ESEJE F I L O Z O F I A R o č . 5 8 , 2 0 0 3 , C. 6

HONORÉ DE BALZAC AKO KRITIK SÚDOBEJ FRANCÚZSKEJ SPOLOČNOSTI A MORÁLKY

VASIL G L U C H M A N , Katedra filozofie F F P U , Preäov

G L U C H M A N , V . : H o n o r e d e B a l s a c A s A C r i t i c o f t h e F r e n c h S o c i e t y a n d M o r a l s o f t h e 19 th C e n t u r y F I L O Z O F I A 5 8 , 2 0 0 3 , N o 5 , p . 4 0 9

T h e a u t h o r f o c u s e s o n t h e q u e s t i o n , w h e t h e r f r o m m o r a l p o i n t o f v i e w o u r a g e , c o m p a r e d w i t h p a s t a g e s , is b e t t e r o r w o r s e . In s e e k i n g t h e a n s w e r t o t h i s q u e s t i o n h e a n a l y z e s t h e w o r k o f H o n o r é d e B a l s a c , w h o in h i s l i t e r a ry w o r k s d e p i c t e d F r e n c h m o r a l s , e s p e c i a l l y t h a t o f P a r i s s o c i e t y , in t h e first h a l f o f t h e 19 . c e n t u r y . H e c o n s i d e r s h i s w o r k n o t o n l y a s l i t e r a ry f i c t i o n , b u t a l s o a s a r e m a r k a b l e c o n ­t r i b u t i o n t o d e s c r i p t i v e e t h i c s , a s it m e e t s t h e r e q u i r m e n t s o n t h i s t y p e o f e t h i c a l t h e o r y . In t h e a u t h o r ' s v i e w B a l s a c p i c k e d o u t t h e f u n d a m e n t a l t e n d e n c i e s o f h u m a n b e h a v i o r , r e g a r d l e s s t h e t i m e a n d p l a c e . H i s c h a r a c t e r i s t i c s a r e s t i l l v a l i d , e v e n in o u r s o c i e t y . F r o m t h i s a n a l y s i s t h e a u t h o r c o m e s t o c o n c l u s i o n , t h a t t h e r e is n o s u b s t a n t i a l d i f f e r e n c e , a s f a r a s t h e e x i s t e n c e o f i m p o r t a n t m o r a l i s s u e s , b e t w e e n p a s t a n d p r e s e n t .

Mnohí teoretici, ktorí skúmajú súčasnosť alebo našu nedávnu minulosť, považujú nárast kriminality, brutálnosti a agresívnosti v medziľudských vzťahoch, sebectvo člove­ka, počet interrupcií, samovrážd, psychických ochorení, rozvodov atď. za fenomény morálnej krízy súčasnosti. Čo sa týka samotných faktov, určite možno s nimi súhlasiť, pretože tieto javy sú súčasťou nášho života. Mohli by sme uviesť i ďalšie príklady o podvodoch pri privatizácii, o mravnej nezodpovednosti mnohých podnikateľov, o ich morálne pochybnom charaktere atď. Vychádzam z predpokladu, že ľudské dejiny sú pretkané množstvom morálnych konfliktov, konfliktov dobra a zla, permanentne prítomných počas celého nášho vývoja. Musíme si tiež uvedomiť, že morálne konflikty sú integrálnou súčasťou, atribútom bytia a života jednotlivca a spoločnosti, stali sa súčasťou morálky v celom je j historickom vývoji, nielen v súčasnosti.1

Keď porovnáme súčasnosť a minulosť z hľadiska konfliktu dobra a zla, vynára sa otázka: O čo j e lepšia alebo horšia naša doba v porovnaní s dobami minulými? Ak ho­voríme v súvislosti so súčasnosťou o kriminalite, mafii, korupcii, finančných a daňových podvodoch, klientelizme, rodinkárstve, politickom machiavellizme atď., skutočne ho­voríme o našej prítomnosti. Rovnako sa možno pýtať, či z hľadiska existencie týchto javov bola minulosť zásadne odlišná od prítomnosti. Som presvedčený, že nejestvuje zásadný rozdiel z hľadiska existencie vážnych morálnych problémov medzi minulosťou a súčasnosťou. Významný francúzsky spisovateľ 19. storočia a vrcholný predstaviteľ francúzskeho kritického realizmu Honoré de Balzac (1799 - 1850) sa vo svojom li­terárnom diele v podstatnej miere venoval opisu francúzskej a zvlášť parížskej spo­ločnosti prvej polovice 19. storočia a jeho dielo možno jednoznačne považovať za viac

1 0 filozofických, etických a sociálnych aspektoch tohto problému pozri ( [40 ] , 21 - 3 7 ) .

Fi lozof ia 5 8 . 6 409

ako len literárnu fikciu, pretože obsahuje v sebe mnohé sociologické, filozofické, etické, politické, ekonomické, a dokonca a j teologické momenty, odrážajúce hĺbku jeho pozna­nia života súdobej spoločnosti a človeka danej doby.2 V jeho opise súdobej spoločnosti sa stretneme asi so všetkými tými prejavmi, ktoré považujeme za súčasť našej prítom­nosti a ktoré veľmi často charakterizujeme ako symptómy morálneho úpadku ľudstva, resp. našej civilizácie.

Pri ďalšom skúmaní Balzacovho diela sa nebudem zaoberať jeho literárnymi, ume­leckými, resp. estetickými aspektmi, ktoré sú všeobecne známe a uznávané, ale sústredím svoju pozornosť na jeho dielo ako výpoveď o morálnom stave vtedajšej francúzskej spoločnosti. Pre nás nie sú rozhodujúce postavy, ktoré vystupujú v jednot­livých dielach, a dej, ktorý rozvíja, ale skôr opis ducha doby a morálnych problémov, s ktorými sa borila táto doba a s ktorými sa v drobných obmenách rovnako trápime aj my.3

Kritika spoločnosti a morálky. V Balzacovom diele dominuje silná kritika vte­dajšej francúzskej spoločnosti, j e j nemorálnosti, úpadku atď. Balzac vidí francúzsku spoločnosť prvej polovice 19. storočia takú, aká je, nič j e j nepridáva, nič j e j neuberá. Je zapisovateľom, resp. sociálnym "historikom" svojej doby. Hlavnú príčinu tohto stavu vidí najmä v spoločnosti plodiacej, tolerujúcej alebo dokonca obdivujúcej zlo a dobro je tam nemé, všedné, nenápadné a j e skôr tou popoluškou krčiacou sa v kúte ([31], 195; [11], 127). Kritika veľmi často obviňovala Balzaca z toho, že píše nemorálne diela. V predslovoch k ďalším vydaniam svojich diel preto Balzac zvykol dosť ostro reagovať na túto kritiku a zdôrazňoval, že on len napáda ilúzie, ktoré majú ľudia o sebe, morálke a mravoch svojej doby. "Naše mravy sa čím ďalej, tým viac splošťujú a stierajú. Kritika našej doby je až príliš oprávnená, a keďže neresťou, s ktorou máme do činenia, j e desivé pokrytectvo, rozumie sa samo osebe, že sme čím ďalej, tým nemravnejší." ([17], 129) Jedným z paradoxov Balzacovej tvorby j e to, že najtvrdšiu kritiku spoločnosti a jej morálky vložil často do úst ľudí, ktorí sa nachádzajú na okraji spoločnosti a sami sú tými, ktorí nežijú v súlade s požiadavkami morálky a zákona. Príkladom toho j e tresta­nec a galejník Jacques Collin, ktorý ako pán Vautrin v Otcovi Goriotovi (1834) na

2 Graham R o b b s a v o svojej rozsiahlej práci o Balzacovi odvoláva n a Hippolyta Taina. ktorý v o svojej štúdii Balzac v časopise Journal des Débats v roku 1858 napísal na adresu Balza­ca, ž e j e h o d ie lo je najväčšou zbierkou dokumentov, ktoré máme o ľudskej podstate ( [45] , 421) . Podobne aj André Maurois cituje v o svojej ž ivotopisnej monografi i o Balzacovi reč Victora Huga n a Ba lzacovom pohrebe, ktorý povedal , ž e "všetky jeho knihy tvoria len jedinú knihu, knihu živú, žiariacu, hlbokú, v ktorej v id íme prichádzať a odchádzať, chodiť a pohybovať sa s akousi neurči­tou desivosťou a hrôzou zmiešanou s o skutočnosťou celú našu súdobú civil izáciu.. . , knihu..., ktorá hýri pravdivosťou, krajnosťou, meštiackosťou a všednosťou.. ." ( [43] , 599) .

7Jana S o š k o v á upozorňuje n a to, ž e umelecká skutočnosť nie j e identická s realitou a "etické hodnoty a mravné situácie v priestore umeleckého diela majú inú povahu ako v realite" ( [46] , ! 18). Pre m ň a Ba lzacovo d ie lo n i e j e historickým dokumentom, n a základe ktorého b y s o m chcel presne rekonštruovať udalosti prebiehajúce v danej dobe, a le najmä výpoveďou o ľuďoch danej doby a ľuďoch vôbec , o ich slabých a s i lných stránkach, o ich záujmoch a potrebách, o ich túžbach a vášňach atď., j ednoducho o ich morálke a mravnosti. Z tohto hľadiska je j e h o d ie lo na­priek svojim limitom veľmi podnetné a poučné aj pre prítomnosť.

