Krvavá vášeň

PRESS

PRESS

Peter Debnár

KRVAVÁVÁŠEŇ

Peter

Debnár

KRVA

VÁ V

ÁŠEŇO slovenskej dedine Líščie Diery,

ktorej obydlia sú roztrúsené po okolí, ste pravdepodobne ešte nepočuli. Máloktoo nej vie, jej obyvatelia žijú úplne všedným

vidieckym životom. Až do dňa, keď v nejobjavia na smrť dobodanú mladú ženu

a vzápätí jej obeseného milenca. Bola tovražda zo žiarlivosti a samovražda? Na túto

otázku by mal nájsť odpoveď kapitánHorec, ktorý príde obe úmrtia vyšetrovať.

Sám z Líščích Dier pochádza, čo by mumalo situáciu uľahčiť – pozná ľudí, pozná

ich vzájomné vzťahy, lásky aj nevraživosti.Aj on sa opäť stretne s Alicou, ktorú

miloval už ako dieťa. Vzala si však napokoniného. Toho, čiu smrť má Tomáš Horec

objasniť. A vrážd v Líščích Dierachpribúda...

vasen_obalka:Layout 1 20. 3. 2012 10:38 Page 1

ISBN 978−80−89452−43−9

vasen_vnutro:Layout 1 19. 3. 2012 14:47 Page 2

1 2 . k a p i t o l aHasiči mali poriadne veľa roboty. Kým sa dostali do

dedinky, starý suchý krov Križanovho rodičovského do−mu už celý pohltili plamene. Nešlo už ani tak o to, zaha−siť požiar a zachrániť, čo zostalo z domu, ako skôr za−brániť, aby sa oheň rozšíril na susedné budovy.

Keď susedia zistili, že horí, a vo dvore objavili zaparko−vané auto, okamžite im napadlo, že v dome zrejme niektobude. Plamene a vysoká teplota však už znemožňovaliakýkoľvek pokus o vniknutie do budovy. Bolo to prílišnebezpečné, ktokoľvek, kto by do domu vliezol, by roz−hodne nemal šancu vrátiť sa živý.

Nebolo ťažké domyslieť si, komu patrilo obhorené tor− zo tela, ktoré našli v dome. Identifikáciu bez problémovpotvrdila zubná karta. Súdny lekár na základe zhorené−ho zvyšku tela nedokázal potvrdiť ani vyvrátiť zavineniesmrti cudzou osobou.

103

K R V A V Á V Á Š E Ň


Tomáš šoféroval svoju Nivu a pred sebou mal maťopäť jeden z ďalších nemilých rozhovorov s pozostalýmičloveka, ktorý bol navyše príliš mladý na to, aby taktoskončil. Situácia bola o to horšia, že s Andrejovými ro−dičmi Petrom a Luciou Križanovcami sa dobre poznal.V priebehu niekoľkých dní v malej zabudnutej dedinkezomreli traja ľudia. Počet obyvateľov obce Líščie Dierysa síce oficiálne znížil iba o dvoch, keďže Andrej tu trva−lý pobyt nemal, ale to nijako nezmenšovalo veľkosť tra−gédie.

Vyšetrovanie požiaru nespadalo pod oddelenie, naktorom pracoval kapitán Tomáš Horec, ale zdalo sa, žeAndrej Križan mohol byť nejakým spôsobom prepojenýs Janou Krištofovou, a tieto súvislosti si potreboval To−máš jednoznačne preveriť.

Stretnutie mal telefonicky dohodnuté vopred, ne−chcel prísť ku Križanovcom neohlásene. Sám dobre ve−del, ako sa cíti rodič, ktorý prežije vlastné dieťa. O tohoršie, ak je to dieťa jediné. Tá bolesť sa nedá snáď aniopísať. Mieša sa s obrovským hnevom, po ktorom vzá−pätí príde opäť obrovská bolesť. A takto to ide stále do−kola. A buď sa z toho človek zblázni, alebo otupie a za−trpkne. Tomáš si zvolil druhú možnosť. Zahatal v sebeakékoľvek emócie. Aspoň sa o to snažil.

