UNIVERZIT A SV. CYRJLA A METODA V TRNAVE FILOZOFICK Á FAKULTA

Dušan Deák (ed.) Mil oš Hubina

Martin Slobodník

, , , AZIA- TRAD I CIA A KUL TURA

Trnava 20 l l

' Azia -tradícia a kultúra (Dušan Deák, ed.)

Autorský kolektív: Mgr. Dušan Deák, PhD., Mgr. Miloš Hubina, PhD., Doc. Manin Slobodník, PhD.

Recenzenti: Doc. PhDr. Viera Vilhanová, DrSc. Prof. Jana Benická, PhD .

.Jazyková redakcia: PhDr. Radoslav Hlúšek, PhD.

Schválené edičnou radou a vedením Un iverzity sv. Cyri la a Metoda v Trnave ako učebný text.

© Editor: Dušan Deák © Autori: Dušan Deák, Miloš Hubina, Manin Slobodník © Univerz ita sv. Cyrila a Metoda v Trnave

Všetky práva vyhradené. Toto dielo ani jeho časť nemožno reprodukovať bez súhlasu maj itel'a práv.

!SBN 978-80-8 105-241 -5

Obsah

O autoroch............................................ . .......................................................... ..... 5

' U vodné slovo ......................................... ....... ................................................. . .... . 7

Niekol'ko pohl'adov na tradičnú kultúru v Južnej Ázii (Du.~ an Deák) ........ ............................................................................................. 13

Spo ločnost' a kultúra v Juhovýchodnej Ázii (Milo.f Hubina) .............................................................. ...................................... 57

Kontexty tradičnej kultúry v Číne a Tibete (Martin Slobodník) ............ ................................................................................ 11 8

3

O autoroch

Dr. Dušan Deák (* 1973) - historik a indológ, absolvent odboru história-filozo­fia na fi lozofi ckej fakulte Univerzity Komenského. Od roku 2002 pôsobí na Ka­tedre etnológie a mimoemópskych štúdií Filozofi ckej fakulty Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, ktorú od roku 2004 vedie. Pôsobil aj v Ústave orientalistiky SAV a externe<~ na Katedre porovnávacej religionistiky FFU K. Doktorandské štúdium absolvoval na Univerzite v Púne v indickom štáte Maháráštra. Zaoberá sa stredovekými a modernými dej inami indického subkontinentu so špecifickým zreteľom na hagiografi ckú spisbu. Absolvoval niekoľko akademických stáží v za­hraničí (India, Holandsko, Veľká Británia). Doma aj v zahran ičí publikoval via­ceré vedecké č lánky a štúdie. Je autorom monografie indickí svätci medzi minu los­tou a prítomnosťou: hl'adanie hinduistov a muslimov v .Južnej !Ízii (20 l 0). Spolu s Gabrielom Pirickým a Mar1inom Slobodníkom zostavi l kolektívnu monografiu slovenských a českých orientalistov Súčasné podoby súfizmu od Balkánu po Čínu (20 l 0). Je šéfredaktorom Ethnologie Actualis Slovaca (UCM Trnava) a redakto­rom Deccan Studies (Hyderabad).

Dr. Miloš Hubina (* 1969) - religionista. Absolvoval magisterské štúdium na FFUK v odbore Filozofia a doktorandské štúdium v odbore religionistika na ka­tedre Etnológie a kultúrnej antropológie. V súčasnosti pôsobí ako odborný asistent na Katedre porovnávacej re ligionistiky FFUK v Bratislave. Absolvoval pracov­né pobyty na University of Barcelona a Mahidol Universtity v Bangkoku (2008-20 ll). Je autorom monografie Vedomie ako oceán: Miesto racionalizy a meditácie v indickom buddhizme (2004) a množstva vedeckých a odborných publikácií v ča ­

sopisoch doma a v zahraničí. Jeho odborným zameraním je thajský buddhizmus, predovšetkým moderný buddhistický racionalizmus a náboženský synkretizmus v Thajsku.