410

adresu morálky vtedajšej spoločnosti hovorí: "Hľa, život, taký, aký je . Ono to nie j e o nič krajšie ako taká kuchyňa, zapácha to celkom tak, a ak sa človek chce dobre najesť, musí si zašpiniť ruky; len aby ste sa potom vedeli dobre vyumývať, v tom j e celá morálka našich čias." ([20], 301) Práve v tomto Balzacovom románe dominuje kritika morálky a mravov parížskej šľachtickej spoločnosti 19. storočia. Je to obraz toho, že pre dosiahnutie alebo zachovanie významného spoločenského postavenia sú ľudia ochotní poprieť všetko. Nevera, mať milencov a milenky, sa považuje za všeobecne akcepto­vaný jav a práve naopak, ľudia vo významnom spoločenskom postavení bez milenky alebo milenca sú veľmi podozriví.4 Preto, aby si udržali svoje postavenie, a teda a j mi­lencov alebo milenky, sú ochotní podvádzať, okrádať svojich najbližších a j vraždiť. Medzi vlastnosti, ktoré sa cenia v takej spoločnosti, patria márnivosť, ctižiadostivosť, klebety atď. Dcéry otca Goriota kvôli svojmu postaveniu a milencom dokážu vyžmýkať zo svojho otca všetko, čo má. Otec a jeho peniaze sú im len prostriedkom na za­bezpečenie spoločenskej prestíže a postupu po pomyselnom rebríčku dôležitosti, spoje­nom s prístupom do vznešených parížskych domov. Balzac si uvedomoval hĺbku morálnych problémov svojej doby a dospel až k pesimistickému konštatovaniu, že morálka j e bezmocná proti množstvu neresti, čo rozvracia spoločnosť ([5], 98).

Za jeden z veľkých, a j morálnych, problémov svojej doby považoval Balzac exis­tenciu neproduktívnych ľudí, kam však nezaraďoval šľachtu. Priam ukážkovým príkla­dom takéhoto jedinca bol starý mládenec Jean Jacques Rouget vo Flore Brazierovej. "Povinnosti" pána Rougeta Balzac opísal asi takto: ráno dlho vyspával, okolo jedenástej po raňajkách išiel na prechádzku a na kus reči, o tretej, keď sa vrátil, prečítal si noviny, potom sa naobedoval, jeho domáca mu pritom porozprávala všetky klebety a o ôsmej sa pobral spať ([12], 347 - 348). Podobne sa vyjadroval a j na adresu starých panien a kňazov. V diele Farár tourský opisuje tourského kňaza Birotteaua, ktorého ctižiadosť charakterizuje ako snahu dosiahnuť na tomto svete dobrú posteľ, chutnú stravu, čisté topánky so striebornými prackami a okrem toho kanovnícku hodnosť. Takíto ľudia podľa neho viac životom prechádzajú, než ho žijú ([7], 58). Vo svojej novinárskej črte Paríž v roku 1831 opísal toto mesto týmito slovami: "Domov kontrastov, ústredné skla-disko blata, neporiadku a divov, rezidencia zásluh a prostrednosti, nadbytku a biedy, šarlatánstva a talentu, prepychu a lakomstva, cnosti a neresti, mravnosti a zvrhlosti; miesto, kde sa s opicami, psami a koňmi zaobchádza lepšie než s ľudskými bytosťami; kde ľudia plnia úlohy opíc, koní a psov; kde by niektorí občania mohli byť dobrými ministrami a kde sú niektorí ministri zlými občanmi..." ([21], 595) Parížsku vyššiu spo­ločnosť, zvlášť šľachtu, považuje priam za vzorový príklad nemravnosti a bahna. Lenže tí, čo sa v ňom zablatia na koči, sú považovaní za statočných ľudí, tí, čo sa v ňom zabla-tia pešo, sú naničhodníci. Ak niekto ukradne maličkosť, budú ho ukazovať na Justičnom

4 A k o tvrdia Maurois, R o b b a Z w e i g , samotný Balzac nebol v tomto smere výnimkou, skôr naopak. Podľa Z w e i g a mal Balzac tri nemanželské detí a množstvo mileniek ( [48] , 2 0 8 , 2 1 6 ) . Balzac bol dieťaťom svojej doby, s j e j chybami a nedostatkami, a to asi v o všetkých oblastiach ži­vota vtedajšej doby, ktorú tak vynikajúco opísal. Nevystupoval ako moralizátor, ktorý j e iný ako ostatní a najlepšie vie , č o j e dobro a z lo , zhnusený z toho, č o videl a opísal. S á m si bol v e d o m ý svojich nedostatkov a chcel byť lepší ( o č o m svedčí j e h o korešpondencia), n o často sa m u t o ne­darilo, pretože j e h o vášne boli si lnejšie n e ž j e h o vôľa.

ľ i l o z o f i a 5 8 . 6 411

námestí ako dajakú zvláštnosť. Kto však ukradne milión, v salónoch ho budú označovať za vzor cnosti ([20], 254). Bahno vyššej spoločnosti j e však podľa Balzaca stvrdnuté a pozlátené. S veľmi podlými ľuďmi sa podľa neho stretneme aj medzi ľuďmi s dobrou výchovou, medzi slávnymi ľuďmi, medzi peknými ženami, medzi vojvodkyňami ([34], 213). V Sesternici Bete jedna z postáv, herečka Josepha, hovorí na adresu zhýralca baróna Hulota, ktorý bol ochotný kvôli svojim milenkám priviesť celú svoju rodinu na mizinu a do hanby, že ak ho a j nájdu v morálnom bahne, tak sa umyje, pretože pre dobre vychovaných ľudí j e to len otázka oblečenia ([25], 309). Podobne veľmi zaujímavé vnímanie morálky vyšších vrstiev vyjadril Balzac v Kabinete starožitnosti v súvislosti s predstaviteľom upadajúcej vidieckej šľachty, mladým grófom Vikturnienom d'Esgrig-non, falšujúcim zmenky na úhradu svojich dlžôb, za čo sa dostal do väzenia. Notár Chesnel v tejto súvislosti takto dohováral mladému grófovi: "Keby ste niekoho zabili, to by sa dalo ešte vyhovoriť. Ale falšovať! Falšovať!" ([13], 187) Svoju dobu charakterizo­val ako čas, keď cnosť sa zmenila na neresť a niektoré neresti sa pokladajú za cnosti a na všetko sa nájde odôvodnenie a ospravedlnenie ([27], 354).

Parížske vyššie spoločenské kruhy vidí ako myšlienkovo prázdne a bezduché {Dievča so zlatými očami). Tvrdil, že veľa sa tam hovorí, a preto sa málo myslí, pretože myslenie unavuje a bohatí ľudia nemajú radi námahu ([34], 230). Balzacova korešpon­dencia s pani Hanskou, v ktorej j e j opisoval mnohé skutočné príbehy odohrávajúce sa v Paríži, svedčí o tom, že parížske mravy boli v skutočnosti také, ako ich opisoval vo svojich dielach. V jednom zo svojich listov pani Hanskej datovanom 29. 5. - 1. 6. 1833 píše o Victorovi Hugovi, ktorý sa zamiloval do herečky a tá mu poslala ešte a j účet za svoju krajčírku, kvôli čomu musel dať svoje veci do záložne, aby ten dlh vyrovnal. Hugo mal ženu a deti. Podľa Balzaca vo všeobecnosti len málo umelcov žije usporia­daným životom. Sú to vraj veci, o ktorých sa sám osobne presvedčil ([14], 312). Svoje veľké rozčarovanie a pohoršenie nad Parížom vyslovil Balzac v novele Mimovoľní herci, kde sa vyjadril prostredníctvom Silvestra Gazonala takto na adresu Paríža: "Mal som veľkú nedôveru k tej veľkej pobehlici Parížu, ale od dnešného dňa ňou pohŕdam! Úbohý vidiek, taký chudobnučký, j e počestná dievka; ale Paríž, to j e prostitútka, chtivá, ľstivá a komediantská..." ([2], 263) Balzac vo svojej tvorbe kritizuje túto spoločnosť aj za j e j bezcitnosť, za to, že sa vysmieva zo skutočného utrpenia, že sa uspokojuje s pretvárkou ([10], 114 - 116). Spoločnosť podľa Balzaca dáva prednosť neresti a prepychu pred nešťastím a bolesťou. Pred nimi zatvára oči, nechce ich vidieť, pretože sú škaredé, hnusné, a nepovažuje ich za dostatočne vznešené a zaujímavé, aby im bolo treba venovať pozornosť (Šagrénova koža). Balzac v Šagrénovej koži (1830 - 1831) napísal na adresu spoločnosti, že "... j e verná charte egoizmu, j e neúprosne krutá voči chudákom, ktorí mali dosť odvahy demonštrovať proti ich slávnostiam, kaziť im zábavy. Kto trpí telesne alebo duševne, nemá peniaze alebo moc, j e páriom. Nech si zostane vo svojej púšti!" ([28], 203)