Križanovci žili v jednoposchodovom rodinnom domena okraji mesta. Bola to jednosmerná ulica, preto Tomáš

104

P e t e r D e b n á r


zastavil čo najbližšie pri plote, aby popri jeho Lade moh−li prejsť ďalšie autá, aj keď to bola veľmi pokojná časťmesta. Na ulici nebol žiadny obchod ani reštaurácia,žiadne kancelárie ani holičstvo, takže sem odbočili na−ozaj iba domáci alebo ich návštevy.

Vystúpil z auta a zostal stáť pred bránou, na ktorejvisela tabuľka s upozornením POZOR, PES. A naozaj,spoza rohu vykukla najskôr malá chlpatá hlava a potomsa to celé nemotorne rozbehlo smerom k Horcovi. Na to,že to bolo iba šteňa nemeckého ovčiaka, brána dostalariadne zabrať, zatriasla sa a zarachotila, keď sa na ňumladý pes vrhol.

„Ahoj, kamarát. Chceš ma zožrať?“ prihovoril sa muTomáš s úsmevom. Pes visel na bráne prednými labami,pozeral na Tomáša s hlavou naklonenou nabok a s vypla−zeným jazykom a zdalo sa, že jediné, čím mu môže ublí−žiť, je, že mu poriadne zašpiní nohavice, keď bude naňhood radosti vyskakovať. Pohladkal psíka cez medzeru v že−leznej bráne. Ten mu za odmenu pooblizoval ruku.

Tomáš zbadal, že za oknom sa pohla záclona, a o pársekúnd nato sa otvorili vchodové dvere.

„Freduard! K nohe! Poď sem!“ zvolal muž len o párrokov mladší od Tomáša.

„Freduard?“ neveriacky zopakoval Tomáš.Pes svojho pána naďalej vytrvalo ignoroval a radšej

sa sústredil na nového človeka, ktorý mal možno preňhovo vrecku nejakú maškrtu.

105



„Ahoj, Tomáš.“„Zdravím ťa.“Podali si ruky. Peter bol dobre vyzerajúci muž pred

päťdesiatkou, no málokto by mu hádal ten vek. Plavévlasy, na ktorých takmer vôbec nebolo vidno šediny, je−ho výzor robili ešte mladistvejším.

„Hej, trošku divné meno. Ale dal mu ho Andrej. Užsme si naň zvykli...“ Peter vzal šteňa na ruky a pritúlil siho. Navonok sa držal, no Tomáš videl, že to je len ob−ranný manéver.

„Poď ďalej.“Tomáš vošiel do domu a Peter položil psíka na zem.„Zostaň a stráž,“ poveril ho bojovou úlohou. Zdalo sa,

že Freduardovi to k spokojnosti stačilo, a začal sa dôle−žito prechádzať po dvore.

Križanovci sedeli vedľa seba na pohovke oproti kres−lu, na ktorom sedel Horec. Peter držal za ruky svojuutrápenú manželku. Aj keď Andrej nebol vždy ideálnymsynom, jeho smrť ich zasiahla tvrdo a nepripravených.Tomáš im povedal všetko, čo vedel, a potom prišli narad nepríjemné otázky.

„Poznali ste Janu Krištofovú?“Rodičia pozreli na seba.„Z videnia. Prečo?“ zareagoval po chvíli Peter.„Dopočul som sa, že váš syn s ňou mal pred dvoma−

−troma rokmi pomer. Je to pravda?“

106



„Neviem.“„Prosím?“„Netuším. Andrej nám nič nehovoril. A už vôbec sa

nám nezdôveroval so súkromnými vecami.“„Ako to?“„Vždy nás odbil, že to je jeho vec,“ ozvala sa konečne

Lucia.„Viem, že sa dievčatám páčil, aj to, že mal nejaké vzťa−

hy, ale nám nikdy žiadnu priateľku nepredstavil. Bol v tom−to veľmi svojský. Neviem, možno sa za nás hanbil...“

