EDITORIAL (1)DANIEL LUTHER, PETER SALNER: Editorial –

Adaptácia obyvateľov miest v procesoch spolo-čenských zmien • 335

ŠTÚDIESOUKUPOVÁ, Blanka: Identita moderních měst-

ských světů (Příklad Prahy v období od šedesá-tých let 19. století do tzv. Sametové revoluce/1989/) • 338

LEHEČKA, Michal: Sídliště současné a minulé:Proměny pražského sídliště Stodůlky očima je-ho obyvatel • 351

LUTHER, Daniel: Česi v Bratislave 1919 – 1945:Adaptácia a marginalizácia • 368

SALNER, Peter: Adaptácia na spoločenské zme-ny: Židovská komunita v Bratislave po roku1945 • 379

EDITORIAL (2) BOTÍKOVÁ, Marta: Editorial – Kultúrne procesy

v postsocialistickej spoločnosti: medzi globali-záciou a lokalizáciou • 392

ŠTÚDIEJAKUBÍKOVÁ, Kornélia: Rodinné tradície (v stravo-

vaní a sviatkovaní) v kontexte globalizácie • 396HLÔŠKOVÁ, Hana: Fenomény folklorizmu medzi

globálnym a lokálnym (na príklade troch po-dujatí) • 408

CSÜTÖRTÖKYOVÁ, Dita: Identifikačné procesy lo-kálnej komunity vo vzťahu k tradičnej ľudovej ar-chitektúre (Na príklade obce Sebechleby) • 430

SPRÁVYBUZALKA, Juraj: Profesor Josef Kandert sedem-

desiatročný • 452VOĽANSKÁ, Ľubica: Bohatstvo v rozmanitosti.

Dni slovenskej kultúry v Múzeu európskych

kultúr. Reichtum in der Vielfalt. SlowakischeKulturtage im Museum Europäischer Kulturen(Berlin, 31. 8. – 29. 9. 2013) • 453

GRAUZELOVÁ, Táňa: Správa z konferencie Mora-le et Cognition: L’epreuse du terrain (Cerisy-la-Salle, 4. – 11. 9. 2013) • 454

BOTÍKOVÁ, Marta: Konferencia Nová emigracez České republiky a návratová politika (Praha,30. 9. a 1. 10. 2013) • 456

CSONKA-TAKÁCS, Eszter: Naša budúcnosť v na-šej minulosti – sviatočné tradície Slovákovv Maďarsku (výstava v Békešskej Čabe) • 458

POTANČOK, Vladimír: Prezentácia Ústavu etno-lógie SAV v Národnom osvetovom centre počasTýždňa vedy a techniky • 460

RAJNIAKOVÁ, Daniela: Celoslovenská prehliadkaŠVOUČ 2013 (13. november 2013, Nitra) • 464

UHRIN, Michal, ŠIMEKOVÁ, Linda: Študentskéantropologické fórum 2013 (27. – 28. novem-ber 2013, Bratislava) • 466

POTANČOK, Vladimír: Ocenenia pre členov Ústa -vu etnológie SAV v roku 2013 • 467

RECENZIEHenrieta Moravčíková: Bratislava: atlas sídlisk

1950 – 1995. Bratislava: Atlas of Mass Housing,1950 – 1995 (Ľubica VOĽANSKÁ) • 469

Ševčíková, Zuzana a kol.: BRATISLAVA – POZSO-NY – PRESSBURG. Sprievodca historickou pa-mäťou (Peter SALNER) • 471

Juraj Zajonc: Premeny vlákna (Alžbeta GAZDÍ-KOVÁ) • 472

Dve nové knihy o „zbojníckych ľudových tradí-ciách“. K 300. výročiu smrti zbojníka Juraja Já-nošíka • 474Adam Votruba: Pravda u zbojníka. Zbojnictvía loupežnictví ve střední Evropě (Viera GAŠ-PARÍKOVÁ) • 475Renáta Bojničanová: Los bandoleros y su reflejo

333

OBSAH

4 61 • 2013

EDITORIAL (1) DANIEL LUTHER, PETER SALNER: Editorial –

The Adaptation of Town Residents in the Pro-cesses of Social Change • 335

ARTICLESSOUKUPOVÁ, Blanka: The Identity of Modern

Urban Worlds (As Exemplified by Prague inthe period from the 1860s to the so-called Vel-vet Revolution /1989/) • 338

LEHEČKA, Michal: Settlements of the Present andPast: Changes in the Prague Settlement of Sto-důlky Through the Eyes of Its Inhabitants • 351

LUTHER, Daniel: Czechs in Bratislava 1919-1945:Adaptation and Marginalisation • 368

SALNER, Peter: Adaptation to Social Changes: theJewish Community in Bratislava After 1945 • 379

EDITORIAL (2) BOTÍKOVÁ, Marta: Editorial – Cultural Processes

in Post-Socialist Society: Between Globalisati-on and Localisation • 392

ARTICLESJAKUBÍKOVÁ, Kornélia: Family Traditions (in

Diet and Festive Celebration) in the Context ofGlobalisation • 396

HLÔŠKOVÁ, Hana: The Phenomena of Folklo-rism Between the Global and the Local (Exem-plified by Three Events) • 408

CSÜTÖRTÖKYOVÁ, Dita: Identification Proces-ses of the Local Community in Relation to Tra-ditional Folk Architecture (Exemplified by theVillage of Sebechleby) • 430

NEWSBUZALKA, Juraj: Professor Josef Kandert at Se-

venty • 452VOĽANSKÁ, Ľubica: Wealth in Diversity. Days of

Slovak Culture in the Museum of EuropeanCultures. Reichtum in der Vielfalt. SlowakischeKulturtage im Museum Europäischer Kulturen(Berlin, 31. 8. – 29. 9. 2013) • 453

GRAUZELOVÁ, Táňa: Report from the Conferen-ce Morale et Cognition: L’epreuse du terrain(Cerisy-la-Salle, 4. – 11. 9. 2013) • 454

BOTÍKOVÁ, Marta: Conference on New Emigrati-on from the Czech Republic and the Policy on

Return (Prague, 30. 9. and 1. 10. 2013) • 456CSONKA-TAKÁCS, Eszter: Our Future in Our

Past: Festive Traditions of Slovaks in Hungary(exhibition in Békešská Čaba) • 458

POTANČOK, Vladimír: Presentation of the SAVInstitute of Ethnology in the National Enligh-tenment Centre during Science Week • 460

RAJNIAKOVÁ, Daniela: All-Slovakia ŠVOUČ Re-view 2013 (13. 11. 2013, Nitra) • 464

UHRIN, Michal, ŠIMEKOVÁ, Linda: Student An-thropological Forum 2013 (November 27-28,2013, Bratislava) • 466

POTANČOK, Vladimír: Awards to Employees ofthe SAV Institute of Ethnology 2013 • 467

BOOK REVIEWS/REVIEW ESSAYSHenrieta Moravčíková: Bratislava - atlas sídlisk

1950-1995. Bratislava: Atlas of Mass Housing,1950-1995 (Ľubica VOĽANSKÁ) • 469

Ševčíková, Zuzana a kol.: BRATISLAVA – POZSO-NY – PRESSBURG. Sprievodca historickou pa-mäťou (Peter SALNER) • 471

Juraj Zajonc: Premeny vlákna (Alžbeta GAZDÍ-KOVÁ) • 472

Two New Books on “Folk Outlaw Traditions”: onthe 300th Anniversary of the Death of the Ou-tlaw Juraj Jánošík • 474Adam Votruba: Pravda u zbojníka. Zbojnictvía loupežnictví ve střední Evropě (Viera GAŠ-PARÍKOVÁ) • 475Renáta Bojničanová: Los bandoleros y su refle-jo en la tradición oral. La prosa popular. Com-paración catalano-eslovaca (Viera GAŠPARÍ-KOVÁ) • 476

Jana Belišová: Jana Belišová: Bašav, more, bašav/ Zahraj, chlapče, zahraj. O piesňach sloven-ských Rómov (Vladimír POTANČOK) • 478

Róbert J. Büchler (Ed.): Encyklopédia židov-ských náboženských obcí, 3. zväzok, S-T (IgorTHURZO) • 479

Gross, J.T. (v spolupráci s I. Grudzińskou-Gross): Zlatá žeň. Co se odehrálo na pomezíholocaustu (Peter SALNER) • 481

Lukáš Přibyl, Michal Plzák: Zapomenuté trans-porty (Peter SALNER) • 481

Contents of the 61th Volume

en la tradición oral. La prosa popular. Compara-ción catalano-eslovaca (Viera GAŠPARÍKOVÁ) • 476

Jana Belišová: Bašav, more, bašav / Zahraj, chlap-če, zahraj. O piesňach slovenských Rómov (Vla-dimír POTANČOK) • 478

Róbert J. Büchler (Ed.): Encyklopédia židov-ských náboženských obcí, 3. zväzok, S-T (IgorTHURZO) • 479

Gross, J. T. (v spolupráci s I. Grudzińskou-Gross): Zlatá žeň. Co se odehrálo na pomezíholocaustu (Peter SALNER) • 481

Lukáš Přibyl, Michal Plzák: Zapomenuté trans-porty (Peter SALNER) • 481

Slovenský národopis 61 • 2013 • 483

334

CONTENTS

Zmeny, ktorými prešla spoločnosť v etape postsocialistickej transformácie, predsta-vujú etapovitý skok medzi minulosťou a prítomnosťou (Hann, 2002). Táto premena sapremietla aj do kultúry a spôsobu života obyvateľov. Každý sa musel (úspešne alebos problémami) adaptovať na nový režim a jeho realitu. Adaptácia jednotlivcov, skupíni spoločnosti ako celku na nové pomery predstavuje dôležitú spoločenskovednú prob -lematiku. Je prirodzené, že tento fenomén sa dostal aj do zorného poľa slovenskej et-nológie.

V rokoch 2011 – 2013 sa tejto téme venoval projekt VEGA č. 2/0099/11 Adaptácia oby-vateľov mesta v procesoch spoločenských zmien. V priebehu troch rokov riešitelia z ra-dov pracovníkov Ústavu etnológie SAV pripravili publikačné výstupy v podobe viace-rých monografií či vedeckých štúdií. Zhrnutie výsledkov ale logicky prichádza až nazáver projektu a má dve podoby. Prvú predstavuje kolektívna monografia Kultúrna a so-ciálna diverzita na Slovensku IV.: Spoločenská zmena a adaptácia, pripravená v spolu-práci s etnologickým pracoviskom Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Druhou jemonotematické číslo Slovenského národopisu 2013/4, ktoré práve držíte v rukách.

Hoci je fenomén adaptácie všeobecný, pretože každá zmena vyvoláva reakciu, v ľud-skej spoločnosti mávajú riešenia individuálny charakter s množstvom konkrétnych fo-riem. Problematika je to nevyhnutne bezbrehá, premieta sa do rôznych stránok sociál-nych a kultúrnych zmien. Kým sociálna zmena sa týka premien v sociálnej štruktúrespoločnosti, vo vzorcoch sociálneho správania a kultúrnych vzorcoch správania (pod-robnejšie Kapferer, 1997: 428-429), pri kultúrnej zmene ide o transformácie sociokul-túrnych systémov, kultúr alebo ich častí (podrobnejšie Hatch, 1997: 94-96). Po páde ko-munistického režimu v roku 1989 sa začal proces makrospoločenskej premeny (politickeja ekonomickej). Došlo k reštrukturalizácii vlastníctva, čo malo pozitívne i negatívne dô-sledky. Zmeny v zamestnaneckých vzťahoch vyvolali u veľkých skupín obyvateľstvastratu sociálnych istôt. V prostredí, kde dovtedy vládlo „právo na prácu“ a porušenie„povinnosti pracovať“ predstavovalo trestný čin, znamenala nezamestnanosť nový fe-nomén, na ktorý sa museli adaptovať obyvatelia, inštitúcie i spoločnosť ako celok.

Nový právny poriadok, v ktorom sa uzákonili ľudské práva, osobné slobody a súk -romné vlastníctvo, si vynútil niekedy zmenu, v iných prípadoch zánik dovtedajších ži-votných stratégií. Prehĺbila sa individualizácia a s tým spojená sociálna a kultúrna di-verzifikácia spoločnosti. K dôsledkom patrí oživenie národnostných a náboženskýchmenšín, ale tiež vznik nových komunít na nekonformných ideových základoch, čo sapremieta do narastajúcej vnútornej diverzity miest (Hannerz, 1980). Ľudia začali bez pre-

335

4 61 • 2013

EDITORIAL (1)

ADAPTÁCIA OBYVATEĽOV MESTA V PROCESOCH SPOLOČENSKÝCH ZMIEN

kážok cestovať, ale aj „cudzí svet“ prichádzal na Slovensko. Prieniky „západnej a globálnejkultúry“ mali rôzne podoby: nové tovary, služby a technológie, reklamy, turisti a imi-granti, zahraničné firmy a ich manažéri, nové, neraz náročnejšie pracovné požiadavkya kultúra práce, samozrejme rozmanité kultúrne vzory, ktoré narúšali zabehané mode-ly či životné štýly. Takýto kultúrny kontakt vyvolal akulturačný proces, v ktorom za-znamenávame premeny a súčasne pretrvávanie viacerých prvkov kultúry a spôsobu ži-vota, zaužívaných v predchádzajúcej spoločenskej etape. Teoretici akulturácie píšu, žerozsah prispôsobení obsahuje modifikácie a reinterpretácie prevzatých kultúrnych čŕt,modifikácie alebo súbežné používanie vlastných kultúrnych vzorov, vznik prežitkova posuny v kultúrnom zameraní. Za adaptáciu sa považuje, keď pôvodné a prevzaté (cu-dzie) kultúrne črty sú kombinované vo fungujúcom kultúrnom celku (Redfield, Linton,Herskovits, 1936: 151). Z vlastných pozorovaní vieme, že to je dlhodobý proces.

V antropologickom ponímaní sa teda adaptácia chápe ako nárast similarity, podob-nosti a sprevádza ju rad sociálnych interakcií (Glick, 2008: 1). Ide o prispôsobenie, kto-ré však nemusí mať charakter stotožnenia. V adaptačných stratégiách sa môžu objaviťaj úplne protichodné koncepcie, reagujúce na spoločenský vývin. Prejavujú sa ajv hodnotových orientáciách, ku ktorým patria zmeny postojov k spoločenským javom(lojalita, konformita, odpor), v transformáciách identít (etnickej, sociálnej, religióznej,rodovej atď.), životných štýlov a kultúrnych modelov. Predstavovali akýsi rámec rieše-nej problematiky adaptácie.

Mnohorakosť a premenlivosť sledovaných procesov má aj historické paralely. V žia-dosti o grant sme okrem iného uviedli, že cieľom projektu je prostredníctvom metóda techník urbánnej etnológie lepšie spoznať a pochopiť procesy spoločenských zmiena ich vplyv na spôsob života v podmienkach slovenských miest. V historicky relatívnekrátkom období 20. storočia sa vystriedali viaceré typy politických režimov, ktoré si vy-nucovali zmeny hodnotových systémov, orientácií, životného štýlu či stratégií jedno-tlivcov a skupín. Preto sme sa nevyhýbali ani takto zameraným analytickým pohľadom.

Ako sme už uviedli, štúdium adaptácie na spoločenskú zmenu má celospoločenskývýznam. Považovali sme preto za dôležité, aby dostali priestor prezentovať svoje po-znatky nielen riešitelia projektu (ktorí mali možnosť publikovať v spomenutej mono-grafii), ale aj ostatní záujemcovia z radov našej vedeckej komunity. S radosťou smepreto privítali ponuku redakcie a vyhlásili výzvu na príspevky do monotematickéhočísla časopisu Slovenský národopis. Reakcia potvrdila aktuálnosť problematiky. Pooponentskom konaní editori zaradili do tohto bloku štyri príspevky. V štúdii Identitamoderních městských světů (příklad Prahy v období od šedesátých let 19. století do tzv.sametové revoluce /1989/) Blanka Soukupová vyšla z predpokladu, že „identita každé-ho moderního národního města vznikala nejen z jeho dějin a tradic, ale předevšímz vymezení se vůči druhým, odlišným, cizím identitám. Toto ohraničení se mělo sa-mozřejmě nejen dopady politickospolečenské, kulturní, ale i svou symbolickou rovinu(včetně roviny jazykové).“ Uvedené hypotézy dokumentuje bohatým a rôznorodýmmateriálom v širokom historickom zábere od druhej polovice 19. storočia až do roku1989. V závere štúdie konštatuje, že „při budování své identity se Praha opakovaně mu-sela vypořádat s diskontinuitami státními a politickými. Její deklarovaná identita bylareakcí na politicko-společenské změny. V příznivé politické konstelaci mohla Praha vyzdvihnout jako integrální prvek své identity evropanství, v přechodné historické si-tuaci a v totalitních režimech naopak potřebovala konstruovat nepřítele: Vídeň, demo-kracii první republiky, Němce, kapitalistický režim. Tyto obrazy, stereotypy a mýtypředstavovaly velký sociální kapitál, který využívali politici ve všech režimech.“

Celkom odlišné prostredie toho istého mesta si všímal Michal Lehečka. Vo svojompríspevku Sídliště současné a minulé: Proměny pražského sídliště Stodůlky očima jeho

336 E D I T O R I A L

obyvatel sleduje na základe naratívnych biografických rozhovorov vzťah obyvateľov kukonkrétnemu pražskému panelovému sídlisku. Ako sám uvádza, „zkoumám, jakýmzpůsobem v biografickém vyprávění narátorů vystupuje pociťovaná změna, lépe řeče-no, jak změny zkoumané lokality narátoři reflektují“. Na základe svojich výskumovdospel k záveru, že rozprávači „tím, že se v rámci narativu snažili pojmout svůj životna sídlišti co nejvíce uceleně, tak z antropologického hlediska odkryli dle mého názo-ru zajímavý neuvědomělý systém zasazení sebe sama do třiceti let života sídliště. Naprvní pohled ambivalentní vztah mezi místem minulosti a prostorem současnosti všakpři bližším zkoumání dává smysl. Ukazuje totiž, že vztah k místu je sice neustále reak-tualizován, avšak jádro tohoto vztahu tvoří vždy vzpomínky, u kterých nemá žádnouvědeckou cenu rozhodovat, zda jsou fakticky správné či ne“.

Daniel Luther v príspevku Česi v Bratislave 1919 – 1945: Adaptácia a marginalizáciaanalyzuje dopad spoločenských zmien na českú komunitu v Bratislave. Kým v obdobímonarchie Česi predstavovali jednu z viacerých malých národností, po vzniku ČSR sastali dominantným štátotvorným etnikom v štruktúre mesta. Po roku 1938 sa museliadaptovať na skutočnosť, že v novom režime predstavujú marginalizovanú etnickúskupinu. Skutočnosť, že všetky uvedené zmeny prebehli počas života jednej generácie,dáva autorovi možnosť dôkladne analyzovať priebeh týchto procesov.

Ako naznačuje už názov príspevku Petra Salnera Adaptácia na spoločenské zmeny:Židovská komunita v Bratislave po roku 1945, autor analyzuje proces adaptácie brati-slavskej židovskej komunity na početné a neraz protirečivé spoločenské zmeny, ktoréprebehli v rokoch 1945 – 2010.

Súbor štúdií, venovaných problému adaptácie obyvateľov mesta na spoločenskúzmenu, ilustruje všeobecný charakter (a individuálne znaky) tohto procesu. Zdôraz-ňuje zároveň potrebu etnologického štúdia tohto spoločensky významného fenoménu.Predložený materiál je dokladom, že naša vedná disciplína (a to nielen pri tejto téme)nemôže robiť „hrubú čiaru za minulosťou“. Zmena spoločenských pomerov a prispô-sobenie sa novým podmienkam znamená prerušenie kontinuity, ktoré však nemožnomechanicky chápať ako likvidáciu tradičných foriem kultúry a spôsobu života. Skôr jepotrebné hovoriť o ich transformácii, s ktorou sa chtiac či nechtiac musia vyrovnať jed-notlivci i celá spoločnosť. Pri úsilí pochopiť súčasnosť (a nájsť črty budúceho vývojaspoločnosti) je preto nevyhnutné brať do úvahy aj to, čo (často len zdanlivo) odchá-dza...

DANIEL LUTHER, PETER SALNER,Ústav etnológie SAV v Bratislave

337D A N I E L L U T H E R , P E T E R S A L N E R

LITERATÚRA

Glick, T. F. (2008). Acculturation. In: T. Barfield(Ed.), The Dictionary of Anthropology. Black-well Publishing.

Hatch, E. (1997). Social change. In: T. Barfield(Ed.), The Dictionary of Anthropology. Black-well Publishing.

Hannerz, U. (1980). Exploring the city: Inqui-ries toward an urban anthropology. NewYork: Columbia University Press.

Hann, Ch. (2002). Postsocialism. Ideals, ideo-logies and practices in Eurasia. New York:Routledge.

Kapferer, B. (1997). Cultural change. In: T. Bar-field (Ed.), The Dictionary of Anthropology.Blackwell Publishing.

Redfield, R., Linton, R. Herskovits, M. (1936).Memorandum for the study of acculturation.In: American Anthropologist, 38(1), 149-152.

Doc. PhDr. Blanka Soukupová, CSc., Univerzita Karlova v Praze, Fakulta humanitníchstudií, U kříže 8, 158 00, Praha 5-Jinonice, e-mail: 6446@mail.fhs.cuni.cz

The identity of every modern national cityarose not only from its history and tradi -tions, but primarily from delimiting itself in relation to other, different, foreign iden-tities. This delimitation naturally had not only politico-social and cultural repercus -sions, but also its symbolic level (including the language one).Prague, the capital of the Czech lands, from the 1860s unequivocally a Czech city,had, in its modern history, to delimit itself in relation to states on whose territory itwas located. (Until October 28, 1918, it was a third class provincial capital of the Aus -tro-Hungarian Monarchy; afterwards, until March 15, 1939, capital of the sovereignFirst and truncated Second Czechoslovak Republic; from March, the capital of theProtectorate of Bohemia and Moravia under the direct influence of Nazi Germany,and after liberation in May 1945, the capital of the renewed Czechoslovak Republic,which, however, became a satellite state of the Soviet Union). At the same time, ho-wever, Prague represent, until 1941, the space where fates of the Czech majority andthe German and Jewish structured majorities (mainly they were people who assimi-lated; from the 1890s the Zionist ideology began to have influence in Prague) met andmerged. Jewish Orthodoxy was the minority orientation. This merge of three ele-ments, typical of a number of Central European cities, ended with the tragedy of Je-wish transports during the Second World War (in 1943 Prague was, according to theNazis, already a “pure” city) and the expulsion (from May 1945) and displacement(from January 1946 to the end of that year) of the Prague Germans. The ethnic varie-ty of Prague during the interwar period was supplemented by Ukrainian, Russian andByelorussian anti-Bolshevik inclined emigration. In contrast to the pre-war situation,after the Communist Revolution of February 1948, Prague was a nationally virtuallyhomogeneous city. The second pillar of Prague identity (alongside its relation to thestate)thus created a range of manifestations of national polarization which appearedon the socio-political level, the cultural-political level and also in daily life. The CzechGermans were thus the most important group compared to whom the Czechs natio-nally delimited themselves. Except during the Hitler period, respect for the Germansfrom Germany prevailed. As a certain Prague specificity, one could consider the pre-

338

* Text byl vypracován v rámci grantového projektu GA ČR. P410/12/2390 Mýty a „realita“ středo -evropských metropolí při utváření národních a nadnárodních identit. Příklad Prahy, Bratislavy, Varšavy,Krakova a Vídně.

4 61 • 2013ŠTÚDIE

IDENTITA MODERNÍCH MĚSTSKÝCH SVĚTŮ (PŘÍKLAD PRAHY V OBDOBÍ OD ŠEDESÁTÝCH LET 19. STOLETÍ DO TZV. SAMETOVÉ REVOLUCE /1989/)*

BLANKA SOUKUPOVÁ

vailing moderation of ethnic conflicts, especially in the golden age of Czech demo-cracy – the period of the First Republic – called an island of peace and democracy. Inthe era of the Sovietized city, then, the construct of the missing internal national ene-my was replaced by the construct of the enemy imperialist camp compared to whichthe exemplary socialistic Prague was forced to define itself with no less intensity. Asthe third cornerstone of Prague identity one can consider Europeanness, in which,however, until the end of the monarchy, Germany represented all of Europeanthough, from the end of the 1860s, nascent Czech foreign politics counted on the coo-peration of France and Russia. Until the tragic postwar division of Europe into Eastand West the old continent was connected with progressive values and traditions ofwhich every Praguer was to be proud. Europe was considered a society of equal nati-ons without regard to their size and Prague itself was considered the heart of Europe,actually an intermediary between West and East Europeanness. The fourth importantpillar of Pragueness became the relation of the city to modernization; this pillar, ho-wever, was connected to the critics of national politics of the previous state. One canconsider the myth of Prague as a future modern world metropolis to be one of thefounding myths of the new state in 1918. 

Key words: identity, city of Prague, nationalities, tradition, modernisation, myth

Klíčová slova: identita, město Praha, národnosti, tradice, modernizace, mýtus

Urbánní antropologové nepochybují o tom, že dějiny moderních a postmoderníchspolečností jsou dějinami měst. Tuto skutečnost nedávno připomněl i úvod do etnolo-gie od mnichovského profesora Franka Heidemanna.1 Marc Augé, francouzský antro-polog zabývající se městem v současnosti, autor teze o světě v plurálu a o nepřetržitéadaptaci společností, „světů“ (Augé, 1999: 91), pak právem ovšem položil otázku: „jeměsto světem, nebo se svět stává městem?“ (Augé, 1999: 94). Podle Marca Augého jetedy i v případě, že chceme mluvit o současném městě, musíme zohledňovat to, že sejeho charakter (genius loci) znovu a znovu utváří. Tento požadavek je však aplikova-telný i na moderní město, v případě Prahy jde o období od šedesátých let 19. století dotzv. sametové revoluce v roce 1989, kdy hlavní město českých zemí vstoupilo do post -moderní doby. Městský organismus je totiž synonymem pro adaptace; městské světyreagují (ať již spontánně nebo řízeným způsobem) na každou politicko-společenskouzměnu. Jejich podoby v určitém okamžiku ovšem vcházejí do dialogu i s podobami dří-vějšími. Není přítomnosti bez minulosti. Právě s pomocí minulosti si totiž přítomnostkonstruuje svou novou identitu, nebo jinak: sebezařazuje se do nové reality a sebe -ukotvuje se v ní. Tento proces, jak opakovaně dokázali antropologové, je nemyslitelnýbez vytváření protikladů k jiným. „… veškerá identita je vytvářena prostřednictvím vy-jednávání s různými jinakostmi,“ shrnul Marc Augé (Augé, 1999: 93). A současný nor-ský antropolog Thomas Hylland Eriksen správně zařadil do své knihy „Antropologiemultikulturních společností“ kapitolu „My a nám: Není nad společného nepřítele“,která ukazuje, že konstruování obrazu nepřítele znamená nezbytnou stránku dotváře-ní identit (Eriksen, 2007: 142-163). Jinakost se přitom často vyjednává s pomocí mýtů.V rámci řešení grantového úkolu Mýty a „realita“ středoevropských metropolí při utvá-ření národních a nadnárodních identit. Příklad Prahy, Bratislavy, Varšavy, Krakova

339B l a n k a S o u k u p o v á

1 Důležitost tzv. Stadtethnologie (etnologie města) Heidemann vysvětlil prizmatem významu měst jakokulturních producentů. Za neméně důležitou pokládal tu skutečnost, že se město stalo půdou, na níž sesetkávají a vzájemně ovlivňují kultury. Současně připomněl, že ve městech žije polovina a pracují tu třičtvrtiny lidstva (Heidemann, 2011: 227).

a Vídně2 se nám osvědčilo pracovat s mýtem jako se společenskou chartou, která ob-jasňuje a ospravedlňuje historickou kauzalitu z hlediska skupinového (v případě ná-rodních metropolí národního) zájmu. Řečeno jinak: mýtus je pro nás charta sociálníhocharakteru, která umožňuje určité skupině (národu, politickému subjektu, městské re-prezentaci) mocenskopoliticky zvládnout současnost, a to jak v rovině praktické, takve světě symbolů. Odvoláváme se přitom na pojetí britského antropologa polského pů-vodu Bronisława Malinowského (Malinowski, 1936).  

Skutečnost, že identita městských světů je konstruována prostřednictvím vyjedná-vání s jinakostmi, lze doložit i na příkladu Prahy, hlavního města zemí Koruny českéa v letech 1918 – 1939 a znovu, po éře protektorátu Čechy a Morava (1939 – 1945), v le-tech 1945 – 1992 i Československé republiky. Stranou našeho zájmu přitom zůstanedoba po tzv. sametové revoluci (1989 – 1992).

Praha však znamenala pro Čechy mnohem více než hlavu země, zemí nebo státu. Jižve druhé fázi českého národního hnutí, nebo - chceme-li – v procesu vytváření moder-ního národa, ji Josef Jungmann, tvůrce spisovné češtiny, začlenil do svého kulturníhoprojektu, který se posléze změnil na závazek pro každého uvědomělého Čecha. Jak

340 Š T Ú D I E

2 Pětiletý grant (od 2012) udělila Grantová agentura České republiky Univerzitě Karlově v Praze, Fakultěhumanitních studií. Výběr metropolí zohlednil města, která určujícím způsobem a s největšímiambicemi i nejvyšším stupněm naléhavosti formovala národní a státní identity (českou, slovenskou,československou, polskou, německorakouskou, rakouskou). Mýty, jejich konstrukce a významy jsouv projektu důsledně sledovány v sociálněpolitických, etnickopolitických a národněpolitických kontex-tech v jednotlivých historických periodách. Impulsy zrodu a typologii mýtů váže projekt na jejichpředpokládanou funkci, dopad, respektive na charakteristiku a na ambice jejich tvůrců. Současně vy-chází projekt z nutnosti komparativní analýzy, která umožní stanovit obecné a zvláštní při utvářenímýtů, respektive obecné a zvláštní při formování městských, národnostních, národních a nadnárodníchidentit. Komparativní záběr umožňuje dále rozbor různých národních, státních a jiných tradic přístupuk Evropě v současné české, slovenské, polské a rakouské společnosti. Objektem komparace jsou mýtyjako součást strategie jednotlivých společností (městských, národnostních, národních, nadnárodních)při budování jejich identit, právě tak jako způsoby jejich odmítání v rivalitních společenstvích. Objek-tem komparace se však v našem projektu stal i vztah mezi mýtem a „realitou“, respektive příčiny shoda rozdílů, poměr jednotlivých režimů a jejich „nadnárodních“ forem k mýtům, právě tak jako vztah mezivětšinovými a menšinovými mýty. Mýty komparujeme diachronně, ale i po horizontále historickyobdobných situací. Je zřejmé, že pro všechna města nebudeme disponovat stejným souborem pramenů.Kritérii komparace jsou: zdroje vzniku mýtů, charakteristika jejich tvůrců, typologie a hierarchie mýtů,způsoby (nástroje) jejich prosazování a fungování (včetně vytváření míst paměti jako zhodnocenéa zkultivované vzpomínky, symboliky slavností, jež jsou oživovány komunikačními událostmi, ale taképroměn města jako celku: změn ve vzhledu měst, v jejich architektuře, vztahu k městskému středua k periferii, poměru k památkám, obecně i poměru k uniformitě a lidské individualitě), podoby městav závislostech na vůdčích místech, vztahy mezi většinovými a menšinovými mýty (mýty etnických, so-ciálních, názorových minorit), vztahy mezi vládnoucími mýty a mýty bezmocných. S pomocí mýtůinterpretujeme také současná místa pamětí, napětí mezi minulostí a současností.Vstupní metodou našeho interdisciplinárního projektu, jehož těžiště tkví v antropologii, je diskurzivníanalýza mýtotvorných veřejných proslovů, projevů, textů, fotografií a kreseb v periodikách, v příleži -tostných tiscích, turistických průvodcích, obsahová analýza mýtotvorné beletrie, memoárů, korespon -dence, deníků, folkloru a hudebních projevů. V případě analýzy literatury, korespondence, memoárůužíváme strukturní analýzu. Při získávání dat z většinových i menšinových periodik se zaměřujemeprvořadě na periodika věnovaná vybraným městům, dále na ústřední většinová a menšinová periodika.Kritériem naší selekce je společenská závažnost tisku, výrazné změny v životě společnosti, města. Dalšípramenná data jsou získávána z archivních fondů spolků a společenství, jejichž činnost se soustředilana město, z archivních fondů magistrátů (jejich věstníků). Významným zdrojem dat jsou i proslovypředstavitelů vlád, vládní vyhlášky, po radikálně socialistických převratech i dokumenty ÚV KSČ.V analýzách přítomnosti je využita i metoda přímého zúčastněného pozorování míst a událostí(veřejných aktivit typu slavnosti, průvody, mítinky, pohřby), kolem nichž vznikaly a vznikají mýty.Při verifikaci mýtů máme k dispozici dobové mnohostranné statistiky, odbornou literaturu o vývojíchměst, dobové encyklopedie, sčítací operáty, adresáře měst. Cílem projektu je tedy interdisciplinárníanalýza mýtů, propojení pohledu antropologického, historického, právnického, etnomuzikologickéhoa folkloristického.

ovšem ozřejmil Vladimír Macura, český literární historik, jungmannovská představaPrahy byla vzdálena „skutečnosti“, zcela nesouladná s charakterem tehdejší Prahy(Macura, 1995: 18).

Ve třicátých a čtyřicátých letech 19. století hlavní město symbolizovalo předevšímsamostatnou „státní“ minulost. Od této chvíle byla Praha, jak zdůraznil Macura, takémetaforicky personifikována jako matka, matička, královna nebo vdova po králích(Macura, 1995: 18). Jaký však měly tyto metafory význam? Zdá se, že v realitě habs-burské monarchie především vytvářely kontrast vznešené a slavné minulosti hlavníhoměsta českého království a jeho tristní přítomnosti: současnosti města provinčního vý-znamu. Macura navíc právem zdůraznil, že tyto metafory spojovaly alegorii Prahys alegorií vlasti (Macura, 1995: 18). Identita Prahy tak nevznikala – alespoň otevřeně –proti někomu, ale z konstatování promarněného dějinného potenciálu; byla konstruo-vána za pomoci kontrastu velké minulosti a tragické přítomnosti. Velikost včerejškaumocňovala malost dneška. Efekt zmaru však ještě prohluboval fakt „cizí“ vlády: ně-meckojazyčný magistrát, který symbolizoval odcizení města národu.

V revolučních čtyřicátých a zejména v šedesátých letech předminulého století, povydání Říjnového diplomu (20. 10. 1860) a ústavy (únor 1861), se však Praha ze znakuzašlé české slávy rychle začala měnit na znak národní vitality. V české veřejnosti bylašířena představa hlavního města jako srdce Českého království.3 Jako symbol městabyl i nadále chápán Vyšehrad – kolébka české vzdělanosti, řeka Vltava, spojující ven-kov s hlavním městem,4 a Karlův most; šlo tedy, jak to označil Macura, o „poměrněchudý“ „rejstřík emblémů jungmannovské Prahy“ (Macura, 1983: 157). Tragickýmsymbolem se stala Bílá hora, místo bitvy upomínající v českém myšlení na ztrátu „stát-ní“ samostatnosti, bitvy, po níž následovalo údajně 300 let Temna.5 V roce 1848 pakvešlo do povědomí národní společnosti ještě Václavské náměstí (tehdejší Koňský trh)s budovou muzea Království českého, tedy místo, kde 12. června začala pražská revo-luce (Urban, 1982: 47-48; Soukupová, 2004: 43-44). Politický úspěch českého národní-ho hnutí vyvrcholil ve vítězství české kandidátky na pražském magistrátu 11. dubna1861 (Dějiny, 1998: 148-149; Dějiny obecní, 1903: 12). Obrozenecký obraz Prahy žili nadále, nová identita města se však již rodila z národnostní polarizace, z manifestač-ního rozdělení města na německé (německožidovské) a české (od druhé polovinysedmdesátých let 19. století i českožidovské). Projevy tohoto oddělení se můžeme sle-dovat v oblasti masmédií (tisk), v oblasti institucionální (především spolky, školství,divadlo a zábavy, tedy v oblasti institucí společenskopolitických, vzdělávacích, alei kulturních), v oblasti vědy a v oblasti jazykové. Těmi druhými byli pražští Němci a Ži-dé tíhnoucí k německé kultuře.6

V Praze začal vycházet český deník (Národní listy v únoru 1861), byly tu založenydesítky českých spolků. V hlavním městě bylo budováno české národní školství,v reakci na rakousko-uherské vyrovnání byly v roce 1868 položeny základní kameny kestavbě Národního divadla, které se stalo symbolem zmrtvýchvstání národa.7 Místo, naněmž divadlo vznikalo, místo vetknuté mezi řeku Vltavu, Vyšehrad a Pražský hrad, se

341B l a n k a S o u k u p o v á

3 K významu metafory Soukupová, 2012a: 164-165.4 K významu Vltavy v českém myšlení od šedesátých let 19. století srov. Soukupová, 2007b: 28, 30, 31-33.5 Vztah české společnosti k bělohorskému bojišti srov. Soukupová, 2004: 48-49, 53-54, resp. Soukupová,

2005: 30-31, 34.6 V průběhu poslední třetiny 19. století se Češi v Praze stali většinou (Cohen, 2000: 76). Této skutečnosti

napomohly i migrace. Většina migrantů, kteří směřovali do Prahy, pocházela totiž z jazykově převážněčeských oblastí (Cohen, 2000: 77). Pražští Židé se od přelomu 19. a 20. století k české a německéobcovací řeči (a tím i národnosti) přihlašovali rovnoměrně (Havránek, 1995: 479). 

od počátku změnilo na sakralizovaný český národní prostor (Soukupová, 2004: 45-48;Soukupová, 2005: 31-33), opředený symboly a mýty. Ve stejné době zažívala Praha ta-ké táborové hnutí (Dějiny, 1998: 156-157). Do druhé poloviny 19. století tak Pražanéčeské i německé národnosti nevstoupili pouze jako „nejbližší sousedé“, ale i jako „nej -urputnější odpůrci“, případně „zjevní nepřátelé“ (Soukupová, 1992: 8). Ještě na počát-ku 60. let 19. století však Češi, přes vědomí vlastní početní převahy ve městě, usilovalive vztahu k pražským Němcům pouze o rovnoprávnost (Soukupová, 2012a: 166-167),a to zejména o rovnoprávnost při používání jazyka a ve školství (Soukupová, 2012a:172-173). Termín německý krajan měl výrazně pozitivní náboj (Soukupová, 2012a:168). Česká a pražská identita tak vznikala pouze z negativního vymezení se vůči ra-kouskému militarismu a absolutismu, vůči „Vídni“ (Soukupová, 2012a: 169), případněvůči xenofobní německé žurnalistice a vůči pražským německým akademikům sdru-ženým v buršáckých spolcích, vůči tzv. buršákům (Soukupová, 2012a: 170).    

V roce 1880 se při sčítání lidu přihlásilo k české obcovací řeči (a tedy i k národnosti)již více než 82 % Pražanů (Boháč, 1923: 30). O dva roky později bylo završeno vybu-dování českého národního školství. Pražská Karlo-Ferdinandova univerzita se rozděli-la na českou a německou (Havránek, 1997: 187-330). V této době se ovšem národnost-ně polarizují také pražské komunikační prostory (kavárny, hospody, dílny, obchody,ale i korzo /Soukupová, 1992: 8/8). Zatímco menšinová německá a německožidovskáPraha měla svou promenádu v prestižní ulici bank a pojišťoven: Na příkopě, kde sídli-ly německé instituce, česká Praha korzovala po Ferdinandově (dnešní Národní) tříděs dominantou Národního divadla a české kavárny Slavia, jejíž podoba byla výrazně slo-vansky laděna.9 Příkopy získaly v českém národním prostředí negativní přezdívku„pražská Vídeň“ (Soukupová, 2012a: 173). Při manifestaci češství používala česká Pra-ha, stejně jako ve čtyřicátých, šedesátých a sedmdesátých letech, symboliku barev(červené a bílé), oděvu (česká čamara), symboliku heraldickou, rostlinnou (slovanskálípa), ale i historickou (s odkazem na dobu národního hnutí, dobu karlovskou a na hu-sitství10) (Soukupová, 2012a: 173). Prvky lidové kultury (lidový oděv, předvádění slav-nosti posvícení) byly využity až s jistým zpožděním (Soukupová, 1992: 15). Prostorhlavního města však Češi symbolicky obsazovali také veřejnými slavnostmi, případnědemonstrativním ohraničením některých společenských akcí (Soukupová, 1992: 16),národními pomníky (první byl postaven Josefu Jungmannovi, „klíčové osobnosti če-ského národního hnutí“, v roce 187811) a ikonografickou symbolikou (alegorické sochyČechie a Slávie, ale i Polonie a Rusie, sochy významných Čechů).

I přes tuto národnostní polarizaci však pražské střední vrstvy české národnosti res-pektovaly německý jazyk a německou kulturu, zejména pak dílo osvícenského básní-ka Johanna Wolfganga Goetha, který byl pro oficiální kruhy monarchie krajně proble-matickou osobností (Soukupová, 1992: 14-15). Řadu dokladů o spolupráci Čechůa Němců bychom nalezli i v prostředí dělnickém a vědeckém (Soukupová, 1992: 13).Národnostní konflikty tak zůstaly vázány především na studentské prostředí, v němž

342 Š T Ú D I E

7 Souhrnně ke způsobům národnostní polarizace pražského života Soukupová, 1992: 7-8.8 Národnostně nevyhraněné zůstaly pouze instituce dobročinné, katolické, veteránské spolky, některé

vědecké společnosti, profesní korporace a až do devadesátých let 19. století i odborová společenství(Soukupová, 1992: 11, dále viz s. 12-13). 

9 Souhrnně ke vzniku a charakteru českých národních kaváren v Praze Soukupová, Novotná 2006: 74-78.Speciálně ke kavárně Slavia Holub, 1998.

10 K místu husitské tradice v národním myšlení srov. Rak, 1994: 51-66. Středobodem českého národníhomyšlení se husitství podle Raka stalo po prohrané prusko-rakouské válce (1866). (Rak, 1994: 59)

11 K historii vzniku pomníku Hojda, Pokorný, 1997: 54-64.

kulminovaly vpředvečer rozdělení univerzity (Soukupová, 1992: 17-18), a znovu v de-vadesátých letech předminulého století.

Dne 8. října 1882 formuloval pražský starosta Tomáš Černý, advokát a starosta praž-ského Sokola, při své instalaci mýtus zlaté slovanské Prahy.12 Zdánlivě paradoxně setak stalo v době, kdy kulminovala spolupráce Prahy a Vídně (Svatošová, 2008: 163).Přes tuto skutečnost však měla identita české Prahy již jednoznačně protiněmeckýcharakter. Výrok o zlaté slovanské Praze, do značné míry sebeobranný (na německémprotipólu se uvažovalo o Praze jako o starém německém říšském městě s nejstarší ně-meckou univerzitou, současně byl budován mýtus německonárodní metropole v Če-chách – severočeského Liberce, vrcholily snahy českoněmeckých politiků o vytvořeníuzavřeného území v pohraničí), dostal funkci protiněmecké agitace (Soukupová,2012a: 181). Jeho význam byl již výrazně jiný než měl mýtus Prahy jako „Matičky Slo-vanů na Západě“ z šedesátých let (Soukupová, 2012a: 168), který cílil k podepření čes-ké národní identity jejím vztažením se k vyššímu celku: ke slovanské „rodině“. V le-tech 1889 – 1908 nebyl ve sboru obecních starších žádný zástupce německé strany(Svatošová, 2008: 165).       

V devadesátých letech 19. století dosáhla česká společnost již mnoha atributůmoder ní občanské společnosti (průmyslová vyspělost, rozvinutý systém korporací,propracovaný školský a vzdělávací systém, kvalitní umělecká tvorba, propracovanýsystém politických stran, ale i schopnost kritického myšlení, které přecházelo k auto-kritice české národní povahy, jakkoliv tato schopnost byla vázána na úzkou skupinuintelektuálů kolem mladé české univerzity). Měnil se i zeměpis Prahy, město kombi-novalo stále intenzivněji minulost a přítomnost: Praha se slučovala s českými před-městími a s příměstskými obcemi,13 po asanaci středověkého Židovského města zmi-zela jedna z nejkouzelnějších a nejstarších evropských čtvrtí,14 město, stejně jakoostatní evropská města, rostlo, pohlcovalo okolní krajinu, moderní urbanismus přišels proměnou půdorysu města, s prototypem komfortního středostavovského bydlení,jehož symbolem se stal činžovní dům, právě tak jako moderní bulvár. Modernizace by-la spojena i s rozvojem komunikačních sítí, s elektrifikací, s novým typem prodeje, sezvýšením městské hygieny, se zlepšením stavu pitné vody a veřejné zeleně (Soukupo-vá, 2009a: 276).15 Nižší a nižší střední vrstvy se přesunuly z centra Prahy na rychle serozrůstající periferie (Míka, 1999: 152).

Již tehdy začala znepokojovat obyvatele Prahy údajná odosobněnost města, jehoanonymita, lhostejnost, jeho uniformita, tzv. amerikanizace. Současníkům připomína-lo výkonný stroj. Městští lidé poprvé zakoušeli pocit osamění v hustě obydleném pro-storu (Soukupová, 2009a: 289-290). Identita moderního města tak vznikala nejen vy-mezením se vůči jiným, druhým, cizím Pražanům, ale i z kontrastu někdejšího údajněidylického života „starosvětské“ Prahy prostoupené duchem sousedství a Prahy rych -lého životního tempa, v němž scházelo místo na mezilidskou komunikaci. 

Všechny tyto modernizační změny byly ovšem propojeny s pokračující národnostnípolarizací Prahy a se zostřujícím se národnostním konfliktem mezi českými a němec-kými vysokoškoláky (Soukupová, 2000: 26-28; Soukupová, 2009a: 277-278). Zvýšenésebevědomí Prahy se odrazilo v manifestačním odmítnutí Vídně. Hana Svatošová, před-

343B l a n k a S o u k u p o v á

12 Pět německých zástupců na protest opustilo radnici (Dějiny, 1998: 158). Znova byl výrok popularizovánpřed červnovými volbami 1885 (Soukupová, 2012a: 178-179).

13 K dějinám sloučení Prahy, předměstí a venkovských obcí souhrnně Pešek, 1999: 135-203.14 K asanaci a vzniku Velké Prahy jako symbolům modernizace Soukupová, 2009a: 279-292.15 Souhrnně k modernizaci srov. Láník, Vlk, 1998: 163-212.

ní znalkyně pražské komunální politiky v moderní společnosti, tento zlom datovala ro-kem 1895, kdy se politiku Vídně začali určovat křesťanští sociálové na čele s Karlem Lue-gerem (Svatošová, 2008: 164). Krystalizující mýtus hlavní města monarchie tematizo-val Vídeň jako velkoměsto postavené za české peníze, příjemné pro bezstarostný povrchníživot, současně však jako město nepřátelské k Čechům i k ostatním slovanským ná -rodům monarchie, město, které reprodukuje nenáviděný německý centralismus. Za-tímco Praha byla vnímána jako Matička, Vídeň byla ve většinovém českém myšlení prožívána jako macecha, nadržující českým Němcům.16 Pouze internacionální sociál-nědemokratické hnutí ji vnímalo jako svou kolébku a jako své soudobé stranické stře-disko, právě tak jako město českých pracovních migrantů (Soukupová, 2000: 84, 85). Sku-pina intelektuálů kolem pozdějšího prvního československého prezidenta Masarykapoužívala metaforu rozmařilé Vídně a Popelky Prahy. Jako české politické středisko vi-děla již Prahu. Vídeň se podle ní svou centralistickou politikou českému národu zcelaodcizila (Soukupová, 2000: 49). Praha se cíleně orientovala na Paříž a na slovanskémetro pole (Horská, 1987: 110-135; Míka, 1999: 197; Soukupová, 1996: 68-70).

Po první světové válce se hlavní město zemí Koruny české stalo hlavním městemnově vzniklého státu: první Československé republiky. Jeho založení bylo chápáno ja-ko pokračování tradice českého středověkého státu. Obdobně bylo vnímáno i nové po-stavení Prahy (Soukupová, 2012b: 11-12). „Praha byla zasypána popelem smutku a bo-lesti, ale pod touto šedivou vrstvou doutnal oheň, neboť Praha nepřestala býti nikdy,ani v dobách svého největšího pokoření, skutečně živým srdcem svého národa… Veli-ký osudový převrat 28. října roku 1918 dal Praze jenom to místo před tváří světa, kte-ré jí po právu a spravedlnosti náleželo. Sesazená královna zasedla opět na trůn,“ napsal Alois Žípek, člen pražské městské rady (Žípek, 1936: 3-4). Jakkoliv rakousko--uherská monarchie v posledních desetiletích rozvoji českého národa nijak nebránila,spíše ho usnadňovala (Kořalka, 1996: 124), nová identita Prahy byla v prvních letechpo tzv. převratu konstruována především z nenávisti k Vídni (Souku pová, 2012: 12),která údajně snížila Prahu do role provinčního města a zabránila vytvoření tzv. VelkéPrahy.17 Vídeň byla stereotypně představována jako město privilegované, hýčkané císařem, pyšné, samolibé až k slepotě, maloměšťácké, vybudované z českých a slo-vanských mozolů, antisemitské, nevzhledné (Soukupová, 2012: 13). Praha si muselav relativně krátké době vybudovat svou ne-rakouskou identitu a mýty Vídně předsta-vovaly velký sociální kapitál (Soukupová, 2012: 14). Distancování se od Vídně byloprovázeno celou řadou rituálů: ničením symbolů monarchie, přejmenováváním veřej-ných prostranství… (Láník, Vlk, 1998: 289; Soukupová, 1994: 52; Soukupová, 2012b:14-17).

Prvorepubliková Praha se však chtěla do nové Evropy zařadit jako světová metropo-le a současně jako srdce starého světadílu, most mezi jeho západem a východem. Šloovšem spíše o kompenzační mýty, tedy o mýty, které měly posílit české sebevědomí;plně respektovaným světovým městem číslo jedna se stala samozřejmě Paříž (Souku-pová, 2012: 18-19). „V Praze se usadila početná a velmi aktivní francouzská elita… fran-couzština a francouzská kultura už nepředstavovaly vzdálený cíl a sen: staly se sou-částí každodenního života,“ napsal francouzský historik Bernard Michel (Michel,2010: 254). Na této skutečnosti nemohla nic změnit ani vzpomínka na středověký čes -ký stát v době Karla IV., kdy se zrodil mýtus zlaté Prahy. Pod heslem Praha světové

344 Š T Ú D I E

16 K metaforám Vídně srov. Soukupová, 2000: 20, 24, 26, 28.17 K životnosti tohoto mýtu viz i Pešek, 1999: 51-54. Poprvé vyvrátil tento mýtus František Holec (Holec,

1970: 21).

město se ovšem pražský magistrát mohl úspěšně domáhat peněz potřebných k dalšímodernizaci téměř milionové české metropole (Soukupová, 2012: 19).18 Václavské ná-městí, prvořadý pražský bulvár, centrum obchodního života hlavního města a středis-ko velkoměstské zábavy, začal plnit funkci nejdůležitějšího národního veřejného pro-storu, jakéhosi národního fóra (zde byl vyhlášen 28. října 1918 československý stát,v roce 1929 se tu slavilo svatováclavské milénium) (Soukupová, 2010b: 23-26). Sem by-ly situovány i průvody při sokolských sletech (Soukupová, 1994: 54). Praha se tedyi nadále prezentovala jako město české (Soukupová, 2012a: 24-26), jako Matka měst,jako město slovanské („velká slovanská Praha“, Soukupová, 1994: 53), ale i evropskéa světové. Metropole záměrně navazovala kontakty s metropolemi dohodových moc-ností (Soukupová, 2012a: 19, 23). Hostila a dotovala ruskou, ukrajinskou a běloruskouprotibolševickou emigraci (Soukupová, 2012a: 23). Dobové češství a českoslovenstvíPrahy zdůrazňovalo především tradici husitskou (srov. Vojtíšek, 1936: 29), obrozenec-kou (Soukupová, 1994: 54) a tradici založení státu. Osou státních slavností se stal Praž-ský hrad jako sídlo prezidenta a Staroměstské náměstí jako sídlo radnice (Soukupová,2012: 26). V krizi se naopak ocitlo pražské němectví: po válce němečtí nacionalisté do-konce zvažovali přestěhování pražské německé univerzity do Liberce, neoficiálníhohlavního města českých Němců (Soukupová, 1994: 55). Nacionalistická politika KarlaBaxy, pražského primátora, situaci ještě vyostřovala (Soukupová, 1994: 53), přestoženárodnostní konflikt byl vázán pouze na počáteční léta státu (Soukupová, 1994:55-56). První polovina dvacátých let byla již obdobím klidu a počínající česko-němec-ké spolupráce na poli vědy a umění (Soukupová, 1994: 60-61). Magnetem se pro boha-té české Němce a německé Židy stala Praha až ve třicátých letech, kdy ve čtvrti Bube-neč vytvořili německý ostrůvek, tzv. malý Berlín (Soukupová, 1994 – 1996: 68). V tétodobě již ovšem podpořily pražské evropanství také vlny uprchlíků z Německa a z Ra-kouska. Praha se stala jedním z nejvýznamnějších středisek protihitlerovské emigrace(Hyršlová, 1985; Becher, Heumos, 1992), hlavním městem státu, který si oprávněně ří-kal ostrov demokracie. Přes aktivizaci německé i české pravice (demonstrace protizvukovému filmu v září 1930, masmediální konflikty při sčítání lidu 1930, insigniádav roce 1934 - souhrnně, s odkazy na další literaturu, Soukupová, 1994 – 1996: 71-73),dosáhla česko-německá kulturní výměna v letech 1933 až 1936 svého vrcholu právěv Praze. Vyjmenujme alespoň některé z česko-německých aktivit: Bezručův večer v ro-ce 1931 a 1932, 100. výročí Goethova narození v roce 1932, Wagnerův večer v roce1933, inscenace Janáčkovy Její pastorkyně v pražském německém divadle a společnéHusovy oslavy v roce 1935, inscenace Štěpánkova Čecha a Němce na pražských diva-delních scénách v roce 1936, Mozartův a Puškinův večer, Mozartovy oslavy v roce 1937(souhrnně Soukupová, 1994 – 1996: 73-77).

Po mnichovské dohodě v tzv. druhé republice a v protektorátu Čechy a Morava bylanucena hledat Praha svou identitu znovu, a to v krajně nepříznivé zahraničněpolitickésituaci. V období tzv. druhé republiky se pracovalo s mýtem české Prahy, bohužel všakna úkor tolerance k jinakosti. Praha zažila vlnu jazykového purismu (Soukupová,2013: 48-50). Současně však v lednu 1939 došlo v hlavním městě k opakovaným anti-semitským demonstracím (Pasák, 1999: 233-234). „Svár mezi demokracií“ (lpění na pr-vorepublikových tradicích a mýtech)19 a „totalitou“ probíhal jak v celočeském, tak v ce-lopražském měřítku. Citlivým indikátorem charakteru režimu se stal zejména vztah

345B l a n k a S o u k u p o v á

18 Modernizační snahy byly ovšem občas dovedeny až ad absurdum. K tomu Soukupová, 2007a: 20-21.19 Šlo především o uchování Staroměstského náměstí jako místa paměti, o pietu u hrobu Neznámého vojína

na Staroměstském náměstí, o udržení obrozenecké tradice, o mýtus TGM (Soukupová, 2012: 53-55, 57-62).

k husitské tradici, tedy k ústřední tradici první republiky, která byla nyní vytěsňovánatradicí svatováclavskou a karlovskou (Soukupová, 2013: 56).   

Protektorátní Praha, město nuceně dvojjazyčné (Soukupová, 2008: 36), se musela vy-mezit především vůči Londýnu jako sídlu exilové československé vlády. 20 Londýn byloznačen za nepřátelské požidovštělé město. Tento obraz hlavního města Anglie kulmi-noval po atentátu na Reinharda Heydricha, zastupujícího říšského protektora (Souku-pová, 2004: 52; Soukupová, 2011: 381-382). Husitskou a zejména prvorepublikovou tra-dici označila protektorátní propaganda za zdroj negativních hodnot. Tento jednostrannýpohled vycházel z oficiálního úzu protektorátní ideologie: český národ a Praha se šťast-ným osudem dostaly pod ochranu německé říše. Zdrojem pozitivních identitotvornýchhodnot se tak stala především tradice svatováclavská a karlovská (Soukupová, 2011: 382-384). První byla vykládána jako uznání superiority německého národa a velkoněmeckéEvropy, tzv. nové Evropy, Evropy tzv. věčného míru pod přirozenou nadvládou němec-kého národa; kníže Václav údajně položil život za myšlenku věrné spolupráce Čechůs Němci.  Ve druhém případě byl Karel IV. připomínán jako panovník Svaté říše římskénároda německého, Praha pak jako staré říšské město. Prvorepubliková pamětní místazůstala zachována i za protektorátu, byla však místy, kde Pražané vyjadřovali manifes-tačně loajalitu ke kolaborantské vládě a ke třetí říši. Stavební jedinečnost Prahy bylapředstavována přes její barokní tradici spojenou s panováním Habsburků. V rovině kul-turní (nikoliv politické) bylo prozatímně tolerováno české národní obrození, nikolivvšak české a pražské slovanství. Identitu Prahy však bylo možné interpretovat i jako vý-sledek modernizace, na tu však městu chyběly finanční prostředky.   

Na konci druhé světové války zůstala Praha jedním z mála téměř nezničených stře-doevropských měst; stala se nejzachovalejším městským celkem na sever od Benáteka na východ od Rýna (Soukupová, 2007a: 23). Svou novou identitu po osvobození Ru-dou armádou utvářela znovu z tradice husitské (Husův kult byl nejvýznamnějším po-válečným kultem),21 z tradice obrozenecké, nově pak z tradice národního odboje22.Zcela byla popřena tradice protektorátu a tradice česko-německého soužití v Praze,veš kerá německá střediska byla zlikvidována.23 Vysoce oslabena byla i židovská ko-munita v Praze; k polovině roku 1948 čítala obec pouze 10 760 členů. Přesto dodnesudivuje její rychlá renesance, a to i v rovině obnovování židovských středisek a v rovi-ně symbolické (Soukupová, 2005: 43, 47-50).

Svou renesanci slavil i mýtus slovanského města: slovanská (ruská) armáda zachrá-nila slovanskou Mekku. V roce 1945 nazval pražský primátor Petr Zenkl, národní so-cialista, Prahu předmostím Moskvy – matky všech slovanských měst (Soukupová,2008: 37; Soukupová, 2011: 387-388). Již roku 1947 získala Praha Moskevskou ulici(Soukupová, 2011: 387). Poválečná Praha se ovšem nadále viděla jako most mezievropským východem a západem, jako evropské srdce (Soukupová, 2008: 38).

Po únorovém komunistickém převratu (1948) byla tradice husitská propojena s tra-dicí dělnického hnutí. Deklarovaná identita Prahy nebyla již identitou města – pro-středníka mezi západem a východem, ale města slovanského (Soukupová, 2008: 38-39). Střední Evropa přestala existovat a rychle sovětizované město zdůrazňovalo své

346 Š T Ú D I E

20 Srov. Soukupová, 2004: 52.21 V této době také památkáři usilovali o rekonstrukci Betlémské kaple (Soukupová, 2007a: 24).22 Nejvýznamnějším místem tzv. národního odboje se stal kostel sv. Karla Boromejského v Resslově ulici

– úkryt atentátníků na Reinharda Heydricha (Soukupová, 2007: 24).23 Podrobně k osudu pražských Němců a jejich středisek Láník, Vlk, 1998: 380-381; Soukupová, 2011: 380-

381, 386-387.

vazby na Sovětský svaz (komunistický primátor Václav Vacek v únoru 1948), který bylv dobových propagandistických projevech označován za doživotního přítele nebo zapřítele na věčné časy (Soukupová, 2005: 39; Soukupová, 2008: 39). Ostatně – komu-nisté nastínili prosovětský kurz hlavního města již 11. května 1945 (Soukupová, 2011:394). Zachován zůstal pouze mýtus Matičky Prahy. V prvních letech po osvobozenípřebrala komunistická propaganda i osvědčená pamětní místa Prahy, včetně Václav-ského náměstí (Soukupová, 2005: 42-43), kam situovala tryznu za Stalina (1953). Brzyto ale megalomanskému režimu přestalo stačit. Praha měla získat i nový ideový střed:naproti nově vystavěnému Stalinovu pomníku (1955) na Letné.24 Současně byla vybu-dována nová socialistická náměstí: zejména Letná (Soukupová, 2005: 45-46; Soukupo-vá, 2009b: 276). V Praze měla vyrůst i nová budova Ústředního výboru KSČ a celá řadastředisek podporujících nový režim (Soukupová, 2013: 27). 

Podle komunistické radnice se Praha měla stát vzorovým socialistickým městem,pýchou a srdcem republiky, městem s rozsáhlou pamětí (Soukupová, 2008: 38), měs-tem dělnickým (Soukupová, 2010a: 43). Do řízení města se měli dostat „noví“ lidé, kte-ří by za pomoci brigádníků pomáhali vybudovat „nové“ město, včetně rehabilitova-ných předměstí (Soukupová, 2009b: 265-266). A tomu odpovídal i její vzhled: městoprostoupily symboly nového režimu: pěticípé hvězdy, rudé prapory…, ulice byly pře-jmenovány po významných komunistech a představitelích dělnického hnutí.25 Pomní-ky T. G. Masaryka jako údajně buržoazního prezidenta byly odstraněny (Soukupová,2005: 40-41; k Masarykovi Hojda, Pokorný, 1997: 201-202). Komunistická propagandase hlásila k tradici husitské (v letech 1948 – 1954 byla zrekonstruována Betlémská kap-le, v roce 1950 byl odhalen pomník Jana Žižky na vrcholu Vítkov) (Kohout, Vančura,1986: 172), v letech 1948 – 1952 bylo budováno muzeum Aloise Jiráska jako populari-zátora Palackého koncepce husitství v pražské Hvězdě), k tradici českého národníhohnutí (v květnu 1953 byl ve zrušeném premonstrátském klášteře na Strahově otevřenPamátník národního písemnictví) a k tradici dělnického hnutí (byl opraven Lidovýdům, v letech 1921 – 1923 sídlo ÚV KSČ, kde vzniklo Muzeum V. I. Lenina, Národnídům na Smíchově, místo založení strany /30. října až 4. listopadu 1921/, na jaře 1953bylo otevřeno Muzeum počátků dělnického hnutí U kaštanu v Břevnově, v místě zalo-žení sociálnědemokratické strany /1878/, byla odhalena řada pamětních desek před-stavitelů dělnického hnutí a komunistické strany).26 Pražská architektura otrocky ko-pírovala sovětský vzor: historizující stalinský styl. Novou dominantou Prahy se stalhotel International (dnes Holiday Inn, tzv. sovětský mrakodrap) (Poche, 1985: 394;Soukupová, 2009b: 279-281). Václavské náměstí se svými obchody mělo fungovat jižjen jako středisko prodeje nejreprezentativnějších výrobků (socialistického luxusu)(Soukupová, 2009b: 283-284; Soukupová, 2010b: 36-42). Lidová protestní shromáždě-ní po srpnové sovětské okupaci v roce 1968 na „Václaváku“ proto režim musela nepří-jemně, podobně jako demonstrace v lednu 1989 (Míka, 1999: 275), překvapit.

Deklarovaná a žitá identita města se však rozcházely i v jiných ohledech. Z Matičky Pra-hy byli po válce vysídleni Němci, na konci čtyřicátých let pak politicky nespolehlivé rodi-ny (akce „B“ z 9. září 1948), buržoazní živly, přičemž velká pozornost byla věnována zej-ména čtvrti Dejvice /akce T – 43 z 3. října 1949/ (Míka, 1999: 250; Soukupová, 2008: 39).

347B l a n k a S o u k u p o v á

24 Myšlenka pomníku se objevila již v září 1945, kdy ji vyslovil Petr Zenkl, tehdejší primátor (Hojda,Pokorný, 1997: 205). Soutěž pak vypsala Rada Ústředního národního výboru hlavního města Prahyv rámci akce 5 M (pět miliard republice) na jaře 1949. K dalšímu vývoji stavby Soukupová, 2005: 45. 

25 Souhrnně k symbolickému obsazení města Soukupová, 2009b: 268-270.26 K tomu souhrnně Soukupová, 2010a: 47-50. Dále viz Soukupová, 2009b: 281-283.

Přeživší Židé byli na počátku padesátých let konfrontováni se státním antisemitismem. Vevšech institucích proběhly politické čistky. Realitě Prahy tak odpovídala jiná charakteris-tika – Praha „nejvysutější hlídka nového socialistického řádu“ (Soukupová, 2010a: 39).

Nedařilo se však sladit ani starobylý ráz Prahy a potřeby její modernizace: pražskýprůmysl zaostával (Míka, 1999: 197), centrum města chátralo, nový režim se soustře-dil na výstavbu a přestavbu na perifériích, nedostatečné bylo zásobování města, katas-trofální byla situace v městské hromadné dopravě, město přetěžovaly automobily, odsedmdesátých let stavěné metro bylo technicky zastaralé. Praha, protnutá od druhépoloviny sedmdesátých let severojižní magistrálou (Soukupová, 2007a: 29), se změni-la na křižovatku, ztratila své lidské měřítko (Soukupová, 2007a: 25-26). Zcela nedosta-tečná byla i státní péče o památky, přestože bylo na počátku sedmdesátých let histo-rické jádro Prahy prohlášeno za státní památkovou rezervaci (Soukupová, 2007a:27-29). Město se neúspěšně potýkalo s bytovou krizí, kterou jen zčásti odstranil novýsymbol socialistického města – rozsáhlá sídliště s nedostatečnou infrastrukturou, kte-rá byla ve druhé generaci stavěna z panelů. Takřka nulová vnější individualizace bylav souladu s téměř nulovou občanskou aktivitou (Soukupová, 2009b: 286-289).

Závěrem. Při budování své identity se Praha opakovaně musela vypořádat s diskon-tinuitami státními a politickými. Její deklarovaná identita byla adaptací na politicko--společenské změny. V příznivé politické konstelaci mohla Praha vyzdvihnout jako in-tegrální prvek své identity evropanství, v přechodné historické situaci a v totalitních re-žimech naopak potřebovala konstruovat nepřítele: Vídeň, demokracii první republiky,Němce, kapitalistický režim. Tyto obrazy, stereotypy a mýty představovaly velký so-ciální kapitál, který využívali politici ve všech režimech.

348 Š T Ú D I E

LITERATURA

Augé, M. (1999). Antropologie současných svě-tů. Brno: Atlantis.

Becher, P., Heumos, P. (1992). Drehscheibe Prag.Zur deutschen Emigration in der Tschecho-slowakei 1933-1939. München: Oldenbourg.

Boháč, A. (1923). Hlavní město Praha. Studie oobyvatelstvu. Praha: Státní úřad statistický.

Cohen, G. B. (2000). Němci v Praze 1861 – 1914.Praha: Univerzita Karlova v Praze, Naklada-telství Karolinum.

Dějiny obecní správy král. hlav. města Pra hy zaléta 1860 – 1880. (1903). Díl prvý. Léta 1860 –1870. Prvý svazek. Praha: Obec královskéhohlavního města Prahy prací městského archivu.

Eriksen, T. H. (2007). Antropologie multikul-turních společností. Rozumět identitě. Pra-ha/Kroměříž: Triton.

Havránek, J. (Ed.). (1997). Dějiny UniverzityKarlovy III. 1802-1918. Praha: Univerzita Kar-lova v Praze.

Havránek. J. (1995). Sociální struktura praž-

ských Němců a Čechů, křesťanů a židů vesvětle statistik z let 1890 – 1930. Český časo-pis historický 93(3), 1995.

Heidemann, F. (2011). Ethnologie. Eine Einfü-hrung. Göttingen: Vandenhoeck & Ruprecht.

Hojda, Z., Pokorný, J. (1997). Pomníky a za-pomníky. 2. vydání. Praha, Litomyšl: Paseka.

Holec, F. (1970). Zápas o velkou Prahu. Pražský sbor -ník historický 1969– 70. Praha: Orbis, s. 117-136.

Holub, K. (Ed.). (1998). Velká kavárna Slavia.Praha: Jan Hovorka.

Horská, P. (1987). Praha – Paříž. K zahraničněpolitické orientaci pražské městské rady napřelomu 19. a 20. století. Pražský sborník his-torický XX, 1987. Praha: Panorama, s. 97-137.

Hyršlová, K. (1985). Česká inteligence a proti-fašistická fronta (K bojům a svazkům třicá-tých let). Praha: Melantrich.

Kohout, J., Vančura, J. (1986). Praha 19. a 20.století. Praha: SNTL.

Kořalka, J. (1996). Češi v habsburské říši a v Evro-

pě 1815-1914. Sociálněhistorické souvislostivytváření novodobého národa a národnostníotázky v českých zemích. Praha: Argo.

Láník, J., Vlk, J. (Red.). (1998). Dějiny Prahy II.Od sloučení pražských měst v roce 1784 dosoučasnosti. Praha, Litomyšl: Paseka.

Macura, V. (1983). Obraz Prahy v české obro-zenecké kultuře. In: Město v české kultuře19. století. Studie a materiály I. Praha: Ná-rodní galerie, s. 154-167.

Macura, V. (1995). Znamení rodu /České obro-zení jako kulturní typ/. Jinočany: H & H.

Malinowski, B. (1936). The Foundations of Faithand Morals. London: Oxford University Press.

Michel, B. (2010). Praha město evropské avant-gardy 1895-1928. Praha: ARGO.

Míka, Z. (Ed.). (1999). Dějiny Prahy v datech.Vydání druhé, doplněné a upravené. Praha:Mladá fronta.

Pasák, T. (1999). Český fašismus 1922 – 1945a kolaborace 1939 – 1945. Praha: PRÁH.

Pešek, J. (1999). Od aglomerace k velkoměstu.Praha a středoevropské metropole 1850 –1920. DOCUMENTA PRAGENSIA, MONO-GRAPHIA, vol. 9. Praha: SCRIPTORIUM.

Poche, E. (1985). Prahou krok za krokem. Pra-ha: Panorama.