Balzac v Stratených ilúziách tvrdí, že v tých časoch sa darilo v spoločnosti záhaľčivým mladíkom, ktorí si žili neuveriteľne bezstarostne, radi sa dobre najedli a ešte radšej si vypili. Všetci boli márnotratní a nespútaný život si spestrovali drsnými žartíkmi ([27], 329). Príkladom takejto postavy bol a j Max z Balzacovho románu Flora Brazie-rová (1842), ktorý sa prostredníctvom svojej milenky Flory chcel zmocniť majetku

412

Jeana Jacquesa Rougeta. V tom istom románe sa vyskytuje a j Filip, zneužívajúci vo svoj prospech všetkých, s ktorými sa stretne, vrátane svojej matky, brata, milenky, manželky atď. Filip j e príkladom toho, kam sa môže dostať človek po tom, keď sa zmení svet, v ktorom žil a na ktorý si tak zvykol, že novému svetu sa ani nechce prispôsobiť. Dokáže sám seba a zopár ľudí okolo seba presvedčiť, že j e prenasledovaný, hoci v skutočnosti ide len o jeho pohodlie, aby sa iní o neho starali, a on j e ochotný urobiť všetko možné a j nemožné, aby si uchránil svoju predstavu o svojom prenasledovaní a o tom, že ostatní sú povinní sa oného postarať. Vo všeobecnosti Balzac zastával názor, že 19. storočie sa nemusí červenať pred svojimi staršími druhmi, pretože francúzska mládež j e stále rovnaká, j e to stále tá istá roztomilá frivolnosť, stále tie isté ľahké mravy, záľuba v prepychu a šperkoch, ktorú vyčítali už ich predkom ([8], 580).

Úloha peňazí a bohatstva, resp. majetku v živote spoločnosti a v politike. Veľkú úlohu vo francúzskej spoločnosti prvej polovice 19. storočia, a teda a j v Balzacovom diele zohrávajú peniaze. Peniaze sú alfou a omegou celého diania v spoločnosti. Kto ich má, j e úspešný, šťastný a slávny, kto ich nemá, j e chudák, ktorý musí žiť na okraji spoločnosti. Peniaze rozhodujú do značnej miery o spoločenskom bytí a nebytí. Balzac vykreslil úlohu peňazí takto: "V našej dobe sú peniaze všetko; posky­tujú vážnosť, peniaze, priateľov, úspechy, nadanie, ba a j ducha; nie j e teda nič čudného, že sa ten milučký kov stal predmetom neutíchajúcej lásky a starostlivosti každého veku a každého stavu." ([36], 569) V inom svojom diele Balzac vyjadril úlohu peňazí v živote svojej doby (aj na základe svojich vlastných bohatých skúseností) ešte takýmto spôso­bom: "Hoci peniaze často preklíname, ak raz niekto žije v Paríži, musí ustavične padať na kolená pred účtami, klaňať sa číslam a zasypávať bozkami rozčesnutú paprču zlatého teľaťa." ([32], 9 - 1 0 ) Princíp peňazí nahradil všetky ostatné princípy v spoločnosti ([31], 196). Peniaze stoja v živote spoločnosti vyššie ako Boh alebo náboženstvo, tak ako to hovorí Crevel Adeline v Balzacovom románe Sesternica Beta ([25], 252 - 253). V tom spočíva všetko zlo, pretože financie majú prílišnú moc a sú iba umocnením egoizmu. Kedysi peniaze neboli všetkým, ale dnes zákon urobil podľa Balzaca z peňazí všeobecnú normu a základ každej politickej schopnosti ([25], 349). Podľa neho tomu zodpovedala a j výchova, ktorá nebola orientovaná na city alebo dobré skutky, ale na to, aby mladí ľudia dokázali správne odhadnúť peňaženku ľudí, s ktorými prichádzajú do styku ([6], 342). Jedni ich majú až príliš veľa a druhí ich nemajú vôbec alebo len veľmi málo. Tí, ktorí ich majú veľmi veľa, nevedia, čo s nimi, pretože za peniaze si môžu kúpiť všetko. Ich život j e otupený, pretože ťažko nájsť niečo, čo by ešte mohlo zaujať ich vyschnuté srdcia ([16], 121 - 122). Nebezpečenstvo vyplývajúce z tejto situácie si Balzac veľmi dobre uvedomoval a preto a j ústami doktora Benassisa sa vyjadril takto: "Sme hodnotení nie podľa toho, akú máme hodnotu, ale podľa váhy svojich majetkov. Pokiaľ j e oblečený v halene, nedostane sa energickému človeku žiadnej pozornosti. Beda krajine, ktorá takto postupuje! Keď každý myslí len na seba a verí len sebe..." ([33], 461 - 462) V Sobášnej zmluve napríklad Balzac opísal príbeh lásky, nenávisti a manželskej zrady pre peniaze a majetok. Obeťou j e vrelo milujúci gróf Paul de Maner-ville a na druhej strane j e jeho žena Natalie spolu so svojou matkou, ktoré sa rozhodli zbohatnúť za každú cenu, a tak ho pripravili o majetok. Svojou pointou j e podobný a j

Fi lozof ia 5 8 , 6 413

príbeh románu Flora Brazierová, kde celému románu dominuje boj o stratené, resp. takmer stratené majetky a dedičstvá. Flora Brazierová a j e j milenec Max sa rozhodli získať podvodom majetok J. J. Rougeta. Vo veľmi zlom svetle Balzac vykresľuje aris­tokraciu, ktorá často už prišla o svoje majetky, ale napriek tomu sa stále tvári ako rozho­dujúca sila spoločnosti, ako napríklad šľachtický D'Esgrignonovský rod v Kabinete starožitností (1837). Potreba nadobudnúť majetok j e taká silná, že obyčajne na pro­striedkoch nezáleží. Veď spoločnosť neposudzuje to, kto ako získal majetok, ale kto má a kto nemá majetok. Majetok j e významným atribútom spoločenského statusu. Potom je možné, že barón Nucingen a jemu podobní sú veľmi vážení predstavitelia parížskej vyššej spoločnosti, napriek tomu, že mnohí vedia o tom, že svoj ohromný majetok na­dobudol podvodom. Podstata Nucingenovho podvodu spočívala v tom, že urobil fiktívny bankrot, na ktorom veľmi dobre zarobil a pritom mnohých ešte presvedčil o tom, že z peňazí, ktoré mu zverili, zachránil najviac ako mohol. Naša súčasnosť je v niektorých črtách veľmi podobná tej balzacovskej spred viac ako 160 rokov, keď si spomenieme na krach Devín banky, vytunelovanie IRB, krachy mnohých nebankových subjektov atď. Balzac na okraj tohto príbehu hovorí, že to bola "... zmes temných uda­lostí zobrazujúcich našu dobu..." ([1], 299). To isté by sme mohli povedať veľmi často a j o našej súčasnosti.

Balzac si jasne uvedomoval, že honba za majetkom n ie j e výsadnou vlastnosťou len vyššej parížskej spoločnosti, ale že rovnako, hoci v menšej miere, j e vlastná a j ostatným triedam francúzskej spoločnosti. Príkladom toho môže byť a j jeho príbeh v Bratancovi Ponsovi (1847), kde sa mnohí ruvali o majetok pána Ponsa do posledného okamihu jeho života. Ich vzťah k nemu sa odvíjal od toho, či vedeli alebo nevedeli o výške jeho majet­ku. Podvody a krádeže, to všetko j e dovolené, pokiaľ ide o získanie cudzieho majetku. Také j e krédo značnej časti francúzskej spoločnosti prvej polovice 19. storočia, ktorú tak brilantne Balzac opísal vo svojej Ľudskej komédii. Podobne a j príbeh Modesty Mig-nonovej (1844) j e príbehom o tom, že mnohí práve v manželstve vidia možnosť, ako rýchlo zbohatnúť. Len treba nájsť bohatú dědičku alebo bohatého dediča. Grandet, Jérome-Nicolas Séchard, ale a j mnohé iné postavy sú príkladom toho, že v početných meštiackych rodinách sa peniaze a majetok, ich hromadenie stali jediným zmyslom živo­ta bez ohľadu na dôsledky, ktoré to prinášalo pre najbližších rodinných príslušníkov. Pe­niaze a majetok ako zmysel života demoralizovali týchto ľudí a v podstatnej miere demoralizovali a j celú francúzsku spoločnosť prvej polovice 19. storočia. Ešte klasic­kejším príkladom toho j e postava úžerníka Gobsecka žijúceho veľmi biedne, ale pritom mal obrovský majetok a prostredníctvom úžerníctva mal v rukách osudy mnohých významných ľudí vyššej parížskej spoločnosti.

Kritike Balzac podrobil a j strednú triedu, podnikateľský stav, ktorý rýchlo si osvo­jil v tomto smere spôsoby vyšších vrstiev a v majetku skutočne videl cieľ svojho života bez ohľadu na prostriedky, ktorými ho dosiahol. Priam modelovým príkladom môže byť román Vstup do života (1842), opisujúci situáciu v podnikaní v oblasti dopravy (dopravca Pierrotin) v okolí Paríža a tiež situáciu pána Moreaua, správcu majetkov grófa de Serizy. Pierrotin okrádal štát na daniach, pretože vždy prekračoval povolený počet cestujúcich vo svojich vozoch, za ktoré platil dane, a správca Moreau zase okrádal grófa de Serizy a z jeho majetku si urobil prostriedok svojich nehoráznych ziskov.