„Lucia... to nie je pravda,“ ozval sa Peter. „Andrej boltak trochu rebelant. Väčšinou si robil, čo chcel. V tomtosa s ním nedalo pohnúť.“

Tomáš prikývol.„Naozaj neviete nič o tom, s kým sa stýkal?“„Myslím, že istý čas chodil do Dier za nejakou sleč−

nou, ale keď som sa ho na to pýtala, povedal mi – nebojsa, mami, ešte sa nežením, keby dačo, dozvieš sa to pr−vá,“ povedala Lucia a po líci sa jej skotúľala slza.

„Čo kamaráti?“„Ani tých sem nevodil. Dosť často zvykli žúrovať na

chate v Dierach. Väčšinou to boli nejakí spolužiaci alebochlapci tu z okolia.“

„Budem potrebovať ich mená a adresy.“Tomáš si zaznamenal posledné informácie týkajúce

sa Andrejových známych a požiadal o dovolenie pozrieťsi jeho izbu. Skormútení rodičia nemali námietky. Prečo

107



by mali brániť vo vyšetrovaní? Nech už boli motívy aké−koľvek, vedeli, že syna im to už aj tak nevráti.

Tomáš opatrne vstúpil do izby, nasledovaný Andrejo−vými rodičmi.

Bola to typická izba chlapca v Andrejovom veku. Po−steľ, skriňa na šaty, pracovný stôl, televízor, notebook,CD prehrávač. Na stene plagát Kurta Cobaina a JimaMorrisona. Veľa cédečiek a nejaké knihy.

Tomáša na prvý pohľad zaujal portrét ženy nakresle−ný uhlíkom, pripnutý na korkovej nástenke nad stolom.Podišiel k nemu bližšie a dôkladne si ho prezeral.

„To si ty Lucia, však?“„Áno.“„Kedy to kreslil?“„Pred pár dňami som prišla za Andrejom do izby.

Zdalo sa mi, že ho niečo trápi. Ale on mi len povedal –mami, sadni si na posteľ, nakreslím si ťa,“ Lucia nevy−držala a začala usedavo nariekať. Peter ju objal.

„Pozri si, čo potrebuješ,“ povedal Tomášovi a odvie−dol ju z izby.

Tomáš poprezeral zásuvky stola. Nič nezvyčajné. Pí−sacie potreby, ďalšie CD, žuvačky, otvorený balíček ciga−riet, skrutkovač a kopa malých zbytočností. Nakoniecotvoril skriňu. Vedel presne, čo hľadá.

Luciin portrét bol príliš dobrý na to, aby to bolo An−drejovo jediné dielo. Určite tu niekde bude nejaký zošitalebo dosky s papiermi.

108



Dlho nehľadal. Dva zošity boli pod košeľami. Za trič−kami boli dosky z tvrdého kartónu zviazané stuhou. To−máš si sadol za stôl a listoval v zošitoch. Obrázky bolikreslené perom alebo ceruzkou. Žiadne farby, iba tieňo−vanie. Väčšinou draky, lebky, anjeli, portréty aj celé po− stavy skromne odetých alebo nahých žien, motorky, or−namenty, koláže. Niektoré kresby boli naozaj dobré. Keďsi Tomáš dôkladne poprezeral zošity, opatrne a s očaká−vaním otvoril dosky. Obsah bol dosť podobný, ibaže väč−šina papierov formátu A4 bola pokreslená uhľom.

Tomáša okamžite zaujal obrázok, na ktorom bola zo−brazená žena nahá od pása nahor. Hlavu mala zaklone−nú dozadu, takže z tváre jej nebolo vidieť takmer nič.Dlhé tmavé vlasy, zdvihnutá brada, štíhle hrdlo, nád−herné prsia. Nad pupkom trošku naľavo bolo nakreslenématerské znamienko. Otočil papier a na poslednom listeuvidel niečo, čo mu vyrazilo dych.