Rak, J. (1994). Bývali Čechové. Praha: H&H.Soukupová, B. (1992). České a německé spolky

v Praze v 60. až 80. letech 19. století. Souži-tí a kulturní výměna. In: Lidé města 1. Pra-žané jiní – druzí – cizí. Praha: Ústav pro et-nografii a folkloristiku ČSAV.

Soukupová, B. (1994). Česká a německá společ-nost středních vrstev v Praze v realitě unitár-ního Československa 1918 – 1929. Několik poznámek k tématu konfrontace ideálu de-mokracie s nacionalismem. Lidé města 5. Spo-lečnost – postoj – konflikt. Praha: Institut zá-kladů vzdělanosti Univerzity Karlovy, s. 47-79.

Soukupová, B. (1994 – 1996). Pražská společ-nost středních vrstev v letech 1930 – 1938. Kper spektivám mezietnického soužití na úze-mí jednoho státu. In: Lidé města 6. Město ajeho kultura. Praha: Institut základů vzdě-lanosti Univerzity Karlovy, Nadace Ethnos,s. 66-92.

Soukupová, B. (1996). Reprezentanti slovanské -ho jihu na Jubilejní výstavě /r. 1891/ a Národo -pisné výstavě českoslovanské /r. 1885/ v Pra-ze. K otázce konstruování a funkce obrazu„bratrských“ etnik. Lidé města 9. Mezietnic-

ké dialogy. Praha: Institut základů vzdělanostiUniverzity Karlovy, Nadace Ethnos, s. 67-82.

Soukupová, B. (2000). Česká společnost před stolety. Identita, stereotyp, mýtus. Praha: SOFIS.

Soukupová, B. (2004). Česká národní identitaa Praha. Sakrální a profánní místa ve velko-městě. In: Sfera sacrum i profanum w kultu -rze współczesnych miast Európy środkowej.Pod redakcją naukową Adama Koseskiegoi Andrzeja Stawarza. Warszawa, Pułtusk: Pol-skie Towarzystwo Etnologii Miasta, s. 41-56.

Soukupová, B. (2005a). Czech National Identi-ty and Prague. Sacral and Profane Places inthe Metropolis. Journal of Urban Ethnology(7), 2005, s. 25-43.

Soukupová, B. (2005b). Tvář města od konce druhé světové války do současnosti. Na pří-kladu židovské Prahy. In: Tożsamość spo-łeczno-kulturowa miasta postindustrial negow Europie środkowej. Pod redakcją BogdanaKlocha i Andrzeja Stawarza. Rybnik, War -szawa: Muzeum w Rybniku, Polskie Towar-zystwo Etnologii Miasta, Stowarzyszenie in-żynierów i techników górnictwa, s. 43-53. 

Soukupová, B. (2007a). Klub za starou Prahu,památky a paměť. Reflexe starobylosti a krá-sy města v české společnosti koncem 19. a ve20. století. In: B. Soukupová, H. Novotná, Z.Jurková, A. Stawarz (Eds.), Město – identita– paměť. Bratislava: ZING PRINT, s. 14-32.

Soukupová, B. (2007b). Vltava a Praha: part-nerství a rivalita. Vltava jako symbol češstvía českoslovenství. In: Miasto po obu brze-gach rzeki – różne oblicza kultury. Pod re-dakcją naukową Andrzeja Stawarza. Wars-zawa: Polskie Towarzystwo Etnologii Miasta,Muzeum Historyczne m.st. Warszawy, Mu-zeum Niepodległości w Warszawie, s. 23-46.

Soukupová, B. (2008). Praha – český obraz (au-tostereotyp) a mýtus evropské metropole. K po -době a funkci mentálních obrazů. In Miastow obrazie, legendzie, opowieści…Pod redak cjąnaukową Róży Goduli Węcławowicz. Wroc-ław, Kraków: Polskie Towarzystwo Ludo -znawcze, Uniwersytet Wrocławski, s. 29-40.

Soukupová, B. (2009a). Asanace a Velká Praha– symboly modernizace Prahy v poslednímdesetiletí 19. a v prvním desetiletí 20. stole-tí. In: P. Kladiwa, A. Zářický, (Eds.), Městoa městská společnost v procesu modernizace1740 –1918. Ostrava: Ostravská univerzitav Ostravě, s. 275-292.

349B l a n k a S o u k u p o v á

Soukupová, B. (2009b). Father Frost WelcomesYou ort he Myth of New Prague as a Beauti-ful City in a Socialist Way. Urban people 11,2009, 2, s. 263-290.

Soukupová, B. (2010a). Paměť sovětizovanéhoměsta (příklad Prahy). In: B. Soukupová, H.Novotná, Z. Jurková, A. Stawarz (Eds.),Evropské město. Identita, symbol, mýtus.Bratislava: ZING PRINT, s. 36-53.

Soukupová, B. (2010b). Václavské náměstí - pro-měny pražského korza v moderní době. In:S. Ferenčuhová, L. Galčanová, B. Vacková(Eds.), Československé město včera a dnes:Každodennost – reprezentace – výzkum. Čer-vený Kostelec, Brno: Pavel Mervart, Masa-rykova univerzita, s. 11-47.

Soukupová, B. (2011). Deklarovaná „oficiální“identita poválečné Prahy v čase přechodu oddemokracie k totalitě. In: O. Fejtová, V. Led-vinka, J. Pešek, J. (Eds.), Evropská velko -města mezi koncem války světové a válkystudené (1945-1989). Documenta PragensiaXXX, 2011. Praha: Scriptorium, s. 375-400.

Soukupová, B. (2012a). Praha – mýtus českéhoa slovanského města: Mobilizace národníidentity nebo protiněmecký konstrukt? In:D. Bittnerová, M. Moravcová, (Eds.), Etnic-ké komunity. Vyjednávání pozice v majoritě.Praha: FHS UK, s. 163-186.  

Soukupová, B. (2012b). Praha – tradiční českáa nová státní metropole: Mýtus a identita.K roli mýtů jako součásti ideologie novéhočešství a českoslovenství. In: B. Soukupová,M. Hroch, H. Ch. Scheu, Z. Jurková (Eds.),

Mýtus – „realita“ – identita. Státní a národ-ní metropole po první světové válce. Urbán-ní studie, sv. 3. Praha: Fakulta humanitníchstudií Univerzity Karlovy v Praze, s. 9-31.

Soukupová, B. (2013). Mýty Prahy v krátkémobdobí druhé republiky: Hledání cest k no-vé identitě české metropole. In: B. Souku-pová, M. Hroch, P. Salner, K. Pauknerová,Cesty urbánní antropologie. Tradice – novésměry – identita. Urbánní studie, sv. 4. Pra-ha: Fakulta humanitních studií UniverzityKarlovy v Praze, s. 25-71.

Soukupová, B., Novotná H. (2006). Kavárna,kavárníci a kavárenští hosté. Několik pozná -mek k fenoménu pražských kaváren. Jour-nal of Urban Ethnology (8), 2006, s. 73-90.

Svatošová, H. (2008). Od napodobování k sou-peření. Praha a Vídeň v letech 1861 – 1918z pohledu pražské samosprávy. In: L. Faso-ra, J. Hanuš, J. Malíř (Eds.), Brno Vídni, Ví-deň Brnu. Zemské metropole a centrum říšev 19. století. Brno: Matice moravská pro Vý-zkumné středisko pro dějiny střední Evro-py: prameny, země, kultura, s. 157-171.

Urban, O. (1982). Česká společnost 1848 – 1918.Praha: Svoboda.

Vojtíšek, V. (1936). Mluva dějin. In: V. Vojtíšek,(Red.), Praha v obnoveném státě českosloven -ském. Praha: Rada hlavního města, s. 24-37.

Žípek, A. (1936). Hlava svobodného státu. In:V. Vojtíšek, (Red.). Praha v obnoveném státěčeskoslovenském. Praha: Rada hlavního města,s. 3-7.

350 Š T Ú D I E

O AUTORKE

BLANKA SOUKUPOVÁ (*1965) – vědeckopedagogická pracovnice Univerzity Karlovy,Fakulty humanitních studií, docentka hospodářských a sociálních dějin (FF UK 2008),absolventka národopisu na Filozofické fakultě Univerzity Karlovy v Praze. Vedoucía členka mnoha vědeckých projektů s tematikou urbánní etnologie, skupinových (národ-ních, menšinových) identit, antisemitismu, dějin oboru (časový rozsah od poloviny 19.století do současnosti). Z posledních monografií, které připravila jako autorka a editor-ka: Neklidná krajina vzpomínání. Konkurenční společenství paměti ve městě (Praha 2010),Židovská menšina v Československu v letech 1956-1968. Od destalinizace k pražskému jaru(spolu s M. Pojarem, Praha 2011), Společnost českých zemí v evropských kontextech. Českéevropanství ve srovnávacích perspektivách (spolu s M. Hrochem a R. Godulou-Wę -cławowicz, Praha 2012), Mýtus – „realita“ – identita. Státní a národní metropole po prvnísvětové válce (spolu s M. Hrochem, H. Ch. Scheuem a Z. Jurkovou, Praha 2012), Cesty urbánní antropologie. Tradice – nové směry – identita (spolu s M. Hrochem, P. Salnerema K. Pauknerovou, Praha 2013), Mýtus – „realita“ – identita. Národní metropole v časevyvlastnění, kolaborace a odporu (spolu s R. Godulou-Węcławowicz, Praha 2013).

351

Mgr. Michal Lehečka, Fakulta humanitních studií, Univerzita Karlova v Praze, U Kří-že 8, 15500, Praha 5, email: leheckam@seznam.cz

High-rise housing settlements are an integral part of every city in the postsocialistarea of Eastern Europe. These prefabricated urbanistic wholes, of varying extent, ha-ve been taking on a very interesting and distinctive character in the context of the po-litical, economic and social changes of recent years. My principal interest, however,is not in the actual changes in the character of the settlements and how to describethem, but rather in how these changes are reflected in the utterances of those direct-ly involved. In this study, based on narrative biographical interviews with inhabitantsof the Stodůlky settlement in Prague, I attempt to interpret how these dynamic chan-ges are reflected on the narrators’ side. The primary focus of interest is therefore theconceptualisation of changes in the relationship to the settlement as home (Svašek,2002), in the context of roughly the past thirty years.  Theoretically I take my premises from the anthropological concepts differentiating pla-ce and space (Hirsch, 1995; De Certeau, 1984), where these two ideas are conceived astwo distinct dimensions of the perception of spatiality. Place functions as a categoryrelated to everyday perception. Space is more an impersonal structure leading beyondthe plane of the everyday. Based on this differentiation, I will consider how the settle-ment appears in narration, and how place and space relate to the time dimension in thesettlement’s evolution. The narrators show a tendency to categorise the settlement’s“history”. This schematisation again reveals a further interesting level, stemming fromnarrative reactualisation of the personal past in the locality being examined. 

Key words: settlements, high-rise block, place, space, home, identity

Klíčová slova: sídliště, panelák, místo, prostor, domov, identita

ÚVOD

Panelová sídliště. Podivně se zbarvující bloky prefabrikovaných budov proloženézázemím v podobě prvků občanské vybavenosti. Místa, v nichž žije na poměrně ome-zeném prostoru, v podstatě anonymně, značné množství lidí. Místa, v nichž se mísí

1 Tato studie vznikla na základě výzkumu spojeného s mojí diplomovou prací „Faraonci: místo, prostora identita obyvatel sídliště Stodůlky“, obhájenou v červnu 2013. Práce vznikla pod vedením Mgr. Hedvi-ky Novotné na Katedře Obecné antropologie Fakulty humanitních studií Univerzity Karlovy v Praze.

4 61 • 2013ŠTÚDIE

SÍDLIŠTĚ SOUČASNÉ A MINULÉ: PROMĚNY PRAŽSKÉHO SÍDLIŠTĚ STODŮLKY OČIMA JEHO OBYVATEL1

MICHAL LEHEČKA

ozvěny „zašlé slávy“ života panelové výstavby s jeho proměnami v posledních letech.Jsou to místa bez ducha, anebo se mezi všemi těmi řadami bloků paneláků skrývá víc,než se obecně ve většinovém mínění traduje? Je – a bylo někdy vůbec – sídliště skuteč-ně tak odosobněným místem? V posledních letech se tento silně rozšířený stereotypo sídlišti (Zadražilová, 2007) snaží alespoň částečně rozbourat několik prací na poli so-ciální geografie (Ouředníček, Temelová, 2012), sociologie i antropologie (Špaček,2012a; Hubatová-Vacková, Říha, 2007). Ve slovenském prostředí pak jistě stojí za zmín-ku například práce Juraje Janta (2012) a Zuzany Beňuškové (2009). Tento příspěvekpředkládám se záměrem rozšířit dosavadní kvalitativně založené bádání o sídlištio další střípek do mozaiky. Mým primárním zájmem je tudíž snaha o představení oby-vatel sídliště z bližší perspektivy.

Předmětem této studie je identifikace hlubších struktur ve vyprávění o životě na síd-lišti na základě analýzy narativních biografických rozhovorů. Zajímají mne hlavněkonceptualizace vztahu k domovu, přičemž domovem rozumím místo, „ve kterém sečlověk nejlépe zná“ (Rappaport, Dawson, 1998). V tomto smyslu zkoumám, jakýmzpůsobem v biografickém vyprávění narátorů vystupuje pociťovaná změna, lépe řeče-no, jak změny zkoumané lokality narátoři reflektují. V zájmu pojmové koherence jsemse rozhodl nepracovat explicitně s pojmem adaptace, přestože je v názvu tématu toho-to čísla časopisu, nicméně implicitně se adaptační mechanismy narátorských koncep-tualizací objevují v průběhu celého textu.

Hlavním východiskem tohoto článku je symbolické pojímání vztahu k domovu tak,jak s ním pracuje Maruška Svašek (2002), jež vymezuje různé formy ustavování sociál-ně vyjednávané lokální identity. Identita vztahovaná k domovu v tomto kontextu pri-márně nabývá charakteru vztahu k místu (vztah identity/place). Místo však může být– z různých důvodů a různým způsobem – odděleno od skutečné lokality (Brubaker, Coo-per, 2000: 9). Pro potřeby analýzy je tudíž nezbytné odlišovat pojmy místo a prostor (Sva-šek, 2002: 498). S místem pracuji jako s dimenzí prostorovosti, jež je navázána na sférupřipisovaných významů (Hirsch, 1995: 4). Místo je tedy mentálním, sociálním a sym-bolickým obrazem skutečného prostoru. Prostor je v tomto smyslu jen skutečnou loka-litou, potencialitou, jež skrze naplnění nabývá charakteru místa (Mácha, 2010: 232). Ji-nými slovy, skrze vyprávění o nějakém prostoru se z tohoto prostoru do určité mírystává místo (De Certeau, 1984: 115). Svašek vymezuje tři sféry identity, jež jsou cha-rakteristické různým vztahem k místu a prostoru. První sférou je sféra teritorializovanéidentity, kde je vztah k domovu ustavován na základě žitého prostoru. Další kategorií jetakzvaná reteritorializovaná identita, která postihuje ustavování vztahu k novému mís-tu bydliště. Přechod z jedné lokality do druhé v tomto případě způsobuje, že aktér no-vou lokalitu přijme za skutečné místo bydliště. Poslední kategorií je deteritorializovanáidentita, jež se vyznačuje absencí vazby na nové bydliště. Aktér je tak mentálně spjats lokalitou ve které už nebydlí, a jako k domovu se vztahuje právě k ní.

Právě na základě symbolického pojímání vztahu k domovu se v následujícím textunejprve pokusím ozřejmit, jakým způsobem je vzpomínání na život ve zkoumané lo-kalitě strukturováno. Ukážu, že pokud nahlédneme symbolickou stránku vyprávěnío sídlišti, dojdeme k zajímavému poznatku. Dynamika narativního vyprávění způso-buje, že sídliště, byť je fyzicky jen jedno, existuje ve více podobách. Tato „různá“ síd-liště v podstatě postihují čtyři různé etapy mnou sledovaného vývoje. Jde o „prehisto-rii“ sídliště, „nehotové“ sídliště, „obydlené“ sídliště a sídliště „opuštěné“. Na základětohoto vymezení se následně pokusím ukázat, jak jsou tyto kategorie propojeny sesymbolickými dimenzemi vztahu k domovu, tedy s teritorialitou identity.

352 Š T Ú D I EŠ T Ú D I E

353M i c h a l L e h e č k a

V závěru článku se pak pokusím ozřejmit, že se tyto významové kategorie dají za-nést do schématu, které pracuje se vztahem místa a prostoru k časovým dimenzím mi-nulosti a přítomnosti. Na pozadí emické reflexe vývoje sídliště v posledních třiceti letech se totiž ukazuje, že sociálně vyjednávaná identita narátorů může směřovat,v souladu s koncepty Marušky Svašek, do konceptualizací minulosti a může tak býtčástečným způsobem vyvázaná ze vztahu k současnému místu.

Každá práce vznikající na poli bádání o životě na sídlišti by rovněž měla, tím či onímzpůsobem, pracovat s poznatky, které o československém sídlišti během 70. a 80. let20. století nasbíral tehdejší VÚVA (Výzkumný ústav výstavby a architektury). Mimoprací, jež byly vydány přímo pod hlavičkou této instituce (např. Librová, 1983; Ryšavý,1983), vznikla kolektivní práce vedená Jiřím Musilem – dodnes bohužel hlavní zdrojkvantitativních dat o sídlišti – publikace Lidé a sídliště (Musil, 1985). Slovem „bohu-žel“ se zde nesnažím naznačit, že by šlo o nekvalitní data, spíš chci zdůraznit, že přibádání o sídlišti třeba často vycházet z dnes již více než čtvrtstoletí starých poznatků.Nebudu zde proto reprodukovat nesčetněkrát opakované výsledky z výše zmíněnýchknih. Navíc vyčerpávající souhrn současného i minulého bádání o sídlištích podalv minulém roce Ondřej Špaček (2012a).

ETNOGRAF V „ZA JETÍ“ SÍDLIŠTĚ

Jádro dat, se kterými jsem pracoval, pochází z výzkumu sídliště v pražských Sto-důlkách, přesněji jeho dílčí součásti nesoucí místopisné označení Stodůlky–jih (viz.obrázek 1). Tento obytný soubor byl přes mnohé neduhy tehdejší centrálně plánované

Obr. 1. Sídliště Stodůlky–jih, srpen 2013, zdroj: www.Mapy.cz

výstavby (Oberstein, 1980: 143) dokončen v roce 1983 a jedná se tak o nejstarší prefab -rikovaný obytný soubor na území dnešní Prahy 13, dřívějšího Jihozápadního města.Ve druhé polovině roku 1983 se sem počali stěhovat první obyvatelé a během krátkéchvíle již bylo sídliště v podstatě obydleno. K dnešnímu dni je tak zkoumané sídlištěobydleno již více než třicet let.

Do terénu jsem v roce 2009 vstupoval v podstatě jako insider (Madden, 2010: 19), je-likož jsem ve zkoumané lokalitě vyrůstal a bydlel zde až zhruba do roku 2008. Z tohopro mne mohla plynout mnohá metodologická úskalí. V první řadě to, že bych nemuselbýt schopen zaujmout odstup od emické perspektivy narátorů a aktérů. Jelikož jsemale většinu narátorů neznal, byla moje počáteční role insidera omezena spíše jen na zna-lost prostředí. Díky této znalosti jsem zároveň nepotřeboval žádného gatekeepera (Ham-mersley, Atkinson, 1995: 64-65). V počátku výzkumu jsem používal jako hlavní vý-zkumný prostředek metodu epizodických narativních rozhovorů, ale později jsem dospělk názoru, že je nejvhodnější použít metodu narativních biografických rozhovorů. Prá-vě na pozadí vyprávění o celém životě narátorů se mohla podstata uvažování o životěna sídlišti a jeho změnách vyjevit ve své nejčistší formě (Schutze, 1999), nebo lépe ře-čeno v jejím přirozeném sociálním kontextu (Hájek, Havlík, Nekvapil, 2012: 200). Bio-grafický narativ se totiž do určité míry dá považovat za subjektivní „kroniku“ života(Coffey, Atkinson, 2006: 69). Tato metoda zároveň generuje plno problémů, obzvláštěpak ten, že narátoři mají z takové metody obecně strach, protože ne všichni jsou zvyklíhovořit o svém životě, navíc s cizím člověkem. Když jsem svým budoucím narátorůmpředával informační list s hlavní otázkou pro rozhovor, většinou s rozpaky a obavami od-povídali, že mi jejich vyprávění bude k ničemu, protože na jejich životě není nic zají-mavého a že vlastně ani neví, co by mi pověděli. Jejich obavy se však nepotvrdily.

Pro metodologická východiska výzkumu bylo rovněž velice důležité ustavení způ-sobu přístupu ke kognitivnímu prostředku, díky kterému jsem mohl narativní rozho-vory uskutečnit – lidské paměti. Nejsem zastáncem názoru, že je z vyprávění jedno-duše možné rekonstruovat minulost tak, jak se skutečně stala. Paměť je selektivní a covíc, různé životní zkušenosti během svého života interpretujeme jinak. Lépe řečeno,interpretace minulosti je závislá na současném pohledu – na současných identitách(Gillis, 1994: 3). Tato, dle mého názoru neustálá „reaktualizace“ vztahu k minulosti jeprávě to, co mne z hlediska předkládaného článku zajímá nejvíce. Zajímá mne to, jaknarátoři svůj život na sídlišti kategorizují a jaké významy těmto kategoriím v závislostina jejich dnešním vztahu k místu bydliště připisují. Na pozadí těchto konceptualizací sepak vyjevuje subjektivní vnímání proměn zkoumané lokality za celou dobu její existen-ce. Právě proto, že se na paměť neodmyslitelně váže její kolektivita (Halbwachs, Na-mer, Jaisson, 2009), nahlížím, do jaké míry jsou některé významy, myšlenky či stereo-typy obyvatel sídliště sdílené. Právě sdílení či podobnost vztahu k žitému prostorutotiž poukazuje na to, co by se dalo nazvat sociálně vyjednávanou lokální identitou.

Jádrem mého výzkumu je jedenáct rozhovorů se současnými i bývalými obyvatelisídliště, jejichž jména jsou v této studii pozměněna za účelem anonymizace. Sedmz nich počítám do starší generace, ohraničené datem narození do roku 1965. Zbylí čty-ři narátoři jsou narozeni v 70. a 80. letech a do sídliště se přistěhovali jako děti. V rám-ci analýzy jsem se pokoušel postihnout, jakým způsobem jsou tématizace týkající sesídliště strukturovány (Coffey, Atkinson, 2006: 61). V těchto narativních strukturáchjsem následně hledal hlubší souvislosti vedoucí k ustavení významových kategorií.

Z metodologického hlediska jsem zároveň vycházel z přesvědčení, že psaní etno-

354 Š T Ú D I EŠ T Ú D I E

355M i c h a l L e h e č k a

grafického textu je jak způsobem hledání významových souvislostí, tak jejich repre-zentací (Abu Ghosh, Grygar, Skovajsa, 2012: 9), jež by nebylo možno činit bez etno-grafické imaginace. V souladu s tímto přístupem jsem metody výzkumu rozšířil o zú-častněné a nezúčastněné pozorování.

V jádru tak šlo o velmi rozmanitou kombinaci metodologických aktivit a postupů.Ve chvíli, kdy jsem ještě nezrealizoval všechny rozhovory, jsem souběžně provádělanalýzu těch uskutečněných, přičemž jsem se zároveň často účastnil různých „akcí“ve veřejném prostoru sídliště, ze kterých jsem si dělal průběžně terénní poznámky. Pr-votní obavy z malé vytěžitelnosti dat se brzy rozplynuly. Díky tomu, že jsem byl proaktéry vlastně jejich soukmenovcem, se do mého zorného pole dostala i skrytější spe-cifika života na sídlišti.

Při pohybu v terénu jsem celou lokalitu zkoumal na základě jejich prostorovýchstruktur, abych byl následně schopen lépe pochopit způsoby, jakými prostorově di-menzionální stránku věci pojímají samotní aktéři a narátoři a jakým způsobem se tatostruktura otiskuje do konceptualizací lokality jako místa. Sídliště Stodůlky je malýmobytným souborem prvotně plánovaným pro zhruba 7 650 obyvatel. Skládá se ze se-verní a jižní části, oddělené starou zástavbou. Zkoumaná jižní část (sídliště Stodůl-ky–jih) sestává dohromady z pěti vnitrobloků a čtyř bodových panelových domů (viz.obrázek 1). Hlavní komunikační osy tvoří pěší zóna protínající sídliště od severu k ji-hu a prostor Šostakovičova náměstí, které tvoří hlavní veřejný prostor východo-západ-ně. Prostor náměstí je zakončen spojovacím bodem s centrem města – stanicí metraStodůlky (viz. obrázek 2). Hlavním uzlem, tedy místem, kudy protéká valná většina všíkomunikace (Lynch, 2004: 47), je veřejný prostor před bývalým nákupním střediskemPaprsek. Ze severní strany obytný soubor plynule přechází do staré zástavby původnívesnice. Ze západní strany pak bylo sídliště až do nedávné doby otevřené do polí táh-

Obr. 2. Šostakovičovo náměstí, srpen 2013. Foto: Michal Lehečka

356 Š T Ú D I E

noucích se až k hranicím Hlavního města Prahy. V některých konceptualizacích taksídliště vystupovalo dokonce jako „ne-sídliště“ (Lehečka, 2013: 59), a to z důvodu, žese zde díky staré zástavbě a blízké přírodě obyvatelé necítí jako ve městě. Podobnýchkonceptualizací sídliště si povšiml i Laurent Bazac-Billaud (2000: 64). V obecnější ro-vině o tomto specifiku velkých urbanistických celků hovoří také Van Beckhoven, Bolta Van Kempen (2005: 5). V posledních letech se však okolí sídliště velice dynamickyrozvíjí. Vznikla zde jak nákupní centra, tak další obytné celky neprefabrikovanéhocharakteru. Bezprostřední styk obyvatel s přírodou se tak poněkud oslabil.

Z obecnějšího hlediska jsem vycházel z předpokladu, že se socialisticky koncipova-né projekty panelových sídlišť v posledních více než dvaceti letech značně proměnilya přetransformovaly. Tyto změny se dají rozdělit zhruba do tří dimenzí – politických,ekonomických a společenských změn (Czepczyński, 2008: 112). V prostředí zkouma-né lokality jsou patrné obzvláště poslední dvě. Prostor nákupního centra Paprsek dnesslouží jako místo osazené převážně nočními bary a hernami – plno prvků základní ob-čanské vybavenosti zde absentuje. Z projevů sociální transformace je, mimo jiné, dů-ležité to, že se socioprofesní složení obyvatel stále více přibližuje starší městské zá-stavbě (Špaček, 2012b: 174). Zároveň se pomalu srovnává zajímavě vychýlený věkovýdemografický profil, způsobený počáteční dvougenerační skladbou obyvatel. V prv -ních letech existence zde sídlilo obyvatelstvo, které se demograficky vyznačovalo pře-vahou rodičů ve věku 20–35 let a jejich dětí (Špaček, 2012a: 973). Dalším jevem, kterýzasahuje do všech tří dimenzí transformace, je změna povahy vlastnictví bytů. Původ-ně pouze propůjčené podnikové byty jsou dnes v soukromém vlastnictví. Valná větši-na panelových domů je tak dnes ve správě bytových družstev nebo společenství vlast-níků. V tomto kontextu stojí za zmínku krátká studie analyzující proměny sousedskékomunity na pozadí transformace povahy vlastnictví probíhající po pádu socialismu.Bazac-Billaud (1996) tvrdí, že se sociální vztahy s přechodem k novým formám vlast-nictví mohly zintenzivnit v důsledku vyšší závislosti jednoho vlastníka na druhém.Sídliště dneška je tak z majetkového hlediska do značné míry privátním prostorem,který však v sobě z dob socialismu přenáší zaniklou egalitářskou ambici (Czepczyń ski,2008: 99). Vyprávění o průběhu změn povahy vlastnictví a jejich vlivu na vývoj sociál-ních vazeb tak nabývá často velice svébytného charakteru.

V souladu s výše zmiňovaným jsem si povšiml, že vyprávění o životě na sídlišti para-doxně často směřuje do veřejného prostoru sídliště (Lehečka, 2013: 53–66). Vnitřní sfé-ra panelových domů zůstává poměrně okrajovou formou konceptualizace. Kategorie„sídliště“ pak v podstatě slouží jako prostředek k vymezení vnějších hranic lokality.V různých situacích a kontextech nabývá různého charakteru – někdy znamená celouPrahu 13, někdy je používáno pouze pro lokalitu Stodůlky–jih. Stejně tak je tomu i s mís-topisným názvem Stodůlky, který je rozkolísaný zhruba po celém rozsahu urbanistic-kého celku Jihozápadního města. Tato zvláštní rozkolísanost vyplývá z určité nevyhra-něnosti sídlištního prostoru (Bazac-Billaud, 2000). Zjednodušeně řečeno, co jsoua nejsou Stodůlky, není snadno určitelné. Pozadí k tématizacím veřejného prostoru pakčasto tvoří pojem panelák nebo v prostředí obyvatel Stodůlek velmi běžně používaný po-jem „účko“ (viz. obrázek 3).2 Tyto dvě podobné kategorie ustavují v tomto kontextu zá-

Š T Ú D I E

2 Jak je patrné z obrázku 3 (viz výše), nejde o skutečný U-blok, ale o dva k sobě orientované L-bloky, me-zi kterými se nachází veřejný volnočasový prostor vyplněný zelení a dětskými hřišti. Každý L-blok seskládá zpravidla z pěti obytných jednotek. Obytné jednotky mají dva vchody, jeden do vnitroblokua druhý do takzvaného mezibloku, kde je pozemní komunikace s parkovištěm. I přes tvarovou nesrov-nalost je pojem „účko“ mezi obyvateli zkoumaného sídliště velice rozšířený.

357M i c h a l L e h e č k a

kladní jednotky konceptualizace vnitřních hranic, často velmi explicitně vymezované ob-zvláště mladšími narátory. Nejmenší dimenzionální kategorií je pak byt, soukromá jed-notka, která ve vyprávěních vystupuje někdy až téměř posvátně a v zásadě slouží jakoprostředek vztahu k sousedské komunitě, jež je ustavený na společném vlastnictví domu.

ČT YŘI SÍDLIŠTĚ

Ve vyprávěních narátorů jsem vysledoval jednu zvláštní tendenci, od které se v zá-sadě odvíjí celá další interpretace a argumentace. Narátorské konceptualizace sídlištěje možno členit do zhruba čtyř kategorií, jež v zásadě kopírují časovou linii jeho exis-tence. Jedná se o „prehistorii“ sídliště, která postihuje období před jeho samotnou exis-tencí. Tato sféra poukazuje na snahu aktéra o větší zasazení do svého žitého prostoru.Druhou kategorií je „nehotové“ sídliště, které je charakteristické tím, že se vyznačujeprostorovou prázdnotou, hladkostí a nečitelností. Časově toto období spadá do dobyzabydlování sídliště se všemi jeho neduhy, například v podobě monofunkčnosti způ-sobené absenci prvků občanské vybavenosti (Musil, 2002: 287). Takové sídliště fungo-valo prakticky pouze jako noclehárna. Zároveň toto období vystupuje u většiny nará-torů jako etapa reteritorializace vztahu k domovu. Třetí a čtvrté období vystupují vevyprávěních většinou společně. Jde o „obydlené“ a „opuštěné“ sídliště. „Obydlené“ síd-liště je v narativech plné lidí, událostí a sociálních vztahů. V návaznosti na Musila sedá hovořit o období, kdy byly sociální vazby frekventované, zejména díky zmiňovanédvougenerační skladbě nového obytného celku (Musil, 1985: 62). Z hlediska vztahuk domovu toto období odkazuje ke sféře teritorializace identity. Lokalita ve vyprávě-

Obr. 3. Typický vnitroblok stodůleckého sídliště, stav srpen 2013. Foto: Michal Lehečka

358 Š T Ú D I E

ních vystupuje jako domov. „Opuštěné“ sídliště vystupuje často na pozadí tématizacesídliště „obydleného“, převážně jako kontrastní činitel. V zásadě jde o sídliště dneška– prázdné, opuštěné a nebezpečné. Teritorialita identity jakoby při tématizaci tohotoobdobí slábla.

První dvě kategorie nejsou z hlediska tématu tohoto článku příliš důležité, přesto jealespoň okrajově rozvedu. Konceptualizace „prehistorie“ sídliště se vyskytovala spíšev narativech starších narátorů. Narativní tématizace fungují jako projev „předpoznání“bydliště. Mentální obraz domova tak u těchto narátorů přesahuje jeho existenci. Takjako například u paní Sabiny a pana Václava:

„Támhle jsme prostě u Mlejna (kulturní dům, postavený až v osmdesátých letech,pozn. autora) zahýbali, to byla centrální silnice okolo kostela. To muselo bejt léto,obilí, tady prostě, zlatý lány všude (...)“3

„(...) no a tady, kde je teď náš dům, tak stál původně kravín, to jsem se doslech od li-dí ze starejch Stodůlek. Pole, pak kravín, nic víc, až do Řeporyj.“4

Narátoři, kteří období před existencí sídliště tématizovali, se tak do určité míry sna-žili zesílit a zdůraznit svůj vztah k bydlišti právě tím, že zvýznamňovali i období předjeho existencí. Jinými slovy, tato kategorie funguje jako sféra důrazu na prostorovouteritorializovanost domova. Z hlediska narátorů jde vlastně o senzační informace s ro-mantickým nádechem, jež si někteří lidé již nemohou pamatovat.

„Nehotové“ sídliště vystupuje v narativech z prostorového hlediska jako prázdné,hladké a nečitelné. Pojímá totiž dobu těsně po nastěhování, kdy na sídlišti nebyly do-končeny prvky občanské vybavenosti a nedokonalá byla rovněž komunikační infra-struktura (srov. Temelová, Dvořáková, Slezáková, 2010: 105).5 Pokud je sídlišti připi-sována nějaká vlastnost, jde o špinavost, izolovanost a nefunkčnost. Slovní spojení, ježnejlépe charakterizují toto období, jsou obraty ve smyslu „nebylo tu nic“6 či „žádnýchodníky skoro,... samá hlína“.7 Z hlediska vztahu k lokalitě lze toto období charakte-rizovat jako etapu počátků reteritorializace starších narátorů, tedy dobu usazování sea nabývání vztahu k nové lokalitě (Svašek 2002: 506). U mladších narátorů jde spíše oobdobí teritorializace. Ve vyprávění vystupuje vše jako nové a poměrně obtížné. Ob-zvláště u mladších narátorů se k tomuto jevu přidává ještě nádech divokosti, tak jakonapříklad u Samuela:

„Pak si pamatuju, že byla hrozná pruda dojíždět někam do školky, někam, kýho ďa-sa, na Santošku, to spojení přes Kotlářku. Nebyly tu chodníky, chodilo se blátem a by-la to opravdu pruda. To cestování byla hrozná pruda jen chvíli, pak už byly chodníkya spojení lepší.“8

Ve většině narativů se však následně objeví jakýsi bod zlomu ve formě zabydlení sena sídlišti, většinou charakterizovaný tématizacemi typu: „tak jsme se tu zabydleli“9

nebo„začali jsme na těch přátelských vazbách pracovat“.10 „Nehotové“ sídliště tak vevyprávění funguje v podstatě jako můstek vedoucí k hlavnímu tělu konceptualizaceživota na sídlišti. Po vyprávění o počátečních problémech tehdy nového obytného cel-

Š T Ú D I E

3 Sabina, 50 let, rozhovor uskutečněný v Praze 15. 1. 2013.4 Václav, 56 let, neformální rozhovor uskutečněný v Praze 16. 7. 2011.5 Srov. Temelová, Dvořáková, Slezáková, 2010: 105. Obyvatelé pražského sídliště Háje konceptualizovali

první léta po nastěhování velice podobně.6 Samuel, 33 let, rozhovor uskutečněný v Praze 25. 12. 2012.7 Štěpán, 35 let, rozhovor uskutečněný v Praze 6. 1. 2013.8 Samuel, 33 let, rozhovor  uskutečněný v Praze 25. 12. 2012.9 Alžběta, 55 let, rozhovor uskutečněný v Praze 13. 12. 2012.10 Jaroslava, 51 let, rozhovor uskutečněný v Mukařově  8. 4. 2010.

359M i c h a l L e h e č k a

ku se do centra zájmu dostane sídliště, které vystupuje jako domov v pravém slovasmyslu.

Následující dvě kategorie, „obydlené“ a „opuštěné“ sídliště, uvádím společně, proto-že ve vyprávěních narátorů často vystupují dohromady a v logické návaznosti. „Obyd-lené“ sídliště v sobě nese něco z pojetí „imagined community“ (Anderson, 1998). Nenítotiž vůbec jasné, jestli konceptualizace nevyjadřují dnešní představu o kolektivně vy-bájené existenci lidí na sídlišti. Jde o období vzájemnosti a plnosti sídliště, jak co se týče sociálních vztahů a aktivit, tak v oblasti naplnění lidmi. Jedná se o silně neohra-ničené období, které vychází z „nehotového“ sídliště, aby se následně plynule pře-transformovalo do sídliště „opuštěného“. „Opuštěné“ sídliště je sice sídlištěm několikaposledních let, v první řadě však vystupuje jako sídliště dneška. Mezi „obydleným“a „opuštěným“ sídlištěm se rozvíjí velice dynamický vztah, který by se dal charakteri-zovat dvojčlennou opozicí prázdný/plný. Plnost sídliště je konstituována napříkladprávě již výše zmiňovanými sociálními vazbami v blízkém okolí. Se stárnutím sídlištěpak mizí sociální vazby a děti ve veřejném prostoru jako častý prostředek konstitucetěchto vazeb (což je silněji tématizováno u žen). Na opozici prázdný/plný se tak vážedalší protiklad, a to starý/mladý. Mladost starších obyvatel zde vystupuje ve své plnos-ti, na zestárnutí je navázáno vyklizení veřejného prostoru. Za všechny zde uvedu té-matizaci paní Sabiny:

„je to všechno opuštěný … to sídliště prostě stárne a ty výměny těch lidí asi prostě ne-jsou takový, jako když sem prostě přišli všichni mladý.“11

Tendenci ke schematizaci těchto dvou kategorií do opozice prázdný/plný však vy-kazují i mladší narátoři. Místo „plné“ kamarádů a dětských her v jejich vyprávěních na-hrazuje „prázdný“ prostor, místo pro bezdomovce, místo latentního strachu z jiného,často spojeného s obavami z vlivu sídliště na dospívání jejich dětí. „Opuštěné“ sídlištěnavozuje dojem stigmatizované lokality (Wacquant, 2008: 169), jejíž charakter se bě-hem posledních let razantně změnil k horšímu. Charakteristik prázdnosti a plnosti takdokonce nabývají prvky základní občanské vybavenosti. V první řadě jsou ale vždyzmiňovány oslabené sociální vazby a aktivity, jejichž dnešní stav je převážně charak-terizován v negativním světle, tak jako například u mladší narátorky Lindy:

„Dolu na parkoviště taky jezdívaly kolotoče, takže tam jsme taky chodili, lyžovalijsme tam, bobovali. Led si tam taky dělali, vidíš, tohle mi přijde, že už tam dneskajako vůbec není. Úplně to jako vymizelo.“12

Právě v situaci vymezování vztahu k lokalitě sídlení jde dle mého názoru o velice za-jímavý fenomén. Narátoři samozřejmě používají různé narativní strategie, v jádru všakodkrývají – až na drobné výjimky – velice podobný mechanismus ustavování vztahuk lokalitě a lokální komunitě. Jak jsem výše zmiňoval, a vyplývá to i ze vzpomínkové-ho charakteru rozhovorů, centrem vyprávění a konceptualizací se stává sídliště „obyd-lené“, tedy to, kdy zde starší narátoři vychovávali děti spolu s ostatními obyvateli po-dobného socioprofesního a hlavně věkového profilu. Mladší narátoři pak jsou právědětmi, jež v tomto svébytném prostoru – plném vrstevníků – vyrůstaly a které se v tom-to prostředí do určité míry formovaly. V zásadě teritorializovaný vztah k domovu usta-vovaný prostřednictvím „obydleného“ sídliště jako by při vyprávění o sídlišti dneškaponěkud oslaboval.

Období „obydleného“ sídliště tak mezi ostatními etapami vyčnívá svojí plností. Ostat-

11 Sabina, 50 let, rozhovor uskutečněný v Praze 15. 1. 2013.12 Linda, 32 let, rozhovor uskutečněný v Praze 11. 10. 2012.

360 Š T Ú D I E

ní období oproti němu v konceptualizacích vystupují jako v podstatě prázdná. V dů-sledku se tak zdá, jako by šlo o více různých sídlišť, i když předmětem je sídliště jedno.Současné sídliště nabývá v teoretickém smyslu charakteristik spíše prostorových nežmístních. Funguje v podstatě pouze jako prostorová struktura (Lynch, 2004: 8), bez ně-jakého hlubšího sociálního rozměru. Pokud se o sídlišti hovoří jako o místu ve skuteč-ně významové rovině, je to často činěno právě na základě konceptualizace minulosti.

SEMI-DETERITORIALIZOVANÁ IDENTITA

Postupné oslabování vazeb, spojené často s vyšší mírou samostatnosti jednotlivýchrodin (Musil, 1985) a odrůstáním první a nejsilnější generace dětí, je v případě sídlištěStodůlky ještě podpořené tím, že se toto období nabytí samostatnosti střetlo s trans-formačními procesy po roce 1989 (Maier, 2003: 655–656). Tyto dva faktory zakládajív rámci narativů zvláštní tendenci vidět předchozí „plné“ období jako zlatý věk sídliš-tě. V sociálním ohledu se tak většina narátorů vztahuje právě k tomuto neohraničené-mu období. Současná lokalita je pak konceptualizována spíše prostorově, bez aktuál-ních vztahů.

V těchto případech (nebudu zde citovat všechny, neboť to rozsah tohoto příspěvkunedovoluje, ani nevyžaduje) se tak dle mého názoru jedná o sociálně vyjednávanývztah k místu bydliště, který nazývám semi-deteritorializovanou identitou. Vztahk domovu se zčásti konstituuje na základě vztahu k současnému prostoru a je tedy te-ritorializovaný (Svašek, 2002: 501). V sociálním ohledu se však sídliště jako místoutváří převážně na základě vzpomínek na minulost. Jde tedy o mentální obraz místa,které fakticky neexistuje, vztah k němu je tedy deteritorializovaný (Svašek, 2002: 499).Tento ambivalentní stav je právě zmiňovanou semi-deteritorializovanou povahou vzta-hu k domovu. Sídliště minulosti (tedy to „obydlené“) si narátoři uchovávají jen vesvých vzpomínkách a v zásadě tak není jasné, do jaké míry nejde pouze o neopodstat-něnou idealizaci založenou na prostém faktu, že se narátoři ve vzpomínkách vrací dodob mladosti či dětství. Ve chvíli, kdy se do tématizace dostane minulost, dávají nará-toři současnému „prázdnému“ sídlišti alespoň na chvíli zakusit „plné“ okamžiky „sta-rých časů“. K tomuto fenoménu si dovolím připojit pár citací, jelikož je pro celkové pochopení mých závěrů považuji za naprosto nezbytné. Jako první uvedu úryvek z vy-právění paní Alžběty:

„Člověk z toho vypadne a teď, jak ty děti stárly, tak to tady nějak utichlo, to sídliště.Tak nějak vyrostlo a rozuteklo se a už tady není slyšet žádný dětský smích. I ty krámyvšechny se tak nějak... se zrušily. Takže teď jdu akorát nakoupit a nic … Jinak se mitu ale vlastně líbí. Jednak je tady docela hezký vzduch, čistý. Navíc si myslím, že tosídliště není ošklivé, že je i docela jako dostupné i metrem i autobusy tady jezdí. Všu-de se člověk dostane docela dobře, protože v centru je za chvilku. Myslím si, že je pro-stě hezký to sídliště. Mně se tady vždycky docela líbilo, jedna kamarádka z města ří-kala, že by tady v životě nebyla. Já tu byla docela spokojená, sice ze začátku se semšpatně dojíždělo, než bylo metro. Nedovedu si představit, že bych byla někde v cent-ru s dětmi, pro děti to tady bylo docela dobré. Chodili jsme na procházky, ale na ví-kendy jsme stejně hlavně jezdili na Jih.“13

Paní Alžběta tématizuje zvláštní vztah k místu ustavovaný prostorově v současnos-

Š T Ú D I E

13 Alžběta, 55 let, rozhovor  uskutečněný v Praze 13. 12. 2012.

361M i c h a l L e h e č k a

ti, jakmile ale začne zmiňovat nějaké sociální vazby, ihned se tématizace stočí k sídliš-ti minulosti. Současná spokojenost, ustavovaná na základě přírodních a prostorovýchcharakteristik, stojí v kontrastu se zaniklými kvalitami týkajícími se plnosti života mat-ky v době vyrůstání jejích dětí. Právě aspekt mateřství stojí v centru konceptualizace.Období mladosti paní Alžběty je rovněž obdobím plnosti jejího sociálního vyžití, z to-hoto hlediska se jeví její vztah k domovu jako semi-deteritorializovaný.

Velmi silný – ale zároveň ambivalentní – vztah k sídlišti projevil jeden z mladších na-rátorů, Štěpán:

„V podstatě díky sídlišti tady mám i rodinu a usadil jsem se tady a bydlim tady rád.Moc se mi tu ale v tuhle chvíli nelíbí. Jako, s nostalgií vzpomínám na starší časy síd-liště. Ani ne tak kvůli dětem, ale přijde mi, což je logický, že tady klesá životní úro-veň. Ty lidi, co mají možnosti jít pryč, tak jsou pryč a je tady čím dál tím víc lidí, co jetu v nájmu.“14

„(…) ale jako v tuhle chvíli, když tady vidím jako život, na tom sídlišti, jako úplněnadšenej z toho, že tady budou pravděpodobně vyrůstat moje děti, nejsem.“15

Štěpán, v průběhu celého svého vyprávění neustále odkazoval k plnosti vyžití ve svémmládí, celý vývoj sídliště po dobu jeho existence v zásadě pojímá ve smyslu úpadku.Sídliště je pro Štěpána, jak přiznal na jiném místě rozhovoru, domovem. Z hlediska sou-časnosti však jde spíše o vztah k pouhé lokalitě, která nabývá charakteru prostoru. Sou-časný vztah k domovu lze tedy rovněž považovat za semi-deteritorializovaný.

Samuel, jeden z mladších narátorů, svůj vztah k místu utváří rovněž na dnes jižv podstatě zaniklých sociálních vazbách. Plný svět mládí je u něj postupně nahrazentéměř prázdným a anonymním světem současného sídliště. Narátor zde explicitně té-matizuje nedostatek v podobě absence sociálních vazeb v prostředí dnešního sídliště,které v zásadě pojímá jako prostor. Dnešní lokalita tak vystupuje jako prázdný a ne-bezpečný prostor, zaniklé sociální vazby jsou tím, co vytváří Samuelův vztah k domo-vu jako místu. Semi-deteritorializovaný vztah k domovu je zde jasně patrný:

„(…) tenkrát si museli ty lidi... neměli všichni dvě auta, neměli peníze na hlídání,nebylo stopadesát kroužků ve školách. Lidi si pomohli věcma typu ,hlídaj se děcka‘z okna, i když nejsou tvoje. Tehdy jsme s jednou rodinou z domu jezdili i na dovole-nou, byli jsme třikrát. Problémy tady najdeme, ale to se nedá přičítat tomu sídlišti,z mýho pohledu. Obhajoba pro anonymitu (dnešní, pozn. autora) je následující, po-kud bych si měl s každým, koho potkám v baráku a okolo, podat ruku a pozdravit ho,tak přijdu do práce o hodinu později. Což chápu, ale je to cesta do pekel, z mýho po-hledu, protože při návratu nemáš jít koupit ty rohlíky do Tesca, ale k nějakému lo-kálnímu prodavači, u kterého si můžeš postěžovat na to, co tě pálí.“16

„Existuje tu koridor, kdy já díky tomu, jak to tady vypadá, tak já skloním hlavu, kdyžvystupuju z metra a s tou skloněnou hlavou dojdu tady k baráku a tam ji zase zved-nu a cejtim se, že jsem prošel nebezpečnou zónou. Já se zkrátka snažím přivřít očinad tím, co vidim, co se mi nelíbí.“17

Nerad bych navodil dojem, že všichni narátoři konceptualizují svůj vztah k sídlišti stej-ně. Jelikož jsem během rozhovorů komunikoval s velice rozdílnými lidmi, jak co se tý-če socioprofesního profilu, tak věkového profilu, setkal jsem se i s několika poněkud od-lišnými konceptualizacemi. Za všechny uvedu konceptualizaci pana Stanislava, který je

14 Štěpán, 35 let, rozhovor uskutečněný v Praze 6. 1. 2013.15 Štěpán, 35 let, rozhovor uskutečněný v Praze 6. 1. 2013.16 Samuel, 33 let, rozhovor uskutečněný v Praze 25. 12. 2012.17 Samuel, 33 let, rozhovor uskutečněný v Praze 25. 12. 2012.

362 Š T Ú D I E

o mnoho starší než ostatní narátoři. Jeho konceptualizace nabývaly odlišného charak-teru zejména proto, že se na sídliště nastěhoval ve věku, kdy jeho děti byly již dospěléa samostatné. Jeho vztah k místu se konstituuje na základě vztahu k bytu, potažmo by-tovému družstvu panelového domu, jehož je předsedou. Tím, že si neustále skrze svo-ji práci zpředmětňuje komunitu obyvatel domu, jeho narativní tématizace nějaký odklonk minulosti vůbec nevykazují. Pan Stanislav žije převážně přítomností bytového druž-stva a živě plánuje a rozmýšlí jak dál postupovat, i když je mu dnes již více než osmde-sát let. Sídliště se tak pro něj v zásadě nikdy nestalo ani „prázdným“ ani „plným“:

„(…) s tím jsem měl problémy, mám tady několik přátel, možná, že nás svedly spo-lečné zájmy péče o barák, tady v Klukovický (ulice na sídlišti, pozn. autora) se známa s Jinonickejma (čtvrť nedaleko Stodůlek, pozn. autora) se znám. Ani nebyly k to-mu, nějak bych řekl, vhodný okamžiky. V baráku se znám, a to nemyslím lidi, se kte-rými spolupracuji, ale i lidi ještě z doby, kdy jsem pracoval, protože tady byli všichnilidi vlastně z kšeftu, plno z nich jsem znal. Nějak… i když jsme se znali, tak jsem ne-měl... asi můj nedostatek, vlastně ani manželky, protože my jsme po známostechvlastně nikdy netoužili.“18

Blízké sociální vztahy totiž pan Stanislav nepovažuje za nezbytné. Jeho projekcevztahu k bydlišti se neustále vrací ke „společným zájmům péče o barák“. Místo bydliš-tě je tak pro zmiňovaného narátora místem péče a starosti o bydlení a jeho identita tím,že je neustále zpředmětňována materiální starostí, zůstává v této dimenzi teritorializo-vaná, jelikož je jeho hlavní sférou sociální interakce v lokalitě.

Případ pana Stanislava však nic nemění na tom, že převážná většina ostatních nará-torů pracovala se svým domovem na základě výše zmiňovaného semi-deteritorializo-vaného vztahu k domovu. V následujících několika odstavcích se pokusím nastínit obec-nější závěry, jež z těchto, dle mého názoru velice zajímavých zjištění mohou vyplývat.

ZÁVĚR: MEZI PROSTOREM SOUČASNOSTI A MÍSTEM MINULOSTI

Právě semi-deteritorializovaný charakter vztahu k místu bydliště mne přivedl k vy-světlení, které se pokouší srozumitelně a smysluplně usouvztažnit koncepty s daty,která jsem měl možnost během výzkumu interpretovat.

Co lze na základě předvedených zjištění o zkoumané lokalitě, sídlišti Stodůlky–jih,říci? Prostor sídliště dává ve chvíli, kdy do sebe pojímá nějaké významy, vzniknoutidentitě místa ve smyslu rozpoznatelnosti a čitelnosti, jinými slovy nabývá jasné struk-tury. Tento mentální obraz se může v jednotlivých narativech různit (Lynch, 2004:130). Z obecného hlediska je však sídliště značným způsobem otištěno do toho, jakýmzpůsobem o svém žitém prostoru jednotliví obyvatelé uvažují a hovoří. Čtyři časověohraničené kategorie sídliště („prehistorie“, „nehotové“, „obydlené“ a „opuštěné“) pakzakládají vztah mezi minulostí a současností, ten se při bližším prozkoumání ukážebýt daleko mnohovrstevnatější a hlubší. Ve vztahu k pojmům místa a prostoru lze to-tiž jednotlivé konceptualizace zahrnout do čtyř dalších dimenzí, které připisují místua prostoru ještě právě časovou dimenzi. Tyto dynamické vztahy jsem se pro větší sro-zumitelnost následujícího textu pokusil převést do schématu (viz obrázek 4).

První dvě dimenze se v tomto kontextu váží k minulosti. Jde o prostor minulostia místo minulosti. Prostor minulosti je skutečnou strukturální lokalitou, jde tak spíše

Š T Ú D I E

18 Stanislav, 80 let, rozhovor uskutečněný v Praze18. 3. 2013.

363M i c h a l L e h e č k a

19 Srov. Pauknerová, Gibas, 2011. Autoři předvedli mechanismy reaktualizace a kontextualizace  na poli an-tropologie krajiny, a to na příkladu umístění archeologických památek v prostředí pražského metra.

o prostorové uspořádání, a to jakým způsobem kategorizace tehdejšího prostoru skrzenarativní tématizace probíhá. Tento rastr však zároveň dává vzniknout místu minulos-ti, které už na rozdíl od zmiňovaného prostoru nese různé sociální významy. Vzpo-mínky udělují původně neosobnímu prostoru, tak příznačně charakterizovanému slo-vem „nic“, životadárnou náplň. Do prostoru vstupují lidé, sociální vztahy, událostia jistě také nemalá míra idealizace minulých časů. Místo minulosti je tak navýsost ži-voucím mentálním obrazem postihujícím nemalou a z hlediska osobního vývoje důle-žitou etapu života narátorů. Místo minulosti, tedy kategorie „obydleného“ sídliště jev podstatě místem paměti (Nora, 1998), které má tendenci se bránit historickémuuchopení. Doba, která na časové přímce vystihuje zmiňovanou kategorii „obydleného“sídliště, je atakována současným oficiálním nahlížením tehdejší doby. Mezi těmitodvěma pohledy je vidět poměrně značný nesoulad. Sídliště je tak z narátorské per -spektivy živoucí vzpomínkou na minulost (Novotná, 2010), i když do určité míry pře-transformovanou a reaktualizovanou.19 Z hlediska oficiálního zpracování je však síd-

Obr. 4. Schéma vztahu místa a prostoru k časovým dimenzím minulosti a současnosti

364 Š T Ú D I E

liště spíše symbolem sociálního inženýrství a společenské kontroly (Novotná, 2010:131).

Další dvě dimenze jsem nazval prostorem současnosti a místem současnosti. V těch -to dvou sférách se vyjevuje aktuální vztah narátorů k lokalitě sídliště. V zásadě tak ty-to sféry odkazují právě k reaktualizaci vztahu aktéra ke svému domovu. Reaktualizaceje založena na procesu zpřítomňování minulých událostí a souběžným porovnávánímtěchto vzpomínek se současnou perspektivou. Tato kombinace způsobuje, že je pros -tor současnosti strukturou, která představuje sídliště jako radikálně jiné místo, než jakvystupuje ve vzpomínkách. Jde o místo, které se vyprázdnilo. Stává se z něj prostor,jenž je opuštěnější a kvůli vývoji posledních více než dvaceti let i značně pozměněný.Pojem, který charakter tohoto stavu asi nejlépe vystihuje, je ne-místo (Augé, 1996). Ne-místo nenutí svoje uživatele k tomu, aby nějakým způsobem interagovali a slouží čistějako komunikace, jako nereflektovaný prostředek každodennosti. Ne-místo se nevy -značuje absencí lidí, naopak, lidé zde jsou, jsou zde však v zásadě každý za sebe. Přes -to však zaujímá důležitou roli v procesu ustavování sociálně vyjednávané lokální iden-tity, i když reaktualizace vztahu k domovu v tomto případě probíhá spíše v negativníchcharakteristikách.

To mne přivádí k místu současnosti, které je koncovým bodem celého schématu, jementálním obrazem (nebo odrazem) všech zbylých tří dimenzí dohromady, je metou,odkud jsou všechny ostatní dimenze vnímání sídliště na bázi místa a prostoru nahlí-ženy. Místo současnosti je stavem, ve kterém narátoři nahlížejí svoje současné životya zasazují je do kontextu minulosti (prostor a hlavně místo minulosti). Zároveň na ten-to mentální obraz působí i prostor současnosti, jenž do určité míry funguje jako regu-lativ vzpomínek, ve smyslu uvědomění si výsledku procesů společenských, politic-kých i ekonomických změn a toho, jak se tyto změny, ať už skrytě či otevřeně, otisklydo života v bydlišti narátorů. Jedním z důležitých vlivů prostoru současnosti na místosoučasnosti je rovněž rozměr habitualizace (Berger, Luckmann, 1999: 56) – zvyklostina místo, který je procesuálně založen někde v minulosti. V současnosti se ale v nara-tivech v první řadě projevuje jako vztah (ambivalentní) k současnému prostoru síd -liště:

„Abych řekl pravdu tak ano. Cítím se tu doma, protože nic jinýho nemám, i když jsemna tý Mrázovce byl spokojenej, třeba i proto, že jsem měl garáž.“20

Vztahování se k současnému sídlišti v podstatě generuje čistě teritorializovanouidentitu, ukotvenou právě ve zvyku a známosti místa. Narátoři prokazují jasnou zna-lost místopisu a zasazují jej do aktuálního kontextu, skrze to, že popisují jeho struktu-rální proměny. Pokud však popisují současné sociální vazby, činí tak velmi neosobněa v negativním smyslu (bezdomovci, strach, herny), i když si uvědomují, že jde o obec-nější problém netýkající se pouze sídliště. Pozitivní sociální vazby směřují spíše do mi-nulosti, lépe řečeno do sféry místa minulosti, které funguje jako svého druhu mentál-ní útočiště, jež v důsledku může nabízet i útěchu ve smyslu „není to tu ještě tak zlé“.Místo minulosti je prostředkem, který naplňuje „narativní životy“ zkoumaných obyva-tel. Tím nemá být řečeno, že by naplňovalo i jejich skutečné životy, snažím se jen po-ukázat na to, jak narativní charakter rozhovoru v diskursu života na sídlišti do určitémíry ovlivňuje tématizace jednotlivých narátorů. Tím, že je vztah k domovu vyjedná-ván vztahováním se k místu minulosti, nabývá současný vztah ke Stodůlkám jako mís-tu již výše rozpracované semi-deteritorializované povahy. Vztah k místu je činěn na zá-

Š T Ú D I E

20 Stanislav, 80 let, rozhovor uskutečněný v Praze 18. 3. 2013.

kladě vzpomínání na minulé události. Současná lokální komunita pak ve chvíli témati-zace sociálních vazeb ustupuje do pozadí, neboť se svojí „prázdnotou“ nemůže obstátpřed „plnými“ časy místa minulosti. Plné sídliště minulosti je sídlištěm daleko více nežsídliště současné, jemuž jsou mimo prostorových a přírodních kvalit připisovány spíšejen místní negativa. Současný domov zároveň funguje spíše jako prostředek zvykua jistoty. K těmto dvěma charakteristikám se u starších narátorů přidávají ještě obavyz přestěhování.

Současný vztah většiny narátorů k domovu tak nabývá velice vrstevnatého charak-teru. Tím, že se v rámci narativu snažili pojmout svůj život na sídlišti co nejvíce ucele-ně, tak z antropologického hlediska odkryli dle mého názoru zajímavý neuvědomělýsystém zasazení sebe sama do třiceti let života sídliště. Na první pohled ambivalentnívztah mezi místem minulosti a prostorem současnosti však při bližším zkoumání dávásmysl. Ukazuje totiž, že vztah k místu je sice neustále reaktualizován, avšak jádro to-hoto vztahu tvoří vždy vzpomínky, u kterých nemá žádnou vědeckou cenu rozhodo-vat, zda jsou fakticky správné či ne (Connerton, 1998). Vzpomínka na „plné“ sídlištěminulosti tak funguje jako vehiculum, jež do značné míry udržuje vztah k lokalitěv pozitivních mezích. Zažívání současného sídliště pak utvrzuje tento vztah struktu-rálně, prostorově. Ukazuje se tak, že tyto dvě dimenze bez sebe nemohou fungovata že jsou integrální součástí uvažování většiny narátorů. Semi-deteritorializovaný cha-rakter vztahu k domovu tak není ničím negativním, ale spíše něčím naprosto běžnýma přirozeným.

365M i c h a l L e h e č k a

LITERATURA

Abu Ghosh, Y., Grygar, J., Skovajsa, M. (2007).Zaostřeno na etnografický výzkum. Úvo-dem k monotematickému číslu „Sociálníantropologie v postsocialismu“. Sociologic-ký časopis, 43(1), 6–12.

Anderson, B. R. (1991). Imagined communi-ties: Reflections on the Origin and Spread ofNationalism. Rev. ed. London: Verso.

Augé, M. (1996). Ne-místa: Úvod do antropo-logie supermodernosti. In: F. Mayer, A.Bensa, V. Hubinger (Eds.), Cahiers du Cef-res, No. 10: Město (s. 96–104). Praha: Ústavpro výzkum ve společenských vědách.

Barvíková, J. (2010). Jak se žije na JižnímMěstě z pohledu „Husákových dětí“. So-ciální studia, 7(3), 59–78.

Bazac-Billaud, L. (1996). Sociální dopad priva-tizace bytů, příklad Prahy 13. In: A. Oliver(Ed.), Cahiers du Cefres, No. 11: Původnía noví vlastníci (s.138–144). Praha: Ústavpro výzkum ve společenských vědách.

Bazac-Billaud, L. (2000). Jihozápadní město,Praha 13, Lužiny: Několik zamyšlení nadzásadní otázkou pojmenování nevyhraně-

ného prostoru. In: L. Bazac-Billaud, Z.Uherek (Eds.), Cahiers du Cefres, No. 18:Slova města (s. 51-72). Praha: CEFRES.

Bensa, A., Hubinger, V. (Eds.) (1996) Cahiersdu Cefres, No. 10: Město (s. 96–104). Praha:Ústav pro výzkum ve společenských vě-dách.

Beňušková, Z. (2009). Život na panelovýchsídliskách v priestore Bratislava – Viedeň.In: Ethnologia Europae Centralis 9. Časopispro národopis střední Evropy (s. 71–80).Brno – Cieszyn – Praha.

Berger, P. L., Luckmann, T. (1999). Sociálníkonstrukce reality: pojednání o sociologiivědění. Brno: Centrum pro studium demo-kracie a kultury.

Brubaker, R., Cooper, F. (2000). Beyond ‘Iden-tity’. Theory and Society, 29, 1–47.

Coffey, A., Atkinson, P. (2006). Making Senseof Qualitative Data: Complementary Re-search Strategies. Thousand Oaks: SagePub lications.

Connerton, P. (1989). How Societies Remember.Cambridge: Cambridge University Press.

366 Š T Ú D I E

Czepczyński, M. (2008). Cultural Landscapesof Post-socialist Cities: Representation of Po-wers and Needs. Aldershot: Ashgate.

De Certeau, M. (1984). Practices of Everyday Li-fe. Berkeley: University of California Press.

Gibas, P., Pauknerová, K. (2011). Mezi dávnouminulostí, utopickou budoucností a přelé-tavou přítomností: Archeologické památkya čas v pražském metru. In: B. Vacková, L.Galčanová, S. Ferenčuhová (Eds.), Třetíměsto (s. 43–64). Červený Kostelec.

Gillis, J. (1994). Memory and Identity: TheHistory of a Relationship. In: Commemora-tions: The Politics of National Identity(s. 3–27). Princeton: Princeton UniversityPress.

Hájek, M., Havlík, M., Nekvapil, J. (2012). Na-rativní analýza v sociologickém výzkumu:přístupy a jednotící rámec. Sociologický ča-sopis, 48(2), 199–223.

Halbwachs, M., Namer, G., Jaisson, M. (2009).Kolektivní paměť. Praha: Slon.

Hammersley, M., Atkinson, P. (1995). Ethno-graphy: Principles in Practice, ResearchMethods, Sociological Theory, Ethnogra -phy, London: Routledge.

Hirsch, E. (1995). Landscape: Between Placeand Space. In: E. Hirsch, M. O´Hanlon, TheAnthropology of Landscape: Perspectives onPlace and Space (s. 1–30). Oxford: Claren-don Press.

Horská, P., Maur, E., Musil, J. (2002). Zrod vel-koměsta: urbanizace českých zemí a Evropa(s. 237–297). Praha: Paseka.

Hubatová-Vacková, L., Říha, C. (Eds.) (2007).Husákovo 3+1: Bytová kultura 70. let. Pra-ha: VŠUP.

Janto, J. (2012). Sociálne vzťahy na mestskomsídlisku. Folia Ethnographica, 46(2), 183-201.

Librová, H. (1983). Volný čas obyvatel sídliště.Praha: VÚVA.

Lehečka, M. (2013). Faraonci: Místo prostora lokální identita obyvatel sídliště Stodůl-ky. Praha: FHS UK.

Lynch, K. (2004). Obraz města. Praha: BovaPolygon.

Mácha, P. (2010). Krajina antropologie a antro-pologie krajiny. Český lid, 97(3), 225–245.

Madden, R. (2010). Being Ethnographic: A Gui-de to the Theory and Practice of Ethnograp-hy. London: SAGE.

Maier, K. (2003): Sídliště: Multikriteriální ana-lýza jako součást přípravy k jeho řešení. So-ciologický časopis, 39(5), 653–666.

Musil, J., a kol. (1985). Lidé a sídliště. Praha:Svoboda.

Musil, J. (2002). Urbanizace českých zemía socialismus. In: Horská, P., Musil, J.,Maur, E., Zrod velkoměsta: urbanizace čes -kých zemí a Evropa (s. 237–297). Praha: Pa-seka.

Nora, P. (1998). Mezi pamětí a historií: proble-matika míst. In: F. Mayer (Ed.), Cahiers duCefres, No. 13: Politika paměti (s. 7–33).Praha: Ústav pro výzkum ve společenskýchvědách.

Novotná, B. (2010). Panelák jako symbol a mís -to paměti. Sociální studia, 7(3), 127–131.

Oberstein, I. (1980). Urbanistická kompoziceJihozápadního Města. Disertační práce,Praha: ČVUT.

Ouředníček, M., Temelová, J. (2012). Sociálníproměny pražských čtvrtí. Praha: Academia.

Rappaport, N., Dawson, A. (1998). Migrants ofIdentity: Perceptions of „Home“ in a Worldof Movement. Oxford: Berg.

Ryšavý, Z. (1983). Nové obytné soubory v ČSR:Geograficko-demografický rozbor sídlišťa jejich typologie. Sv. 1, Praha: Výzkumnýústav výstavby a architektury.

Schutze, F. (1999). Narativní interview ve stu-diích interakčního pole. Biograf (20), 36odst. Dostupné na adrese: http://www.bio-graf.org/clanek.php?clanek=2003.

Svašek, M. (2002). Narratives of “Home” and“Homeland”: The Symbolic Constructionand Appropriation of The Sudeten GermanHeimat. Identities: Global Studies in Cultu-re and Power, 9, 495–518.

Špaček, O. (2012a). Česká panelová sídliště:Faktory stability a budoucího vývoje. Socio-logický časopis, 48(5), 965–988.

Špaček, O. (2012b). Proměny sousedství v praž -ských lokalitách. In: M. Ouředníček, J. Te-melová (Eds.), Sociální proměny pražskýchčtvrtí (s. 157–176). Praha: Academia.

Tmelová, J., Dvořáková, N., Slezáková, A.(2010). Rezidenční spokojenost seniorův proměňujících se čtvrtích Prahy. Sociálnístudia, 7(3), 95–113.

Vacková, L., Říha, C. (Eds.) (2007). Husákovo3+1: Bytová kultura 70. let (s. 39–56). Pra-ha: VŠUP.

367M i c h a l L e h e č k a

Van Beckhoven, E., Bolt, G., Van Kempen, R.(2005). Theories of Neighbourhood Chan-ge and Neighbourhood Decline: Their Sig-nificance for Post-WWII Large HousingEstates. ENHR – Conference “Housing in Eu-rope: New Challenges and Innovations inTommorows’s Cities”, Reykjavik, získaný10. 4. 2013 z http://neighbourhoodchan-ge.ca /wp-content/uploads/2011/06/van-

Kempen-2005-Theories-of-Neighbourho-od-Change_ENHR.pdf  

Wacquant, L. (2008). Urban Outcasts: A Com-parative Sociology of Advanced Marginali-ty. Cambridge: Polity.

Zadražilová, L. (2007). Domov na sídlišti: mý-tus nebo realita? In: L. Rubatová-Vacková,C. Říha (Eds.), Husákovo 3+1: Bytová kul-tura 70. let (s. 39–56). Praha: VŠUP.

O AUTOROVI

MICHAL LEHEČKA (*1985, Praha) – vystudoval magisterský obor Obecná antropolo-gie na Fakultě humanitních studií Univerzity Karlovy v Praze. V současné době je stu-dentem doktorského programu Integrální studium člověka – Obecná antropologie nastejné fakultě. Ve své disertační práci se věnuje sídlišti jako kulturní formě na zákla-dě konceptů antropologie krajiny a multi-sited research. Z hlediska metodologie sesoustředí na narativní metody výzkumu v kombinaci se zúčastněným pozorováním.Zajímá se rovněž o problematiku paměti.

368

Daniel Luther, CSc., Ústav etnológie SAV, Klemensova 19, 813 64, Bratislava, e-mail:daniel.luther@savba.sk

The paper addresses the issue of the marginalisation of an ethnic group. The examp-le taken is the Czech community in Bratislava in the period from 1919 to 1945, whenit underwent processes of adaptation to the new social milieu and marginalisation asa result of political development in Slovakia. The question is how the Slovak environ-ment accepted Czech migrants and how they managed to come to terms with it, howtheir social acceptation changed, why they became a political problem, how they be-came a marginalised social group and how the Slovak government, which emerged in1938 as a result of political changes, took account of them. This paper does not mere-ly aim, however, to analyse the degree of their adaptation and the gradual process ofmarginalisation: there is also an attempt to make information available about this litt-le-known aspect of the history of the city. 

