.Prieur však vyťahuje argumenty filozofov, ktoré bez toho, že by

ich pochopil, používa vo svoj prospech: a to Trismegistov výrok, že“každý živý tvor má svoj nesmrteľný princíp (nous)” a tiež iný výrokAkvinského, podľa ktorého budú v nebi aj rastliny a zvieratá: “Omniaopera Dei in aeternum perseverant, vel secundum se, vel in causissuis: sic enim et animalia et plantae remanebunt, manentibus caeles-tis corporibus” čiže “Všetky diela božie pretrvajú vo večnosti, buďpodľa seba, alebo vo svojich princípoch. Pretrvajú tak vo svojichnebeských telách zvieratá i rastliny.” 17

Pravdaže každá vec má svoj nesmrteľný duchovný princíp. Nazemi nie je nič, čo by už predtým, v princípe, nebolo stvorené v Duchu.Aj kamene alebo kryštály majú svoj nous, princíp, k sebe prislúcha-júcu duchovnú bytosť. Ale táto bytosť nie je v ich vnútri, ale vonku;nie je v nich vtelená! Preto nemá zmysel hovoriť o nesmrteľnomživote nejakého konkrétneho kameňa v nebi. Jednotlivý kameň nemáindividuálneho ducha (a kde by ten aj zostal, keby ste kameň rozbilina viac kúskov?) a ako taký sa do neba dostať nemôže, ako ani žiadnehmotné pozemské zviera, práve tak, ako by sa ani človek nikdy nemo-hol dostať do neba, keby sa tam chcel dostať so svojím hmotnýmtelom, a nie so svojou duchovnou podstatou. Preto Akvinský výslov-ne hovorí, že všetko bude nakoniec v nebi, buď samo osebe, alebo vosvojich princípoch. V nebi budú duchovné zvieratá a rastliny, tedatie duchovné inteligencie, ktoré sú teraz vládnucimi princípmi zviera-cích, rastlinných a minerálnych druhov.18

BYŤ “ĽUDSKÝ” K ZVIERATÁM ZNAMENÁ BYŤ ZVERSKÝ K ĽUĎOM

Nedostatok Prieurovej knihy nie je ani tak v tom, že by nerozu-mel zvieratám. Ako milovník zvierat ich pozná veľmi dobre. Prieurovatragédia je v tom, že nepozná človeka. On netuší, že človek nie je len(inteligentnejšie) zviera! Pod láskou, priateľstvom, vznešenosťou,cnosťou nerozumie nič iné, ako určité emócie, ktoré majú aj zvieratá;voľné uspokojovanie svojich pudov nazýva slobodou, pocitové uspo-kojenie šťastím a astrálnu sféru kráľovstvom nebeským. Skutočnýmproblémom nie je to, že by niekto upieral psychický život zvieratám;ale to, že ľudia ako Prieur de fakto upierajú všetky vyššie cityčloveku! Ak sa teda niekde hovorí o humanite, ľudskosti k zviera-tám, nepomôže to nikdy k tomu, aby sa zo zvierat stali ľudia, ale je tovždy znamením toho, že ľudia sa so svojou predstavou o ľudskostiznížili na úroveň zvierat.

Ako filozof by si Jean Prieur ani nezaslúžil takú rozsiahlu oponen-túru, keby sme sa s jeho argumentami v storakých podobách stálenestretávali z úst toľkých ľudí po celej krajine.

Je hrozné dívať sa, ako žena hovorí svojmu manželovi, že ho miluje- celkom rovnakými slovami ako svojmu psovi; alebo niekto hovorío tom, že zviera mu dokázalo nahradiť strateného priateľa, ba v istýchsmeroch ho aj predčí. Je to podivuhodný pocit navštíviť rodinu, ktorejčlenovia sa navzájom neznášajú, zato všetci prejavujú extrémnu, žiar-livú “lásku” k svojim mačkám. Alebo ocitnúť sa vo francúzskommeste, kde vám vysvetlia, že tu už skoro nikto nie je schopný žiť sniekým vo dvojici, ako ľudia, a preto dávajú prednosť životu každýsám; a zároveň vidieť, že skoro každý v tom meste má psa. Keď títoľudia pod láskou a priateľstvom nerozumejú nič iné, ako určité astrálnedojmy a sentimenty, ktoré majú aj zvieratá, je pre nich naozaj lepšie,keď žijú medzi zvieratami.

Lenže, priatelia, aký má potom význam chodiť na ezoterické pred-nášky a do kostola, načo hovoriť o láske, načo to, čo robíme v Sophii?Vážne, aký obsah má potom kresťanstvo, aký zmysel hovoriť o duchu,o Kristu, keď sa nakoniec ukáže, že nechápeme ani rozdiel medziduchovnou bytosťou človeka a zvieraťom? Čo znamená toľko hovoriťo humanite, keď ani nevieme, čo je človek?

42

V současné době uvolnění jakobyse roztrhl pytel s různými jasnovidci,senzibily či guruy. Je jistě zajímavéčíst si o nich; časopisy se předhánějív senzačních rozhovorech. Ještě zají-mavější je setkat se s nimi; lechtá tonaši zvědavost i touhu ohmatat si ta-jemno zblízka. Uspokojuje to i jakýsináš “duchovní romantismus”. Což oto, je to jistě zajímavé čtení, setkáníči přednáška. Mnozí z nich sebevědo-mě, ba dryáčnicky předvádějí své spa-sitelské proklamace. Rychlokvašní vy-hledávači škodlivých zón, masovíuzdravovatelé Ježíšem ve sportovníchhalách (proč nejdou rovnou do nemoc-nic a ustavů?), potulní guruové, hájícísi někdy i žárlivě svá teritoria působ-nosti. Skvělými show občas nadchnouněkteré nezkušené návštěvníky, že ma-jí dojem, že jim právě byla odhalenazáclona, zastírající pravdu - a v horli-vém zanícení se zapomenou tázat, zdataké pravda za touto záclonou byla -či nebyla-li slibovaná brána k duchov-nímu království, ku které jsou někdykampaňovitě směrováni, jen namalo-vaná na zdi - byť v pestrých barvácha s lákavým firemním štítem.

Niterný jásot, že se konečně s námizačíná dít něco velkého bez větší ná-mahy, bývá lákavý, ale klamný a krát-kodobý. Každý z nich má jakýsi pa-tent na blaho lidstva, svou soukromouvšeřešící “pravdu”. Přesto nelze pozo-rovat, že by utrpení ubývalo. Občas

ma o meditaci, jak má vypadat, co sev ní má prožívat.

Po prvních několika minutách, kdyvnímáme třeba lahodnou barvu zvu-ku, nečekané změny tóniny či účinekalikvótních tónů apod. tam leckomumůže začít cosi chybět. Markantnějipociťuje tuto hudebně pocitovou ne-dořešenost posluchač navyklý proží-vat vážnou hudbu. Například mnohásymfonie je výsledkem nejen hudebníinvence a kompozičního mistrovství,ku kterému skladatel zrál léty dřiny,ale i určité životní etapy jeho lidskéevoluce, prožitých zkoušek, dramat,přetavujícího utrpení, úsilí o mravnízdokonalení či poctivého hledání vě-domé vnitřní harmonie. To vše sklada-tel do své hudby ve chvílích uměleckéintuice vkládá. Je to pak hudba vydo-bytá celým člověkem, který za ní stojísvým životem. Z ní lze brát posilu pronaše vlastní životní krize či zušlechtě-ní. Naproti tomu tato “meditační”, ví-ceméně účelově vyráběná hudba hladívětšinou, ač to zní paradoxně, jen napovrchu. Neoplodňuje. Je jakoby úče-lově poskládaná z katarzních finále čizávěrečných kód některých děl klasic-ké hudby (pocitově, nikoliv snad “kra-dením” melodií), avšak bez onoho“za”, bez pevného vnitřního podkladu.Nemá to mnohdy větší význam, nežkupříkladu mlsání zmrzliny bez výživ-ného účinku chleba či ovoce. Je to ja-ko líbezné ševelení větříku v listoví ko-runy stromu, vystavené laskajícímuslunci, ale bez spolehlivé síly kmenea bez pevného ukotvení kořenů v zemi.Je to mnohdy posluchačsky nenároč-ná, avšak na první poslech působiváhudba, vtahující plynulým tokem buďdo studených, odlidštěných prostorů,nebo do fiktivních nebíček středníhoči vyššího astrálu, kde je člověku nachvilku hezky, někoho to přechodněosvěží, ale má-li meditace skutečněněkam proniknout, pak je nutno i tatonebíčka zbourat, rozpustit jako výtvorsmyslů. Zdá se, že většinou skládajítuto hudbu spíše ti, kteří neusilují tuto

guru nad-chne, lé-č i t e lz b a v í

příznakun e m o c i ,

přestěhovánípostele ze zóny

zbaví potíží, ihoroskop snad cosi napověděl. Mezi-tím ale vyvstaly nové a nové problémya svízele. Léčitel komusi pomohl, aleten nezměnil svůj život a má teď ji-nou chorobu, nebo se mu ta dosavad-ní přestěhovala jinam.