414

Ospravedlňoval sa tým, že nekradne až tak veľmi, ako by mohol. Jednou z ďalších významných postáv j e Oskar Husson, nemanželský syn pána Moreaua, ktorý po mnohých peripetiách a vďaka pomoci otca, ale a j ďalších príbuzných sa nakoniec stane pisárom v advokátskej kancelárii, ale v hre spreneverí peniaze svojho zamestnávateľa, advokáta Desrochesa. S odstupom času sa však stáva vysokým daňovým úradníkom v kraji, kde žil Pierrotin a Moreau. Nakoniec sa oženil s Pierrotinovou dcérou. Všetci zlodeji a podvodníci sa teda s odstupom rokov stali úspešnými a bohatými ľuďmi. Sonja G. Starý tvrdí, že Vstup do života "... môžeme chápať ako dôležitý obrat v Balzacovej románovej tvorbe, ako otvorenie dverí k opisu buržoáznej dekadencie a vykresleniu postáv, ktoré sa stávajú skorumpovanými buržoáznou túžbou získať peniaze bez ohľadu na morálku." ([47], 220) Predtým získavanie peňazí bolo charakterizované najmä svojou nemorálnosťou, pretože napriek svojim pochybným praktikám bolo konané viac-menej v súlade so zákonom, a j keď veľmi často pochybným. Balzac to vyjadril slovami, ktoré vložil v Stratených ilúziách do úst Jacquesa Collina (Vautrin v Otcovi Goriotovi a tu, podobne ako v Lesku a biede kurtizán, ako abbé Carlos Herrera), ktorý Lucienovi Char-donovi povedal: "Až si zákonným spôsobom nadobudnete majetok, až budete bohatý a markízom de Rubempré, potom si môžete dovoliť prepych byť počestný." ([27], 512) Podobne pokračoval ďalej: "... ctižiadostivec, ktorý chce dodržiavať cnostné prikázania, keď protivníci na ne nedbajú, j e dieťa..." ([27], 513) Vo Vstupe do života sa však ne­morálnosť už spája a j s nezákonnosťou. Postavy tohto románu konajú vedome a zámerne v rozpore so zákonom a ich počínanie j e nakoniec ešte odmenené dobrými miestami v štátnej správe. Napriek tomu, že uplynulo pomerne veľa času od napísania tohto románu, podnikateľské praktiky súčasnosti v mnohom pripomínajú dobu prvej po­lovice 19. storočia. Aj u nás na Slovensku máme dostatok príkladov toho, ako nezákonné konanie j e sankcionované štátnou, resp. politickou mocou.

S peniazmi súvisí aj moc a to j e ďalší veľmi významný spoločenský fenomén ([34], 151). Tento fakt j e dominantný v románe Úradníci (1836). Román predstavuje intrigy a machinácie pri obsadzovaní miest úradníkov na ministerstve, kde vôbec nerozhodujú odborné alebo mravné kvality, ale vydieranie a kšefitovanie s úradníckymi miestami a záujmami, viažucimi sa na splnenie rozličných korupčných požiadaviek. Súčasnosť teda n ie je nič nové pod slnkom. Slovensko na začiatku 21. storočia sa nachádza asi tam, kde bolo Francúzsko už pred viac ako 165 rokmi. Balzac veľmi presne vystihol zmýšľanie úradníckeho stavu, keď napísal, že "... úradníci sa skôr či neskôr musia ocitnúť v položení koliesok v obrovskom súkolesí: ide im už iba o to, či ich viac alebo menej pomastia." ([32], 16 - 17) Podobnej téme sa Balzac venoval a j v diele Temný príbeh. Je to román s politickou témou o moci a j e j machiavellistickom uplatňovaní bez ohľadu na drobných ľudí a ich osudy. Vznikol v roku 1841 a hovorí o dobe politických sporov medzi Napoleonom a jeho odporcami, ale poukazuje predovšetkým na ľudí, ktorí dokážu prežiť za každého režimu, pretože sa mu vždy dokážu prispôsobiť a za každých okolností myslia predovšetkým na uspokojovanie svojich záujmov. Takouto osobou v tomto románe j e pán senátor Malin, neskôr známy ako gróf de Gondreville, používajúci vo svoj prospech a j služby tajnej polície. Otázkou boja o politický vplyv a moc sa veľmi výrazne Balzac zaoberal najmä v Lesku a biede kurtizán (1847), kde do tohto boja vstúpilo a j kriminálne podsvetie so svojimi praktikami a záujmami, ktoré

Fi lozof ia 5 8 . 6 415

reprezentoval abbé Herrera čiže Jacques Collin (postava prelínajúca sa a j Otcom Gorio-tom a Stratenými ilúziami). Súčasťou tohto boja bolo a j zapojenie podsvetia do sledova­nia protivníkov a ich vraždenie. Práve v tomto diele sa Balzac skutočne veľmi podrobne zaoberal francúzskym zákonodarstvom, súdnictvom a zločincami, ktorých považoval pre ich početnosť za podstatnú zložku vtedajšej francúzskej spoločnosti ([16], 390 - 391). Vrcholom prepojenia štátnej moci a kriminálneho podsvetia bolo to, že sa Jacques Col­lin, galejník a dlho hľadaná osoba, dáva do služieb generálneho prokurátora. To, že to nebola Balzacova literárna fikcia, ale skutočnosť, potvrdzujú český odborník na francúzsky kritický realizmus Jan O. Fischer a Graham Robb, ktorí tvrdia, že Jacques Collin existoval v skutočnosti ako Francois Vidocq, zlodej, podvodník, galejník, poli­cajný agent a v rokoch 1809 - 1827 šéf bezpečnosti, a Balzac ho poznal a j z osobného stretnutia ([39], 150 - 151; [45], 256). "Obrovská Balzacova znalosť ľudí a života, sveta zákonov a nezákonnosti, ľudských citov a panujúcej bezcitnosti mu umožnila ... napísať dielo [Lesk a bieda kurtizán - V. G.], ktoré j e zhrnutím jeho pohľadu na celú spo­ločnosť, ktorej vládnu gangstri, vzájomne sa medzi sebou požierajúci, spoločnosť, v ktorej sa obchoduje s láskou a umením, úradnými miestami a milostnými listami, cťou a spravodlivosťou." ([39], 148)

Téme politiky a spravodlivosti, j e j uplatňovania v reálnom živote sa venuje a j Bal­zacova novela Mimovoľní herci. Novela opisuje dovolávanie sa spravodlivosti v Paríži. Silvester Gazonal, továmik v malom provinčnom mestečku vo Východných Pyrenejach, mal spor ohrozujúci existenciu samotnej jeho továrne, preto sa rozhodol odcestovať do Paríža a vyriešiť tento spor vo svoj prospech. Požiadal o pomoc svojho bratranca Leona de Lora, slávneho maliara. Leon mu predviedol život Paríža v jeho mnohých podobách, rozličných ľudí, ktorí zohrávajú rozmanité úlohy v živote Paríža, a najmä takých, ktorí by mu mohli pomôcť rozhodnúť spor vo svoj prospech. Najvýznamnejšiu úlohu zohrala herečka Jenny Cadinová, majúca vplyv na dôležitých ľudí rozhodujúcich v jeho spore. Vďaka tejto podpore Gazonal nakoniec svoj spor vyhral. Pokiaľ sa mu teda nepodarilo nájsť tých správnych ľudí na správnych miestach, dovtedy bol jeho spor pre neho takmer stratený, až potom došlo k priaznivému obratu v riešení jeho sporu.

Aj na základe vlastnej životnej skúsenosti (ktorú veľmi dobre opísali Štefan Zweig, André Maurois alebo Graham Robb) si Balzac uvedomoval, že protikladom majetku a bohatstva j e bieda, s ktorou sa v rozličných podobách stretával takmer po celý svoj život. "Je dvojaká bieda..., jedna tá, ktorá bez hanby chodí v handrách po uliciach a nevedomky napodobňuje Diogena, živí sa z mála a život redukuje na najmenšiu mieru; šťastnejšia možno než bohatstvo, prinajmenšom bezstarostná, vytvára si svet z toho, čo bohatí už nechcú. Druhá j e bieda prepychu, španielska bieda, ktorá skrýva žobráctvo pod lesklým titulom; biela hrdá, ozdobená perím, v bielej veste, v žltých rukavičkách, stráca všetko, keď nemá ani centim. Prvá j e biedou ľudu, druhá j e biedou podvodníkov, kráľov a talentovaných ľudí." ([28], 129 - 130) Taký bol Balzacov pohľad na biedu v diele Šagrénova koža (1830 - 1831). Neskôr (v roku 1842), a j pod vplyvom veľmi častej vlastnej skúsenosti, dospel k poznaniu, že "v Paríži sú skutočne tri stupne biedy. Najprv j e to bieda ľudí, ktorí zachovávajú určité dekórum a ktorým patrí budúcnosť, j e to bieda mladých ľudí, umelcov, ľudí zo spoločnosti, ktorí sa ocitli v ťažkostiach len na čas. Známky tejto biedy rozozná len oko toho najskúsenejšieho pozorovateľa,

416

vyzbrojeného mikroskopom. Títo ľudia tvoria medzi chudobnými akúsi šľachtu, ešte jazdia v kočiaroch. Na druhom stupni sú starci ku všetkému úplne ľahostajní, ktorí si napríklad v júni pripnú kríž Čestnej légie na vlnený kabát. To j e bieda starých rentierov, starých úradníkov... vôbec nedbajúcich o svoj vonkajšok. A konečne j e tu bieda vhandrách, bieda ľudu, ktorá má v sebe najviac poézie..." ([12], 298). Uvedomoval si nebezpečenstvo pre spoločnosť, vyplývajúce z obrovskej biedy, pretože tam, kde vládne bieda, niet už ani hanby, ani zločinu, ani cnosti, ani rozumu. ([28], 106). Uspokojeniu hladu, chladu a biedy j e potom podriadené všetko ľudské snaženie. Bieda sa tak stáva najsilnejším faktorom rozkladu spoločnosti. Preto napísal Balzac a j svoje romány Vi­diecky lekár a Dedinský farár.