Key words: Czechs in Slovakia, adaptation, marginalisation, emigration

Kľúčové slová: Česi na Slovensku, adaptácia, marginalizácia, vysťahovanie

V medzivojnovom období vytvorili Česi v Bratislave početne i postavením význam-nú časť obyvateľstva. Boli dominantným národom prvej Československej republiky.Nevieme, koľko Čechov prišlo po obsadení mesta československým vojskom (1. 1. 1919)do Bratislavy, lebo pri prvom sčítaní ľudu v roku 1921 sa zisťovala národnosť českoslo-venská. Ako pomocný údaj nám môže poslúžiť zisťované rodisko: z 37 tisíc prihláse-ných Čechoslovákov malo približne 15 tisíc rodisko v českých krajoch. Proces ichadaptácie bol komplikovaný, spoločenské podmienky v meste boli pre nich spočiatkunepriaznivé (bližšie v práci Luther, 1993). Najväčší počet Čechov bol zaznamenaný prisčítaní v roku 1930: 25 177 obyvateľov (21,54%), ale v decembri 1938, teda ešte pred ichštátom organizovaným odsunom zo Slovenska, už len 20 764 obyvateľov (16,77 %).Takže v priebehu ôsmich rokov približne 5 tisíc českých obyvateľov dobrovoľne či podnátlakom opustilo mesto. Ak by som mal výstižne pomenovať príčiny ich odchodu, asinajvýstižnejším by bola postupná marginalizácia tejto skupiny obyvateľstva. Cieľomtohto príspevku však nie je len analyzovať mieru ich adaptácie a postupný proces mar-

4 61 • 2013ŠTÚDIE

ČESI V BRATISLAVE 1919 – 1945: ADAPTÁCIA A MARGINALIZÁCIA

DANIEL LUTHER

369D a n i e l L u t h e r

ginalizácie, ale tiež sprístupniť poznatky o tejto menej známej histórii mesta. Potrebnéinformácie pochádzajú z archívnych a publikovaných zdrojov.1

Pri skúmaní komunity, ktorá sa prisťahovala do etnicky odlišného prostredia, môžebyť spojenie pojmov „adaptácia a marginalizácia“ na prvý pohľad nelogické a navzá-jom sa vylučujúce. Veď adaptácia vo všeobecnosti znamená prispôsobenie sa zmene-ným alebo novým podmienkam, sociálna adaptácia prispôsobenie sa a začlenenie v so-ciálnom prostredí, ale marginalizácia znamená vylučovanie. Považuje sa za formusociálnej exklúzie, ktorá sa vzťahuje na určité skupiny obyvateľstva. Obvykle sú to viacči menej integrované a neasimilované komunity (napr. etnické a náboženské skupiny),alebo skupiny utvorené podľa sociálnych kategórií (napr. chudobní, hendikepovaní,cudzí a pod.). Takto konštruované skupiny sú konvenčne považované za odlišné odmajoritnej spoločnosti. Pôsobenie Čechov v Bratislave ukazuje, že proces marginalizá-cie môže postihnúť aj časť majoritnej spoločnosti.

V kultúrno-antropologickom ponímaní sa adaptácia chápe ako nárast similarity, po-dobnosti. Je sprevádzaná radom sociálnych interakcií (Glick, 2008: 1). Je to jedenz procesov kultúrnej zmeny, ktorá je výsledkom priameho a neprerušeného styku me-dzi skupinami jednotlivcov z rôznych kultúr. Rozsah prispôsobení obsahuje modifiká-cie a reinterpretácie navzájom prevzatých kultúrnych čŕt, modifikácie alebo nepretrži-té používanie vlastných kultúrnych vzorov, vznik survivalov a posuny v kultúrnomzameraní. Adaptácia je, keď pôvodné a prevzaté (cudzie) kultúrne črty sú kombinova-né vo fungujúcom kultúrnom celku (Redfield, Linton, Herskovits, 1936: 151, 152). Ideteda o vzájomné prispôsobenie, adaptácia môže ale nemusí viesť k asimilácii. I. Chor-vát sformuloval sociologické stanovisko R. Putnama: dynamická adaptácia na imigrá-ciu a diverzitu vyžaduje rekonštrukciu sociálnych identít nielen samotných imigrantov(ktorá je ale veľmi dôležitá), ale spoločnosti ako celku, vrátane domáceho obyvateľstva(Chorvát, 2009: 27). Pre jednotlivcov usídlených v cudzej krajine to obvykle znamenáosvojiť si jazyk a kultúrne modely majoritnej spoločnosti, prispôsobiť sa rôznym úzu-som – spoločenskému správaniu, etike či zvyklostiam, rešpektovať náboženské tradí-cie, históriu, sviatky, stravovacie návyky a ďalšie mnohokrát drobnosti, potrebné preživot v novej krajine. M. Hlinčíková (2009: 83) konštatuje, že neetnická forma inkor-porácie spája imigrantov v sociálnych vzťahoch s majoritnou spoločnosťou.

Pri uchopení pojmu marginalizácia sa opieram o koncept sociálnej exklúzie podľaWalkera (1997), ktorý ho odvodzuje od konštruktu spoločnosti ako hierarchie statu-sov, kde ľudia sú navzájom spojení právami a povinnosťami na podklade spoločnezdieľaného morálneho poriadku. Sociálna exklúzia predstavuje vylúčenie z tohto po-riadku. Podľa Rodgersa (1995) existujú rôzne mechanizmy vylučovania: z ekonomic-kého prostredia, kultúrne vydeľovanie, psychologický nátlak zasahujúci do integrityjednotlivcov, politické zásahy do práv občanov. Pri vydeľovaní jednotlivcov podľa sta-novených kritérií dochádza ku konštruovaniu umelých kolektivít, ktoré sú vnímanéako odlišné, cudzie, viac či menej škodlivé (citované podľa Mareš, 2000: 286-287).

Zaoberať sa budem otázkami: Ako sa adaptovali Česi v slovenskom prostredí? Akýpriebeh mala marginalizácia Čechov? Z akého „morálneho poriadku“ a akými mecha-nizmami boli vylúčení? K tomu je potrebné charakterizovať zlomové udalosti vo vývi-ne česko-slovenských vzťahov v 1. ČSR.

1 Opieram sa o dobové správy. Vzhľadom na časový odstup sa mi pri výskume súčasnej českej komunitynepodarilo získať priame zážitky. Výsledky výskumu sú publikované v práci Luther, 2004.

370 Š T Ú D I E

POČIATKY ČESKO–SLOVENSKÝCH VZŤAHOV V MESTE

Česi na Slovensku neboli národnostnou menšinou, ale ako Čechoslováci majorit-ným národom 1. republiky. V Bratislave bolo prihlásenie sa k tomuto politickému ná-rodu dôležité a výhodné pre Čechov aj Slovákov. Za monarchie tvorili Slováci len asi 15 %obyvateľov mesta – oproti 42 % Nemcov a 40 % Maďarov (sčítanie ľudu 1910). Slováciboli vtedy marginalizovanou menšinou, politicky aj spoločensky bolo akceptované je-dine „maďarstvo“ (so všetkými dôsledkami). Obsadenie mesta československým voj-skom a prevzatie správy na začiatku roku 1919 spôsobilo výraznú demografickú zme-nu. Početné maďarské vojsko a úradníctvo odchádzalo a začalo sa prisťahovalectvoSlovákov a Čechov. Pri sčítaní obyvateľov v r. 1921 sa predpokladá aj výraznejší príklonk slovenskému pôvodu, prehodnocovanie identít a pod., a tak sa stalo, že Česi a Slová-ci v priebehu dvoch rokov utvorili až 42 % národnostnú väčšinu obyvateľstva mesta.Majoritnou zložkou však stále bola nemecko-maďarská komunita, ktorá ešte držala po-spolu (53 %; Nemci 29 % a Maďari 24 %).2

Prvým impulzom k štátom organizovanému umiestňovaniu Čechov na Slovenskoboli udalosti spojené s príchodom československej vlády do Bratislavy (ministra presprávu Slovenska dr. V. Šrobára s referentmi). V deň príchodu slávnostného vlaku(4. 2. 1919) vyhlásili štrajk železničiari a poštári, účasť na oslave odmietlo nemecko--maďarské meštianstvo, služby odopreli mestskí dopravcovia, hotelieri, čašníci, ob-chodníci. Štrajk na železnici sprevádzali rozsiahle sabotáže. Reakciou bolo nariadeniepražského Ministerstva národnej obrany, v ktorom sa píše: „Neblahé zkušenosti po-sledních dnů na Slovensku a zvláště případ prešpurský (slavnostní vjezd zemské vládyna Slovensku dra. Šrobára do Prešpurku byl zmařen passivní resistencí a stávkou ma-ďarských úředníků a zřízenců ponechaných prozatím ve službě Československé republi-ky) vyžadují bezodkladné vyměnění veškerých maďarských důstojníků, úředníků a vo-jínů dosud v našich službách ponechaných“ (vydal minister V. Klofáč 4. 2. 1919).Rovnaké rozhodnutie sa dotklo všetkých štátnych zamestnancov, ktorých podrobilipolitickému preverovaniu.

V prvom období popri vojsku a četníctvu nahrádzali pracovníkov vo vyšších a preštát dôležitých funkciách, úradníkov, učiteľov, železničiarov, poštárov... Dôležité boloobsadiť svojimi ľuďmi najmä pozície, kde sa vyžadoval stredný alebo vyšší stupeňvzdelania, s čím bolo spojené všeobecné tvrdenie, že na Slovensku je úplný nedosta-tok inteligencie. Treba upresniť, že problémom Slovenska bol nedostatok českosloven-sky zmýšľajúcej, jazykovo spôsobilej a k novej republike lojálnej inteligencie. Veď úra-dy, súdy, školy, nemocnice atď. tu za monarchie fungovali, ale tieto miesta naSlovensku zastávali obvykle Maďari alebo maďaróni. Napríklad z 52 predprevratovýchsudcov iba šesť vedelo obstojne po slovensky (Jirásek, 1947: 48). Takýchto zamestnan-cov považovali za nespôsobilých a bez českej pomoci ich nebolo možné nahradiť.A. Štefánek na to upozornil v pripomienke zásluh V. Šrobára: „postaral sa, aby do kaž-dého úradu na Slovensku sa dostal republike verný Slovák alebo Čech“ s dôvetkom, že„právom nedôveroval zmaďarizovaným Slovákom“ (Štefánek, 1937: 460).

Napriek takémuto nedostatku zamestnávanie Čechov na Slovensku bolo od začiat-ku vnímané rozporne – pozitívne i kriticky. Historik J. Rychlík zhodnotil príchod Če-chov na Slovensko slovami: „Na jednej strane je nesporné, že po r. 1918 by sa Sloven -sko bez pomoci českej inteligencie nezaobišlo, na druhej strane treba priznať, že

Š T Ú D I E

2 Mannová,  Dudeková, 2012: 19-20. 

371D a n i e l L u t h e r

československá vláda posielala na Slovensko aj ľudí, ktorých Slováci nepotrebovali“(Rychlík, 1989: 404). Oceňovala sa (naprieč celým politickým spektrom) najmä ich po-moc v najťažších prvých rokoch republiky, keď bolo potrebné vymeniť takmer celúštátnu správu a okamžite zmeniť školský systém. 

Ale A. Hlinka na versailleskej mierovej konferencii (1919) predložil memorandum,v ktorom sa píše: „Slovenská inteligencia nachádza sa v zúfalom postavení... Česi od-straňujú slovenských úradníkov a zriadencov pod zámienkou, že sú maďaróni, t.j. žesú pomaďarčení Slováci“ (Mlynárik, 1987: 88). A. Hlinka a jeho Slovenská ľudová stra-na, hoci vítali vznik spoločného štátu, sa od počiatku zamerali na protivládnu politikua kritiku pôsobenia Čechov na Slovensku. Spolu s propagandou, šírenou z Budapešti,vnášala do česko–slovenských vzťahov rozkol. Už v roku 1918 sa objavil slogan „Česiprišli zobrať Slovákom reč a vieru“, ktorý by sa dal interpretovať stručne takto: v otáz-ke viery sa poukazovalo na odlišnú náboženskú tradíciu, náboženskú vlažnosť i „bez-božnosť“, najmä učiteľov; zámienkou k obvineniu z odnárodňovania bola koncepciačechoslovakizmu, založená na myšlienke národnej a jazykovej jednoty Čechov a Slo-vákov.

Na základe dobových správ a empirického výskumu (Luther, 2004) možno konšta-tovať, že Česi v Bratislave boli zástancami a propagátormi čechoslovakizmu, zdôraz-ňovali nevyhnutnosť vytvoriť „československú spoločnosť“ v meste, ale realita bolainá. Prevažná časť Čechov patrila k strednej a vyššej spoločenskej vrstve, ich spolkovýživot, športová, turistická či záujmová orientácia a ďalšie okolnosti spôsobili, že sav Bratislave združovali. V meste sa cítili a vystupovali ako Čechoslováci, ale používaličeský jazyk, pestovali českú kultúru a asimiláciu so slovenským prostredím nepovažo-vali za potrebnú.

ČESI NA SLOVENSKU AKO POLITICKÝ PROBLÉM

Prítomnosť a zamestnávanie českých ľudí sa stalo politickým problémom v čase veľ-kej hospodárskej krízy. U nás sa naplno prejavila o niečo neskôr, uvádza sa rok 1931.Napriek veľkej nezamestnanosti československá vláda pokračovala v umiestňovaní českých zamestnancov na Slovensku. Slovensko bolo kvalifikované ako poľnohospo-dárska zásobnica republiky, čo viedlo k útlmu rozvoja priemyslu, odstaveniu viace-rých výrobných podnikov, sťaženiu odbytu pre živnostníkov a nezamestnanosti robot-níkov. Prepustení poľnohospodárski robotníci smerovali do miest, ale práce nebolo.Šírila sa chudoba a nezamestnanosť (Lipták, 2000: 119-121). Hlinkova slovenská ľudo-vá strana3 rozbehla tvrdú protivládnu propagandu proti zamestnávaniu a uprednostňo -vaniu čes kých uchádzačov, naopak žiadala prednostné prijímanie Slovákov, autonóm-ne usporiadanie republiky a postupný odchod Čechov. Jej taktiku vnímal gymnaziálnyprofesor Josef Jirásek nasledovne: „Věc vykřeslila jako vykořisťování Slovenska českýmiokupanty, šíříc tak proti nim nenávist. Pravé příčiny krise jim ovšem nevysvětlila. Ne-školený Slovák uvěřil tím snadněji, čím jasněji viděl počet přistěhovalých Čechů. Velmimnoho Slováků proto věřilo, že Češi vyžírají Slovensko“ (Jirásek, 1947: 157). S tým saspájal aj slogan „Česi oberajú Slovákov o chlieb“.

Na začiatku 30. rokov 20. storočia už vyrástla nová generácia, vychovaná českoslo-venským školstvom, ktorá sa ale nestotožnila s koncepciou národnej jednoty. Dôvera

3 Slovenská ľudová strana sa premenovala na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu v roku 1925.

372 Š T Ú D I E

v československú myšlienku sa strácala pri hľadaní práce: „Mladí inteligenti našli vša-de dvere pozatvárané a na ich žiadosti o miesta bolo odpovedané: Nelze vyhověti.“4

J. Jirásek spomína, že zamestnávanie mladej slovenskej inteligencie bol naozaj pro-blém. Väčšinu vedúcich miest mali Česi, ambiciózni slovenskí uchádzači v tom videliprekážku, najmä keď sa zaplnili lepšie platené miesta v súkromnom sektore. V tomtokontexte podľa neho vzniklo heslo: Všetci Česi preč! (Jirásek, 1947: 101). Mladí zá-stupcovia všetkých hlavných politických prúdov, nespokojní s politickými a spoločen-skými pomermi, usporiadali I. zjazd mladej slovenskej inteligencie v TrenčianskychTepliciach (25. – 26. 6. 1931). Hoci v diskusii odzneli protichodné názory, prevážili po-žiadavky prednostného zamestnávania Slovákov, používania slovenského jazyka naúradoch a vo výuke, uznania Slovákov za samostatný národ a odmietnutia čechoslova-kizmu, splnenia Pittsburskej dohody a teda autonómiu Slovenska.

„Od teplického zjazdu badať na českej strane zvýšenú pozornosť o otázku pomeručesko–slovenského. Táto otázka, tak sa zdá, nebola pre nich donedávna žiadnym pro-blémom, akoby vôbec nebola jestvovala“, píše sa v tlači.5 Začala sa verejná polemika opríčinách česko–slovenských sporov a politickej situácie na Slovensku, ktorým sa za-čalo hovoriť „slovenská otázka“. Hľadali sa vinníci na českej i slovenskej strane. Disku-sia sa priostrila po udalostiach v Nitre, kde sa v auguste 1933 konali veľké tzv. Pribino-ve oslavy pri príležitosti 1100. výročia vysvätenia prvého kresťanského kostola.Oficiálny program s účasťou štátnych predstaviteľov prerušili prívrženci ľudovej stra-ny, ktorí podujatie premenili na manifestáciu za svojbytnosť slovenského národa a zanaplnenie Pittsburskej dohody. Bol z toho politický škandál a perzekúcie, diskusia sapreniesla do českej verejnosti i Národného zhromaždenia (október 1933). Názory a po-stoje z českého prostredia k vývinu na Slovensku zhrnul v slovenskom serióznom po-litickom časopise L. Štrunc: „převážná většina širší české veřejnosti vidí v tom, co se sta-lo a co se děje, hrubý nevděk a výsledky zločinné agitace, takže považuje za jediněsprávné použít na Slovensku nejostřejších opatření správních a policejních.“ A ďalej pí-še: „V čem se však diametrálně rozcházíme a kde nikdy Češi nezmění své ideologie, jeotázka národní jednoty. (Češi) ... nikdy nemohou uznáti Slováky za samostatní národ-ní jednotku, poněváč by to znamenalo veliké oslabení československého státu navenek“(Štrunc, 1933: 216, 217).

Do diskusie sa zapojili aj mladí Česi, ktorí vyrástli na Slovensku. Ako píše jedenz nich, „vrostli do slovenské půdy“, Slovensko sa im stalo opravdivým domovom, ale„u slovenského radikalismu tito mladí slovenští Češi jsou Čechy. Zůstanou jimi vždya při každé příležitosti. To nebude jen otázka národnostní, která je bude vylučovat. Alehlavně otázka existenční: otázka zasednutého místa. Budou stále pokládáni za vešv kožichu. – Kam tedy? Do českého světa? Vytrhnout kořeny a přestěhovat do toho pro-středí, které znali naši otcové, ale které my už neznáme? Možná, že by potom na násstejně někdo zavolal: Za Moravu, za Moravu!“ (Henzl, 1932: 244).

Politické akcie, dirigované ľudovou stranou, ale zrejme aj spoločenská diskusia, po-stoje a nálady v Čechách a na Slovensku poznačili v 30. rokoch postavenie Čechov naSlovensku. Hoci renomovaní odborníci i politici sa snažili obhájiť myšlienku čechoslo-vakizmu (v zmysle národnej a jazykovej jednoty), slovenská verejnosť ju už vo väčšineodmietala. Aj v strane dovtedy jednoznačných zástancov, medzi mladými agrárnikmi,sa ustálil názor, že ide iba o politickú jednotu Čechov a Slovákov: „V národnej otázke

Š T Ú D I E

4 Politika, II., 1932 (18), 229.5 Politika, II., 1932 (20), 253.

373D a n i e l L u t h e r

sme za slovenský autonomizmus“ (Lipták, 2000: 135). Tento postoj prevládal aj v spo-ločnosti – Čechoslováci sú súčet Čechov a Slovákov, politicky stúpenci čechoslovakiz-mu, ale individuálne príslušníci dvoch národov. Etnicita sa stala výrazným diferencu-júcim činiteľom. Zdôrazňovanie rozdielov medzi oboma národmi zo slovenskej stranynútilo aj Čechov na Slovensku špecifikovať československú identitu. Nátlak okoliav oblasti národnostnej a existenčnej bol silný: „Žije se nám dnes těžko. Pro Čechy neníteď na Slovensku příznivá nálada.“6

ADAPTÁCIA? 

V 30. rokoch 20. storočia boli Česi považovaní za prisťahovalcov, ktorí sa nedokáza-li asimilovať. Sú však aj príklady opačné, najmä z menších lokalít. Otázka, ako sa Česiprispôsobovali slovenskému prostrediu, nám pomôže pochopiť mieru ich spoločen-skej separácie. Uvediem najprv príklady z jazykovej oblasti. Prví českí prisťahovalci siod začiatku uvedomovali nevyhnutnosť čo najrýchlejšie si osvojiť slovenčinu. Už v ro-ku 1919 sa objavila výzva: „Kdo z Čechů na Slovensku nenaučí se do roka slovensky, bu-diž poslán zpět.“ Svojim čitateľom to noviny vysvetľovali takto:„Čím dřívě splynemea srostneme s lidem zdejším, tím pevnější bude naše posice a tím většího vlivu nadobu-deme.“7 Nebola to však len otázka vplyvu, ale zrejme aj prvé skúsenosti z ich verejné-ho pôsobenia na Slovensku. Aj keď nie je možné generalizovať, táto a ďalšie výzvy abyčeskí zamestnanci používali slovenčinu nenašla širšie uplatnenie. Ešte aj v roku 1937vyšla v časopise mladých českých agrárnikov Brázda výzva „Češi, mluvte slovensky!“,ktorú autor, znalý slovenských pomerov, odôvodňuje slovami: „Jde prostě o to, aby Če-ši, kterí jsou na Slovensku jako učitelé či jako úředníci, užívali ve styku se svým okolímslovenštiny. ... je věcí společenského a národního taktu, kterého tak často naši lidé, při-cházející na Slovensko, vůbec nedbali, jsouce špatnými psychology lidu vůbec a sloven-ského zvlášť. Oddělovali se od slovenského prostředí a společenského života a oddělujíse namnoze dosud. Tím způsobili mnohou nepřízeň...“8

Príčinou vzájomného odcudzenia a sporov bol tiež rozdielny postoj k náboženskejvýchove a viere vôbec. Prípady odstránenia krížov z verejných miestností, poškodeniači odstránenia sôch svätcov i znesvätenia kostolov z prvých rokov republiky sa pripi-sovali českým učiteľom, vojakom alebo Sokolom. Podľa dobovej tlače však pôvodcoviačasto neboli známi alebo išlo o nedorozumenia. Aj historik Pavol Matula považuje zaproblematické hodnotiť tieto prípady a konštatuje: „Vo všeobecnosti však možno po-vedať, že mnohí Česi, príchodiaci na Slovensko, sa naozaj snažili veľmi rýchlo rozšíriťsvoje antiklerikálne presvedčenie na tomto území, bez dostatočného poznania pome-rov, domnievajúc sa, že sa to stretne so súhlasom obyvateľstva“ (Matula, 2006: 78).V nábožensky bigotných komunitách sa negatívne vnímala aj výučba Darwinovej evo-lučnej teórie (reflexiou bol výrok „človek bez Boha je opica“), vyškrtávanie „Boha“z učebníc, velebenie husitskej tradície, zrušenie niektorých mariánskych sviatkov a za-vedenie sviatkov Jana Husa, sv. Václava a ďalšie príklady. Česi v náboženskom prostre-dí mali povesť „neznabohov“.

V pozadí etnickej separácie zrejme boli aj dôvody, ktoré uvádza (a nielen on) zá-

6 Politika, III., 1933 (19), 213.7 Bratislavský denník, 13.10.1919, 1.8 Text prevzal časopis Politika, VII., 1937 (23-24), 259.

374 Š T Ú D I E

stanca československej jednoty rímskokatolícky kňaz Karol A. Medvecký: „Okrem ná-božensko-mravného rozvratu niektorí Česi priniesli na Slovensko svoje domáce stra-nícke vášne, bezduchý byrokratizmus, protekcionárstvo svojich, neskrotený egoiz-mus, čechizačné náklonnosti, kulturtrégerstvo, čo zasa hungaristicky naladené živlyvýdatne využili na diskreditovanie československej zhody“ (Medvecký, 1934: I./375).Pojem kulturtrégerstvo, za ktorým cítiť povýšenectvo, bolo zrejme frekventované:„Slovo ,kulturtréger‘, vyslovené s úsměšným zkřivením úst, stalo se zvykem denně pro-nášeným v této malé zemi. A opačně: slovo pochopení bylo vymazáno z kalendářů čes -kých lidí na Slovensku. Byli i lidé pružnější, kteří se dovedli přizpůsobit. Myslím ale, žejich nebylo ani tak mnoho. Naši otcové, kteří většinu života ztrávili v zemích jiného svě-ta, nezakořenili v této zemi. Byla to velká chyba, která snad učinila otázku česko-slo-venskou o hodně trapnější“ (Henzl, 1932: 244). 

Požiadavka integrácie českých občanov sa spájala s pracovníkmi, ktorí sa na Slo-vensku trvalo neusadili. Obviňovali ich, že zaberajú pracovné miesta domácim a sú tulen kvôli dobrému zárobku. Poukazovalo sa napríklad na profesorov bratislavskej uni-verzity: „Časté nedorozumenia ... mali svoje korene nie tak v tom, že profesori na uni-verzite sú väčšinou Česi, ako viac v skutočnosti, že – niektorí z nich – za dlhé roky pôsobenia nevedeli sa včleniť do tunajších pomerov, resp. usadiť sa na Slovenskua dochádzajúc na prednášky z Čiech budili dojem, že svoje tunajšie účinkovanie pova-žujú len za provizórium.“ Autor týchto riadkov sa zaradil medzi mladých Čechov zoSlovenska, ktorí súhlasia s názormi slovenských rovesníkov: „Chceme, aby Česi, ktorísú trvale na Slovensku, považovali ho za svoj domov. Radi by sme preto videli aj to, ke-by tí Česi, štátni a súkromní zamestnanci, ktorí sa nechcú na Slovensku cítiť doma,z vlastnej vôle postupne vracali sa, akonáhle im to bude umožnené, do krajín zamo-ravských. Budú tým ubúdať ľudia, ktorí tu len oprávňujú šomranie proti Čechom...“9

Oproti dobovým správam o vedomom vydeľovaní sa Čechov existujú svedectvá, kto-ré naopak hovoria o adaptácii, blízkom vzťahu k novému prostrediu: „S poctivým svě-domím mohu prohlásiti, že se Češi na Slovensku poslovenšťovali, aklimatisovali, Slo-vensko za svůj domov stálý považovali. Proto se zde také trvale usazovali. Kupovalipozemky, stavěli domky, ukládali peníze“, napísal J. Jirásek (1947: 32) po 20-ročnompôsobení v Bratislave. Prišiel v roku 1918, takže patril k prvej generácii dobrovoľnýchzakladateľov slovenského školstva. Výčitky adresované Čechom považoval za nespra-vodlivé: „My jsme se Slovenskem srostli celou svou bytostí, my tu zanechali kus svéhonejlepšího života. My přišli na Slovensko ne vyžírat, ale pracovat, Slovensko kulturněa hospodářsky povznášet. Nu – snad za to si člověk zaslouží také ten žvanec. My tu takéchtěli složit svoje kosti. Naše děti byly by se úplně se slovenským prostředím asimilova-ly. Mnohé z nich ani řádně česky neuměly; mám příklady, že děti českých rodičů, půso-bících na Slovensku, se považovaly pouze za Slováky“ (Jirásek, 1947: 151).

SEPARÁCIA

Keď v roku 1931 Martin Rázus napísal, že „hitlerizmus dorazí aj k nám“, málokto to-mu veril. Ale prešlo pár rokov a v Bratislave pochodovali ordneri, Nemci sa začali zdra-viť fašistickými pozdravmi a po premietnutí filmu Golem (1936) sa vyskytli prvé prí-pady verejného napadnutia židovských občanov. V Hlinkovej slovenskej ľudovej strane

Š T Ú D I E

9 – čb. – (1933). Čo urobia mladí Česi. Politika, III (19), 212.

375D a n i e l L u t h e r

sa otvorene hlásili k nacionalizmu a sformovalo sa radikálne fašistické krídlo, ktorémalo podporu aj medzi študentstvom. Objavili sa sťažnosti, že ľudáci nepovažujú Če-choslováka a príslušníka inej strany než ľudovej za riadneho človeka, kresťana a dob-rého Slováka.

Na jeseň roku 1937 zorganizovali ľudácki vysokoškoláci pochod Bratislavou k pa-mätnej tabuli Ľudovíta Štúra. Spievali nacionalistické piesne, prevolávali známe hesláa medzi nimi aj „Na Slovensku po slovensky!“. Bola to predzvesť akcie, ktorá výrazneovplyvnila pocity istoty a pozície českých zamestnancov. V nedeľu 24. októbra v nociumiestnili nálepky s týmto heslom na obloky budov, najmä škôl, štátnych úradov, uni-verzity, redakcií neslovenských novín, obchodov atď. Z ďalšieho priebehu však bolozrejmé, že sa heslo nevzťahuje aj na používanie maďarského a nemeckého jazyka, alena český. Na druhý deň polepili univerzitu aj zvnútra. Akciu prezentovali ako čisto ja-zykový problém – na univerzite sa úradovalo a prednášalo v českom jazyku. Požado-vali výlučne slovenčinu. Súčasne však ľudáci oblepovali nápismi slovenské školy a by-ty českých rodín po celom Slovensku, žiadali slovenčinu vo všetkých úradoch, štátnomrozhlase, mestskom divadle atď., pripomínali neprimerané obsadzovanie miest český-mi ľuďmi a možnosti zamestnania slovenských uchádzačov. Iniciátori sami priznali, žecieľom nie je iba jazyk, ale „program politický, kultúrny, sociálny – ano, je to i otázkachleba!“ Profesor bratislavského gymnázia zaznamenal: „měli jsme chvíle smutné,když akademická mládež pod okny křičela von s Úlehlem a když jsme v trojstupech, sra-žených před gymnásiem, poznávali plno známých tváří..., kamarádů a přítelkyň na-šich dětí, jimž jsme vždy ochotně otevírali svůj bratislavský byt“ (Matula, 2006:116–117).

Rok 1938 začali ľudáci heslom „V novom roku do útoku!“ Cieľom bolo využiť napä-tú národnostnú situáciu v republike na dosiahnutie autonómie. V tomto roku sa v Bra-tislave konali viaceré verejné zhromaždenia na podporu československej myšlienky,ale aj za autonómiu. Perspektíva autonómie si získavala podporu aj v Bratislave, kdeľudová strana nikdy nemala silné pozície.10

MARGINALIZÁCIA

Po obsadení českého pohraničia Nemeckom a Poľskom vyhlásila Hlinkova sloven -ská ľudová strana autonómiu Slovenskej krajiny (6. 10. 1938). Hlavnou témou autori-társkej vnútornej politiky HSĽS bolo „vyčistenie od nežiadúcich živlov“ alebo „vyrie-šenie českej a židovskej otázky“. Symbolom protičeského nátlaku sa stala Hlinkovagarda. Očakávali sa rýchle riešenia, vyjadrené heslom „Von s Čechmi“. Vyskytli sa prí-pady, keď ľudácki gardisti znevažovali a svojvoľne nútili ľudí k vysťahovaniu. Českí zamestnanci boli predčasne penzionovaní, posielaní na zdravotnú dovolenku aleborôznymi formami šikanovania či priamym nátlakom nútení k podávaniu žiadostí o pre-loženie do českých zemí (Šisler, 1989: 232). „To vyvolávalo pocity nedôvery, antipatií,pohŕdania, nevraživosti a hlavne nespravodlivosti, krivdy a nevďačnosti“ (Bystrický,1997: 604). Slovenská vláda mienila postupovať legálne po dohode s Prahou a tietosvojvoľné akcie tlmila. Nechýbali však aj prejavy sympatií, obhajoby a vyzdvihovaniazásluh českých ľudí.

10 V parlamentných voľbách v roku 1929 získali autonomisti ľudovej strany 13,4 % hlasov a českosloven skéstrany 48,5 %. Vo voľbách v roku 1935 sa autonomistický blok prepadol tesne pod 10 %.

376 Š T Ú D I E

Ústavný zákon o autonómii Slovenska bol v poslaneckej snemovni Národného zhro-maždenia v Prahe schválený 19. novembra 1938. Na druhý deň v nedeľu sa na celomSlovensku konali manifestačné oslavy. V Bratislave zhromaždeniu predchádzal po-chod Hlinkovej gardy hlavnými ulicami mesta na Hviezdoslavovo námestie, kde svoj-mu hlavnému veliteľovi K. Sidorovi odovzdali ako čestný dar „historickú valašku, kto-rú nosil Jánošík“.11 Zrejme ako symbol boja proti panskej nadvláde. Zazneli tam známeheslá a požiadavky. Pocity Čechov pôsobiacich na Slovensku výstižne vyjadruje spo-mienka J. Jiráska: „Zatím co 20. listopadu vyzváněli na Slovensku z radosti všemi zvo-ny, měly být v Čechách a na Moravě vyvěšeny prapory černé. Bylo to trpké, bolestné, vel-mi bolestné. Srdce krvácelo národní bolestí a ,Slovák‘ a ,Slovenská pravda‘ ještě špinilya tupili Čechy hanebním způsobem. Při tom dávala slovenská vláda po celý měsíc českéúředníky k dispozici české vládě a jejich jména uveřejňovala často se štiplavými po-známkami v novinách i rozhlasem. Byl jsem, přiznám, touto beztaktností pobouřen,a poněvádž jsem nenašel v seznamu svého jména, šel jsem do slovenského ministerstvaškolství a vymohl si osobně propuštění tím způsobem, že slečna, daná k dispozici, zůs-tala na Slovensku místo mně. Nechtěl jsem déle na Slovensku zůstat. Scény, kterýchjsem byl svědkem, šly prostě na nervy“ (Jirásek, 1947: 172). Podobne písali českí po-štoví zamestnanci v Bratislave rezortnému ministerstvu (13. 12. 1938): „Od toho času,co slovenská vláda převzala do svých rukou správu Slovenska, vytvořili se pro české stát-ní zaměstnance na Slovensku služební a rovněž i životní podmínky zcela nesnesitelné...jedná se s námi jako s nepohodlnými cizinci. Mluvíme-li česky – i soukromě – jsme in-sultováni, kde kdo nás smí beztrestně urážeti a provokovati, nemine dne, aby Češi ne-byli bezdůvodně obviňováni, nebo, aby se jim nevyhrožovalo tiskem, rozhlasem, nebooficiálními řečníky na veřejných projevech“ (Šisler, 1989: 232). V týchto pomeroch časťČechov zo Slovenska odišla dobrovoľne (Rychlík, 1989: 406).

Z 9. na 10. marca 1939 bol na Slovensku vyhlásený výnimočný stav a prezidentE. Hácha odvolal štyroch ministrov autonómnej vlády vrátane J. Tisa. Vojsko a četníc-tvo obsadilo dôležité miesta a internovali radikálnych predstaviteľov Hlinkovej stranya gardy (Zudová-Lešková 2010: 384; Rychlík 2010: 394). Pri zásahu v Bratislave bol je-den gardista zastrelený12 a protičeské nálady vyostrené. Dňa 14. marca 1939 bol vyhlá-sený samostatný Slovenský štát.

Organizovaný odsun českých zamestnancov v štátnej a verejnej službe, tzv. státníakce stěhovací, podrobne analyzovali vo svojich prácach S. Šisler (1989), J. Rychlík(1989, 2010) a V. Bystrický (1997, 2000). Najväčší počet 17 763 českých štátnych za-mestnancov musel zo Slovenska odísť k 30. júnu 1939, spolu s rodinami to bolo približ -ne 50 tisíc osôb. V Bratislave sa v decembri 1938 prihlásilo k českej národnosti 20 764osôb, ale v decembri 1940 už len 4 971.13 V rokoch 1940 - 1944 bolo vysťahovaných ďal-ších 1178 zamestnancov aj s rodinami. Odchádzali aj pracovníci v súkromnom sektore(úradníci, továrenskí a poľnohospodárski robotníci) a samostatní remeselníci, ob-chodníci, podnikatelia, lekári, advokáti atď., ktorí uvádzali rôzne prekážky ďalšiehopôsobenia na Slovensku, ako vyhostenie z miesta bydliska, odňatie živnostenského lis-tu, zákaz zamestnania a podobne. Neboli súčasťou organizovaného odsunu, odchá-dzali „dobrovoľne“ z donútenia (Šisler 1989: 234, 236). V roku 1945 zostalo v sloven-ských službách už len 542 štátnych zamestnancov českej národnosti (Šisler 1989: 236).

Š T Ú D I E

11 Slovák, 22. 11. 1938, 3.12 Kárpáty, V. (2012). Jediná zbytočná obeť Homolovho puču. Slovenské národné noviny 2012, 11,  4. Onli-

ne: www.snn.sk. http://snn.sk/archiv_pdf/snn/11_2012.pdf.13 Zemko, 2006: 30.

377D a n i e l L u t h e r

Údaj o počte Čechov v Bratislave nie je známy, nakoľko národnostné zloženie miest aobcí pri sčítaní obyvateľstva v roku 1950 nebolo publikované.14

ZÁVER

Česká komunita v Bratislave v prvých rokoch ČSR ukazuje prekrývanie českej indi-viduálnej identity so skupinovou identitou československou. Čechoslovakistickú kon-cepciu národa považovali za princíp adaptácie v spoločnosti a predpokladali ju za prirodzenú aj pre slovenské obyvateľstvo. V meniacej sa spoločenskej situácii, zdôraz-ňujúcej ich etnickú odlišnosť, bol proces utvárania československej spoločnosti ukon-čený. V poslednom roku 1938 už tvorili separovanú etnickú skupinu podobnú národ-nostným menšinám na území Slovenska. Vznikom Slovenského štátu nenadobudliautomaticky slovenské občianstvo a stali sa segregovanou spoločenskou skupinou.Protičeská šovinistická propaganda, legislatívne opatrenia a nariadenia slovenskej vlá-dy viedli k marginalizácii, založenej na vylučovaní. S. Šisler (1989: 231) uvádza me-chanizmy, aké používali nacionalistické a fašizované zložky slovenskej spoločnosti:„propouštení státních a veřejných zaměstnanců české národnosti, likvidace českýchhospodářských pozic v průmyslu, zemědělství, obchodu i ve finančním kapitálu, zákazprovozování živností Čechy, postih politických zbohatlíků, zákaz přijímat Čechy do pra-covního poměru a další opatření...“

Vysťahovanie malo individuálny a spoločenský rozmer. Rodiny vysťahovalcov to po-chopiteľne odsudzovali ako akt nespravodlivosti a nevďak za ich prácu. Veľkú kritiku sivyslúžil spôsob, akým sa vysťahovanie realizovalo. Čakala ich cesta plná neistoty dozlých pomerov vo fašistickom protektoráte. Mnohí z nich boli ľavicovo orientovanía očakávali represálie. V spomienkach detí sa objavuje strach rodičov a nenávisť k reži-mu slovenského štátu. V slovenskej spoločnosti zrejme prevažoval názor, že vysťahovanieČechov je nevyhnutnosťou. Avšak v jednotlivých prípadoch konkrétnych rodín miestnespoločenstvo zvažovalo aj ich osobnostné charakteristiky a nad „celkovým prínosom“akcie prevážil ľudský rozmer. Za ich prácu im obvykle poďakovali iba obyčajní občania.

Práca vznikla v rámci projektu VEGA 2/0099/11Adaptácia obyvateľov mesta v procesoch spoločenských zmien.

14 Pri sčítaní obyvateľstva v roku 1980 v Bratislave sa k českej národnosti hlásilo 12 126 občanov, v r. 1991:10183 občanov, v r. 2001: 7 698 občanov, v r. 2009: 9 261 občanov (2,15%).

LITERATÚRA

Bystrický, V. (1997). Vysťahovanie českých štát-nych zamestnancov zo Slovenska 1938 –1939. Historický časopis, 45(4), 596-661.

Bystrický, V. (2000). Českí zamestnanci na Slo-vensku v rokoch 1918 - 1939. In: H. Zelinová(Ed.), Česi na Slovensku. Martin: SNM, 17-31.

Glick, T. F. (2008). Acculturation. In: T. Barfield(Ed.), The Dictionary of Anthropology. Black-well Publishing, 1.

Henzl, V. (1932). K problému mladé české ge-nerace na Slovensku. Politika II (19), 244.

Hlinčíková, M. (2009). Indickí imigranti na Slo-vensku. In: A. Bitušíková, D. Luther (Eds.),Kultúrna a sociálna diverzita na Slovensku II.Cudzinci medzi nami. Banská Bystrica : UVVUMB (s. 75-83).

Chorvát, I. (2009). Imigrácia a etnická diverzi-ta ako možnosť a výzva pre slovenskú spo-ločnosť. In: A. Bitušíková, D. Luther (Eds.),Kultúrna a sociálna diverzita na Slovensku II.

378 Š T Ú D I E

O AUTOROVI

Daniel Luther (*1950 v Bratislave) – vedecký pracovník Ústavu etnológie SAV, absol-vent etnografie a folkloristiky na UK v Bratislave (1973). V rámci urbánno-etnologic-kého výskumu sa zameriava na vývin mestského spoločenstva Bratislavy v období 20.a 21. storočia. Z tejto oblasti publikoval viacero štúdií a monografické práce Z Preš -porka do Bratislavy (2009), Česká komunita v Bratislave v 20. storočí (2004), v spolu-autorstve Taká bola Bratislava (1991). Transformačné procesy postsocialistickéhoobdobia a problematiku súčasného vývinu mesta skúma v sociálno-antropologickejperspektíve, je spolueditorom troch monografických publikácií Sociálna a kultúrnadiverzita na Slovensku (2009, 2010, 2013). V rámci štúdia kultúrneho dedičstva sa ve-noval najmä obradovej kultúre a ľudovému divadlu. Popri článkoch vo vedeckých ča-sopisoch a zborníkoch publikoval monografickú prácu Zabudnuté priadky: K tradič-nému spoločenskému životu mládeže na Slovensku (1990) a podieľal sa na spracovanísyntetických diel Etnografický atlas Slovenska (1990), Encyklopédia ľudovej kultúrySlovenska (1994), Slovensko: Európske kontexty ľudovej kultúry (2000). 

Cudzinci medzi nami. Banská Bystrica : UVVUMB (s. 21-29).

Jirásek, J. (1947). Slovensko na rozcestí 1918 –1938. Brno: Tiskové a nakladatelské podni-ky „Zář“.

Lipták, Ľ. (2000). Slovensko v 20. storočí. Brati-slava: Kaligram.

Luther, D. (1993). Spoločenské konflikty v po-prevratovej Bratislave (1919 – 1924). Sloven-ský národopis, 41(1), 16-29.

Luther, D. (2004). Česká komunita v Bratislave20. storočia. In: D. Luther, P. Salner (Eds.),Menšiny v meste. Premeny etnických a ná-boženských identít v 20. storočí. Bratislava:Zing Print (s. 9-56).

Mannová, E., Dudeková, G. (2012). Komu patríBratislava? Multietnické mesto ako miesto lo-kálnej, národnej a nadnárodnej reprezentá-cie. In: G. Dudeková a kol., Medzi provincioua metropolou: Obraz Bratislavy v 19. a 20. sto-ročí. Bratislava: Historický ústav SAV (s. 19-20).

Mareš, P. (2000). Chudoba, marginalizace, so-ciální vyloučení. Sociologický časopis, 36(3),285-297.

Matula, Z. (2006). Českí stredoškolskí profeso-ri na Slovensku v rokoch 1928 –1938. Prešov:Vydavateľstvo Michala Vaška.

Medvecký, K. (1934). Slovenský prevrat. I–IV.zväzok. Bratislava: Vydavateľstvo Komen-ský.

Mlynárik, J. (1987). Česká inteligencia na Slo-

vensku. Kapitoly z dejín českej inteligencie naSlovensku. Kolín nad Rýnom: INDEX e. V.

Redfield, R., Linton, R., Herskovits, M. J. (1936).Memorandum for the study of acculturation.American Anthropologist, 38(1), 149-152.

Rychlík, J. (1989). K otázke postavenia české-ho obyvateľstva na Slovensku. Historický ča-sopis, 37 (3), 403-423.

Rychlík, J. (2010). Vznik Slovenského státu a čes-ká společnost. In: Bystrický, V., Michela, M.,Schvarc, M. a kol., Rozbitie alebo rozpad? His-torické reflexie zániku Česko-Slovenska. Bra-tislava: VEDA Vydavateľstvo SAV (s. 392-405).

Šisler, S. (1989). Odchod českých státních za-městnanců ze Slovenska v letech 1938 - 1945.Český lid, 76(4), 231-238.

Štefánek, A. (1937). Šrobár a jeho doba. In: Bra-tislava, XI (s. 460).

Štrunc, L. (1933). Věci přijatelné a nepřijatel-né. Politika, III, 216-217.

Zemko, M. (2006). Slovakizácia Bratislavy v 20.storočí podľa štatistík. In: Ferenčuhová, G.a kol., Slovensko a svet v 20. storočí. Kapito-ly k 70. narodeninám PhDr. Valeriána Bys -trického, DrSc. Bratislava: Historický ústavSAV (s. 27-30).

Zudová-Lešková, Z. (2010). Výnimočný stav naSlovensku v marci 1939 a „Homolov puč“.In: Bystrický, V., Michela, M., Schvarc, M.a kol., Rozbitie alebo rozpad? Historické ref-lexie zániku Česko-Slovenska. Bratislava: VE-DA Vydavateľstvo SAV (s. 384-391).

Š T Ú D I E

379

PhDr. Peter Salner, DrSc., Ústav etnológie SAV, Klemensova 19, 813 64, Bratislava, e-mail: peter.salner@savba.sk

The paper is concerned with the adaptation of members of the Jewish community inBratislava to the social changes which took place in Czechoslovakia after 1945. Theauthor illustrates the consequences of the Shoa on the demographic structure of thecommunity, forms of the family and value orientations of individuals. He takes note ofthe attempt of Orthodox believers at a renewal of religious life, but also the conflicts inopinions between traditionally and secularly orientated members of the Jewish Reli-gious Community (ŽNO). He also devotes attention to the Zionist movement. In the se-cond half of the 1940s this played an important role because, particularly for youngerpeople, its ideology replaced religion in the system of values. After the accession to power of the Communist Party the community was obliged toadapt once again to a totalitarian regime. The response to August 1968 was a massemigration of the younger and middle generation, which notably restricted the acti-vities of the community in the subsequent period. In the period of normalisation theŽNO, as a “community under control”, concentrated only on basic religious activities.The final part of the study briefly focuses on the situation after November 1989. Atthat time there was a vigorous attempt at revitalisation. However, the centre of atten-tion was social and cultural activities, not religious life.  

Key words: adaptation, consequences of the Shoa, Zionist movement, Jewish religi-ous community, the present time  

Kľúčové slová: adaptácia, dôsledky šoa, sionistické hnutie, židovská náboženská obec;súčasnosť

Tento príspevok sa zaoberá adaptáciou príslušníkov bratislavskej židovskej komuni-ty na spoločenské procesy, ktoré prebehli v Československu (po roku 1993 v Sloven-skej republike) v rokoch 1945 – 2010. V tomto období došlo k zmenám režimu, ale ajk pohybom vo vnútri komunistami riadeného štátu (oslobodenie; prevzatie moci ko-munistickou stranou vo februári 1948; procesy v päťdesiatych rokoch; liberalizáciaspoločnosti v šesťdesiatych rokoch; okupácia v auguste 1968; normalizácia; november1989; rozdelenie Československa). Na tieto procesy museli reagovať jednotlivci a inšti-túcie (nielen) v rámci židovskej komunity.

4 61 • 2013ŠTÚDIE

ŽIDOVSKÁ KOMUNITA V BRATISLAVE PO ROKU 1945

PETER SALNER

Pod pojmom adaptácia rozumiem v tomto prípade proces prispôsobovania sa zme-nám prostredia, politického systému alebo podmienok. Opieram sa najmä o tri základ-né zdroje prameňov:

a) zápisnice a korešpondencia Židovskej náboženskej obce Bratislava (ďalej lenŽNO). V menšej miere využívam aj dokumenty Ústredného zväzu ŽNO (ÚZŽNO). Ideo jediné židovské organizácie, ktoré na Slovensku kontinuitne pôsobili od oslobodeniaaž do súčasnosti;

b) publikovaná historická a etnologická odborná literatúra; tu v prvom rade spome-niem knihu Ješajahu A. Jelínka „Dávidova hviezda pod Tatrami“ a rukopisné pamätidlhoročného funkcionára ŽNO a ÚZŽNO Benjamína Eichlera, ktoré napísal v emigráciia mne ich láskavo poskytol jeho najstarší syn Juraj;

c) poznatky, ktoré som získal vlastnými etnologickými výskumami v bratislavskejžidovskej komunite. Niektoré výsledky som publikoval už v minulosti. Veľkú časť po-užitých informácií priniesol medzinárodný projekt Oral history: Osudy tých, ktorí pre-žili holokaust. Iniciátorom bola Yale University a na Slovensku ho v rokoch 1995 – 1998realizovala Nadácia Milana Šimečku. Vzniklo 149 svedectiev, pričom časť z nich sa do-týka situácie v Bratislave po roku 1945; tieto materiály citujem v kurzíve a zátvorka zatextom uvádza pohlavie, rok narodenia svedka a číslo, pod ktorým je materiál uloženýv archíve Nadácie Milana Šimečku.

ZMENY PO ŠOA

Šoa (tento hebrejský termín používam ako synonymum spolu s frekventovanejšímpojmom holokaust) zasiahlo Bratislavu a jej židovských obyvateľov v niekoľkých rovi-nách:

Najviac sa zmenila demografická štruktúra židovskej komunity. Z údajov o počtochzavraždených, deportovaných či emigrovaných vyplýva, že v meste po oslobodení ži-lo oveľa menej Židov než pred šoa. Ako uvádza Benjamín Eichler, po vojne bolo v mes-te asi 3000 členov komunity (z pôvodného počtu 15 102 v roku 1940), pričom väčšinouide o nových prisťahovalcov: „Bratislava už dávno nemôže byť pyšná na počet svojichstarých usadlíkov. V majorite sú už dávno Židia z ostatných častí Slovenska, najmäz východného Slovenska a z bývalej Podkarpatskej Rusi“ (Eichler, 1972: 71). Prisťaho-valci prinášali tradície pôvodného prostredia, neraz odlišné od bratislavských minha-gim (miestne zvyky).

Holokaust ďalej ovplyvnil štruktúru rodiny. Bežné boli neúplné formy (vdovci/vdo-vy; siroty, absencia najstaršej generácie). Dobová realita sa premietla aj do výberumanželského partnera. K dobe patrili vekovo, sociálne či kultúrne „nerovné“ vzťahy,ale aj zvýšená miera tolerovania miešaných manželstiev. Paradoxne práve ľudia, ktorísa rozhodli pre asimiláciu s majoritnou spoločnosťou, zdanlivo nelogicky uprednost-ňovali židovských partnerov. Dôvodom tejto preferencie nebol sentiment či vzťah k ju-daizmu, ale obava, že nežidovský partner nepochopí zdravotné a najmä psychické dô-sledky prežitého utrpenia. Nejde tu teda o bežné kritérium etnickej, náboženskej čisociálnej jednoty manželov, ale o endogamiu spoločnej skúsenosti. Ďalším paradoxomje, že v takýchto rodinách deti často vyrastali bez vedomostí o židovských reáliách,vrátane pôvodu rodičov (a teda aj ich samých). Zvolená stratégia sa v dôsledku skúse-ností šoa a politického diania v päťdesiatych rokoch alebo (vedomej či neúmyselnej)indiskrétnosti okolia ukázala neraz ako neúspešná. Reakcie detí na pre ne novú infor-

380 Š T Ú D I E

máciu sa pohybovali od príklonu ku komunite až po dôsledné odmietanie a zatajova-nie židovského pôvodu (pozri Salner, 2000: 42-43).

Holokaust zmenil aj dovtedajšiu „náboženskú mapu judaizmu“. Pred holokaustomnajpočetnejšiu a najvplyvnejšiu názorovú skupinu reprezentovala Autochtónna orto-doxná židovská náboženská obec v Bratislave. Deportácie postihli najmä tradičnýchŽidov, takže v roku 1942 definitívne skončila „nadvláda“ ortodoxných veriacich (Jelí-nek, 1998: 101). Väčšinu z nich zavraždili v koncentračných táboroch, ďalší po oslobo-dení zvolili odchod zo Slovenska. V iných prípadoch utrpenie viedlo k strate viery.Podľa J. A. Jelínka po oslobodení veľká časť prežitých „sa už k náboženstvu predkovnevrátila, iná časť bola nábožensky vlažná alebo voľnomyšlienkárska. K židovstvu ichviazala etnická príslušnosť. Nebola nijaká vzácnosť, že práve členovia týchto skupína ich deti objavili po nežnej revolúcii svoj etnický a náboženský pôvod. Demografickézmeny vyvolané vojnou vytvorili na Slovensku novú židovskú pospolitosť, ktorá sa po-kúsila prispôsobiť zmeneným demografickým podmienkam. Jednou z jej charakteris-tík je veľký počet miešaných manželstiev a detí, ktoré zápasia s problémom etnickejpríslušnosti“ (Jelínek, 2009: 383). „My sme boli pôvodne úplne asimilovaní. Našu orto-doxnú výchovu sme napríklad nechali úplne za sebou a boli sme iní ľudia. Prevrátilisme úplne kabát, ako sa to hovorí. Väčšina z nás bola z ortodoxných domov, Ester, jai ostatní, ale stali sme sa úplnými ateistami a nacionálnymi Židmi“ (muž, 1929/128).

Bezprostredne po oslobodení v meste pôsobili okrem náboženských obcí aj zahra-ničné židovské inštitúcie, napríklad Palestínsky úrad (skrátene Palúrad), SOCHNUT(Jewish Agency for Palestina), American Jewish Distribution Committee (JOINT), sio-nistické organizácie (Hašomer Hacair, Makabi Hacair, Betar, Bnei Akiva). Analýza čin-nosti týchto organizácií v medzivojnovom období a počas šoa si zaslúži podrobnejšiespracovanie (najmä zo strany historikov), presahuje však možnosti tohto príspevku.Združenie rasovo prenasledovaných (SRP), ktoré začalo pôsobiť po oslobodení, zastu-povalo najmä záujmy sekulárnych Židov (podrobnejšie Bumová, 2010: 18 a n., pozritiež Soukupová, 2008: 63 a n.). Názory veriacich Židov približuje B. Eichler, ktorý cha-rakterizoval túto organizáciu s neskrývaným dešpektom: „Určitý čas vychádza časopisTribuna, orgán ,rasove prenasledovaných‘; neviem, prečo tento podtitul. Ak mal bojo-vať za reštitučné práva, potom sa to týkalo hlavne Židov. Zdá sa mi, že bol to opäť vplyvŽidov, ktorí unikli od židovstva a hanbili sa vystupovať pod menom Žid“ (Eichler, 1972:89). Tieto organizácie boli po roku 1948 zrušené a ŽNO sa stala jedinou úradne povo-lenou židovskou organizáciou. Ale mnohí členovia komunity odmietali do nej vstúpiť.Ortodoxní veriaci síce predstavovali medzi preživšími menšinu, v náboženskej obci alenaďalej tvorili rozhodujúcu zložku.

SIONISTICKÉ HNUTIE

Strata viery sa nespájala vždy s vystúpením z komunity. Mnohí sa priklonili k sio-nistickému hnutiu, ktoré židovstvo „nevnímalo len ako náboženské, ale predovšetkýmza moderné národné spoločenstvo“ (Hradská, 2012: 29). Sionizmus hľadal perspektívuv tvoriacom sa židovskom štáte. V Bratislave rôzne ideové prúdy hnutia pôsobili odkonca 19. storočia až do zákazu po nástupe komunistickej moci. Po šoa hnutie pomá-halo vyplniť ideové vákuum, ktoré pociťovala najmä mladá generácia. Podľa PhilipaRotha (2008: 38) bezprostredne po vojne „... bol sionizmus jediná mocná sila, ktoráprispela k znovuzrodeniu židovskej nádeje a sebadôvery“. Potvrdzuje to Tomi Rei-

381P e t e r S a l n e r

chental. Ako uvádza vo svojej knihe, v Hašomer hacair „poprvé jsem se cítil součástíněčeho dobrého díky svému vyznání. Nám, dětem, které přežily holocaust, bylo asitřeba připomenout, že judaismus není nic špatného, co by člověku způsobovalo jenzlo. V téhle skupině už jsem nebyl vyvržencem se žlutou hvězdou nebo s křiklavoučervenou bundou“ (Reichental, 2013: 192). Spomienky bratislavskej aktivistky po-tvrdzujú tento názor a zároveň dokumentujú názorovú diferenciáciu vo vnútri sionis-tického hnutia:

„Tá potreba byť časťou niečoho bola veľmi silná, milovali sme Hašomer Hacair, ktorýbol na Zochovej 3. Boli tam dve budovy, jedna bola pre židovskú obec, mali sme tam ná-boženské vyučovanie a vedľa bola budova pre mládežnícke organizácie židovské. Dolev telocvični bol Hašomer Hacair, uprostred bol Makabi Hacair a hore boli Bnei Akibaa tie pobožnejšie hnutia. Tam sme mali krásne dni. Nikto nikdy nespomenul holokaust.My sme to niekde pochovali a nechceli sme o tom hovoriť. Chceli sme byť mladí, zdraví,s novými myšlienkami, a ja myslím, že tí, čo to viedli, nás zachránili, duševne nás za-chránili. Mali sme zlé detstvo, ale mali sme veľmi peknú mladosť. Vlastne sme nemalinič, boli to povojnové časy, ale to nás nezaujímalo, mali sme kultúrne večierky a prvélásky a priateľstvá a v lete a v zime sme mali tábory, volalo sa to mošovo, tešili sme sa,že sa chystáme na niečo dôležité. Nemala som ani jednu priateľku, ktorá nebola židov-ka. Moje priateľky sú dodnes tie, ktoré boli so mnou v Bratislave. Všetka moja energiaišla na Hašomer Hacair. Tak potom vyzerali aj moje vysvedčenia, chudera moja mamamala so mnou starosti. Dnes sa vlastne nepamätám, kto boli moje spolužiačky, to je akoodseknutá vec, celkom sme sa koncentrovali na hnutie Hašomer Hacair a čakali sme natú chvíľu, keď budeme môcť ísť do Izraelu. Počúvali sme správy, čo sa tu deje, keď vy-hlásili izraelský štát, tak sme tancovali pred Národným divadlom, mali sme pocit, žesvet patrí nám. Nepamätám sa na nejaký pocit antisemitizmu po vojne. Boli síce takémošovo, z ktorých nás poslali domov, lebo povedali, že sú tam benderovci, ale ja osob-ne som necítila niečo, že by nás prenasledovali. Ale nechceli sme tam zostať žiť. Po tu-najšej vojne v roku 1948, ešte sa ani neskončila, sme 13. februára 1949 išli v prvej sku-pine, dvesto mladých ľudí od 12 do 18 rokov. Boli sme na ceste nejakých trinásť aleboštrnásť dní, lebo sedem dní sme išli loďou a potom ešte vlakom, a tak sme sa v marcitridsiati šiesti kamaráti dostali do Kfar Masaryku. Tam sme prežili zase šťastné dni, alenikdy sme nerozprávali o našich osudoch. Boli sme tridsiati šiesti, z toho iba dvanástimali oboch rodičov, všetci ostatní boli siroty alebo polosiroty“ (žena, 1936/131).

Podľa niektorých prameňov v rokoch 1945 – 1949 zvolilo Slovensko odchod približ-ne 11 500 Židov, čo predstavuje viac ako tretinu vtedajšieho počtu. Z toho väčšina (asi10 500 osôb) smerovala do Palestíny/Izraela (Büchler, 1998: 74, pozri aj Jablonková,1998; Nir, 1998: 87). Ivica Bumová (2010: 34-35) dospela k nižšiemu číslu. Podľa nej in-dividuálnu alebo kolektívnu aliju uskutočnilo 9 984 osôb. Rozhodnutie o emigrácii ne-raz posilnili protižidovské násilnosti v rokoch 1945 - 1948. Prebehli na rôznych mies-tach Slovenska vrátane Bratislavy (pozri Bumová, 2010; Salner, 2008; Šmigeľ, 2011).

V medzivojnovom období sa príslušníci bratislavskej komunity najčastejšie hlásilik ortodoxnému judaizmu. Holokaust však ovplyvnil identitu a hodnotové orientáciepreživších (podrobnejšie Salner, 2013). Väčšina Židov, ktorí ostali po roku 1945 na Slo-vensku, vychádzali pri svojom rozhodnutí z presvedčenia, že osobné aj existenčné is-toty im zabezpečí zaradenie sa do majoritnej spoločnosti. V tom videli ochranu predbudúcim ohrozením, preto sa dištancovali od židovskej komunity. Iní prijali ideológiukomunistickej strany, ktorá vo svojom programe odmietala religiozitu a hlásala rov-nosť a sociálnu spravodlivosť.

382 Š T Ú D I E

ŽIDOVSKÁ NÁBOŽENSKÁ OBEC

Spomenul som už, že v meste pôsobilo viac židovských organizácií, dlhodobo naj-dôležitejšiu úlohu na udržiavanie židovského religiózneho, ale aj kultúrneho a etnic-kého povedomia zohrali Židovské náboženské obce. Vo veľkej miere aj vďaka tomu, že(rovnako ako strešná organizácia ÚZŽNO) boli jedinými židovskými inštitúciami, kto-ré legálne pôsobia od oslobodenia až do súčasnosti.

Oficiálny záznam potvrdzuje, že už 9. apríla 1945, teda necelý týždeň po oslobodenímesta sa v (dávnejšie asanovaných) priestoroch ŽNO na Školskom dvore 4 (Schulhof) ziš-lo 14 ľudí s cieľom obnoviť činnosť ortodoxnej obce. Zápis zo stretnutia, ale aj zápisnicez neskorších schôdzí predstavenstva obnovenej ŽNO ilustrujú, že šoa neotriasla vierouvšetkých preživších. Zo záznamov vyplýva úsilie systematicky vytvárať podmienky na do-držiavanie predpisov tradičného judaizmu. Spomína sa oprava a sprístupnenie mikve (ri-tuálny kúpeľ), obnovila sa činnosť pohrebného bratstva Chevra Kadiša (Zápisnica ŽNOzo 16. mája 1945), prijali rituálneho mäsiara (šochet) a podnikli kroky na obnovenie ná-boženského vyučovania. Úsilie o oživenie religiozity potvrdzujú aj spomínané memoá-re: „Po vojne sa obnovili a konali sa bohoslužby: Synagóga na Prayovej ulici /správne naPreyssovej – dnešná Heydukova ul. – pozn. P. S. / (Gestetner Šul), Kapucínska č. 7, Te-mine Haderech, kde predsedom bol nebohý Samuel Weisz, Židovská ulica čís. 28 (BrüllŠul) a taktiež neologické židovstvo obnovilo bohoslužby v synagóge na Rybnom námes-tí. Dnes (t. j. 1972, ale platí to aj pre súčasnosť – P. S.) existuje v Bratislave už len jednasynagóga na Prayovej ulici, kde cez týždeň už len ťažko zháňajú ľudí na Minjan a regu-lárne bohoslužby sa konajú už len v piatok večer a v sobotu ráno. Po vojne pravidelné tal-mudistické šiury v Šur Stiebel na Zámockej ulici čís. 74, dnes žiadne vyučovanie nábo-ženstva alebo židovskej hebrejskej kultúry“ (Eichler, 1972: 74-75). Situáciu ortodoxnýchveriacich v Bratislave skomplikovala skutočnosť, že „v rokoch 1948 – 1949 všetci orto-doxní rabíni opustili ČSR, málo sa starajúc o budúci náboženský život svojich súvercovzanechaných na Slovensku. Výnimku tvoril Elijahu Katz“ (Eichler, 1972: 4).

Väčšina zachovaných údajov sa týka ortodoxného židovstva, aktivizovala sa však ajneologická obec. Po náhlej smrti rabína Armina Friedera prevzal vedúcu úlohu jehobrat Emanuel Frieder.

Na jeseň roku 1945 vstúpila do platnosti Vyhláška Úradu predsedníctva SNR č. 5831/1945„o úprave pomerov židovskej konfesie na Slovensku“, ktorou Zbor povereníkov „… po-veruje správou organizačných vecí židovských náboženských obcí na SlovenskuÚstredný sväz židovských náboženských obcí na Slovensku, ktorý má predsedu, šesťčlenov poradného zboru a šesť náhradníkov. Za predsedu sa ustanovuje Armin Frieder,hlavný rabín kongresovej (neologickej – P. S.) židovskej obce v Bratislave, ktorému sadáva v organizačných otázkach tohto ústredia, ako aj židovských náboženských obcívšetkých rítov na území Slovenska plná moc“. Dobové pomery ilustruje, že k pod-mienkam zaradenia do týchto funkcií patrilo, „že členovia aj náhradní členovia zborusú československými štátnymi občanmi, slovenskej národnosti, politicky a mravne za-chovalí a ovládajú slovenský jazyk“. Vyhláška ďalej určovala, že až do schválenia no-vých stanov „... budú jednotlivé náboženské obce fungovať podľa smerníc daných imÚstredným zväzom židovských náboženských obcí na Slovensku a majú sa zjednotiťpod názvom „Židovská náboženská obec v…“. Napriek oficiálnemu zjednoteniu exis -tuje množstvo dokladov, že reálne rozdiely (a napätia) medzi predstaviteľmi rôznychprúdov judaizmu pretrvávali.Predovšetkým ortodoxní Židia odmietali rezignovať napozíciu rozhodujúcej sily v komunite.

383P e t e r S a l n e r

Požiadavka na zjednotenie komunity nebola len prejavom administratívnej svojvô-le. Zohľadnila, že v mnohých mestách chýbal potrebný počet veriacich pre minjan (de-sať židovských mužov, ktorí sú podmienkou vykonania každého náboženského obra-du), nieto ešte pre pôsobenie dvoch či dokonca troch. Zároveň toto riešenieminimalizovalo prípadné spory o majetok zaniknutých obcí, spolkov alebo iných or-ganizácií. Logiku tohto nariadenia dodatočne akceptoval aj B. Eichler (1972: 76), hocipôvodne patril k jej tvrdým odporcom: „Oprávnená a krásna je idea pre udržanie židov -stva, keď v slobodnej spoločnosti (zdôraznil B. E.) sa separujú Židia rôzneho odtieňa,superortodoxní, ortodoxní, chasidi, konzervatívci, neológovia a reformovaní, ktoríinak majú kladný vzťah k židovstvu, ale nie v štátnom zriadení, kde oficiálny programvedúcej politickej sily je protináboženský. Tu treba pevnej jednoty na udržanie židov -stva.“ K umiernenému postoju možno prispelo, že podľa citovanej vyhlášky „... mali sapostarať o to, aby ortodoxní členovia mohli sa nábožensky ukájať a za týmto účelomzriadiť potrebné inštitúcie“, teda kóšerné rituálne rezanie, rituálny kúpeľ mikve atď.(Eichler, 1972: 4). J. A. Jelínek (1998: 101) vysvetľuje odpor ortodoxných Židov tým, že„vedenie ÚZŽNO prešlo de facto do rúk sionistov a bolo pod istým vplyvom ľavicovýchosobností“. Ako vidno, v Bratislave naďalej prevládal vplyv tradičného judaizmu.

Konflikt medzi ortodoxným a umiernenejším prístupom v (zdanlivo) zjednotenejobci sa naplno prejavil počas volieb do predstavenstva bratislavskej ŽNO v apríli 1954.Ortodoxní Židia spochybnili mandát niektorých novozvolených členov výboru s odô-vodnením, že ich spôsob života údajne nezodpovedá religióznym požiadavkám. Rie-šenie malo rozhodnúť, či komunita bude viac „židovská“, teda otvorená pre každéhokto zodpovedá kritériám halachy, alebo „náboženská“. Táto alternatíva vyžadovalaokrem pôvodu aj dodržiavanie predpisov ortodoxného judaizmu. Jadro sporu pribli-žuje B. Eichler: „V tejto (Štatútovej – P. S.) komisii sa vyhrotil boj medzi vtedy ešte exis -tujúcimi tromi rabínmi a laickými živlami, najmä medzi hlavným rabínom Katzoma delegátmi obcí. Ten sa usiloval o nezávislú moc na laickom živle, niečo podobné, akomajú v katolíckej cirkvi, čo ovšem sa priečilo židovským tradíciám“ (Eichler, 1972: 5).

Pripravované nové stanovy (prijaté v roku 1962) sa nemohli vyhnúť otázke členstvav ŽNO. Po nedávnych skúsenostiach mnohí Židia síce mali záujem o židovský život,odmietali však deklarovať verejne svoj pôvod formou členstva v ŽNO. Nechceli sa totižocitnúť v nijakých zoznamoch, ktoré sa mohli (podobne ako sa stalo v roku 1942)zneužiť proti nim. Preto napokon „štatút vychádzal z takej koncepcie členstva v židov-skej náboženskej obci, že nevyžadoval registrovanie, ani deklaráciu o vstupe za členaani platenie členských príspevkov ako sine qua non, ale bazíroval na automatičnosti(stačilo byť Židom podľa rituálnych predpisov a stal sa členom židovskej obce). Tentoprincíp vyhovoval rôznym kategóriám židovského obyvateľstva.“ Ďalšie riadky B. Eich -lera ukazujú dve skutočnosti: v prvom rade, že opatrnosť bola opodstatnená. V roku1971 štátne orgány žiadali (bez uvedenia dôvodu ale „určite nie pre dobro Židov“) vy-tvorenie menného zoznamu. Po protestoch zo strany ÚZŽNO sa uspokojili so všeobec-nými údajmi o počte členov jednotlivých obcí (Eichler, 1972: 7-8). Potvrdilo sa záro-veň, že poučenie z holokaustu je silnejšie než strach z inej totalitnej moci.