Náš současný špičkový etikote-rapeut MUDr.Vladimír Vogeltanztvrdí, že spíše než zbavit pacienta hnedpříznaků choroby je důležitější přivéstho k tomu, aby se sám zbavil dušev-

ních příčin, které vedly k jejímu vzni-ku. Jinak i zázračné uzdravení léčite-lem pouze odsune potíže na později. Io snadné úzdravě totiž platí: lehce na-byl, lehce pozbyl.

Na stáncích s tzv. esoterickou hud-bou vídáme slogan “10 minut esote-rické hudby denně - tajemství vašehoúspěchu”. Ale úspěchu v čem? V me-ditaci, v kartách nebo v zaměstnání?Něco z této hudby jsou však skutečnéskvosty. Ty jsou v této oblasti ale sku-tečně výjimkou. Je to hudba většinoupomalu plynoucí, libozvučná, skuteč-ně někdy uklidňující, ba okouzlující.Mnohdy však jde jen o vyjádření jedi-né a poměrně úzké pocitové sférypředstav autorů o tom, co je meditaceči co se v ní asi zažívá. Zužují paktuto představu i posluchačům resp.jim touto omamnou injektáží do jejichpodvědomí vsugerují třeba i na dlouhosvůj pocitový svět. Mnozí začátečnícitotiž berou tuto hudbu jako téměř dog-

“Duchovno”anebo duchovno jako hobby

Všimni si, aký druh hudbypestuje, a pochopíš, akého dru-hu je jeho cnosť.

Meng-c´

Karel Funk

43

mez překročit. Označení esoterickáhudba je zde pak mnohdy pohříchuzavádějící a falešné. Takový Beetho-ven či Wagner je mnohem esoterič-tější, ti ale nepotřebují reklamní slo-gany. Už hodně přes sto let.

Zároveň je však třeba vidět, že prá-vě tento žánr se stává pro mnohé mla-dé lidi alespoň částečnou protiváhounynějšího zrůdného rocku a jeho od-noží. Meditační hudba je balzám,kompenzující agresivitu a vulgaritunynější satanské anti-hudby.

Kdyby tato meditační a podobnáhudba nebyla často prezentována sezamlžujícím, zjednodušujícím a svůd-ným příslibem pokroku na duchovnícestě, pročistění čaker či jiných okult-ních účinků, pak by bylo asi vše v po-řádku. Takto však jsou začátečníci vevelkém počtu uváděni v lákavou dom-něnku, že tímto poslechem už na so-bě jaksi duchovně pracují. Niko-liv. Skutečně plodná meditacezačíná tam, kde končí smyslo-vé vnímání. Skutečná prácev čakrách je něco zcela ji-ného. Čakry nelze jen napár minut pošimrat či roz-vibrovat hudbou či zpě-vem. To může být snad jenúplný začátek, příprava keskutečné práci. Kolik poslu-chačů si ale spokojeně lebedí,že již tím nějak duchovně po-stupují. Je to mnohdy jen před-stírání, iluze duchovního užitku,lhaní si do vlastní kapsy.

Jako zvukový doprovod k rela-xaci, masážím, výstavám, snad i pří-pitkům to může být vhodné. Jako pro-středek k duchovnímu pokroku spíšzavádějící, je-li zaměňován za cíl nebopřeceňován. Nanejvýš to může býtpomůckou k navození předmeditačnínálady, která je teprv předsíní k jižtichému vstupu do niterného chrámuMlčení. A to ještě musí být voleny tynejčistší skladby, které se však větši-nou nekryjí s lákavými komerčnímitituly jako např. Cesta do Nirvány,Andělské zpěvy, Nebeské výšiny apod.Nechme se tedy touto hudbou, dává-li nám ještě něco, uklidňovat, okouzlo-vat, ale nedomnívejme se, že tím jižrealizujeme skutečnou práci na sobě,která spočívá mj. v sebedisciplíně, se-beočistě, v nicnechtění. Fráňa Drtikolo meditaci mj. říkal:

- Ticho je to Nejvyšší. Podívat se:jestlipak v tom čakramu opravdu ml-

čím?- Když se cvičí v čakramech, vy-

prázdnit se, vzdát se toho, obětovatto Bohu. Obrátit smysly dovnitř a býtSám v Sobě.

- Produchovnění všech čakramůje Mlčení. Všechny jsou zticha.

A propos - jsme-li u Drtikola: znaldnes tak sháněné praktiky, vypracova-né pro společné zrání muže a ženy.Jsou obsaženy například v buddhis-tické Diamantové stezce. O ní říkal,že byla vypracována za doby, kdy lid-stvo bylo ještě mnohem čistší (ani teh-dy nebyla pro každého) a že v ní čekáv záloze zkáza pro nepřipravené. Pourčitých zkušenostech s praktiko-váním té- to nauky ve

s v é m okolí ji pakd o ma uzamkl a niko-mu již nepůjčoval. Tvrdil správně, žese tím mohou (ale nemusejí) zabývatjen ti, kteří již niterně pronikli k bož-ské posvátnosti, ze které vyšel pohlav-ní pud, než byl námi zastrálněn a zre-dukován na sobecký požitek, tedy ti,kteří jsou již v pokročilejším stádiuduchovní cesty, ne ti, kteří stojí na je-jím počátku nebo ještě před ním (a toi kdyby se “duchovnem” zaobírali jižroky). A skutečně: kolik praktikantůsexuální magie, tanter apod. si i zde vnepřiznaném lechtání pokušení cosinalhává: lichotí si, že tím jdou k nej-vyššímu a zatím se propadají ještěhlouběji k nižšímu. Z postulovanéhometafyzična se padá mnohdy ještěhlouběji do fyzična. Z aktu, který měl

být prožit cudně a neosobně a tím roz-pustit další zbytky egoismu se stávásamoúčel, srážející člověka do hlubinbludišť marsické astrality. Místo odsexu k nadvědomí - v sexu a z podvě-domí. Fénix může vzlétnout jen z po-pela, nikdy ne z bahna. Peklem donebe nelze. Chceme-li ještě tuto roz-koš, budiž. Jsme jen nedokonalí lidéa vývoj trvá řadu inkarnací. Nazývej-me pak ale věci pravými jmény a buď-me si v plném klidu vědomi i svýchzatím nezvládnutých potřeb.

Nebude možná od věci uvést i pří-klad, kam lze dospět v profanaci azneužití praktik, které vyžadují tu nej-vyšší vnitřní cudnost a čistotu: do sku-piny - a není zrovna důležité, že tobyla skupina Oshovy dynamické me-ditace - se dostala žena, hledající sku-tečné povznesení v meditaci. Jaké bylojejí překvapení, když zde byla už na-

poprvé vyzvána, aby s ostatnímipraktikovala sexuální tantrismus,což podle jejich pojetí znamena-lo okamžité přistoupení k intim-nímu styku. Ochromena a roz-

čarována, samozřejmě od-mítla, načež byla většinou

přítomných mužů postupněznásilňována. Místo očisťují-cí meditace si odnesla těžkétrauma. I když jde možná o

ne zcela typický příklad jedné(?) skupiny, ztratila možná na-

dlouho důvěru i ke skupinové me-ditaci vůbec. Možná ale také pocho-

pí, že meditovat lze i doma - nerušeněa při spoléhání jen na své schopnostia boží pomoc, která je všudypřítom-ná.