Na tráme v stodole visel mŕtvy muž. Juraj Belej.

109



110



1 3 . k a p i t o l aLíščie Dier y 1954 – časť 5

Miško Belej sa spolu s ďalšími deckami hral pri poto−ku v lese. Z lístia a z dreva, ktoré naplavila voda, si sta−vali akúsi chajdu či bunker. Mišo bol spomedzi detí naj−menší aj najmladší. Ostatné decká mali od sedem do de− sať rokov. Miška zobrali so sebou preto, lebo v partii bolijeho dvaja bratanci. Osemročné pochabé dvojčatá Peťkoa Paľko Valentovci, synovia Žofiinho brata Paľa. S bun−krom mali všetci veľa práce. Jedni nosili lístie a halúzky,ďalší naplavené raždie a ostatní z materiálu stavali bú−du. Boli veľmi zaneprázdnení a o malého Miša sa niktonestaral. Spočiatku sa im plietol pod nohy a snažil sa impomáhať, ale po chvíli ho to prestalo baviť a hľadal siradšej inú zábavku. Zrazu zbadal dve veveričky, ktoré sanaháňali v korunách stromov. Ich hra sa mu veľmi za−

111



páčila. Veveričky skákali po konároch a čoraz viac savzďaľovali od hrajúcich sa detí. Chlapec nelenil a utekalza tými malými chlpatými zvieratkami. Pozoroval icha smial sa na ich artistických kúskoch. Ani nevedel ako,zrazu sa ocitol v lese nad potokom. Stál na skalnom pre−vise, vysokom asi šesť metrov, keď sa mu veveričky de−finitívne stratili z dohľadu. Miško sa poobzeral dookolaa nevedel si spomenúť, odkiaľ prišiel. Bol dosť ďaleko, tak−že k nemu už ani nedoliehala vrava detí. Jediné, čo po−čul, bol žblnkot potoka dolu pod ním.

„Peťóóó, Paľóóó, kde stééé!?“ vykríkol úbohý chlapeca po lícach mu začali tiecť slzy ako hrachy.

„Kde ste?!“Vystrašený Miško nevedel, čo má robiť, a tak sa s pla−

čom chcel vybrať opačným smerom, ako prišiel.Vtom sa pred ním z ničoho nič zjavila Hana, ktorá ho

už nejakú chvíľu pozorovala.Videla ho už vtedy, keď sa vybral za veveričkami,

a sledovala ho až na skalu. Vyčíhala si ho, pretože sa s nímchcela porozprávať. Vyšla spoza kríkov a podávala muľanovú vreckovku.

„Neplač, Miško,“ prihovorila sa mu.Miško sa najprv zľakol, ale zostal stáť na mieste ako

prikovaný. Vreckovku si nezobral.„Pomôžem ti. Nájdeme chlapcov, zavediem ťa k nim.

Neboj sa.“

112



Hana sa k nemu sklonila a poutierala mu slzy, ktorému stekali po lícach. Miško sa trochu upokojil, len eštestále trochu smrkal.

„Poď, Miško, sadneme si na chvíľku. Potom pôjdemeza kamarátmi,“ prihovárala sa mu Hana a odviedla hok plochej skale. Posadila ho na ňu a kľakla si pred neho.

„Vieš, Miško, musím ti povedať jedno tajomstvo,“ po−šepkala chlapcovi do ucha.

„Aké?“ Miška prešiel najväčší strach a začínal byťzvedavý. Hanu poznal zbežne z dediny, tu v lese naňhonepôsobila ako bláznivá Hana, ako ju všetci volali, aleako naozajstná lesná víla.

„Tajomstvo o tvojom ockovi.“„O mojom ockovi?“ čudoval sa Miško.„Vieš, on vlastne ani tak nie je tvoj ocko,“ klamala

Hana.„Akože nie je?“„No nie je. Matúš Belej nie je tvoj ocko. A už viac ne−

bude bývať s tebou a s tvojou mamou...“„Je to môj ocko!“ povedal vzdorovito chlapec.„Nie, Miško. Doteraz sa tak tváril. Ale celé to bola len

taká hra. Ver mi, že nie je,“ povedala Hana so vzrasta−júcim napätím v hlase.