Prijaté riešenie nezodpovedalo predstavám a požiadavkám duchovných. Podľa nových stanov práva člena (vrátane volebného) mohli získať aj ľudia, ktorí nerešpek-tovali ortodoxné tradície a autoritu rabínov: Ako sa v novembri 1954 ukázalo, väčšinaprítomných „zastávala stanovisko, že každá osoba, ktorá sa hlási k židovskému nábo-ženstvu, bez ohľadu na to, či dodržuje náboženské predpisy alebo nie, má používaťvšetky práva ŽNO, ak sú ináč splnené podmienky v zmysle volebného poriadku“. Ta-

384 Š T Ú D I E

kúto interpretáciu zásadne odmietal rabín Katz a jeho názoroví súputníci (ZápisnicaÚZŽNO, 14. 11. 1954).

ŽNO BRATISLAVA V ROKOCH 1948 – 1968

Rok 1948 priniesol dve udalosti, ktoré zásadne ovplyvnili židovskú komunitu. Vofeb ruári 1948 sa v Československu dostala k moci KSČ a v máji vznikol štát Izrael.

Nemám k dispozícii autentické dokumenty z prelomu štyridsiatych a päťdesiatychrokov. Neskoršie zápisnice a iné pramene naznačujú, že funkcionári sa v duchu overe-ných židovských skúseností usilovali o konsenzus s novou mocou a opakovane dekla-rovali lojalitu s režimom. Potvrdzuje to aj J. A. Jelínek: „Rabíni, od Eliáša Katza poč-núc, boli konformní k požiadavkám propagandy, konali svoje rabínske povinnostik spokojnosti úradov. Možno aj preto ich fyzicky neobťažovali (ako napríklad Katolíc-ka akcia). Možno im pomáhali už spomenuté židovské tradície, ktoré učili a odporúčalispoluprácu s vládcom (kým nesiahal na základy židovskej viery, ako napríklad násilnépokrstenie). V homíliách rabíni zdôrazňovali prvky vyhovujúce režimu, napríkladmier, sociálnu spravodlivosť a prosili o božiu milosť pre vládcu. Niektoré nábožensképríležitosti (napríklad Pesach, ktorý vyznačoval slobodu a jar) sa dali ľahko prispôso-biť očakávaniam režimu. Pri čisto religióznych sviatkoch Roš hašanah a Yom Kipur(Nový rok a Deň zmierenia) sa rabíni aj veriaci snažili nezdôrazňovať prvky, ktorémohli byť režimu nemilé. (…) Komunisti sa snažili znemožňovať masové stretávanieŽidov, napríklad cez sviatky Purim a Chanuka, tradične slávené spoločne a so zábava-mi“ (Jelínek, 2009: 417-418). Nesporne však proces so „sprisahaneckým centrom Ru-dolfa Slánskeho“, v ktorom boli obžalovaní, odsúdení a popravení najmä komunisti ži-dovského pôvodu, vniesol do komunity opäť atmosféru strachu. Represálie boliintenzívnejšie v Čechách než na Slovensku a smerovali predovšetkým proti politickyangažovaným „viditeľným Židom“. Hoci nemali plošný charakter, priamo alebo ne-priamo sa dotkli prakticky celej komunity (pozri Salner, 1998; Langerová, 2009). Ilus -trujú to aj svedectvá pamätníkov:

„Potom som robil v jednom centrálnom úrade, no a to bolo v období, keď zaistili Slán-skeho a tých ostatných. Tak potom ma zavolali na kádrový odbor a povedali mi, že, bo-hužiaľ, sme s vašou prácou veľmi spokojní, ale, bohužiaľ, keďže ste židovského pôvodua generálny tajomník ÚV KSČ Rudolf Slánsky je väznený ako špión, tak sme stratili dô-veru, a, bohužiaľ, nemôžeme vás nechať ďalej pracovať. Tak som nemohol ísť späť anido mojej kancelárie zobrať si veci, ale hneď som musel túto budovu opustiť“ (muž,1924/49).

Ťažiskom činnosti ŽNO v tomto období naďalej ostávali náboženské aktivity vráta-ne kultúrnych a spoločenských podujatí. Dôležitú funkciu zohrávali aj akcie sociálnea spomínané deklarácie lojality k režimu. Rozpor religióznej tradície a komunistickejideológie spôsobil, že život komunity „byl sekularizovaný a současně schizofrenní“(Soukupová, 2011: 40). V tejto situácii „židovská reprezentace chápala jako svůj hlav-ní úkol udržení židovského náboženského a společenského života...“ (Soukupová,2011: 40).

Deklarovaná ústretovosť prinášala prinajmenšom od polovice päťdesiatych rokov re-latívne umiernené reakcie zo strany komunistickej moci. Takéto gestá však „nezname-nali ani konec oficiálního státního dohledu nad menšinou, ani konec diskriminace ži-dovské komunity ze strany státních orgánů“ (Soukupová 2011: 39; pozri tiež strany 41

385P e t e r S a l n e r

a n.). Dobový stav ilustruje slávnosť pri príležitosti 150. výročia príchodu Chatama So-fera do Bratislavy. Konala sa v reprezentačných priestoroch Zrkadlovej siene Prima-ciálneho paláca v októbri 1956. Zišli sa zástupcovia slovenskej, českej a zahraničnej židovskej komunity (vrátane ortodoxných veriacich z USA či Izraela), ale aj predstavi-telia mesta, štátu a komunistickej strany (pozri Eichler, 1972: 86; Salner, 2008: 80-82).Spomenutú schizofrénnosť potvrdzuje hlavný prejav, ktorý predniesol B. Eichler.Okrem iného povedal: „Pridŕžame sa učeniu tohto velikána širokej koncepcie, ktorýhlásal len a len znášanlivosť medzi ľuďmi bez rozdielu tried a náboženstva, takže za-chovávanie jeho odkazu smeruje vlastne k súčasnému úsiliu ľudu dobrej vôle a k vý-stavbe socializmu a k udržaniu svetového mieru“ (Salner, 2000: 167).

Šesťdesiate roky priniesli liberalizáciu spoločenských pomerov, ktorú vítala väčšinačlenov židovskej komunity (podrobnejšie Jelínek, 2009: 421). Zápisnice ukazujúvzrast počtu neformálnych kultúrnych a spoločenských podujatí a najmä aktivizáciumladej generácie. Dôsledkom zmiernenej politickej kontroly boli organizované poby-ty skupín mládeže v Rakúsku, Juhoslávii či Izraeli. Tieto roky však nepriniesli len po-zitívne momenty, ale aj niektoré negatívne sprievodné javy, napríklad zničenie neolo-gickej synagógy na Rybnom námestí. Boj o záchranu i opis jej asanácie približuje IvanBútora (2011), fotodokumentácia Juraja Bonča s textom Jána Čomaja (2010), štúdia Lu-cie Kermietovej (2011), vyšlo viac ďalších erudovaných prác s touto tematikou. Osudutohto objektu sa preto nevenujem podrobnejšie. Obmedzím sa na konštatovanie, žezničenie synagógy podľa môjho názoru nekorenilo hlavne v antisemitizme, ale pred-stavovalo súčasť širších urbanistických premien, ktoré „mali za cieľ odstrániť napätiemedzi socialistickou (slovenskou) súčasnosťou a pluralitnou (prevažne neslovenskou)minulosťou“ (Salner, 2008: 64).

Na rozdiel od väčšiny súčasníkov Benjamín Eichler hodnotil šesťdesiate roky z hľa-diska komunity skepticky a neskrýval obavy z narastajúceho antisemitizmu: „Tak v Ma-ďarsku v r. 1956 ako aj v ČSR v roku 1968 šovinistické a antisemitské živly sa tlačili nahoru a v oboch krajinách by tiekla pravdepodobne opäť židovská krv. V Maďarsku sa ob-javili nyilašské skupiny a na Slovensku ,marche‘ na Bradlo, kde odznelo mnoho antise-mitských hesiel. Nacisticko antisemitské živly začali obviňovať Židov z príčiny, že onisú na vine, že v týchto krajinách došlo k vláde komunistov. Dubček sám držal za nutnévyzvať obyvateľstvo, aby upustili od útokov proti Židom, ktorých on odhadol vtedy asina 10 000 a ktorí toľko už pretrpeli za poslednej svetovej vojny (viď časopis Pravda z tej-to doby). Aj táto znova vzniklá neistá situácia pre Židov prispela k hromadnému útekuŽidov na Západ. Aj z tohto hľadiska treba sa dívať na udalosti v roku 1956 v Maďarskua v roku 1968 v Československu. Prechod by bol pravdepodobne trpký pre Židov a zá-sah sovietskej armády najmä v Maďarsku rozhodne zabránil tomu, že v Budapešti ne-vešali na ulici Židov. Jediným aktívom týchto revolúcií bolo, že z oboch krajín mohlimnohí Židia utiecť, ak to možno za aktívum zaknihovať“ (Eichler, 1972: 81).

ROKY 1968 – 1989

Na okupáciu v auguste 1968 reagovala veľká časť židovskej komunity emigráciou.Toto riešenie vyplynulo zo strachu z opakovania nedávnych tragických skúseností, aleaj z faktu, že vďaka historickej skúsenosti (a jazykovej výbave) boli Židia mentálne lep-šie pripravení na vynútenú zmenu prostredia než príslušníci majoritnej spoločnosti(podrobnejšie Heitlingerová, 2006). Podľa dostupných údajov Slovensko do jesene

386 Š T Ú D I E

1969, keď sa opäť uzavreli hranice, opustilo takmer 4 tisíc Židov, čo predstavuje pri-bližne 50 % vtedajšieho stavu (Eichler, 1972: 7, pozri tiež Bumová, 2006). Podľa dlho-ročnej administratívnej pracovníčky ŽNO pani L. G. počet „hláv rodiny“ v evidenciibratislavskej obce klesol z takmer 600 približne na 200.

Budúcnosť židovskej komunity ovplyvnilo, že emigrovala väčšina príslušníkov mla-dej a strednej generácie. V dôsledku toho zaniklo množstvo dovtedy funkčných nábo-ženských obcí; kým pred rokom 1968 na území Slovenska pôsobilo vyše 40, po roku1969 ich počet postupne klesal až na 15. Mnohí z tých, ktorí ostali, sa dištancovali od čin-nosti náboženských obcí. Strata veľkého počtu členov postihla aj bratislavskú komuni-tu. Možno povedať, že stav členskej základne dosiahol úroveň, ktorá už nedovoľovala rea-lizovať v plnom rozsahu náboženské, kultúrne a sociálne aktivity. K úpadku vo veľkejmiere prispelo, že emigráciu uprednostnili aj špičky komunity. Hlavný rabín Eliáš Katzodišiel pôvodne na ročný študijný pobyt do Izraela, z ktorého sa však už nevrátil. Na uvoľ-nené miesto zvolili jeho menovca Izidora Katza, ktorý vo funkcii zotrval do svojej smrtiv roku 1978. Rabínsky post ostal prázdny až do roku 1993, keď prišiel do Bratislavy ra-bín Baruch Myers, ktorý tu pôsobí dodnes. (Dovtedy rabínske povinnosti pri bohosluž-bách a obradoch prevzali niektorí starší členovia obce.) Benjamin Eichler sa v roku 1972vysťahoval za svojimi deťmi do Kanady, odišli aj niektoré ďalšie vedúce osobnosti.

Židia, ktorí ostali na Slovensku, sa v období normalizácie opäť stretávali s prejavmiotvorenej alebo skrytej perzekúcie zo strany ŠtB a iných mocenských orgánov. Nie ná-hodou historik Ján Hlavinka (2005) svoju štúdiu o situácii v sedemdesiatych rokochnazval Židovská komunita pod kontrolou. Ivica Bumová (2006) s použitím archívnychmateriálov i spomienok súčasníkov mapovala akcie ŠtB voči mladým Židom v Západo-slovenskom kraji vrátane Bratislavy. Na situáciu časť ľudí opäť reagovala apatiou a úsi-lím stať sa „neviditeľným Židom“ (pozri Salner, 1998).

Spomenutú stratégiu „neviditeľnosti“ nespochybňuje ani občasná prítomnosť jed-notlivcov na bohoslužbách v synagóge, návštevy kancelárie ŽNO kvôli nákupu macesova iných pesachových produktov, platenie cirkevnej dane, vybavovanie pohrebov atď.Hoci väčšinou pociťovali sympatie k Izraelu, až na výnimky ich skrývali pred verejnos-ťou a ešte viac pred orgánmi štátnej moci. Príležitosť dať najavo skutočné zmýšľanie po-núkali ojedinelé športové stretnutia proti izraelským reprezentantom. Ako prejav ne-súhlasu s mocou a pozitívneho vzťahu k Izraelu neraz chápali už samotnú účasť nazápase. Len niektorí išli o krok ďalej: „V totalite som taktiež nič dobré nezažil, pretože jasom si dopisoval s priateľmi, ktorí ostali v Izraeli a štátna bezpečnosť toto všetko evido-vala. Keď tu boli zápasy, keď sa hral nejaký zápas a prišli sem izraelskí basketbalisti, my,ja, so svojím synom, sme boli na týchto zápasoch, my sme boli snáď traja-štyria, ktorí vy-krikovali, že Izrael do toho, Izrael do toho, a, samozrejme, my sme boli hneď stredobo-dom pozornosti ŠtB a na druhý deň sme boli už na Februárke“ (muž, 1932/48).

Na novú situáciu sa adaptovali jednotlivci, ale aj inštitucionálne aktivity ŽNO. Čin-nosť obce sa pohybovala medzi pasívnou rezistenciou a rezignáciou. Členovia i funk-cionári ŽNO si osvojili názor, že komunita nemá budúcnosť a hrozí, že stratí aj svojuminulosť...

Zápisnice (rovnako ako správy z členských schôdzí) za roky 1970 – 1989 sú väčšinoustručné a obsahujú len nevyhnutné údaje. Smerom k orgánom štátnej moci naďalej de-klarovali lojalitu. Komunitné aktivity sa okrem administratívy obmedzili na základnénáboženské záležitosti. Aj v sťažených podmienkach dlhý čas dokázali organizovaťpravidelné bohoslužby (v praxi to znamená, že museli zabezpečiť účasť desiatich mu-žov), a to každodenne dvakrát: „Aby bol zabezpečený denne ráno a večer Minjan, sme

387P e t e r S a l n e r

nútení niekoľkým starším členom našej obce poskytnúť skromnú odmenu za pravidel-nú účasť. Doteraz sme poskytli 3–4 osobám mesačnú odmenu Kčs 100. Pán K. sa obrá-til na prezídium so žiadosťou o zvýšenie tejto odmeny na Kčs 200. Bolo by záhodno,keby sa teraz rozhodlo o výške odmeny vzhľadom na to, že sa blíži zimné obdobie“(Zápisnica ŽNO, 12. 9. 1971). Problémy s minjanom majú dlhodobý charakter (a pre-trvávajú dodnes). Takmer presne o 15 rokov neskôr, 29. 1. 1986 dostali členovia ŽNOobežník, ktorý začína slovami: „Pozorne s obavami a úzkosťou v srdci sledujeme akonajmä v poslednej dobe ubúda verných, dobrých členov našej svätej obce, ktorí sa čas-to obetavo zúčastňovali pravidelne denných modlitieb. Konali tak z hĺbky svojho pre-svedčenia a viery, ktorej zostali verní do konca svojho života. Smútime za týmito te-hojrim (čistými) a kedojšim (svätými), ktorým bola dochádzka k minjanu náplňouživota.“ V závere predstavenstvo „apeluje a prosí, aby ste urobili všetko pre zachovanieminjanu, ktorý je zásadnou podstatou existencie náboženskej obce“. Od druhej polo-vice osemdesiatych rokov do konca milénia sa veriaci schádzali už len v piatok večera na raňajších bohoslužbách v dňoch, keď sa vyberá a číta Tóra (pondelok, štvrtok a so-bota). V novom tisícročí sa minjan pravidelne schádza už len počas sviatkov a šabeso-vých bohoslužieb, teda v piatok večer a v sobotu ráno. Čítanie Tóry v týždni odpadlo.

Reakciu na pomery v normalizácii odráža nezáujem členov o vyučovanie nábožen-stva a prípravu na bar micva, ktorá deklaruje prechod do dospelosti: „Tu naďalej nevi-díme možnosť získať ani potrebného učiteľa, ani potrebný počet detí. I keď sme pod-nikli všetko potrebné, vyslali obežníky rodičom, dostali sme jednu jedinú prihlášku.Ak ale členská schôdza považuje za účelné, môžeme o tejto záležitosti znovu diskuto-vať“ (Zápisnica z Členskej schôdze ŽNO, 6. 12. 1973).

Napriek úradným perzekúciám a personálnym problémom okrem pravidelných bo-hoslužieb každý rok prebiehali pesachové, purimové či chanukové oslavy v priestorochobce. Aj keď stará košerná kuchyňa na Zámockej ulici bola pre nedostatok finančnýchprostriedkov v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch opakovane dlhodobo mimo pre-vádzky, pravidelne ju otvárali počas Pesachu, keď veriaci 8 dní nesmú konzumovať ni-jaké kvasené jedlo. Súčasťou osláv naďalej boli tradičné sederové večere v predvečer prvého a druhého dňa sviatku Pesach. Populárne boli purimové a chanukové posedenias kultúrnym a spoločenským programom, ktorý zväčša napĺňali „z vlastných zdrojov“:„Dňa 27. februára t. r. sme usporiadali v renovovanej miestnosti rituálnej kuchyne osla-vu sviatku Purim. Hoci sme teraz upustili od zaužívaného spôsobu rozoslania pozvánok,jednako boli všetky stoly obsadené. Po prejave brata Ľudovíta Dojča o podstate sviatkua charakteristických vlastnostiach osôb z Megila bol hodnotný kultúrny program. Vy-stúpili sestričky Silvia a Karin Krausové podaním niekoľkých purimových jidiš piesní.Bol to pôžitok počuť piesne v jidiš od malých detí za klavírneho doprovodu pána Dr.Bergera. Liturgické a jidiš piesne v krásnom prednese brata Andreja Schőnhausera s kla-vírnym doprovodom dra Bergera nadchli a veľmi uspokojili obecenstvo. Hodnotný pred-nes ukážky z klasikov a zmesu jidiš piesní na klavíri p. drom Bergerom prispel k zvýše-niu úrovne zdarilého programu tradičného purimového posedenia. Prítomní, uspokojeníkultúrnym programom, zostali ešte dlho na svojich miestach pri pani Editou Katzovoupripravenom chutnom pohostení. Večierok splnil nad očakávanie svoj cieľ a ľudia spo-kojne odchádzali domov“ (Zápisnica ŽNO, 3. 3. 1983).

Hoci predstavitelia vedenia obce v období normalizácie možno rezignovali na víziea stratili vieru v lepšiu budúcnosť, nemožno v tejto súvislosti hovoriť o zlyhaní. Doká-zali sa adaptovať na ťažké podmienky normalizácie tak, že vedeli zabezpečiť fungova-nie náboženského života a udržiavať kontinuitu tradícií judaizmu.

388 Š T Ú D I E

KOMUNITA PO NOVEMBRI 1989

November 1989 priniesol v mnohom zásadne odlišné podmienky pre ďalší rozvojbratislavskej ŽNO. V prvých mesiacoch a rokoch najmä v staršej generácii ešte vždyprevládala opatrnosť, neistota a strach. Prispieval k tomu politický vývoj, najmä úsilieniektorých kruhov o rehabilitáciu režimu a vedúcich osobnosti vojnového Slovenské-ho štátu. Rozdelenie Československa a vznik samostatnej Slovenskej republiky vyvolá-val zas spomienky na minulosť a obavy z jej návratu, čo ešte viac zosilňovalo negatív-ne pocity.

Radosť z pádu režimu ani vyššie spomenuté obavy nezabránili vzniku „tradičného“napätia vo vnútri komunity. V tomto období prebiehalo medzi „starými“ a „novými“Židmi. Prví sa pokúšali opäť presadiť princípy ortodoxného judaizmu (hoci sami ichväčšinou nedodržiavali), druhí zas usilovali otvoriť komunitu viac tak dovnútra, ako ajsmerom k verejnosti. Dejiskom boli najmä zasadnutia ÚZŽNO, vo väčšej či menšej mie-re sa ale prenášali aj na pôdu jednotlivých obcí vrátane bratislavskej. Príčinami a prie-behom tohto dlhodobého konfliktu sa podrobnejšie zaoberajú dve knihy priamehoúčastníka Miloša Žiaka (2003; 2012).

Väčšina príslušníkov komunity dnes nevníma svoje židovstvo religiózne, ale skôrchcú udržiavať tradície v kultúrnej či etnickej rovine. Z toho vyplývajú aj aktivity ŽNO.Obec ponúka fyzický priestor a duchovné podmienky na udržiavanie tradícií, formo-vanie identity a uspokojovanie ich potrieb. Budova obce sa využíva nielen na admini-stratívne účely a vlastné podujatia, ale konajú sa tu akcie nových a obnovených židov-ských organizácií. V roku 1990 založili mladí nadšenci Československú úniu židovskejmládeže (po rozdelení spoločného štátu upravila názov na Slovenská únia židovskejmládeže, SÚŽM) a pod týmto menom pracuje dodnes. Okrem seminárov a iných po-dujatí Únia vydávala časopis Chochmes, ktorý svojím obsahom a informačnou hodno-tou oslovoval všetky generácie komunity. (Pred niekoľkými rokmi zanikol, od roku2006 jeho funkciu prevzal štvrťročník ŽNO Kehila Bratislava, zameraný najmä na in-formácie o dianí v obci.) V roku 1992 obnovila činnosť humanitárna organizácia B’naiB’rit Tolerancia. Nadväzovala na aktivity svojho predchodcu, ktorému úrady zakázaličinnosť v októbri 1938. V polovici deväťdesiatych rokov začalo ako spoločný projektŽNO a Nadácie Milana Šimečku pôsobiť Dokumentačné stredisko holokaustu. Vďakatvrdohlavosti a pevnej vôli pani Hildy Hraboveckej sa neskôr zmenilo na stabilnú inšti-túciu a úspešne pôsobí aj v súčasnosti. Výsledkom doterajšej činnosti je archívny vý-skum, pripravovaný zoznam obetí šoa, niekoľko publikácií a konferencií, predovšet-kým však 8 zväzkov archívnych dokumentov Holokaust na Slovensku.

V prvých mesiacoch a rokoch po novembri dôležitú úlohu zohrávalo dodnes fungu-júce Židovské fórum. Najmä spočiatku sa táto akcia stretávala s enormným záujmomžidovskej verejnosti, takže priestory obce neraz nestačili. Organizátor Pavel Traubnerpozýval zaujímavých hostí z radov komunity, ale aj nežidovské osobnosti kultúrneja politickej scény. Skutočnosť, že prišli a nebáli sa verejne deklarovať svoj pôvod alebosympatie k židovstvu a Izraelu prispievala k upevňovaniu židovskej identity mladšícha pomáhala najmä starším ľuďom zbaviť sa pretrvávajúcich obáv návratu minulosti.

V deväťdesiatych rokoch vedenie ŽNO prešlo generačnou obmenou a pokúsilo saoptimalizovať ďalšiu činnosť. K dokladom zmeneného trendu patrilo úsilie preniesťčasť aktivít na verejnosť. Významne k tomu prispel rabín Baruch Myers, ktorý niekoľ-ko mesiacov po príchode do Bratislavy zaviedol na Slovensku dovtedy neznámu tradí-ciu verejného zapaľovania chanukového svietnika. V decembri 1993 bol prvým čest-

389P e t e r S a l n e r

ným hosťom tohto obradu vtedajší predseda Národnej rady Ivan Gašparovič, v neskor-ších rokoch prijali pozvanie ďalší významní predstavitelia verejného a kultúrneho ži-vota. Aj mimo komunity vyvolávajú záujem spoločenské aktivity spojené so sviatkami(sederové večere pri príležitosti sviatku Pesach, purimové či chanukové slávnosti, aleaj askary na pamiatku obetí holokaustu atď.). Členská schôdza 22. 5. 2002 po disku-siách, ktoré trvali niekoľko rokov, prijala prelomové rozhodnutie, že riadnymi členmiŽNO sa mohli stať nielen tí, ktorí majú židovskú matku, ale aj ľudia, ktorí majú len otcaŽida. S výnimkou bohoslužieb, kde naďalej v plnej miere platia pravidlá halachy, majúrovnaké práva a povinnosti ako ostatní. Toto rozhodnutie významne prispelo k ďalšie-mu oživeniu obce.

ZÁVER

Zámerom tohto príspevku je ilustrovať na základe materiálu z bratislavského pro-stredia priebeh adaptácie židovskej komunity na zmeny spoločenských pomerov poholokauste.

Vývoj ŽNO Bratislava (i celej židovskej komunity) po roku 1945 poukazuje na to,ktoré historické momenty iniciovali potrebu adaptácie jednotlivcov a inštitúcií komu-nity na spoločenskú zmenu. Dokumentuje, ako na tieto procesy reagovala minorita,ktorá na základe historických skúseností a vlastných zážitkov členov prežívala perma-nentný pocit ohrozenia.

Získané poznatky potvrdzujú, že v priebehu siedmich desaťročí sa obec dokázalaadaptovať na vnútorný vývin totalitného režimu a následnú demokratickú zmenu spo-ločnosti tak, že napriek všetkým problémom dokázala plniť potreby svojich členovv religióznej, sociálnej či kultúrnej sfére. Materiál zároveň dokumentuje, že tento veľ-mi zložitý proces ovplyvnil rôzne aspekty kultúry, spôsobu života, ale aj hodnotovéorientácie a identitu členov komunity. Pre dôkladné pochopenie problematiky sú všaknevyhnutné ďalšie hĺbkové analýzy etnológov, ale aj sociológov, psychológov a histo-rikov.

Štúdia vznikla v rámci projektu 2/0099/11Adaptácia obyvateľov mesta na procesy sociálnych zmien

390 Š T Ú D I E

LITERATÚRA

Bončo, J., Čomaj, J. (2010). Búranie Podhradia.Stavba Mosta SNP. Marenčin PT, Bratislava.

Bumová, I. (2006). Postoj ŠtB k emigráciičeskoslovenských občanov v rokoch 1963 –1983 (s dôrazom na Západoslovenský kraj.In: D. Luther (Ed.), E/Migrácie a Slovensko.Zing Print, Bratislava, s. 41-74.

Bumová, I. (2010). Povojnové pomery židovskejkomunity na Slovensku a emigrácia Židov doPalestíny/Izraela v rokoch 1945 – 1953. In: M.Vrzgulová, P. Salner (Ed.), Reflexie holokaus-tu. Ústav etnológie SAV, Bratislava, s. 16-35.

Bútora, I. (2011). Kto zbúral Podhradie? In:Stratené mesto Bratislava – Pozsony – Press -burg, Marenčin PT, Bratislava, s. 15-153.

Büchler, R.Y. (1998). Znovuoživenie židovskejkomunity na Slovensku po druhej svetovejvojne. In: Acta judaica Slovaca, č. 4, s. 65-78.

Eichler, B. (1972). Príspevok k histórii Židov naSlovensku z doby druhej svetovej vojny až pooktóber 1972, Toronto, 104 s. rkp.

Heitlingerová, A. (2006). Ve stínu holocaustua komunismu. Čeští a slovenští židé po roce1945. G+G, Praha.

391P e t e r S a l n e r

O AUTOROVI

PETER SALNER (*1951) – vedecký pracovník Ústavu etnológie SAV, absolvent náro-dopisu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1974). Špeciali-zuje sa na urbánnu etnológiu so zameraním na prostredie Bratislavy a sociálnu kul-túru židovskej komunity v 20. a 21. storočí. Publikoval 12 monografií (Taká bolaBratislava – 1991, Prežili holokaust – 1997, Premeny Bratislavy 1939 – 1993 – 1998, Ži-dia na Slovensku medzi tradíciou a asimiláciou – 2000, (Môj) židovský humor – 2002,Cesty k identite – 2005, Bratislavské kaviarne a viechy – 2006, Budúci rok v Bratislavealebo Stretnutie – 2007, Mozaika židovskej Bratislavy – 2007, Premeny židovskej Bra-tislavy – 2008, Minulý rok v Jeruzaleme – 2010, The Jewish Identity in Slovakia afterthe Shoah – 2013), v spolupráci s M. Kvasnicom napísal knihu Chatam Sofer Memoriál– 2002, 2012, editoval viacero zborníkov a kníh (napríklad s D. Lutherom Menšinyv meste – 2004, či s M. Vrzgulovou Reflexie holocaustu – 2010) a napísal množstvo ve-deckých štúdií a kapitol v rôznych publikáciách.

Hlavinka, J. (2005). Židovská komunita podkontrolou. In: Pamäť národa, č. 2, s. 20-32.

Hradská, K. (2012). Gizi Fleischmannová.Návrat nežiadúci. Marenčin PT, Bratislava.

Jablonková, Ch. (1998). Izrael a Židia zo Slo -venska. Acta Judaica Slovaca, č. 4, s. 163-186.

Jelínek, J. A. (1998). Zachráň sa, kto môžeš.Židia na Slovensku v rokoch 1944-1950. In:Acta judaica Slovaca, č. 4, s. 91-120

Jelínek, J. A. (2009). Dávidova hviezda podTatrami. Židia na Slovensku v 20. storočí.Vydavateľstvo Jána Mlynárika, Praha.

Kermietová, L. (2011). Neologická synagóga naRybnom námestí – obeť rozvoja Bratislavy.In: M. Medvecký (Ed.), Fenomén Bratislava.ÚPN, Bratislava, s. 150-177.

Langerová, Žo. (2007). Vtedy v Bratislave. Môjživot s Oskarom L. Marenčin PT, Bratislava.

Nir, A. (1998). Sionistické hnutie po druhej sve-tovej vojne. Acta judaica Slovaca, 4, s. 79-90.

Reichental, T. (2013). V pekle jménem Bergen--Belsen. Vydavatelství Víkend.

Roth, Ph. (2008). Operace Shylock. Mladáfronta, Praha.

Salner, P. (1998). „Viditeľní“ a „neviditeľní“Židia v slovenskej spoločnosti po roku 1945.In Acta judaica Slovaca, č. 4, s. 121-134.

Salner, P. (2000). Židia na Slovensku medzitradíciou a asimiláciou. Zing Print, Brati -slava.

Salner, P. (2008). Premeny židovskej Bratislavy.Albert Marenčin PT, Bratislava.

Salner, P. (2013) The Jewish Identity in Slovakiaafter the Shoah. Lambert Academic Press,Saarbrücken.

Šmigeľ, M. (2011). Protižidovské výtržnostiv Bratislave v rokoch 1946 a 1948 v kontextepovojnových prejavov antisemitizmu naSlovensku. In: M. Medvecký (Ed.), FenoménBratislava. ÚPN, Bratislava, s. 251-273.

Soukupová, B. (2008). „Životní světy českýchŽidů po šoa – kompenzace ztracených jistot.Několik poznámek k životním strategiímŽNO a židovské menšiny v bezprostřednímválečném období“. In: H. Machačová (Ed.),První pražský seminář. Dopady holocaustuna českou a slovenskou společnost ve druhépolovině 20. století. Praha: Varius s.r.o.;Spolek akademiků-Židů o.s. (s. 47-64).

Soukupová, B. (2011). Židovská menšina v čes -kých zemích v letech 1956 – 1968. Mezi zá-vazky k rodinné tradici a judaismu. In: B.Soukupová, M. Pojar (Eds.), Židovská men -šina v Československu v letech 1956 – 1968.Od destalinizace k pražskému jaru. Židovskémuzeum, Praha 2011, 39-68.

Žiak, M. (2003). Mrzáci studenej vojny. Kalli -gram, Bratislava.

Žiak, M. (2012). História môjho holubníka.Kalligram, Bratislava.

392 E D I T O R I A L ( 2 )

Projekt grantu (VEGA 1/0244/11), ktorý sa nachádza v záverečnej fáze riešenia, malv čase svojho vzniku ambiciózny cieľ – ukázať prejavy globalizačných a lokalizačnýchtendencií v rôznych sférach kultúry a spôsobu života, a to prostredníctvom tematickyšpecifikovaných výskumov, ktoré by sledovali vybrané kultúrne javy a vzťahy. Pred-stava pri tvorbe aj napĺňaní cieľov projektu bola sústrediť sa na analýzu zmien vybra-ných fenoménov v procese spoločenskej a ekonomickej tranzície uplynulých dvadsia-tich rokov na Slovensku.

Tematicky sa úloha sústredila na problematiku sociálnych skupín v ich najrozlič-nejších úrovniach a prejavoch – rodinný život v širokých kontextoch všedných a svia-točných situácií, občianska participácia v spoločenstve, pestovanie folklórnych tradíciív procesoch folklorizmu či skúmanie interakcií medzi kultúrnou identitou a vzťahomku kultúrnemu dedičstvu.

Globalizačné a lokalizačné procesy sú predmetom mnohostranných úvah najrôz-nejších vedných odborov. Pohľady ekonómov, politológov, ekológov aj filozofov, kul-turológov, sociológov a ďalších odborníkov z oblasti spoločenských aj humanitnýchvied čítame v množstve zásadných prác, analytických štúdií, v populárnej publicistikeaj učebnicovej literatúre. Samotný pojem „globalizácie“ sa postupom času stal zastre-šujúci pre mnoho rôznych sociálnych zmien, ktoré sa z najväčšej časti odvíjajú od eko-nomických zmien.

Ak sa nestotožníme s tým, že ekonomická globalizácia je hlavnou silou tohto mnoho-stranného procesu, potom je plodné uvažovať o mnohopočetných formách globalizácie,ktoré možno nepôsobia vo vzájomnej zhode. Náš metodický arzenál nepreniká do hlbínkomplexného globalizačného procesu, nech sa v ňom prúdy miešajú a prevládajú v akej-koľvek postupnosti a sile. Z etnologických pozícií vieme pozorovať zmenu štruktúr všed-ných i sviatočných inštitúcií, ako sú žité v spoločenstve. Pritom máme na mysli aj histo-rický rozmer zmien. Už niekoľko sto, ba tisícročí dochádza k pohybu ľudí, tovaru a ideícez hranice štátov, skupín či regiónov. To ešte nemuselo znamenať napĺňanie konceptu glo-balizácie. Tá sa mohla vytvárať až s tesnejšou vzájomnou závislosťou, niekedy aj vytvára-ním spoločnej identity ako výrazu pochopenia tejto závislosti (Holton, 2006: 405). Uka-zuje sa, že takéto procesy boli v kultúre a spoločenstve vždy nejakým spôsobom prítomné.Sú to transformačné procesy, pozvoľné alebo intenzívne, z hľadiska rôznych hodnotení adiferencovaného spoločenstva pozitívne alebo negatívne, majú rôzne prejavy v rozličnýchsférach ľudskej činnosti. Niektorí sú ich aktívnymi hráčmi, iní z väčšej časti „len“ využí-

4 61 • 2012

EDITORIAL (2)

KULTÚRNE PROCESY V POSTSOCIALISTICKEJ SPOLOČNOSTI: MEDZI GLOBALIZÁCIOU A LOKALIZÁCIOU

vajú materiálne a symbolické zdroje zmien. Niekedy je otázkou, či je vôbec možné také-to procesy zachytiť, inokedy sú také očividné, že ich skúmanie sa javí triviálne.

Nové spoločenské, ideové i ekonomické podmienky, ktoré sa v našom kultúrnom,geografickom, historickom aj spoločenskom priestore začínali prejavovať v súvislostiso spoločenskými zmenami na začiatku 90. rokov, priniesli do spôsobu života najrôz-nejšie vrstvy zmien, ktoré sa rôznym spôsobom prejavili v špecifickom kultúrnom výraze. Skôr ako v etnológii boli pomenované v sociológii a možno sa aj zdalo, že sa tý-kajú predovšetkým urbanizovanej, industrializovanej, hustými komunikačnými sieťa-mi poprepletanej časti spoločnosti. Vzrastajúca sociálna mobilita, mediálny imperia-lizmus, ďalšie prúdy a konania v meniacom sa svete (Giddens, 2001: 51-54) všaknapodiv vyvolávajú – a to postupom času aj u nás – svojské, lokálne (regionálne) špe-cifické reakcie v správaní sa, spôsobe života a v konečnom dôsledku aj v kultúrnychprejavoch, ktoré skúma, analyzuje a interpretuje etnologické bádanie.

Vyjadriť komplexnú rôznorodosť prejavov globalizačných a v protiváhe lokalizač-ných tendencií, čo i len na neveľkom území a v časovo krátkom, niekoľkoročnom in-tervale, v rôznych sférach, kde sa oni môžu prejaviť, by bola pre výskumnícky tím náš -ho zamerania a veľkosti nemožná úloha. Reálne sa nám podarilo urobiť tematickyšpecifikované sondy, sledujúc vybrané kultúrne fenomény. Ich sledovanie a následnáanalýza v procese spoločenskej a ekonomickej tranzície uplynulých dvadsiatich rokovprebiehala v náhodne zvolených lokalitách a regiónoch Slovenska. Otázka vhodnostivýberu regiónov sa zdala irelevantná – ktorýkoľvek región bol vhodný, pretože malsvoje špecifické podmienky – a tie boli aj faktormi následnej analýzy konkrétneho ja-vu či komplexu javov. Výhodou výskumu, ako bol naprojektovaný, bolo jeho časové vy-medzenie uplynulých dvadsiatich rokov, ktoré sa dá obsiahnuť etnologickými metóda-mi výskumu prakticky vo všetkých generáciách. Zároveň toto obdobie predstavujevýznamný spoločenský predel, čas prechodu.  

V informačných technológiách má pojem lokalizácia presne definovaný obsah akoprispôsobenie softvéru miestnym podmienkam, najmä jazyku. Z hľadiska sledovanýchjavov by teda išlo o „preklad“ globálnych kultúrnych fenoménov do lokálnych kontextov– mnohé sa skutočne ako také aj ukázali. Uvedené procesy sú však v skutočnosti oveľazložitejšie a v skúmaných témach vysvitá, že takýto „preklad“ vychádzal, resp. bol for-movaný arzenálom tradičnej výbavy, použitím zažitých/zaužívaných, „domácich“ cha-rakteristík lokalizovaného fenoménu. Lokálne kultúrne prejavy sa môžu tiež postaviť doprotikladu k prijímanému – v zmysle odporu voči globálnym, štandardizovaným, kon-zumentským formám. Súvisí to s tendenciou jednotlivcov a skupín identifikovať sa s kon-krétnymi miestami a kultúrnymi možnosťami, so silou skupinovej identity. Popri uvede-ných nastávajú aj iné prípady interkultúrnych fúzií a hybridov, ktoré v sebe spájajú prvkyrôznych zdrojov, bez ich vedomej reflexie či v snahe vytvárať svojský výraz, akýsi „štýl“.

V druhej polovici 20. storočia začaté etnologické výskumy transformačných proce-sov v kultúre a spôsobe života začínajú pomaly budovať základ pre osobitnú subdis-ciplínu antropológie, totiž „antropológiu zmien“ (Kabzińska, 2009: 11) alebo aj „an-tropológiu globalizácie“ (Posern-Zieliński, 2010: 12). Je nepochybné, že zaoberať saetnologickým/antropologickým štúdiom v priebehu 20. storočia znamená pre bádate-ľa vyjadrovať sa k procesuálnosti kultúrnych javov k ich zmenám v čase aj v priestore,spôsobovanými rôznymi faktormi spoločenského, ekonomického a ďalších oblastí vý-voja ľudskej spoločnosti v jej najrôznejších formách.

O uvedené procesy sa etnologický výskum na Slovensku zaujíma už takmer dvadsaťrokov. Pred desiatimi rokmi sa na pôde Ústavu etnológie SAV riešil vedecký projekt:

393M a r t a B o t í k o v á

„Globálne procesy a každodenná kultúra na Slovensku. Etnologický pohľad.“ V rámcitohto projektu, ale aj pred jeho uskutočňovaním, resp. v ďalších snaženiach vznikalipozoruhodné výsledky. Ich príkladom je ako jeden z prvých interdisciplinárny vý-skum V. Krivého a V. Feglovej (Krivý, Feglová, Balko, 1996), ale aj novšie výskumy z ob-lasti ekonomických vzťahov (Danglová, 2005; Danglová, 2006). Všeobecne výskumyekologickej aj ekonomickej antropológie prinášali v tejto oblasti mnohé poznatky. Sle-dujú sféry priamo zasiahnuté procesmi globalizácie, resp. ich lokalizačnými prejavmiči reakciami. Dokladajú to texty J. Podobu (Podoba, 2000a; Podoba, 2000b), Z. Búri-kovej (Búriková, 2006) a ďalších kolegov. Z nich projekt Reflexia globalizácie v lokál-nom spoločenstve, ktorý riešili kolegovia z Katedry etnológie a mimoeurópskych štúdiíUCM v Trnave, mal výrazne interdisciplinárny charakter, spájajúci aj podstatné vý-sledky kulturológie a mimoeurópskych štúdií (Letavajová, 2006). Novší medzinárodnýprojekt, zameraný na problém súčasných globalizačných procesov, bol venovaný pre-dovšetkým urbánnemu prostrediu. Riešiteľský tím slovenskej časti bol sústredený naj-mä vo vedecko-výskumnom pracovisku UMB v Banskej Bystrici. Publikované výsledky(Bitušíková, 2007) boli výborným metodologickým východiskom pre viaceré témy ná-šho projektu. Skutočnosť, že projekty podobného zamerania sa v minulosti riešili,predstavoval pre nás bázu a východisko.

Z metodologického hľadiska sa etnologické bádanie, škola, sformovaná na Katedre et-nológie a muzeológie FiF UK v Bratislave a reprezentovaná aj výskumným kolektívom tej-to úlohy, orientuje prevažne na interpretatívnu antropológiu. Z hľadiska použitej metodo-lógie sa opierame o zhustený popis a interpretáciu kultúry podľa C. Geertza (Geertz, 2000).Bez interpretácie ostáva pozorovanie nedokončeným aktom; práve ona vedie k ďalšiemu,cielenému pozorovaniu a uvedomeniu si kontextuálnych obmedzení získaných dát. 

Predpoklady odvodzujeme tiež z tvrdenia, že pre sociálnu pozíciu a reálnu existen-ciu jednotlivcov sa ako najvýznamnejšia javí sociálna identita, teda príslušnosť k so-ciálnej skupine na základe sociálnej stratifikácie (Kiliánová, 2009: 107); sociálne ka -tegorizovanie jednotlivcov má tak zásadný podiel na tom, akými spôsobmi hľadajúa nachádzajú riešenia (aj zmeny) sociálnych situácií.

Vychádzajúc z pozícií sociálneho konštruktivizmu vo svojich interpretáciách zo-hľadňujeme respondentov ako jednotlivcov formujúcich vlastné sociálne scenáre, „ná-hľady sveta“, v interakcii s (reálnym) stavom určitej spoločnosti (sociálneho priestoru,resp. skupiny) v určitom čase. K analýze pozorovaní pristupujeme ako k obrazu so-ciálneho konania a zároveň kultúrnej praxe, ktorú konštituuje tak štruktúra interakciev malých skupinách, ako aj spoločenský diskurz. Náš projekt má popri všeobecnomprispení k poznaniu meniacej sa sociálnej a kultúrnej skutočnosti aj svoje ambície po-krývať tie výskumné oblasti, ktoré sú dané špecializáciou jednotlivých členov vý-skumného tímu. Tak prinášame jednotlivé príspevky, ktoré mapujú oblasti rodinnéhoa spoločenského života (Jakubíková), ako aj vzťah ku kultúrnemu dedičstvu (Hlôško-vá, Csütörtökyová). Kornélia Jakubíková sa zo širokej škály rodinnej problematiky za-merala na oblasť stravy/stravovania a na sviatky/sviatkovanie, ktoré sú považované zaústredný moment života v rodine. Napätia medzi globalizačnými a lokalizačnými ten-denciami sa tu riešia prevažne kompromisne – priznáva sa potreba otvorenosti novo-tám, ale zároveň aj potreba zachovať si „svoje“ kultúrne overené, zväčša lokálne viaza-né formy sviatkov i stravovania.

K otázkam významu špecifickej zložky kultúrneho dedičstva ako súčasti posilňova-nia lokalizačných procesov sa vyjadruje Hana Hlôšková. Cez prejavy folklorizmu akokomplexné javy žitej kultúry, cez aktérov a ich deklarované motivácie záujmu identifi-

394 E D I T O R I A L ( 2 )

kuje lokalizačné procesy, charakterizované po obsahovej stránke zvlášť zdôrazňova-ním autenticity v rôznych formách a prejavoch. Inú stránku vzťahu ku kultúrnemu de-dičstvu ako prejav lokalizačných tendencií v globálnom kultúrnom tlaku a spoločen-ských premenách skúmala Dita Csütörtökyová, ktorá urobila návratný výskum po vyšeštyridsiatich rokoch, po stopách výskumu Josefa Kanderta v obci Sebechleby, vo vino-hradníckej lokalite, v pamiatkovej rezervácii ľudovej architektúry Stará Hora. Takátokomparácia jej umožnila pomenúvať faktory transformačných procesov a lokalizačnétendencie v súhre i napätiach medzi pamiatkárskou ochranou a novými kultúrnymia ekonomickými súvislosťami agroturistiky.

Nasledujúce texty sú teda príspevkom k poznávaniu fungovania globalizačných,resp. lokalizačných tendencií v kultúrnych procesoch. Sú zmysluplným výsledkom,ktorý prispeje k identifikácii sociálnej skutočnosti v základnom časovom rámci našejsúčasnosti.

MARTA BOTÍKOVÁ,Katedra etnológie a muzeológie FiF UK v Bratislave

395M a r t a B o t í k o v á

LITERATÚRA

Bitušíková, A. (Ed.) (2007). Kultúrna a sociál-na diverzita na Slovensku. Banská Bystrica:UMB.

Búriková, Z. (2006). Spotreba a výskum reálneexistujúceho socializmu. Etnologické roz-pravy 13(2), 81-91.

Danglová, O. a kol. (2005). Vidiek v procesetransformácie. Výsledky etnografického vý-skumu jedného západoslovenského regió-nu. Bratislava: Zing Print.

Danglová, O. (2006). Slovenský vidiek. Bariérya perspektívy rozvoja. Bratislava: Zing Print.

Geertz, C. (2000). Interpretace kultur. Praha:Slon.

Giddens, A. (2001). Sociology. Cambridge: Po-lity.

Holton, R. (2006). Globalizace. In: Harringtona kol., Moderní sociální teorie. Praha: Portál. 

Kabzińska, I. (2009). Trauma kulturowa. In: An-tropologiczne badania zmiany kulturowej.Społeczno-kulturowe aspekty transformac-ji systemowej w Polsce. Wroclaw: KEAK.

Kiliánová, G., Kowalská, E., Krekovičová, E.

(Eds.) (2009). My a tí druhí v modernej spo-ločnosti. Bratislava: Veda.

Krivý, V., Feglová, V., Balko, D. (1996). Slo-vensko a jeho regióny. Sociokultúrne súvi-slosti volebného správania. Bratislava: Na-dácia Médiá.

Letavajová, S. (Ed.) (2006). Reflexia globalizá-cie v lokálnom spoločenstve. Trnava: UCM.

Podoba, J. (2000a). Ľudské zdroje a rurálny roz-voj. (Human Resources and the Rural Deve-lopment.) In: Národná stratégia trvaloudržateľného rozvoja v Slovenskej republike.II. Podmienky TUR – zdroje. II.a Ľudskézdroje. Bratislava, UNDP a MŽP SR 2000, 186– 189.

Podoba, J. (2000b). Hodnotový systém spoloč-nosti.(Value System of the Society.) In: Ná-rodná stratégia trvalo udržateľného rozvojav Slovenskej republike. II. Podmienky TUR –zdroje. II. a Ľudské zdroje. Bratislava: UNDPa MŽP SR, 225 – 229.  

Posern-Zieliński, A. (2010). Wprowadzenie.LUD (94), 12-13.

396

Doc. PhDr. Kornélia Jakubíková, CSc., Katedra etnológie a muzeológie, Filozofická fa-kulta UK, Gondova 2, 814 99 Bratislava, e-mail: jakubikova@fphil.uniba.sk

The aim of this paper is to capture globalising processes manifesting themselves onthe micro level, specifically in the family environment. The subject focus is diet/nut-rition and how holiday periods are spent in families living in a rural milieu (a villagein the Partizánske district) and a small town milieu (Šamorín). The research questi-ons were aimed both at the objective state of knowledge and functioning of globali-sing phenomena and at their reflection among respondents (their attitudes and eva-luations). The goal of the paper is to ascertain:– through which communication channels globalising elements are disseminated

(internet, mass media, institutions, migrations, personal contacts)– the extent of their interiorisation, and whether there is an enduring evaluation

of them in terms of “our own/foreign”– or “positive/negative”– whether there are manifestations of hybridisation– whether there are efforts at the conscious conservation of traditions as a defence

mechanism against globalisation.In part, the paper also aims to identify gender differences. 

Key words: globalisation, traditions, family, diet, holidays

Kľúčové slová: globalizácia, tradície, rodina, strava, sviatky

Napriek tomu, že globalizácii ako megajavu, ktorý patrí medzi najdôležitejšie kul-túrne problémy súčasného stavu, venujú sociálne vedy včítane antropológie intenzív-ny záujem a existuje už množstvo publikácií i teórií, chýba nielen antropologická defi-nícia globalizácie, ale najmä je málo štúdií s konkrétnymi empirickými údajmi o jehopôsobení na mikroúrovni.

Pojem globalizácia sa rozšíril v 80. rokoch 20. storočia, ale dodnes existujú jeho rôz-ne interpretácie. Týka sa to nielen obsahu, ale aj jeho označenia s množstvom syno-ným. K starším patrí internacionalizácia, superkultúra, univerzalizácia, k novšímmondializácia či mundializácia, planetarizácia, transnárodnosť, často je stotožňovaný

4 61 • 2013ŠTÚDIE

RODINNÉ TRADÍCIE (V STRAVOVANÍ A SVIATKOVANÍ)V KONTEXTE GLOBALIZÁCIE

KORNÉLIA JAKUBÍKOVÁ

s westernizáciou, amerikanizáciou či macdonaldizáciou, kokakolizáciou, dallasifikáciou.Rôzne názory sú aj na to, či ide o jav nový alebo už oddávna prítomný v dejinách ľud-stva (ako príklad sa uvádzajú kolonizácie, kristianizácia a pod.). Aj keď prijmeme, žeglobalizačné procesy nie sú novým fenoménom, je tu rozdiel v rýchlosti a šírke mož-ností voľby. Obrazne povedané – kedysi to bol „svet koreňov a dnes je to svet voľby z glo -bálneho supermarketu kultúry“ (Mathews, 2005: 256).

V čom sa názory na globalizáciu zhodujú je to, že ide o proces mnohotvárny, mno-hofaktorový a komplexný, t.j. týkajúci sa všetkých oblastí života (ekonómie a techno-lógií, politiky, ale aj kultúry a spôsobu života). Pri nazeraní na dôsledky globalizáciev oblasti kultúry sa na jednej strane poukazuje na vplyvy, ktoré vedú k unifikácii, homo -genizácii, uniformizácii či vzniku globálnej kultúry, ale na druhej strane sa ukazuje, žetieto globalizačné trendy vyvolávajú rezistenciu, dokonca odpor, averziu, antagoniz-mus. Vyvolávajú tiež pocit ohrozenia – reakciou na to býva revitalizácia lokálnych ja-vov, retradicionalizácia, nový tribalizmus ako výraz antiglobalizmu. Výsledkom súrôzne prepojenia globálnych a lokálnych fenoménov, na čo sa zaužívalo označenie glo-kalizácia (resp. hybridizácia, kreolizácia).

Uvádzané názory sa nachádzajú v prácach predstaviteľov sociálnych vied, spomedziktorých za najvýznamnejších možno považovať Z. Baumana (1999), A. Giddensa(1998, 2000) a A. Appaduraia (2005). Pre etnológiu je inšpiratívny práve A. Appaduraizaoberajúci sa kultúrnou globalizáciou, v ktorej podľa neho zásadný vplyv má zmene-ný spôsob, akým človek „vníma“ a „zakusuje“ priestor a čas. Čas sa odtrháva od minu-losti a od priestorovo vymedzených, ohraničených kultúr a podstatným sa stáva „tua teraz“. Chápanie kultúry v spojitosti s priestorom bolo podstatnou súčasťou antropo-logického dedičstva, dnes ale stráca na význame. Regionálne štúdie už strácajú zmy-sel. Namiesto označenia „koniec geografie“ zavádza pojem „deteritorializácie“. Tentojeho pojem neimplikuje priamo deštrukciu lokálnosti, ale len akési „odkotvenie“ kul-túrnej skúsenosti z jej tradičných, lokálnych rámcov. Za činitele, ktoré to spôsobujú,považuje najmä „masové migrácie a elektronické médiá - ako transteritoriálne kanálykomunikácie s nekončiacim tokom informácií, ... čím vzniká svet naplnený putujúcimikultúrami bez svojich priestorov ako aj ľuďmi odtrhnutými od miest“ (Appadurai,2000: X-XIV). „Ustálené spôsoby života sa stávajú čoraz väčšou zriedkavosťou. Vzras-tá ľudská podmetovosť, ktorá konštruuje vlastný život aj jeho sociálne formy“ (Appa-durai, 2000: XXV). Mieru platnosti uvedených konceptov v spomínaných prácach sapokúsim verifikovať na empirickom materiáli z terénnych výskumov (r. 2011 – 2013).

V etnológii/antropológii sa problematike globalizácie kultúry venuje v ostatnomobdobí taký intenzívny záujem, že to viedlo k sformovaniu subdisciplíny nazvanej„antropológia globalizácie“ (Posern-Zieliński, 2010: 13). Orientáciu našej vedy na tútoproblematiku potvrdzujú názvy viacerých publikácií – „Folklór a komunikácia v pro-cesoch globalizácie“ (2005), „Globalizácia verzus identita v stredoeurópskom priesto-re“ (2004), „Reflexia globalizácie v lokálnom spoločenstve“ (2006); v Poľsku v časopi-se LUD (2010) publikované referáty z konferencie „Antropologiczne spojrzenie naglobalizację“. Popri tom existujú aj početné štúdie. Väčšina týchto prác má buď zo -všeobecňujúci teoretický charakter zameriavajúci sa na makro úroveň, na krajiny tre-tieho sveta, na internetové komunikácie, na etnické skupiny alebo na regionálnu/lo-kálnu identitu. Absentuje hlbší mikro pohľad na úrovni rodinného života, keďže ajtáto oblasť podlieha procesom globalizácie a práve „zmeny v živote rodiny patriak najdôležitejším zo všetkých zmien. Sú najzložitejšie a najviac znepokojujúce“ (Gid-dens, 2000: 69).

397K o r n é l i a J a k u b í k o v á

PREDMET, CIELE VÝSKUMU

Predmetom výskumu je sféra rodiny, keďže „rodina je miestom boja medzi tradí cioua modernitou“ (Giddens, 2000: 71). Zo širokej škály rodinnej problematiky sa zame-riavam na oblasť stravy/stravovania a na sviatky/sviatkovanie (konkrétne Vianoce).

Prečo práve strava a sviatky? Ako ukazujú mnohé štúdie, strava je ústredným mo-mentom rodinného života vo väčšine oblastí sveta (Haukanes, Pine, 2004: 114). A v pro-cesoch globalizácie, v prejavoch každodennej kultúry a spôsobu zastáva špecifické miesto (Krekovičová, 2008: 301). Navyše je to oblasť, v ktorej je výrazne prítomný a uve-domovaný „diskurz cudzoty“, ktorý získava v súčasnosti na význame (Łeńska-Bąk, 2006:109) a pri štúdiu globalizácie je zvlášť dôležitý.

Sviatky, tak ako každá obradná situácia, majú hlavný cieľ, ktorým je posilnenie pravi-diel poriadku, zvýšenie imunity spoločnosti voči zmene (Keller, 2009: 153). Zároveň týmredukovali neistotu, ktorá ľudský druh obklopovala (Keller, 2009: 141). Všetky typy rituálovposilňovali sociálnu súdržnosť, čo osobitne platí v prípade Vianoc pre súdržnosť rodiny.Ďalším všeobecne akceptovaným znakom rituálov/sviatkov je ich relatívna stabilnosť. Toje ďalší dôvod, prečo som do predmetného záberu vybrala Vianoce. Slúži to okrem iné-ho aj na overenie predpokladu (potvrdzovaného už difuzionizmom), že v sfére mate-riálnej kultúry (strava) je preberanie prvkov z iných (cudzích) kultúr početnejšie, dejesa rýchlejšie a ľahšie ako vo sfére sociálnej a duchovnej (vianočné sviatky).

Na príklade týchto dvoch vybraných zložiek kultúry (strava, sviatky) predstavujemmieru zachovania rodinných tradícií, ako aj proces šírenia a prijímania globalizačnýchjavov.

Cieľom nie je objasniť zákonitosti procesov globalizácie, ale v čom a ako sa prejavu-je jej vplyv na mikroúrovni – t.j. v skúmaných rodinách (ako to oni popisujú, ako si touvedomujú a ako to hodnotia). Výskumné otázky, na ktoré sa snažím priniesť odpo-veď, sa týkajú:

– miery osvojenia/ interiorizácie globalizačných prvkov (či platí opozícia naše – cudzie)– prejavov hybridizácie/kreolizácie– kanálov šírenia týchto prvkov– miery podmetovosti ľudí konštruujúcich vlastný život– motivácií prijímania či odmietania– hodnotenia (včítane odporu či pocitu ohrozenia).Doplňujúcou je otázka, či a aké sú odlišnosti z hľadiska rodovej/gender príslušnosti.

METODIKA VÝSKUMU, VZORKA

Základným prístupom bolo zaznamenávanie výrokov informátorov na tému určitejreality, čiže ich deklarácie a interpretácie skúmaných javov. Dialo sa to formou polo-štruktúrovaného interview, pri ktorom som kládla najprv otvorené otázky, pričom somzámerne zásadne nepoužívala pojem tradícia ani pojem globalizácia. Pýtala som sa, čorobia tak ako to bolo v ich rodičovskej rodine (napr. či varia jedlá z maminej kuchyne,či majú také isté Vianoce ako v detstve), resp. čo je teraz iné, nové. Čiže oni sami urči-li/povedali to, čo v danej oblasti považujú za relevantné. Až v druhom slede otázoksom sa pýtala, čo z toho považujú za „cudzie“. A až potom som dávala konkrétne otáz-ky na mnou vytypované javy (ako napr. pizza, špagety, kokakola, Santa Claus, vianoč-né osvetlenie exteriéru domov a pod.).

398 Š T Ú D I E

399K o r n é l i a J a k u b í k o v á

Ďalšie otázky smerovali k zisteniu kanálov, ktorými sa tieto javy šíria, motiváciámich prijímania a k ich hodnoteniu. V rámci interview som minimálne použila aj sociál-no-psychologickú metódu tzv. vinety, spočívajúcu v ich reakcii na predstavenie určité-ho príbehu/situácie (napr. aké jedlo by ponúkli, keby mali zahraničných hostí, resp. čiby prijali ponuku stráviť vianočné sviatky mimo domova). Uvedomujem si, že metódainterview nie je dostatočná, že nepodáva obraz o skutočnosti, ale o tom, ako je dekla-rovaná a interpretovaná informátorom. Použitie metódy pozorovania má však pri skú-maní rodinného prostredia obmedzené možnosti.

Z tematického zamerania na rodinné tradície logicky vyplynulo, že hlavným kritéri-om výberu vzorky informátorov bol ich rodinný stav – t.j. že žili v manželstve v rodi-nách s deťmi. Ďalším kritériom bol vek – zvolila som strednú generáciu, ktorú možnopovažovať za najvhodnejšiu pri sledovaní procesov preberania z rodičovskej rodiny,ako aj procesu prijímania nových prvkov (doplňujúce údaje som získala aj od generá-cie rodičov – t.j. ich matiek). Napokon tretím kritériom bola rodová príslušnosť – infor-mátorky boli výlučne ženy. Zameranie na ženy som zvolila jednak na základe svojichpredchádzajúcich skúseností z výskumu rodinných obyčajov (svadby), ale opierajúcsa aj o poznatky iných autorov – „hlavný strážca tradícií bola žena, stará matka“ , „že-na udržiava sociálny kapitál, ethos a tradície“ (Martínez v rozhovore s Bueno Gómez,2013: 184). Čiže zaznamenávané empirické údaje prezentujú pohľad a názory žien1

v rurálnom prostredí.2 Ako relevantný údaj pri skúmaní problematiky globalizácie jetiež to, že všetky rodiny majú internet a informátorky ho používajú.

Okrem materiálov z vlastného terénneho výskumu využívam aj poznatky z diplo-movej práce S. Almásyovej s identickým názvom „Rodinné tradície v kontexte globali-zácie“, obhájenej v r. 2013 na Katedre etnológie a kultúrnej antropológie FiFUK, ktorejsom bola školiteľka.3 Jej výskumná vzorka bola z urbánneho prostredia južného Slo-venska (mestečko Šamorín, okres Bratislava).4 Poznatky z jej výskumov používam akorozširujúci porovnávací materiál (čo má však len doplňujúci charakter).

STRAVA/STRAVOVANIE

Zámerom tejto časti nie je celková prezentácia stravovacieho systému, ale sústreďu-jem sa len na to, čo informátorky uvádzajú ako „naše, domáce“, resp. čo si osvojili odsvojich matiek. Čiže to, čo patrí k rodinným tradíciám v stravovaní. Ako som už v čas-ti o metódach uviedla, termín tradície som v rozhovoroch zámerne nikdy nepoužívalaa spontánne ho nepoužili ani samy informátorky. Na túto skupinu domácich, tradič-

1 Vzorku tvorilo 7 žien stredného veku (štyridsiatničky) a 3 ženy starej generácie – ich matky. Všetky in-formátorky sú vydaté, majú deti, majú SŠ vzdelanie (1 má VŠ) a sú zamestnané v rôznych podnikoch mi-mo svojej obce. Sú slovenskej národnosti a rímskokatolíckeho vierovyznania ako prevažná väčšina oby-vateľov obce.

2 Lokalitou sú Veľké Uherce (2000 obyvateľov). Obec sa nachádza 7 km od okresného mesta Partizánske.Pôvodne roľnícku obec už v 19. stor. zasiahla industrializácia postavením fabriky na výrobu stoličiekz ohýbaného dreva (tzv. thonetky). Industriálny charakter sa posilnil aj postavením Baťovej továrne na vý-robu obuvi v blízkych Baťovanoch (dnes Partizánske). Nielen Veľké Uherce, ale aj celý región Hornej Nit-ry je v kontexte Slovenska oblasťou s pomerne skorou industrializáciou a sprievodnými prejavmi moder-nizácie. Sú to fakty, ktoré je potrebné si uvedomiť aj pri interpretáciách súčasnosti.

3 Ako jej školiteľka som dbala na to, aby nielen predmetné zameranie, ale podľa možnosti aj uplatňovanépostupy a prístupy boli také ako moje, aby sme získali porovnateľné výsledky.

4 Zo Šamorína to bolo 12 informátorov (vo veku 44-57 rokov), so SŠ alebo základným vzdelaním, kde pre-važovali ženy v pomere 8 žien : 4 muži. Časť z nich bola maďarskej národnosti. Vo vzorke 12 VŠ študen-tov bola tiež prevaha žien (8:3).

400 Š T Ú D I E

ných jedál opakovane používali pojem „klasika“.5 Za ňu považujú predovšetkým rôznedruhy polievok, múčne jedlá (pirohy – „perki“, šúľance, rezance -„slíže“), strukovinya kysnuté koláče.6 Ako kontrast dodnes v ich generácii pretrvávajúcej obľúbenosti po-lievkových jedál uvádzajú ignorovanie polievok mládežou v školských jedálňach.7 Ajmedzi typické „uherecké“ jedlá uviedli polievku - fazuľovú s tzv. gúľanými slížami (čosú vyvaľkané rezance), ako aj vianočný koláč „štedrák“. Domáce „gúľané slíže“ sa prečasovú náročnosť ich prípravy už bežne nerobia, ale len pri slávnostných príležitos-tiach. Ich status sa tak z každodenného jedla zvýšil na jedlo sviatočné.

Do kategórie typických slovenských jedál zaraďovali predovšetkým bryndzové ha-lušky, ktoré však v tejto lokalite/regióne ešte v 50 rokoch 20. stor. neboli známe (bryn-dzu tu nemali a nebola ani v obchodoch). Halušky sa varili len kapustové a tvarohové.Dnešná stredná generácia ich už považuje za typicky slovenské. Je to príklad „procesu,v ktorom sa jedlo pôvodne vlastné len určitej sociálnej skupine začalo postupne pre-zentovať ako jedlo národné, čo je v európskych krajinách pomerne bežné“ (Stoličná,2002: 26). Frekvencia ich výskytu v jedálničku rodín nezávisí ani tak od ich obľúbe-nosti ako od požiadavky ich okamžitej konzumácie – varia sa len vtedy, keď sú všetcičlenovia rodiny doma. Menej často sa ako typicky slovenské uvádzajú aj iné múčnejedlá. Uznanie bryndzových halušiek za typicky slovenské jedlo však neznamená, žezískali aj status reprezentatívnosti a to v tom zmysle, že by ich ponúkli zahraničnýmhosťom. Výsledky tzv. vinet metódy (otázka, čo by ponúkli zahraničným hosťom) uká-zali nedôveru v chuťové kvality tohto jedla a tak by namiesto prezentovania sloven-skosti uprednostnili istotu v prijatí jedla (t.j. mäsové jedlá typu rezeň, kuracie prsia, aleaj bravčové pečené – kapusta – knedle a šaláty). Preferenciu uvádzaného repertoáru je-dál možno interpretovať aj ako absenciu hrdosti na slovenskú kuchyňu.

Aká je situácia v prijímaní nových, cudzích jedál? V tejto skupine jednoznačne vediepizza. Miera jej udomácnenia je taká výrazná, že niekedy ani nebola spomenutá medzicudzími jedlami. Až na moju dodatočnú otázku boli odpovede s výrazmi „samozrejme,prirodzene, to je jasné“. Popri výraznom stupni interiorizovanosti tohto jedla prejavu-júcom sa vo frekventovanosti, domácej príprave (z kysnutého cesta), s početnými va-riáciami, improvizáciami rôznych náplní (okrem paradajok, syra sa dáva aj kečup, ces-nak, cibuľa, slaninka, klobáska, resp. „čo dom dal“), je zároveň všeobecne známy jejcudzí – taliansky pôvod. Je rozšírená a obľúbená u všetkých generácií (dokonca starámama pri návštevách vnúčat nechystá im domáce jedlá či koláče, ale práve pizzu).Okrem domácej prípravy sa pizza aj objednáva ako donáška do domu z reštaurácií. Prislávnostných rodinných príležitostiach (narodeniny, vysvedčenia detí a pod.) chodiarodiny s deťmi práve na pizzu. Tento vysoký stupeň interiorizácie možno vysvetliť jed-nak intenzívnou ponukou reštauračných zariadení (napr. v skúmanej lokalite sú uždve, ktoré ponúkajú pizzu aj jej donášku do domu), jej variabilnými možnosťami pripríprave („každý si môže pridať iné“), ale pravdepodobne aj obľúbenosťou múčnychjedál v domácej tradičnej kuchyni.

Podobné postavenie získali aj špagety – čo sa týka ich frekventovanosti aj variabil-nosti ich prípravy – okrem kečupu so syrom sa na ne dávajú aj rôzne iné druhy omáčok(napr. smotanovo-hríbová), ako aj to, čo boli zvyknutí dávať na rezance (tvaroh, lek-vár, mak). Napriek ich podobnosti s tradičnými rezancami sú (tak ako aj lasagne, tor-

5 Aj v Čechách sa „ozajstné české jedlo“ často nazýva „klasika“ (Haukanes, Pine, 2004: 113).6 Na rozdiel od južného Slovenska (Šamorín) sem nezaraďovali nijaké mäsové jedlo.7 Napríklad len 3 spolužiačky z triedy 16-ročnej dcéry jedávajú v školskej jedálni polievku.

401K o r n é l i a J a k u b í k o v á

tellini) označované ako cestoviny, ktoré sa kupujú, zatiaľ čo rezance zaraďujú medzimúčne jedlá (ako šúľance, ovocné knedlíky), ktoré sa väčšinou robia doma.8     

Menej rozšírené je ďalšie cudzie jedlo, tzv. „čína“ (mäso nakrájané na tenké kúsky,upražené s rôznymi príchuťami). V skúmaných rodinách sa na jej prípravu využívajúu nás bežne dostupné príchute a koreniny, takže to nie je „pravá čína“, ale „taká slo-venská čína, na ktorej je čínske len to, že sú to tenké odrezky mäsa“. Zriedkavejšie sauvádzal hot-dog (napriek tomu, že rodiny vlastnia prístroj hot-dogovač), hamburger,boršč.

Čo sa týka globálne rozšíreného nápoja kokakoly (stupeň jeho rozšírenosti vo sveteje taký vysoký, že sa stal akoby stelesnením globalizácie, ktorá sa preto nazýva aj „ko-kakolizácia“) v skúmanom prostredí sa nestal bežným, každodenným nápojom prečlenov rodiny, ale len príležitostným – na slávnostné príležitosti, pre iných – návštevy(„kokakola – to je návštevné“).

Uvádzané empirické fakty o „našich“ a „cudzích“ jedlách slúžia ako východisko napoznanie procesov ich tradovania, šírenia a prijímania. Čo sa týka medzigeneračnéhotradovania, pri tradičných jedlách platí predpokladaný spôsob prenosu – t.j. z generá-cie matiek na dcéry. Záujem o „jedlá starých materí“ sa v skúmanej vzorke mladšejstrednej generácie objavuje väčšinou až teraz. Nedá sa jednoznačne určiť, či je to vply-vom ich veku (osobnostnej zrelosti, začínajúcej nostalgie za obdobím detstva) alebo ajvonkajšími faktormi – v médiách i reštauráciách prezentované ako hodnoty rôzne ar-chaické recepty. V medzigeneračnom preberaní zisťujeme nárast opačného toku – t.j.od mladšej k staršej generácii. Nie je to jav celkom nový. Už generácia ich matiek za-účala svoje matky do varenia nových jedál (napr. rezeň, sviečková, zemiakové pyré).V súčasnosti je tento smer preberania od mladších k starším intenzívnejší a často pria-mo staršou generáciou požadovaný. Ale prekvapujúco v tomto toku funguje aj šírenienových cudzích jedál od matiek/svokier k dcéram.