Souvisí to i s křečovitou fetišizacísexuality v našem století. Mnohdy hle-dáme pomoc v nabídce současné pes-tré konkurence nejrůznějších “psycho-servisů” či ve freudovské zjednodu-šené tézi, kterou si někteří z nás ještěvíce vulgarizují a zjednodušují, že “zavším je sex”, zatímco klíč k řešenímáme přímo u sebe, ba v sobě, zkusí-me-li se stát sami sobě etiko-terapeu-ty. C. G. Jung kdysi řekl: “Nikdy jsemse nedovedl přimět k tomu, abych setak strašně zajímal o sexuální přípa-dy. Tyto případy jistě existují, jsoulidé s neurotickým sexuálním životema musíte s nimi probírat sexuálnízáležitosti, až se jim z toho dělá zle.Přirozeně s mým temperamentovýmpostojem doufám proboha, že se přestyto věci dostaneme co nejrychleji.

44

Co je rozuma co je moudrost?Rozum je pud zvíøe-

cí, který hájí tìlo protiškodlivým vlivùm.

Moudrost je inteli-gence božská, která vedeèlovìka do vìèného ži-vota.

Rozum chce, abyhmota celého vesmírusloužila èlovìku.

Moudrost žádá, abyèlovìk nechtìl vládnou-ti pøírodou, nýbrž aby sizískal Milost Boží dob-rými myšlenkami a dob-rými skutky.

Rozum chce, aby lidése mìli dobøe a aby byliživi nejpohodlnìji.

Moudrost životemopovrhuje a hledá jenctnostný, bohumilý ži-vot lásky k celému svì-tu.

Rozum chce ukázat,že èlovìk je pánem svì-ta.

Moudrost ví, že èlo-vìk je jen nepatrnýmpráškem v kolotání ves-míru a že ani nemá své-ho vlastního svìtla, jsaosvìtlován Milostí Bo-ží.

Rozum chce válku.Moudrost chce mír.Rozum mluví o sobì

jako o vládci.Moudrost je skrom-

ná, protože ví, že neníještì nièím, ale že sestane nìèím teprve teh-dy, když se vymaní zotroctví hmoty a jejíchnástrah.

Rozum chybuje.Moudrost nemùže

chybiti, protože je neo-mylná.

Jsou to neurotické krámy a žádná rozumnánormální osoba o tom tak dlouho nemluví.Není přirozené setrvávat u těchto věcí. Pri-mitivové jsou vůči nim velmi rezervovaní.O sexuálním styku se vyjadřují náznakemslovem, které je ekvivalentem “psst” (tiše).Sexuální věci jsou pro ně tabu, stejně jakojsou opravdu pro nás, jestliže jsme přiro-zení. Ale tabuizované věci a místa, kterájsou tabu, jsou vždy vhodná k tomu, aby bylyschránkami pro všelijaké druhy projekcí. Atak se tam velmi často skutečný problém vů-bec nedá najít a nenajde. Spousta lidí dělázbytečné obtíže kolem sexu, zatímco jejichskutečné problémy jsou zcela odlišné pova-hy.”

Před zhruba půl stoletím byla esoterikaa spiritualita smetena z přednáškových sálů,knihoven a tisku do konspirativní tichosti vbytech. Podmínky pěstování duchovníchnauk byly ztíženy. V určitém smyslu to všakbylo možná ku prospěchu. Namísto někdej-ších neplodných polemik a politikaření meziněkterými směry, učiteli i časopisy, namístokomerčního podbízení a profanace se spiritu-alita hermetizovala a stáhla více do niter, kdeje pravé místo k jejímu zrání. Vytrvali jen ti,kteří se nebáli pro hledání ašíření duchovních pravdriskovat, ti, kteří se pře-svědčili, že vnitřní svobodaje primární kvalitou, nezá-vislou na vnějším prostředí.

Dnes máme i vnější svobodu. Umíme sní nakládat lépe, než naši prvorepublikovípředchůdci? Je snadné číst nové a nové knihy,je snadné si s někým dlouhé hodiny povídato duchovních věcech, poznávat další a dalšíučitele nebo léčitele, ať už ty rádobymisio-nářské ze Západu, domnívající se, že jsmeještě polodivoši a neznající naši slovanskouindividualitu s jejími přednostmi i vadami,nebo ty tajemné guruy z Orientu, mnohdyrovněž nechápající šíři naší životní reality,nebo ty z Ruska, pokoušející se nám infiko-vat svou dekadentní podobu atavistické asij-ské mystiky. Je snadné zkoušet nejrůznějšísenzační metody k snadnému docílení tohoči onoho. Avšak zároveň: dostaneme-li se dokolotoče honby za desítkami posledních kniž-ních hitů, jezdíme-li zběsile od jednoho du-chovního či rádobyduchovního učitele neboléčitele ke druhému ve snaze najít konečnětoho “pravého”, pěstujeme-li onu módní “du-chovní turistiku” na různé “nepostradatelné”přednášky, kursy, víkendy, sedáme-li lačněke kazetám, slibujícím změněné stavy vědo-mí, chceme-li chamtit a konzumovat zážitkyasi jako když hltáme polárkový dort, pak sevěru cíle vzdalujeme. To vše bychom mohlidělat řadu tisíciletí a nepokročili bychom ani

o píď. I takové polovičaté oživení čaker aťuž jakýmkoliv způsobem nebo přímými zása-hy některých “guruů” domácích či cizokraj-ných bez současně zesíleného volně-morální-ho faktoru a tvrdé sebekázně nemusí přinéstslibovanou harmonii či mír, ale naopak roz-bouření zde nastřádaných nánosů, od lakom-ství přes nejrůznější požitkářství až po prchli-vost či nezvládání sexuálních choutek. Maso-vé léčitelské či podobné seance zase mnohýmnaruší vlastní auru, takže se stanou bezděčněbezbrannými vůči cizím nekontrolovanýmvlivům astromentální úrovně, které mohoupřinést jak dočasnou úlevu od potíží, tak ivyvolat potíže nové či zesílit stávající. (Na-příklad po někdejších slavných Kašpirovské-ho televizních seancích zaznamenávaly klini-ky a nemocnice výrazně zvýšený příliv pa-cientů s nejrůznějšími potížemi).

Někteří z nás nesnesou zdravé učení, přikterém je samozřejmě nutné překonávatvlastní lenivost, a vyberou si podle svýchchoutek učitele, který kromě své vytvořenéimage ničím nepřevyšuje jejich úroveň.

Podle jednoho dávného indického vyprá-vění nemohl jeden žák nalézt toho pravéhomistra. Jeden ho zklamal, ani druhý se mu

nelíbil, třetí po něm chtělpříliš, ani další nebyl tenpravý. Pak přišel k jedno-mu, který mu uložil po-divné cvičení. Měl kopatna zahradě studnu. Tedy

den kopal, ale voda se neukázala a mistr tedyurčil jiné místo. Když opět na dalším místěvykopal hloubku asi na výšku rýče, měl ko-pat zase jinou. A opět a opět. Odvážil se tedyzeptat mistra, k čemu je to dobré. Ten muvysvětlil: Je to totéž, jako když jsi běhal zarůznými učiteli. Kdybys vykopal poctivě jed-nu hlubší studnu, pak bys vodu našel.

Mnohdy se tak chamtivě ženeme za nau-kami, praktikami či přednášejícími, slibují-cími lehkovážně zdraví, otevření čaker, har-monii, rozšířené vědomí a kdoví co ještě, žesamotnou harmonii a klid tím právě opou-štíme, ba ničíme. Klid není cíl, který bychommohli stihnout honbou za ním. Klid a štěstíje tam, odkud směřujeme, ne ve vzdálenémcíli. Je v nás, v našem středu. A z něho a jenz něho můžeme čerpat i posilu, poučení, ve-dení a posvěcení k dennímu životu a vztahuk okolí. K potřebnému ztišení se ovšem těžcepropracováváme, jsme-li zaneseni jakýmko-liv chtěním. V tomto smyslu může i chtěnívlastního pokroku a vyšší duchovnosti jenpřekážet. I to je nutno odložit, ne ovšem prácisamu. Práci duchovní i zemskou lze konatbez chtění a pachtění, bez touhy po výsledku.Pak nám přinese onen výsledek snáze a dříve.