" Doc. Martin Slobodník (* 1970) - s inológ a tibetológ. Studoval sinológiu na Fi lozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratis lave a na Pekingskej univer-, zite v Pekingu. Postgraduálne štúdium absolvoval v Ustave orientalistiky SA V. Počas postgraduálneho štúdia študoval dva roky tibetológiu na Katedre jazykov

' a kultúr Centrálnej Azie na univerzite v Bonne. V súčasnosti j e vedúcim Katedry východoázijských štúdi í Filozofi ckej fakulty UK. Zaoberá sa dejinami č ín sko-ti ­

betských vzťahov , náboženskou politikou v Číne a lokálnymi dejinam i severový­chodného Tiben1, Amda. Autor monografi í Mao a Buddha: náboženská politika voči tibetskému buddhizmu v Číne (2007) a Politické, náboženské a ekonomické aspekty čínsko-tibetsf...Jích vzťahov v 14. - 15. storočí (20 ll ). Doma i v zahraničí

' v

(Ceská republika, Veľká Británia, Nemecko, Cína, Tchaj-wan, Ruská federácia, Poľsko) publikoval viacero vedeckých štúdi í.

5

grafickom priestore a ich tradičná kultúra je predmetom samostatného vedeckého ' . zauJmU.

' Niekol'ko pohl'adov na konkrétne podoby tradičnej kultúry Južnej Azie ' Upozorni li sme už, že popísať, resp. pri bl ížiť tradičnú kultúru .Južnej Azie v jed-

noduchom skratkovitom texte je spojené s množstvom problémov a zjednodušení. Z nich najzávažnejší sa nám javí problém vzťahu tej časti kul tú ty, ktorá prekračuje hranice lokality (a v širšom ponímaní regiónu) a časťou, ktorá je limitovaná hra­nicami lokality, resp. regiónu a tieto hranice iba zriedka prekroč í. Medzi oboma prirodzene existuje dynamický vzťah , ktorý podmiei1uje ich konkrétne podoby a vytvára priestor pre vzájomné ovplyvňovan ie pri formovaní juhoázijskej kultú ty.

' V Južnej Azii sa dnes stretávame s dvoma základnými nadregionálnymi a svo-j im spôsobom dominantnými kultúrnymi prejavmi: kultúrou, ktorej praktické aj ideové koncepty boli zaznamenávané a tradované predovšetkým v sanskrte, a tou, ktorej praktické aj ideové koncepty boli zaznamenávané a tradované predovšetkým v perzštine.20 V literatúre sa často stretneme aj so zjednodušeným chápaním po­mocou tvrdenia, že v prvom prípade ide o hinduistický a v druhom o muslimský kultúrny okruh. Toto zjednodušenie vychádza zo skutočnosti , že kul túru v .Iužnej Ázii významnou mierou ovplyvt'lujú náboženské systémy hinduizmu a indického islámu. Oba do značnej miery organizujú život svoj ich príslušníkov a niekedy sa stereotypne zdôrazňuje, že ani v is láme ani v hinduizme defocto neexistuje roz­diel medzi profánnou a sakrálnou sférou. Toto tvrdenie sa nepochybne dá označiť za polemické, pretože nezohl'adňuje modus operandi náboženského konania, t.j . čo to znamená, keď tvrdíme, že principiálny dôvod (motív, ciel') l'udskej činnosti

je náboženský. Bez zachádzania do prí lišných teoretických detai lov si dovol íme tvrdiť, že v konaní Juhoázijčanov existujú aj iné ako náboženské motívy.

Ponechajúc problematickú náboženskú charakteristiku bokom preto vo vše­obecnosti v súvislosti s tradičnou kultúrou v Južnej Ázii hovoríme o dvoch tmi­verzálnych juhoázi.iských kultúrnych okruhoch (a sférach ich prejavov)- indo­sanskrtskom a indo-perzskom.21 lndo-perzským kultúrnym okruhom máme na mysli všetky tie supralokálne kultúrne prejavy (predovšetkým ideové a regula­tívne), kt01ých primárnym médiom bola dobová elitná perzština a ktotých indickí

20 S istými obmedzeniami by sa dalo hovori ť aj o arabčine č i pálíjšt ine (posvätný jazyk théravá­dového buddhizmu), ale pre jednoduchosl' sa obmedzíme iba na ku ltúrne tradície tradované v hore uvedených jazykoch.