Čo sa týka kanálov šírenia nových jedál – sú rôzne. Už v generácii matiek sa využí-vali kuchárske knihy, ale najmä časopisy (Slovenka, Život). K tomu pribudla televíziaa potom internet. Početné TV programy o varení sa však väčšinou „len pozerajú“ a mi-nimálne sa stávajú zdrojom zavedenia inovácií. Internet využívajú všetky informátor-ky často práve na informácie o jedlách/receptoch. Stále však funguje aj osobná komu-nikácia (kamarátky, susedy, spolupracovníčky), i keď často aj v týchto prípadoch saodovzdávajú informácie získané z internetu. V literatúre sa pri šírení globalizácie akovýznamný kanál uvádza turizmus, avšak v skúmanej vzorke som nezaznamenala nija-ký jeho vplyv. Na zahraničných dovolenkách sa rodiny stravovali väčšinou z vlastnýchprinesených zdrojov a výnimočná (1x) návšteva v tamojších reštauráciách slúžila lenna „okoštovanie“ pre nich exotických jedál (morské ryby a iné morské plody „potvor-ky, príšerky“).

Aké sú motivácie prijímania nových (cudzích) jedál? Ako dominujúca sa ukázalapraktickosť, rýchlosť, jednoduchosť ich prípravy, snaha experimentovať a spestriť je-dálny lístok. Okrem väčšej časovej zaneprázdnenosti žien chodiacich do zamestnaniapriznávajú aj svoju pohodlnosť, „zleňošenie“ oproti generácií matiek. Ako dôvod ab-sencie viacerých tradičných jedál sa uvádza práve časová náročnosť ich prípravy.

Pri hodnotení rozdielov súčasného stravovania s kuchyňou ich rodičovskej rodiny sanajčastejšie uvádzajú opozície: jednoduchosť, rýchlosť/časová náročnosť, kompliko-

8 Aj na vzorke z južného Slovenska sa potvrdilo, že pizza a špagety patria medzi obľúbené, rozšírené a v pod -state udomácnené jedlá (Almásyová, 2013).

402 Š T Ú D I E

vanosť; zdravšie, menej mastné jedlá/ťažko stráviteľné; väčšia pestrosť/jednotvárnosť.Celkove však ich deklarované postoje nemožno považovať za odmietanie, dištancova-nie sa od domácej tradície (tak ako napr. v Čechách).9 Viaceré ženy sa naopak deklaro-vali ako „konzervatívne“, resp. uznávajúce kompromis – „treba aj niečo nové, ale aj túklasiku“, „netreba zabúdať na tú pravú podstatu“, „cudzie je na ochutnanie dobré, alenie sa preonačiť“. Na rozdiel od toho, čo sa uvádza v literatúre o dôsledkoch globalizá-cie, v ich výrokoch nezaznel pocit ohrozenia zo šírenia a prijímania novôt, i keď si uve-domujú ich cudzí pôvod.

VIANOČNÉ SVIATKY/ŠTEDRÝ VEČER

Cieľom tejto časti nie je primárne riešiť problematiku rituálov/rituálnosti v súčas-nosti, ale podobne ako v časti o strave sa sústreďujem na to, čo považujú informátorkyza nezmenené z čias ich detstva a čo je tu iné. Odbornou terminológiou – čo je živoutradíciou a čo inováciou. Vianočné sviatky som zvolila preto, že sú považované za hlav-ný rodinný sviatok, ktorého základ je religiózny.

Nadväzujúc na predchádzajúcu časť začnem obradným jedlom – štedrovečernýmmenu. Prvé výpovede jednoznačne deklarovali stabilnosť, nemennosť („všetko mámetak ako v detstve“, „všetko robím tak ako mama“). Avšak konkrétnejšími a detailnejší-mi otázkami sa preukázali rôzne zmeny. Celodenný pôst sa síce dodržiava, ale už nietak prísne ako v generácii rodičov a starých rodičov. Do polovice 20. stor. tradičné me-nu pozostávalo z hrachovej a hríbovej polievky (na kyslo), „pupáčikov“(kúsky kysnu-tého cesta) s makom, kysnutých koláčov – „štedráka“ a plnených závinov („rybky“),ako aj z rôzneho tzv. suchého pečiva. Ryba a zemiakový šalát – dnes považovaný za„klasiku“ – sa zaviedli až od 50. – 60. rokov 20. storočia. Vtedy už pupáčiky začali ustu-povať, až sa väčšinou zo štedrovečerného menu vytratili (často to súviselo s úmrtímstarých rodičov). V ďalších rokoch živá ryba (kapor) je čoraz častejšie nahrádzaná ry-bím filé, niekde aj lososom. Ukázalo sa tak, že ten obraz stabilného štedrovečernéhomenu je v realite oveľa dynamickejší. Skutočne stabilným ostáva koláč „štedrák“ („tenmusí byť“), i keď sa oslabila jeho výlučná väzba na vianočnú obradnosť (pečie sa aj nainé sviatky, prípadne na niekoho želanie).

Dokladom skutočnej stability je obradný akt, ktorým sa začína sviatočný čas Via-noc. Je to vstup matky/zriedkavejšie otca do izby spoza zavretých dverí za zvukovzvončeka, v rukách so zapálenou sviečkou a miskou/košíkom s oblátkami, cesnakom,medom, orechmi, jablkami. Pritom sa prednáša vinš s náboženským obsahom (so že-laním hojného božského požehnania). Nasleduje obradné požitie zo všetkých prinese-ných potravín a požehnanie – urobením krížika medom na čelo. Dodnes má tento ob-radný akt vysoký stupeň normatívnosti a stabilnosti. Naň nadväzoval archaickýmagicko-prosperitný obetný úkon hádzania orechov do kútov izby so sprievodnýmvinšom.10 V súčasnosti sa tento úkon stráca. Je zaujímavé, že tí, ktorí si ho pamätajúz detstva alebo aj tí, ktorí ho ešte zažívajú, ba i vykonávajú - nevedia prečo sa robí, aký

9 Podľa Haukanes, H., Pine, F. (2004: 114) sa viaceré mladé ženy z vidieka explicitne  odpútavajú od „tra-dície“ a od toho, čo vidia ako „staromódne varenie“.

10 Text vinša: „Kúty, kúty, naše kúty,nemám Vás čím obdariť,len týmito orieškami.Vy nás za to zdravím, šťastím,hojným božím požehnaním“ (žena, 70 ročná).

403K o r n é l i a J a k u b í k o v á

má význam a ani nejavia o to záujem. Žeby to potvrdzovalo názor J. Kellera? „Celé ge-nerácie bádateľov odpovedali na to, čomu rituály slúžili. Tí, ktorí rituály dodržiavajú,si túto otázku nekladú“ (Keller, 2009:135).

Ďalším výrazným znakom štedrovečernej obradnosti je dôraz na rodinnú súdrž-nosť, a to nielen v rámci nukleárnej rodiny (vyžaduje sa, aby deti žijúce mimo rodi-čovskej rodiny boli na sviatky, ale najmä na Štedrý večer doma). Vzťahuje sa to aj nastarých rodičov. Rodiny majú vypracované rôzne časové harmonogramy podľa rodin-ných situácií tak, aby starí rodičia nezostali sami.11 Aspoň na návštevu po večeri vždyzájdu jedny k druhým. Aj výsledky vinet metódy (či by prijali ponuku stráviť Vianocemimo domova) potvrdili silnú väzbu na domov a rodičov (všetky informátorky by ta-kúto ponuku odmietli, najmä ak by mali ostať rodičia sami).

Pre mnohé oblasti súčasného života platí, že narastá význam ich estetickej stránky.Do veľkej miery to platí aj pre sféru rituálov (na základe mojich výskumov obyčajov ži-votného cyklu, najmä svadby, sa estetizácia a dekoratívnosť ukázala ako jeden z domi-nantných trendov súčasného vývoja). Pri Vianociach sa to týka najmä obradných, sym-bolických predmetov ako znakov sviatočného vianočného času. Tradičný vianočnýstromček (v podstate tiež jav prebratý z cudzej – nemeckej kultúry v 19. – 20. storočí)sa počas ostatných tridsať rokov postupne menil zo živého na umelý, ktorý je upred-nostňovaný predovšetkým z pragmatických dôvodov (nezoschne, neopadá, netreba hokaždý rok kupovať ako živý, ktorý je navyše drahý). Náhradou za všetkými uvedomo-vanú chýbajúcu živú voňavú zeleň sa stávajú vetvičky vo vázach, ale najmä z nich vy-robené rôzne zdobené ikebany. Výzdoba stromčeka sa stala prestížnou rodinnou zále-žitosťou. Platí tu pomerne silný trend inovácií – každoročne alebo po 2–3 rokoch savýzdoba mení, „lebo sa to obkuká“. Ustupuje vlastnoručná výzdoba ozdôb (či už akovlastná kreativita alebo podľa prebratých vzorov – napr. patchworkové gule) a využívasa bohatá ponuka v obchodoch. Výzdoba stromčeka nie je len výrazom osobného vku-su členov rodiny, ale často podriadením sa trendom, ktoré v danom roku „letia“ (taknapr. raz bola výzdoba červená, biela, zlatá, kvetinová, drevená, medovníková i tzv. ľu-dovejšia). Staré zdedené ozdoby (gule), pokiaľ ich ešte majú, sa používajú na ozdobe-nie stromčekov nosených na hroby na cintorín.

Rastúci význam dekoratívnosti sa nenapĺňa len výzdobou stromčeka, ale aj jeho„zmnožením“ – okrem hlavného, umiestneného v obývačke, bývajú aj ďalšie menšiestromčeky v detskej izbe, v kuchyni, prípadne v izbe obývanej starým rodičom. Okremstromčeka v ostatných rokoch pribúdajú aj ďalšie predmety s dekoračno-symbolickoufunkciou:

– adventný veniec so sviečkami umiestnený v obývačke na stole (vyrábaný vlast-noručne, dnes väčšinou kupovaný)– veniec na vonkajších dverách domu– zeleň (umelá čečina) na zábradlí balkóna– svietniky s elektrickými sviečkami v oknách– žiarovkami osvetlený stromček v predzáhradke– svietiace predmety, figuríny v predzáhradke (sane, soby)– osvetlenie exteriéru domu reťazami svietiacich žiaroviek.Vidíme, že väčšina týchto predmetov sa nachádza v exteriéroch domu – čiže okrem

11 Tak napríklad 1. rok sú u rodičov ženy, 2. rok u rodičov muža, 3. rok doma. V inej rodine 1. rok sú rodičiav rodine u dcéry, 2. rok rodina dcéry u nich (k svokre rodina dcéry nemusí chodiť, keďže ona žije s rodi-nou ďalšieho svojho syna).

404 Š T Ú D I E

domácich sú adresované najmä iným (susedom, lokálnemu spoločenstvu i cudzím).Tento spôsob označovania sviatočného času Vianoc je všeobecne vnímaný ako cudzí –americký, prebratý z amerických filmov. Rozšírený je v mladších rodinách žijúcichv štvrti nových domov (na základe toho napr. v neďalekej obci je takáto štvrť prezýva-ná „San Palermo“). Rodiny prezentujúce sa týmito spôsobmi vianočnej výzdoby de-klarujú motiváciu estetickú (najmä „páči sa to deťom“), kým ostatní to považujú zaprejav prestíže („kto je viac“). Uvedené údaje potvrdzujú, že aj pre vianočné sviatky jepríznačný rast estetizácie, dekoratívnosti, a to najmä podľa cudzích (amerických) vzo-rov,12 čo zároveň plní aj funkciu reprezentatívno-prestížnu.

Ako som už uviedla, nie je mojím zámerom komplexná analýza Štedrého večera. Po-zornosť venujem tým zložkám, ktorým sa prisudzuje globalizačný vplyv (tak v rovineemic ako aj etic). Medzi ne nepochybne patrí televízia a nové technológie komunikácie(mobil, internet). Vstup médií (osobitne TV) do sviatočného času nie je v kontexte na-šej kultúry javom novým (trvá už vyše polstoročia). Vo veľkej miere to platí práve prečas Vianoc. Každý rok opakované tie isté televízne diela stávajú sa tak sprievodnýmznakom sviatočného času a súčasťou rodinných rituálov (pozri Rothenbuhler, 2013:105). Ich globalizačný vplyv spočíva v rastúcom podiele zahraničných programov, a toaj vo vianočnom čase. Televíziou je vypĺňaný takmer celý Štedrý deň s výnimkou šted -rej večere, prípadne aj rozbaľovania darčekov. Ale potom už nasleduje čas televízny(resp. prepínanie programov), väčšinou až do odchodu na polnočnú omšu. Vysielaniekaždoročne opakovaných rovnakých programov je očakávané a vyžadované („bez to-ho by neboli Vianoce“).

Aký je prienik technických prostriedkov komunikácie do spôsobov blahoželaník Vianociam? V tomto prípade je za „tradičné“ považované posielanie pohľadníc, hocije to tiež nie dávny, sprostredkovaný neosobný kontakt. Ako nový spôsob fungujú sms-ky z mobilov a maily cez internet. Tieto súčasne používané formy komunikácie (po-hľadnice, sms-ky či maily) nie sú však považované za ekvivalenty. Rozlíšenie sa preja-vuje v rôznych okruhoch adresátov – rodine, príbuzným a starším sa posielajúpohľadnice; kamarátom a vzdialenejším známym sms-ky/maily, pričom v hodnotenísú viac cenené pohľadnice, ktoré navyše možno aj vystaviť v interiéri domu. Zriedka-vejšie sa využíva telefón ako prejav osobnejšieho kontaktu. Potvrdilo sa tak to, čo pla-tí aj pri pozývaní na svadbu, keď pre kontakt s príbuznými, resp. staršími ľuďmi sa pre-feruje tradičný spôsob osobnej komunikácie (pozri Jakubíková, 2008).

V kontexte Vianoc je zrejme jedným z výrazných prejavov globalizácie postava San-ta Clausa. V súvislosti s našimi tradíciami je svojou podobou blízka sv. Mikulášovi,resp. Dedovi Mrázovi z čias socializmu. Táto podobnosť sa v skúmanom prostredí pre-javila tým, že figúrky Santa Clausov „lezúcich, plaziacich sa, visiacich“ na domoch,balkónoch, komínoch sú väčšinou nazývané Mikulášmi. Pomenovanie Santa Claus bo-lo zriedkavo vyslovené spontánne (väčšinou až ako reakcia na moju otázku). Figúrkysa považujú len za súčasť vianočnej výzdoby, neprisudzujú sa im iné významy, lenamerický pôvod. Súčasná stredná generácia zažila v čase detstva v škole aj postavu De-da Mráza, ale ani vtedy „sme neriešili, kto to je“. Podobne ako pri postave Mikuláša,ktorého považovali len za „predchodcu Ježiška“. Je to v súlade s tým, čo sa uvádzav štúdii o týchto troch postavách - že mohli existovať paralelne bez toho, aby niektoráz nich bola odmietnutá (pozri Botíková, v tlači).

12 Aj v prostredí južného Slovenska je svetelná výzdoba exteriéru domu považovaná za cudzí prvok (Almá-syová, 2013: 40).

RODOVÝ/GENDER ASPEKT

Vzhľadom na to, že moju výskumnú vzorku tvorili výlučne ženy, rozhodne je po-trebné reflektovať aj rodový aspekt. Hoci súčasné trendy vyrovnávania rodových roz-dielov nie sú výlučne dôsledkom globalizácie, predsa s nimi súvisia, resp. sú ich sú-časťou. „Jedným z aspektov globalizácie je nárok žien na väčšiu autonómiu nežpredtým“ (Giddens, 2000: 14). Práve problematika stravovania je pre túto problemati-ku relevantná – „mužskosť a ženskosť sa často konštruujú prostredníctvom stravova-cích praktík“ (Haukanes, Pine, 2004: 104).

Na základe údajov od žien strednej generácie možno konštatovať, že patriarchálnetradície sú v tejto oblasti (teda v lokalite i v skúmaných zložkách kultúry) výrazne osla-bené. Potvrdzuje to aj obradný akt vinšovania rodine pred štedrou večerou, ktorý až navýnimky sa v rodinách traduje ako úloha žien. Pritom vieme, nielen z údajov z inýchregiónov ale aj staršej lokálnej tradície, že to bývala záležitosť mužov/gazdov.

Celá sféra stravovania v rodine sa javí ako doména žien – v rovine aktivít i rozhodo-vania. V generácii otcov sa ich aktivita pri varení obmedzovala na „postavenie nedeľnejpolievky“ (kým bola žena v kostole). Aj muži strednej generácie považujú varenie za žen -skú prácu. Výnimkou je však príprava jedla vonku na ohni, zvyčajne pre hostí (varenieguľášu, opekačky, grilovačky). Predstavuje to vlastne kontinuitu tradičnej deľby práce(muž vonku – žena doma v kuchyni), ale zároveň podľa názoru antropológov aj univer-zálne platnú opozíciu: rodina/spoločnosť, resp. súkromné/verejné, kde ženy sú sto-tožňované so sférou súkromia, rodiny a muži so sférou verejnou (pozri Ortner, 1974).

ZÁVERY

Zámerom príspevku bolo ukázať procesy šírenia a prijímania nových javov, ktoré súdo značnej miery súčasťou globalizácie. Exaktné rozlíšenie medzi globalizáciou a pro-cesmi difúzie, akulturácie, modernizácie či inováciami i celkovým civilizačno-technic-kým pokrokom je takmer nemožné.

O čiastočné, i keď tiež nie celkom exaktné rozlíšenie som sa snažila cez určenie „cu-dzoty“ nových javov. Najčastejšie je kategória „cudzoty“ prisudzovaná jedlám, i keďuvedomovanie si ich konkrétneho inoetnického pôvodu (talianske, čínske) ich zaraďu-je k prejavom akulturácie. To isté platí aj pre postavu Santa Clausa, vianočné osvetle-nie exteriéru domov, ktorým je prisudzovaný americký vplyv. V tom je práve rozdiel odpredchádzajúcich období (60. – 70. roky 20. stor.), keď inovácie v stravovaní boli tiežpomerne intenzívne (Stoličná, 1984), ale zvyčajne neboli vnímané ako cudzie, inoet-nického pôvodu. Proces osvojovania cudzích jedál sprevádzaný prispôsobovaním/mo-difikáciami („slovenská čína“, druhy pizze a špagiet) je potvrdením, že globalizačné javy sa nepreberajú pasívne, ale tvorivo s využitím domácich prvkov, čím patria k pre-javom globalizácie označovaných aj ako kreolizácia či hybridizácia.

Medzigeneračný prenos informácií sa zachováva, pričom jeho obsahom nie sú lentradičné, ale aj nové javy a to v oboch smeroch. Zintenzívnil sa najmä smer toku infor-mácií od mladších k starším (nielen nové recepty, ale aj nové technológie prípravy je-dál, kuchynské prístroje), čo dokumentuje otvorenosť aj dnešnej starej generácie vočiinováciám.

Kanály šírenia informácií sú v súčasnosti početné. Popri osobnej komunikácii sú toprintové a audiovizuálne médiá, ale najmä internet. Nedá sa však jednoznačne určiť,

405K o r n é l i a J a k u b í k o v á

406 Š T Ú D I E

cez aký kanál daná informácia bola prijatá (informátorky to neevidujú, ani si to neuve-domujú).

Čo sa týka miery podmetovosti ľudí, môžeme konštatovať jej zvýšenie. Pri prijímanínovôt sa neodvolávali na normatívnosť či už spoločenstva alebo rodiny (požiadavkymatky, svokry, manžela). Častejšie nachádzame podriadenosť požiadavkám, želaniamdetí (i dospelých). V rôznych situáciách každodenných, ale aj obradno-sviatočných sarešpektovala prípadná individualizácia (napr. iná tradícia vianočného jedla u manžela).

Ako motivácie prijímania nových javov sa najčastejšie uvádzajú: pragmatickosť (nie-len pre nedostatok času, ale aj pre priznávanú pohodlnosť), snaha o spestrenie a v prí-pade sviatkov aj snaha o prestíž. V súčasnej podobe vianočných sviatkov sa potvrdiltrend rastúcej estetizácie, dekoratívnosti. Potvrdila sa tiež platnosť dávnej tézy etnolo-gickej vedy, že zmeny, preberanie nových prvkov prebiehajú v sfére materiálnej kultú-ry (strava) rýchlejšie a ľahšie ako v sociálno-duchovnej (sviatky).

Celkove je šírenie globalizačných javov do veľkej miery podmienené zmenou život-ného štýlu (najmä zamestnanosťou žien), možnosťami informačných technológiía vplyvom médií. Zväčšujúca sa podmetovosť ľudí pri prijímaní nových javov súvisí soznižujúcou sa normatívnosťou spoločnosti/spoločenstva a rastúcou možnosťou voľbyz ponuky trhu (produktov i informácií). Prijímanie globalizačných javov napriek uve-domovaniu si ich cudzieho inoetnického pôvodu však nie je na úrovni rodín vnímanéako pocit ohrozenia ich identity.13 Zrejme aj preto, že deklarujú svoju „konzervatív-nosť“, potrebu zachovávať si „svoje“(tradičné), čo potvrdzujú aj uvádzané empirickéúdaje o skúmaných zložkách kultúry.

Táto štúdia bola spracovaná v rámci projektu VEGA 1/0244/11„Kultúrne procesy v postsocialistickej spoločnosti: medzi globalizáciou

a lokalizáciou“

13 Dominancia talianskej kuchyne sa potvrdzuje aj v iných prostrediach (Almásyová 2013, Krekovičová,2008: 303).

LITERATÚRA

Appadurai, A. (2005). Nowoczesność bez gra-nic. Kulturowe vymiary globalizacji. Krakow:Wydawnictwo naukowe PWN.

Almásyová, S. (2013). Rodinné tradície v kon-texte globalizácie. Diplomová práca. Brati-slava, Filozofická fakulta UK.

Bauman, Z. (1999). Globalizace. Důsledky pročlověka. Praha, Mladá fronta.

Botíková, M. (v tlači). The Construction of Pre-Christmas Symbols or the „Saint NicolausComplex“. Ethnologia Slovaca et Slavica.

Bueno Gómez, N. (2013). Antropológia, vedabudúcnosti. 1. časť, Interview so španiel-skym antropológom A. G. Martínezom. Slo-venský národopis 61(2), 180-187.

Giddens, A. (1998). Důsledky modernity. Praha.

Giddens, A. (2000). Unikajíci svět. Praha: SLON.Haukanes, H., Pine, F. (2004). Rituál a každo-

denné spotrebiteľské praktiky na českoma poľskom vidieku: pochopenie modernityprostredníctvom zmien v stravovacích ná-vykoch. Slovenský národopis, 52(2), 103-120.

Chwieduk, A. (2010). Globalizacja a tożsamośćzbiorowa. Pomiędzy tekstem a praktyką ba-dawczą. LUD (94), 73-86.

Jakubíková, K. (2008). Komunikácia v obra-doch životného cyklu – zmeny v 20. storočí.Slovenský národopis 56(2), 123-129.

Keller, J. (2009). Nejistota a důvera aneb k čemuje v modernitě dobrá tradice. Praha. SLON.

Krekovičová, E. a kol. (Ed.) (2005). Folklór a ko-

O AUTORKE

KORNÉLIA JAKUBÍKOVÁ (*1944 Banská Bystrica) – absolventka odboru národopis(1967) a vedeckej ašpirantúry (1980) na Katedre etnografie a folkloristiky Filozofickejfakulty univerzity Komenského. V rokoch 1980 – 96 vedecká pracovníčka Kabinetuetnológie FiF UK, od roku 1996 docentka Katedry etnológie FiF UK. Výskumné zame-ranie: obyčaje/rituály (špeciálne svadba), etnická problematika (slovensko-poľskévzťahy ), rodové/gender štúdiá. Spoluautorka publikácie Tradície slovenskej rodiny(1997), syntetických prác slovenskej etnológie, ako aj autorka vedeckých štúdií a ka-pitol v monografiách.

407K o r n é l i a J a k u b í k o v á

munikácia v procesoch globalizácie. Brati-slava: Slovak Academic Press.

Krekovičová, E. (2008). Nové multikultúrne po-doby verejného stravovania. Slovenský ná-rodopis, 56(3), 301-309.

Łeńska-Bąk, K. (2006). Cudze smaki. In: Po-szukiwanie sensów: Lekcja z czytania kultu-ry. Kraków.

Letavajová, S. (Ed.), (2004). Globalizácia ver-zus identita v stredoeurópskom priestore.Trnava: Filozofická fakulta UCM.

Letavajová, S. (Ed.), (2006). Reflexia globali-zácie v lokálnom spoločenstve. Trnava, Filo-zofická fakulta UCM.

Mathews, G. (2005). Supermarket kulturowy.Kultura globalna a tożsamość jednostki. War -szawa: Panstwowy Institut Wydawniczy.

Ortner, S. B. (1974). Is Female to Male as Natu-re to Culture? In: Rosaldo, M. Z.: Woman,Culture and Society. Stanford.

Penkala-Gawęcka, D. (2010). O globalizajci

i glokalizacji biomedycyny – na przykładzieKazachstanu. LUD (94) 107-120.

Pomieciński, A. (2007). Pomiędzy glokalizacjąa świadomoscią globalną. LUD (91) 95-109.

Pravdová, H. (2006). Paradoxy globalizačnýchprocesov. In: S. Letavajová (Ed.), Reflexiaglobalizácie v lokálnom spoločenstve. Trna-va: Filozofická fakulta UCM.

Posern-Zieliński, A. (2010). Wprowadzenie.LUD (94) 12-13.

Rothenbuhler, E. W. (2003). Komunikacja ry-tualna. Kraków: Wydawnictwo Uniwersyte-tu Jagiellońskiego.

Segalen, M. (2009). Obrzędy i rytuały wspól -czesne. Warszawa: Verbinum.

Stoličná, R. (1986). Včleňovanie nových prvkovdo tradičného stravovacieho systému. Ná-rodopisné informácie č. 2. Bratislava, 61-64.

Stoličná, R. (2002). Od „nestráviteľného“ jedla– k národnému symbolu. Etnologické roz-pravy 1, 8-27.

408 Š T Ú D I E

Doc. PhDr. Hana Hlôšková, CSc., Katedra etnológie a muzeológie, Filozofická fakultaUniverzity Komenského, Gondova 2, 814 99 Bratislava, e-mail: hloskova1@uniba.sk

This paper is devoted to the issue of the so-called second existence of folklore, in folk -loristics designated by the term folklorism. In the processes of folklorism phenome-na of traditional culture make their way into a communication system where a tech-nical type of communication prevails. Folklorism is based on a change of the contextor often on a stylisation: on processes of levelling and typicisation in a direction fromlocal to global, with the local taking on a symbolic value. In the author’s view, thephenomena of folklorism are a manifestation of contemporary popular culture, whe-re interest in traditional culture/folklore represents one of the alternatives for self-identification of the individual, as a member of the so-called folklore community inthe context of free time activities. Taking as examples three events of folklorism inSlovakia: the Východná Folklore Festival, Rozprávačské Lodno (storytelling) and Po-solstvo piesní Slovensku a svetu (singing), she also addresses the concept of authen -ticity, analysing the articulation of space in these events.

Key words: folklorism, globalisation, localisation, authenticity, the Východná Folk -lore Festival, Rozprávačské Lodno, Posolstvo piesní Slovensku a svetu

Kľúčové slová: folklorizmus, globalizácia, lokalizácia, autenticita, Folklórny festivalVýchodná, Rozprávačské Lodno, Posolstvo piesní Slovensku a svetu

ÚVOD

Aj keď sa javy tradičnej kultúry dostávali do nových funkčných súvislostí ojedinelouž od počiatkov koexistencie ústnej a písanej kultúry (Čistov, 1972; Voigt, 1981), ciele-ne sa tak v našom kultúrnom kontexte dialo až v 19. storočí v rámci literárneho folklo-rizmu (Pácalová 2010), v prvej polovici 20. storočia predovšetkým v rámci slovenskejvýtvarnej a hudobnej moderny, masovo však v druhej polovici 20. storočia v rámci tzv.folklórneho hnutia (Zálešák, 1982). Etnológia a folkloristika na Slovensku sa tejto témevenovali intenzívne od 70. rokov 20. storočia, predovšetkým prácami M. Leščáka k teó-rii folklorizmu a S. Švehláka k dejinám folklorizmu. Uvedení bádatelia stáli aj za viace-

4 61 • 2013ŠTÚDIE

FENOMÉNY FOLKLORIZMU MEDZI GLOBÁLNYM A LOKÁLNYM (NA PRÍKLADE TROCH PODUJATÍ)

HANA HLÔŠKOVÁ

409H a n a H l ô š k o v á

rými zborníkmi z konferencií a seminárov, venovanými tejto problematike (Hlôšková,2005). Nateraz posledné väčšie publikačné výstupy sú z roku 2000 (Kyseľ /Ed./, 2000)a 2005 (ER 2005). Folklorizmus, ako sa doteraz nazývajú procesy a javy tzv. druhejexistencie folklóru, pracuje so štylizáciou vybraných prvkov tradičnej kultúry. Vo svo-jej podstate je založený na procesoch nivelizácie, typizácie v smere od lokálneho kuglobálnemu, pričom lokálne nadobúda znakovú hodnotu. Doterajšie práce sa folklór-nym východiskám folklorizmu venujú predovšetkým z pohľadu konceptu folklóru akoumeleckého systému, narastá však počet prác, analyzujúcich prejavy folklorizmu akokomplexné javy súčasnej žitej kultúry, považované za jednu z mnohých alternatívsebarealizácie jednotlivca či skupiny (Turner, McArthur; 1990). Na základe týchto vý-chodísk si príspevok kladie za cieľ pokúsiť sa prehodnotiť koncept folklorizmu, ktorýje nezriedka aj významovo negatívne zaťažený. Materiálovým východiskom boli trikonkrétne podujatia s prvkami folklorizmu so snahou charakterizovať ich čo najkom-plexnejšie a to v kontexte konceptov globálne a lokálne. Pokúsila som sa rozšíriť pro-blematiku folklorizmu o antropologizujúci pohľad, keď ma zaujímali aktéri a ich deklarované motivácie záujmu práve o sprostredkovanie a predvádzanie prejavovtradičnej kultúry (Luther, 2005).

POZNÁMKY K METODIKE VÝSKUMU

Príspevok materiálovo vychádza z údajov o troch podujatiach s prvkami folkloriz-mu. Objektom môjho výskumu boli: Folklórny festival Východná (FFV), RozprávačskéLodno (RL) a Posolstvo piesní Slovensku a svetu (PPSS). Podujatia spája skutočnosť, žemajú celoslovenský záber, dve z nich – Folklórny festival Východná a RozprávačskéLodno sa konajú dlhodobo a pravidelne opakovane, pričom FFV sa doteraz väčšoučasťou ročníkov konal v období režimu pred rokom 1989. Rozprávačské Lodno vznik-lo v roku 1997. Posolstvo piesní Slovensku a svetu sa konalo v roku 2013 prvýkrát. Pod-robnejšej charakteristike týchto podujatí sa venujem v nasledujúcich častiach.

Pri výskume som uplatnila metódu zúčastneného pozorovania, kvantitatívnu metó-du ankety1 a obsahovú analýzu dokumentov, týkajúcich sa uvedených podujatí. Boli to„dokumenty“ uvedené na internetových stránkach podujatí, respektíve tlačené mate-riály. Predstavovali jeden z informačných zdrojov s cieľom na jednej strane získať čonajväčšie množstvo dát, na druhej strane som predpokladala, že pestrosť zdrojov in-formácií implikuje aj špecifické interpretácie, adekvátne týmto zdrojom.

Pokúsila som sa zamerať na také aspekty a prejavy folklorizmu, ktorým doteraz ne-bola venovaná cielená a dostatočná pozornosť. Na základe zhustených charakteristíkjednotlivých podujatí som sa zamerala aj na faktické a symbolické chápanie kategóriepriestor. Členenie priestoru a narábanie s ním sa ukázali ako dôležitý faktor reprezen-tácie a vnímania autenticity.

Za dôležité považujem uviesť skutočnosť, že na FFV a RL sa zúčastňujem opakova-ne, a to v rôznych rolách. FFV navštevujem prerušovane od roku 1973 ako: účinkujúca,inšpicientka, autorka programu, členka Programovej rady, hodnotiteľka, autorka a or-ganizátorka ankety, tiež však ako diváčka a radová návštevníčka. Podobným spôso-

1 Celé znenie ankety uvádzam ako Prílohu č. 1. Anketu som koncipovala inšpirujúc sa prácou J. Veľkej(Veľká, 1981). Anketový výskum sme vykonali v rámci grantového projektu VEGA 1/3748/06 na FFV2007 v spolupráci s vtedajšími študentkami KEKA FiF UK D. Bombjakovou, V. Hajdučíkovou, K. La -katošovou a Z. Ružôňovou.

410 Š T Ú D I E

bom som zainteresovaná aj na Rozprávačskom Lodne – ako konzultantka som stála prizrode jeho koncepcie, štyrikrát som sa osobne na podujatí zúčastnila akočlenka/predsedníčka hodnotiacej poroty, tiež však v role diváčky a výskumníčky. Napodujatí Posolstvo piesní Slovensku a svetu som sa v deň jeho konania – 20. 7. 2013zúčastnila ako aktívna diváčka.2

K TEORETICKÝM VÝCHODISKÁM ŠTÚDIA GLOBALIZAČNÝCH/LOKALIZAČNÝCH PROCESOV

Industriálna spoločnosť je považovaná za rámec, v ktorom sa výrazným spôsobomrealizovali globalizačné procesy ekonomického, sociálneho a kultúrneho rozvoja, ak-celerované v období po prvej svetovej vojne. Výsledkom týchto procesov je podobnáúroveň finančných trhov, obehu kapitálu, úrovne výroby a jej organizácie s mnohýmispoločnými črtami a prejavmi.

Th. H. Eriksen konštatuje, že globalizovaná modernita má napriek rôznym for mámspoločné črty všade, a to na úrovni inštitúcií aj kultúrnych reprezentácií (Eriksen,2008: 357). „Ekonomické aktivity vyspelých krajín vyústili do vzniku nadnárod nýchspoločností a splodili nadnárodný kapitál. Rozvoj komunikačných technológií a do -pravy umožnil prepojiť svet do jednej siete tokov kapitálu, ideí, kultúrnych vzorov, vecía ľudí“ (Bitušíková, Luther, 2010: 18).

Ruka v ruke s globalizačnými procesmi idú zároveň snahy o riešenie ich negatív-nych ekonomických, environmentálnych, ľudskoprávnych, sociálnych a kultúrnychdôsledkov, ktoré F. Fukuyama hodnotí pesimisticky (Fukuyama, 2006). Reakciou natieto procesy je aj vzopätie optimistických postojov a snáh, ktoré sa prejavujú v ná -raste občianskych a komunitných aktivít rôzneho zamerania, no tiež na globálnej in-štitucionálnej úrovni. Tú predstavujú tiež aktivity UNESCO na ochranu a podporu lo-kálnych kultúr a identít. O tom, aký význam pripisuje svetové spoločenstvo ochranefenoménov kultúrneho dedičstva, svedčia viaceré medzinárodné dokumenty, ako súnapr. Aténska charta z roku 1931, Benátska charta z roku 1964 a ďalšie. Čoraz čas -tejšie sa používa termín nehmotné kultúrne dedičstvo, čo možno zjednodušene odô -vodniť skutočnosťou, že sa postupne rozšíril koncept pamiatky hodnej ochrany, a te-da okrem stavebných a historických pamiatok sa do tohto konceptu zahŕňajú ajprejavy tradičnej kultúry, a to nielen hmotnej, ale aj duchovnej kultúry a folklórnychprejavov, prená šaných ústnou tradíciou. V oblasti ochrany tradičnej ľudovej kultúryide zároveň o napĺňanie Odporúčania na ochranu tradičnej kultúry a folklóru, ktorébolo prijaté na 25. zasadnutí Generálnej konferencie UNESCO 15. novembra 1989. Vlá-da SR schválila návrh opatrení na jeho realizáciu uznesením č. 448/2000. Ďalším dô-ležitým impulzom v tejto oblasti je pripojenie sa k Reprezentatívnemu zoznamunehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva na základe rezolúcie UNESCO prijatej v ro-ku 1997. Vytvára sa tak možnosť aj v medzinárodnom rozsahu chrániť slovné prejavy,hudbu, tanec, hry, obrady, mytológiu, obyčaje alebo tradičné formy komunikáciea šírenia informácií, javy ľudovej kultúry mimoriadnej historickej, umeleckej, etnolo-gickej, sociologickej, antropologickej, prípadne inej hodnoty. Pre zachovanie týchtonehmotných hodnôt sa za optimálnu považuje ich ochrana vo forme záznamu navhodnom nosiči uloženom v sústave archívov, prípadne v knižniciach alebo v zbier-

2 Podrobnejšie pozri v časti o jednotlivých podujatiach.

411H a n a H l ô š k o v á

kach múzeí a galérií.3 Fe nomény tradičnej kultúry ako nositelia lokálnych a regionál-nych špecifík a rôznorodosti tu zohrávajú významnú úlohu.

Na dialektický charakter týchto procesov poukazujú A. Bitušíková a D. Luther, keďkonštatujú: „Mnohé kultúrne javy možno považovať za globálne v tom zmysle, že niesú lokalizované do určitého miesta (sú všade)“ (Bitušíková, Luther, 2010: 19). Takto jemožné charakterizovať aj kultúrne javy spadajúce do systému folklorizmu, fungujúcena základe princípu „vymiestnenia“ (Kouřil, 2004)4 z pôvodného/autentického/tra -dičného systému kultúry viazaného na konkrétne spoločensko-historické podmienky.Sociálny rámec týchto javov tvoria na jednej strane spoločenstvá komunitného charak-teru, na strane druhej inštitúcie samosprávy a decíznej sféry. Inštitúcie sa tak po -dieľajú na „popularizácii lokálnej tradičnej kultúry“ (Krawczyk-Wasilewska, 2013: 32).

A. Appadurai na základe poznatkov z antropologických výskumov nechápe globali-záciu ako kultúrnu homogenizáciu, keďže globalizácia „vstupuje“ do rôznorodýchsystémov kultúry a jednotlivé spoločenstvá a skupiny sa vyrovnávajú s globalizačnýmiprocesmi a javmi špecifickým spôsobom (Appadurai, 1996). Manipuláciu s prvkamitradičnej kultúry v procesoch folklorizmu možno do istej miery chápať aj ako „putujú-ce kultúry“, ako tento koncept uplatňuje A. Appadurai (Appadurai, 1996). Veľkú po-zornosť venuje fenoménu predstavivosť – považuje ho za významný faktor a tvrdí, žepredstava, zvlášť kolektívna, sa môže stať motorom činnosti kolektívneho diania (Ap-padurai, 2005: 12-13). Cielený, uvedomelý a v mnohých prípadoch aj výrazne emocio-nálne zainteresovaný prístup k tradičnej kultúre sú zdrojom konštruovania lokálne čiregionálne lokalizovaných obrazov šíriacich sa prostredníctvom mediálnych či scénic-kých reprezentácií.

„Štúdium globalizačných procesov viedlo k prehodnoteniu opozitného vzťahu ,glo-bálne verzus lokálne‘, preto sa stále viac používa spojenie ,globálne a lokálne‘“ ... „tie-to dva konštrukty – globálne a lokálne – sú také priepustné a prepojené, že ich je častoťažké odlíšiť, keďže jedno infiltruje druhé“ (Bitušíková, Luther, 2010: 23).

OD TRADIČNEJ K MASOVEJ, POPULÁRNEJ A DIGITÁLNEJ KULTÚRE

Mnohé javy folklorizmu vykazujú vlastnosti, na základe ktorých je možné uvažovaťo ich blízkej príbuznosti s javmi súčasnej masovej či populárnej kultúry – takými súmasová rozšírenosť a prístupnosť, šírenie prostredníctvom médií, výrazná komerčná azábavná funkcia a i. Na základe akých kritérií je možné uvažovať o takejto príbuznos-ti? V prvom rade je potrebné vymedziť kategórie populárna kultúra a masová kultúra.I keď sa tieto pojmy používajú v publicistike a odborných textoch často, predsa všakviacerí autori vymedzujú uvedené kategórie na základe rôznych kritérií. D. Hebdige5

chápe populárnu kultúru ako „súbor všeobecne prístupných diel – filmov, nahrávok,odevov, televíznych programov, prostriedkov dopravy atď.“ (Hebdige, 1988: 47).Kritérium prístupnosti z hľadiska obsahu i foriem šírenia vo význame „kultúry prevšetkých“ uplatňuje aj oxfordský sociologický slovník charakterizujúc populárnukultúru ako „kultúru vzťahujúcu sa ku všetkým druhom poznania, technológií,hodnôt, povier, obyčajov a správania sa ľudí“ (Scott, Marschall /Eds./, 2009: 504).

3 http://www.ludovakultura.sk/fileadmin/data/docs/pdf/2-1-1-Odporucanie-na-ochranu.pdf4 K termínu „vymiestnenie“ bližšie tiež v časti o Folklove spoločenstvách v tomto príspevku.5 Predstaviteľ cultural studies vo Veľkej Británii.

412 Š T Ú D I E

W. Kuligowski upozorňuje, že vznik konceptu masovej kultúry a narábanie s ním jepotrebné chápať v historickom a ideologickom kontexte (Kuligowski, 2010: 141-142),keď za jeho vznikom stáli procesy industrializácie, urbanizácie a proletarizáciespoločenstiev a sprievodným javom bola masová prístupnosť špecifických „výrobkov“kultúry. Intelektuáli – umelci a vedci (J. O. y Gasset, G. Le Bon, D. MacDonald, W. Ben-jamin a i.) si všímali a kriticky hodnotili hlavne ich negatívne črty, spájajúc masovosťs fenoménom psychológie moci pôsobením na inštinkty človeka ako príslušníka masy.Koncept populárnej kultúry pracuje s kategóriou všeobecne dostupného – populárne-ho a neobsahuje negatívnu konotáciu. W. Kuligowski tak považuje koncept masovejkultúry za termín historicky uzavretý, pričom za rozlišujúci znak špecifický prepopulárnu kultúru považuje možnosť alternatívneho výberu produktov a hodnôtkultúry podľa chuti a záujmu recipienta (Kuligowski, 2010: 143). Uvedomujem si aj ter-minologický jazykový „problém“, keď sa vo viacerých európskych jazykoch (anglič -tina, francúzština, španielčina, portugalčina, albánčina a i.) termínom s pôvodomv latinskom slove popularis označujú javy aj populárnej aj ľudovej kultúry, slovenskáterminológia adjektíva populárny a ľudový nepoužíva synonymicky.6

Historický exkurz, ktorý vykonal J. Le Goff (Le Goff, 1997), ukazuje priepustnéa pulzujúce hranice medzi dvoma typmi kultúry v stredoveku, keď na príklade naráciío ceste do záhrobia z obdobia od 7. do 14. storočia ukazuje, aké tieto hranice boli prie-pustné a vplyv kultúry vzdelancov a „tých druhých“ vzájomný. Le Goff píše o „folklo-rizácii vzdelaneckej kultúry“ (Le Goff, 1997: 57). Pri vymedzovaní ľudovej a populárnejkultúry viacerí autori uplatňujú tiež kritérium autentickosti nositeľa, keď autormi/no-siteľmi prvej boli obyvatelia vidieka tvorbou a jej konzumáciou „sami pre seba“, kul-túru druhého typu jej konzumenti len prijímali „zhora“ a netvorili. W. Kuligowski vidízákladné rozdiely medzi ľudovou a populárnou kultúrou predovšetkým z hľadiskahistorického času – tradičná ľudová kultúra je uzavretým fenoménom – „... niet obyva-teľov toho špecifického sveta s jeho hodnotami a symbolmi..., no miesto po ľudovejkultúre neostalo prázdne – vyplnil ho mýtus ľudovej kultúry“ (Kuligowski, 2010: 151)a tradícia sa často chápe ako: „... bezvýhradne prijímaný, hodnoverný a autoritatívnytext, ktorý zdieľajú príslušníci národa ako nadindividuálny a medzigeneračný“ (Holý,2000: 77). Kuligowski ako príklad uvádza súčasné podoby sviatkovania, keď sa v prí -pade Veľkej noci zmenila hierarchia funkcií od obradno-duchovnej k zábavno-komerč -nej. Zábavnosť a navodzovanie príjemných pocitov ako základné črty populárnejkultúry výrazne ovplyvňujú aj také sféry ľudskej činnosti v súčasnosti ako sú veda,vzdelávanie, publicistika či umenie (Postman, 1999). Populárna kultúra s jej najvýraz-nejšími ikonami globalizácie – americkým seriálom Dallas a kokakolou – dáva možnosť„čítať“ tieto „texty“ v rôznych interpretáciách a ako sa ukazuje, v závislosti od miestnejkultúrnej skúsenosti a tradície (Liebes, Katz, 1990). W. Kuligowski v skratke charakte-rizuje podstatu populárnej kultúry: „všetko je pre niekoho – pre niekoho konkrétneho“(Kuligowski, 2010: 155), kto má možnosť výberu a podieľania sa na jej tvorbe i fungo-vaní vlastnou individuálnou interpretáciou významov jej produktov/výtvorov.

Interdisciplinaritu s využitím a prepájaním prístupov a metód rôznych odborov akomožné zastrešenie bádania o súčasných významoch kultúrnych javov zdôrazňujú ajO. Daniel, T. Kavka a J. Machek (Daniel, Kavka, Machek, 2013). Hlásia sa k tradícii brit-ských cultural studies, ktorých objektom výskumu nie je samotný text – ten je mé -

6 Pozri heslá s adjektívom ľudový v: Botík, J., Slavkovský, P. (Eds.): Encyklopédia ľudovej kultúry Sloven -ska I., II. Bratislava : VEDA.

413H a n a H l ô š k o v á

diom, pomocou ktorého je možné skúmať sociálny život. Bádatelia vnímajú kultúruako terén, kde prebieha boj o významy (Daniel, Kavka, Machek, 2013: 15).

V roku 1997 vydal strážnický Ústav lidové kultury slovníkovú prácu Od folkloruk folklorismu, v ktorej Úvode jej odborné redaktorky vysvetľujú folklorizmus ako slovooznačujúce konkrétne javy, tiež však dynamický proces „prenášania ľudovej kultúry,resp. niektorých jej častí z pôvodného života do iného kontextu“ (Pavlicová, Uhlíková,1997: 6). Ak konštatujú, že „vo svojom širšom vymedzení sa folklorizmus dotýka raduodborov ľudskej činnosti, predstavuje výraznú zložku sociálnej komunikácie a určitenapĺňa i vnútorné kreatívne potreby človeka“, pričom za dnešné formy folklorizmu po-važujú napríklad aj prejavy späté so súčasnou populárnou kultúrou – tvorbu a obľubuetnomusic či worldmusic (Pavlicová, Uhlíková, 1997: 8). Pri akomkoľvek aspekte skú-mania folklorizmu je potrebné zdôrazniť, že „folklorizmus je možné sledovať a posu -dzovať iba ako zložku a súčasť celkového kultúrneho a spoločenského života v minu -losti a súčasnosti“ (Sirovátka, 1992: 13).

Nebývalý technologický rozvoj komunikačných médií na prelome 20. a 21. storočia7

priniesol na jednej strane možnosti virtuálnej komunikácie v mnohých črtáchpodobnej tradičnej folklórnej kultúre, na strane druhej umožňuje šíriť výraznežánrovo špecifické texty tradičného folklóru (anekdoty, frazeologizmy, fámy, urbánnepovesti) (Krekovičová /Ed./, 2005).

Súčasné digitálne technológie umožňujú komunikáciu, evokujúcu mnohé príbuznévlastnosti spájané s tradičným folklórom. Z hľadiska komunikačných vlastností folk -lórneho tradovania je jednou z podstatných ústnosť (Botík, Slavkovský /Eds./, II.,1995: 281). Práve na onú podobnosť, ktorú umožňujú súčasné komunikačné technoló-gie, poukazuje aj termín sekundárna ústnosť (Ong, 1982).

Na krehkú hranicu medzi folklórom a folklorizmom upozorňuje K. Kuutma, keďfolk lórny festival charakterizuje ako príležitosť na komunikáciu zoči-voči v rámci ma-lých skupín, prezentujúcich javy kultúrneho dedičstva v rámci súčasnej kultúry (Kuut -ma, 1996: 15). Folklór sa tak stal hobby, pestovaným v rámci voľného času ako relax,nezriedka s motiváciou záchrany, udržiavania a rozvíjania „starobylých“ hodnôt.S presvedčením, že starobylosť znamená autentickosť, sa aktéri folklorizmu nezriedkaobracajú k prejavom tradičnej kultúry predchádzajúcej generácie, ktoré sú v reťazcitradície nanajvýš súčasťou latentného repertoáru najstaršej žijúcej generácie. Ich uve -denie na scéne či v médiách mimo pôvodného prostredia a kontextu nazýva H. Bausin -ger užitý folklór včerajška, keď folklorizmus považuje za vedľajší produkt modernéhokultúrneho priemyslu (Bausinger, 1990: 127). Ako konštatuje J. Jančář: „... k integráciifolklorizmu do modernej masovej kultúry najvýraznejšie prispievajú novodobé regio-nálne folklórne slávnosti a festivaly“ (Jančář, 2006: 62), pričom masová kultúra tvoríurčujúci kontext každodennej kultúry v súčasnosti a zároveň „ľudová kultúra a jej od-kaz sú stále k dispozícii – na voľné použitie“ (Pavlicová, 2011: 35).

Prihlasovanie sa k tradičnej kultúre vlastného spoločenstva sa úzko spája tiež sosebaidentifikačnými procesmi, ktoré je podľa J. Frykmana možné chápať aj akoprocesy „vyjednávania“ či hry (Frykman, 1995: 6), čo sa podľa neho na príkladeŠvédska 80. rokov 20. storočia prejavovalo exotizáciou vlastnej kultúry.

Práce o folklorizme operujú konceptom autenticity, keď štylizované fenomény folk -lorizmu vymedzujú oproti autentickým prejavom tradičnej/ľudovej kultúry. Fenomén

7 V roku 1992 bolo v sieti www milión počítačov vo viac ako 100 krajinách, v roku 2011 to bolo viac ako 1,5miliardy počítačov.

414 Š T Ú D I E

autenticity sa vlastne vinie dejinami folkloristiky od čias jej zrodu, keď sa autentickéako kvalita kultúrneho javu pripisovala prejavom tradičných spoločenstiev akonositeľov etnicity daného spoločenstva (Bendix, 1997). Atribút autenticity sa stal kate-goriálnym nástrojom expertov – bádateľov a pedagógov na poli tradičnej kultúry. Ta-xatívne a meritórne vymedzujú a charakterizujú čo ne/patrí do folklóru a prečo. V ap-likovanej folkloristike sa autenticita dostala do dichotomickej opozície: autentickýfolklór vs. štylizovaný folklór, pričom oba členy tejto opozície majú v praxi mnoho stu-pienkov a vzájomných prepojení. Tieto napätia sa odrážajú aj v odborných diskusiácha terminológii. Nateraz ako k použiteľnému východisku sa prikláňam k termínu folk -love8 (Lafazanovski, 1996) na označenie aktívneho zaoberania sa tradičnou kultú -rou/folklórom ako hobby, pričom v mnohých prípadoch ide u týchto ľudí o silné cito-vé zainteresovanie na aktivitách, ktoré sú späté s poznávaním, ochranou, rozvíjaníma prezentáciou rôznorodých prejavov tradičnej kultúry. E. Lafazanovski reaguje nakoncept etnizácia kultúry K. Köstlina (Köstlin, 1994), ktorý sa v súčasnej kultúre pre-javuje ako vedomý, deklarovaný a manifestovaný vzťah k tradičnej kultúre, vo väčšineprípadov k folklóru, často deklarovaný ako „láska k folklóru“ (Lafazanovski, 1996: 29-30). Autenticitu z podmetového hľadiska možno chápať ako ich vlastné subjektívneprežitie a precítenie aktívnej a zdieľanej účasti s totožne zameranými spoluaktérmi.Takto chápaná autenticita otvára ďalšie výskumné otázky o mieste a hodnotáchfolklóru pre dnešného človeka ako jednotlivca i ako člena určitého spoločenstva. Po-ukázali na to už výsledky sociologických výskumov Medzinárodného folklórneho festivalu v Strážnici v 80. rokoch 20. storočia, keď návštevníci kládli v odpovediachzvláštny dôraz na emotívnu, obradovú a zábavnú funkciu folklóru (rozumej: v jehoscénickom stvárnení – pozn. HH) a najväčší záujem prejavovali o tie prejavy a progra-my, kde sa mohli sami aktívne zapojiť (Frolec, Sirovátka, 1984: 112). Z predmetovéhohľadiska folklove prístup znamená snahu o poznanie, pestovanie a rozvíjanie autenti-ky9 prostredníctvom štúdia prameňov – v prípade tanečného folklóru predovšetkýmštúdiom čo najstarších vizuálnych záznamov prejavu „pôvodných“ nositeľov. E. Lafa-zanovski termín folklove navrhuje používať aj preto, že termín folklorizmus sa ne-zriedka a termín fakelore10 vždy používajú s negatívnou konotáciou (Lafazanovski,1996: 30).

V. Voigt uvažuje o folklorizme, ponímajúc folklór ako umelecký systém (Voigt,1981), pričom za ideovú bázu pri manipulovaní s prvkami folklóru považuje zámerpovýšiť, posilniť rozvoj ne-folklórneho umenia v rozvíjajúcom sa sociálno-historickomsystéme umenia a špecifikovať a ochrániť folklórne umenie v tomto systéme. Pri určeníhistorických vrstiev folklorizmu formuluje V. Voigt i termíny tradičný folklorizmusa neo-folklorizmus, pričom prvý v strednej Európe spája s 19. storočím. Neo folklo -rizmus je súčasťou estetiky umeleckej avantgardy, ktorá prvky folklóru (resp. tradičnejkultúry) prijíma zväčša len kvôli ich formálnej stránke, zriedka i kvôli obsahu, plniacreprezentačnú funkciu. Hodnotiace hľadisko voči súčasným prejavom folklorizmuuplatňuje W. Burszta, keď konštatuje, že „... mnohokultúrny gýč je fakt čoraz častejšieviditeľný ako jav masového globálneho folklorizmu“ (Burszta, 2008: 171), pričom folk -lorizmus v minulosti pripravil podložie pod globálny – teraz už všeobecný jav chápa-nia všetkých etnických kultúr ako tovarov.

8 Termín pravdepodobne vznikol aj ako slovná hra: folklore/folklove.9 Tento termín používajú sami aktéri.10 K termínu bližšie tiež vo “Fakelore” (autor hesla Ronald H. Baker). In: Brown, M. E., Rosenberg, B. A.

(Eds.), Encyclopedia of Folklore and Literature. ABC-CLIO 1998, s. 203-205.

415H a n a H l ô š k o v á

V takomto kontexte do diskusie o terminológii inšpiratívne vstúpili tiež M. Pavlico-vá a L. Uhlíková, navrhujúc opustiť termín folklorizmus a nahradiť ho termínom etno-kultúrna tradícia, ktorý v sebe obsahuje procesuálny, interpretačný i normatívny as-pekt (Pavlicová, Uhlíková, 2008).

TRI PODUJATIA FOLKLORIZMU NA SLOVENSKU MEDZI GLOBÁLNYM A LOKÁLNYM

Folklórny festival Východná

V roku 2000 bolo na Slovensku evidovaných vyše sto folklórnych festivalov v kate-góriách: celoštátne, nadregionálne, národnostné a regionálne podujatia (Homolka,2000: 225). Medzi nimi zaujíma špecifické postavenie Folklórny festival Východná.V tomto roku sa konal jeho 59. ročník. História scénického folklorizmu vo Východnejsa datuje rokom 1913, keď vznikla dedinská folklórna skupina pod vedením miestnehoučiteľa M. Ježa.11 V medzivojnovom období sa rozvíjali prezentačné príležitosti (v lie -čebných a rekreačných zariadeniach v oblasti Vysokých Tatier) a tvorilo sa tak možnépodhubie pre dramaturgické a organizačné zvládnutie špeciálneho podujatia typu ná-rodopisných slávností/folklórneho festivalu. Folklórne festivaly dnes predstavujú sa-mostatné podujatia kultúry a turizmu s vykryštalizovanou formálnou i obsahovouštruktúrou. Ako konštatuje F. Synek, v programovej náplni tohto typu slávností ostá-vajú zachované niektoré prvky z náplne tradičných ľudových festivít – napr. sprievody,zábavy. Pri súčasných folklórnych festivaloch sa však v prevažnej miere hlavný dôrazkladie na scénické programy (Synek, 1996).

Folklórnemu festivalu vo Východnej – tomuto celoštátnemu podujatiu folklorizmus medzinárodnou účasťou12 – bolo už venovaných viacero samostatných publikácií(Veľká, 1981; Ondrejka, 1984; Burič, 2007).13 Potrebu komplexne spracovať históriufestivalu z viacerých hľadísk považujem za nanajvýš aktuálnu už aj vzhľadom naradikálnu politicko-spoločenskú zmenu v roku 1989, ktorá ako makrohistorický rámeciste mala vplyv na jeho koncepčné, dramaturgické i organizačné smerovanie. Podstat-ne sa zmenili podmienky dovtedajšej štátnej kultúrnej politiky, ktorá sa po roku 1945,resp. od roku 1948 vyznačovala výrazne politicky motivovaným záujmom o prejavytradičnej kultúry14 (Jančář, Krist, 2007: 57-67).

Inšpirácie založiť podujatie typu folklórne slávnosti/folklórny festival niektorí autorihľadajú v účasti folklórnej skupiny z Východnej na festivale v Strážnici. „Prvým novo-dobým celoštátnym15 folklórnym festivalom sa stali ,národopisné slávnosti‘, ktoré sapod názvom Československo v tanci a speve uskutočnili v roku 1946 v Strážnici“ (Jančář,Krist, 2007: 70) a založili tak tradíciu Medzinárodného folklórneho festivalu v Strážni-ci, ktorý sa v pravidelnom termíne koncom júna koná doteraz. V roku 1980 pri 35. výročífestivalu sa uskutočnil prvý reprezentatívny výskum návštevníkov folklórnych slávností

11 Podrobnejšie o kontextoch práce DFS vo Východnej (Šípka, 2000: 210-218).12 Folklórny festival Východná bol v rokoch 1982 – 2009 bol zaradený do systému podujatí CIOFF, od roku

2010 je členským festivalom medzinárodnej organizácie IOV (International Organization of Folk Art).13 Vplyvu folklórneho festivalu na spevnosť v lokalite Východná sa venovala E. Krekovičová (Krekovičová,

1979).14 Dekrétom prezidenta republiky č. 130/1945 Zb. boli zriadené osvetové rady vtedajších orgánov štátnej

správy.15 V čase po druhej svetovej vojne v znovuobnovenej Československej republike.

416 Š T Ú D I E

v Československu. Už tento výskum ukázal, že na festival ľudia chodia veľmi častov priateľských, príbuzenských či rodinných skupinách – stretávajú sa na neformálnej bá-ze (Frolec, Sirovátka, 1981). Sociologické výskumy realizované v Strážnici v rokoch1980, 1981 a 1983 ukázali, že z anketovaných účastníkov festivalu sa 21% aktívne zapájado činnosti na poli folklorizmu (Frolec, Sirovátka, 1984: 112). Na iný aspekt vplyvu folk -lórneho festivalu na lokálnu kultúru poukázala E. Krekovičová, keď použitím aj socio-metrickej metódy skúmala súdobý spevný repertoár vo Východnej (Krekovičová, 1979)a ako významný faktor tohto vplyvu uvádza členstvo v miestnej folklórnej skupine. Kon-štatuje tiež, že vysoká návštevnosť festivalu a nedostatočná vybavenosť lokality, napr.čo sa týka ubytovacích kapacít, výrazne zamestnávali mnohých obyvateľov obce sta -rostlivosťou o hostí ubytovaných v ich domácnostiach, a to nezriedka do takej miery, žeani nemali možnosť pozrieť si niektorý z programov v amfiteátri.16 Problém nedostatočnejkapacity ubytovacích a stravovacích zariadení pretrváva až do súčasnosti, ako ukázal vý-skum a SWOT analýza z roku 2005 (Thanová, 2005: 48-49). Počas takmer šesťdesiatročnejhistórie festivalu za jeden z faktorov nedostatočného prijatia festivalu za „svoj“obyvateľmi Východnej možno považovať aj skutočnosť, že bol od roku 1970 koncepčnei organizačne pripravovaný „z centra“.17 História FFV prešla rôznymi etapami, v ostat-ných rokoch bol dôležitým medzníkom rok 2007, keď sa po ročnej pauze, zapríčinenejzničením amfiteátra požiarom, konal festival v novovybudovanom amfiteátri.18 Tátoskutočnosť sa odzrkadlila aj počas konania ankety, keď pravidelní návštevníci a účastníciFFV radi a ochotne vypĺňali anketové hárky s vyjadreniami, že sú radi, že sa „ich“ festivalopäť koná.

Dejiskom FFV nie je len areál amfiteátra. V tomto ročníku sa program „Pozvánka doVýchodnej“ konal vo štvrtok 4. 7. 2013 na námestí mesta Liptovský Mikuláš.19 Priamov obci sa tohto roku festivalové programy konali v cirkevných objektoch a v dvochmiestnych dreveniciach. V katolíckom kostole – v rámci „Slávnostnej svätej omše“v nedeľu 7. 7. 2013 účinkovala s duchovnými piesňami folklórna skupina Telgárt.Cieľom programu bolo aj „...spájanie festivalového diania so životom obce“ (Progra -mový bulletin...), časovo nadväzujúci program „Žiale žien“ sa konal v evanjelickomkostole a v miestnych dreveniciach vo vyhradených časoch počas troch dní konaniaboli prístupné výstavy „Tradičný odev z Východnej“ a vo Východnianskej izbe zaria -denie obydlia a kuchyne. Súčasťou obecného cintorína je aj tzv. Symbolický cintorín,20

kde sa v sobotné dopoludnie konala pietna spomienka na tých, ktorí sa podieľali narozvoji folklórneho hnutia, predovšetkým však spolupracovali s FFV a zomreli v časeod ostatného ročníka FFV. Na oficiálnej webstránke FFV sa uvádza: „Ako v jednomz hodnotení FFV povedal významný choreograf, ex umelecký šéf SĽUKu p. Juraj Ku-bánka, Východná sa stala pútnickým miestom „folkloristov“ Slovenska. Pútnické mies-to potrebuje svoj pamätník, na ktorom sa objavia mená osobností už nežijúcich, kde sa

16 Krekovičová, 1979: 283, pozn. 4.17 V roku 1969 Ministerstvo kultúry Slovenskej socialistickej republiky vydalo smernicu, podľa ktorej boli

Slávnosti vo Východnej premenované na Folklórny festival Východná s celoštátnym záberom v rámciSSR. Hlavným usporiadateľom sa podľa smernice stal Osvetový ústav v Bratislave, spoluusporiadateľmiStredoslovenský krajský národný výbor v Banskej Bystrici, Okresný národný výbor v Liptovskom Miku-láši a Mestský národný výbor vo Východnej, ako aj Krajské osvetové stredisko v Banskej Bystrici, Okres-né osvetové stredisko v Liptovskom Mikuláši a Osvetová beseda vo Východnej.

18 Autorom architektonického návrhu je Ing. arch. Igor Karkošiak.19 „Cieľom programu je v skratke priblížiť divákom, čo všetko budú môcť počas nasledujúcich troch dní vi-

dieť“ (programový bulletin „Východná 4. 7. – 7. 7. 2013“).20 Prvé osobnosti si na ňom pripomenuli v roku 2008 a k dnešnému dňu je na pamätníku umiestnených 54

tabuliek s menami.

417H a n a H l ô š k o v á

môžu pristaviť okoloidúci a venovať spomienku na svojich známych, ale i neznámych,na osobnosti, ktorých meno je akýmkoľvek spôsobom spojené s Folklórnym festiva-lom Východná. Preto sme vytvorili takéto miesto a dali mu názov ,Symbolický cin -torín‘.“21

Rozprávačské Lodno

Folklór vo svojom prirodzenom prostredí existoval paralelne aj s tými jeho podoba-mi, ktoré vznikli ako dôsledok záujmu iných sociálnych vrstiev – folklórne prejavy až doobdobia formovania novodobých národov, v prípade Slovenska v procesoch nacionalizmu19. storočia, plnili funkciu atrakcie – slúžili na pobavenie či ako ozvláštnenie. Zabávačiz ľudu popri hudcoch a tanečníkoch už v stredoveku spríjemňovali voľné chvíľkystolových spoločností na hradoch a zámkoch, dokonca putujúci slepí rozprávači a pev-ci si svojím umením zarábali na živobytie (Švehlák, 1983). Procesy včleňovania prvkovfolklóru sa na Slovensku diali v 19. storočí predovšetkým na pôde literatúry, keď V. Voigtfolklorizmus uvedeného obdobia označuje ako „estetický ekvivalent nacionalizmu“ (Voigt,1981: 55). V každom sociálnom prostredí, nielen na vidieku, ale aj medzi učiteľmi,lekármi, športovcami či vedcami sú aj dnes jednotlivci, ktorí majú rozprávačské nada-nie, a tak sme nie raz svedkami výziev, aby porozprávali ten či onen príbeh i napriek tomu,že ho mnohí zúčastnení už počuli, a to i viackrát. Potvrdzuje to koncept estetiky totožnéhoV. Je. Guseva, keď v rozprávačskom akte nie je dôležitá len téma či látka, ale aj ichstvárnenie – teda nielen čo, ale aj ako sa vyrozpráva. Aj bežný divák si na folklórnychfestivaloch iste uvedomí, že oproti tancu, piesni a hudobným prejavom sa rozprávaniena scéne objavuje zriedkavejšie. Isteže to súvisí i s inscenačnými a technickýmimožnosťami – amfiteáter neumožňuje komornejšie ladenú atmosféru rozprávania. Prud-ký rozvoj prostriedkov masovej komunikácie od druhej polovice 20. storočia naterazvrcholí celosvetovou elektronickou sieťou. A aj keď sa takto stráca priamy medziosob-ný kontakt, práve technické možnosti umožňujú „rozprávať sa“ jednotlivo i v skupinev reálnom čase. Táto akási „zástupná ústnosť“ umožňuje šíriť informácie, zdieľať emó-cie, a to nezriedka prostredníctvom príbehov a motívov, ktoré v ústnom podaní kolovaliuž pred niekoľkými storočiami. Aktuálne repliky, postoje či minipríbehy sa šíria aj pro-stredníctvom SMS komunikácie mobilnými telefónmi. Ich krátky život je, tak akov tradičnom folklóre, určovaný pominutím ich aktuálnosti. Zároveň rastie počet ľudí, kto-rí na sklonku svojho života spisujú spomienky na prežitý život, ako svedectvo minulýchdôb, veľkých spoločenských zvratov i drobných osobných udalostí. Nezriedka sú to tex-ty, ktoré majú svoj pôvod v ústnych podaniach, ktoré kolovali či odovzdávali sa v rodi-ne (Hlôšková, 1998).

Uvedomujúc si tieto fakty a súvislosti, prišiel na sklonku 90. rokov uplynulého sto -ročia s nápadom podporiť tradície rozprávačstva Dušan Mikolaj, redaktor a spisovateľ.Rodák z Kysúc – v tom čase riaditeľ Sekcie miestnej a regionálnej kultúry Ministerstvakultúry Slovenskej republiky – výraznou mierou prispel k tomu, že sa v obci Lodno22

v roku 1997 konal prvý ročník celoštátnej súťažnej prehliadky rozprávačov. Podujatiesa vo svojej koncepcii inšpirovalo aj skúsenosťami z podobných podujatí v zahraničí(napr. Poľsko). Prehliadka sa koná v Lodne odvtedy každoročne uprostred júna a na jej

21 http://www.nocka.sk/vychodna/2010/piatok/cintorin22 Lodno leží na úpätí Kysuckej vrchoviny, v doline medzi dvomi vrchmi, Kýčerou a Plešou, cez ktorú

preteká rieka Lodňanka. Chotár obce má vrchovinný a hornatý povrch s nadmorskou výškou od 510 do840 m.n.m. Počet obyvateľov k 31. 12. 2011: 993, rozloha obce 884 ha.

418 Š T Ú D I E

príprave sa v ostatných rokoch podieľajú obec Lodno, Žilinský samosprávny kraj,Kysucké kultúrne stredisko v Čadci a spoluorganizátorom je tiež Kysucká kultúrna na-dácia Bratislava.

Z materiálov Rozprávačského Lodna sa dozvedáme, že poslaním podujatia je „od -borne metodicky a dokumentačne podporovať, rozvíjať, zaznamenávať a uchovávaťpoznávacie a umelecké hodnoty pôvodného rozprávačstva vychádzajúceho z tradíciírozprávačstva ako jedného z fenoménov tradičnej kultúry na Slovensku. Má podporiťrozprávačov, ktorí uchovávajú obsahové bohatstvo, žánrovú rôznorodosť slovenskejreči a sú schopní citlivo rozvíjať tieto tradície v ústnom podaní. Na podujatie sa môžuprihlásiť dospelí aj detskí rozprávači zo Slovenska, tiež Slováci zo zahraničia, ktorí niesú členmi spisovateľských alebo umeleckých organizácií, ani profesionálni pracovníciv oblasti hovoreného slova. Na súťažnú prehliadku môžu postúpiť z regiónov trajanajlepší rozprávači, v prípade ak sa v regióne koná takáto súťaž. Rozprávači si môžuvystúpenie pripraviť na ľubovoľnú tému ako zažitý, prerozprávaný či odpozorovanýpríbeh. Vystúpenie nemá trvať viac ako osem minút a súťažiaci môžu rozprávaťv slovenskom jazyku – hovorovej reči alebo v nárečí tak, aby mohli prejaviť svojerozprávačské, štylizačné a fabulačné danosti a schopnosti.“23

Program podujatia má ustálenú štruktúru: súťažnú časť tvoria vystúpenia pri -hlásených rozprávačov, vzdelávaciu časť predstavuje rozborový a hodnotiaci seminára spoločenskú časť galaprogram najúspešnejších rozprávačov pre verejnosť. Vystúpe-nia hodnotí odborná porota, ktorej členmi bývajú etnológovia, folkloristi, spisovatelia,redaktori. Porota vedie aj rozborový seminár. Celé podujatie sa zaznamenáva na zvu-kový a obrazový záznam, ktorý sa archivuje a je možné ho využívať na osvetovéa vzdelávacie účely.