„A je! Je to môj ocko!“ vykrikoval chlapec a vyskočilna nohy.

Hana ho schmatla za ruku a naštvane pokračovala:

113



„Niečo som ti povedala! A tak to je! A odkáž to ajsvojej matke, ty malý zasratý pankhart,“ ťahala chlapcaza košeľu.

Ten sa jej však napodiv už nebál, naopak, začal byťvzdorovitý. Trhal sa a metal zo všetkých síl.

„Ty bosorka! Bosorka! Bosorka Hana!“ vykrikoval, akoto neraz počul od starších kamarátov, ktorí sa Hane zvyk− li vysmievať, keď ju videli v dedine.

To už vyprovokovaná Hana úplne stratila hlavu. Na−tiahla ruku a chlapcovi strelila poriadne zaucho. Miškaodhodilo o pol metra ďalej. Silno sa rozplakal a začal predrozzúrenou Hanou ustupovať. Od strmého zrázu ho de−lilo už len pár krokov. Keď si to rozčúlená žena uvedo−mila, bolo už neskoro.

„Stoj!“ rozbehla sa za ním, práve keď urobil krok doprázdna. Posledný Miškov pohľad patril Hane. Za tú chvíľ− ku si nedokázal uvedomil, čo sa deje. V jeho očiach ne−bol ani tak strach, ako skôr prekvapenie či otázka.

Hana sa vrhla k zrázu, no zhora uvidela len nehybnételo dieťaťa ležiace na skalách v potoku. Voda sa rýchlosfarbila dočervena. Les akoby na sekundu stíchol právev okamihu, keď chlapec vydýchol naposledy. VystrašenáHana zmizla v húštine.

114



1 4 . k a p i t o l aUhľová skica s obeseným Belejom sa až zarážajúco

zhodovala s tým, čo našli na mieste činu. Tomáš ukázalkresbu policajtovi, ktorý Beleja v stodole našiel, a tenmu potvrdil, že presne tak to vyzeralo aj v reáli. Andrejmal určite veľmi dobre vyvinutú fantáziu a pravdepo−dobne Krištofovej stodolu predtým niekoľkokrát navští−vil. Ale také detaily ako umiestnenie prevrhnutého stol−čeka, fľaša na zemi či vidly opreté v rohu boli dôkazomtoho, že mŕtveho Beleja Andrej rozhodne videl aj v sku−točnosti. Horec si overil, že chlapec tam určite nebol popríchode hliadky. Znamenalo to len jedno – musel tambyť skôr. Buď bol len náhodným svedkom, alebo bolpriamo vrahom či spolupáchateľom.

Po tom, ako skončil, sa však niečo také bude len veľ−mi ťažko dokazovať.

115



Tomáš navštívil niekoľko Andrejových kamarátova snažil sa dopátrať k niečomu novému. Nikde však ne−pochodil. Nedozvedel sa dokonca ani to, či sa Križanv poslednom čase stýkal s nejakým dievčaťom. Nikomusa s ničím nezdôveroval, nik nemal dokonca ani potuchyo tom, či je nahá žena z ďalšej kresby len jeho ďalšoufantáziou, alebo je to konkrétna osoba.

Keď sa Tomášovi nepodarilo zistiť nič od Andrejo−vých priateľov z mesta, snažil sa dozvedieť niečo viac nalazoch. Vypytoval sa chlapov v krčme, ale všetci mutvrdili, že Andrej sa vždy zavrel aj s tými svojimi kum−pánmi za bránou a tam si žúrovali. Alebo prišiel sám,ale aj vtedy zašiel akurát tak do obchodu nakúpiť nejaképotraviny, inak bol väčšinou zavretý v dome po rodi−čoch a s miestnymi sa veľmi nebavil. Preto skoro niktopresne nevedel ani to, čo vlastne Andrej s Krištofovoupred časom mal.