Potreba sociálnej a morálnej reformy spoločnosti. Riešenie videl predovšetkým v sociálnej a morálnej reforme francúzskej spoločnosti, ktorú načrtol najmä vo Vidiec­kom lekárovi. Pri úvahách o potrebe zmeny francúzskych mravov najprv kantovský konštatuje, že "... jednoduché mravy musia byť zhruba rovnaké vo všetkých krajinách. Pravdivosť má len jednu formu", a potom pokračuje ďalej v rozvíjaní svojich názorov, podľa ktorých "život na vidieku skutočne zabíja mnoho myšlienok, ale oslabuje neresti a rozvíja cnosti. Čím menej ľudí j e totiž nahromadených na jednom mieste, tým menej sa tam nájde zločinov, priestupkov a nedobrých citov. Čistota vzduchu veľmi napomáha nevinnosti mravov." ([33], 479) Podobne v Modeste Mignonovej v Kantovom duchu konštatuje, že "mravný zákon sa ... nemení, j e jeden; ale zaväzuje podľa toho, o aký spo­ločenský stupeň ide. Ako slnko rôzne osvetľuje rôzne krajiny a spôsobuje tak rozdiely, ktoré obdivujeme, tak mravnosť prispôsobuje spoločenské povinnosti podľa hodnosti, podľa postavenia. Čo j e u jednoduchého vojaka poklesok, j e u generála zločin, a nao­pak. Neplatia rovnaké pravidlá pre vidiecku žiačku, pre robotníčku, ktorá pracuje za pätnásť sous denne, pre dcéru malého obchodníka, pre meštiansku dcérku, pre dieťa bo­hatého obchodníka, pre dědičku z urodzenej rodiny, pre dcéru d'Este. Kráľ sa nesmie zohnúť pre zlatý peniaz, ale roľník sa musí vrátiť pre stratený päták, hoci obaja majú za­chovávať príkazy hospodárnosti." ([19], 387)

V Balzacovom románe Vidiecky lekár j e najvýraznejšie cítiť, že si uvedomoval ne­dostatočnosť svojej kritiky spoločnosti a potrebu formulovať určitý cieľ, respektíve víziu, ako zmeniť túto spoločnosť. Uvedomoval si, že kritika sama osebe ešte nestačí na zmenu, a preto volal po aktivite, konaní v prospech zmeny spoločnosti. Je to príbeh vi­dieckeho lekára Benassisa, ktorý sa po prežitých sklamaniach rozhodol stráviť zvyšok svojho života na vidieku a svojím životom a prácou v prospech svojich blížnych (všetkých, ktorí to potrebujú) odčiniť svoje previnenia, ktorých sa dopustil počas svojho života (tento román j e výrazne ovplyvnený duchom saint-simonizmu). Balzac opisuje si­tuáciu na vidieku, kde k veľmi rozšíreným javom patril kretenizmus, ako výsledok prírodných a sociálnych pomerov, v ktorých žili ľudia v určitých oblastiach. V úvahe vojaka Genestasa dospieva Balzac k tvrdeniu, že v tomto prostredí sa ľudia s nábožen­skou poverčivosťou starali o týchto ľudí, pretože verili, že sa dočkajú odmeny v budúcnosti. Jedine táto predstava im robila ich biedu prijateľnejšou. Doktor Benassis je však prototypom aktívneho človeka, usilujúceho sa v rámci svojich možností aspoň niečo zmeniť v spoločnosti. "Spoločnosť nežije len z mravných ideí; aby mohla

Fi lozof ia 5 8 . 6 417

fungovať, potrebuje a j činy, ktoré sú s tými ideami v súlade." ([33], 477) Veľmi významnú úlohu v tomto boji s biedou pripisoval náboženstvu a zvlášť katolíckej cirkvi, to najmä prostredníctvom pôsobenia farárov medzi ľuďmi bitými biedou.

Keď Vidiecky lekár j e víziou určitej zmeny spoločenského usporiadania, resp. spo­ločenskej reformy, tak Úradníci (1836) sú víziou politickej reformy francúzskej spo­ločnosti 19. storočia. Zatiaľ čo vo Vidieckom lekárovi Balzacove predstavy prezentuje doktor Benassis, v Úradníkoch Balzacovu predstavu prezentuje vedúci odboru na minis­terstve, Rabourdin, ktorý pripravil plán reorganizácie štátnej administratívy na podstatné zníženie byrokracie a ušetrenie výdavkov pri zachovaní pôvodných príjmov štátu. Dôvo­dom toho bolo Balzacovo presvedčenie o tom, že sa plytvá a mrhá prostriedkami štátne­ho rozpočtu na zbytočné vecí. Skutočne pozoruhodné (aj pre našu súčasnosť) sú Balzacove myšlienky, ktoré prezentuje v Rabourdinovom uvažovaní: "... štát ako vlastník majetku predstavoval administratívne nesprávny smer. Štát sa nevie dobre pre­sadiť a pripravuje sa o odvody a stráca naraz dva príjmy. Čo sa týka vládnych tovární, bol to práve taký nezmysel prenesený do priemyselnej sféry. Štát produkuje drahšie, ako môže nakúpiť, jeho podniky vyrábajú pomalšie a on nezdaňuje ich obrat, ale poskytuje im dotácie. Vari sa má tak spravovať krajina, že štát sám vyrába, namiesto aby nechal vyrábať, sám vlastní, namiesto aby zakladal najrozličnejšie vlastníctva?" ([32], 21) Uve­domoval si, že v tomto smere skutočne obrovskú úlohu majú práve úradníci, a túto sto­hlavú hydru byrokracie j e takmer nemožné poraziť, pretože j e ich príliš mnoho, aby ich bolo možno zničiť tak, ako možno zničiť napríklad aristokraciu ([32], 135).

Priam výnimočné postavenie medzi Balzacovými dielami má jeho román Ľalia v údolí (1835), ktorý j e ódou na čistú lásku a morálku. Tak ako Vidiecky lekár, Dedinský farár a Úradníci, tak a j Ľalia v údolí j e určitou víziou týkajúcou sa najmä medziľudských vzťahov. Je to príbeh lásky mladého Felixa de Vandenesse k pani de Mortsauf. V mnohom j e to autobiografický román opisujúci Balzacovu lásku k pani de Berny. Ak mnohí vyčítajú Balzacovi skutočnosť, že jeho hrdinami sú nemravné osoby, tak tu hlavná postava j e až neskutočná svätica, stavajúca plnenie povinnosti nad akékoľvek city. Napriek tomu, že miluje Felixa, nedáva mu to najavo, pretože by to bolo podľa nej v rozpore s tým, že j e vydatá. Na druhej strane to ešte neznamená, že v plnej miere plní svoje manželské povinnosti a záväzky voči manželovi. Do popredia stavia len povinnosti viažuce sa na spoločenské povinnosti a starostlivosť o deti a rodinu. Je to v určitom zmysle puritánske, ba až pokrytecké povznášanie povinnosti nad lásku, vášeň a city vôbec. Správanie a konanie pani de Mortsauf j e návodom na život v morálnej čis­tote. V listoch Felixovi vyjadrovala vznešené morálne ideály celej histórie ľudstva. Pria­mosť, česť, poctivosť a zdvorilosť sú podľa j e j názoru najlepšími prostriedkami, ktorými možno dosiahnuť úspech a významné postavenie v spoločnosti ([18], 134). Zlo v spoločnosti existuje, ale musíme pokračovať vo svojom úsilí bez ohľadu na to, že mnohí sa nás snažia pošpiniť, pretože zlo bude určite potrestané ([18], 140 - 141). Romány Vidiecky lekár a Ľalia v údolí sú asi najmenej vierohodné medzi množstvom kritických Balzacových diel v jeho Ľudskej komédii, pretože sú idealizovaným obrazom toho, aký svet by si predstavoval Balzac, ale žiaľ, ktorý nejestvuje a asi len veľmi ťažko bude jestvovať. Štefan Zweig však tvrdí, že román Vidiecky lekár j e založený na sku­točnosti. Vojvodkyňa de Castries vraj raz Balzacovi rozprávala o doktorovi Rommelovi,

418

ktorý vďaka humánnej a humanitnej povahe pomáhal meniť jeden z odľahlých kútov Francúzska ([48], 142).