Na podujatí sa opakovane úspešne zúčastnili rozprávači Anna Sládkovičová zo Šu -rian, Agnesa Priehodová z Oščadnice, Mária Germušková zo Župčian, Františka Spus -tová z Gajar, Jozef Benkovič z Lábu, Viktor Ištván zo Skačian24 a mnohí ďalší. V roku2011 sa na základe odporúčania porotcov zúčastnila aj súťažiaca zo zahraničia – Slo-venka zo Srbska.25 V ostatných ročníkoch sa úspešne predstavili viacerí nádejní detskírozprávači.

Podujatie sa koná vždy počas víkendu – v sobotu popoludní prebieha súťaž, v nedeľudopoludnia rozborový seminár a v nedeľu popoludní sa koná galaprogram. Členoviaporoty sa v duchu propozícií súťaže vyjadrujú k vystúpeniu každého zo súťažiacich26

a hodnotia ich prejav komplexne – výber témy a žánra rozprávania, jeho predvedenie,ale tiež kostým (vo väčšine prípadov tradičný odev)27 a prípadné rekvizity. V gala -programe účinkujú ocenení rozprávači a hostia – v ostatnom ročníku to bol seniorskýfolklórny súbor Zaprášené krpce zo Žiliny. Od počiatku Rozprávačského Lodna sa na po-dujatí výrazne osobne angažuje aj starostka obce A. Suriaková.28 Na podujatí sú po celýčas zainteresované pracovníčky obecného úradu a dobrovoľníčky z obce – pripravujústravu pre účinkujúcich a porotu počas oboch dní.

23 http://www.kultura.e-kysuce.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=99124 Podrobné informácie o V. Ištvánovi je možné nájsť na: http://www.skacany.sk/viktor-istvan.phtml?id3

=48456.25 Anita Jonášová Mišićová sa na súťaž prihlásila prostredníctvom Národnostnej rady slovenskej národ-

nostnej menšiny v Srbsku, od ktorej MOMS dostal výzvu na podanie prihlášky. Na RL ju sprevádzalapredsedníčka MOMS Belo Blato, J. Hromčíková.

26 V roku 2013 súťažilo 26 dospelých rozprávačov a 5 detí.27 Zväčša ide o rôzne štylizovaný odev lokality, ktorú súťažiaci reprezentuje.28 A. Suriaková funkciu starostky obce vykonáva štvrté volebné obdobie.

419H a n a H l ô š k o v á

Výber žánra a tematiky súťažného vystúpenia rozprávačov je výrazným spôsobomovplyvnený pravidlami súťaže, ako na to ostatne v prípade súťaží tzv. ľudovýchrozprávačov poukázala T. Smolińska (Smolińska, 1986). O problematickosti princípuorganizovaných súťaží v rámci scénického folklorizmu, čo vyústilo v roku 1949 dokoncepcie nesúťažných prehliadok v rámci strážnického festivalu, písal K. Plicka užv roku 1949 (Plicka, 1949). Účastníci Rozprávačského Lodna vystupujú zväčša s na -ratívmi, ktoré môžeme z hľadiska žánrovej klasifikácie označiť ako rozprávania zo ži-vota, spomienkové rozprávania a povesti. U rozprávačov–mužov prevažujú humoris-ticky zamerané texty, u žien–rozprávačiek sociálne ladené podania o živote rodinyv minulosti.

Podujatie sa koná v budove Miestneho úradu v Lodne, kde je na prízemí divadelnásála s javiskom. Počas súťažnej časti vystupujú jednotliví účinkujúci na javisko a domik rofónu rozprávajú pripravené texty, v mnohých prípadoch v nárečí obce, z ktorejpochádzajú, resp. ktorú zastupujú. Ich kostýmom býva viac či menej štylizovanýtradičný odev príslušnej lokality. Výrazovými aj obsahovými elementmi prejavu taknadväzujú na tradíciu tzv. štylizovaných ľudových rozprávačov,29 keďže takmer všetciako rozprávači vystupujú tiež na rôznych lokálnych či regionálnych kultúrnycha spoločenských podujatiach. Viacerí z pravidelných účastníkov RozprávačskéhoLodna sú aj členmi folklórnej skupiny vlastnej lokality alebo ochotníckymi hercami.Podujatie sa vypracovanou a opakovanou štruktúrou a stupňami štylizácie použitýchprvkov tradičnej kultúry zaraďuje medzi také, kde je pomyselná i faktická bariéramedzi divákmi a účinkujúcimi jasná. V prípade rozprávačského prejavu v porovnanís tradičným prostredím si tento zdanlivý rozpor uvedomujú aj účinkujúci aj členoviaporoty. V hodnoteniach sa opakovane objavujú návrhy, aby účastníci súťažné podaniarozprávali mimo javiska – „bližšie“ k divákom. Zonácia priestoru sa ruší, resp. menív čase mimo súťažného programu, keď sa vytvárajú premenlivé skupinky súťažiacich,divákov a poroty. Tieto situácie sa blížia k spontánnemu rozprávačskému prejavu sozapojením viacerých v role rozprávačov či „prihrávačov“. Vzhľadom na skutočnosť, žejadro súťažiacich tvoria v jednotlivých ročníkoch opakovane viacerí účastníci, pre kto-rých je toto podujatie príležitosťou na opätovné príjemné stretnutie, prirodzenákomunikácia a príležitosť na rozprávanie pokračujú aj mimo oficiálneho priestoru po-dujatia – v ubytovacom zariadení, počas cesty na/z podujatia a i.

Súťažnú časť sledujú ako diváci ostatní súťažiaci, porota, organizátori z obce, resp.z usporiadateľských inštitúcií a prípadní sprevádzajúci súťažiacich – príbuzní čirodičia. Je potrebné uviesť, že napriek tomu, že má podujatie v podstate celoslovenskýzáber, divácka návštevnosť je malá – aj diváci galaprogramu sú nejakým spôsobom napodujatí zainteresovaní a diváci z obce či okolia tvoria výraznú menšinu.

O tom, aké miesto pripisuje vedenie obce Rozprávačskému Lodnu v kultúrnomkalendári lokality, svedčí oficiálna internetová stránka Lodna, ktorá uvádza v sekciiKultúra30 k 1. septembru 2013 ako jedinú informáciu príspevok o aktuálnom ročníkutohto podujatia.

29 Hlôšková, H. (1982). K otázkam štúdia štylizovaného ľudového rozprávačstva. In: Slovenský národopis,30(2), s. 255-267.

30 http://www.obec-lodno.sk/index.php/kultura-sport/z-kultury

420 Š T Ú D I E

Posolstvo piesní Slovensku a svetu

Posolstvo piesní Slovensku a svetu (PPSS) sa konalo zatiaľ ako jednorazové poduja-tie 20. júla 2013. Autor a hlavný garant podujatia, nad ktorým prevzal záštitu ministerkultúry Slovenskej republiky Marek Maďarič, bol Viliam J. Gruska.31 V. J. Gruska jevýraznou osobnosťou scénického folklorizmu – postupne ako tanečník, choreograf,scénický výtvarník, dramaturg a režisér pôsobí od roku 1954. Jeho dôverná znalosťreálií tradičnej kultúry v jej početných lokálnych a regionálnych variantoch, umocne-ná tvorivým autorským potenciálom, bola základom dramaturgických inovácií v scé-nickom folklorizme na Slovensku. Z istého uhla pohľadu k takému typu podujatí jemožné priradiť aj Posolstvo piesní Slovensku a svetu. Zrod, príprava a realizáciapodujatia svedčia tiež o významnej úlohe konkrétnej osobnosti pri formovaní spo -ločenstiev na princípe folklove.

Ideový zámer a organizačné podmienky PPSS boli zverejnené začiatkom roka 2013a šírili sa klasickou poštou, tiež internetom v digitálnej podobe ako Zvesti, informujúco stave príprav podujatia a o podmienkach účasti na ňom. Podujatie nebolo propagovanév iných médiách s cieľom vyhnúť sa jeho akejkoľvek prípadnej politizácii.32

PPSS bolo špecifické aj svojou lokalizáciou. Spoločné spievanie malo prebiehaťv prírode, na vyvýšeninách, ako sú vrchy, hrady – historicky, prírodne či inak význam-né miesta. Medzi vytipované miesta spievania sa tak dostal Kremenec (na rozhraníPoľska, Ukrajiny a Slovenska), hrady Brekov, Lietava, Divín či Devín, najvyššie vrchyjednotlivých pohorí Slovenska, ale tiež Blatnická hora na Morave, Mohyla M. R.Štefánika na Bradle či chrám sv. Lukáša v kanadskom Toronte a i. Mali to byť miestaumožňujúce sústredené a nerušené spievanie. „20. júla 2013 o 12:00 hodine zaznelo na52 vrchoch, pahorkoch a historicky významných miestach 28 piesní, ktoré spievalo 92speváckych zoskupení zo Slovenska, Poľska, Ukrajiny, Moravy a Kanady“.33 NaKráľovej holi a na Devíne sa robil celistvý vizuálny záznam, na všetkých ostatnýchmiestach akciu snímala kamera.

Podrobné podklady podujatia vypracoval V. J. Gruska. Posolstvo piesní Slovenskua svetu bolo venované „1150. výročiu príchodu sv. Cyrila a Metoda k našim predkom naVeľkú Moravu“.34 Iniciátor akcie jej zámer formuloval ako: „... symbolický prejavvďačnosti ľudí rôzneho vierovyznania, spoločenského postavenia, sociálneho cíteniaa veku: v jeden čas a na mnohých miestach Sveta prostredníctvom piesní vzdať hold zadielo, ktoré pre nás Cyril a Metod vytvorili,... ľudí, ktorým sa neťaží spojiť sa s inýmia precítiť s nimi, ako sa v piesňach dá spoznať naša obrazotvornosť, schopnosť vyjadriťsa v symboloch, vďačnosť za dary na ceste v minulosti, aj viera v budúcnosť, ... ktorýmsa neťaží vyjsť do prírody a nechať sa v nej unášať vlastným spevom a veriť, že sa všet-ky, tisíckami hrdiel naraz spievané piesne, zlievajú do jediného, modlitbe podobnéhovzdušného prúdu, ktorý dokáže odviať závisť, nenávisť, túžbu po mamone a pomstea iné ľudské neresti.“35

V. J. Gruska s najbližšími spolupracovníkmi36 pripravili ako obsahové podklady

31 Bližšie údaje viď: http://www.osobnosti.sk/osobnost_tlac.php?ID=201432 Takto sa vyjadril V. J. Gruska v telefonickom rozhovore s autorkou príspevku.33 http://www.youtube.com/watch?v=2hSAuISjiWE34 Uvedené na titulnej strane „Spevníka...“ (zostavil Viliam J. Gruska a kol.). Bratislava: AIA centrum, bez

vročenia, 65 str.35 Leták: Posolstvo piesní Slovensku a svetu – vodiaca osnova prípravy a vytvorenia, s. 1.36 Kontaktné osoby prípravy podujatia boli: ing. Alojz Špaček, Mgr. Lukáš Mackovjak a Mgr. Monika Bara-

bášová.

421H a n a H l ô š k o v á

Spevník...37 a CD38. Súčasťou Spevníka... sú okrem piesní odborné príspevky súčas -ných muzikológov (A. Derevjaníková, Ľ. Michalková), etnomuzikológov (E. Krekovi -čová, O. Elschek), klasického filológa (D. Škoviera), cirkevného historika (V. Judák),príspevky, vyznania a literárne texty k problematike spevu a ľudovej piesne už nežijú-cich významných osobností, ako napr. I. Zeljenka, T. Salva, J. Smrek, M. Rúfus, ale tiežJ. Kollár či M. Schneider-Trnavský a i. CD predstavuje pracovnú nahrávku 28 ľudových,zľudovelých aj autorských piesní, uvedených v Spevníku.39 Úvod na CD tvorí nahrávkaautorom načítaného zámeru podujatia, organizačných pokynov, ako aj návrhov použi-tia signálnych a iných hudobných nástrojov v deň podujatia. V. J. Gruska vyzýva na do-držanie poradia všetkých piesní, pričom samostatný blok v rámci živého spievaniav stanovený termín môžu tvoriť piesne, ktoré spievajúce spoločenstvo považuje zavlastné – lokálne či regionálne príznakové. Inštruktážne CD naspievali členoviafolklórnych skupín Hájiček z Chrenovca-Brusna a Košovan z Kanianky, chrámové spe -vy členovia folklórnej skupiny Telgártčan z Telgártu. Podujatie predpokladalo nácvikpiesní v stanovenom počte a poradí.

Aktívnymi účastníkmi PPSS boli primárne členovia folklórnych skupín, folklórnychsúborov, cirkevných a občianskych speváckych zborov, hudobných zoskupení – groúčastníkov tvorili stovky ľudí z celého Slovenska, ba i v zahraničí, ktorí účinkovaliv minulosti alebo v súčasnosti v niektorom z početných programov V. J. Grusku. Akoautor uvádza v predhovore Spevníka, PPSS nadviazalo na tradíciu spoločného spieva-nia – 1/ spievanie v chrámoch všetkých kresťanských cirkví a počas liturgických sviat-kov, 2/ spievanie ako neodmysliteľný prejav tradičnej kultúry a 3/ zborový spev 19.stor. (Gruska a kol., 2013: 3). Fenomén spoločného spevu vidieckych vrstiev, ale aj príslušníkov vzdelaneckej elity v 19. storočí zohrával podľa autora tiež významnúetnoidentifikačnú funkciu. Na viacerých príkladoch ukazuje, akú úlohu zohrávalfenomén spoločného spievania pri zrode či revitalizácii tradície aj v 80. rokoch 20.storočia. V. J. Gruska spoločné spievanie veľkého počtu účinkujúcich, tiež však divá-kov uplatnil už v roku 1982 v programe venovanom regiónom Hont a Novohrad naFolklórnych slávnostiach pod Poľanou v Detve a tento prvok uplatnil v ďalších rokochnapríklad v programoch Prebudená pieseň40 či v putovnom programe Stretnutie piesníSlovenska. V roku 1994 sa konal v Telgárte nový festival Ozveny staroslovienčiny podKráľovou hoľou, kde ako konštatuje V. J. Gruska: „Pieseň sa vrátila do prírody“ (Grus-ka a kol., 2013: 4).

Na tomto podujatí som sa zúčastnila s dvoma moravskými priateľkami a kolegy -ňami. Vybrali sme si Mohylu M. R. Štefánika na Bradle ako jedno z 52 navrhnutýchmiest spievania.41 Keďže som sa o podujatie zaujímala od chvíle, ako som sa koncomjari o ňom dozvedela, mala som už pred jeho konaním Spevník... i CD, ktoré som sivypočula. Kolegyne mali Spevník... k dispozícii až na mieste. Na konanie podujatianeupozorňovali cestou žiadne pútače,42 na parkovisku pod Mohylou bolo okolo 11:00

37 Spevník... – Gruska, V. J. a kol. (2013). Posolstvo piesní Slovensku a svetu – spevník vďakyvzdania. Brati-slava : AIA centrum.

38 Nahrávky piesní, ktoré budú obsahom PPSS, vznikli ako pomôcka a doplnok Spevníka PPSS 2013. Výbera zostavenie V. J. Gruska a kol. Realizácia: PAVLÍK RECORDS z Tvrdošína. Spolupráca na zostavení: M.Barabášová, P. Ganobčíková, M. Knižková, L. Mackovjak, E. Trgiňa, R. Patrnčiak.

39 Zoznam piesní pozri v Prílohe č. 2.40 Program mal dvadsať repríz.41 Boli medzi nimi vrchy ako Sitno či Poľana, zrúcaniny hradov – Čičva, Brekov, Lietava či Devín, ale napr.

aj kaplnka sv. Antonína na moravskej Blatnickej hore či chrám sv. Lukáša v kanadskom Toronte.42 Cestu som absolvovala v deň podujatia dopoludnia autom v smere od Senca.

422 Š T Ú D I E

hod. približne 20 osobných áut, na trávnatej ploche tesne pod Mohylou tiež dvamikrobusy „účinkujúcich“. V Centre informačných služieb v areáli Mohyly a v ne -ďalekej chate Bradlo o podujatí vedeli základné informácie – približný názov podujatiaa čas jeho začiatku. Na druhej terase Mohyly boli hodinu pred plánovaným začiatkompodujatia zhromaždení „účinkujúci“,43 nainštalovaná snímacia zvuková a obrazovátechnika. Na prvej – spodnej terase Mohyly sa pohybovali turisti a návštevníci Mohyly,ktorých počet k začiatku podujatia o 12:00 hod. dosiahol počet približne štyridsať ľudírôzneho vekového zloženia. Po začiatku spievania zväčša stáli a pozorne počúvali,niektorí sa pripojili k spevu niektorých piesní. Viacerí si chceli „účinkujúcich“ odfo -tografovať zblízka, no nemožnosť priblížiť sa44 im gestikuláciou naznačovala jednaz vedúcich účinkujúcich skupín. Medzi aktívnych účastníkov PPSS sa teda okrempripravených „účinkujúcich“ včlenili aj spontánne spievajúci náhodní turisti, ktorí sapridali podľa znalosti tej-ktorej piesne. Hranicu zóny divákov však neprekročili.„Účinkujúci“ boli oblečení do jednotného oblečenia, ktoré v prípade jednotlivýchskupín predstavoval buď tradičný odev členov folklórnej skupiny a ľudovej muzikyalebo spoločenský odev členiek a členov speváckeho zboru.

Samotní „účinkujúci“ si spev piesní v stanovenom slede vopred nacvičovali vo svo-jich lokalitách, prvýkrát všetky skupiny aj s muzikou spolu spievali tesne predzačiatkom akcie na mieste konania. Ako konštatovala jedna z vedúcich, podujatie jehoaktéri vysoko hodnotili preto, že spájalo pri uctení si významného výročia našich dejína kultúry v jednej peknej aktivite ľudí rôzneho veku a vierovyznania spevom takýchpiesní, ktoré spájajú celé Slovensko. Tlmočila tiež názor účastníkov, že by sa radi natakto koncipovanom podujatí zúčastnili aj opakovane.45 Autorku príspevku oslovil je-den z turistov46 a v dlhšom rozhovore vyjadril počudovanie a nevôľu nad tým, že takévýznamné a „vysoko kultúrne“ podujatie nebolo dostatočne spropagované. Vyjadrilpresvedčenie, že aj mnoho mladých ľudí by si iste bolo prišlo zaspievať a zvlášť, keď sadozvedel, že k podujatiu vyšiel aj Spevník... a CD. Za veľké plus podujatia, ktoré ocenilaj z organizačného hľadiska, považoval myšlienku živého a jednotného spievania v ex-teriéri na mnohých, istým spôsobom výnimočných miestach Slovenska.

Aktívni účastníci spievania na Bradle sa po skončení podujatia všetci ešte stretli napohostení, ktoré im v jednom z penziónov na Košariskách pripravil jeho majiteľ. Oce-nili to ako výbornú a príjemnú príležitosť, kde „sa bližšie spoznali ľudia, ktorých niečospája“.

FOLKLOVE SPOLOČENST VÁ

Aj keď sa na koncepčnom a organizačnom zabezpečení vo väčšej či menšej mierepodieľajú inštitúcie, zhustené charakteristiky uvedených troch podujatí folklorizmuukázali dôležitosť vnímať ich ako príležitosti a miesta, kde jadro tvoria účastníci,

43 Boli to členovia Cirkevného evanjelického zboru z Brezovej p. Bradlom, Folklórnej skupiny Cífer z Cífe-ra, Verešvársky spevácky kruh a Muzika Heskovci z Červeníka, a Folklórna skupina Šulekovo z Hlohov-ca.

44 (Aby nerušili zvukový a obrazový záznam.)45 Informácie mi poskytla A. Krištofovičová, vedúca Folklórnej skupiny Cífer z Cífera, za čo jej týmto

ďakujem.46 Dôchodca, bývalý dlhoročný rozhlasový technik, prišiel na Bradlo s manželkou a vnukom, ktorému

chcel mohylu ukázať ako „významné miesto pamiatky na Štefánika – významného Slováka a pamätnémiesto všetkých Slovákov a Čechov“.

423H a n a H l ô š k o v á

ktorých možno označiť ako spoločenstvá folklorizmu/folklove. Spoločenstvá folkloriz-mu/folklove sú na jednej strane spoločenstvami ľudí, ktorí svojou zväčša neprofesio -nálnou a voľnočasovou aktivitou ochraňujú a rozvíjajú konkrétnu časť kultúrnehodedičstva, ktorú oni či iní experti označujú ako prejavy tradičnej kultúry. Táto uvedo -melá a aktívna činnosť ich na druhej strane spája v spoločenstvo ľudí, zdieľajúcichurčité hodnoty so vzťahmi vybudovanými na dôvere, záväzkoch a zdieľaných inter -pretáciách. Ich vedomá účasť na podujatiach s prvkami folklorizmu môže byť reakciouna pociťované globalizačné a nivelizačné tendencie, s obavami zo straty špecifík tzv.národnej kultúry. Tieto spoločenstvá sú tak lokalizované v duchovnom slova zmysle.Príležitosti aktívnej prezentácie, no tiež „pasívnej“ diváckej účasti na podujatiachs prvkami folklorizmu môžu byť prostriedkom na zvýraznenie základných súčasnýchmorálnych východísk či problémov, ako na to upozorňuje J. Frykman (Frykman, 1995:7 a n.). Podujatia uvedeného typu poskytujú ľuďom špeciálny ritualizovaný rámeca „ľahký“ prístup k jednej zo súčastí národného kultúrneho dedičstva, neraz zároveňako k jednej z možností reprezentácie kolektívnej identity. J. Frykman zdôrazňuje ajpsychologický kontext, keď revivalizmus47 môže pre aktérov plniť úlohu symbolické-ho exilu z mätúcej reality, ale tiež funkciu tvorivej sebarealizácie, keď sa aktéri snažiao dôkladnejšie poznanie fenoménov, ktorým sa venujú, a o ich kompetentnú prezen -táciu či precítenie (Frykman, 1995: 13). Aj takéto aktivity môžu byť súčasťou remora -lizácie kultúry, keď sa „hotové“ formy = tu prvky tradičnej kultúry využijú ako polo -tovar na komunikovanie základných morálnych posolstiev o tom, ako by sa životv postmodernej dobe mal žiť. Použitie slova posolstvo v názve jedného z podujatímôžeme čítať aj v zmysle „volania po obnovenej citlivosti k otázkam, ktoré inštitúciemodernity systematicky neriešili“ (Giddens, 1991: 224).

Komunity folklove majú priepustné a pulzujúce ohraničenie. Z priestorového,časového a funkčného hľadiska folklove komunity môžu byť lokalizované: 1/ dočasne;2/ cyklicky; 3/ opakovane; 4/ na konkrétnom mieste; 5/ v rámci určitého typupodujatia. Často je manifestovaná príslušnosť k nim viazaná na konkrétnu životnúetapu jednotlivca či skupiny (obdobie členstva vo folklórnom súbore), no latentnápríslušnosť môže pretrvávať dlhší čas a prejavovať sa inými formami (sledovanie po-dujatí a programov folklorizmu v role diváka, podporovateľa a i.).

A. Bitušíková a D. Luther upriamujú pozornosť na turizmus ako na jeden z podne-tov „v produkcii lokálnych tradičných identít a symbolov, vyjadrených vo výrobkoch,umení, festivaloch, architektúre, kuchyni a pod. ovplyvnenej a riadenej komerčnýmisilami a štátnou, resp. lokálnou politikou“ (Bitušíková, Luther, 2010: 27). Akonáhle saprvky tradičnej kultúry začnú zvýznamňovať v zmysle tradičné = hodnotné, v súčas -nom ekonomickom systéme sa stávajú komoditabilné, keď sa kultúra chápe ako po-tenciálny zdroj rozvoja nových ekonomických možností (Atkinson Wells, 2006: 5). Nanegatívne i pozitívne dopady globalizačných procesov na turizmus vo vzťahu k ľudovejkultúre upozornila A. Bitušíková (Bitušíková, 2000) a apelatívne konštatuje: „Globali-zácia je nezvratný a dlhodobý proces. Čím skôr si túto skutočnosť uvedomíme, týmskôr sa naučíme akceptovať ju ako výzvu na zachovanie a rozvíjanie rôznorodosti na-šej kultúry“ (Bitušíková, 2000: 110). Nami sledované podujatia môžeme charakterizo-vať aj ako podujatia kultúrneho turizmu. Primárne z takého aspektu použitím metódySWOT analýzy porovnala Folklórny festival Východná s Hontianskou parádou v Hru-šove L. Thanová (Thanová, 2005).

47 Folklorizmus je vo vzťahu k východisku v tradičnej kultúre tiež možné chápať ako špecifický typ revi-valizmu.

Pre návštevníkov, no tiež pre aktívnych účastníkov majú, tak ako aj iné formy turiz-mu, význam „times out of time“ (Turner, McArthur, 1990: 83). Turner a McArthurv súčasných festivitách, medzi ktoré môžeme radiť aj folklórne festivaly a iné podu -jatia, kde sa výrazne uplatňujú prvky folklorizmu, nachádzajú paralely s tradičnýmisviatkami, ktoré spája potreba ľudí ozvláštňovať, oslavovať, a tiež zdieľať pocit členaurčitej komunity. Kontext účasti a participácie na takomto podujatí má viac-menej pev-nú štruktúru s prvkami a aktivitami (Kyseľ, 1985), ako sú napríklad: otvárací a záve -rečný ceremoniál, špeciálne tematické programy, jedlo a nápoje špecifické pre to-ktorépodujatie či vyzdvihovanie „starešinov“. Na podujatiach folklorizmu majú tento statusna jednej strane tzv. pôvodní nositelia folklórnych tradícií, na druhej strane významníchoreografi, tvorcovia programov, hudobní skladatelia, tiež však tanečníci, speváci,hudob níci, remeselníci označení ako výnimoční nositelia folklóru – zároveň všakaktéri folklorizmu. Svedčí o tom aj faktická úcta v podobe špeciálnych programov priich jubileách (profily, besedy či im venované iné programy), ale tiež symbolická úcta,ktorá sa im posmrtne vzdáva napr. v podobe umiestnenia tabuľky s ich menom a dáta-mi narodenia a úmrtia na symbolickom cintoríne.

Samostatným znakom príslušnosti k dočasnej „festivalovej“ komunite sú špecifickésúčiastky odevu a doplnkov, ktoré plnia funkciu kostýmu pre účinkujúcich, no znako-vú a symbolickú funkciu tiež pre radových návštevníkov. Prejavuje sa to nosenímodevných súčiastok a doplnkov (krojová vesta, klobúk, krpce, vyšívaná košeľa, tanist-ra, kožená kapsa, valaška a pod.) ako súčasť oblečenia návštevníka počas takýchtopodujatí. Ďalšie významy nadobúdajú tieto prvky v prípade oficiálnych hostí – poli -tických a štátnych predstaviteľov, ktorí predstúpia pred účinkujúcich a divákov s prí-hovormi, resp. sledujú programy na tzv. VIP miestach, snímaných v detailoch aj tele-víznymi kamerami.

V súvislosti s folklorizmom sa v odbornej literatúre objavil koncept „vymiestnenia“,pričom sa používa anglická podoba termínu: displacement – teda vymiestnenie nielenz hľadiska priestoru, ale aj symbolicky (Kouřil, 2004: 44). Neoddeliteľne sa spájas autenticitou, čo sa na podujatiach folklorizmu prejavuje napríklad v zonácii priesto-ru. V areáli amfiteátra vo Východnej sú jasne vymedzené zóny, v ktorých sú umiestne-né stánky výrobcov (a predajcov...) autentických ľudovoremeselných výrobkov, pri -čom „v centre“ sú stánky Majstrov Ústredia ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV). Počasankety v roku 2007 sa sami predajcovia vyjadrovali kriticky k nejasnému rozhrani -čeniu stánkov s „tradičnými“ ľudovoremeselnými výrobkami, poukazujúc na skutoč -nosť, že stánky s „autentickými“ výrobkami z prírodných a „našich domácich“ mate-riálov sa striedajú so stánkami s „gýčom a brakom bežných trhovísk“.

Zažívaná a pripisovaná autenticita sa z hľadiska priestoru objavuje v takých typochprogramov, ako boli na FFV 2013 školy tanca, ÚĽUV – urob si sám vo Východnej,Košiarik, kde mali aj „laickí“ účastníci na jednej strane možnosť sami si vyskúšať reme -selný technologický postup, či naučiť sa a aktívne predviesť niektorý z folklórnych pre-javov – spev, tanec, slovesný prejav. Na druhej strane Majstri ÚĽUV-u, pedagógoviatanca, autori a účinkujúci v mimoscénickom Košiariku, programe určenom predovšet-kým pre deti, v role expertov potvrdzovali autenticitu toho, čo je hodné sa naučiť a roz-víjať. Relokalizácia a zonácia priestoru na podujatiach folklorizmu sa stávajú jednýmz prostriedkov expertného potvrdzovania autenticity jednotlivých prvkov tradičnejkultúry.

424 Š T Ú D I E

POZNÁMKY NA ZÁVER

Folklorizmus, ako folkloristika nazýva procesy a javy tzv. druhej existencie folklóru,pracuje so štylizáciou vybraných prvkov tradičnej kultúry. Vo svojej podstate je založe-ný na princípoch nivelizácie a typizácie v smere od lokálneho ku globálnemu, pričomlokálne nadobúda znakovú hodnotu. Doterajšie práce sa folklórnym východiskám fol-klorizmu venujú predovšetkým z pohľadu konceptu folklóru ako umeleckého systému,narastá však počet prác, analyzujúcich prejavy folklorizmu ako komplexné javy súčasnejžitej kultúry, považované v rámci súčasnej populárnej kultúry za jednu z mnohých al-ternatív sebarealizácie jednotlivca či skupiny. Na základe týchto východísk som sapokúsila prehodnotiť koncept folklorizmu, ktorý je nezriedka aj významovo negatívnezaťažený. Materiálovým východiskom boli tri konkrétne podujatia s prvkami folklorizmuso snahou charakterizovať v kontexte konceptov globálne a lokálne so zameraním sa nakategóriu priestoru. Pokúsila som sa rozšíriť problematiku tzv. folklorizmu o antro -pologizujúci pohľad, keď ma zaujímali aktéri a ich deklarované motivácie záujmu prá-ve o sprostredkovanie a predvádzanie prejavov tradičnej kultúry.

Príspevok materiálovo vychádza z údajov o troch konkrétnych podujatiach s prvka-mi folklorizmu, ktoré spája skutočnosť, že majú celoslovenský záber. Dve z nich –Folk lórny festival Východná (FFV) a Rozprávačské Lodno sa konajú dlhodobo a pra -videlne opakovane, pričom FFV sa doteraz väčšou časťou ročníkov konal v obdobírežimu pred rokom 1989. Rozprávačské Lodno vzniklo po roku 1989. Tretie analyzo-vané podujatie – Posolstvo piesní Slovensku a svetu sa konalo v roku 2013 po prvýkrát.

Skúmané podujatia je podľa konceptu W. Kuligowského možné zaradiť do súčasnejpopulárnej kultúry, keď predstavujú jednu z možných alternatív tvorby a konzumáciekultúry na jednej strane, na druhej strane majú výrazný potenciál komodity ako feno-mény kultúrneho turizmu. Folklorizmus považujem v takomto chápaní za súčasnýglobálny fenomén, jeho obsahy sú však lokálne – ciele a obsahy podujatí ich organizá-tori a aktéri deklarujú ako nadviazanie na miestnu/regionálnu tradičnú hmotnú i ne-hmotnú kultúru. Konštruujú tak obrazy lokálnych a regionálnych „štýlov“. Zároveňtieto podujatia plnia výraznú sociálnu funkciu – ako výraz individuálnej sebaidenti -fikácie a sebarealizácie stmeľujú aktérov do tzv. folklove komunity. Vplyvy súčasnýchglobalizačných procesov na príklade uvedených podujatí je možné vidieť predovšet -kým v možnosti využívať súčasné technológie: z hľadiska špeciálneho zameraniapodujatí je to využitie súčasných komunikačných technológií (napr. internet) pri šíre-ní informácií, pri aktivizácii účastníkov, v mediálnej prezentácii, využitie technickýchprostriedkov pri samotnej produkcii v rámci podujatí (LCD obrazovky, synchrónnesnímanie obrazu a zvuku na viacerých miestach, ppt prezentácie ako súčasť progra -mov atď.). Z hľadiska podujatí ako komplexných fenoménov kultúrneho turizmu je tonapríklad možnosť zakúpiť si vstupenky prostredníctvom internetu, inštalovanie ban-komatov len na mieste a len v čase konania podujatia a i.

Lokalizačné procesy som identifikovala predovšetkým v obsahovej stránke podujatí– deklarovaný dôraz na autenticitu v rôznych formách, čo sa prejavuje napr. prienikomtzv. predného a zadného priestoru, keď sa „ruší“ hranica medzi účinkujúcimi a divák-mi v programoch typu prehliadka talentov, školy spevu a školy tanca. Významným ná-strojom autentifikácie predvádzaných a interpretovaných prvkov tradičnej kultúry jezonácia priestoru: rozprávači na javisku v prípade Rozprávačského Lodna, hierarchi-zácia umiestnenia predajných a remeselníckych stánkov v areáli amfiteátra FFV podľakritéria autentickosti z hľadiska expertov.

425H a n a H l ô š k o v á

PRÍLOHYPrí loha č . 1 48

Katedra etnológie a kultúrnej antropológie FiF UKFolklórny festival Východná

Vážený návštevník folklórneho festivalu Východná 2007,prosíme Vás o zodpovedanie otázok nasledujúcej ankety. Pripravili sme ju s cieľom zistiť, s aký -mi očakávaniami prichádzate na festival a ako sa nám ich darí napĺňať. Aj Vaše odpovede námpomôžu pri príprave nasledujúceho ročníka festivalu, aby bol stretnutím priaznivcov tradičnejkultúry, ktoré nás obohatí o nové poznatky, príjemné pocity a zaujímavé zážitky.

Prosíme, zakrúžkujte:1/ muž žena2/ Vek: 0-10 10-15 15-25 25-45 45-60 60-70 nad 703/ obyvateľ Východnej / rodák z Východnej / divák / účinkujúci4/ vzdelanie: základné / SŠ / VŠ

prosíme, vyplňte:5/ zamestnanie: 6/ na festivale vo Východnej ste: (prosím zakrúžkujte) prvýkrát, druhýkrát, viackrát7/ Prečo ste prišli na festival vo Východnej 2007?

s kým ste prišli na festival? a/ s rodičmi b/ s deťmi c/ so súborom d/ s priateľmi e/ s ............8/ Boli ste v minulosti alebo ste v súčasnosti členom folklórneho súboru alebo folklórnej skupiny?

áno / nie........... ak áno, ktorého/ktorej? kto Vás priviedol k tejto práci skupine? 9/ Zvyknete chodievať na folklórne festivaly pravidelne každý rok? ak áno, tak na ktoré?

Napíšte, čo považujete na folklórnych festivaloch za najlepšie a čo za najhoršie:V porovnaní s ostatnými festivalmi, čo považujete za zvláštnosť festivalu vo Východnej?

10/ Ktoré programy na folklórnych festivaloch uprednostňujete?11/ Ktoré festivaly ste už v tomto roku navštívili/navštívite?12/ Plánujete svoju účasť na festivaloch aj v rámci vlastnej/rodinnej dovolenky? áno / nie13/ Ktorých interpretov na folklórnych festivaloch uprednostňujete:

cimbalová hudba áno/niefolklórny súbor áno/niefolklórna skupina áno/nieznámi interpreti ľudovej hudby áno/niespájanie folklórnej a modernej hudby áno/nieľudový rozprávač áno/nie

14/ Na ktorý program folklórneho festivalu vo Východnej sa zvlášť tešíte?15/ Trvanie festivalu by malo byť (zakrúžkujte, prosím): celovečerné podujatie, jednodňové

stretnutie, dvojdňový festival, trojdňový festival, viacdňový festival so sprievodnými akciami16/ O čo by mal byť festival obohatený?17/ Aké služby chýbajú na festivale?18/ Kde vidíte rezervy pri prínose festivalu pre obec Východná?19/ Čo sa Vám páči na novom amfiteátri?20/ Čo sa Vám nepáči na novom amfiteátri?

Poznámky a návrhy:Vážení priatelia,ďakujeme Vám za vyplnenie ankety a želáme Vám mnoho príjemných chvíľ na Folklórnom fes-tivale vo Východnej 2007 a tešíme sa o rok dovidenia!

426 Š T Ú D I E

48 Príloha obsahuje znenie otázok ankety, ktorú som vykonala v roku 2007 na Folklórnom festivale Vý-chodná s pomocou študentiek Katedry etnológie a kultúrnej antropológie v rámci kurzu Aplikovanáfolk loristika.

427H a n a H l ô š k o v á

Prí loha č . 2Zoznam piesní v Spevníku PPSS a na CD

Otče náš; Viruju; Nitra, milá Nitra; Aká si mi krásna; O, Mária, bolestivá, naša ochrana; ChválaTebe, Bože náš; Keď sa Slovák preč do sveta odberal; Keby som bol vtáčkom; Mali sme my vtáka,šírym nebom lietal; Hojže, Bože, jak to bolí; Guraľu, cy či ňe žaľ; Povedzte mojej materi; Po ná-breží koník beží, koník vraný; Od Oravy dážď ide; Keď som išiel hore mestom; Šípová ružička,sama rastie v poli; Pod tým našim okienečkom; Tá myjavská veža, pekná, vysoká; Od včeravečara chodzim kolo dvora; Keď mi srdce choré; Čože je to za prekrásne vtáča; Sadla muška nakonárik; Letí, letí roj, ponad milej dvor; Na Kráľovej holi stojí strom zelený; Zbieraj ruže, zbieraj,pokiaľ trvá leto; Bože, čos ráčil slovenskému ľudu; Daj Boh šťastia tejto zemi; Mnohaja lit.

Ako ľudové sú v spevníku označené piesne: Guraľu, cy či ňe žaľ; Povedzte mojej materi; OdOravy dážď ide, už môj milý nepríde; Keď som išiel hore mestom, hore Košicami; Šípová ružičkasama rastie v poli; Pod tým našim okienečkom býva veľký mráz; Tá myjavská veža, pekná,vysoká; Od včera večara chodzim kolo dvora; Na Kráľovej holi stojí strom zelený.

Ako znárodnelé ľudové piesne sú označené: Čože je to za prekrásne vtáča; Sadla muška na ko-nárik, otriasala kvet; Letí, letí roj ponad milej dvor. S melódiou ľudovej piesne: Zbieraj ruže,zbieraj, pokiaľ trvá leto.

Táto štúdia bola spracovaná v rámci projektu VEGA 1/0244/11„Kultúrne procesy v postsocialistickej spoločnosti: medzi globalizáciou a lokalizáciou“

LITERATÚRA

Appadurai, A. (1996). Modernity at Large. Cul-tural Dimension of Globalization. Universityof Minessota. Poľský preklad: Nowoczesnośćbez granic. Kulturne wymiari globalizacji.Kraków : WPN 2005.

Atkinson Wells, P. (2006). Public Folklore in theTwenty-first Century: New Challenges forthe Disciplin. In: Journal of American Folk -lore, 119(471), 5-19.

Baker, R. H. (1998). “Fakelore”. In: M. E. Brown,B. A. Rosenberg (Eds.), Encyclopedia of Folk -lore and Literature. ABC-CLIO 1998, s. 203-205.

Bausinger, H. (1990). Folk Culture in a World ofTechnology. Bloomington, Indiana.

Bendix, R. (1997). In Search of Authenticity. TheUniversity of Wisconsin Press.

Bitušíková, A. (2000). Ľudová kultúra v epocheglobalizácie (vplyv turizmu na lokálnekultúry a identity). In: V. Kyseľ (Ed.), Folklo -rizmus na prelome storočí. Bratislava : Na -dácia Prebudená pieseň, s. 108-111.

Bitušíková, A., Luther, D. (2010). Slovenskémesto v etape globalizácie: antropologickáidentifikácia problematiky. In: A. Bitušíková,D. Luther (Eds.), Kultúrna a sociálna diver-zita na Slovensku III. Globálne a lokálnev súčasnom meste. Banská Bystrica : Inštitút

sociálnych a kultúrnych štúdií FHV, Univer-zita Mateja Bela, s. 17-30.

Botík, J., Slavkovský, P. (Eds.) (1995). Ency -klopédia ľudovej kultúry Slovenska I., II.Bratislava : VEDA.

Burič, J. (2007). Folklórny festival Východná(1991 – 2005). Bratislava : Národné osveto-vé centrum.

Burszta, W. (2008). Wielokulturovość – nowyglobalny folkloryzm. In: W. J. Burszta, E. A.Sekała (Eds.), Kiczosfery współczesnośći.Warszawa 2008.

Čistov, V. J. (1972). Špecifikum folklóru vo svet-le teórie informácie. In: Slovenský národo-pis 20(3), 345-349.

Daniel, O., Kavka, T., Machek, J. a kol. (2013). Po -pulární kultura v českém prostoru. Praha : Univer -zita Karlova v Praze, Nakladatelství Karolinum.

ER (2005) Etnologické rozpravy, XII., č. 1.Eriksen, Th. H. (2008). Sociální a kulturní

antropologie. Příbuzenství, národnostní pří -slušnost, rituál. Praha : Portál.

Frolec, V., Sirovátka, T. (1981). Sociologický vý-skum „Strážnice 1980“. In: Národopisné ak-tuality, 18(2), 93-105.

Frolec, V., Sirovátka, T. (1984). K některýmstránkám sociální funkce folkloru. In: Náro-dopisné aktuality, 21(2), 111-117.

428 Š T Ú D I E

Frykman, J. (1995). The Informalization of Na-tional Identity. In: Ethnologia Europaea, 25,s. 5-15.

Fukuyama, F. (2006). Velký rozvrat. Lidskápřirozenost a rekonstrukce společenskéhořádu. Praha : Academia.

Giddens, A. (1991). Modernity and Self-identi-ty. Self and Society in the Late Modern Age.Cambridge : Polity Press.

Gruska, V. J. a kol. (2013). Posolstvo piesníSlovensku a svetu - spevník vďakyvzdania.Bratislava : AIA centrum.

Hebdige, D. (1988). Hiding in the Light: On Ima-ges and Things. London.

Hlôšková, H. (1982). K otázkam štúdia šty -lizovaného ľudového rozprávačstva. In: Slo-venský národopis, 30(2), 255-267.

Hlôšková, H. (1998). „Tak končím svoju spoveďživota...“ – autobiografia slúžky. In: H. Hlôš -ková, M. Leščák (Eds.), Žena z pohľadu et-nológie. Bratislava : Nadácia Prebudená pie -seň, s. 88-98.

Hlôšková, H. (2005). Folklór a folklorizmus(k terminológii a koncepciám v aktuálnomdiskurze). In: Etnologické rozpravy XII(1),16-26.

Holý, L. (2000). Malý český člověk a skvělý českýnárod. Praha : SLON.

Homolka, P. (2000). Súčasný stav folklórnehohnutia z pohľadu metodika NOC. In: V. Ky-seľ (Ed.), Folklorizmus na prelome storočí.Bratislava : Nadácia Prebudená pieseň,s. 225-229.

Jančář, J. (2006). Festivalový a souborovýfolklorismus jako součást masové kultury.In: Současný folklorismus a prezentace folk -loru. Strážnice : NÚLK, s. 61-65.

Jančář, J., Krist, J. (2007). Národopisnéslavnosti a folklorní festivaly v České repub -lice. Strážnice : NÚLK.

Kouřil, P. (2004). Displacement a pojem tradičnílidové kultury. In: Sociální studia 2, s. 43-57.

Krawczyk-Wasilewska, V. (2013). Tradycja lo-kalna czy kultura globalna? Dylematy ba-dacza folkloru polskiego. In: Profantová, Z.(Ed.): Folklór a folkloristika vo svete post -moderny. Bratislava : Ústav etnológie SAV,s. 31-47.

Köstlin, K. (1994). Das Ethnographische Para-digma und die Jahrhundertwenden. In: Eth-nologia Europaea. No. 24, s. 5-20.

Krekovičová, E. (1979). Funkcia a život piesne

v súčasnom dedinskom prostredí (Východ -ná). Rkp. kandidátskej dizertačnej práce.Bratislava : Národopisný ústav SAV, 285 s.

Krekovičová, E. (Ed.) (2005). Folklór a komu-nikácia v procesoch globalizácie. Bratislava: SAP.

Kuligowski, W. (2010). Ludowa – masowa – po-pularna. Antropologiczne rozróżnenietypów kultury. In: T. Smolińska (Ed.),Między kulturę ludowę i masowę. Historia,teraźnejszość i perspektywy badań. Kraków– Opole : Scriptum, s. 139-158.

Kuutma, K. (1996). Folklore and festival. In: M.Kõiva (Ed.), Contemporary Folklore: Chan-ging World View and Tradition. Tartu : In-stitute of Estonian Language & Estonian Mu-seum of Literature, s. 15-23.

Kyseľ, V. (1985). Druhy a osobitosti programo-vých štruktúr folklórnych festivalov. In: M.Leščák (Ed.), Folklór a festivaly: Príspevkyz medzinárodnej konferencie k 30. výročiuFolklórneho festivalu Východná, LiptovskýMikuláš 4. – 5. 7. 1984. Bratislava : Osvetovýústav, s. 54 – 63.

Kyseľ, V. (Ed.) (2000). Folklorizmus na prelomestoročí. Bratislava : Nadácia Prebudená pieseň.

Lafazanovski, E. (1996). Folklove: salvation ofthe local mass culture – the Macedoniancase. In: M. Kõiva (Ed.), Contemporary Folk -lore: Changing World View and Tradition.Tartu, s. 29-36.

Le Goff, J. (1997). Uczone i popularne wymiarypódroży w zaświaty w średniowieczu (pre-klad: G. Olesiak). In: Polska sztuka ludowa.Konteksty. Č. 1-2, s. 54-60.

Liebes, T., Katz, E. (1990). The Export of Mea-ning: Cross-Cultural Readings of Dallas.Cambridge.

Luther, D. (2005). Hranice folklorizmu. In: Et-nologické rozpravy XII(1), 11-15.

Ondrejka, K. (1984). Festival pod Tatrami. Bra-tislava : Osvetový ústav. 35 str.

Ong, W. J. (1982). Orality and Literacy. TheTechnologizing of the Word. London andNew York : Methuen. Preklad do poľštiny:J. Japola: Oralność i pismienność. Słowopoddane technologii. Lublin : Redakcja Wy-dawnictva Katolickiego uniwersytetu lu-belskiego. 1992.

Scott, J., Marschall, G. (Eds.) (2009): A Dictio-nary of Sociology. Oxford. Third edition re-vised.

429H a n a H l ô š k o v á

Pácalová, J. (2010). Metamorfózy rozprávky.Bratislava : Ars Poetica, Ústav slovenskej li-teratúry SAV.

Pavlicová, M., Uhlíková, L. (Red.) (1997). Odfolkloru k folklorismu. Slovník folklorníhohnutí na Moravě a ve Slezsku. Strážnice :Ústav lidové kultury.

Pavlicová, M., Uhlíková, L. (2008). Folklor, fol-klorismus a etnokulturní tradice. Příspěvekk terminologické diskusi. In: Etnologie –současnost a terminologické otazníky. Stráž-nice : Národní ústav lidové kultury.

Pavlicová, M. (2011). Lidová kultura volně k po-užití – zamyšlení nad její ochranou a využí -váním. In: I. Přibylová, L. Uhlíková (Eds.),Od folkloru k world music: cesty za vizí.Náměšť nad Oslavou, s. 28-39.

Plicka, K. (1949). Poznámky k národopisnýmsoutěžím. In: Český lid, 4(5-6), 111-112.

Postman, N. (1999). Amusing Ourselves toDeath. Penguin Putnam Inc. 1985. Českýpreklad: Ubavit se k smrti – veřejná komu -nikace ve věku zábavy. Praha : Mladá fronta.

Programový bulletin... 59. ročník, Folklórny fes-tival Východná 4. 7. – 7. 7. 2013. ZostavilaMgr. Katarína Babčáková. Bratislava : Ná-rodné osvetové centrum.

Sirovátka, O. (1992). Folklorismus v kulturnímživotě společnosti. In: Národopisná revue,1, s. 13-19.

Smolińska, T. (1986). „Ja wóm trocha poło -sprowiom...“. Opole.

Šípka, M. (2000). Od autenticity k folklórnemufestivalu. In: Z. Profantová (Ed.): Folklór a folk -loristika na prahu milénia na Sloven sku. Bra-tislava : Ústav etnológie SAV, s. 210-218.

Synek, F. (1996). Folklorní slavnost – kulturníznak společnosti 20. století. In: Folklor, 7, s.344-348.

Švehlák, S. (1983). Funkcie folklóru pri formo-vaní slovenskej národnej kultúry. Rkp.kandidátskej dizertačnej práce. Bratislava:Národopisný ústav SAV.

Thanová, L. (2005). Folklórne festivaly na Slo-vensku ako forma cestovného ruchu. Rkp.dip lomovej práce. Prírodovedecká fakultaUniverzity Komenského v Bratislave, Kated-ra humánnej geografie a demogeografie, 86str.

Turner, R., McArthur, P. H. (1990). Cultural Performances: Public Display Events andFestival. In: G. H. Shoemaker (Ed.): TheEmergence of Folklore in Everyday Life. Bloo-mington, Indiana, s. 83-100.

Veľká, J. (1981). Folklórny festival Východnáočami návštevníkov. Bratislava : Výskumnýústav kultúry.

Voigt, V. (1981). Adaptation and Interaction ofProfessional and Folk Literature. In: StudiaFennica, 26, s. 49-61.

Zálešák, C. (1982). Folklórne hnutie na Slo-vensku. Bratislava : Obzor.

ELEKTRONICKÉ ZDROJEhttp://www.e-obce.sk/obec/lodno/2-histo-

ria.htmlhttp://www.osobnosti.sk/osobnost_tlac.php?I

D=2014http://www.nocka.sk/vychodna/2010/pia-

tok/cintorin

O AUTORKE

HANA HLÔŠKOVÁ (*1955) – slovenská etnologička/folkloristka, vedecká pracovníč -ka a pedago gička. V roku 1978 absolvovala Katedru etnografie a folkloristiky na Filo-zofickej fakulte UK v Bratislave. Jej hlavnými výskumnými témami sú slovesný pre-jav, folklorizmus, dejiny folkloristiky a orálna história. Pôsobila a pôsobí akoredaktorka časopisov Slavistická folkloristika, Slovenský národopis, Ethnologia Slo-vaca et Slavica a od roku 2008 ako predsedníčka Národopisnej spoločnosti Slovenska.Vydala napríklad publikácie Žena z pohľadu etnológie (spolueditor M. Leščák, 1998),Tradičná kultúra a generácie (Ed., 178), Folk lór v kontextoch. Zborník venovanýjubileu Dr. Ľ. Droppovej (Ed., 2005), Individuálna a kolektívna historická pamäť – vy-brané folkloristické aspekty (2008) a množstvo vedeckých štúdií, recenzií a správ.

430

Mgr. Dita Csütörtökyová, Katedra etnológie a muzeológie, Filozofická fakulta Univer-zity Komenského, Gondova 2, 814 99 Bratislava, Slovakia, csutortokyo2@st.fphil.uni-ba.sk

This paper deals with the importance and meaning of vineyard houses and cellars inSebechleby habitants’ life. Its starting point is a forty-years old study of Czech ethno-logist Josef Kandert and comparing it with current situation. The study summarizesshortly the history of viticulture, working and social aspect of vineyard houses andcellars and contemporary agrotourism in Sebechleby. The main goal of the study is toinvestigate the role of vineyard houses and cellars in the identification processes oflocal community. By comparing the two habitations (Mladá Hora, Stará Hora) in Se-bechleby, the author assumes that the ownerhip of vineyard houses or cellars affectsthe status of the inhabitants in local community.

Key words: viticulture, Sebechleby, local identification, agrotourism

Kľúčové slová: vinohradníctvo, Sebechleby, lokálna identifikácia, agroturizmus

ÚVOD

Od výskumov českého etnológa Josefa Kanderta, zameriavajúcich sa na obec Sebe-chleby, uplynulo vyše štyridsať rokov. Táto štúdia tematicky nadväzuje na Kandertovuštúdiu Vinařské domky a sklepy v Sebechlebech uverejnenú v Slovenskom národopisev roku 1980, kde sledoval význam a spoločenské funkcie vinohradníckych domova pivníc v danom lokálnom spoločenstve (Kandert, 1980: 101-110).

Vo svojej štúdii sa zameriam na komparáciu týchto poznatkov so súčasnou situá cioua na priblíženie novších faktorov zmeny v danej problematike. Zaujíma ma pritom skú-manie procesov transformácie každodennej kultúry obyvateľov vidieckeho sídla. Mo-jím predpokladom je, že spoločensko-politická zmena po roku 1989, dopad prebieha-

1 Štúdia vznikla na základe podpory Grantu Mladých Univerzity Komenského v Bratislave č. G-13-062-00,grantového projektu APVV č. 0199-12 Historický atlas obyvateľstva Slovenska (18. - 1. pol. 20. storočia) agrantového projektu VEGA 1/0244/11 Kultúrne procesy v postsocialistickej spoločnosti: medzi globalizá-ciou a lokalizáciou.

4 61 • 2013ŠTÚDIE

IDENTIFIKAČNÉ PROCESY LOKÁLNEJ KOMUNITY VO VZŤAHU K TRADIČNEJ ĽUDOVEJ ARCHITEKTÚRE(Na príklade obce Sebechleby)1

DITA CSÜTÖRTÖKYOVÁ

431D i t a C s ü t ö r t ö k y o v á

júcej politickej a ekonomickej transformácie, modernizačných a postmodernizačnýchprocesov, ovplyvnili podobu jednotlivých, podrobnejšie skúmaných aspektov opísa-ných v štúdii J. Kanderta.

Hlavným cieľom štúdie je zistiť, akú úlohu zohrávajú vinohradnícke chyžky a pivnicev Sebechleboch pri vytváraní identifikačných procesov obyvateľov obce k lokálnej komu-nite. Zaujíma ma pritom, ako vlastníctvo (najmä pamiatkovo chránených) stavieb ľudovejarchitektúry ovplyvňuje identifikačné procesy obyvateľov Sebechlieb. Štúdia zároveň opisu -je a porovnáva pracovno-ekonomickú a spoločenskú funkciu vinohradníckych obydlí v Se-bechleboch a sleduje zmeny, ktoré tu prebehli v posledných rokoch a stále prebiehajú.

Výber výskumnej lokality je podmienený tým, že súčasťou danej obce sú dve vino-hradnícke osady – osada Stará Hora a osada Mladá Hora, pričom historické jadro osadyStará Hora je od roku 1981 vyhlásené za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architek túry. Mož-nosť komparácie osád (pričom je jedna z nich pamiatkovo chránenou lokalitou) tvoria-cich súčasť jednej obce preto považujem za špecifickú situáciu. Vychádzajúc zo štúdieJ. Kanderta a vlastných terénnych výskumov: samotní obyvatelia Sebechlieb nazývajúmedzi sebou tých, ktorí vlastnia vinohradnícke chyžky a pivnice na Starej Hore, „Staro-horčania“ a vlastníkov chyžiek a pivníc na Mladej Hore „Mladohorčania“. Vo svojej štú-dii J. Kandert vníma kategóriu obyvateľov Sebechlieb – Sebe chlebčanov – ako prejav sku-pinovosti obyvateľov lokálnej komunity, pričom ja pracujem s ich kategorizáciou naStarohorčanov a Mladohorčanov.2 Z tohto dôvodu sa budem podrobnejšie venovať prob -lematike kolektívnej identifikácie, ktorú chápem ako alternatívny pojem konceptu ko-lektívna identita. Mojím predpokladom je, že vlastníctvo pamiatkovo chránených chy-žiek a pivníc na Starej Hore ovplyvňuje sociálny status tých obyvateľov Sebechlieb, ktoríich majú v súkromnom vlastníctve, t.j. Starohorčanov.

V prvej časti príspevku stručne charakterizujem obec Sebechleby v kontexte vino-hradníctva a vinohradníckych obydlí. Následne sa zameriam na pracovno-ekonomickéa spoločenské funkcie chyžiek a pivníc, v ktorej opíšem ich praktickú a spoločenskúfunkciu. V tejto časti štúdie je mojím cieľom zistiť, ako obyvatelia Sebechlieb využíva-jú v súčasnosti vinohradnícke chyžky a pivnice a nakoľko ich J. Kandertom identifiko-vaná funkcia spoločenského centra obce pretrváva do súčasnosti. Následne sa podrob-nejšie zameriam na skupinu obyvateľov Mladohorčanov a Starohorčanov žijúcichv Sebechleboch. V tejto časti ma bude zaujímať, nakoľko prítomnosť pamiatkovej re-zervácie na Starej Hore ovplyvňuje ich každodenný život a akú úlohu zohráva pri ichvzájomných opisoch. Posledná časť štúdie, venovaná novším faktorom zmien, zasa-dzuje danú problematiku do kontextu súčasnej agroturistiky. Zaujíma ma, akými spô-sobmi sa Sebechleby zapájajú do vidieckeho turizmu a akými formami sa prezentujú.Zároveň sa pýtam, čo označujú obyvatelia Sebechlieb z hľadiska vlastnej lokálnej kul-túry za špecifické a akú úlohu v tom zohrávajú vinohradnícke chyžky a pivnice.

Tematické zameranie štúdie súvisí s mojím štúdiom a cieľmi dizertačnej práce, v kto-rej sa na príklade obce Sebechleby podrobnejšie venujem identifikačným procesom lo-kálnej komunity vo vzťahu k ich kultúrnemu dedičstvu. V súčasnosti sa podrobnejšiezameriavam na jednotlivé zmeny sociokultúrnych systémov, ktoré tu za posledné rokyprebehli a prebiehajú, a zachyteniu premien každodennosti, pričom sa zameriavam naj-mä na prostredie pamiatkovej rezervácie Stará Hora. Je však potrebné zdôrazniť, že sa-motný výskum nie je ukončený a získané poznatky sú preto predbežným vyhodnotenímmateriálu etnografického charakteru pred ďalšími etapami výskumu.

2 Pojmy používam v rovine emic.

Prvé etnografické terénne výskumy v danej lokalite som uskutočnila v roku 2011 a priebežne som v nich pokračovala v roku 2012. Jednotlivé etapy výskumov boli sú-časťou interdisciplinárneho študentského projektu realizovaného v spolupráci so Slo-venskou technickou univerzitou v Bratislave. Jeho prioritným cieľom bolo zefektívne-nie a vedecké skvalitnenie súčasnej expozície Národopisného múzea vo vinárskejosade Stará Hora, ktorého výsledky som spracovala formou diplomovej práce (Csütör-tökyová, 2012). Keďže ma výskumná lokalita zaujala, po ukončení výskumov k diplo-movej práci som sa rozhodla na niektoré vybrané aspekty zamerať podrobnejšie, naj-mä na také, ktorým som sa z časového hľadiska dostatočne nevenovala.

Terénny výskum, z poznatkov ktorého vychádzam v tejto štúdii, prebehol v júli v ro-ku 2012, následne bol rozšírený výskumom v júni 2013 v celkovom rozsahu 34 dní. Vý-skumnú vzorku tvorilo 25 obyvateľov Sebechlieb, z toho 15 žien a 10 mužov. Stanovilasom si tri vekové kategórie: prvú vekovú skupinu tvorili ročníky narodené v rokoch1987 – 1967, druhú skupinu 1952 – 1968, tretiu narodenú pred r. 1952. Najväčší početinformátorov bol z tretej vekovej skupiny. Mojou výskumnou lokalitou bola samotnáobec Sebechleby a obidve osady Mladá Hora a Stará Hora, hlavnou výskumnou metó-dou bolo pološtruktúrované interview.

CHARAKTERISTIKA HLAVNÝCH VÝSKUMNÝCH KONCEPTOV

Pojem identita sa v sociálnych a humanitných vedách stal bežne používaným termí-nom od šesťdesiatych rokov 20. stor., pričom koncentrovanejší záujem bol zazname-naný od polovice osemdesiatych rokov. Na Slovensku sa výskumy identít rozvíjali naj-mä po roku 1989, ktorý vplýval na zmenou paradigmy v sociálnych a humanitnýchvedách, a tiež vychádzajúc z empirických výskumov sociálnej reality na Slovensku.Záu jem bádateľov sa pritom sústredil najmä na skúmanie procesov etnickej a národnejidentity, postupne sa pozornosť upriamuje aj na otázky iných identít, ako napríkladidentity konfesionálnej alebo rodovej. Vedecký koncept kolektívnej identity sa do veľ-kej miery rozvíjal v súvislosti s výskumami sociálnych hnutí v druhej polovici 20. stor.,vznikajúcich na obranu ľudských práv a proti diskriminácii na základe rasy, etnickejpríslušnosti, rodu, politického, náboženského či iného presvedčenia (Kiliánová, Kre-kovičová, Kowalská, 2009: 13-19).

Kolektívna identita ako vedecký koncept predpokladá, že sociálna interakcia medziaktérmi (jednotlivci alebo skupiny) nastáva až potom, keď sa aktéri začnú vzájomnevnímať a rozlišovať ako sociálne objekty. Proces predpokladá, že jednotlivci či skupinysi sami priznajú alebo pripíšu identitu, na jednej strane totožnosť či podobnosť v rám-ci skupiny, a na druhej strane odlišnosť, ktorá umožní rozlíšenie jednej skupiny oddruhej (Kiliánová, 2011: 18-19).

Pri definovaní pojmu identifikácia vychádzam z práce dvojice autorov Rogersa Bru-bakera a Frederica Coopera, ktorí v snahe vyhnúť sa významovému preťaženiu kon-ceptu identita („mäkké“ a „tvrdé“ koncepty identity) navrhujú alternatívne pojmyidentifikácia a kategorizácia. Identifikácia tak zabraňuje vnímať identitu ako niečo čoje nemenné, pričom sa zaoberá otázkou, kto, ako a koho identifikuje (Brubaker, Coo-per; 2004: 41).

Autori zároveň upozorňujú na koncept skupiny, ktorý by podľa nich sociálni vedcinielenže nemali prijímať, ale naopak by ju mali dekonštruovať ako do istej miery mo-censky vytvorenú. Navrhujú preto alternatívny pojem skupinovosti (groupness). Je to

432 Š T Ú D I E

433D i t a C s ü t ö r t ö k y o v á

relačný, dynamický a procesuálny termín, ktorý nie je objektívne existujúcou entitou.Skupina je niečo, čo sa deje a stáva, ale čo sa stať nemusí. Skupinovosť umožňuje vy-svetliť sociálne javy presahujúce klasické poňatie skupiny (Garčicová, 2006: 176).

Identifikáciu chápem ako priradenie seba alebo iných osôb k určitým skupinám,resp. vyjadrenie vzťahu medzi osobami a kategóriami označujúcimi skupiny ľudí. Prianalýze materiálov budem tento termín používať v chápaní identifikácie ako procesunamiesto pojmu identity vyjadrujúcemu skôr stav (Ferencová, 2005: 21).     

Kategorizáciu vnímam ako prisudzovanie rovnakých znakov istému zoskupeniu ľu-dí (Kiliánová, Krekovičová, Kowalská, 2009: 18-19). S konceptami skupinovosti a kate-gorizácie pracujem pre ich významový presah oproti klasickému poňatiu, ktoré sa pre-javí v používaní pojmov skupina a kategória. Na prvý pohľad „nemenná“ entitaMladohorčana a Starohorčana, odvodená od („objektívneho“) vlastníctva chyžiek, popodrobnejšom skúmaní nastoľuje otázku, ako je to napríklad v prípade Sebechlebča-nov vlastniacich chyžky alebo pivnice v obidvoch osadách.

Z hľadiska metodologickej orientácie sa hlavnými dvoma prístupmi vedeckého bá-dania problematiky identity stáva esencialistický (vníma identitu ako danú entitu s ob-jektívnym základom) a konštruktivistický koncept identity (identita ako meniteľná entita závislá od kontextu). Vo svojej štúdii vychádzam z konštruktivistického (inštru-metálneho) konceptu kolektívnej identity vychádzajúceho z predpokladu, že identitasa vytvára, je meniteľná a závislá od konceptu (Ferencová, 2005: 31-35). 

Kolektívnu identifikáciu chápem ako analytickú a praktickú kategóriu orientovanúna konštruktivistické, procesuálne a kontextuálne ponímanie pojmu. Na jednej straneje skúmaná ako rozdiel či osobitosť, na druhej strane je kolektívna identita vnímanáako podobnosť, z ktorej vyplýva prináležanie ku skupine. Kolektívnu identifikáciu vní-mam zároveň ako zdieľanie pocitu „my“ oddeľujúceho od „tých druhých“. Oproti vý-skumom sociálnej identity, zameraných na členstvo jednotlivca v sociálnych skupi-nách (s individuálnym vnímaním a prežívaním členstva), sa bude moja pozornosťupriamovať viac na skupinu ako jednotlivca (napriek sledovaniu jednotlivcov ako ak-térov). Dôležitou súčasťou môjho výskumu je zároveň skúmanie sociálnych reprezen-tácií (predstáv) o identitách, už ako „reálne“ existujúcich entít (Kiliánová, Krekovičo-vá, Kowalská, 2009: 18-19).

Keďže v štúdii častejšie používam aj koncept zmeny, z hľadiska jej charakteristiky juvnímam ako proces vzniku, transformácie alebo zániku jednotlivých sociokultúrnychsystémov (Malina, 2009: 4635). Zmena má procesuálny a kvalitatívny charakter, schop -nosť chápať udalosti v termínoch zmeny a stability je základným aspektom všeobecné-ho sociálneho poznania (Profantová, 2009: 379).

Ľudovú architektúru možno charakterizovať ako jednu z najvýraznejších zložiek náš -ho kultúrneho dedičstva, ktorej podoby vyhranené od 18. do začiatku 20. storočia sú vý-sledkom dlhodobého a zložitého vývinu. Formovanie jej základných znakov bolo ovplyv-nené celým radom rôznych činiteľov, a to predovšetkým geografických, hospodárskych,spoločenských, historických a kultúrnych (Botík, 1998: 67). Forma ochrany najhodnot-nejších objektov tradičného staviteľstva sa sústreďuje v pamiatkových rezerváciách ľu-dovej architektúry, ktoré sú z hľadiska platnej legislatívy charakterizované ako územias uceleným historickým sídelným usporiadaním a s veľkou koncentráciou nehnuteľ-ných kultúrnych pamiatok, alebo územie so skupinami významných archeologickýchnálezov a archeologických nálezísk, ktoré možno topograficky vymedziť.3

3 Zákon Národnej rady SR o ochrane pamiatkového fondu č. 49/2002 Z. z.

434 Š T Ú D I E

Ochranou pamiatkových rezervácií ľudovej architektúry na Slovensku sa zaoberalnajmä Ján Kantár (Gojdič, 2005: 28), záchrane ľudovej architektúry, ako aj samotnejproblematike pamiatkovej rezervácie ľudovej architektúry Sebechleby Stará Hora savenovala najmä pamiatkarka Mária Ušaková (Liptayová, 2005: 32).

OBEC SEBECHLEBY (ŠPECIFIKÁ MIESTNEHO VINOHRADNÍCT VA)

Sebechleby sa nachádzajú v okrese Krupina v Banskobystrickom samosprávnomkraji. Obec bývalej Hontianskej župy je súčasťou stredoslovenskej vinohradníckej ob-lasti hontianskeho vinohradníckeho rajóna, kam spolu so Sebechlebmi patrí ďalších 12obcí (Mach, Senka, 2010).

Súčasťou obce sú dve vinohradnícke osady Mladá Hora a Stará Hora, ktoré majú for-mu chotárnych sídiel, pozostávajúcich z vinohradníckych pivníc a obydlí situovanýchmimo sídiel vinohradníkov. Osada Stará Hora bola v roku 1981 vyhlásená za pamiatko-vú rezerváciu ľudovej architektúry. Dodnes sa tu spracováva, vyrába a skladuje víno(Urban, 2010: 244-249).

V druhej polovici dvadsiateho storočia sa v Sebechleboch pod vedením Slovenskejakadémie vied realizovalo viacero etnografických výskumov, čoho výsledkom je lokál-na monografia Spôsob života družstevnej dediny. Z etnografických výskumov obce Se-bechleby (Pranda, 1986). Údaje z výskumov tejto oblasti boli spracované tiež v regionálnejmonografii Hont (Botík, 1988). Publikácia Josefa Kanderta Každodenní život vesniča-nů středního Slovenska v šedesátých letech 20. století čerpala aj z terénneho výskumuv Sebechleboch a venuje sa v nej problematike spoločenských vzťahov (Kandert, 2004).K novším publikáciám zachytávajúcim Sebechleby patrí regionálna monografia Zlatákniha Hontu (Urban, 2010) a lokálna monografia Sebechleby 1135 – 2005 (Roth, 2005). 

Najstaršie zachované písomné historické pramene o sebechlebskom vinohradníctvepochádzajú z prvej polovice 13. storočia. Neskôr sa stali súčasťou ostrihomskej kapitu-ly, ktorá dala svojim poddaným určité lesné plochy na pestovanie viníc. Najstaršie da-tovanie vinohradníckeho domu chiški, chyžky4 na Starej Hore pochádza z roku 1713.V roku 1732 bola postavená na Starej Hore kaplnka sv. Urbana, zasvätená patrónovi vi-nohradníctva svätému Urbanovi (Hojčková, Puškárová, 2002: 43).

Sebechleby v 19. storočí patrili k tej časti Hontu, kde hlavným zamestnaním bolo poľ-nohospodárstvo, vinohradníctvo, ovocinárstvo a chov hospodárskych zvierat. Miestniroľníci a vinohradníci tu nachádzali dobré podmienky pre odbyt, najmä v severnej čas-ti hontianskej stolice, kde hlavným zamestnaním bola ťažba a spracovanie rúd, pričomtento stav trval takmer do skončenia druhej svetovej vojny (Gašparíková, 1985: 10).