2 1 Oba sú definované na základe jazyka, ktorý slúži l ako kultúrne médium. Netvrdime však, že iná ako j azyková definícia nie je možná, ani to, že na báze j azyka ako kultúrneho média (najmä vo vzťahu k vel'kým regionálnym j azykom a ku ltúram) nemožno hovoril' aj o ďal­

ších hranice lokal ity prekračujúc ich kultúrnych okruhoch (napríklad okruhy, kde sa použí­va la hindustánči na alebo urdčina). Pre sféru indo-sanskrtskú a indo-perzskú srne sa rozhod li po zohl'adnení ich významu a rozšíren ia v Južnej Ázii. Týmto, prirodzene, nespochybňuje­me existenciu svojbytných regionálnych kultúr definovaných na základe jazyka čoby média kultúry.

25

nositelia (preto predpona " indo") sa hlásili najmä ku kultúrnemu odkazu starého imperiálneho Iránu (a v š iršom zmysle stredoázijského a le sčasti aj západoázij­ského regiónu). Tento odkaz bol sprvu adaptovaný stredovekými stredoázijskými elitami, ktoré ho v konkrétnej rovine aplikovali v indickom svete a spopularizovali aj medzi š iršími vrstvami domácej spo ločnosti. lndo-sanskri ským kultúrnym okru­hom máme na mysli všetky tie indické kultúrne prejavy e lít, ktorých primárnym médiom bol sanskrt a ktoré ovp lyvňova l i regionálne kultúrne vzory (sanskriizá­cia), boli však nimi tiež modifikované (preto opäť predpona "indo") a v rôznych

' formách sa s nimi stretávame v celej .Iužnej Azii. Uvedomujeme si, že oba tieto koncepty zjednodušujú komplikované vzťahy medzi predstavitel'mi a tvorcami ju­hoázijskej kultúry ako celku, a le používame ich na odlíšenie kultúrnych prejavov, ktoré presahovali hranice, a tých, ktoré zostali regionálnymi. Tie posledne spo­menuté prij ímali kultúrne vzory definované elitami v sanskne č i perzštine, avšak presadzovaním regionálnych tradícií s pomocou regionálnych jazykov vytvárali aj ich domáce podoby. Navyše, medzi oboma kultúrnymi okruhmi (ako aj medzi ich regionálnymi varietami) a regionálnymi kultúrami existovalo mnoho vzájomných prien ikov a vplyvov.

V kontexte duchovnej kultúry v prípade oboch sčasti nábožensky podmie­nených nadregionálnych kultúrnych okruhov existujú napr. celé korpusy textov (poézie i prózy), zachytávaj úcich rôzne historické konštanty, predstavy o spo loč ­

nosti, náboženské praktiky a idey, množstvá sociálnych a le tiež aj umeleckých konceptov, ktoré všetky sú často chápané ako ideálne kultúrne vzory pre danú komunitu na celom subkontinente. Ich tvorcami boli v prípade sanskriskej kultúry predovšetkým predstavite lia hinduistických inteleknrálnych e lít, bráhmani (aj keď nemusí ísť iba o bráhmanov), v prípade inda-perzskej kultúry nimi boli tradične vzdelaní duchovní ( 'ulamá) spo ločne so vzdelanou aristokraciou.22 V materiálnych kontextoch sa kul túrne univerzáliá sanskrtských a perzských inteleknrálnych elít

' v .Iužnej Azii prejavujú napríklad v spôsobe obliekania, stolovania a stravovania alebo v architektúre. Vďaka spolužitiu a istému kozmopolitanizmu elít dochádza­lo tiež k vzájomnému ovplyvňovaniu , či už v duchovnej (ako napríklad preklady zo sanskriu do perzštiny a naopak) alebo materiálnej (preberanie módnych prv­kov, stravovacích modelov, prvkov v architektúre a pod.) sfére. V princípe teda môžeme konštatovať, že predstavy inteleknrálov, ktorí komunikovali v sanskri e a perzštine, formovali univerzálne kultúrne prejavy v rámci celého juhoázijského priestoru.