Pokračovanie v budúcom čísle

Dušička, jež má malé štěs-tí ráda, velkého nikdy dojítnemůže. Šakja-pandita

45

stva ostatního. Na cestì Moudrostinení ukazovatelù, protože cesta jejísama svítí a svou záøí ukazuje se chod-ci-èlovìku.

Rozum kolíbá své dìti v peøinkách.Moudrost je klade na tvrdá lùžka.Rozum chce malé otroèit.Moudrost z malých dìlá obry.Rozum chytá èlovìka na pozlátko.Moudrost se nerozèiluje pro tako-

vé cetky bezcenné.Rozum chce, aby všecko lidstvo se

bálo nìkoho nebo nìèeho - nebo� chcesubordinaci.

Moudrost je pramenem svobody anièeho se nebojí, protože ví, že všeckojsou prázdné strašáky.

Rozum by nejradìji vyšinul zemiz její dráhy a spoøádal si vesmír posvém.

Moudrost se skromnì koøí pøed

za osvobození od hmoty.Moudrost povstala požehnáním

Boha ve chvíli nejvìtšího štìstí avykonává ve vesmíru a na zemi stálenejvìtší zázraky, aby vychovala lid-stvo.

Nejsme si vìdomi jak krásná jeMoudrost, jak velkolepá je její krásaa jak nekoneènì krásná je její podsta-ta.

Vìøme jí - je svatá, protože zro-zena je v nejtajnìjším úkrytu Bohasamého.

Jsme její zbožòovatelé, její ctitelé,její žáci, její viditelní zástupci.

Není tøeba jí hájit - sama sobìdostaèí, je nepøemožitelná.

Je svou vlastní dcerou, nebo�zplozena Bohem, chce, aby všeckopokolení ji milovalo jako svou sestru.

Celé lidstvo je rodina Pánì.

Co je rozum a co je moudrost?Moudrost vidí marnost této touhy

a nesmyslnost, protože ví, že duch vtìle touží po osvobození ze svého do-èasného žaláøe a po práci ve vyššíchexistencích.

Rozum si poèíná èasto zpupnì asobìstaènì, ale nemùže chápat, že celájeho existence není nièím jiným, nežèinností vrátného pøed palácem krá-lovským.

Rozum se bojí smrti.Moudrost po ní touží, nebo� ví,

že vykroèí-li duch z tìla, vkroèí doživota krásnìjšího, kde se jeho èin-nosti otevírá množství nové prácelásky.

Rozum chce pleniti nepøítele.Moudrost nepøítele miluje jako

chorého, kterému nutno pomoci.Rozum se chce uplatniti v celém

svìtì a v životì všech. Není cesty, naníž by nebyl ukazovatelem smìru.

Moudrost ví, že cesta její je jedi-ná, která vede k dobru a k štìstí lid-

Moudrostí Nejvyššího stavitele.Rozum je svìtlo umìlé.Moudrost je slunce.Rozum do tìla vodí vzduch a potra-

vu.Moudrost do ducha vyrovnanost

a spravedlivou sudbu.Moudrost jako bílá labu� se nese

po hlubokých èerných vodách - svítísvou èistou bìlostí, nezná špíny nikalu a jen vyrovnává své tìžistì nahoupajících se vlnách a blýská perla-mi vody ve svých perutích.

Rozum hájí zájmy tìla - hmoty.Moudrost tyto zájmy a žádosti

potírá.Rozum povstal z pùtky tìla s jeho

okolím.Moudrost je záøe z nejvyššího

zdroje, která osvìtluje probuzenéhoducha a která jej sílí v jeho podnicích

Vstupuj, vstupuj, svatá Moudros-ti, rozevøi ramena svá a otevøi ústasvá, nebo� z nich tekou proudy svaté,aby napojily všecky duše - všeckyduchy.

Jí patøí sláva, jí patøí moc, jí patøíkoruna i žezlo, aby ve svìte se usadiloštìstí a aby nemohly se rozplemenitizlo a bída duchovní.

Taková je Moudrost. Kdo by jí ne-miloval? Jedno její slovo vyváží stasvìtù, putujících vesmírem.

Její jedno slovo - a chaos pokornìse sbírá a rovná v øady.

Jsme plni touhy poslechnouti jejíslova a plni vdìku za každou jejíhlásku. Jak rozkvetl by svìt jako luèinymájové, kdyby nad ním vycházela azapadala Moudrost!

Mladí v údivu by otvírali ústa -že slyší ne slova, ale hromu dunìní -a kleèeli by na kolenou u vytržení.

Alfons M. Mucha

Rozum chrání lidstvo pøed vy-møením.

Moudrost živé vede k nesmrtelnos-ti.

Rozum radí.Moudrost velí.Rozum vystavìl mìsta a vybudoval

národy.Moudrost je oživuje láskou a du-

chem nesmrtelným.Rozum: Zakrátko lidé budou chtít

býti nesmrtelnými tìlem.

46

snaženie, no človeka, ktorý je zaťaženýmnožstvom nedokonalostí.

Indický ideál dokonalostiKeď obrátime pozornosť na vý-

chod, menovite do Indie, tak tu nachá-dzame ľudí, ktorí sú z bežného hľa-diska dokonalí. V každom prípade ichtam považujú za dokonalých a ako ta-kých si ich ctia. V súčasnosti tam žijeMeher Baba. Oslovovujú ho “Jehobožský majestát” a je veľmi uctieva-ný, pretože jeho žiaci, a je ich veľkýpočet, sú presvedčení, že majú pred se-bou dokonalého človeka.

Goethe je právom veľmi vážený -vlastne viac vážený ako pochopený.No ľudia si ho ctia nie pre jeho doko-nalosť, ale z iných dôvodov. O tombudeme hovoriť neskôr. Naproti tomuna východe, v Indii, sa Meher Babachápe ako dokonalý, vrcholný stupeňľudského vývoja. Tento stav najvyššejdokonalosti, stav mahátmu, ku ktoré-mu v Indii dospeli jednotlivé osobnos-ti, sa dosahuje cestou jogy.

Pokúsme sa vytvoriť si obraz opodstate indickej jogy! V indickej jogeide v podstate o to, že v podvedomíčloveka drieme sila, ktorá býva ozna-čovaná ako “hadia sila” alebo “plameňKundalini”. Túto driemajúcu silu jetreba prebudiť. Ak sa prebudí, tak mábyť vedená nahor do vedomia a nadve-domia človeka, takže vytvorí prúd,ktorý vychádza z oblasti lona a vystu-puje po lebečnú dutinu, aby odtiaľ uni-kal do sveta.

Toto je stav extázy, v ktorom sa du-ša povznesie k najvyšším úrovniambožského a človek sa stáva mahát-mom. Schéma zobrazuje priebeh tohtodeja: Driemajúca ohnivá sila sa pre-búdza, stúpa hadiac sa nahor a potomopúšťa telo. To, čo Indovia označujúako lotos s tisícimi lupeňmi, centrum,z ktorého smerujú nahor mnohé prúdy,je to, čo sa aktivizuje pri opustení te-la. Z toho vyplývajú skúsenosti, ktorépatria k indickému okultizmu.