Vo viniciach sa pestovala ušľachtilá európska réva, v poslednej tretine devätnástehostoročia bola však väčšina viníc napadnutá a zničená fyloxérou viničovou. Neskôr sazačali vysádzať priamorodiace hybridy samorodáky, ktoré boli voči voške viničovejodolné. Niektorí vinohradníci tvrdili, že kvalita tohto vína nedosahovala bývalú úro-veň, toto tvrdenie je však podľa niektorých súčasných vinárov diskutabilné (Husák,2010: 3). Samorodák sa ujal úspešne a urýchlil obnovu zničených viníc, ktoré svojímrozsahom niekedy prevyšovali ornú pôdu gazdovstva. Jeho pestovanie ovplyvnilo spô-sob výsadby a pestovatelia sa vrátili k tradičnému spôsobu prípravy pozemku, kopaniujarkov (Drábiková, 1988: 79).

4 Sebechlebčania pojem hajlochy nepoužívajú.

435D i t a C s ü t ö r t ö k y o v á

Sebechleby v dvadsiatych a tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia výraznejšie ne-zmenili svoj vzhľad alebo svoj charakter poľnohospodárskej obce. Po vzniku Česko-slovenska boli Sebechleby súčasťou Krupinského okresu, ktorý patril k menej priemy-selným a chudobnejším. V medzivojnovom období sa najčastejšie sadili sorty Otelobiele, Otelo červené, Konkordia, Marča a iné samorodiace odrody viniča, pretože sapestovali bez odborného ošetrenia a menej nákladne ako štepy. Rozsah štepového vi-niča klesol, pestovali ho najmä majetnejší obyvatelia, ktorí si mohli dovoliť zamestná-vať odborníkov - vincúrov (Husák, 2010: 2). 

Socialistická kolektivizácia poľnohospodárstva bola zlomom vo vývine tradičnýchspôsobov poľnohospodárskej výroby, ktorá v kvalitatívnej miere porušila kontinuituvývoja pracovného náradia a zodpovedajúcej organizácie práce, ľudia začali pracovať vnových výrobných podmienkach (Slavkovský, 1985: 323). V Sebechleboch sa zvýšilnajmä záujem o mechanizáciu prác. V roku 1952 vzniklo Jednotné roľnícke družstvoSebechleby, ktoré sa v roku 1973 zlúčilo s Jednotným roľníckym družstvom Ladzany(Roth, 2005: 24-25). Počas obdobia existencie družstva sa opäť začali sadiť v Sebechle-boch štepové odrody hrozna. V osemdesiatych rokoch 20. storočia boli podľa slov oby-vateľov Sebechlieb určité tendencie odrodu samorodého viniča zlikvidovať, pretože satvrdilo, že obsahujú zvýšené množstvo metylalkoholu. Zo šľachtených sort sa pesto-vali najmä Burgun Šedý, Tramín, Frankovka modrá.

V roku 1981 bola Stará Hora uznesením vlády Slovenskej republiky vyhlásená za pa-miatkovú rezerváciu ľudovej architektúry s komplexom 150 vínnych pivníc.5 V roku1990 došlo k rozpadu Jednotného roľníckeho družstva a vzniklo samostatné poľno-hospodárske družstvo Sebechleby, z ktorého vinohrady tvorili plochu 50 ha (Miškol-ciová-Uhrinová, 2006: 22). V roku 2003 sa družstvo rozpadlo, nastal postupný úpadokviníc, plocha bývalých viníc sa postupne zmenšovala. Bývalé viničné pozemky okoloBieleho kríža boli zalesnené, mnoho bývalých viníc sa prestalo udržiavať alebo úplnezanikli. Samorodiace odrody sú dodnes najrozšírenejšími, najčastejšie sa pestuje Kon-kordia biela a Konkordia červená, Iršai, Veltlín, Jeruzalem.

Starú Horu tvoria dva monofunkčné celky: staršiu časť tvorí skupina vinohradníc-kych pivníc a chyžiek situovaných v ucelene zastavanom priestore pôvodnej urbanis-tickej štruktúry, zoskupených do vretenovitého námestia v okolí kaplnky sv. Urbana.Druhým priestorom je menej ucelená skupina pivníc pri družstevnej pivnici. Vino-hradnícke objekty tvoria dva hlavné typy - staršou formou sú pivnice hĺbené do svahu,druhý, mladší typ predstavujú vinohradnícke chyžky, ktoré sú podpivničené a posta-vené vo svahu alebo na rovine (Urban, 2010: 329-330). 

Vinohradnícke chyžky vo svahu mávajú prípravovňu a vchod do pivnice pod úrov-ňou prístupovej cesty, nad ňou je vybudovaná obytná časť. Chyžky na rovine mávajúprípravovňu s vchodom do pivnice na úrovni cesty, vedľa prípravovne je umiestnenáobytná časť. Stavebným materiálom je kameň, steny sú vymazané hlinou a obielenévápnom. Strechy sú väčšinou valbové, menej už sedlové s doskovými štítmi lomenýmimalým ostreším. Pôvodnú slamenú krytinu nahradila v súčasnosti škridla, ojedineleeternit (Hojčková, 1992: 1-2).

Pôvodné časti budov tvorili chyžka s pitvorom, prešovňa, sudáreň a maštaľ. V star-šej dobe boli budovy stavané z dreva, brvná boli zväčša neotesané, niekedy aj s kôrounaložené do stien budov. V chyžkách sa vinohradníci zdržiavali počas prác na vinici,varili si a spávali v nich. Rovnako ich využívali cez kosbu, zberačku a pri výrobe vína.

5 Počet vínnych pivníc na Mladej Hore je v súčasnosti okolo 80.

436 Š T Ú D I E

Do chyžiek uskladňovali dočasne aj ovocie zo stromov, ktoré rástli pri viniciach a v sa-doch. Informátori uvádzajú, že ešte v devätnástom a na začiatku dvadsiateho storočiabývali drevené chyžky situované aj pri samotných viniciach, do súčasnosti sa však ne-zachovali (Csütörtökyová, 2012: 38-39).

Pivnica pozostávala z hrtanu a vlastnej pivnice. Zvykla mať aj bočné menšie prie-story. Teplota v nich bola stabilná a mala priaznivý vplyv na kvalitu vína. Vinohrad-nícke chyžky a pivnice sa využívali na spracovanie a uskladnenie vína, uloženie poľ-nohospodárskeho náradia a produktov, rovnako i uloženia sena pod strieškou.Charakter obývania chyžiek bol pôvodne sezónny a trvale sa v nich nebývalo. V prie-behu 19. storočia charakter sezónneho obývania chyžiek, predovšetkým počas leta,postupne zanikol. V chyžkách sa prespávalo čoraz menej, na prenocovanie slúžili naj-mä počas sezónnych prác vzťahujúcich sa nielen k samotnému vinohradníctvu. Po na-padnutí viníc fyloxérou a ich úpadkom klesla aj potreba a význam chyžiek, viacerostarších pivníc bolo zasypaných (Kandert, 1980: 101). Najčastejšie v chyžkách prespá-vali muži, napríklad v čase oberačiek zostávali aj niekoľko dní a dozerali na výrobu ví-na. V druhej polovici 20. storočia postupne rástol význam chyžiek ako rekreačných ob-jektov, ktoré boli na tieto účely upravované.

Pôvod vínnych pivníc a presná doba ich vzniku nie sú do súčasnosti objasnené. Oby-vatelia uvádzajú dve verzie. Podľa prvej boli pivnice postavené z dôvodu ochranya skrývania pred tureckými nájazdmi. Druhá verzia hovorí o banskoštiavnických baní-koch, ktorí hĺbili obyvateľom diery na získanie pivníc. Niektorí obyvatelia obce všakv súčasnosti poukazujú na väčšiu pravdepodobnosť druhej verzie – ak by boli totiž spomínané diery hĺbené za účelom skrývania sa, boli by pravdepodobne navzájomprepojené. Ako príklad uvádzajú pivnice v neďalekej Krupine, ktoré boli v minulostiprepojené a pripomínali tak labyrint. Najstaršie vytesané letopočty v pivniciach sa na-chádzajú na Starej Hore (1707, 1746). Niektoré staršie pivnice sú opustené a budovyk nim sa nezachovali (Hojčková, 1992: 1).

PRACOVNO-EKONOMICKÉ A SPOLOČENSKÉ FUNKCIE CHYŽIEK A PIVNÍC

Pivnice slúžia dodnes ako miesto, kde sa predovšetkým vyrába a uskladňuje víno.6

Chyžky sú rovnako využívané počas prác vo vinici: „Robíme podľa toho, aký je čas aako sa stíha pri robote. Podľa kalendára sa vo vinici nič nerobí. Aj to počasie sa oprotiminulým rokom mení. Keď je treba, vtedy ide.“ 7

Nie sú však využívané natoľko pravidelne ako to bolo ešte v druhej polovici dvad-siateho storočia. Dôležitým faktorom, ovplyvňujúcim tento stav, je nedostatok pracov-ných príležitostí v obci, kvôli ktorému niektorí obyvatelia dochádzajú za prácou dookolitých i vzdialenejších väčších miest, ako sú Krupina, Zvolen, Levice, Banská Bys -trica alebo Bratislava.8 Sebechleby tak pre túto skupinu obyvateľov prestávajú byť

6 Situácia týkajúca sa predovšetkým Starej Hory, objekty na Mladej Hore majú prevažne rekreačný cha-rakter.

7 Muž/1950/dôchodca/Stará Hora (pohlavie informátora, rok narodenia, zamestnanie alebo pracovná ob-lasť, osada, v ktorej vlastní chyžku).

8 Podľa demografických údajov mala v roku 2010 obec Sebechleby 1202 obyvateľov, v produktívnom vekubolo 754 obyvateľov, z toho do okolitých miest dochádza približne 350 obyvateľov. Nezamestnanosť sapohybuje okolo 10,5% (zdroj: http://www.sebechleby.com/index.php/obec/demografia.html). Cit. dňa10. 2. 2013.

437D i t a C s ü t ö r t ö k y o v á

miestom každodenného života, čo má priamy dopad aj na život a pracovné úkonyv osadách. Viacero informátorov uviedlo, že poväčšine nestíhajú paralelne popri práciudržiavať vinicu, ktorá potrebuje pravidelnú údržbu: „Myslím, že dakedy ich to viac ba-vilo, teraz chce mať len ten úžitok z toho, robiť sa nikomu nechce. Aj tí, čo tam prídu,netrávia tam už toľko času, rýchlo sa ponáhľajú preč za inými povinnosťami alebo sijednoducho oddýchnuť.“9

Preto, ak aj obyvatelia vlastnia chyžky a pivnice, okolité vinohrady sú čoraz menejudržiavané: „Len to ma hnevá, že tu úroveň upadá. Lebo robota tu nie, každý ide vona potom v sobotu a v nedeľu sa vykašle na vinicu.“10 Na Mladej Hore už počtom preva-žujú chyžky, ktoré majú rekreačný charakter a obrábané vinice už prestávajú byť ichsúčasťou.

Práca vo viniciach sa dostáva do polohy voľnočasovej aktivity. Obyvatelia však voliačasto iné aktivity, pretože vyžadujú pre túto skupinu obyvateľov množstvo času, ener-gie a v neposlednom rade finančných zdrojov, ktoré často absentujú: „Už to nikto ne-chce robiť... nemám čas, robím inde, víno si radšej za lacnejšie kúpim a takéto. Vo vi-nici už nikto nechce robiť, lebo je to ťažká práca a oni si radšej víno kúpia a za lacno.“11

Tí, ktorí s vínom v minulosti obchodovali alebo ho vyrábali vo väčších množstvách,v súčasnosti od toho upúšťajú: „Dakedy som robil víno vo veľkom, ale už sa neoplatí.Voľakedy vás fľaša stála jednu korunu, štopeľ korkový päť halierov. To sa dalo nakúpiťvo veľkom. Teraz je to všetko drahé, neoplatí sa to, teraz kúpite víno za dve-tri eurá, aleuž ani v korunách sa to neskôr neoplatilo.“12

Technológia výroby vína bola čisto mužskou prácou a ženy vykonávali vo vinici skôrpomocné práce. Charakter mužskej práce vo vinici spočíval najmä vo zvýšenej fyzickejnáročnosti, ako bolo napríklad prešovanie, nosenie putní alebo umývanie sudov. Gaz-dovi zároveň prináležalo rezanie vinice, prešovanie hrozna, rovnako ako stráženie,uchovávanie a odovzdávanie starých technológií pri výrobe vína mladšej generácii.Niekedy si gazdovia sami počas dlhých zím zhotovili menší preš. K ženským robotámpatrilo vyväzovanie, okopávanie. Najímali sa pomocníčky šichníčky.

Pri pohľade do minulosti treba pripomenúť, že vinohradníctvo malo predovšetkýmdoplnkový charakter, hlavným zdrojom obživy v Sebechleboch bývalo poľnohospo-dárstvo. Vinica bola preto v hodnotovom systéme obyvateľov až po obrobenom polidruhoradá, obyvatelia neboli existenčne od vinohradov závislí. S vinicami boli všakspätí odmala, robote sa priúčali od útleho detstva. „Ja by som to tak povedala, že mysme sa s tým narodili a rástli sme s tým. A keď sa išlo do vinici viazať, tak ma posadilipod hlavu do filkaša. A keď som bola trochu väčšia, že už nie vo filkaši, tak len rozpre-streli plachtu a oni robili. A keď som bola zase väčšia, tak už aj nejakú prvú robotu midali, aby som sa zaúčala.“13

Pri otázkach k súčasnému stavu vinohradníctva a vinárstva v Sebechleboch vyslo-vujú informátori určitý pesimizmus a obavy z budúcnosti. Týka sa to predovšetkýmstaršej generácie žijúcich vinohradníkov, ktorí vnímajú súčasnú situáciu ako nie priaz-nivú. Z rôznych vyjadrení obyvateľov sú najčastejšie opakovanými príčinami strata záujmu o vinohrady a prácu vo vinici, konkurencia lacných zahraničných vín, nedo-statok voľného času, nezáujem mladšej generácie, narastanie počtu neobrábaných,

9 Muž/1976/poľnohospodárstvo a agroturistika/Mladá Hora.10 Muž/1940/dôchodca/Mladá Hora.11 Muž/1976/poľnohospodárstvo a agroturistika/Mladá Hora.12 Muž/1949/dôchodca/Stará Hora.13 Žena/1948/dôchodkyňa/Mladá Hora, Stará Hora.

438 Š T Ú D I E

spustnutých alebo úplne opustených viníc: „Veľa viníc spustlo alebo úplne zaniklo.Tam vpravo od Bieleho kríža, to bolo všetko voľakedy vinice. Družstevníci to kosili, alepotom už nemal kto, na stroje tam nebol terén. No tak to dali lesom, aby to zalesnili.A potom to rozdávali ako cukrovú vatu a to nebolo ich.“ 14

Informátori vyslovili obavy kvôli budúcnosti viníc, ale aj pre ubúdanie záujmuo pestovanie viniča pri mladšej generácii.15 Nie nadarmo sa (aj) v Sebechleboch hovo-rí Kto chce víno piti, musí vo vinici robiti, čo je práve podľa niektorých kameňom úra-zu mladšej vysedenejšej generácie. Generačné rozdiely a rozdiely v prístupe k výchovesa tak odrazili aj na vzťahu k viniciam.

J. Kandert poukazuje na istý výrazný rozdiel v práci medzi mužmi a ženami v osa-dách – kým ženy tam prichádzali len vtedy, keď mali nejakú pracovnú povinnosť, mu-ži chodili do osád oddýchnuť si (Kandert, 1980: 104). Mladú a Starú Horu vnímaJ. Kandert ako významné rekreačné miesto predovšetkým mužov, ktorí sem prichá-dzajú po sobotách, nedeliach a v pracovných dňoch za účelom oddychu. Spravia nut-nú prácu a zároveň pozrú, pozdravia, porozprávajú sa so známymi a popijú víno, nie-kedy aj prespia (Kandert, 1980: 102-104). Ženy prespávali v chyžkách len výnimočne,čo platí v podstate dodnes – do osád chodia pravidelnejšie a častejšie muži.

V súčasnosti býva najrušnejšie v osadách počas letných mesiacov a začiatkom jese-ne.16 Obyvatelia sem zvyknú prísť počas pracovného voľna, ale aj (podľa potreby) v ne-skorších poobedňajších hodinách cez pracovný deň. V dopoludňajších hodinách po-čas pracovných dní sa v osadách zdržujú obyvatelia skôr výnimočne. Trochu iná jesituácia na Mladej Hore, ktorá sa v poslednom období17 stáva častým miestom pobytustarších mužov na dôchodku, kde trávia počas jarných a letných mesiacov voľný čas.„Čo by som robil v dedine? Budem ja tu, tu mi je dobre.“18 V tomto prípade je to totožnýzáver s J. Kandertom, ktorý poukázal na to, že odpočinok v osadách je pre obyvateľoviný ako v samotnej obci (Kandert, 1980: 103). Mladá Hora je izolovanejšia, v zimnýchmesiacoch je napríklad problém vyjsť do terénu osobným autom (príjazdová cesta naStarú Horu je viac prístupná a dovoľuje pre obyvateľov vyjsť s autom do terénu aj v zim-ných mesiacoch). Večer sa však väčšinou vracajú domov, takže počas sezóny je na ces-te na Mladú alebo Starú Horu pomerne rušno. Pravidelné prespávanie v chyžkách všakuž nie je zvykom.19 Kým J. Kandert hovorí o obyvateľoch kráčajúcich k osadám alebovracajúcich sa späť, dnes sa pre rýchly transport využívajú najčastejšie osobné autá.

Autor píše o osadách ako o čulom spoločenskom centre, kde sa prejednávajú rôzneudalosti každodenného života obce alebo politická situácia, čo sú takpovediac témy dourčitej miery nadčasové, na druhej strane zjednávanie rôznych pracovných akcií ustu-puje. Nakoľko teda pivnice a chyžky v súčasnosti - suplujú pivnice funkciu mužskéhoklubu? (Kandert, 1980: 103). Obyvatelia uvádzajú, že sa už nestretávajú v osadách takčasto a pravidelne, ako tomu bolo ešte pred niekoľkými rokmi:. „Jaj, to vám bola takácelá partia a vždy na víkend k niekomu išli. Zobrali slaninku, zemiaky, chlebík a išlina Starú Horu. Bolo ich tam v tej partii takých päť-šesť a striedali sa, vždy u niekoho

14 Muž/1949/dôchodca/Stará Hora.15 S pozitívnym hodnotením súčasného stavu viníc a vinohradníctva som sa nestretla, tento názor nezdie-

ľal ani jeden informátor.16 Osady v tomto čase „ožívajú“ približne okolo štvrtej-piatej, keď sa niektorí obyvatelia vrátia z práce.17 Informátori zväčša uvádzajú rozmedzie posledných desiatich rokov, avšak na to, že osady sú obľúbe-

ným miestom odpočinku starších obyvateľov, poukazuje aj J. Kandert (2004: 103).18 Muž/1950/dôchodca/Mladá Hora.19 Inak je tomu v prípade rekreácie a pri rodinných oslavách alebo slávnostiach (viď ďalej). Pri usporadú-

vaní osláv platí ohlasovacia povinnosť, obyvatelia sú povinní plánované akcie nahlásiť.

439D i t a C s ü t ö r t ö k y o v á

iného. Popilo sa, porozprávali sa, zaspomínali. Aj dnes sa občas stretnú, ale už nie takčasto.“20 Hostinec na námestí je v prevádzke dodnes, približne pred desiatimi rokmibol interiér kompletne rekonštruovaný. K bežnému posedeniu sa najčastejšie pije pivo,tvrdý alkohol a kofola. Okrem tohto bežného posedenia sa hostinec využíva predo-všetkým pri väčších rodinných oslavách alebo svadbách a má v obci z tohto hľadiskamonopolné postavenie, ktoré zároveň podnik finančne udržuje. Keďže klesá početobyvateľov dorábajúcich si víno, uživí sa aj druhý, mladší a menší podnik situovanýrovnako na námestí. Ukázalo sa však, že tri hostince sú pre obec veľa a tak tretí hosti-nec,21 prevádzkovaný približne tri roky, ukončil svoju činnosť minulý rok. „Tu sa tripodniky neuživia. Tak to zabalili. Boli aj drahí, nuž tak nemali ľudí. Predsa nie sme veľ-ká obec.“22 Pri otázke, aký druh alkoholu sa najčastejšie pije v Sebechleboch, informá-tori uvádzajú, že v posledných rokoch stúpla obľuba páleniek, predovšetkým u mláde-že. Osobitnou skupinou je práve dospievajúca mládež (cca od 17-25 rokov), ktorázvykne chyžky používať na súkromné oslavy. Počas takýchto osláv sa čoraz častejšiedáva prednosť lacnejšiemu a ľahšie prístupnému tvrdšiemu alkoholu (informátori uvá-dzali ako príklady najmä koňak, vodky a rôzne likéry). Staršej generácii sa nepozdáva,že pokiaľ ide o spotrebu domáceho vína, je čoraz zriedkavejšie „odpracované vo vinici“. Zároveň často dodávajú, že sami boli naučení a zvyknutí viac manuálne pra -covať. 

Osady Mladá a Stará Hora je už ťažko označiť ako zhromaždisko všetkých alebo väč-šiny mužov Mladej Hore (Kandert, 1980: 105). Napriek tomu čiastočne zostáva dodnesjedným z miest spoločenskej kontroly.23 Návšteva osád je však stále častou súčasťourodinných slávností. Pokiaľ má majiteľ vlastné víno, zabehne deň predtým alebo v tendeň a donesie zásoby na pitie. Niekedy sú však aj súčasťou programu, keď sa spoločneidú pozrieť do osady, v ktorej majú pivnicu alebo chyžku. Pri návštevách zo zahraničiapodľa správkyne Národopisného múzea ukazujú turistom a návštevníkom predovšet-kým Starú Horu. Do pivníc a chyžiek sa už nechodí pri každej voľnej chvíli, ako to bý-valo v minulosti (Kandert, 1980: 103). Starší obyvatelia s určitou ľútosťou spomínajú nakedysi rušnejší život na osadách: „Keď my prídeme na Starú Horu, tak už sa tam nekú-ri. Všetci chlapi, čo by tam mali byť, sú pomretie. Pred štyridsiatimi rokmi sa v každejdruhej pivnici kúrilo, dymilo, krumple sa piekli, slaninka sa piekla. A teraz – každýbeží domov.“24

Pri zmienke o osadách a súčasnom spoločenskom živote viacerí obyvatelia s nevô-ľou vysvetľujú, že sa im oproti minulosti sťažili podmienky pravidelnými rýchlostnýmia dychovými skúškami merania alkoholu v tele, čo býva zároveň častým predmetomrozhovorov. Slávnosti a akcie,25 pri ktorých sa v súčasnosti pozývajú okolité kapely ko-merčnejšieho charakteru, mladšia generácia víta. Starší obyvatelia však spomínajús určitou nostalgiou na uzavretejšie zábavy: „Keď sme boli mladie, tak na Starej Horebývali zábavy. Pri tom orechu, čo je pri kostolíku. V zime boli zábavy len tak, že kto malveľkú chyžu, tak pred ňu... Cigáni tam boli, muzikanti, hralo sa na huslách i na cim-

20 Žena/1948/dôchodkyňa/Mladá Hora, Stará Hora.21 Hostinec U Kaja.22 Muž/1986/zamestnanec bezpečnostnej služby/Stará Hora.23 Ako je tomu napríklad pri charakterizovaní Mladej a Starej Hory obyvateľmi, keď uvádzajú niektoré roz-

ličné vlastnosti a správanie, napríklad väčšiu ochotu pomôcť a väčšiu súdržnosť na Mladej Hore (spôso-bená jej väčšou izolovanosťou).

24 Žena/1956/dôchodkyňa/Stará Hora.25 Napr. slávnosti na Sv. Urbana, sv. Anna, Svätourbanské Dionýzie, Pálenie vatry, Oberačka po sebechleb-

sky.

440 Š T Ú D I E

bale. V kroji sa chodilo, to bola nádhera... cudzí ľudia tam neboli, len Sebechlebania.Iba ak mali hosťov.“26

Na druhej strane majitelia chyžky využívajú dodnes pri rôznych súkromných osla-vách a akciách, tie väčšie sa však už musia dopredu ohlásiť. Ak však slabne funkciaspoločenského centra pivníc a chyžiek, kde sa obyvatelia Sebechlieb v súčasnostiokrem nich ešte v obci stretávajú? Okrem spomínaného hostinca a podniku je to pre-dovšetkým Kultúrny dom,27 využívaný na rôzne kultúrne podujatia a kluby. Miestompravidelného stretávania mládeže je Klub pri štadióne.

Staršia generácia informátorov poukazuje popri pracovnej aj na ochrannú funkciu chy-žiek v minulosti – počas svetových vojen slúžili pivnice nielen ako sklad potravín a zásob,ale aj ako úkryt. Pri takomto spomínaní sa rozprávajú najmä zážitky z obdobia druhej sve-tovej vojny, počas ktorej utrpeli väčšie škody na Starej Hore ako priamo v obci.

Pivnice z hľadiska skladu zásob už nie sú využívané v takom rozsahu, ako tomu bo-lo ešte v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Zatiaľ čo J. Kandert opisuje piv-nice ako miesto uloženia ovocia, zemiakov, rôznych zaváranín, klobás, mäsových kon-zerv či demižónov s domácou pálenkou, v súčasnosti sa v pivniciach uskladňujúprevažne zimné jablká a zemiaky. Predovšetkým však slúžia na výrobu a uskladnenievína. Niektoré menšie bočné pivnice sú využívané ako sklad značkového vína. Kýmchladničky boli ešte v sedemdesiatych rokoch výnimočné, dnes patria k úplne bežnejsúčasti vybavenia domácností. Zabezpečujú uskladnenie potravín, ktoré už nie je po-trebné nosiť na Starú alebo Mladú Horu, kde pivnice hĺbené do tufu zaručovali stabil-nú teplotu po celý rok. Samotné víno však po dovezení z osád „rýchlo zvetráva“, pretosi v prípade potreby obyvatelia nosia so sebou len menšie množstvá, ktoré potom vy-užívajú najmä pri rôznych oslavách a návštevách. Tajné skrýše, o ktorých píše Kan-dert, sú tzv. žitné jamy, ktoré boli v minulosti hĺbené a slúžili predovšetkým ako skladobilia. Dnes sú zasypané alebo ukazované turistom ako miestna atrakcia. Dodnes všakniektoré bočné pivnice slúžia na uskladnenie značkového alebo staršieho vína, ktoré jeodložené na výnimočné príležitosti. K takýmto príležitostiam patria najmä oslavy rôz-nych výročí, krst, svadba.

Viacero informátorov spomínalo, ako sa dalo z predaja vína alebo ovocia finančneprilepšiť. Predávať sa chodievalo pred väčšími sviatkami, najmä pred Vianocami aleboVeľkou nocou. Najčastejším smerom bolo Horehronie, okolie Banskej Bystrice, Brez-no, a to nielen počas trhov a pred sviatkami, ale aj v bežné pracovné dni: „Mama mispomínala ako zobrali také súdky drevené s jabĺčkami a demižóny. Vtedy bolo Hore-hronie veľmi bohaté. Tak chodili vlakom nabalení cez noc. A keď potom vychádzaliz fabrík z nočnej šichty robotníci, tak oni tam už stáli a predávali.“28 Dostať peniazev hotovosti od rodičov nebolo zvykom – z utŕžených peňazí sa dalo pekne privyrobiť:„Keď sa moja mama vydávala a potrebovala nejakú látku na sukňu, tak peniaze jej nasukňu nedali. Mama jej povedala, že tu máš víno, tu máš jabĺčka a čo si predáš, to sinechaj. Takto to chodilo aj u iných.“29

Predaj vína, hrozna a ovocia je výrazne na ústupe. Obyvatelia uvádzajú dôvody sil-nej konkurencie súčasného trhu a dostupnosti, pre ktoré sa im predávať ovocie ani ví-no neoplatí. V minulosti bolo ovocie a víno zdrojom významných vedľajších príjmov,

26 Žena/1945/dôchodkyňa/Stará Hora.27 Kultúrny dom postavili v roku 1973. V roku 2003 prešiel rekonštrukciou, viacúčelová sála má kapacitu

250 miest, konajú sa tu spoločenské akcie, semináre, kultúrne podujatia, výstavy a prezentácie (Miškol-ciová-Uhrinová, 2006: 22).

28 Muž/1949/dôchodca/Stará Hora.29 Žena/1948/dôchodkyňa/Stará Hora.

441D i t a C s ü t ö r t ö k y o v á

ktoré pretrvalo približne do deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. „My už viacrozdáme ako predáme. Dakedy sa dalo, ale teraz už všetko rýchlejšie kúpite.“30

Obyvatelia však dodnes zdôrazňujú jedinečnosť samotných pivníc hĺbených do tu-fu, ktoré sú na Slovensku zriedkavé . Tieto poznatky sa stále zhodujú s Kandertovýmizávermi, v ktorých píše, že existencia pivníc ako takých „... povzbudzuje sebavedomienielen jednotlivcov, ale aj ako celku... sú presvedčení, že pivnice takej kvality nemá nikto široko na okolí“ (Kandert, 1980: 106). Tak je tomu dodnes, sebechlebským ví-nom a tufovými pivnicami sa chvália nielen tí, ktorí vlastnia pivnice alebo vyrábajú víno.

Keď však J. Kandert píše o vinohradníckych chyžkách s rekreačnou funkciou, mátým na mysli, že túto rekreáciu využívajú predovšetkým samotní obyvatelia Sebe-chlieb. Približne za posledných 15 rokov došlo k posunu, pri ktorom sa rekreantmi vy-užívajúcimi ubytovanie stali obyvatelia iných, najčastejšie slovenských miest.31 Majúaj možnosť výberu – na tieto účely sa využívajú dve rekreačné chaty na Starej Horev tesnej blízkosti rezervácie, ubytovanie na Mladej Hore alebo privátne ubytovaniev obci. To, že sa ubytovanie na Starej Hore nachádza síce v tesnej blízkosti pamiatko-vej rezervácie (čo má zvyšovať u potenciálnych záujemcov jeho atraktivitu), ale nie jejeho súčasťou, umožnilo majiteľom napríklad výstavbu bazénov na dvore. Vyjadreniaobyvateľov sú z tohto hľadiska často zmiešané a rozpačité, niekedy aj negatívne. „Je-den by to nazval snobmi... ako by to potom vyzeralo, keby si tam spravili bazény viace-rí?“ 32 Neželaným vedľajším efektom je tiež nárast počtu krádeží a výtržností. Dnes sato už neodporúča a majitelia si na to dávajú zvýšený pozor.

Rekreačné chaty využívajú najčastejšie rodiny s deťmi, manželské páry, rodiny. Priprenajímaní chatiek partiami mladých ľudí došlo v minulosti k niekoľkým sťažnostiamzo strany obyvateľov: „To je kvôli tým chatkám, čo ich tu prenajímajú. Prídu sem cudzíľudia, občas slušní, ale niekedy všelijakí. Podcenia silu alkoholu a nevedia čo so sebou.Napríklad zapichli fľašu šampusu do škridle na Silvestra, alebo ohli vodovod. Nemalidôvod, len tak. Čo máme na námestí takú nástenku – tam rozbili sklo.“33

Napriek tomu v týchto osadách pretrvala pohostinnosť, dodnes je bežným zvykomporozprávať sa s turistami alebo neznámymi ľuďmi. Najmä starší Sebechlebčania pritakýchto príležitostiach zvyknú ponúknuť pohárom domáceho vína na ochutnávku.

„MLADOHORČANIA“ A „STAROHORČANIA“

V Kandertovej štúdii sa podľa vlastníctva chyžiek dozvieme o dvoch skupinách oby-vateľov v Sebechleboch: „Vlastníci a uživatelé sklepů z téže části katastru se také na-vzájem považují za skupinu odlišnou od těch druhých a podle toho se i chovají. Běžněse užívá označení ,Mladohorčan‘ a ,Starohorčan‘, které jasně odlišuje příslušníky obouskupin, mezi nimi existuje určitý druh ,žertovného soupeření’“ (Kandert, 1980: 107). Sta-rohorčania sa podľa J. Kanderta považujú za „starších“ obyvateľov, poukazujú na vlast-níctvo chyžiek majetnejších Sebechlebčanov v minulosti práve na Starej Hore. Mlado-horčania poukazujú zase na to, že podľa písomných správ a archeologických nálezov sú

30 Muž/1946/dôchodca/Mladá Hora.31 Zahraniční turisti najčastejšie využívajú okolité okresné mestá a Sebechleby navštívia počas denného

programu ako spoznávanie okolia. Zo zahraničných návštev sú najčastejší Česi, Maďari, Rakúšania.32 Muž/1978/poľnohospodárstvo/Stará Hora.33 Muž/1986/terénny pracovník/Stará Hora.

442 Š T Ú D I E

vlastne starší oni.34 Určitá snaha o kompenzáciu a cieľ postaviť vlastný kostolík v se-demdesiatych rokoch na Mladej Hore dopadla neúspešne (Kandert, 1980: 107).

Pomenovanie Starohorčan – Mladohorčan je dodnes v Sebechleboch bežne použí-vané. Určujúcim determinantom na rozlíšenie týchto dvoch skupín je miesto, na kto-rom sa nachádza vlastnená chyžka s pivnicou, prípadne len chyžka (častejšie prípadMladej Hory, pričom sa viac hovorí o chatkách ako chyžkách).Vlastnenie vinohradunie je určujúce, pretože v minulosti bolo bežné vlastnenie menších plôch vinice na via-cerých miestach, čo bola ochrana pred neúrodou.35

Stará Hora býva označovaná v určitom slova zmysle za váženejšiu, viac historickúalebo jednoducho zachovalejšiu. Nachádza sa tu pamiatková rezervácia ľudovej archi-tektúry, ktorá je preto podľa obyvateľov viac spropagovaná a Sebechleby sa tým auto-maticky spájajú so Starou Horou: „Stará Hora je taká vychválená. Zvykávajú tam byťslávnosti, aj kostolík tam je.“36 Ročne ju navštívi najviac turistov, najväčšia jednodňo-vá akcia roka Oberačka po sebechlebsky sa koná na Starej Hore. Je tu tiež situované Ná-rodopisné múzeum Sebechleby Stará Hora.37

Mladú Horu naopak charakterizujú ako viac izolovanú. Keďže oproti Starej Hore ne-bola pamiatkovo chránená, prestavba chyžiek prebehla menej opatrne a viac sa pri-spôsobila vkusu a vlastným potrebám jednotlivcov. Medzi obyvateľmi sa dodnes ho-vorí, že na Starej Hore vlastnili chyžky bohatší gazdovia. Mladohorčania sa do určitejmiery proti tomu bránia, tvrdia, že ten, kto bol majetný, vlastnil chyžku s pivnicou naobidvoch miestach.38 Dodnes sú rodiny, ktoré vlastnia chyžku na Mladej Hore aj naStarej, v takomto prípade bývajú väčšinou neskôr podelené deťom.39

V hovorovej reči som sa stretla aj s pojmom čistokrvní Mladohorčan/Starohorčan, čoznamená, že chyžku vlastnia alebo ich rodina vlastní od ich narodenia, t.j. neprišli kuchyžke kúpou ale dedičstvom, čo je zároveň najčastejšia možnosť ako chyžky získať.Z hľadiska jej majiteľov sú dodnes Sebechlebčania najpočetnejšou skupinou vlastnia-cou chyžky a pivnice v Sebechleboch.40 Súperenie alebo rivalitu však mladší obyvate-lia najčastejšie popierajú: „Možno ak tak individuálne niekto medzi sebou. Že keď už jesamotná oberačka tak sa pýtajú, že koľko mal ten druhý cukornatosť a hneď povie, keďmal viac. Ale nič extra, žeby nejaká rivalita. To už skôr so susednými Ladzanmi... tamuž idú posmešky cez kopec, že aké má kto víno kyslé.“41

Pre stručné zhrnutie výsledkov výskumu by som poukázala na niekoľko najčastej-šie sa opakujúcich názorov. Starohorčania pri identifikácii so svojou skupinou pouka-zovali najčastejšie na to, že lokalita je chránená a tým zachovalejšia, tradičnejšia. Keď -že je to prevažne chránené územie, aj samotný počet pivníc je väčší.

Naopak, Mladá Hora je podľa nich izolovanejšia, z roka na rok klesá počet obrába-ných viníc. Určitou „prestížou“ Starej Hory je aj kanalizácia a príjem vody, viaceréchyžky ju využívajú. V minulosti sa voda dovážala ručne a na vozoch. V oblasti MladejHory ešte riešená nie je.

34 Najstaršie archeologické nálezy boli objavené v blízkosti súčasnej osady Mladá Hora.35 Znamená to, že Sebechlebčan môže mať vinicu bližšie k Starej Hore, pokiaľ má chyžku na Starej Hore

a hrozno zváža, vyrába z neho víno a skladuje na Mladej Hore, je Starohorčan.36 Žena/1946/dôchodkyňa/Stará Hora.37 Založené v roku 2003, pričom ide o neregistrované múzeum.38 Takúto situáciu (vlastnenie dvoch pivníc alebo chyžiek) opisuje aj J. Kandert, pričom upozorňuje, že  sa

tým zároveň zvyšoval spoločenský status majiteľa.39 Chyžky sa tak najbežnejšie dedia ešte počas života ich bývalých majiteľov. Starší informátori uvádzali,

že chyžky a pivnice odkázali deťom, keď sa už o ne nevládali starať a ich deti sa chceli osamostatniť.40 Okrem Sebechlebčanov hovoria obyvatelia aj o záujemcoch z Krupiny, Zvolena či Bratislavy.41 Muž/1986/terénny pracovník/Stará Hora.

443D i t a C s ü t ö r t ö k y o v á

Mladohorčania označujú Mladú Horu ako pokojnejšiu, kým Starú Horu viacerí označili za príliš komerčnú. Zároveň si niektorí uvedomujú, že oproti Starej Hore nieje dostatočne propagovaná a menej známa. U tých, ktorí vlastnili chyžky v obidvochosadách, je to rôzne, buď sa nerozlišujú alebo to rozlíšia počtom rokov, počas ktorýchvlastnili pivnicu. „Ja som bola dvadsať rokov Starohorčanka a teraz som už vyše desaťrokov Mladohorčanka.“42 Mladohorčania hovoria o svojej osade, že izolovanosť saprejavila aj na osobných vzťahoch a dodnes sú oproti Starohorčanom súdržnejší: „Sta-rohorčania sú väčšinou namyslenejší. Ja to viem podľa čoho... tam je to chránené. Bý-vajú tam slávnosti. Ale keď ideme Mladohorčania, tak napríklad treba ti niečo po-môcť, tak sused ti pomôže, ale na Starej Hore to už upadá, žeby sused susedovipomohol.“43

Určité doberanie a slovné prekáranie sa vyskytuje aj v súčasnosti (vlastná skupinaoznačí víno v lokalite kde vlastní chyžku za kvalitnejšie, chutnejšie alebo sladšie). Čis-tokrvní Mladohorčania veria najmä v budúcnosť a väčšiu propagáciu Mladej Hory:„Podľa mňa by bolo treba nájsť ľudí, ktorí by sa tomu venovali. Mali by hľadať hlavnetých mladších ľudí, aby sa nebáli začať. Lebo starí ľudia vymrú a potom už nikto nebu-de vo vinici robiť.“44

J. Kandert sa tiež zmieňuje o najvýznamnejších slávnostiach v Sebechleboch počasroka. Sú nimi púte na sv. Annu a na Urbana, ktoré majú dlhoročnú tradíciu, pričomvrcholia na Starej Hore.45 Mladšími púťami, uskutočňovanými od sedemdesiatych ro-kov, sú Povýšenie sv. kríža a Nájdenie sv. kríža. Tieto oslavy opisuje ako slávnostidvoch oddelených skupín, pričom sa vzájomne pozývajú. „Nepřichází v úvahu, aby seStarohorčan šel podívat na slavnost na Mladou Horu, i když je to vlastně v rámci jednévesnice. Naopak, Mladohorčan nepůjde bez pozvání na ,hostinu‘ na Starou Horu. Pro-to se Mladohorčané a Starohorčané vzájemně při těchto příležitostech zvou“ (Kandert,1980: 107). V súčasnosti je už situácia „voľnejšia“. Slávností na Starej Hore sa bežnezúčastňujú nielen Mladohorčania, ktorí majú v rodine Starohorčanov. Samotné oslavyna Starej Hore sú viac spropagované a zúčastňuje sa na nich aj širšia verejnosť z okoli-tých obcí a miest. Slávnosti na Mladej Hore sú zase komornejšie a nie sú napríkladsprevádzané platenými kapelami z okolia, ako je tomu na Starej Hore.46

Ak je podľa vyjadrenia obyvateľov kategorizácia Mladohorčanov a Starohorčanovpodmienená vlastníctvom chyžiek, ako je to s obyvateľmi, ktorí vlastnia spomínanéobjekty v oboch osadách? K tejto situácii (v obci pomerne bežnej) dochádza najmä pridedení majetku viacdetnej rodiny (jeden zo súrodencov odkúpi chyžku od druhéhosúrodenca) alebo priženením sa či vydajom do rodiny, v ktorej partner/ka už vlastníobytný objekt v druhej osade. Obyvatelia vlastniaci chyžky v obidvoch osadách sú po-tom najčastejšie označovaní ako Sebechlebčania, prípadne zaváži to, ktorú lokalitučastejšie navštevujú, alebo ktorú vlastnia dlhšie. Pri otázke, koho možno označiť za Se-bechlebčana, obyvatelia udávajú najmä podmienku trvalého bydliska v obci, pričomvlastníctvo chyžky determinuje kategorizáciu iba tých obyvateľov, ktorí vlastnia jed-notlivé objekty v osadách. Nie je pritom nevyhnutné, aby sa v obci narodil, aj keď to

42 Žena/1948/dôchodkyňa/Mladá Hora, Stará Hora.43 Žena/1946/dôchodkyňa/Stará Hora.44 Muž/1976/poľnohospodárstvo/Stará Hora.45 Púte na Starej Hore, ktoré vrcholia v Kaplnke sv. Urbana na Starej Hore siahajú približne do 18. storočia,

keď bol postavený kostolík sv. Urbana.46 Slávnosti s väčším počtom ľudí sa konajú pravidelne na Starej Hore (lepšie riešená príjazdová cesta,

miesta pre parkovanie, verejné priestranstvo pri kostolíku sv. Urbana s lavičkami, verejné záchody, ka-nalizácia).

zvyšuje jeho pozíciu. V prípade, že si niekto „zvonka“ („Nesebechlebčan“) odkúpi po-zemok či objekty v danej osade, je potrebný dlhší časový interval na nadobudnutie tohto označenia. Významnú úlohu v tom zohráva aj miera osobnej zainteresovanostiobyvateľov obce v jej každodennom dianí. Inými slovami, ten, kto sa významnejšie po-dieľa na rôznych spoločenských podujatiach či podporuje jednotlivé inštitúcie a zaria-denia v obci, môže byť čiastočným Sebechlebčanom.

Pri podrobnejšom zameraní sa na vplyv vlastníctva chyžiek a pivníc na status kate-gorizovaných obyvateľov Sebechlieb Mladohorčanov a Starohorčanov sa formuje jed-na výraznejšia obsahová línia, a tou je miera zainteresovanosti obyvateľov obce na rôz-nych spoločenských aktivitách. Týka sa to najmä Starohorčanov, ktorí sa podľapredbežných zistení vo väčšej miere a intenzite zapájajú do rôznych činností, syste-maticky a pravidelne zviditeľňujúcich obec. Byť „lepším“ Sebechlebčanom znamenánielen uvedomenie si príslušnosti k lokálnej komunite, ale zároveň aj jej deklarovaniev podobe rôznych činností „pre dobro obce“ a jej zviditeľnenie v očiach ako obyvateľovobce, tak aj obyvateľov iných miest. Jedným z najčastejších spôsobov zapájania sa dotakýchto činností je využívanie možností agroturistiky, čo je v Sebechleboch v posled-ných rokoch veľmi propagovaná téma. Skôr ako pristúpim ku konkrétnym podobámagroturizmu v Sebechleboch v kontexte miestneho vinohradníctva a ľudovej architek-túry, vrátim sa ešte k samotným Starohorčanom a Mladohorčanom a ich podielu najednotlivých aktivitách.

Starohorčania sú označovaní (najmä samotnými Starohorčanmi) za aktívnejších, čopri súčasných poznatkoch možno chápať ako viac angažovaných v rôznych spoločen-ských aktivitách a udalostiach organizovaných v obci. Na jednej strane to spôsobuje sa-motný fakt, že väčšina kultúrnych a spoločenských podujatí, ktoré nie sú organizovanépriamo v obci, sa odohrávajú na Starej Hore. Napriek tomu, že sa Mladohorčania väčši-nou na samotných programoch zúčastňujú, už sa menej podieľajú na realizácii samot-ných príprav. Ďalším zaujímavým faktorom je vznik občianskeho združenia Sebechle-by, pričom celý názov znie OZ Sebechleby Stará Hora. Aj napriek predpokladanýmsnahám „zastrešenia“ potrieb a aktivít všetkých Sebechlebčanov (podľa vyjadrenia niek-torých Mladohorčanov) vzniklo toto združenie s hlavným cieľom propagácie Starej Ho-ry a koordináciou tam realizovaných podujatí. Aktivity pôvodne niekoľkočlenného zdru-ženia sa postupne rozširovali, v súčasnosti má združenie okolo 50 členov, organizujenajvýznamnejšie udalosti v obci a jej predsedom je súčasný primátor obce (Starohorčan).Väčšina informátorov ho hodnotila veľmi kladne, ako človeka angažujúceho sa pri pre-sadzovaní záujmov obce. Zapájanie sa Starohorčanov do rôznych podujatí, ktoré za-strešuje agroturistika, do značnej miery ovplyvňuje najmä možnosť propagácie výrob-kov a organizácie podujatí na Starej Hore, pričom samotní Mladohorčania sú najčastejšiev pozícii návštevníkov. Po predbežných výskumoch pôsobia práve Mladohorčania akotí, ktorí stoja viac v úzadí. Propagáciu Starej Hory či medializáciu jednotlivých poduja-tí označujú často ako prehnanú komerciu, neprináležiacu k miestu, v ktorom sú objek-ty ľudovej architektúry tvoriace súčasť pamiatkovej rezervácie.

SEBECHLEBSKÉ VINOHRADNÍCT VO V KONTEXTE AGROTURISTIKY

Vinári a vinohradníci sa v súčasnosti združujú za účelom prezentácie svojich vý-robkov a realizácie vlastných produktov na trhu v rôznych vinohradníckych aktivitách.Využívajú na to kultúrno-historické, prírodné danosti regiónu, poskytujú ubytovanie

444 Š T Ú D I E

445D i t a C s ü t ö r t ö k y o v á

na vidieku či na agroturistickom dvore, kde sú cieľovou skupinou domáci a zahraničníturisti (Mach, Senka, 2010).

Producenti hrozna a výrobcovia vína na Slovensku postupne oživujú vinohradníckea vinárske tradície formou vinobraní, degustácií a výstav vína, dňami otvorených piv-níc a zriaďovaním vínnych ciest v jednotlivých regiónoch Slovenska. Tzv. Vínne cestyslúžia aj na propagáciu regionálnych vín a potravinárskych výrobkov, gastronomic-kých špecialít a vinárskych tradícií. Vinárov takto inšpirujú k výrobe kvalitných vín,ktoré sa úspešne umiestňujú na domácich a zahraničných vínnych výstavách. Prispie-vajú tak k ekonomickému rozvoju regiónu cestou vidieckej turistiky a agroturistiky. Vi-nohradníci takto majú možnosť ponúkať svoje produkty z vinohradníckeho dvora čipivnice priamo pre turistov, čím sa kráti cesta výrobku k zákazníkovi, čo umožňujepodporu vidieckej turistiky (Popelková, 2005: 112-120).

Najviac „lákadiel“ pre turistov, ktoré majú osloviť čo najširší okruh potenciálnychnávštevníkov, sa v Sebechleboch sústreďuje k osade Stará Hora ako k pamiatkovej re-zervácii ľudovej architektúry. Záujemcom sa ponúka možnosť návštev vínnych pivnícpo dohode s majiteľmi a degustácia vín. Projekt Greenway (Cez tri kopce a stovky vi-níc, Drážovce-Krnišov)47 je navrhovanou trasou (cyklotrasou, ale aj turistickým chod-níkom) zapájajúcou lokalitu do okolia 30 km. 

V roku 1995 sa uskutočnil prvý ročník vinohradníckeho festivalu Slovenské Dioný-zie v Starej Hore, ktoré sú oslavou sviatku sv. Urbana, patróna vinohradníctva a vino-hradníkov. Od roku 2008 sa organizujú Oberačkové slávnosti s názvom Oberačka posebechlebsky, ktoré sa každý rok konajú v Starej Hore. Hlavným iniciátorom a organi-zátorom je občianske združenie OZ Sebechleby.48 Trvajú jeden deň a sú najnavšte -vovanejšou, zároveň najviac propagovanou udalosťou v roku. Oberačkové slávnostiposkytujú viacero možností rozširovania súčasných poznatkov nielen v oblasti vino-hradníctva – počas celého dňa je otvorené Národopisné múzeum Sebechleby Stará Hora, v ktorom si záujemcovia môžu pozrieť interiér vinohradníckej chyžky. K pre-hliadke je poskytnutý výklad k dejinám obce alebo tradičnej materiálnej, duchovneja umeleckej kultúre. Súčasťou prehliadky je návšteva pivnice s možnosťou degustácievín. Ochutnávku vín (miestami aj samotného hrozna) a ich predaj ponúka viacero vi-nárov. Počet návštevníkov na podujatí každý rok rastie, podľa posledných uverejne-ných údajov tretí ročník oberačiek navštívilo za jeden deň približne 10 000 návštevní-kov. Popri rôznych ukážkach vinohradníckych nástrojov, prehliadke Národopisnéhomúzea Sebechleby Stará Hora a degustácii vín sú možné aj prehliadky vínnych pivníc.Časť priestoru býva vyhradená ľudovým remeselníkom. Záujem o oberačkové slávnos-ti sa zvyšuje z roka na rok a návštevnosť stúpa. Na jednej strane sú podľa vyjadreníobyvatelia hrdí na to, že sú súčasťou danej komunity, chcú poukázať na jedinečnosťa špecifiká vlastnej kultúry, zdvihnúť povedomie o obci a prilákať čo najviac poten-ciálnych záujemcov (turisti, dobrovoľníci, sponzori atď.). Na druhej strane najviacoceňujú špecifický ráz osady Stará Hora, ktorej jadro je pamiatkovo chránené, a určitúizolovanosť počas roka, vďaka ktorej je vinohradnícky charakter osady pomerne za-chovaný a jej architektúra je kompaktná (Csütörtökyová, 2010: 50-54).

Významným prvkom sebechlebského vinohradníctva sú samorodé odrody viniča,bežne nazývané samorodáky, samoroďáky, obyvateľmi označované aj ako bio-víno.

47 Táto trasa má presne 29 km a prepája obce a lokality: Drážovce, Ladzany, Biele dráhy, Stará Hora, Sebe-chleby, Mladá Hora, Nemčianske vinice, Hontianske Nemce, Kráľovce-Krnišov (prospekt Greenway, Ob-čianske združenie OZ Sebechleby).

48 Viac na: www.sebechleby.com

446 Š T Ú D I E

Samotné označenie bio-víno sa začína objavovať spolu s inými bio potravinárskymiproduktmi začiatkom 90. rokov. Bio-víno je produkt z hrozna, ktoré bolo vypestovanépodľa zásad ekologického poľnohospodárstva. Pri jeho pestovaní je zakázané používa-nie syntetických prípravkov na podporu rastu rastlín a ich ochrany aj pri samotnomspracovaní hrozna. Znamená to, že na výrobu vína sa používa len hrozno vínnej révy,ktoré bolo vypestované bez použitia chemicko-syntetických prísad, bez rozpustnýchminerálnych hnojív, pričom je vylúčená genetická manipulácia organizmov na účelyochrany vínnej révy. Spotrebiteľ tak dostane čistý prírodný produkt vyrobený za po-užitia tradičných postupov. Samotný pojem bio-víno je pritom laickým termínom, kto-rý sa bežne používa na označenie vín z ekologického vinárstva. Európska únia všakpojem v tejto podobe neschvaľuje (Kraus, Foffová, Vurm, 2008: 138).

Bio-vína bývajú vinármi označované ako návrat ku koreňom výroby vín, k metó-dam, ktoré nie sú zamerané na najvyššiu možnú produkciu. Kvalita a udržateľnosťprodukcie pre mnohých výrobcov znamená cieľ ich snaženia, objem je až na druhommieste. Výnosy sa redukujú, aby sa dorobilo hrozno s vyššou koncentráciou aromatic-kých látok a ošetrovanie vinohradu tak nemá za jediný cieľ maximalizáciu úrody.49 Po-jem bio-víno alebo eko-víno je v súčasnosti v Sebechleboch rozšírený a používaný pricharakteristike samorodých odrôd, pričom tento názov používajú aj starší obyvatelia.Poukazujú na to, aká je táto odroda prospešná zdraviu, pretože nepotrebuje chemicképostreky nevyhnutné pri šľachtených sortách: „Samorodák nepotrebuje postreky, to jezdravie vínko. To pýtajú od nás aj Nemci, keď sem prídu. Akurát to neuznávajú tí viná-ri, čo majú štepy.“50 Niektorí obyvatelia zároveň dúfajú, že spropagovanie samorodýchodrôd v Sebechleboch by mohlo zachrániť súčasný úpadok viníc: „To sa môže pokojnezviditeľniť ako biovíno. Lebo to nie je striekané, nemá to žiadne chemikálie. Bolo bydobre niečo s týmto skúsiť, aby to úplne nevymizlo.“51

Z hľadiska obchodných stratégií jednotlivých vinohradníkov (predovšetkým Staro-horčanov) sú najpreferovanejšie návštevy jednotlivých pivníc s možnosťou degustáciedomáceho vína. Počas oberačkových slávností prebiehajúcich v októbri 2013 bolo cel-kovo prístupných 29 chyžiek a pivníc, pričom každá niesla svoj samostatný názov.52

Špecifickosť ponúk jednotlivých produktov v otvorených pivniciach či stánkoch prednimi spočíva najmä v osobitnom prístupe samotných majiteľov pivníc, a zároveň po-tenciálnych hostiteľov. Podľa vyjadrenia viacerých Starohorčanov je rozhodujúcim kri-tériom špecifickosť produktu, t.j. ponúknutie niečoho, čo je obyvateľmi alebo jedno-tlivými predajcami považované za typicky sebechlebské. Okrem spomínanej ponukydomácich vín patrili k najnavštevovanejším stánky s ponukou porcie pravého staro-horského guláša, sebechlebských materákov (pagáče) či Geľovho kolieska (sladký ko-láč), ktorý je regionálnym certifikovaným produktom. Okrem každoročného predajadomácich včelích produktov či výrobkov miestnych remeselníkov bola tohtoročnounovinkou napríklad možnosť vyskúšania si sebechlebského tradičného odevu za sym-bolický poplatok.

49 Zdroj: http://www.biovino.sk/preco-biovino/ cit. dňa 5. 6. 2013.50 Muž/1956/dôchodca/Stará Hora.51 Muž/1970/učiteľ/Mladá Hora.52 Viac na http://www.starahora.sk/oberacka-po-sebechlebsky/ cit. dňa 5. 11. 2013.

ZÁVER

Predložená štúdia sa zameriavala na úlohu vinohradníckych chyžiek a pivníc v Se-bechleboch pri vytváraní identifikačných procesov obyvateľov obce k lokálnej komu-nite. Zaujímalo ma, ako vlastníctvo jednotlivých stavieb ľudovej architektúry, tvoria-cich súčasť pamiatkovej rezervácie, ovplyvňuje identifikačné procesy obyvateľovSebechlieb. Pri definovaní pojmu identifikácia som vychádzala z práce dvojice autorovRogers Brubaker a Frederic Cooper, ktorí navrhujú namiesto konceptu identity použí-vať alternatívny pojem identifikácia v snahe zabrániť vnímaniu identity ako „nemen-nej“ entity (Brubaker, Cooper, 2004: 41). Koncepty skupinovosti a kategorizácie boliv štúdii aplikované pre ich významový presah oproti klasickému poňatiu, ktoré sa pre-javí v používaní pojmov skupina a kategória. Odvodenie „nemenných“ entít Mlado-horčanov a Starohorčanov, determinovaných vlastníctvom vinohradníckych chyžieka pivníc v jednej z osád, by bolo problematické, keďže v obci žije viacero obyvateľov,ktorí vlastnia jednotlivé objekty v obidvoch osadách. Ukazuje sa, že zvyšovanie miery„sebechlebskosti“ ako procesu identifikácie s lokálnou komunitou významne ovplyv-ňuje podiel osobnej zainteresovanosti jednotlivcov v rôznych spoločenských a kultúr-nych aktivitách smerujúcich k prospechu obce, čoho príkladom je využitie možnostíagroturistiky. Napriek tomu, že výskum nie je ukončený a jednotlivé závery pokladámza predbežné, domnievam sa, že prostredie pamiatkovej rezervácie ľudovej architek-túry a vlastníctvo jednotlivých pamiatkovo chránených objektov práve z hľadiska mož-ností súčasnej agroturistiky zvýrazňuje možnosti obce aktivovaním jej ekonomickéhopotenciálu. To ovplyvňuje aktívnejšie zapájanie sa Sebechlebčanov, predovšetkýmvšak Starohorčanov ako vlastníkov spomínaných objektov nehnuteľností v chránenomprostredí. Starohorčania, ktorí pôsobia aktívnejšie v rôznych spoločenských poduja-tiach prebiehajúcich v Starej Hore, nadobúdajú zručnosti a skúsenosti, ktoré využíva-jú aj pri iných organizačných činnostiach, nevzťahujúcich sa výlučne k pamiatkovej re-zervácii.

Pri otázke, ako tieto aktivity Starohorčanov ovplyvňujú ich vzájomné vzťahy s Mla-dohorčanmi, dochádzam k predbežnému záveru, že medziľudské vzťahy nie sú medzinimi výraznejšie narušené, pretože rozsah jednotlivých aktivít a činností, predaj re-gionálnych produktov či prevádzka objektov síce zvyšuje potenciálne ekonomický prí-nos, ale zatiaľ neprináša výrazný finančný profit. Otázne je, či by sa táto rovnováha ne-narušila, ak by sa stal profit plynúci z vlastníctva chyžiek a pivníc dominantnýmpríjmom Starohorčanov.

Pivnice na Starej Hore slúžia dodnes ako miesto, kde sa predovšetkým vyrábaa uskladňuje víno. Zatiaľ čo na Starej Hore stúpa počet chyžiek, ktoré sú upravované narekreačné účely, na Mladej Hore už svojím počtom takéto chyžky prevažujú. Samotníobyvatelia tieto objekty na Mladej Hore volajú medzi sebou častejšie chatky, aj keď ideo bývalú vinohradnícku chyžku. Tieto zmeny spôsobuje najmä pamiatkovo chránenéjadro Starej Hory. Novým elementom na Starej Hore je vybudovanie dvoch penziónovubytovávajúcich turistov, ktoré svojím vzhľadom označovali informátori často za ruši-vé a nevhodné do blízkosti prostredia pamiatkovej rezervácie. Po predbežnom vyhod-notení dochádzam k záveru, že funkciu spoločenského centra obce plnia chyžky naStarej Hore naďalej, a to najmä vďaka zapojeniu lokality do sféry agroturistiky. Tu sivšak treba uvedomiť, že sa to už netýka výlučne obyvateľov Sebechlieb, ich rodinnýchpríslušníkov (prípadne občasných návštev), ale že Stará Hora sa stáva pravidelnýmspoločenským centrom aj pre obyvateľov iných miest. Tí osadu navštevujú za účelom

447D i t a C s ü t ö r t ö k y o v á

448 Š T Ú D I E

rekreácie (a novovybudované penzióny im možnosť ubytovania poskytnú), „prilákaní“propagovanými spoločenskými podujatiami, z ktorých najväčšie sú oberačkové sláv-nosti Oberačka po sebechlebsky. Čiastočne slabne funkcia spoločenského centra osádvyužívaná najmä strednou generáciou obyvateľov. Naopak, novým fenoménom je vy-užívanie chyžiek (v obidvoch osadách) mládežou, ktorá v nich pravidelne usporadúvasúkromné oslavy vyhradené pre svojich vekových rovesníkov. Takéto oslavy sú starší-mi obyvateľmi tolerované, pretože „stále lepšie, ako keby to robili priamo v obci, taktosi aj povyrazia, aj sa zabavia“53.

Navyše, pivnice a chyžky v obidvoch osadách aj naďalej zostávajú miestami, kam sapozýva návšteva a usporadúvajú sa rodinné oslavy, alebo kam sa ide jednoducho cezvíkend oddýchnuť. Víkendov alebo letných podvečerov, keď sa do osád odchádza zaprácami do vinohradu, je čoraz menej a svedčí o tom aj spustnutý stav okolitých viníc,obrábaných z roka na rok menej.

Najmä staršia generácia obyvateľov vyslovuje obavy z aktuálneho stavu viníc a bu-dúcnosti vinohradníctva a vinárstva v Sebechleboch. Za najčastejšie príčiny je označo-vaná najmä celková strata záujmu o vinohrady a prácu vo vinici, nedostatok voľnéhočasu (nevyhnutnosť hľadania pracovných príležitostí mimo obce), konkurencia lac-ných zahraničných vín, narastanie počtu neobrábaných alebo úplne opustených viníc.Predaj vína a hrozna zároveň ustupuje a prestáva byť významným zdrojom vedľajšíchpríjmov (v súčasnosti je zamerané viac na vlastnú potrebu). Samotné vinohradníctvoa vinárstvo pretrváva v polohe aktivity voľnočasového charakteru, ale stále v čorazmenšej miere.

Naopak, nezmenene pretrváva obyvateľmi zdôrazňovaná jedinečnosť samotnýchpivníc, ktoré sú hĺbené do tufového podložia. Hovoria, že unikátne pivnice im závidiazďaleka, a to najmä vďaka stabilnej teplote, ale aj pre ich podobu a zručnosť, s akou bo-li vytesané. Za významný prvok sebechlebského vinohradníctva a vinárstva sú ďalejv súčasnosti označované najmä samorodiace odrody viniča. Podľa vyjadrenia niekto-rých obyvateľov predstavujú ich jednotlivé odrody najväčší potenciál sebechlebskéhovinohradníctva, ktoré by sa podľa nich mohlo propagovať ako bio-víno.

Mediálne sa Sebechleby prezentujú predovšetkým prostredníctvom osady Stará Ho-ra, ktorej historické jadro je od roku 1981 vyhlásené za pamiatkovú rezerváciu ľudovejarchitektúry. Napriek postupnej snahe zapojiť lokalitu do širšieho kontextu agroturis-tiky či kultúrnemu turizmu, absentuje ucelená dlhodobá koncepcia jej komplexnejprezentácie.

Vzájomné opisy a charakteristiky Mladohorčanov a Starohorčanov sa líšia však ajv závislosti od pamiatkovej rezervácie. Mladohorčania neraz opísali Starohorčanovako namyslenejších, sebavedomejších, a to práve z dôvodu prítomnosti pamiatkovejrezervácie, vďaka ktorej je aj osada označovaná za viac propagovanú, známejšiu, za-chovalejšiu. Propagácia však prináša so sebou aj negatíva a Mladohorčania najviac oce-ňovali izolovanejší charakter Mladej Hory, kde sa dá viac oddýchnuť. Viacero Staro-horčanov považovalo samých seba za aktívnejšiu skupinu a Starú Horu za špecifikumSebechlieb. Dodnes je v rozhovore bežné medzi Starohorčanom a Mladohorčanomslovné prekáranie, na základe príslušnosti k danej skupine („Vidíte? Tak toto je typickáMladohorčanka.“54).

53 Žena/1968/kuchárka/Mladá Hora.54 Muž/1967/kuchár/Stará Hora.

449D i t a C s ü t ö r t ö k y o v á

Pri komparácii so súčasnou situáciou možno konštatovať, že viacero oblastí prešloa prechádza výraznými zmenami (súčasný stav viníc, medzigeneračný odkaz, ekono-mický zisk), na druhej strane niektoré pretrvávajú (presvedčenie o jedinečnosti pivníc,pohostinnosť, skupina Mladohorčanov a Starohorčanov). Odpoveďou na otázku, ktoréfaktory spôsobujú uvedené zmeny, je podľa predbežných vyhodnotení najmä návratsúkromného vlastníctva, ktoré spôsobilo, že sa jednotlivé pozemky prestali udržiavať.Ako sa k tomu vyjadrila staršia obyvateľka Sebechlieb: „Plakali sme, keď nám majetkybrali, ale ešte viac sme plakali, keď nám ich vrátili.“ Ďalej sú to nové možnosti podni-kania a pracovné príležitosti, ktoré sa už nesústreďujú najmä na samotnú obec, ale čo-raz viac obyvateľov odchádza za prácou do okolitých aj vzdialenejších miest a zahra-ničia. Prestávajú byť v každodennom kontakte so svojím domácim prostredím, čo sapodľa vyjadrenia informátorov odráža na medziľudských vzťahoch. Nezamestnanosťv obci a nedostatok pracovných príležitostí má za následok obavy z vlastnej existenciea zabezpečenia rodiny, o ktorých nie sú obyvatelia spočiatku ochotní otvorene roz -právať.

Na druhej strane som sa počas výskumu viackrát stretla s pretrvávajúcou srdečnoupohostinnosťou, ktorou (či už Mladohorčania alebo Starohorčania) bežne v osadáchprivítajú neznámeho okoloidúceho sebechlebským vínom, poukazujúc pritom na špe-cifiká lokálnej kultúry: komplex pamiatkovo chránených vinohradníckych chyžieka pivníc na Starej Hore, domáce samorodé odrody vína, vínne pivnice tesané do tufo-vého podložia alebo okolité prírodné prostredie.

Mojím predpokladom bolo, že vlastníctvo pamiatkovo chránených chyžiek a pivnícna Starej Hore ovplyvňuje sociálny status obyvateľov Sebechlieb, ktorí ich majú v sú-kromnom vlastníctve, t.j. Starohorčanov. Aj keď výskum nie je ukončený, z hľadiskapozície Starohorčanov a Mladohorčanov pôsobia Starohorčania aktívnejšie a výraznej-ším podielom sa zapájajú do rôznych spoločenských podujatí či aktivít. Príkladom ta-kýchto aktivít sú rôzne podujatia zastrešené a propagované prostredníctvom agrotu-ristiky, pričom najpropagovanejšími a najnavštevovanejšími sú oberačkové slávnostiOberačka po sebechlebsky, ktoré sa každoročne organizujú na Starej Hore. Pri tejto prí-ležitosti prezentujú (nielen) vinári a vinohradníci svoje výrobky a produkty s cieľovouskupinou domácich a zahraničných turistov (Mach, Senka; 2010). Najvýznamnejšímvýrazovým prostriedkom takýchto prezentácií býva ich situovanie do prostredia pa-miatkovej rezervácie. 

Uvedené zistenia potvrdzujú tendenciu obyvateľov lokálnej komunity identifikovaťsa s konkrétnymi kultúrnymi možnosťami a silou skupinovej identifikácie. Akokoľvekmôže byť napríklad doberanie alebo zvýrazňovanie rozdielov medzi Mladohorčanmia Starohorčanmi intenzívne, zhodujú sa, že napriek všetkým rozdielom sú všetci Se-bechlebčania.55

55 Žena/1987/cestovný ruch/Stará Hora.

450 Š T Ú D I E

LITERATÚRA

Botík, J. (1998). Geografické, kultúrno-spolo-čenské a interetnické súvislosti ľudovej ar-chitektúry. In: Ľudová architektúra a urba-nizmus vidieckych sídiel na Slovensku.Z pohľadu najnovších poznatkov archeoló-gie a etnografie. Bratislava: Academic Elec-tronic Press.

Brubaker, R., Cooper, F. (2004). Beyond “Iden-tity”. In: Ethnicity without groups. Cam-bridge, Massachusetts, and London, Eng-land, s. 28-63.

Csütörtökyová, D. (2012). Tradičná kultúra re-giónu a jej prezentácia v regionálnom mú-zeu (Na príklade obce Sebechleby). [Diplo-mová práca] Bratislava: FiF UK.

Drábiková, E. (1988). Vinohradníctvo. In: Bo-tík, J. (Ed.), Hont (s. 79), Martin: Osveta.

Drábiková, E. (1989). Človek vo vinici. Bratisla-va: Veda.

Ferencová, M. (2005). Spomienkové slávnosti –ako inštitúcie ovplyvňujú identifikačné pro-cesy? In: Slovenský národopis. roč. 53, č. 1,s. 19-36.

Ferencová, M.(2005). Konštruktivistické a esen-cialistické prístupy k etnickej identite: Pre-hľad teórií a problém konceptu identity. In:Teoretické prístupy k identitám a ich prak-tické aplikácie. Bratislava: Ústav politickýchvied SAV, s. 31-42.

Garčicová, A. (2006). Rogers Brubaker – Ethni-city without Groups. (Recenzia) [elektro-nický zdroj] In: Sociální studia. 1/2006. Ča-sopis Katedry sociologie FSS MU Brno,s. 175-178, cit. dňa 2. 4. 2013, dostupné na:http://www.socstudia.fss.muni.cz/doku-menty/080408132156.pdf

Gašparíková, V. (1985). Sebechleby z národo-pisného hľadiska. Premeny od roku 1918 dosúčasnosti. In: Sebechleby. Sebechleby:MNV, 16-46.

Gojdič, I. (2005). Ján Kantár (1933 - 2005). In:Informátor Archívu PÚ SR, roč. XX, č. XXXII,s. 28.

Hojčková, A. (1992). Pamiatková rezervácia ľu-dovej architektúry Stará Hora. KPÚ BanskáBystrica (Sprievodný materiál Národopis-ného múzea Sebechleby Stará Hora), s. 1-3.

Hojčková, A., Puškárová, A. (2002). Vinohrad-nícke domčeky v Sebechleboch. In: Pamiat-ky a múzeá, 40(4), 43-45.

Profantová, Z. (Ed.). (2009). Hodnota zmeny -zmena hodnoty: demarkačný rok 1989. Bra-tislava: Ústav etnológie SAV: Národopisnáspoločnosť Slovenska.

Husák, J. (2010). Priamorodiace hybridy – sa-morodáky. Rukopis, osobný archív autora.

Kandert, J. (1980). Vinařské domky a sklepyv Sebechlebech. In: Slovenský národopis,28(1), 100 – 109.