Okrem pani de Mortsauf v Ľudskej komédii sa vyskytujú a j mnohé ďalšie pozitívne postavy, oveľa realistickejšie než pani de Mortsauf, pretože svoje mravné konflikty ne­riešia tak ľahko, prípadne jednoznačne ako ona. K takýmto postavám patrí napríklad Eugénia Grandetová, ktorá j e príkladom meštianskych cností, j e oddaná, šľachetná duša, nemajúca ani túžbu po moci, ani túžbu po sláve, ale túži len po pravej láske. Po skla­maní, ktoré j e j prináša neopätovaná, viac platonická než skutočná láska k bratrancovi Charlesovi, ešte viac sa oddáva šľachetnej pomoci iným, na čo využíva peniaze, ktoré nazhromaždil j e j otec. Podobný j e a j príbeh mladej dievčiny Petričky (1839), ktorú do­stanú do výchovy j e j vzdialení príbuzní (bratranec a sesternica - Rogron a Silvia), ktorí sú slobodní a k mladej chovanke sa správajú horšie ako k slúžke. Pozitívnou, ale po­dobne trpiacou postavou j e a j Adelína Hulotová v Sesternici Bete (1846), príklad cnosti a manželskej vernosti napriek všetkému, čo j e j vyviedol j e j záletný a neverný manžel. Adelína ho aj tak mala rada a odpúšťala mu všetky jeho výčiny. Nič mu nevyčítala, pre­tože si myslela, že za svoje postavenie môže ďakovať predovšetkým jemu, pretože ona pochádzala z chudobnej rodiny. Podobne možno uviesť medzi vysoko pozitívne a mravné postavy a j oddaného a milujúceho syna Jozefa (Flora Brazierová), ktorý vo svete pretvárky a spoločenských manierov n i e j e taký úspešný ako jeho starší brat Filip a ani matka ho nemá tak rada ako brata, ale on j u miluje úprimne a bezvýhradne. Po­dobným typom pozitívnych hrdinov sú a j mnohí zo Stratených ilúzií (1835 - 1843). Daniel D'Arthez spolu s krúžkom priateľov j e príkladom šľachtickej cti prejavujúcej sa u umelca. Meštiactvo v Stratených ilúziách predstavujú Dávid Séchard, jeho žena Eva, jej matka - pani Chardonová, j e j brat Lucien (de Rubempré). Ostatní reprezentujú šľachtu a okrem pani de Bargeton sú poznamenaní úpadkom. Balzac tu predstavuje Lu-ciena Chardona napriek jeho chybám ako cnostného mladíka. Cnostný však podľa Bal-zaca vôbec neznamená dokonalý a bezchybný, podobne, ako j e to v prípade Eugéna de Rastignac (v Otcovi Goriotovi). Eugéne de Rastignac, mladý vidiecky šľachtic, j e v Otcovi Goriotovi Balzacovým príkladom toho, že cnosť do Paríža prichádza z vidieka. Nebezpečenstvo spočíva v tom, že cnosť z vidieka j e na každom kroku ohrozovaná parížskymi veľkomestskými neresťami, považovanými v danom prostredí priam za normu slušného správania a toho, čo j e dobré. Charakterovo iným j e však Rastignac už v Stratených ilúziách a celkom inak ho vykresľuje Balzac v Bankovom dome Nucingen (1837), kde Rastignac poslúžil barónovi Nucingenovi pri jeho podvode, za čo dostal veľmi dobre zaplatené. Svoju predstavu o cnosti Balzac prezentoval v postave Césara Birotteaua (1837), ktorý j e balzacovským vzorom meštianskych cností. Dokonalý n ie je , robí chyby, j e márnotratný, ctižiadostivý, túžiaci po sláve, značne naivný, ale vo svojej podstate čestný človek vážiaci si spravodlivosť a svoju česť do takej miery, že obetuje pre ne takmer všetko a v konečnom dôsledku a j svoj život. Preto j e oveľa realistickejší než pani de Mortsauf, ktorá vidí ideál cnostnej ženy v potláčaní všetkých iných citov než tých, ktoré j e j ukladá spoločnosť ([18], 220). Pri týchto pozitívnych postavách j e zaujímavé, že až na doktora Benassisa ide o málo aktívne, skôr pasívne postavy, ktoré napriek tomu, že mravne prevyšujú ostatných, sú viac utiahnuté do svojho vnútorného sveta, sú tou mravnou mlčiacou väčšinou, veľmi často aj trpiacou.

Fi lozof ia 5 8 . 6 419

Fungovanie spoločnosti a jej hybné sily. Zajeden z významných aspektov fungo­vania spoločnosti považoval lásku a vášeň. Atribútom lásky j e podľa neho vášeň, ktorú vnímal ako bytostne ľudskú a bez nej by všetko naše snaženie nemalo zmysel ([23], 41). "Láska j e to slastné vzrušenie, ktoré viedlo k drancovaniu, plieneniu, podpaľačstvu, k pádu Tróje... Je to tá krásna vášeň, ktorá človeka pudí ku všetkým možným rozto­milým a krásnym činom, napríklad prehnať si hlavou guľku. Je to eklektický cit, ktorý obetuje všetko pre jedno stvorenie, pretože ho milujeme, a j keby bolo škaredé..." ([15], 558) Vášeň, to j e a j túžba po ideáli, po nekonečne, v ktorom sa jeden i druhý chce láskou stať lepším ([25], 87). Vášeň nemusí byť spätá len s láskou k milovanej osobe, ale môže mať a j inú podobu, ako napríklad v románe Hľadanie absolútna (1834). Je to príbeh muža, otca rodiny Baltazara Claesa, túžiaceho nájsť absolútnu podstatu veci, pre čo obetuje všetok svoj majetok, majetok svojej rodiny, spôsobí smrť manželky, deti uvrhne do biedy a nakoniec a j sám zomiera v biede bez toho, aby sa mu podarilo roz­riešiť spomínaný problém. Z tohto románu plynie okrem iného a j mravná dilema, či má niekto právo obetovať svoj život, životy svojich najbližších svojej vášni, vo svojej pod­state veľmi ušľachtilej, ale ktorej spôsob realizácie j e veľmi pochybný. Balzac nerobí jednoznačný záver, ale napriek tomu sa skôr prikláňa k stanovisku, že j e to nezodpo­vedné konanie. Balzac skutočne pripisoval vášni (akejkoľvek) veľmi dôležitú úlohu v živote ľudskej spoločnosti. Aj preto konštatoval, že "človek bez vášne, absolútne spra­vodlivý, dokonalý tvor, j e obluda, poloanjel, ktorý ešte nemá krídla. Ten absolútne spra­vodlivý na zemi j e nudný ako Grandisson, pre ktorého by a j pouličná Venuša bola bez pohlavia." ([3], 383) Spoločnosť nemôže existovať bez vášní, pretože zabiť vášne by znamenalo zabiť spoločnosť. Zákon j e na to slabý a okrem iného zbytočný, pretože to, čo zákon zakáže, ostane, ale len zmení svoju formu, a to na škodu štátu a spoločnosti, pretože prestanú to mať pod kontrolou ([1], 344).

Balzac si uvedomoval a j pod vplyvom rozličných filozofických a ideologických učení, že spoločnosť j e organizovaná v určitom zmysle v podobe spoločenskej zmluvy, pretože ak v nej žijeme, tým vlastne akceptujeme túto spoločnosť, j e j pravidlá a povin­nosti vyplývajúce nám z toho. Na druhej strane zastával názor, že v jeho dobe spo­ločnosť viac jednotlivca využívala, než mu slúžila. Napriek tomu považoval za nevyhnutné rešpektovať zákony spoločnosti ([18], 132). Podmienkou zachovania exis­tencie spoločnosti j e podľa neho práve to, že dokážeme rešpektovať zákony a ďalšie požiadavky, ktoré z toho pre nás vyplývajú ([30], 64). Na druhej strane však ústami markízy Júlie de Aiglemont alebo kurtizány Eufrázie tvrdo napáda požiadavky spo­ločnosti voči ženám v manželstve, pretože to podľa neho vedie k akceptovaniu nerov­noprávneho postavenia žien v spoločnosti ([30], 99; [28], 60). Balzac tiež tvrdil, že spoločnosť neskazila človeka, tak ako to tvrdil Rousseau, ale ona ho rozvíjala a rozvíjala v ňom dobré rovnako ako zlé ([23], 37 - 38). Tento názor na spoločnosť však vyjadril až vo svojom Predslove k Ľudskej komédii, ktorý vznikol podstatne neskôr ako väčšina jeho najvýznamnejších diel, a j e tu čiastočný rozpor medzi týmto vnímaním spoločnosti a tým, ktorý prezentoval v mnohých svojich predchádzajúcich dielach. Tento rozpor sa týka a j mnohých iných otázok, nielen vnímania spoločnosti. Ide napríklad aj o rozdielnosť jeho názorov na rodinu, manželstvo, náboženstvo a cirkev atď.