Sedem prednášok o vnútornom vývoji človeka:

3. Indická joga vo vzťahu ku kres-ťansko-rozikruciánskej metóde

Valentin Tomberg

né šťastie. Toto zharmonizovanie trochzložiek ľudskej bytosti je to, čo možnooznačiť slovom goetheanizmus. UGoetheho totiž vlastne ani nejde o to,aký svetonázor vytvoril, aké výkonypodal na poli vedeckej práce; v prvomrade ide o to, že jeho prostredníctvombolo pred ľudstvo postavené celkomurčité snaženie; snaženie, ktoré do ur-čitej miery aj prinieslo plody. Bolo touskutočnenie takých vzťahov medzitelom, dušou a duchom, že každá z tý-chto troch zložiek sa mohla slobodnezosúladiť s ostatnými. Pre Goethehoje príznačné, že povedal:

“Ako vedec nemôžem inak než byťpanteistom, ako umelcovi mi nemož-no inak než byť polyteistom, a o mňaako človeka je tiež postarané.”

Touto myšlienkou vyjadril nasle-dovné: Pred svojím vnútorným zrakomnemal žiaden systém a žiadnu dogmu.To, čo mal, bol trojaký vnútorný pos-toj voči bytiu. Bol úplne vedcom a pre-to musel celú prírodu vidieť ako zja-venie božstva. Bol úplne umelcom amusel preto rozpoznať a uznať jednot-livé individuality božského. Bol úplnečlovekom - to nachádza výraz v jehoWilhelmovi Majstrovi - ostalo všaknevyslovené, že tým tretím bol ideálKrista. A tak môžme povedať, že uGoetheho nemáme učenie o trojjedi-nosti, ale trojjediný postoj duše. Bol vcelej svojej bytosti trojakým člove-kom, a každá z týchto troch stránokjeho bytosti ho viedla k určitému vnú-tornému ponímaniu a trojakému stret-nutiu s Božským.

Súčasne možno vo vzťahu ku Goet-hemu povedať: Aj keď bol plodnýmvo všetkých troch smeroch, na druhejstrane predsa na ňom tkvelo veľa ne-dostatkov. Nemôžme o ňom hovoriťako o dokonalom predstaviteľovi ľud-stva; ale skôr ako o človeku, ktorý savýznamne a do veľkej miery usilovalo ideál harmonického človeka a čias-točne ho aj uskutočnil. Máme vysoké

Vážení, milí priatelia!

Včera sme hovorili o podstate a pô-sobení meditácie, a to z toho hľadiska,že v meditatívnej práci rozpoznávameprincíp omývania nôh. Pri meditáciispôsobuje zhora nadol smerujúci prúdvnútornú očistu človeka. Oblasťou,ktorá sa vplyvom meditácie vnútorneočisťuje, je ľudské podvedomie. Totoprečisťovanie vedomia sa uskutočnujepo stupňoch.

Prvým stupňom je oslobodenie lu-ciferského anjela, ktorý je pripútaný kastrálnemu telu človeka. Druhým stup-ňom je vysadenie ľudského dvojníka,ktorý je svojou povahou lucifersko-ahrimanský, čím sa postupne premení.Tretím stupňom je vylúčenie ahriman-ského dvojníka, ktorý sa drží éterické-ho tela človeka, a ktorý vplyvom medi-tácie nenachádza viac pôdu, ktorej bysa mohol pridŕžať a je tak od človekaoddelený.

Nakoniec sme sa včera pokúšalistanoviť si ideál, cieľ meditatívnej prá-ce. Ten spočíva v tom, že možno do-siahnuť rovnováhu medzi duchom, du-šou a telom. Duch sa skláňa, duša sarozširuje a telo sa povznáša k duši.Tým začínajú tieto tri zložky ľudskejbytosti, každá vychádzajúc zo svojejvlastnej prirodzenosti, vzájomne ko-munikovať a pôsobiť. Medzi týmitotroma zložkami vzniká istý druh zväz-ku, hoci každá z nich sleduje svojuvlastnú, vnútornú povahu.

GoetheanizmusDôsledkom je vnútorná harmónia

ľudskej bytosti, ktorá znamená skutoč-

47

nosť, ale o dvojnosť, lebo Svätý Duchbude vnútri človeka, bude len Otec aSyn.

A konečne na Vulkáne bude človekzajedno s Kristom. Kristus bude včloveku. Človek sám bude vzhliadaťk Bohu-Otcovi.

Budúcnosť ja takáto: Dnes mámetrojjedinosť ako ideál, ktorý sa po urči-tý stupeň uskutoční - to je vedomiemanas - potom na Venuši tu bude dvoj-nosť a na Vulkáne pôjde o jednotu:

Nebeská klenba bude vyplnenásamotným Bohom - Otcom. Toto ve-domie, stáť samostatne voči Bohu -Otcovi tým najvyšším v človeku, to je“strecha” chrámu ľudstva budúcnosti.

Sedem kozmických pašio-vých stupňov

Strecha tohto chrámu spočíva nasiedmych stĺpoch. Tieto stĺpy sú ces-ty, ktorými má ľudstvo prejsť, aby sapovznieslo k tomuto jednotnému bož-skému vedomiu. A tieto cesty nie súvlastne nič iné, ako stupne cesty, ktorúprešiel Ježiš Kristus na Zemi; je to se-dem pašiových stupňov. V mojich“Úvahách o Novom Testamente” somsa pokúšal opísať sedem pašiovýchstupňov ako stupne kresťansko-ezote-rického duchovného života.

Dnes sa pokúsime zaoberať sa týmiistými stupňami z kozmickej stránky,lebo svet ako celok je makrokozmic-kým chrámom, ktorý predstavuje pra-obraz budúceho mikrokozmickéhochrámu človeka. Rudolf Steiner vždyznovu opakuje:

“Ak chceš spoznať svet, pozri načloveka; ak chceš spoznať človeka,pozri sa na svet.”

Keďže našou úlohou je spoznaťideálneho človeka budúcnosti, mikro-kozmický chrám, dívame sa na makro-kozmos a pokúšame sa na základe veľ-kého sveta pochopiť chrámovú stavbubudúcnosti.

Veľký svet, v ktorom žijeme, začalstavom Starého Saturna. Čím bol vpodstate tento Starý Saturn? Zákla-dom mu bolo vyžarovanie vôle trónov.A táto vôľa, ktorá mala vznešený pô-vod, prúdila nadol a vytvárala nižšiebytosti tohto sveta. Bol utvorený po-čiatok človeka. A v čom vlastne spo-čívala podstata celého tohoto diania?

Pokušenie o polnoci svetovNakoniec sa však deje nasledovné:

Čím vyššie tento tryskajúci, nahor po-vznesený duševný život vystupuje, oto hlbšie neskôr, takmer ako dážď,padne do sféry ahrimanského. Pre fy-zický prírodný úkaz dažďa je tento dejduchovným praobrazom. Keď človekstúpa ako oblak, aby ako oblak zotr-vával hore, nastáva po určitom časepád do oblasti Ahrimana. Tak Ahri-man ukoristí luciferské. To je karma.Impulz, ktorý vychádza z tejto jogy, nieje taký jednoduchý, že by bolo možnépovedať: človek sa len chce vyslobodiťz tohto slzavého údolia života. To za-iste chce, ale to nie je to podstatné. Po-kúsme sa porozumieť, aké vnútornémotívy stoja v skutočnosti za jogínsky-mi snahami.

Keď človek v stave po smrti pre-chádza svetovou polnocou, čiže keďdosiahne stred cesty, ktorú má dušaprejsť po smrti, ocitne sa pred mož-nosťou konkrétneho pokušenia. Tospočíva v tom, že si povie: žijem v du-chovne, obklopuje ma duchovné svet-lo. Bolo by možné všetko, čo v sebenosím, vteliť do tohto duchovnéhosvetla, zjednotiť to s ním, takže všetkonedokonalé vo mne by mohlo byť pre-menené na dokonalé. To je luciferské po-kušenie. Vnútorne to znamená vzdaťsa celého ďalšieho vývoja ľudstva.