Tomáš musel ísť urýchlene na policajnú stanicu spí−sať nejaké hlásenia.

„Ešte sa dnes vrátim,“ oznamoval Jakobovi, „a tedabudem potrebovať ten tvoj luxusný apartmán, ak ti toneprekáža,“ podával Jakobovi peniaze za kávu a za mi−nerálku, ktoré pred chvíľou vypil v krčme.

„Rezervujem ti ho. Iba pre teba,“ smial sa Jakob.„Predstav si, že oň nikto iný nemá záujem.“

116



„To nie je možné, nechápem prečo,“ žartoval Tomáš,hoci na žartovanie nemal vôbec náladu. Po niekoľkýchdňoch pátrania nebolo takmer na čom stavať a on sa za−čal cítiť v slepej uličke. Čím dlhšie to pátranie potrvá,tým sťaženejšie bude mať podmienky. A stopy zahlade−né. A spomienky vygumované.

Odfrčal do mesta, odhodlaný sa čo najskôr ešte v tendeň vrátiť a vypáčiť z obyvateľov aj to, čo nevedia. Všet−ci boli zrazu slepí a hluchí. Nikto nič nevidel a nepočulalebo nechcel povedať. Ale keď prišlo na miestne klebe−ty, to boli zrazu všetci ochotní rozprávať.

To ich správanie ho začínalo, slušne povedané, riad−ne štvať.

Okolo obeda sa v krčme zastavil starý Hrieň. Nesadolsi ako obvykle k svojmu stolu, ale podišiel rovno k výča−pu. Jakoba to zaskočilo. Nie je predsa normálne, abyčlovek, ktorý päťdesiat rokov sedí v krčme na tom istommieste, zrazu zmenil svoj zvyk. Znamená to, že sa niečomusí diať. A niečo dosť vážne.

„Dobrý. Ako obvykle?“ spýtal sa Jakob neisto.Čudák len prikývol, a keď mu krčmár podal naliaty po−

hárik, rýchlo ho do seba otočil. Ukázal mu prstom, že tomá zopakovať, a až keď mu Jakob nalial ďalší, naklonil sak nemu a naznačil, aby sa aj on nahol bližšie.

„Tomáš tu nie je?“ spýtal sa potichu.

117



„Práve odišiel do mesta.“„Hm.“„Ale povedal, že sa ešte dnes vráti.“„Tak potom nech príde za mnou. Zašlo to priďaleko. Už

bolo veľmi veľa pohrebov.“ Hrieň hodil do seba aj druhúborovičku, na pulte nechal mince, otočil sa a bez rozlúč−ky odišiel.

Hneď nato sa v krčme objavila žena. Neprišla všakkvôli alkoholu, ale preto, aby si kúpila mlieko, múku a ne−jaké ďalšie drobnosti. Jakob okrem výčapu prevádzkovalaj jediný obchod v dedinke. Zašiel s ňou do vedľajšejmiestnosti, ktorá bola skladom, obchodom a kanceláriouzároveň, predal jej, čo potrebovala a bolo v skromnej po− nuke. Žena zaplatila a chcela odísť, no potom si ešte naniečo spomenula a prezerala si regály.

Jakob bol ešte vykoľajený z Hrieňovej návštevy a ne−chcel zbytočne strácať čas. Vrátil sa k výčapu, vzal slú−chadlo a vytočil číslo Tomášovej kancelárie. Tomáš tampráve nebol, a tak Schnaider citoval Čudákove slová je−ho kolegovi. Ten síce nechápal, o čo ide, ale sľúbil, žeodkaz určite odovzdá presne v takom znení, v akom muho Jakob nadiktoval. Žena sa nakoniec rozhodla, že kú−pila všetko, čo potrebovala, a s tichým „Ahoj, Jakob“odišla z obchodu.