Ako už bolo naznačené, považovať nadregionálne kultúrne prejavy za j ediné reprezentatívne j e problematické, aj napriek tomu, že dominujú klasickým učeb­

nicovým prezentáciám juhoázijskej kultúry (viď vyššie spomenuté delenie na hin­duistický a muslimský kultúrny okruh č i hinduistickú a muslimskú Indiu). Daná skutočnosť je podmienená <~ prameľ1mi , keďže históriu, ako sa vraví, píšu víťazi ,

22 Je prirodzené, že in telektuálne el ity bol i často v službách a pod priamou patronáciou elit pol itickych.

26

Obr. č. l : Deti oslavujú hólí v indickom Bídari (autor: R. B. Désáí)

čenie pôstneho mesiaca Ramadán) mulwrram (spomienka na utrpenie imáma Husajna) č i sviatky narodenia a smr1i významných náboženských a historických postáv (napríklad sviatky narodenia Kršnu, Buddhu či Džinu, oslava osobnosti duchovného učiteľa - gurua, píra, č i smrti lokálne aj supralokálne významných svätcov, a le aj sviatky politických postáv, napríklad sviatok narodenia Gándhího). Vzájomné vzťahy predstaviteľov oboch j uhoázijských kultúrnych okruhov sa ná­zorne prejavujú aj počas spomenutých sviatkov, ktoré mnohé lokálne komunity slávia spoločne.

b) tradičná kultúra v nábožemkej sfére •

Medzi najdominantnejšie prejavy tradičnej kultúry v Južnej Azi i nepochybne patrí náboženská kultúra. indický subkontinent je oddávna známy svojou religi­ozitou a jej špecifickými prejavmi. Už grécki návštevníci Indie, ktorí tam prišli spolu s Alexandrom Macedónskym, sa pozastavoval i nad praktikami askétov a fi­lozofiou mudrcov. Dojem dôležitosti i zvláštnosti náboženského života potvrdzuje aj arabská a perzská literatúra č i zápisky európskych cestovateľov, misionárov a koloniálnych administrátorov. Nakoniec <~ samotné fakty o súčasnej nábožen­skej scéne subkontinentu potvrdzujú, že v tomto priestore vznikl i a dodnes majú svoj ich stúpencov minimálne štyri náboženstvá (hinduizmus, buddhiz mus, dži-

32

nizmus a sikbizmus), z ktorých dve počtom nasledovníkov dosahujú svetové roz­mery (hinduizmus a buddhizmus). Okrem dosial' spomenutých tu naš li vhodnú pôdu pre svoj rozvoj aj islám , kresťanstvo, zor ostriá nstvo (párs izmus) a iné (ako napríklad rôzne kmeňové ná boženstvá či miniatúrna komunita-kasta Ben i Izraeli v západnej Indii hlásiaca sa k judaizmu). Zašli by sme však do prílišných podrob­ností, ak by sme sa venoval i náboženskej kultúre v uvedených náboženstvách. Predstavíme s i preto len niektoré črty j uhoázijskej re ligiozity, ktoré považujeme za typické a tradičné pre viacero náboženských komunít, t.j. nebudeme sa zaobe­rať lokálnymi variantmi uvádzaných tradíci í.