V prednáškovom cykle, ktorý Ru-dolf Steiner uskutočnil r. 1914 voViedni, nájdete popis týchto skutoč-ností: pokušenie môže byť také veľké,že mu ľudská duša nedokáže odolať.Preto je toto pokušenie bohmi zakryté.Predsa je však vo svete činné. To po-kúšajúce nespočíva v tom, že by sa člo-veku núkala možnosť moci, uskutoč-ňovania zlých úmyslov, egoizmu vzmysle užívania sveta; nie, jemu sanúka možnosť zostať svätý a čistý.Všetko, čo je v človeku dokonalé, samôže v duchovnom svete stať čistýma svätým. Ale tie mnohé vlohy, ktorésú ešte v ľudskej prirodzenosti k dis-pozícii, tie sa potom nerozvinú. To, čov človeku je, zostane vo svetle múdros-ti a svätosti; človek však musí rezig-novať na veľký ideál budúcnosti. Zato môže dosiahnuť vysoký stupeň krá-sy a svetla vo svojej bytosti, takej,akou je už teraz.

A tak raz každá ľudská duša stojípred voľbou, stať sa obdivuhodne svä-tou - alebo prostredníctvom mnohých,mnohých nedokonalostí dosiahnuť raz

v budúcnosti vzdialený ideál, kedy sarozvinú všetky vlohy, ktoré bohoviazasiali do ľudskej prirodzenosti.

Človek ako “chrám”Rudolf Steiner hovorí o “chráme”

ľudskej budúcnosti ako o obraze ideál-neho človeka. Na tento chrám sa ľud-ská duša díva v stave po smrti a je zpohľadu naň taká nadšená, že vo svetletohto zanietenia prijíma rozhodnutia,ktoré ju privádzajú späť na Zem, abyraz v ďalekej budúcnosti dosiahla do-konalosť.

A keď niektoré hlbšie povahy obdi-vujú Goetheho, neobdivujú v ňom do-konalého človeka (ktorým ani nie je),ale vnútornú silu usilovania v smereuskutočnenia božského ideálu, “chrá-mu”, o ktorom hovorí Rudolf Steiner,budúceho ideálu človeka, ktoréhouskutočnenie sa musí diať prostred-níctvom mnohých nedokonalostí.

Keď na druhej strane v Indii obdi-vujú dokonalú svätosť, je za tým sna-ha, pokladať súčasný stav človeka zadefinitívny a rezignovať na každý ďal-ší vývoj ľudstva.

Predmetom náboženstva bohov ječlovek, nie však taký, akým je, aleakým sa má stať. Bohovia obmysleliľudí vznešenou budúcnosťou. Tento“chrám” je ich veľkou nádejou, veľkouvierou a veľkou láskou. Uskutočnenie“chrámu”, ideálneho človeka, je nábo-ženstvom bohov.

Pokúsme sa teraz porozumieť, oaký chrám ide. Ako možno rozumieťvýstavbe tohto chrámu, ktorý je praob-razom všetkých chrámov na Zemi? Pripokuse pochopiť ho začneme zhora,takpovediac od povaly, od strechychrámu.

Najvyššia idea, ktorú ľudia v sú-časnosti majú, je idea božskej trojjedi-nosti. Nejde pri tom len o ideu trojzjed-notenia, ale o tri vnútorne odlišné zák-ladné pocity. U ľudí môže ísť o tri roz-ličné oblasti činnosti. Nestačí sa všakuspokojiť s tým, že máme tri pojmy vjednote, my máme naším životom ešteaj spojiť tri druhy činnosti s trojjedi-ným božským. Tak je to na Zemi.

Raz v budúcnosti to bude inak. Asíce na Jupiteri uskutoční ľudstvo troj-jedinosť až po vôľu. To znamená: člo-vek sám sa stane trojjediným. Mysle-nie, cítenie a chcenie budú oddelené,ale zjednocované a uvádzané dorovnováhy silou ja.

Na budúcej Venuši nepôjde o troj-

48

Pozrime sa teraz ďalej na Starý me-siac. Na Starom mesiaci vliali du-chovia pohybu svetu astrálno. Súčas-ne sa na Starom mesiaci udialo to, žetoto astrálno ukoristil Lucifer a na ne-besiach sa v tom čase odohral boj.Ľudská karma začala na Zemi, koz-mická karma na Starom mesiaci.Môžeme to povedať aj tak, že kým pádľudstva do hriechu sa odohral na Ze-mi, pád kozmu do hriechu sa odohralna Starom mesiaci. A tak, ako bol naZemi ustanovený strážca, aby chránilprah, bol aj na Starom Mesiaci pri pá-de duchov určený strážca, ktorý malvziať karmu na seba; bol to uskutočňo-vateľ duchovnej karmy. Duchoviaobdržali za svoju vernosť sami hod-nosť strážcu božských zámerov.

Hodnosť strážcu je to, čo sa vyjad-ruje tŕňovou korunou. Tŕňová korunaje znakom hodnosti, ktorá zodpovedástavu korunovanosti, avšak zraňujesamotného korunovaného. Pretože si-la, ktorú má rozvinúť strážca, zástup-ca karmickej nevyhnutnosti, je silouneúprosnosti, princípu morálnehopostoja, ktorou sa napĺňa “Pravda” a“Zákon”.

U bytostí, ktoré majú poslaniestrážcov, musí byť prekonaný súcit. Atak museli duchovné bytosti, ktoré za-stupujú karmu sveta, hľadieť na luci-ferskú bytosť na jednej strane s naj-väčším súcitom - a na druhej straneho vždy znovu prekonávať, aby stálineochvejne na “kozmickom prahu”.

Sila, ktorá sa zjavuje v tŕním koru-novaní, je nutnosť súdiť pri vnútornomsúcite, ktorý ale musí byť vždy ovlád-nutý a prekonaný. A tak táto korunabodá samotného jej nositeľa. A to jeto, čo sa v kozme udialo za Staréhomesiaca. Je to dráma Starého mesiaca,že v kozme vznikla tŕňová koruna.

Keď teraz prejdeme ďalej k zem-skému vývoju, tak Zem je bytím kríža.Nesenie kríža je základný tón, základ-ný motív pozemského bytia, a každábytosť, ktorá je spätá so Zemou, sa muv nejakej forme učí. Tak má človek vovšeobecnosti dosiahnuť počas zem-ského vývoja stupeň nesenia kríža, ato tak, že vždy znovu berie na seba kríža prechádzajúc celým cyklom, celýmkruhom skúseností, učí sa ho plneznášať. Vypovedá o tom sám znak Ze-me .

Počas budúceho jupiterského by-tia ľudstvo prejde ukrižovaním. Budeprechádzať stupňami nepohnutosti,nemožnosti pohnúť sa, ktoré predžil a

predtrpel samotný Ježiš Kristus. Osudľudstva tu bude pozostávať hlavne ztoho, že sa ľudstvo spojí s karmou pla-néty Jupiter. Z toho stredného bodu, vktorom sa pretínajú ramená kríža, budemusieť vyvinúť novú silu, ktorá budeznamenať spásu luciferského. A počasjupiterského bytia budú znieť kozmomslová dobrého lotra, ktoré odzneli naGolgote prostredníctvom človeka. Adostane sa im tej istej odpovede, akúdal Kristus lotrovi:

“Veru, hovorím ti, ešte dnes budešso mnou v raji.”

Toto sa stane počas jupiterskéhobytia s Luciferom, kým ľudstvo samot-né bude prechádzať ukrižovaním aväzba Lucifera na karmu ľudstva sauvoľní

A na budúcej Venuši bude ľudstvoprežívať uloženie do hrobu. To budespočívať v tom, že všetku karmu všet-kých prírodných ríší, ktoré sú nižšieako samotný človek, vezme človek naseba; nie v zmysle pohltenia, ale vžitiasa do cudzieho osudu v nádeji, že tátoobeť bude sprevádzaná kozmickýmzázrakom, a že po tomto pochovanívšetkého ľudského bude nasledovaťjeho zmŕtvychvstanie.

Zmŕtvychvstanie samotné prežijecelé ľudstvo v stave budúceho Vulká-nu. Tu si ľudstvo utvorí, vyvinie zmŕt-vychvstalé telo, ktoré sa zjavilo uče-níkom po smrti Kristovej. Také zmŕt-vychvstalé telo bude mať človek počassiedmeho planetárneho vývojovéhostupňa.