420

Tento rozpor nájdeme napríklad pri porovnaní Predslovu k Ľudskej komédii a jeho Rozmarných poviedok, svojím obsahom veľmi frivolných a ktorých hlavnou témou j e hľadanie a nachádzanie sexuálnej rozkoše, nevynímajúc ani mníchov alebo kňazov. V poviedke Vytrvalá láska napríklad píše: "Táto historka nás učí, že v životných navštíveniach sa máme obracať na svätých a na Pána Boha, že máme zotrvať vo všet­kom, čo sme uznali za dobré, ďalej, že veľká láska prekoná všetky prekážky, čo j e stará múdrosť, ale autor j u znova pripomenul, pretože j e prekrásna." ([24], 272) V skutočnos­ti j e to celkom inak, pretože poviedky zahrnuté medzi Rozmarné poviedky vonkoncom nie sú o tom, že sa treba vo veciach lásky spoliehať na Boha a svätých, ale práve na­opak, týkajú sa najmä toho, akým spôsobom prísť k najväčšej sexuálnej rozkoši, ako si ju nájsť a zabezpečiť, a j za cenu toho, že sa mladá žena vydá za starého muža, majúceho dostatok peňazí a dobré postavenie, no v otázkach lásky j e už neschopný uspokojiť j e j potreby, a preto si ona musí nájsť milenca. Podobný rozpor j e a j pri jeho názore na úlohu náboženstva a kléru v živote spoločnosti. Balzac ešte vo Farárovi tourskom (1832) prezentoval klérus ako veľmi lenivý a pohodlný, ktorý nijako významne nepri­spieva k spoločenskému blahu, no vo Vidieckom lekárovi prezentuje víziu toho, čo by malo a mohlo znamenať náboženstvo a klérus pre život ľudí. "Keď som sa rozhodoval pre tento život nábožnej odovzdanosti, dlho som váhal, či sa mám stať farárom, vidiec­kym lekárom alebo zmierovacím sudcom. Nie bez dôvodu sa už príslovečne dávajú do­kopy tie tri čierne taláre, kňaz, muž zákona, lekár: jeden lieči bolesti duše, druhý bolesti mešca, tretí bolesti tela. Predstavujú spoločnosť v j e j troch hlavných podobách exis­tencie: svedomie, majetok, zdravie. Kedysi ten prvý, potom druhý z nich predstavovali celý štát. Nuž, podľa môjho názoru pokrok civilizácie a blahobyt más závisia od týchto troch ľudí, predstavujú tri druhy moci... Tieto tri povolania sa nevyhnutne dotýkajú ľudského diela, a preto som sa domnieval, že musia byť v súčasnej dobe hlavnými páka­mi civilizácie; len tieto profesie ponúkajú poctivému človeku účinné prostriedky na zlepšenie osudu chudobných tried, s ktorými sú v neustálom styku." ([33], 464 - 465) Náboženstvo j e podľa neho srdce národa a vyjadruje jeho cit ([33], 477). Podobne ako v tomto diele, a j v Sesternici Bete vidí príčinu súdobého stavu francúzskej spoločnosti v úpadku náboženstva a náboženského citu ([25], 349). Vyústilo to nakoniec do záveru, že "myšlienka, princíp zla a dobra môže byť pripravovaná, stvárňovaná a usmerňovaná len náboženstvom. Jediné prípustné náboženské učenie j e kresťanstvo (...). Kresťanstvo vytvorilo moderné národy a kresťanstvo ich a j zachová." ([23], 37 - 38) Ešte presnejšie by bolo uviesť, že záchranu videl predovšetkým v katolíckom náboženstve, ktoré staval vyššie než protestantizmus, ktorý považoval za chladný, rozumový a vypočítavý na roz­diel od katolicizmu ([18], 245).

Záver. Ako som uviedol na úvod, Balzac vykreslil francúzsku spoločnosť 19. sto­ročia takú, ako bola, čo môže u niekoho vzbudzovať pesimizmus, ale myslím si, že takou nebola len francúzska spoločnosť 19. storočia, ale a j mnohé iné spoločnosti, či už v minulosti, prítomnosti, alebo budúcnosti. Balzacov obraz j e väčšinou odrazom toho, akí sme, aké j e ľudstvo, s jeho slabými a silnými stránkami. Š. Zweig napísal, že Ses­ternica Beta a Bratanec Pons sa odohrávajú len náhodou v Paríži a len náhodou v prvej polovici 19. storočia. Mohli by sme ich transponovať do Anglicka, Nemecka,

Fi lozof i a 5 8 , 6 421

Francúzska, dnešnej Ameriky, do všetkých krajín a všetkých dôb, pretože vykresľujú základné vášne ([48], 293). Viac-menej to isté môžeme povedať takmer o všetkých o-statných Balzacových dielach. Napriek tomu, že jeho Ľudská komédia j e situovaná do francúzskej spoločnosti prvej polovice 19. storočia, v skutočnosti j e to večný obraz ľudstva samotného, jeho konfliktov dobra a zla, lásky a nenávisti, egoizmu a altruizmu, bohatstva a biedy, moci a úpadku atď. Balzacova Ľudská komédia určite presahuje rámec literárneho diela, pretože okrem opisu existujúceho stavu spoločnosti j e a j formou prezentácie jeho filozofických, sociálnych, politických, ekonomických a náboženských názorov. Nemajú ucelenú podobu systému, ale z analýzy jeho diela možno poskladať mozaiku, ktorá však nie j e statická, ale dynamicky sa vyvíjala, tak, ako sa vyvíjala francúzska spoločnosť 19. storočia. Balzacovo dielo napriek jeho literárnej forme po­važujem za veľmi významný príspevok k sociológii morálky alebo deskriptívnej etike. Poľský sociológ morálky Janusz Marianski tvrdí, že morálka zo sociologického hľadiska j e skúmaná na deskriptívno-empirickom základe, ďalej podľa neho j e úlohou sociológie morálky skúmanie vplyvu spoločenských štruktúr na morálne správanie, odhaľovanie fungujúcich morálnych noriem v spoločnosti a komparácia kultúr z hľadiska morálneho správania ([41], 52 - 57). John B. Orr zastáva názor, že úlohou deskriptívnej etiky j e o-pisným spôsobom identifikovať morálnu skúsenosť ([44], 426). Podľa Abrahama Edela etika obsahuje veľký podiel deskripcie, ktorá sa môže týkať jednak pocitov, pojmov, ale aj individuálnych alebo skupinových vzorov. Rovnako j e tam podľa neho priestor a j pre historickú deskripciu, v ktorej ide najmä o čas, rast, vývoj a zmenu ([38], 170 - 173). Podobne a j K. Danner Clouser tvrdí, že úloha morálnej teórie okrem iného spočíva v systematickej deskripcii ([37], 235). Všetky tieto oblasti nájdeme vynikajúco spraco­vané v Balzacovom literárnom diele. Potom nečudo, že Fridrich Engels o ňom napísal, že z j eho diela sa "... poučil viac než od všetkých profesionálnych historikov, ekonómov a štatistikov tých čias dokopy." ([42], 15) Nebol sám, kto ho obdivoval, pretože k jeho obdivovateľom patril napríklad Hugo, Baudelaire, Dostojevskij, Browning, Marx, Proust a mnohí ďalší ([43], 609). G. Robb o Balzacovi napísal, že jeho "... epika mod­erného života j e posledným pokusom nejakého spisovateľa porozumieť... celému svetu v celej jeho rozmanitosti, ponúknuť kompletný, zjednotený, vedecký obraz spoločnosti a ľudskej skúsenosti, od opisu banalít každodennej existencie po komplexnú, organickú mašinériu moci a byrokracie" ([45], xii).

Balzac veľmi presne postihol základné tendencie ľudského správania a konania bez ohľadu na dobu a miesto. Jeho charakteristiky majú svoju platnosť a j v súčasnosti, a nielen vo Francúzsku, ale rovnako a j u nás, kde sa takisto stretávame s rozličnými po­dobami jeho postáv, či už s otcom Goriotom, úžerníkom Gobseckom, finančníkom Nu-cingenom, bohémskym, po sláve, bohatstve a tituloch túžiacom Lucienom, Baltazárom Claesom zahľadeným do svojej vedy, po majetku bažiacim Grandetom, otcom Séchar-dom atď. Ak si odmyslíme dobový kontext a miesto, tak určite môžeme takmer všetky postavy rovnako situovať aj do našej prítomnosti. Menia sa len mená, názvy miest, prie­beh jednotlivých udalostí, ale podstata nášho konania, správania alebo prežívania ostáva viac-menej rovnaká. Dokážeme v podstate rovnako konať dobro a zlo, milovať a nenávidieť, byť altruistami a egoistami atď. ako a j postavy jeho diel. Predpokladám, že vieme o tom všetkom viac než Balzac a ľudia jeho doby, ale konáme, správame sa

422

a všetko to prežívame viac-menej stále rovnako. Potom j e tu otázka, o akej kríze morálky chceme hovoriť v súvislosti so súčasnosťou? Všetko to tu už v takej alebo ona­kej podobe predsa bolo a Balzac nás o tom jednoznačne presviedča. Buď to akceptu­jeme, alebo ak nie, potom musíme uznať, že ľudstvo j e od svojich počiatkov seba-uvedomenia v morálnej kríze, pretože celý čas svojej existencie viac-menej rovnako koná dobro a zlo, miluje a nenávidí, pomáha a škodí, túži a závidí atď.