118



1 5 . k a p i t o l aLíščie Dier y 1954 – časť 6

Matúš Belej pochoval svojho malého syna. Bol todeň, aký si dedina nepamätala. Akoby sa všetci čerti že−nili, celý deň hrmelo a blýskalo sa a plakalo celé nebo.

Matúš po tejto tragickej udalosti žil ako bez duše. Cí−til sa, akoby sa mu vysťahovala z tela a jemu ostala lenprázdna telesná schránka. Na tvári sa mu udomácnilpochmúrny výraz, ktorý podčiarkovali hlboké kruhy podočami. Už to nebol mladý veselý gazda, ktorému patrilsvet. Matúš sa zmenil na nepoznanie a zdalo sa, že zapár dní zostarol o niekoľko rokov. Zmenil sa nielen jehovýzor, ale aj správanie. Z mladého chlapa, ktorý sršalhumorom a správal sa neviazane, ktorý si veľmi rád vy−pil s kamarátmi v krčme, sa stal smutný a utrápenýmuž. Jediné, čo ho na tom svete ešte tešilo, bolo to, že

119



jeho žena čakala ďalšie dieťa. Bola to jeho nová nádeja prísľub, že život sa možno ešte tak úplne neskončil.

Veril, že to bude opäť syn. Prisahal si, že o tohto po−tomka sa bude starať lepšie ako o nebohého Miška. Ne−spustí ho ani na chvíľu z dohľadu a bude ho chrániť akooko v hlave.

Nadobro skončí s pletkami so ženami a odpustí si ajsvoje posedenia s kamarátmi v krčme. Nič nestojí za to,nič nie je prednejšie ako rodina. Teraz to už vedel.

Aj keď v jeho vnútri čosi odumrelo, život musel po−kračovať ďalej. Jeho žena aj nenarodené dieťa ho predsapotrebujú a čas postupne zahojí všetky rany alebo aspoňotupí bolesť. Matúš vedel, že sa s tým musí vyrovnaťa pokračovať v normálnom živote. Vtedy ešte netušil,ako rýchlo bude po jeho trápení. Netušil, že smrť je takblízko a čo nevidieť si poňho príde.

Hana bola zúfalá. Nevedela obsedieť a netušila, čomá robiť. Nikto ju síce pri malom chlapcovi nevidel, noi tak bola prestrašená na smrť. Miška našli deti. To, že saim stratil, zistili až pred večerom, keď sa mali vrátiť do−mov. Hľadali ho popri potoku, a po chvíli našli jeho stu−dené telo. Nikto z dediny nepochyboval o tom, že chlap−ča spadlo samo. Nik nemal ani najmenšie podozrenie, žev jeho nešťastnej smrti mohol mať prsty aj niekto ďalší.

Hana v hĺbke duše vedela, že je vinná za chlapcovusmrť. Výčitky svedomia jej na duševnom zdraví vôbec

120



nepridali. Práve naopak. Jej správanie a nálady sa meniliako aprílové počasie. Chvíle náboženskej pokory, keď samodlila a prosila Boha o odpustenie, sa v okamihu obrá−tili na zlosť a preklínanie všetkého možného.

Ľútosť nad smrťou chlapca sa vzápätí zmenila na spo−kojnosť, že dostal len to, čo si zaslúžil, a že teraz už ničnestojí jej milovanému v ceste, aby mohol opustiť Žofiu.Chvíle výčitiek sa striedali s presvedčením, že to predsabola vôľa Božia, pretože Matúš patrí k nej, a Boh spravívšetko pre to, aby ich spojil. Aj keď to malo spôsobiťsmrť nevinného dieťaťa. Vzápätí ju opäť prepadol pocitviny, nervovo sa zrútila a od ľútosti si začala trhať vlasy.Výplody chorého mozgu boli čoraz šialenejšie a výkyvysprávania častejšie.

O jej tehotenstve zatiaľ nikto nič nevedel. S výnim−kou Matúša a Jana, ktorý aj napriek tomu, že ho raz užpred domom prichytila a vyhnala, naďalej chodil k jejokienku a nazeral do izbičky. Dával si však lepší pozor,aby ho nepočula a nezbadala.