Ideálny človekToto je sedem stĺpov ľudského

chrámu, chrámu ideálneho človeka. Ktýmto stĺpom vedú stupne, ktoré vlast-ne predstavujú stavy vedomia, v kto-rých možno prežiť sedem základnýchtónov bytia. Lebo bytie je symfóniou,ktorá pozostáva z týchto siedmychzákladných tónov či pratónov. Sú totóny:

1. umývanie nôh2. bičovanie3. tŕním korunovanie4. nesenie kríža5. ukrižovanie6. uloženie do hrobu7. zmŕtvychvstanieTo sú stĺpy, na ktorých spočíva jed-

nota božstva. K nemu vedú štyri stavyvedomia.

V tom istom, o čom sme včera hovoriliv súvislosti s meditáciou ako o umýva-ní nôh. Bolo to sklonenie sa božej vôlek ľudstvu. Bol to makrokozmický aktomývania nôh. Starý saturn je mies-tom umývania nôh. To je vyjadrené vznaku Saturna . Hore máme kríž, toje obetujúce sa sebaobmedzenie, seba-spútanie - a dole pasívne prijímajúciMesiac.

Pozrime sa ďalej na Staré slnko,ktoré nasledovalo po stave Starého Sa-turna. Tu sa udialo to, že bohoviamúdrosti zo seba vyžiarili substanciumúdrosti, ktorá znamenala počiatokživotného tela, života.

Čo znamená múdrosť? Čo sa v sku-točnosti týmto slovom vypovedá? Za-hĺbme sa do tohto slova “múdrosť”!Pozrite, múdrosť, to nie je otvorenosťpre to, čo je mimo nás, múdrosť je si-la, ktorá prúdi v mnohých smerochzvnútra bytosti navonok. Múdrosť jeto, čo prebýva vo vnútri samotnej by-tosti, čo je prítomné, čo poníma okolienie jednostranne, ale mnohostranne.Keby sme si to chceli predstaviť sche-maticky, tak spravíme bod, lebo múd-rosť je obsiahnutá vo vnútri človeka .Z toho bodu vychádza múdrosť v mno-horakých podobách.

Máme tak znak Slnka a všetkéhoslnečného. To je výrazom múdrosti,ktorá je vnútorná a zároveň všetko ob-siahne, vyžaruje rovnomerne do všet-kých smerov, je univerzálna. Životnásila je vlastne usilovaním z vnútra na-vonok, k univerzálnosti. A boj, v kto-rom musia obstáť tak múdrosť ako ajživot v bytí, spočíva práve v tom, že zmúdrosti musí byť vyvinutá sila, ktorádokáže klásť odpor jednostrannos-tiam, náporom zvonku, sprava i zľava.Pretože múdrosť je stav bytosti, ktoráje schopná spočívať sama v sebe, ne-potrebuje žiaden oporný bod spravaani zľava, nespolieha sa na nič než navlastné vnútro a nenechá sa zatiahnuťdo žiadnej jednostrannosti.

To je tá sila, ktorá žije v princípemúdrosti, a ktorá je takým dojímavýmobrazným spôsobom vyjadrená vevanjeliu, keď je Ježiš Kristus bičova-ný ľuďmi. Môcť spočívať sám v sebe,obstáť silou vlastného vnútra napriekvšetkým útokom zvonku, to je sila,ktorá sa vyvíja bičovaním. A to, čo vy-tvorilo človeka Starého slnka, čo roz-žiarilo túto planétu, je tá istá sila, ktorása prejavuje a preukazuje a osvedčujepri bičovaní. Slnko bolo planétou bi-čovania.

49

1. predmetné vedomie2. imaginatívne vedomie3. inšpiratívne vedomie4. intuitívne vedomieUmývanie nôh rovnako ako aj os-

tatných šesť stĺpov môžeme prežiť vovšetkých štyroch stavoch vedomia.

Tak máme obraz, ktorý schematic-ky vyzerá približne takto:

Hore máme duchovné vedomie člo-veka, ktoré sa stane jednotou. Nebude-me viac trojnosťou, ale budeme maťjednotu v duchovnom. Môžeme sipredstaviť týchto sedem stĺpov, ktorébudú spočívať na štyroch stupňoch,vedúcich k tomuto chrámu. Toto je tánajjednoduchšia schéma, ale obsahujezákladnú ideu ideálneho ľudskéhochrámu: pomer duchovného, duševné-ho a telesného v človeku.

Od tohoto ideálu odhliadajú ľudia,ktorí nasledujú impulz, ktorý v súčas-nosti nachádza svoj výraz v indickejjoge. Pretože v nej ide o to, všetko ne-dokonalé, čo človek má, priviesť dohlavy; to znamená prejasniť to tak, akoje prejasnená hlava, a túto hlavu ne-chať potom uletieť na anjelských kríd-lach. Človek, ktorý by sa takto oslobo-dil, by nebol predstaviteľom zmŕt-vychvstania, ale len bezsmrtnosti. Takmáme pred sebou dve možnosti: mož-nosť nesmrteľnosti a svätosti v prítom-nosti, svätosti, ktorá je zavŕšením to-ho, čo je v nás nedostatočné - a na dru-hej strane ideál prechodu vývojovýmistupňami, ktoré vedú k zmŕtvychvsta-niu. Budúci zmŕtvychvstalý človek jeideálnym obrazom človeka, chrámom,ktorý vidí po smrti každá duša a jetýmto pohľadom podnecovaná k tomu,aby sa vrátila na Zem, aby sa učilaumývaniu nôh, aby sa učila sile bičo-vania, korunovania tŕním, neseniu krí-ža, aby bola ukrižovaná a uložená dohrobu, a nakoniec vstala z mŕtvych.

Zajtra budeme potom hovoriť ostupňoch vedomia, ktoré sa na tejtoceste rozvíjajú.

Raz príde deň, keď po pokorení vesmíru, skrotení vetra, prílivu,odlivu a zemskej príťažlivosti začneme využívať silu lásky. A v ten deňpo druhýkrát v dejinách sveta objavíme oheň. Teilhard de Chardin

Byť organizovaný znamená byť nažive, pretože práve život všetko organi-zuje. Ak necháte tiecť vodu, zorganizuje všetky kamene a piesok čo sa jejdostane do cesty; preto nechajte cirkulovať život, životné prúdy a on sámvšetko zorganizuje. Ak život prúdiť prestane, všetko sa zastaví. V zime slnkonesvieti a nič nerastie. Ale hneď ako príde jar so svojím svetlom a teplom,život začne cirkulovať a semená a rastliny začnú ožívať a pučať. A čo človek?Pokým v ňom nesvieti duchovné slnko, nebeský život nemôže prúdiť a seme-ná v jeho vnútri neožijú.

Každý, dokonca i deti vedia, že slnko vlieva do semien život, ale ľudia vskutočnosti nepochopili, pretože keby chápali, hľadali by duchovné slnko,vyhrievali by sa v jeho lúčoch lásky a múdrosti a nechali by zarodiť cnosti,talenty a schopnosti, ktoré im dal Boh. Potrebujeme duchovné slnko asi takako potrebujeme fyzické; vďaka nemu tečú rieky, vtáci spievajú, stromy kvit-nú a dávajú plody.