Ako spôsob náboženského života má na indickom subkontinente nepochyb­ne históriu askéza. Prvé zmienky o askétoch nachádzame už vo Védach. Askéti

' v Južnej Azii tisícročia požívali a stále požívajú úctu a daný stav sa týka rôz-nych j uhoázijských kultúrnych okruhov (indo-sansknského, inda-perzského, in­do-sanskrtsko-pálijského, regionálne lingválneho a iných, resp. inak definovaných kultúrnych okruhov). Poznáme hinduistických sád/mov, jóginov, sannjásinov, muslimských fokírov, qalandarov č i madždhúbov, buddhistických arhatov alebo džinistických tírthankarov, múniov a pod. S popisom asketických praktík sa stret­neme v supralokálnych aj lokálnych literatúrach, askétov nájdeme na opustených miestach, v náboženských centrách aj v palácoch rádžov či sultánov. V moder­nej dobe sa juhoázijský askéta (alebo jeho podobizeň) dokonca stal dobrým vý­vozným ar1iklom. Iste, tejto charakteristike chýba mnoho k dokonalosti, pretože nevenuje pozornosť detai lom, avšak vyznávanie náboženského odriekania, čomu

Obr. č. 2: Džinistický svätec v jóginskej pozíci i (autor: M. Hlinčíková)

33

- Kumbha mé/á je periodicky navštevovaná až niekol'kými desiatkami miliónov pútnikov. Ide o g igantické stretnutia hinduistických veriacich, ktoré sa v závis­losti od významu uskutočňujú raz za štyri roky (Kumbha mé! á), raz za šesť rokov (Ardha kumhha mé/a), raz za dvanásť rokov (Púrna kumbha mé/a) a raz za 144 rokov (!lv/ahá kumbha méla') na štyroch posvätných miestach Indie - mestá Hard­vár, Udždžain, Násik a Pn~ág (dnešný lláhábád). Mahá kumhha mélá sa koná vý­hradne v Prajágu a Ardha kumbha mé! á v Hardváre a Prajágu. Kumbha znamená džbán alebo krčah (ale aj súhvezdie Vodnára a v čase púte sa slnko nachádza práve v tomto súhvezdí), z ktorého podl'a hinduistickej mytológie padlo pár kvapiek božského nápoja nesmrtel'nosti práve na štyri spomenuté miesta. Hlavným zmys­lom púte j e dnes očista v posvätných riekach Ganga, Ši prá a Gódávarí. Môže však

Obr. č. 3: Výročná púť k hrobke muslimského svätca (autor: O. Deák)

predstavovať aj pozostatok dávnych obradov plodnosti a úrody (krčah symbolizu­je aj ženské lono).

Podobne výročné s lávnosti úrmt ia ('urs - doslova sobáš /s Bohom/) muslim­ských sviitcov sú masívnymi kolektívnymi zá ležitosťam i s dlhou tradíc iou (naprí­klad k hrobke severo-indického Salára Masúda putovali sultáni už 14. storočí), na ktmých často pmtic ipuje aj hinduistická kormmita. Muslimskí svätci bývajú radení medzi súfiov, prívržencov mystického islámu, ktorí si svoj im učením ale najmii pátosom okolo svoj ich schopností (konať zázraky, l iečiť, predpovedať budúcnosť

či zabezpečiť potomka bezdetným párom) získali popularinr medzi pestrou škálou nemuslimov. Medzi najznámejšie a najnavštevovanejšie miesta hrobiek sviitcov

' (dargáh) v .Iužnej Azii patria Adžmér, kde je pochovaný zakladatel' čištijského sú-, fijského rádu v Indii Muínuddín Ciští, Gulbarga, kde sa nachádza hrobka (dargáh)

35

znamnými stavbami bo li tiež hrobky panovníkov a aristokracie, kto ré neraz tvoria zvláštny komplex v rámci urbánnej zástavby. Azda najznámejšou juhoázijskou hrobkou je preslávený Tádžmabal postavený v prvej polovici 16. storočia mu-

, -ghalským cisárom Sáhdžahánom pre jeho manželku Mumtáz Ma hal. Dalšími sta -vanými mestskými objektmi boli cent rá vzdelávania (vyššie spomenutégurukuly, dharma.~a~y, madrasy, viháry či gurudváty). Zvláštny d ruh juhoázijských stavieb predstavujú pevnosti budované na strategických miestach a podl'a zásad dobovej fortifikácie.

K dominantným verejným stavbám patri li tradične, ako všade vo svete, sakrál­ne objekty. Medzi ne radíme objekty s lúžiace náboženským rituálom a kultové objekty. Ich počet, vm·ieta a forma sú vo všeobecnosti podmienené tradičnou re­ligiozitou Juhoázijčanov, náboženskou prís lušnosťou, stavebnými a mate riálnymi podmienkami v konkrétnom regióne.