LITERATÚRA

[1] B A L Z A C , H. de: "Bankovní dům Nucingen." In: Spisy Honoré de Balzaca, sv . 8 . Praha, Odeon 1959, s. 2 9 5 - 3 5 7 .

[2] B A L Z A C , H. de: "Bezděční herci." In: Spisy Honoré de Balzaca, sv . 15. Praha, S N K L U 1965. s. 2 1 5 - 2 7 0 .

[3] B A L Z A C . H. de: "Bratanec Pons." In: H. d e Balzac: Sesternica Beta. Bratanec Pons. Bratislava, Tatran 1984, s. 3 7 3 - 6 2 9 .

[4] B A L Z A C , H. de: "César Birotteau." In: H. d e Balzac: César Birotteau. Eugénia Grandetová a iné. Bratislava, Tatran 1983, s. 7 - 2 5 3 .

[5] B A L Z A C . H. de: "Dievča s o zlatými očami." In: H. d e Balzac: Gobseck Otec Goriot. Plukovník Chabert. Bratislava, Tatran 1983, s. 4 7 - 108.

[6] B A L Z A C , H. de: "Eugénia Grandetová." In: H. d e Balzac: César Birotteau. Eugénia Grandetová a iné. Bratislava, Tatran 1983, s. 2 5 5 - 4 0 5 .

[7] B A L Z A C , H. de: "Farář tourský." In: Spisy Honoré de Balzaca, sv . 16. Praha, O d e o n 1973 , s. 1 3 - 7 7 .

[8] B A L Z A C , H. de: "Francouzská mládež." In: Spisy Honoré de Balzaca, sv . 16. Praha, Odeon 1973, s. 5 7 8 - 582 .

[9] B A L Z A C , H. de: "Gobseck." In: H. de Balzac: Gobseck. Otec Goriot. Plukovník Chabert. Bratislava, Tatran 1983, s. 165 - 2 1 6 .

[10] B A L Z A C , H. de: "Hledání absolutna." In: Spisy Honoré de Balzaca, sv . 12. Praha, O d e o n 1975, s. 15 - 191.

[11] B A L Z A C , H. de: "Evina dcéra." In: H. d e Balzac: Evina dcéra. Sobášna zmluva. Bratislava, Tatran 1970, s. 7 - 134.

[12] B A L Z A C , H. de: "Flora Brazierová." In: Spisy Honoré de Balzaca, sv . 16. Praha, O d e o n 1973, s. 2 1 5 - 4 8 6 .

[13] B A L Z A C , H. de: "Kabinet starožitností." In: H. d e Balzac: Gobseck. Kabinet starožitností. Bratislava, S V K L 1963, s. 8 3 - 2 5 5 .

[14] B A L Z A C , H. de: "Korešpondencia H. Balzaca." In: Spisy Honoré de Balzaca, sv . 17. Praha, Odeon 1988, s. 2 5 3 - 4 9 5 .

[15] B A L Z A C , H. de: "Láska." In: Spisy Honoré de Balzaca, sv. 16. Praha, O d e o n 1973, s. 5 5 8 - 563 .

[16] B A L Z A C , H. de: Lesk a bieda kurtizán. Bratislava, Tatran 1975. [17] B A L Z A C , H. de: "Lesk a bída kurtizán." In: Spisy Honoré de Balzaca, sv. 17. Praha, O d e o n

1988, s. 1 2 9 - 132. [18] B A L Z A C . H. de: Lilie v údolí. Praha, Svoboda 1976. [19] B A L Z A C , H. de: "Modesta Mignonová." In: H. d e Balzac: Novely. Praha, O d e o n 1986,

s. 3 3 3 - 5 4 9 . [20] B A L Z A C , H. de: "Otec Goriot." In: H. d e Balzac: Gobseck. Otec Goriot. Plukovník

Chabert. Bratislava, Tatran 1983, s. 2 1 7 - 4 3 6 .

Fi lozo f i a 5 8 , 6 423

B A L Z A C , H. de: "Paříž v r. 1831." In: Spisy Honore de Balzaca, sv . 16. Praha, O d e o n 1973, s. 5 9 5 - 5 9 6 . B A L Z A C , H. de: "Petříčka." In: Spisy Honoré de Balzaca, sv . 16. Praha, O d e o n 1973, s. 7 9 - 2 1 4 . B A L Z A C , H. de: "Predslov k Ľudskej komédii." In: H. d e Balzac: Gobseck Otec Goriot. Plukovník Chabert. Bratislava, Tatran 1983, s. 3 3 - 4 5 . B A L Z A C , H. de: Rozmarné poviedky. Bratislava, Pravda 1988. B A L Z A C , H. de: "Sesternica Beta." In: H. d e Balzac: Sesternica Beta. Bratanec Pons. Bratislava, Tatran 1984, s. 9 - 3 7 0 . B A L Z A C , H. de: "Sobášna zmluva." In: H. d e Balzac: Evina dcéra. Sobášna zmluva. Bratislava, Tatran 1970, s. 135 - 2 8 0 . B A L Z A C , H. de: Stratené ilúzie. Bratislava, Tatran 1983. B A L Z A C , H. de: Šagrénová koža. Bratislava. Tatran 1967. B A L Z A C , H. de: "Temný příběh." In: Spisy Honoré de Balzaca, sv. 14. Praha, O d e o n 1968, s. 3 1 7 - 528 . B A L Z A C , H. de: "Tridsaťročná." In: H. d e Balzac: Tridsaťročná. Ateistova omša. Bratislava, Tatran 1967, s. 9 - 2 2 1 . B A L Z A C , H. de: "Uzmierený Melmoth." In: H. d e Balzac: Vášeň v púšti. Bratislava, Tatran 1974, s. 1 9 4 - 2 3 8 . B A L Z A C , H. de: Úradníci. Bratislava, B e l i m e x 2 0 0 1 . B A L Z A C , H. de: "Venkovský lékář." In: Spisy Honoré de Balzaca, sv . 12. Praha, O d e o n 1975, s. 4 1 9 - 6 2 9 . B A L Z A C , H. de: "Vojvodkyňa d e Langeais." In: H. de Balzac: História trinástich. Bratislava, Tatran 1968, s. 125 - 2 5 5 . B A L Z A C , H. de: "Vstup d o života." In: Spisy Honoré de Balzaca, sv. 15. Praha, S N K L U 1965, s. 3 3 9 - 4 7 6 . B A L Z A C , H. de: "Zákoník počestných lidí." In: Spisy Honoré de Balzaca, sv . 16. Praha, O d e o n 1973, s. 5 6 9 - 5 7 2 . C L O U S E R , K. D. : "Common Morality a s an Alternative t o Principlism." In: Kennedy Institute of Ethics Journal 1995, r. 5 , č. 3 , s. 2 1 9 - 2 3 6 . EDEL. A. : Method in Ethical Theory. Indianapolis, Bobbs-Merril l 1963. Fischer, J. O.: Problémy francouzského kritického realismu. Praha, Universita Karlova 1961. Gluchman, V . : Etika sociálnych dôsledkov a jej kontexty. Prešov, P V T 1996. Marianski, J.: Wprowadzenie do socjologii moralnosci. Lublin, K U L 1989. Marx, K. - Engels , F.: Vybrané listy, zv. 3. Bratislava, Pravda 1987. Maurois, A. : Prométheus aneb život Balzakův. Praha, S v o b o d a 1968. ORR, J. B.: "A Postscript Concerning Case Study Ethics." In: R. N . B e c k - J. B . Orr (eds.): Ethical Choice: A Case Study Approach. N e w York - London, Free Press 1970, s. 4 2 6 - 4 2 9 . R O B B , G.: Balzac: A Biography. N e w York - London, W . W . Norton & Company 1994. S O Š K O V Á , J.: "Estetizácia etických a etizácia estetických hodnôt." In: V . Gluchman (ed ): Hodnoty a súčasné etické teórie. Prešov, F F U P J Š 1996, s. 1 1 5 - 121. S T A R Ý , S. G.: "The Erosion o f Morality in Balzac's Un Début dans la vie." In: Nineteenth-Century-French-Studies 1991, r. 19, č . 2 , s . 2 1 0 - 2 2 2 . ZWEIG, S.: Balzac. Praha, Odeon 1976.

424

Moje poďakovanie patrí všetkým, ktorí boli ochotní prečítať si pracovnú verziu tohto príspevku a svojimi podnetmi, resp. kritickými pripomienkami pomohl i mi lepšie objasniť m o j e stanovisko. Zvláäť c h c e m poďakovať z a podnety a kritické pripomienky Viere Bi lasovej , Jane Soškovej a Viere Žemberovej.

Prof. PhDr. Vasil Gluchman, CSc . Katedra f i lozof ie F F P U Prešov 17. novembra I 080 7 8 Prešov SR e-mail: g luchman@unipo.sk

Fi lozof i a 5 8 , 6 425