Keďže bola štíhla a mala veľké prsia, pod voľnými ša−tami jej pomaly sa zväčšujúce bruško zatiaľ nik nespo−zoroval. Jano si však pri každodennom sliedení za ok−nom jej tehotenstvo všimol. Bolo to vo chvíľach, keď sinadvihla voľnú nočnú košieľku, hladila sa po rastúcombruchu a prihovárala sa dieťaťu. Jano si veľmi ľahko do−myslel, kto asi bude otcom toho nenarodeného decka,keďže Hanu s Matúšom neraz špehoval. Hanbil sa za to,

121



ale vzrušovalo ho to. Aj keď žiarlil ako besný a škrípalzubami, koľko chcel, nepomohol si. V tých chvíľach ne−mohol nič zmeniť, ani sa ich neopovážil vyrušiť. To bymu Belej rozbil nos a Hana vyškriabala oči. Tak si nie−kedy pri ich radovánkach aspoň robil dobre. Tak ako te−raz, keď sledoval Hanu spoza okna. Vedel, že ešte nadí−de jeho chvíľa, ale nateraz mu nič iné nezostávalo.

Hana zmenila plány. Pôvodne chcela hovoriť najprvs Miškom a až potom zájsť za Žofiou.

Usúdila však, že ísť za Matúšovou ženou už budezbytočné. Belej lipol hlavne na synovi, a ten mu už v je−ho odchode z rodiny predsa brániť nebude. Boli chvíle,keď Hana nepochybovala, že teraz už bude Matúš patriťiba jej. Je krásna, mladšia ako Žofia, a navyše s ním ča−ká dieťa. Tá stará ježibaba ju nemôže v ničom prevýšiť.Ona dá Matúšovi všetko, čo potrebuje. Jedine ona a ni −kto iný.

Choré dievča bolo o tom absolútne presvedčené a ničiné si v posledných dňoch ani nepripúšťalo.

Problém bol v tom, že Hana už nemala toľko príleži−tostí, aby sa s Matúšom stretla osamote. Keďže prestalchodiť do krčmy, nemohla si ho už v noci vyčíhať,vrhnúť sa naňho a nalákať ho k sebe domov. Tak, ako torobievala predtým, a Matúš sa veľmi ľahko poddal.

Občas ho videla v dedine, ale jeho pochmúrna tvársa jej vôbec nepozdávala. Nebola rada, že sa jej milova−

122



ný trápi. Chcela sa s ním stretnúť, aby ho rozveselilaa ponúkla mu to, čo muži potrebujú najviac. To, čo mutá jeho žena nikdy nemôže dať.

Už bolo naozaj načase, aby sa nasťahoval k nej a abybola svadba. Potom zabudne na všetko trápenie a žiaľ.Dočerta, čo ho doma ešte drží, keď už je po Mišovi? Čokeď to aj tak nebol jeho syn? Bohvie, s kým všetkýmchrápala tá jeho Žofa.

Hana Matúšovi veľmi rada vysvetlí, že nie je dôvodtrápiť sa. Pri nej, v jej náručí rýchlo zabudne na bolesťa minulosť. Spolu budú šťastní. Budú si užívať láskya nekonečnej vášne až do smrti.

123



Vydalo vydavateľstvo Evitapress, s. r. o., Bratislava 2012 ako svoju 47. publikáciu

Copyright © Peter Debnár, 2012

Vydanie prvé.

Grafický dizajn a layout: Roman PifflObálka: Roman Piffl

Zodpovedná redaktorka: Danica HalákováJazyková úprava: Darina Belanová

Tlač:

FINIDR, s. r. o., Český Těšínwww.finidr.cz

www.evitapress.sk

ISBN 978−80−89452−43−9

Peter Debnár

KRVAVÁVÁŠEŇ


Date post:	21-Apr-2015
Category:	Documents
Upload:	ceres007
View:	1,171 times
Download:	2 times

Krvavá vášeň

Documents