Klasické hinduistické sakrálne stavby sú chrámy zasvätené hinduistickým bož­stvám. Počiatky ich výstavby na subkontinente spadajú približne do obdobia pr­vých storočí nášho letopočtu. Spravidla ide o kamenné konštrukcie (v horských oblastiach však nachádzame aj drevené a niekedy aj hlinené a tehlové), primár­ne štruktúrované ako svätyľ1a (garbhagrha) štvorcového alebo aj kruhového pô­dorysu, v ktorej je uložené figuratívne zobrazenie konkrétneho božstva (tnúrti) a do ktorej majú prístup len r ituálni š pecialisti , a zastrešené priestranstvo pre náv­števníkov podporené stÍporadím (mandapa). Yel'kosť chrámu a bohatosť výzdoby závisí od prostriedkov ich zriaďovatel'a .

Menš ie vidiecke chrámy, kto­ré nemajú neustále prítomných obetníkov, sú v podstate iba svätyňami a do takejto svätyne môže vstúpiť každý návštevník. Priamo nad svätyňou sa týč i ve­žovitá stavba (vimána), ktorá symbolizuje os sveta , mýtickú horu Méru. V juhoindických chrámoch je táto časť výrazne menš ia ako v severoindických a jej ro lu v podstate preberá ve­žovitá konštrukc ia, týčiaca sa nad vchodom do mandapy, tzv. gópura. Gópury bývaj ú nádher­ne figmatívne zdobené posta ­vami z hinduistickej mytológie,

často v pestrom farebnom preve- Obr. č. 15: Gópura (autor: M. Hlinčíková)

46

dení. Celkovo sa dá konštatovať, že juhoindický chrám je omnoho ozdobnejší ako severoindický. Veľké chrámy mávajú aj niekoľko mandáp a aj niekoľko svä­týň a v tomto prípade je potrebné hovoriť skôr o chrámových komplexoch ako o chrámoch. Medzi reprezentatívne chrámové komplexy možno zaradiť komplexy v juhoindickej Madure a Tirupati, východoindickom Purí a Kónárku alebo pre­slávené chrámy s erotickými motívmi v stredoindickom Khadžuráhu. Na severe subkontinentu sa stretávame aj s množstvom opevnených chrámov. Opevnenia vznikali ako nevyhnutný ochranný priestor v časoch vojen aj ako prostriedok za­bezpečenia chrámu proti ikonoklastickým akciám niektorých sultánov a ich vojsk .

• Najznámejšou monol itickou kamennou chrámovou stavbou je Kailášnáth v Elóre,

Obr. č. 16: Kailášnáthov chrám v Élóre. Naj väčšia monolitická stavba svojho druhu na svete (š tát Maháráštra), (autor: D. Deák)

ktorý je považovaný za najväčš iu stavbu tohto druhu na svete. Ako chrám (svätyt'ía) môže slú­ž iť aj umelo vytesaná jaskyňa. Súčasťou chrá­mov bývajú aj zvyčajne kupolovité konštrukcie posledného odpočinku hinduistických svätcov, tzv. samádhi. Tie, o ktorých sa verí , že v nich stále prebýva meditujúci svätec a sú zdrojom posvätnej si ly či energie G~akti) , sú považova­né za "živé", tzv. džívanta samádhi. Samádhi môže byť aj samostatnou stavbou. Podobnú štruktúru aj výzdobu ako hinduistické chrámy majú aj chrámy džinistické.

Muslimské sakrálne stavby sa vo väčšej •

miere objavujú v Južnej Azii od obdobia vzni-ku Dillíjskeho sultanátu (začiatok 13. storo- Obr. č. 17: Džívanta samádhí čia) . Sú dvojakého druhu: mešity, ktoré sú (Ótur, štát Maháráš tra), centrami pobožností, a hrobky, ktoré sú centra- (autor: D. Deák)

47