Je tu ešte mnoho toho, čo by sa dalo povedať o slove “organizácia”. Ľudiasi myslia, že organizácia patrí iba do mechanického sveta, ale to nie je všetko.Je to v skutočnosti láska, čo organizuje. Kde sa medzi ľuďmi nachádza láska,netreba žiadnej organizácie; všetko sa organizuje samo od seba; každý vie, čomá robiť a všetko dokonale funguje. Ale odoberte lásku a budete sa musieťzačať vyhrážať a cenzurovať - a aj tak nič fungovať nebude. Ak je v rodineláska, všetko funguje samo od seba, ale ak ju odoberiete - aj keď k nimpošlete ľudí so samopalmi, nebude fungovať nič! Ak skutočná láska zaplavísvet, nebudú potrebné ani zákony, ani žiadne pravidlá; každý bude presnevedieť, čo robiť a ľudia budú žiť v harmónii. Láska je jediná, čo zorganizujevšetko a čo spôsobuje, že všetko rastie a prekvitá. Dajte rodine lásku, dajtespoločnosti lásku a nebudete musieť hovoriť: “Urob toto, urob hento... a ak

Podobne ako slnko,láska vnáša poriadok do života

Omraam Mikhael Aivanhov

50

P.O. Box 151, 810 00Bratislava 1¯Vy-dáva: vydavateľstvo

¯Šéfredak-tor: RNDr. Emil Pá-

leš, CSc.¯Redakčný kolektív: RNDr.Erich Šašinka, RNDr. Peter Marman,Ing. Andrea & Miloš Stúpala, Ing.Zdena Djuračková ¯Redaktorka voFiladelfii: Sylvia Mikolajová¯Re-daktor v Čechách: Ing. Karel Funk ̄Grafická úprava:Emil Páleš & MarcelHason¯Výtvarníčka:Zdislava Sýko-rová¯Prekladateľka: PhDr. PatríciaElexová ¯ Tel: objednávky na pred-platné časopisu (vrátane starších čí-sel): PhDr. Táňa Grigorjanová, CSc.:777 801; ¯ správa nadácie: RNDr.Jitka Tereková: 249 201;¯psycholo-gické poradenstvo: PhDr. Peter Sklár:762 366 ̄Čestný člen redakcie: jehoexcelencia Karan Singh, maharadžaz Džammu a Kašmíru ¯ Tlač: FI-DAT, tel/fax: 240 84 63 ¯ Vychádza4-krát do roka ¯ Náklad: 3000 ks ¯Cena jedného výtlačku: 40.- Sk(Kč)¯ Ročné predplatné: 160.- Sk(Kč) ¯ Rozširujú súkromné kolpor-térske siete a knihkupectvá ¯ Re-gistračné číslo: MK SR 659/92

Bankové spojenie: Nadácia Sophia,Čs. obchodná banka, Lehockého 3,812 25 Bratislava; č. ú.: 202113003/7500. Zo zahraničia: Acc. No.: 02-11300000/7500, Swift: CEKOSKBX

V budúcich číslach:

O rozdiele medzislnečnou a mesačnou

jasnovidnosťou

Antropozofiaa darwinizmus

@ Prvá strana obálky: Emil Páleš& Marcel Hason: Ľaliový kríž s ruža-mi a Kristovou hviezdou @ Štvrtástrana obálky: Dante Gabriel Rosset-ti: La Pia de Tolomei @ Perokresby:na strane 2, 14, 16, 17, 18, 23, 40, 50,51: Zdislava Sýkorová @ 3 ,49: Na-dežda Antipova @ 21: Virgil Finlay@ 27: Tomáš Krčméry @ 41: Púpava:Monika Kabeleová @ 42:K. White @43: Phoenix & Arabeth

EZOTERICKÝ HUMOR

Isto si, milí priatelia, spomínate,aké dobré vtipy kolovali za socializ-mu. A akou nám boli duchovnou vz-pruhou. Humor bol formou zachova-nia odstupu, zachovania si vlastnéhoja v nezmyselnom spoločenskom dia-ní, ktorého sme sa museli zúčastňo-vať.

Ako to, že tieto vtipy nás tak doká-zali vziať za srdce? Pretože hovoriliniečo, čo síce nebola pravda doslo-va, ale v hlbšej významovej rovine tobola až príliš veľká pravda; o nie-čom, čo sa nás týkalo, na čom námnemohlo nezáležať, čo sme prežívali,v čom sme sa denne nachádzali ajmy. Vystihovali v skratke niečo cha-rakteristické, príznačné zo života,proti čomu sme si už nemohli pomôcťinak, ako vtipom.

Humor je vlastne koncentrovanápodoba poznania. Dá sa povedať, ževtip je tým lepší, čím menej je to vtip.A ak je nejaké spoločenstvo živé, akv ňom skutočne o niečo ide, ak saľudia v ňom skutočne o niečo pokúša-jú, a sú pri tom aj celým svojím srd-com, tak také spoločenstvo má ajsvoje vtipy.

Má tá naša “ezoterická subkul-túra”svoje vtipy? Je to spoločenstvomŕtve alebo živé? Prechádza tovšetko záujemcom o ezoterické knihy,prednášky a festivaly hlavou len su-cho, infomatívne, alebo to myslia ajs nejakým činom vážne? Ten, ktonemá “duchovno len ako hobby”,

ako nezáväznú zábavu a rozptýlenie,pre koho je preduchovnenie celospo-ločenského života životnou potrebou,ten sa dokáže opravdivo tešiť aj pla-kať nad tým, čo všetko je v tejto sub-kultúre psychotronikov, liečiteľov, gu-ruov, mystikov a mágov, siekt a cirkvímožné. Ten v nej vidí všade okolo se-ba plno ozajstného humoru. Až keďspoločenstvo záujemcov o ezoterikubude mať aj svoje vlastné vtipy -bude to znamenie, že je to spoločen-stvo živé!

Ak teda vidíte humor v duchov-nom alebo pseudo-duchovnom dianíokolo vás, pošlite ho aj nám do Sop-hie, a podeľte sa tak oň s ostatnými.

Redakciato neurobíš, uvidíš!” Každý si plní svoju povinnosť s radosťou a nie je potrebnéžiadne právo. Kde je prítomná láska, tam právo netreba.

Právo vzniklo vtedy, keď sa láska z ľudstva začala vytrácať. Bol tu všakčas, kedy ľudia boli schopní milovať všetkých, zostávali však jeden druhémuverní a pritom manželstvo vôbec neexistovalo. Manželstvo bolo ustanovenépreto, že ľudia zabudli ako milovať jeden druhého: začínali spolu žiť bezmyš-lienkovite a potom jeden druhého opúšťali, a tak bolo potrebné ich nejakýmspôsobom obmedziť; preto ľudia vymysleli právo, sviatosti, atď. Ale ak jeprítomná láska - či niekto potrebuje dokument alebo zmluvu? Je tu potrebnýradničný úradník? Dokonca aj so všetkými dokumentami, radnicou a úradníkminemôžete manželským párom zabrániť, aby sa nerozvádzali. Ale ak je prítomnáláska, nič z tohto nie je potrebné na to, aby trvala večne - ani kňazovo požeh-nanie, pretože Boh im už svoje požehnanie dal. Boh je súčasťou lásky medzidvoma ľuďmi, čo sa opravdivo milujú a to je skutočným požehnaním; ichláska je požehnaním.

Ja nie som proti manželstvu, nie som proti úradnému požehnaniu. Ja lenvysvetľujem, že ak láska chýba, tieto ľudské ustanovizne toho veľa nedokážu.To neznamená, že by niekto nemal uzavrieť manželstvo v kostole alebo naradnici a legalizovať tak svoju situáciu. Ja len hovorím, že tí, čo sa skutočnemilujú, už uzavreli manželstvo cez prírodu, aj keď si to neuvedomujú. Kým tí,čo sa nemilujú - aj keď ich zosobáši kňaz a radnica, podľa prírody tu manžel-stvo neexistuje. Sévres, 8. mája 1966

51

K str. 17: Všetky žaby, čo sedeli dole v studni si o sebe mysleli, že majú drahokam vhlave, ale nemali. Len malá ropucha jediná si to nemyslela. “Všetka moja túžba je lepšianež drahokam v hlave”, myslela si. “A práve ona mala drahokam: večnú túžbu a žiadostivosťísť nahor, stále nahor”.

Procitla jsem a nalezla jeho list s jitrem.Nevím, co píše, neboť neumím číst. Nechám moudrého muže

o samotě s jeho knihami, kdo ví, mohl-li by mi list přečísti.Přidržím jej k čelu a přitisknu k srdci.Až noc ztichne a hvězdy vyjdou jedna po druhé, rozložím jej

na klíně a budu tiše seděti.Ševelící listí přečte mi jej hlasitě, šumící proud mi jej přednese

a sedm moudrých hvězd mi jej zazpívá z oblohy.Nemohu nalézti, co hledám, nemohu pochopiti toho, co bych

chtěla věděti, avšak tento nečtený dopis ulehčil mým břemenům a proměnil mé myšlenky v písně.

Rabíndranáth Thákur