Kandert, J. (2004). Každodenní život vesniča-nů středního Slovenska v šedesátých ažosmdesátých letech 20. století. Praha: Karo-linum.

Kiliánová, G., Krekovičová, E., Kowalská, E.(Eds.) (2009). My a tí druhí v modernej spo-ločnosti. Konštrukcie a transformácie kolek-tívnych identít. Bratislava: Veda, 13-20.

Kraus, V., Foffová, Z., Vurm, B. (2008). Bio vína.In: Nová encyklopedie českého a moravskéhovína. (2. diel, s. 138) Praha: Praha Magica.

Liptayová, J. (2005). Mária Ušaková (1946 –2006). In: Informátor Archívu PÚ SR, roč. XX,č. XXXIII, s. 32.

Mach, F., Senka, M. (2010). Agroturistika vo vi-nohradníckych regiónoch Slovenska. Nezi-sková organizácia rozvoja vidieckej turisti-ky Modra. Získané 10. januára 2012, z http://www.tik.sk/projekty/vidiecky-turizmus-a-agroturizmus/ikolo/agroturistika-vovino-hradnickych-regionoch-slovenska/

Malina, J. (2009). Zmena. In: Antropologickýslovník (s. 4635). Brno: Akademické nakla-datelství CERM.

Miškolciová-Uhrinová, V. (2006). Lokálna kul-túra Sebechleby. [Diplomová práca] Nitra:FiF UKF, s. 15- 23.

Popelková, K. (2005). Vinohradníctvo, vino-hradníci a turizmus (obchodné záujmy pod-nikateľov jedného odvetvia ako nosná rovi-na regionálneho rozvoja). In: Etnologickérozpravy, 12(2), 112-120.

Pranda, A. a kol. (1986). Spôsob života druž-stevnej dediny. Z etnografických výskumovobce Sebechleby. Bratislava: Veda.

Roth, J. a kol. (2005). Sebechleby 1135 – 2005.Bratislava: Veda.

Slavkovský, P. (1985). Socialistická kolektivi-zácia poľnohospodárstva a jej odraz v spô-sobe života slovenskej dediny. In: Slovenskýnárodopis, 33(1-2), s. 323.

451D i t a C s ü t ö r t ö k y o v á

Urban, P. a kol. (2010). Zlatá kniha Hontu. Mar-tin: Matica slovenská, s. 245 – 249, s. 328 – 334.

Zákon Národnej rady SR o ochrane pamiatko-vého fondu č. 49/2002 Z. z.

O AUTORKE

DITA CSÜTÖRTÖKYOVÁ (*1985, Komárno) – absolventka Katedry etnológie a mu-zeológie na FiF UK v Bratislave (2012), a v rámci bakalárskej a diplomovej práce sa ve-novala predovšetkým problematike ochrany hmotného kultúrneho dedičstva prostred -níctvom interdisciplinárnych výskumov. Bakalársky titul získala v odbore Muzeológiaštudijného programu Muzeológia a kultúrne dedičstvo na Katedre etnológie a mu-zeológie FiF UK v Bratislave. Počas bakalárskeho štúdia participovala na vedeckominterdisciplinárnom projekte STU v Bratislave, ktorého hlavným cieľom bolo na prí-klade cintorína Zvonový vŕšok v Banskej Štiavnici vypracovať pilotný projekt kom-plexnej revitalizácie historického cintorína na Slovensku. Počas magisterského štúdiaspolupracovala s STU v Bratislave pri tvorbe návrhov na reinštaláciu expozície Náro-dopisného múzea Sebechleby Stará Hora. V súčasnosti je študentkou doktorandské-ho štúdia Katedry etnológie a muzeológie FiF UK v Bratislave a vo svojej dizertačnejpráci sa venuje problematike ochrany kultúrneho dedičstva skúmajúc identifikačnéprocesy obyvateľov lokálnej komunity vo vzťahu k svojmu kultúrnemu dedičstvu napríklade obce Sebechleby.

452 R O Z H Ľ A D Y • S P R Á V Y • G L O S Y

Prof., PhDr. Josef Kandert, CSc. sa dožívavýznamného jubilea. Vyštudoval národopisna Filozofickej fakulte Univerzity Karlovejv Prahe a špecializoval sa na afrikanistiku. Je-ho diplomová práca sa zaoberala príbuzen-stvom. Téme zostal verný, svoj výskumný záujem však rozšíril na Slovensko (napríkladv kandidátskej práci Členství v totálních sku-pinách a chování jednotlivce). Od študent-ských čias bol spätý s Náprstkovým múzeoma jeho stálymi expozíciami ázijských, afric-kých a amerických kultúr, neskôr aj ako ve-decký pracovník a kurátor afrických zbierok.Od roku 1998 pôsobí na Katedre sociológie Fa-kulty sociálnych vied Univerzity Karlovej, kdezaložil odbor sociálna antropológia. J. Kandertsa ako etnograf formoval v krátkom a inten-zívnom období otvorenia sa československejvedy svetu. Bol súčasťou skupiny etnografov,ktorí sa stali svetovo známi, a to nielen tým,že sa podieľali  vtedy v svetovej antropológii naaktuálnych rozvojových projektoch v kraji-nách tretieho sveta, najmä v Afrike. Niektoríz nich neskôr skončili v emigrácii (Holý, Stuch-lík, Skalník) a najvýznamnejší z nich – Ladi-slav Holý – sa stal trvalou súčasťou dejín brit-skej sociálnej antropológie. Vďaka tejtoskúsenosti „zlatých šesťdesiatych“ rokov nietdivu, že viaceré Kandertove práce sú zasväte-né Afrike, najmä Nigérii a Kame runu.

Jeho práce o Slovensku zahŕňajú najmäanalýzu spoločenských vzťahov. Mladšej ge-nerácii určite utkvela v pamäti kniha Každo-

denní život vesničanů středního Slovenskav šedesátých až osmdesátých letech 20. století(Praha, Karolinum 2004), ktorá – ako názovnapovedá – sumarizuje autorove výskumy po-čas dlhého obdobia sociálnych zmien. Zatiaľu nás menej známa je Kandertova profesor -ská syntéza Náboženské systémy. Člověk ná-boženský a jak mu porozumět (Praha, Grada,2010). Zoznam a záber publikácií Josefa Kan-derta znesie medzinárodné porovnanie, čo hovýrazne odlišuje od väčšiny domácich profe-sorov a doktorov vied. V tomto duchu je lo-gické, že Josef Kandert je v našich zemepis-ných šírkach významným pilierom odboru.Kandertovo životné jubileum je príležitosťoupripomenúť, aká dôležitá je pre našu disciplí-nu – nech sa nazýva národopis, etnológia čisociálna a kultúrna antropológia – tradícia,ktorá nestojí na titulománii medzi múrmi vlas-tivedy, ale na serióznych a medzinárodne ve-rifikovateľných výsledkoch.

Soňa Švecová, staršia kolegyňa a priateľkajubilanta, pri hodnotení Kandertovho vzťahuk Slovensku vyzdvihuje predovšetkým jehodlhoročné práce vyplývajúce z terénnych vý-skumov na strednom Slovensku.1 Kandert pod-ľa jeho spolupútnika a priateľa Jána Botíka akoprvý systematicky prekročil dovtedy tradičnýprístup k problematike spoločenských vzťa-hov na slovenskej dedine.2 Ako napísal gene-račne mladší Juraj Podoba v recenzii na zmie-nenú knižku o dedinčanoch na strednomSlovensku, „Josef Kandert bol v kontexte čes -

1 Soňa Švecová (1993). PhDr. Josef Kandert, CSc. päťdesiatnikom. Slovenský národopis, 41(1), 84-85.2 Ján Botík (2005). Profesor Josef Kandert šesťdesiatnikom (22. 6. 1943 Praha), Ethnologia Europae Centralis,

7, 124-125.

4 61 • 2013ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY

PROFESOR JOSEF KANDERT SEDEMDESIATROČNÝ

453R O Z H Ľ A D Y • S P R Á V Y • G L O S Y

koslovenského národopisu (etnografie) nor-malizačného obdobia zvláštnou výnimkou...ako určitá alternatíva počas nepochybne stag-načnej etapy odboru ... Jeho štúdie... boli...zväčša vnímané ako intelektuálne osviežujú-ce v kontexte deskriptívnych prác, reprezen-tujúcich národopisný mainstream 70. a 80. rokov“.3 Kandertove vedecké výsledky – a vý-sledky niektorých iných generačných spolu-pútnikov – mnohí súčasní príslušníci strednejgenerácie len ťažko dobehnú. O to viac vynikáKandertov význam pre nastupujúcu generá-ciu. V tomto kontexte treba zvlášť oceniť jehopostoj k dejinám disciplíny.

Pred dvadsiatimi rokmi J. Kandert na strán-kach prestížneho amerického Anthropologi-cal Quarterly v spoluautorstve s DavidomScheffelom opísal prechod z „buržoáznej“ na„socialistickú“ národopisnú vedu.4 Hlavnýmargumentom autorov bolo, že národopisná ve-da v našich končinách od čias národného ob-rodenia až po socializmus nepreukázala do-statok autonómie a slúžila skôr potrebámpolitiky. Ako pripomínajú, obdobie po roku1968 do centra národopisného bádania nepo-sunulo dogmatický marxizmus, ale únik sme-rom k národu. Antropológia vznikla ako die-ťa kolonializmu a modernity. Podobne všakreagovali na rozmach modernity aj národnétradície výskumov v Európe pod nemeckýmkultúrnym vplyvom. Národopisci študovali„vlastné“ roľnícke spoločenstvá, ktoré po-dobne ako domorodci v kolonializovanýchkrajinách zanikali pod tlakom rapídnychzmien. Podobne ako postkoloniálna antropo-lógia vyznáva hriechy kolonializmu, aj náro-dopisy majú zlé svedomie z nacionalistickýchobdobí svojej existencie. Práve ambivalentný

vzťah komparatívnej svetovej antropológiea národnej etnografie reflektuje v našich aka-demických kruhoch jubilant.

Povedomie o vlastných koreňoch je kľúčo-vé pre sebavedomie disciplíny. Ak niekto dnesreprezentuje tradíciu československej antro-pológie, ktorá znesie európske porovnanie,nemôže nespomenúť meno sviežeho sedem-desiatnika Josefa Kanderta. Práve on a niektoríďalší z jeho generácie môžu pre nastupujúcugeneráciu reprezentovať tradíciu, ktorá je hod-ná úcty a nasledovania.

JURAJ BUZALKA,Fakulta sociálnych a ekonomických vied

UK v Bratislave

Dni slovenskej kultúry organizovali Mú-zeum európskych kultúr a Etnologické mú-zeum v spolupráci so Slovenským inštitútom

a Veľvyslanectvom slovenskej republiky v Ber-líne. Toto podujatie podporilo aj Oddelenie etnológie hudby Etnologického múzea, Ne-

3 Podoba, Juraj (2007). Sociologický časopis/ Czech Sociological Review, 43(1), 235 – 238.4 Scheffel, David and Josef Kandert (1994). Politics and Culture in Czech Ethnography. Anthropological Quar-

terly, 67(1), 15-23.

BOHATSTVO V ROZMANITOSTI. Dni slovenskej kultúry v Múzeu európskych kultúr. REICHTUM IN DER VIELFALT.Slowakische Kulturtage im Museum Europäischer Kulturen(Berlín, 31. 8. – 29. 9. 2013)

Josef Kandert. Foto: archív ÚEt SAV

454 R O Z H Ľ A D Y • S P R Á V Y • G L O S Y

mecké kultúrne fórum pre východnú Európua Združenie priateľov Múzea európskych kul-túr.

Dni slovenskej kultúry s podtitulom Bo-hatstvo v rozmanitosti sa zaoberali obyvateľ-stvom, kultúrou a históriou Slovenska. Sú-časťou programu boli prednášky, filmovépredstavenia, hudobné a tanečné vystúpenia,ako aj literárne podujatia či dve menšie hos -ťujúce výstavy. Prvá pochádza z Centra tra-dičnej ľudovej kultúry pri SĽUKu a zaoberá saprezentáciou nemateriálneho kultúrneho de-dičstva na Slovensku. Druhú prinieslo ÚĽUVa prezentuje prijatie elementov kultúrnehodedičstva v modernom dizajne (exponáty zosúťaže Kruhy na vode).

Akcia sa snažila o prezentovanie rozmani-tosti slovenskej kultúry v súvislosti s nadväz-nosťou na európske kontexty: publicista Ar-ne Franke prednášal o gotickej architektúrena Spiši a jej doposiaľ pre turizmus neobjave-nom potenciáli. S témou nemeckých hostí súvisel i rovnomenný film Vladimíra Štrica„Gäste – das Hauerland“, po ktorom nasledo-vala beseda s historikom Ondrejom Pössomo osemstoročnej histórii nemeckej menšinyv regióne Hauerland. Ingrid Sorát, vedúca za-stúpenia Slovenskej agentúry pre cestovnýruch, vystúpila s filmom o Slovensku ako o at-raktívnej turistickej destinácii.

Zároveň si mohli účastníci prakticky vy-skúšať tanečné techniky s tanečným združe-ním Dragúni, ale i techniky práce s drôtoms Martou Mesárošovou a rôzne techniky paličkovanej čipky s Jarmilou Rybánskouz ÚĽUVu.

Ďalšiu oblasť aktivít predstavovali autorskéčítania slovenského spisovateľa Dušana Šimka

z jeho tvorby – „Der Flaneur von Košice“, ra -kúskeho spisovateľa Dietmara Griesera z jehoknihy „Der Onkel aus Pressburg“, v ktorej pát-ra po minulosti svojej rodiny, či „Mramorovýpalác“ – autorské čítanie nemeckého spisova-teľa Kaya Zeisberga z jeho „piešťanského ro-mánu“. 

O rozmanitosti v dejinách Slovenska v 20.storočí prednášala sociálna historička Tatja-na Tönsmeyer, konkrétne na príklade vývojamesta Prešov v 20. storočí zase historik Mar-tin Pekár. Etnologička Ľubica Voľanská hovo-rila o téme Nehmotného kultúrneho dedič-stva na Slovensku. Toho sa týkala aj špecifickáoblasť píšťal, ktorým prednášku venovala mu-zikologička Susanne Ziegler v spojení s fuja-rovým koncertom skladateľa, učiteľa a vášni-vého fujaristu Marca Trochelmanna.

Hudobné ukážky sprostredkoval koncertcimbalovej virtuózky Enikö Ginzery, rodáčkyz Bratislavy, ktorá v súčasnosti žije v Berlíne.Na koncerte zazneli okrem iného skladbyz Uhroveckej zbierky (1730), diela Leoša Ja-náčka či z cyklu „Pre Enikö“ od súčasného au-tora Juraja Hatríka. Napokon v zmysle hlavnejmyšlienky celého podujatia Bohatstvo v roz-manitosti vystúpili počas finisáže výstav dvevýnimočné hudobné skupiny: bratislavské hu-dobné zoskupenie Pressburger Klezmer Band,ktoré sa inšpiruje emotívnou a tradičnou hud-bou zo strednej a východnej Európy, a róm -ska kapela Sendreiovci & Kokavakere Lavutá-ra z Kokavy nad Rimavicou, ktorá sa snažízachovať pôvodnú rómsku pieseň.

ĽUBICA VOĽANSKÁ,Ústav etnológie SAV v Bratislave

SPRÁVA Z KONFERENCIE MORALE ET COGNITION:L’EPREUVE DU TERRAIN (Cerisy-la-Salle, 4.– 11. 9. 2013)

Medzinárodné kultúrne centrum v nor-mandskom Cerisy-la-Salle bolo pre verejnosťotvorené v roku 1952. Odvtedy slúži zámokz 18. storočia ako priestor pre vedecké či ume-lecké podujatia, ktoré sa tu každoročne orga-nizujú od mája do októbra.

Začiatkom septembra 2013 (4. 9. – 11. 9.) satu konala konferencia Morale et cognition:L’epreuve du terrain (Morálka a kognícia: tes-tovanie v teréne), pričom paralelne s ňou pre-biehala konferencia organizovaná k 100. vý-ročiu narodenia básnika, spisovateľa a politika

455R O Z H Ľ A D Y • S P R Á V Y • G L O S Y

Aimé Césairea. V prvý večer sa všetci účastní-ci navzájom predstavili a organizátori nám po-rozprávali históriu a „pravidlá“ zámku. Zá-mocký personál pre nás trikrát denne chystalhostinu, pričom úlohou nás účastníkov bolodostaviť sa do jedálne na zazvonenie zvonče-ka, na čo sme si rýchlo privykli. Od opisu pro-stredia prejdem priamo ku konferencii o mo-rálke a kognícii, na ktorej som sa zúčastnila.

Na tomto interdisciplinárnom podujatí sazúčastnili vedci, výskumníci a doktorandiz Francúzska, Nemecka, Talianska, Rumun -ska, Dánska, Slovenska a USA. Medzi zastú-penými vednými odvetviami bola etnológia,etnomuzikológia, sociálna antropológia, vý-vinová psychológia a kognitívna veda (so za-meraním predovšetkým na evolučné prístupyk štúdiu morálky).

V prvom bloku s názvom Morálka: vytvá-ranie morálnych kódov prezentovali svoje prí-spevky dvaja bádatelia v dvoch približne ho-dinových blokoch. Arne Jarrick predstavilvýskum zameraný na komparáciu starodáv-nych právnych systémov – ich členenie, de-tailnosť, systém trestov a podobne. Denis Vi-dal mal skôr empirický príspevok z prostredia

Himalájí o násilí v súvislosti s kolektívnyma individuálnym záujmom.

Neskôr, v moderovanej diskusii pri „okrúh -lom stole“, odzneli opäť príspevky obsahujú-ce empirický materiál z Bali (denné obety),Blízkeho východu (drúzske náboženstvo)a Ázie (durian ako „objekt moralizovania“).Nasledovala sekcia posterov, kde doktorandiprezentovali svoje výskumné projekty – 5 pos -terov týkajúcich sa férovosti, partnerských no-riem, reprezentácií kontroverzných liečeb-ných metód, v diskurze aktuálnych „trolleycases“ a rituálov a emócií.

V bloku Morálne univerzálie vystúpili Tho-mas Widlok (Morálna neistota a etická nalie-havosť) a organizátorka konferencie MonicaHeinz s príspevkom „Môžeme brať morálkuako sociálny fakt?“. V tom istom bloku mal prí-spevok o férovosti ako základe morálnehosprávania Nicholas Baumard a Mark Sheskin,ktorý skúma férové správanie a zmysel prespravodlivosť u malých detí.

V bloku Neistota, hazard a váha zodpoved-nosti vystúpil Pierre Jacob s príspevkom „Po-sudzovanie náhodného a zámerného ublíže-nia“. Dva viac-menej teoretické príspevky

Účastníci oboch konferencií v zámockej knižnici. Foto: Táňa Grauzelová

456 R O Z H Ľ A D Y • S P R Á V Y • G L O S Y

odzneli v bloku Empatia, emócie a intuícia –Fabrice Clement („Maj rád tých, ktorí sú akoty“) a Laurence Kaufmann („Kedy potrebuje-me morálku?“).

V „evolučnom“ bloku predstavila Frances-ca Giardini svoj model reputácie a výberu part-nera a Emma Cohen mala príspevok, v ktoromsa opierala o empirický materiál z Brazílieo kooperácii – v tejto súvislosti s prepojenímna rozpoznávanie lokálnych jazykových akcentov. Materiál z Brazílie predstavil aj Em-manuel de Vienne v príspevku o hanbe a reš-pekte ako ústredných hodnotách upevňova-ných rituálom.

V sekcii venovanej muzikológii vystúpilaEstelle Amy de la Breteque s príspevkom o vy-jadrovaní smútku za zomrelým prostredníc-tvom špecifických piesní. Viktor Stoichita malpríspevok v podobe prípadovej štúdie o róm-skych muzikantoch z Rumunska nazvaný„Nemorálne emócie alebo pôžitok zvláštnychpocitov v hudbe“.

So záverečným príspevkom konferencie vy-stúpil Maurice Bloch („Etnografia a teória –Môžu sa stretnúť? Nachádzanie morálkyv každodennom živote na Madagaskare“).

V rámci večerného programu konferenciesme si tiež pozreli film 12 nahnevaných mu-žov (1957, režisér S. Lumet), ktorý okrem iné-ho zobrazuje, ako môže byť náš okamžitý, au-tomatický úsudok odôvodňovaný post hoc.

Príspevky, ktoré odzneli, boli naozaj pest-ré, či už tematicky alebo spôsobom uchopeniatémy „morálne usudzovanie“ (v niektorýchprípadoch naozaj veľmi voľne uchopené). Avšak každý príspevok, každý empirický ma-teriál prispel ku strešnénu cieľu konferencie,ktorým bolo ukázať, akými prístupmi a me-tódami môžu empirické vedy prispieť k štú-diu morálky a morálneho usudzovania.

TÁŇA GRAUZELOVÁ,Ústav etnológie SAV v Bratislave

Pod uvedeným titulom a zaštítením zo stra-ny Senátu Parlamentu Českej republiky (PČR)v spolupráci s Etnologickým ústavom Akade-mie věd ČR, ako aj pod patronátom MUDr. Pře-mysla Sobotku, podpredsedu Senátu PČR, sakonala v dňoch 30. 9. a 1. 10. 2013 konferen-cia, ktorá mala za cieľ podať náhľad na pro-blematiku návratovej migrácie v kontexte vý-voja migrácií vo svete a vznik modernýchdiaspór a transnacionálnych spoločností.

Konferenciu tvorilo niekoľko za sebou na-sledujúcich sekcií, v ktorých sa striedali vý-sledky vedeckého výskumu z rôznych spo -ločensko-vedných oblastí so stanoviskamio aplikovaných praktických postupoch rieše-nia otázok migrantov, ako aj (často veľmi sym-patické a emotívne) vystúpenia krajanov a re-emigrantov z rôznych historicky zlomovýchobdobí emigrácie z Čiech, respektíve z Čes -koslovenska.

K mojim osobným emóciám spojenýms konferenčnou témou i dianím patrilo pripo-

menutie si neustálej aktuálnosti témy prícho-dov a odchodov, v neposlednom rade aj fakt,že aktivity i zásluhy súvisiace s organizácioukonferencie, tiež v pôsobivých, ba až „po -svätných“ priestoroch Valdštejnského palácav Prahe, boli predovšetkým v etnologickýchrukách. Zasadnutie viedol počas oboch dnísenátor Tomáš Grulich, predseda stálej komi-sie Senátu pre krajanov žijúcich v zahraničí,prísediacim a reprezentantom jedného z or-ganizátorov bol kolega Stanislav Brouček z Et-nologického ústavu AV ČR.

Z etnologickej obce bolo možné stretnúť ajďalších kolegov, pôsobiacich v štátnej službeako aj v službách vedy. Takéto začlenenie naoboch frontoch je zaiste veľmi produktívnepre obraz disciplíny, zároveň je užitočné preobe strany – pre základný, ako aj pre apliko-vaný výskum.

Prepojenie základného a aplikovaného vý-skumu sa prejavilo aj v časti, kde boli pred-stavené európske skúsenosti (Re-turn pro-

KONFERENCIA NOVÁ EMIGRACE Z ČESKÉ REPUBLIKY A NÁVRATOVÁ POLITIKA (Praha, 30. 9. a 1. 10. 2013)

457R O Z H Ľ A D Y • S P R Á V Y • G L O S Y

gram). Zväčša geografi a sociológovia, ako ajprojektoví manažéri z Čiech (Jan Schroth, Zu-zana Bařtipánová), Poľska (Grzegorz Ora-wiec), Maďarska (Zoltán Kovács) a Nemecka(Robert Nadler) predstavili program, ktoréhocieľom je mapovať návratné migrácie a sledo-vať ich priebeh a úskalia. Celý blok zaštítilaMedzinárodná organizácia pre migrácie IOM.Slovensko projekt „obišiel“, avšak viacerí z re-ferujúcich sa odvolávali na úzku spoluprácua zaujímavý počin na pomoc návratom, ktorýpodporuje Ministerstvo zahraničných vecí SRa je ho možné nájsť na internetovej stránke„Slovensko calling“. Je len na škodu, že také-to podujatia, kde aj vysoko oceňujú naše skú-senosti, nepatria k prioritám Úradu pre Slo-vákov žijúcich v zahraničí.

O to inšpiratívnejší bol pohľad orgánov štát-nej správy Českej republiky, kde skúsenostiprezentovali predstavitelia ministerstiev škol-stva (Tomáš Hruda), zahraničných vecí (Sta-nislav Kázecký – etnológ), ministerstva vnútra(Tomáš Haišman – etnológ), práce a sociál-nych vecí (Katerina Kropáčová). Referujúcaz Úradu vlády ČR Andrea Barošová mala vý-znamný príspevok, kde ukázala na ľudsko--právny a štátno-občiansky rozmer problémua nevynechala ani citlivú, kontroverznú otáz-ku jazykového a občianskeho testovania.

Zaujímavé bolo vypočuť si postoje migran-tov k prospešnosti ich návratov. Toto rezono-valo v dvoch blokoch, kde išlo často o veľmikonštruktívne, aktívne postoje, ako sú pro-jekty Česká škola bez hranic (Lucie Slavíková),aktivity mladých profesionálov vo Francúzs-ku,  roztrpčenia a povzdychy nad odmietnu-tou pomocnou rukou zo strany krajanov pripisovanému „syndromu Českej kotliny“(Barbara Semenov), či o možnosti uplatneniasa a prezieravom postoji voči tým, čo sa vráti-li (Karel Raška). Zaujali aj nastolené otázkysúvisiace s rozdelením Československa a ne-riešenými sociálnymi otázkami krajanov (Ja-na Bratinková), k ťažkostiam tých, čo sa ocit-li v štátoch, ktoré nie sú členmi EÚ (VlastenkaKrisan), či príklady blízkych-vzdialených komunít v Drážďanoch (Šárka Atzenbeck) ale-bo vo Viedni (Helena Basler). Samozrejme,nezabúdalo sa ani na štatistické, demografic-ké údaje (Jana Vavrečková, Artin J. Stránsky,Miroslav Krupička).

Pod názvom Návraty z perspektívy histo-

rického porovnania bol predstavený blok, kto-rý patril vystúpeniam sumarizujúcim po-znatky etnológie, sociálnej antropológie a čias-točne aj sociálnej psychológie. Návraty doČeskoslovenska po prvej a druhej svetovej voj-ne rozoberala a na niektoré historické parale-ly vo svojom príspevku ukázala Naďa Valáš -ková. O iný druh historického materiálu saopieral Zdeněk Uherek v referáte venovanomriadeným návratovým migráciám z Ukrajiny,Bieloruska a Kazachstanu. Ide o pomerne no-vé pohyby, v ktorých sa prejavili, možno aj ne-očakávané, problémy zo strany spoločenstvaprijímajúcej (pôvodnej, „materskej“) krajiny.Autorská dvojica mladých kolegov, Hana Čer-vinková a Marek Pawlak (Praha – Poznań), po-ukázala s patričnou dávkou kritickosti na no-vé migrácie tak z hľadiska odchádzajúcich,ako aj navracajúcich sa migrantov. Otázka –prečo sa tak málo migrantov vracia – samo-zrejme súvisí s mnohými okolnosťami životamaterskej krajiny. Ak máme uvažovať o sku-pine súčasných migrantov ako o transnacio-nálnej z hľadiska ich identity, potom  tentokoncept nie celkom pokrýva odchody na„týždňovky“ (či iné periódy), ako to robia na-pr. poľské opatrovateľky seniorov smerujúcedo Nórska. Zatiaľ sa nemení ich identita, anikonečný (nie geografický) cieľ tohto „kyvad-lového“ spôsobu migrácie. V tomto príspev-ku nás oslovili viaceré paralely, ktoré pomá-hajú porozumieť podobnému mechanizmu ajna slovenskom materiáli. Ten predstavila vosvojom prehľadovom príspevku o súčasnýchpracovných migráciách zo Slovenska MartaBotíková. Význam kultúrneho kontextu prekultúrny transfer rôznorodých javov zdô -raznila vo svojom príspevku o českej re-emi-grácii po roku 1989 Sarah Scholl-Schneiderz Nemecka. Veronika Marešová v príspevkupostavenom na výskume českej diaspóryv Londýne ukázala sociálno-psychologickýrozmer fungovania v krajanskej skupine a dot -kla sa aj problematiky zmeny hodnôt a celko-vej osobnostnej vyrovnanosti, resp. duševné-ho zdravia migrantov charakterizovanýchsociálnymi, vekovými a i. ukazovateľmi.

Diskusia po jednotlivých blokoch sa rozví-jala viacerými smermi. Ukázala na problémintegrácie nielen do spoločenstva „starej vlas-ti“, ale aj na – vo vede už popísaný – známyproblém integrácie rôznych emigrantských

458 R O Z H Ľ A D Y • S P R Á V Y • G L O S Y

vĺn do krajanského života. Potvrdilo sa, žeotázka sociálnej integrácie migrantov patríz hľadiska návratovej politiky materskej kra-jiny ku kľúčovým a hoci sa týmto smerom ak-tivizujú kompetentné inštitúcie i vedecký vý-skum, v mnohých ohľadoch ide o otvorenéproblémy, ktoré nemajú jednoduché či jed-norazové riešenia.

Organizátori konferencie prisľúbili, že eš-te v tomto kalendárnom roku vyjde konfe-

renčný zborník, ktorý poskytne viaceré pod-robnejšie poznatky,  ako mohli odznieť v plé-ne rokovania. Konferencia nepochybne otvo-rila otázky a vzbudila inšpirácie aj na polimigračných štúdií v etnológii.

MARTA BOTÍKOVÁ,Katedra etnológie a muzeológie FiF UK

v Bratislave

Dňa 17. októbra 2013 otvorili v Múzeu Mi-hálya Munkácsyho v Békešskej Čabe elegan tnúa honosnú výstavu s bohatým obsahom, in-štalovanú zvláštnym spôsobom. Tematikouv priestrannej miestnosti zariadenej dočasnejvýstavy je výsek súčasných živých tradícií Slo-vákov v Maďarsku, spoločenských zvykov, kto-ré sa viažu na kalendárne obyčaje, sviatky.

Najdôležitejšou prednosťou výstavy je, žesa jednotlivé významné obyčaje kalendárne-ho zvykoslovia spájajú s niektorou aktívnoukomunitou. Napredujúc po dôležitých uda-lostiach agrárneho roka ožijú pred našimi oča-mi rôzne žánre, hlavnú úlohu zakaždým zo-hráva ďalšia slovenská lokalita Maďarskaspolu s jej typickými znakmi. Predstavené scé-ny sú doslova také, ako keby sme videli foto-grafiu sviatočného okamihu s najpríznačnej-ším detailom. Obraz je takmer v pohybe, akokeby sme sami boli účinkujúcimi.

Výstava predstavuje desať takýchto zasta-vení v čase. Začína sa Vianocami (Kračún).Nachádzame sa vo Veňarci (Vanyarc). Pôvod-ne slovenské evanjelické obyvateľstvo dedinyv Novohradskej župe ešte sedí pri štedrove-černom stole, keď k oblokom prichádzajú koledníci. Nasledujúcou „štáciou“ je ečerská(Ecser) svadba, ktorá sa stala známou a sve-toznámou vďaka Maďarskému štátnemu ľu-dovému súboru (Magyar Állami Népi Együt-tes), avšak verejnosť si iba málo uvedomuje,že jej choreografia sa zakladá na svadobnýchtradíciách Slovákov. Podľa scény sa nevestapráve odoberá od svojich rodičov, samozrejme

za účasti družbu. Ako napredujeme v časea priestore, pristupujeme k fašiangom a ná-vštevník sa zrazu ocitne v Mlynkoch (Pilis -szentkereszt). Dôležitou zložkou fašiangovejobchôdzky, pouličného sprievodu v našomprípade je tancujúci pár krútiaci sa na koleseza konským povozom. Nasledujúcou zastáv-kou po fašiangoch a po veľkom pôste je Veľkánoc, jej vznešeným momentom je posväco-vanie veľkonočného jedla. Výstava nám pred-stavuje zemplínsku verziu aktu, ktorú ucho-váva slovenská gréckokatolícka komunitav Baňačke (Rudabányácska). V rámci rituáluhlavná úloha pripadá páske, veľkonočnémukoláču, ktorý nesú ženy do kostola na posvä-tenie. Po Veľkej noci v poradí cirkevných sviat-kov nasledujú Turíce, ktoré Slováci v Maglódeslávia v kostole. Tu žijúci evanjelici ho ozdo-bia kvetmi, zelenými ratolesťami, topoľom, naktorý uviažu vyšívané ručníky. Po Turícach saSlováci v Čemeri (Csömör) pripravujú na Svia-tok Božieho tela. Cestu procesie pokrýva je-dinečný kvetinový koberec. Na scéne vidímemariánske dievčatá nesúce sochu Panny Má-rie. Pokračujúc vo výročných zvykoch, ná-vštevník dôjde k Posväcovaniu pšenice na sv.Marka. Procesia, ktorá sa zachovala v povodírieky Galga, patrí medzi veľké cirkevné sviat-ky - počas nej posväcujú pšenicu v chotári de-diny. Po rituáli posvätenia pšenice gazdoviaočakávali bohatú úrodu, ale výsledok sa uká-zal iba pri žatve. Slovenskí evanjelici, ktorí sausadili v okolí Níreďházy (Nyíregyháza), poskončení žatevného úkonu oslavovali na sláv-

NAŠA BUDÚCNOSŤ V NAŠEJ MINULOSTI – SVIATOČNÉTRADÍCIE SLOVÁKOV V MAĎARSKU (výstava v Békešskej Čabe)

459R O Z H Ľ A D Y • S P R Á V Y • G L O S Y

Z výstavy Sviatočné tradície Slovákov v Maďarsku v Békešskej Čabe. Foto: Katalin Király

nostnom bále. Scéna predstavuje moment,keď ženci a žnice práve odovzdajú gazdovi do-žinkový veniec. Príchodom jesene sa skončialetné zbery, v kostole sa požehnajú plodinya obilie a poďakuje sa za hojnú úrodu. Dôle-žitým elementom sviatočného aktu v Sarvaši

(Szarvas) je slivka, ktorá je charakteristickýmovocím a základnou surovinou na okolí. Naj-významnejším jesenným zberom je oberačkahrozna, ktorú spoznáme cez tradície kestúc-kych (Kesztölc) Slovákov. Na scéne vidímemoment v pivnici pod Pilíšom.

460 R O Z H Ľ A D Y • S P R Á V Y • G L O S Y

Výstava je realizovaná novátorsky a predsanedominuje modernosť. Chýbajú zvyčajné vý-stavné atribúty: podstavce, vitríny, kordóny.Priestor je otvorený, návštevník priamo vkro-čí do scény. Používa sa málo predmetov, alesú náznakové. Dôraz sa kladie na figuríny ob-lečené do kroja, čiže v každej jednotke hráhlavnú rolu človek. Neobyčajnú funkciu zo-hráva práve ľudový odev, veď vďaka tomu saodlišujú jednotlivé slovenské lokality. Ľudovýodev predstavuje ojedinelú hodnotu. Môže-me vidieť s veľkou starostlivosťou vyberanépôvodné kroje, ladené k danej príležitostia prekrásne oblečené, pravdepodobne tak,s akou starostlivosťou si ich obliekali niekdajšínositelia, keď sa vyberali na sviatok alebo dokostola. Jednotlivé kusy odevu sú od sú-kromných osôb a takto sa na výstavu dostalivďaka terénnemu výskumu.  

Kontext žánrom dávajú veľkorozmerné ar-chívne fotografie pripravené technikou sépiev žltohnedej farbe, ktoré sú doladené k jed -notlivým scénam ako ich pozadie. Fotografiaa predmetová časť obrazu sa takmer zlučujú,spájajú sa dovedna. Ako keby figuríny vchádzalido kostola na fotografii, alebo v prípade fašiangovej scény je krútiace sa koleso, umiest-nené v priestore, pripevnené k vozu na fotogra-fii. Celkový obraz vyvolá zvláštnu náladu: vzťahroviny a viacrozmernosti umožňuje využiť hra-vosť priestoru, udržuje sálu v stálom pohybe,zatiaľ čo archívne zábery a farebné odevy, pred-mety spájajúce časové roviny, sa pohybujú sme-rom von a dnu na úrovni minulosti a prítom-nosti. Zanikajú hranice priestoru a času.

Vynikajúcim nápadom bolo rozprestrieť napodlahe sály ako koberec velikánsku matri-covú mapu Maďarska, na ktorej sú označenélokality slovenských komunít predstavenýchna výstave.

Za celú túto sviežosť, ktorá takýmto spô-sobom robí živým dedičstvo tradičnej komu-nity, môžeme ďakovať kurátorke PhDr. Kata-ríne Király, ktorá si túto výstavu vysnívalaa zrealizovala. Kultúru Slovákov v Maďarsku– jazyk, odev, gastronómiu, zvykoslovie, ta-nečnú tradíciu – táto výskumníčka skúmaa archivuje s dôkladnou odbornosťou a nikdyneochabujúcim elánom. Nadnes ju spro-stredkovala aj ako verejné dedičstvo. Ako ria-diteľka Osvetového centra Celoštátnej slo-venskej samosprávy v Maďarsku tiež aktívneorganizuje spoločenský život.

Kurátorka napísala aj katalóg k výstave, kto-rý je v súlade s ňou rovnako elegantnou a ob-sažnou publikáciou.

Výstava vznikla ako súčasť série expozícií,ako jej prvá časť. Podľa plánov sa v Múzeu Mi-hálya Munkácsyho postupne predstavia kul-túry všetkých národností žijúcich v Békešskejžupe. Veríme, že do podobnej hĺbky aj so zod-povedajúcimi realizačnými nápadmi ako bo-la súčasná slovenská výstava.

CSONKA-TAKÁCS ESZTER,Riaditeľstvo Nehmotného kultúrneho

dedičstvaPrírodné národopisné múzeum (skanzen)

v Szentendre

V rámci Týždňa vedy a techniky v SR, kto-rý organizuje Ministerstvo školstva, vedy, vý-skumu a športu SR v spolupráci s Centrom ve-decko-technických informácií SR a Národnýmcentrom pre popularizáciu vedy a technikyv spoločnosti, sa predstavil aj Ústav etnológieSAV (ÚET SAV). Dňa 12. novembra 2013 sa ko-nala v Dome umenia na námestí SNP v Brati-

slave verejná prezentácia medzinárodného in-ternetového portálu ETNOFOLK a knižnej pro-dukcie ÚET SAV. V rámci nej sa záujemcoviaz radov odborníkov, verejnosti i masmédiímohli viac dozvedieť o najnovších bádateľ-ských, ale aj vedecko-popularizačných vý-sledkoch našej vedeckej ustanovizne.

Prezentáciu otvorila svojím príhovorom ria-

PREZENTÁCIA ÚSTAVU ETNOLÓGIE SAV V NÁRODNOMOSVETOVOM CENTRE POČAS TÝŽDŇA VEDY A TECHNIKY(Bratislava, 12. 11. 2013)

461R O Z H Ľ A D Y • S P R Á V Y • G L O S Y

diteľka ÚET SAV Mgr. Tatiana Podolinská,PhD., ktorá prítomným objasnila najnovšievýskumné úlohy a trendy nášho ústavu, zá-roveň predstavila výber z prác publikovanýchzamestnancami ÚET SAV v rokoch 2012a 2013, ktorý dostal názov „Jesenná žatvav Ústave etnológie SAV“. Knižná produkciaústavu zachytáva empiricko-deskriptívnu úro-veň javov každodennej kultúry a ich inter-pretáciu, zároveň sa zameriava na viaceré sú-

časné teoretické a metodologické problémy.Bokom nezostávajú ani otázky etnickýchmenšín, religionistické témy či dejiny etnoló-gie ako samostatného vedeckého odboru.

Do výberu publikácií, na ktorých spolu-pracovali alebo ich celé napísali zamestnanciÚET SAV, sa dostal medzinárodný zborník Ri-tual, Conflict and Consensus: Case Studiesfrom Asiaand Europe, editovaný G. Kiliáno-vou, Ch. Jahodom a M. Ferencovou angloja-

Autori jesennej žatvy v Ústave etnológie SAV. Zľava: R. Stoličná, P. Slavkovský, P. Salner, T. Hrustič, G. Kiliánová a J. Zajonc. Foto: Zuzana Beňušková

Predstavenie projektu ETNOFOLK. Foto: Zuzana Beňušková

462 R O Z H Ľ A D Y • S P R Á V Y • G L O S Y

Publikácie Ústavu etnológie SAV vydané v rokoch 2012/2013

463R O Z H Ľ A D Y • S P R Á V Y • G L O S Y

zyčná práca Religion as a path to change? ThePossibilities of Social Inclusion of the Roma inSlovakia autorov T. Podolinskej a T. Hrustičao pôsobení cirkví a náboženských hnutí me-dzi Rómami na Slovensku, prelomová vedec-ká monografia J. Zajonca Premeny vlákna,zborník Žili sme v socializme I.: kapitoly z et-nológie každodennosti, editovaný Z. Beňuš -kovou a Z. Profantovou, kniha P. Salnera a M.Kvasnicu Chatam Sofer memoriál, zborník Vý-skum a vzdelávanie o holokauste v strednej Eu-rópe, ktorého editormi boli M. Vrzgulová a J.Hlavinka, dve publikácie P. Slavkovského –Slovenská etnografia (kompendium dejín ved-ného odboru) a Slovenský roľník (pramenek štúdiu spôsobu života), špecializovaná pu-blikácia R. Stoličnej-Mikolajovej a K. Nováko-vej Kulinárna kultúra regiónov Slovenska, vý-stup z medzinárodného projektu Tradičníagrární kultura v kontextu společenského vý-voje střední Evropy a Balkánu, na ktorom saz našej strany podieľali P. Slavkovský a R. Sto-ličná, zborník Metodologické problémy etno-grafického výskumu, ktorý editovali T. Bu -žeková a D. Jerotijević, a zborník Folklóra folkloristika vo svete postmoderny: XV. Me-dzinárodný zjazd slavistov Minsk 2013, ktoré-ho hlavnou editorkou bola Z. Profantová.

Ďalším bodom programu bolo predstave-nie projektu Preservation and Enhancement ofFolk Culture Heritage in Central Europe – ET-NOFOLK, o ktorého príprave a budúcej podo-be podrobnejšie rozprávali za slovenskú stra-nu Mgr. Dušan Ratica, CSc. a Daniel Luther,

CSc., pracovníci ÚET SAV. Tento projekt spo-jil etnologické pracoviská štyroch stredoeu-rópskych krajín – Českej republiky, Maďar ska,Slovenska a Slovinska – v snahe prispieťk ochrane a rozvíjaniu dedičstva ľudovej kul-túry. Jeho hlavným cieľom je vytvorenie in-ternetového portálu ETNOFOLK (www.etno-folk.eu), ktorý bude od apríla 2014 verejnostiprezentovať archívne i aktuálne informáciez oblasti ľudovej kultúry vo forme množstvaobrazových a textových dokumentov, máp, vi-deo- a audio-záznamov z participujúcich kra-jín. Projekt je realizovaný v rámci programuCentral Europe Programme a spolufinanco-vaný z fondov Európskeho fondu regionálne-ho rozvoja (ERDF).

Ako sa ukázalo počas diskusie s autormiD. Lutherom a D. Raticom, ako aj s hosťom zospoluorganizátorského Etnologického ústavuAV ČR v.vi.i., PhDr. Jaroslavom Otčenáškom,PhD., informácie z budúceho por tálu ETNO-FOLK budú zaujímavé nielen pre výskumní-kov, učiteľov a študentov, ale aj pre muzeolo-gických pracovníkov, lokálnych a regionálnychpolitikov či dokonca pre podnikateľov, čím sanapĺňa aj ambícia využitia poznatkov našejvedy v každodennej praxi. Na záver prezen-tácie bola slávnostne otvorená výstava pane-lov fotografií z budúceho internetového portálu ETNOFOLK, ktorá bude verejne prí-stupná návštevníkom Domu umenia až dokonca Mesiaca fotografie.

VLADIMÍR POTANČOK,Ústav etnológie SAV v Bratislave

Publikácie Ústavu etnológie SAV vydané rokoch 2012/2013

464 R O Z H Ľ A D Y • S P R Á V Y • G L O S Y

Celoslovenská súťažná prehliadka ŠVOUČv odbore etnológia má už svoju dlhú tradí-ciu. Toto podujatie vytvára študentom prie-stor na vzájomnú výmenu skúseností a pre-zentáciu svojich prác. V tomto akademickomroku sa hostiteľskou inštitúciou stala Kated-ra etnológie a folkloristiky UKF v Nitre, ktoráhostí z Trnavy a Bratislavy privítala 13. 11.2013 v Sieni Konštantína Filozofa v hlavnejbudove UKF. Podujatie otvorila vedúca do-mácej katedry PhDr. Margita Jágerová, PhD.a privítala hostí. Po nej sa slova ujala prof.PhDr. Marta Botíková, CSc., ktorá vyjadrilapotešenie, že sa študenti každoročne môžustretávať pri takejto príležitosti. V tejto súvi-slosti pripomenula, že práve nitrianska ka-tedra bola prvým miestom, kde sa konala ce-loslovenská prehliadka študentských prác.Podľa spomienok profesorky M. Botíkovej tobolo v roku 1999.

Každá z katedier, ako býva zvykom, nomi-novala troch študentov, ktorých práce pova-žovala v danom roku za najkvalitnejšie. Poro-ta v zložení prof. PhDr. Ján Botík, DrSc.(predseda a čestný člen poroty), PhDr. Marti-na Bocánová, PhD. (Katedra etnológie a mi-moeurópskych štúdií FF UCM v Trnave), Mgr.Zuzana Pešťanská (Katedra etnológie a mu-zeológie FF UK v Bratislave) a Mgr. DanielaRajniaková (Katedra etnológie a folkloristikyFF UKF v Nitre) tak hodnotila celkovo deväťprác. Pozvanie prijal aj PhDr. Mojmír BenžaPhD., ktorý sa stal neodmysliteľnou súčasťouprehliadok ŠVOUČ a svoju osobitnú cenu zanajlepšiu prácu udeľuje už desať rokov.

Prvú skupinu príspevkov otvorila študent-ka Dominika Madžová z nitrianskej katedry,ktorá predstavila svoju prácu na tému „Feno-mén Raslavkameň v obci Abranovce“. Štu-dentka sa zaoberala systémom magicko-ná-boženských predstáv a s nimi spojenýmiúkonmi, ktoré sa viažu na kultovo uctievanýRaslavkameň v obci Abranovce. Jej cieľom bo-la tiež analýza legiend týkajúcich sa vznikuRaslavkameňa a predstáv o predpokladanýchschopnostiach tohto kameňa. Svoje poznatkyčerpala z dlhodobého terénneho výskumu,

ktorý uskutočnila v rámci prípravy svojej ba-kalárskej práce.

Ďalším prezentujúcim bol Vojtech Baginz Katedry etnológie a muzeológie UK v Brati-slave, ktorý upútal všetkých zúčastnených prí-spevkom „Problematika goralskej identitya stereotypné predstavy o obyvateľoch Podha-lia v prostredí slovenských goralských obcí“.Jeho práca vychádzala z výskumu realizova-ného na území hornooravských goralskýchobcí Suchá Hora a Hladovka, pričom sa za-meriaval na názory a stereotypné predstavyobyvateľov týchto obcí, ktoré sa viažu ku go-ralom z Podhalia, najmä k obyvateľom obceChochlów na poľskej strane. Študent dospelk zisteniu, že faktory, ktoré sa v najvýraznej-šej miere podieľali a v súčasnosti i podieľajú natvorbe autostereotypov a heterostereotypovv obciach vyplývajú z historickej skúsenostis poľským záborom, fenoménom pašeráctva,ľudovým odevom a miestnym dialektom.V závere uviedol, že skvalitňovanie vzťahova osobné skúsenosti s obyvateľmi Podhalia po-máhajú v súčasnosti rúcať desaťročia trado-vané negatívne stereotypy o goraloch z Pod-halia.

Tretím príspevkom bola práca bratislav-ského študenta Tomáša Winklera s názvom„Pohostinské zariadenia v obci Jovsa ako cent-rá spoločenskej komunikácie“. Študent vy-chádzal z materiálu získaného prvým štu-dentským terénnym výskumom a zameral sana charakteristiku dvoch pohostinstiev v skú-manej lokalite, popis ich návštevníkov, spoločenský život v týchto zariadeniach, s kto-rým súvisí hlavne organizovanie spoločen-ských akcií.

Štvrtou prezentujúcou bola Anna Harma-ňošová, zástupkyňa Katedry etnológie a mi-moeurópskych štúdií UCM v Trnave, ktorásvoj príspevok „Slovenské ,orienty‘: východa západ v percepcii Slovákov“ zamerala naprob lematiku vnímania geografických pro -tipólov – „východ“ a „západ“ na príklade Slovenska. Snažila sa poukázať na to, ako oby-vatelia západného Slovenska vnímajú a cha-rakterizujú „východ“, teda obyvateľov vý-

CELOSLOVENSKÁ PREHLIADKA ŠVOUČ 2013(13. november 2013, Nitra)

465R O Z H Ľ A D Y • S P R Á V Y • G L O S Y

chodného Slovenska, prípadne aké vlastnos-ti im pripisujú. Študentka realizovala výskumv prostredí miest Bratislava, Trnava a Snina.

Lucia Piešová, tiež zástupkyňa trnavskejkatedry, vystúpila s príspevkom „Euroindiánina Slovensku – Kheya paha oyate alebo Ľudiaod Kkorytnačieho vrchu“. Venovala sa feno-ménu euroindiánstva na Slovensku, pričomvychádzala z vlastných terénnych výskumova pobytu v tejto komunite. V práci sa taktiež ve-novala vzniku a vývoju indiánskeho hnutiav našom prostredí, analyzovala organizačnúštruktúru, aktivity, vzťahy v rámci konkrétnejskupiny euroindiánov, ktorí sa zoskupujúv blízkosti obce Fačkov.

Martina Takácsová z Katedry etnológiea folkloristiky UKF v Nitre sa predstavila prá-cou „Priestorové stereotypy v choreografiáchfolklórnych súborov na Slovensku“. Svoj vý-skum zamerala na ženský kolesový tanec zoZemplína - karičku. Snažila sa vysvetliť roz-diel medzi ľudovým a scénickým tancom.Hlavné jadro práce pozostávalo z rozborupriestorových foriem, ktoré analyzovala pro-stredníctvom archívnych videozáznamov ka-ričiek z niekoľkých východoslovenských ob-cí, časti 3. dejstva romantického baletu Labutiejazero, choreografie „zemplínskej“ karičkySĽUK-u „Na stred valalika“ a choreografií„zemplínskych“ karičiek vybraných amatér-skych folklórnych súborov. Celá práca v záve-re vyústila do komparácie jednotlivých prie-storových stereotypov. Prezentácia MartinyTakácsovej vyvolala v publiku živú diskusiuk problematike štylizácie a vplyvu profesio-nálnych súborov na amatérske folklórne sú-bory.

Ako siedma v poradí vystúpila Lívia Grzná-rová z Nitry a predniesla príspevok „K vývino-vým tendenciám a problematike výberukrstných mien od roku 1970 až po súčasnosť(na príklade obcí Diviacka Nová Ves a Diviakynad Nitricou)“, kde sa zaoberala problemati-kou mužských a ženských mien v dvoch su-sediacich obciach, patriacich do regiónu Hor-ná Nitra. Študentka v práci špecifikovaladôvody výberu krstných mien od roku 1970 ažpo rok 2012, pričom sa snažila pomenovať jednotlivé faktory, ktoré sa vzťahujú na danúproblematiku a ovplyvňujú ju. Za hraničný po-važuje rok 1993, keď vstúpil do platnosti no-

velizovaný zákon o mene, ktorý umožnil ro-dičom pomenúvať deti akýmikoľvek menami.

Michal Uhrín predstavil získané poznatkyv rámci prváckeho terénneho výskumu na tému „Kováčstvo a podkúvačstvo v minulostia v súčasnosti v obci Poruba pod Vihorlatom“,ktorej cieľom bola komparácia kováčskehoa podkúvačského remesla. Na základe vyko-naných interview sa študent pokúsil o opis čin-ností, ktoré vykonával kováč i podkúvač, defi-noval sociálny status remeselníkov a analyzovalrozdiely, ktorými sa uvádzané remeslá odlišo-vali.

Posledný prednesený príspevok bol z trnav-skej katedry od Radky Békessovej: „Fenoménzasľúbenej zeme v rastafariánstve“, ktorý po-jednával o problematike rastafariánstva z his-torickej aj kultúrnej perspektívy. Osobitú po-zornosť študentka venovala ideologickýmvýchodiskám a fenoménu „zasľúbenej zeme“.Prácu však bolo možné považovať zatiaľ za pr-votnú sondu ešte pretrvávajúceho výskumu,ktorý vyústi do ďalšej, nepochybne zaujíma-vej práce.

Prvé miesto si odniesla práca Vojtecha Ba-gina, ktorého vystúpenie bolo príkladom toho,ako by mal študent prezentovať svoju prácua získané poznatky. Druhé miesto bolo ude-lené Dominike Madžovej s prácou o Raslav-kameni. Na treťom pomyselnom stupienku saumiestnila Martina Takácsová, ktorej prácavzbudila najväčší ohlas počas diskusie nielenna strane pedagógov, ale i študentov. V štu-dentskom hlasovaní vyhrala práve prácao priestorových stereotypoch študentky M.Takácsovej. S hlasovaním študentov sa sto-tožnil aj PhDr. Mojmír Benža PhD., ktorý svo-ju osobitnú cenu venoval práve tejto štud entkea jej prezentáciu označil za excelentnú, pre-tože ukázala ako tvorila a písala svoju prácu.

Máme teda za sebou ďalší úspešný ročníkŠVOUČ, na ktorom študenti predstavili širo-ký diapazón tém, o ktoré sa zaujímajú vo svo-jich výskumoch. Už teraz sa tešíme na ďalšíročník, ktorý bude hostiť bratislavská kated-ra a veríme, že študenti opäť predstavia kva-litné práce.

DANIELA RAJNIAKOVÁ,Katedra etnológie a folkloristiky,

UKF v Nitre

466 R O Z H Ľ A D Y • S P R Á V Y • G L O S Y

Študenti Katedry etnológie a muzeológie(KEM) Filozofickej fakulty Univerzity Ko-menského v dňoch 27. a 28. novembra tohtoroku organizovali 2. ročník medzinárodnejštudentskej konferencie s názvom Študentskéantropologické fórum. Prvý ročník tejto kon-ferencie pripravil minulý rok študentský spo-lok Paket pri Ústave etnologie na Filozofickejfakulte Karlovej Univerzity v Prahe. Podujatiebolo veľmi inšpiratívne, študenti KEM sa pre-to rozhodli založiť občianske združenie prikatedre a pripraviť ďalší ročník. Partnermikonferencie sa stala Katedra etnológie a mu-zeológie Filozofickej fakulty Univerzity Ko-menského v Bratislave, Národopisná spo -ločnosť Slovenska a Študentské komunitnécentrum Únik, ktoré bezplatne poskytlo svo-je krásne priestory.

Ako už z názvu konferencie vyplýva, ideo študentskú konferenciu. Konferenciu, ktorúorganizujú študenti pre študentov. Na aktuál-nom ročníku predniesli svoje príspevky štu-denti bakalárskeho, magisterského a dokto-randského stupňa štúdia z Nitry (Katedraetnológie a folkloristiky Univerzity Konštan-tína Filozofa), Trnavy (Katedra etnológie a mi-moeurópskych štúdií, Filozofická fakulta Uni-verzity sv. Cyrila a Metoda), Brna (Ústavevropské etnologie, Filozofická fakulta Masa-rykovy univerzity), Pécsu (Univerzita v Pécsi)a z Bratislavy (Katedra etnológie a muzeoló-gie, Filozofická fakulta Univerzity Komen-ského, Ústav etnológie SAV).

Témou konferencie bola Globalizácia a lo-kalizácia v súčasných študentských výsku-moch, nadväzujúca na grant VEGA, ktorý sav súčasnosti rieši na Katedre etnológie a mu-zeológie. Bolo zaujímavé sledovať, ako sa fe-nomény globalizácie a lokalizácie odrážajúv tematicky rôznych výskumoch, ale najmäto, ako sa s touto problematikou vyrovnávajúa ako ju riešia samotní mladí výskumníci.

Počas prvého dňa odzneli nasledujúce prí-spevky. Mgr. Klára Nádaská a Bc. Eliška Leis-

serová (MU Brno) predstavili problematikuchýbajúceho prvku lokálnej kultúry na prí-klade malovinárov na Znojemsku. Mgr. DitaCsütörtökyová (UK Bratislava) vystúpila s prí-spevkom zaoberajúcim sa problematikou kul-túrneho dedičstva v kontexte lokalizačnýcha globalizačných tendencií. Mgr. Péter Vataš-čin (Pécs UNI) predstavil svoj prístup k pro-blematike lokalizácie v periférii na príklade„trpasličej dedinky“ Kemse. V druhom pane-li vystúpila Mgr. Magdaléna Kusá (UK Brati-slava) s témou týkajúcou sa kontaktu Židova Rómov v oral history z ich vlastnej percep-cie a Bc. Erika Horská (MU Brno), ktorá vosvojom príspevku analyzovala subkultúrubrnianských freeganov. Druhý deň konferen-cie sa začal príspevkom Globalizácia verzuslokalizácia v Bošáčkách, ktorého autorom jeBc. Veronika Majíčková (MU Brno). Bc. Voj-tech Bagín (UK Bratislava) osvetlil fenoménglobalizácie u goralov na Podhalí a Bc. MilanBlahút (UKF Nitra) etnickú a národnú identi-fikáciu na Slovensku. V poslednom paneli sapredstavil Bc. Ján Prochádzka (MU Brno) s té-mou napoleonskej tradície a formovania lo-kálnej identity Slavkovska. Bc. Tomáš Truch-lík (UKF Nitra) sa zaoberal judaizmom akosvetovým fenoménom a jeho ponímaním v lo-kálnom priestore na príklade obyvateľov mes-ta Bytča. Ako posledný odznel príspevok zaoberajúci sa slovenskými „orientmi”: Vý-chodom a Západom v percepcii Slovákov, kto-rého autorkou bola Bc. Anna Harmaňošová(UCM Trnava).1

Dúfame, že aj takéto krátke predstavenie jed-notlivých príspevkov jasne ilustruje ich širokétematické spektrum. Každý autor prepojil té-mu globalizácie a lokalizácie s problematikou,ktorou sa zaoberá vo svojich výskumoch. Šlonapríklad o výskumy spadajúce do oblasti folk -loristiky, etnickej problematiky, kultúrneho de-dičstva a subkultúr. Ukázalo sa, že fenoményako globalizácia a lokalizácia zasahujú do všet-kých aspektov života ľudí.

1 Informácie o jednotlivých príspevkoch, ktoré odzneli na konferencii, som čerpal z abstraktov zaslanýchautormi.

ŠTUDENTSKÉ ANTROPOLOGICKÉ FÓRUM 2013(27. – 28. november 2013, Bratislava)

467R O Z H Ľ A D Y • S P R Á V Y • G L O S Y

Veľkým prínosom tejto konferencie boli di-skusie. Diskusia je podľa môjho názoru jed-nou z najdôležitejších častí každej konferen-cie či seminára. Práve počas nej často odznejútie najpodnetnejšie a najzaujímavejšie my-šlienky, návrhy, pripomienky. Diskusie na na-šej konferencii sa niesli vo veľmi uvoľneneja príjemnej atmosfére. Veríme, že poskytliúčastníkom nielen z radov prezentujúcich, aleaj divákom – druhákom a tretiakom bakalár-skeho štúdia na našej katedre nové podnety,osvetlili im niektoré nejasnosti alebo ich in -špirovali pre výber témy na ich ďalší výskum.Ukázala sa aj názorová rôznorodosť jednotli-vých študentov ohľadom riešenia metodolo-gických či iných problémov, s ktorými sa an-tropológ stretáva počas terénnych výskumov,pri spracovaní dát a písaní textov. Túto rôzno-rodosť vnímame ako jednoznačné pozitívum,pretože práve pohľad z viacerých uhlov na je-den problém často prináša jeho adekvátne rie-šenie. Dovoľujeme si vyzdvihnúť najmä dvetémy, ktoré rozvírili diskusiu. Išlo o problémyspojené so zberom dát a využívania nahráva-cích zariadení pri vykonávaní etnografickýchinterview a tematika málo známej subkultú-ry freeganov.

Možnosť stretnúť výskumníkov s podob-nou teoreticko-metodologickou orientáciou,spoločne diskutovať a hľadať odpovede na jed-notlivé otázky vnímame ako integrálnu súčasťkonferencií. Nemôžeme opomenúť ani ľud-ský faktor, pretože význam organizovania po-dobných podujatí vidím aj v nadväzovaní kon-taktov medzi študentmi.

Nepochybujeme a pevne veríme, že budú-ci rok sa komorná konferencia organizovanáštudentmi pre študentov uskutoční na niek-torej stredoeurópskej katedre etnológie. Pre-tože aktivita študentov by mala vychádzať odnich samých a nemala by sa končiť po opus-tení prednáškovej miestnosti, ani po dopísaní„povinných“ seminárnych, ročníkových čiiných prác.

Sme študentmi krásneho odboru, vážme siho. Tešíme sa na Študentské antropologickéfórum 2014!

MICHAL UHRIN, LINDA ŠIMEKOVÁza študentské OZ Kultúrna rovina

každéhoKatedra etnológie a muzeológie

FiF UK v Bratislave

Slovenská akadémia vied (SAV) si tohto ro-ku pripomenula 60. výročie od svojho vznikua pri tej príležitosti bolo 26. júna 2013 v Smo-leniciach ocenených viacero špičkových ve-deckých kolektívov i jednotlivých bádateľov.Cena Slovenskej akadémie vied je ocenenímvedecko-výskumných úloh zásadného ve-deckého, hospodárskeho, kultúrneho a iné-ho spoločenského významu a rozhoduje o nejVedecká rada Slovenskej akadémie vied. Oce-nenie  prevzali aj tí, ktorí sa zaslúžili o propa-gáciu a popularizáciu vedy prostredníctvompublikácií a médií. Tieto ceny udeľuje Pred-sedníctvo Slovenskej akadémie vied. Na ude-ľovaní cien na Smolenickom zámku bol prí-tomný tiež minister školstva, vedy, výskumua športu SR Dušan Čaplovič a členovia Pred-sedníctva SAV i Snemu SAV.

Medzi ocenenými jednotlivcami a kolek-tívmi bol aj kolektív autorov z Historickéhoústavu SAV, ktorý pod vedením PhDr. Bohu-mily Ferenčuhovej, DrSc. a PhDr. Milana Zem-ka, CSc. vytvoril monografickú syntézu Slo-vensko v 20. storočí, 3. zväzok pod názvomV medzivojnovom Československu 1918 –1939. Jednou z členiek tohto úspešného au-torského kolektívu bola aj PhDr. Katarína Popelková, CSc., zástupkyňa riaditeľky Ústa-vu etnológie SAV.

V ten istý deň  dostal cenu za popularizáciuvedy v kategórii vedecko-popularizačnáa vzdelávacia činnosť aj desaťčlenný kolektívpracovníkov Ústavu etnológie SAV za elektro-nickú encyklopédiu Tradičná ľudová kultúraslovom a obrazom. Projekt, ktorého riešiteľ-skými pracoviskami boli Ústav etnológie SAV

OCENENIA PRE ČLENOV ÚSTAVU ETNOLÓGIE SAV V ROKU 2013

468 R O Z H Ľ A D Y • S P R Á V Y • G L O S Y

a Koordinačné centrum tradičnej ľudovej kul-túry SĽUK-u, predstavuje unikátny príspevokk šíreniu poznatkov o kultúrnom dedičstveSlovenska medzi najširšou verejnosťou pro-stredníctvom internetu. Desaťčlenný kolektívpracovníkov ÚET SAV pod vedením PhDr. Ga-briely Kiliánovej, CSc. (jeho členmi boli ve-deckí pracovníci a pracovníčky PhDr. MojmírBenža, PhD., Oľga Danglová, CSc., Mgr. Ľubi-ca Falťanová, CSc. , Daniel Luther, CSc., PhDr.Katarína Popelková, CSc., Mgr. Dušan Ratica,CSc., PhDr. Peter Slavkovský, DrSc., Prof. PhD.Rastislava Stoličná, DrSc., PhDr. Juraj Zajonc,CSc. a bývalá doktorandka ústavu, v tom časeuž odborná asistentka Katedry etnológie a mi-moeurópskych štúdií FF UCM v Trnave Mgr.Katarína Nováková, PhD.) pripravil štruktúruencyklopédie a jej vedeckú koncepciu, zosta-venie heslára, výber autorského kolektívui celkovú redakciu hesiel. Organizačne a tech-nicky projekt zabezpečoval Mgr. Art. Vladi-mír Kyseľ z Koordinačného centra tradičnejľudovej kultúry, koordinačné a technické prá-ce vykonávali pracovníčky centra Mgr. Stani-slava Ľuptáková a Mgr. Eva Ryšavá. Výsled-kom ich práce je elektronická encyklopédiawww.ludovakultura.sk, ktorá obsahuje spolu1813 hesiel. Na ich tvorbe sa podieľalo 62 autorov a autoriek z rôznych vedeckých, ve-decko-pedagogických, kultúrnych a iných inštitúcií. Texty hesiel sú doplnené bohatouobrazovou dokumentáciou – fotografiami,kresbami, schémami, ale aj zvukovými ukáž-kami, filmom a videom. Podľa doterajších zis-

tení je dielo jedinou elektronickou encyklo-pédiou v Európe, ktorá komplexne spracova-la heslá o tradičnej ľudovej kultúre konkrét-neho teritória.

Vedenie SAV ocenilo 3. júla 2013 v Zrkad-lovej sieni Primaciálneho paláca aj najlepšievedecké kolektívy a jednotlivcov. Podľa hodnotenia Akademickej rankingovej a ratin-govej agentúry (ARRA) má SAV mnoho exce-lentných výskumníkov a akreditované vedec-ké tímy s veľmi dobrou medzinárodnoureputáciou. Na základe kritérií ako sú naprík-lad počet publikácií, citácií, H-index či porov-nania vyplynulo, že z 1 800 vedcov, ktorí pra-cujú v Slovenskej akadémii vied, patrí 160k svetovej špičke. Medzi jednotlivcami z ob-lasti spoločenských vied bola na základe tý-chto kritérií ocenená aj naša kolegyňa z Ústa-vu etnológie, doc. PhDr. Eva Krekovičová,DrSc.

Slovenská akadémia vied pri príležitostisvojho 60. výročia ocenila v stredu 11. sep-tembra aj osobnosti, ktoré sa zaslúžili o jej roz-voj a dlhoročných pracovníkov SAV. V rámciIII. Oddelenia vied o spoločnosti a kultúre do-stali ocenenie aj  súčasný a bývalý zamestna-nec Ústavu etnológie, konkrétne PhDr. Gab -riela Kiliánová, CSc. a prof. PhDr. MilanLeščák, CSc, bývalí riaditelia Ústavu etnoló-gie SAV.

Všetkým oceneným kolegom srdečne gra-tulujeme!

VLADIMÍR POTANČOK,Ústav etnológie SAV v Bratislave

469

MORAVČÍKOVÁ, HENRIETA a kol.:Bratislava: atlas sídlisk, 1950 –1995, Bratislava: Atlas of Mass Hou-sing, 1950 – 1995 Slovart, Bratislava, 2012, 224 s.

Autorkami a autormi tejto publikácie súHenrieta Moravčíková, Matúš Dulla, KatarínaHaberlandová, Peter Szalay, Soňa Ščepánová,Mária Topolčanská a Slávka Toscherová. Pu-blikácia sa nehrá na to, čo nie je. Tvrdí, že jeatlasom (klasifikovaným ako vedecká mono-grafia) už v názve a ten názov ju presne vysti-huje. Podľa titulu je každému zrejmé, že kni-ha obsahuje najmä mapky v rôznych mierkacha opisy toho, čo zobrazujú. Konkrétny príkladpresného geografického záznamu o sídliskáchpredstavuje mesto Bratislava. Nosnou časťoupublikácie je teda atlas jednotlivých brati-slavských sídlisk, katalógy typových bytovýchdomov a typovej občianskej vybavenosti. At-lasová časť je bohato zdokumentovaná foto-grafiami, archívnymi materiálmi, plánmi a naj-mä opatrená presným opisom lokality v dobevzniku (plocha, počet obyvateľov, historickýkontext, umelecké diela, súčasný kontext...),stručným opisom histórie jej vzniku a jejumiestnením na mape Bratislavy.

Napriek tomu je pre bádateľov v našoma iných príbuzných vedných odboroch zaují-mavá aj úvodná štúdia o vývoji hromadnej by-tovej výstavby v podstate od jej začiatkov nakonci 19. storočia, no najmä v druhej polovi-ci 20. storočia. Štúdia nasleduje po predhovo-re, kde sa podľa očakávania, ktoré je kladenéna tento druh textu, dozvedáme o rozdelenípublikácie na jednotlivé časti.

Spomenutá úvodná stať zohľadňuje nielen

univerzálne stránky, ale aj špecifiká hromad-nej bytovej výstavby v Bratislave. Na jednejstrane sa čitateľ dozvedá, ako stavebné aktivityv socialistickom Československu ďalej rozví-jali koncepcie a princípy, ktoré boli sformulo-vané v medzivojnovom období, kde ako príklad možno uviesť činnosť stavebného od-delenia obuvníckej spoločnosti Baťa. „Aj pre-to sa väčšina vtedajších architektov s nadše-ním a bez najmenších pochybností neskôrzapojila do projektovania hromadnej bytovejvýstavby“ (s. 12). Štúdia mapuje súdobý vývojv zahraničí, ktorý niesol veľmi podobné črty,kde podľa princípov Aténskej charty z roku1933 začali vznikať moderné bytové komple-xy plánované rovnako v spoločných projekto-vých ústavoch, napríklad aj vo Francúzsku,Rakúsku či Veľkej Británii.

Na druhej strane zároveň vysvetľuje, že zly-hanie modernej architektúry v oblasti hro-madnej bytovej výstavby má na svedomí prá-ve vyčlenenie sídlisk z mestského organizmu,„absencia tradičných prvkov mestského prie-storu, ulice a námestia, unifikácia bytovýchdomov a plošné využívanie panelovej pre -fabrikácie...“ (s. 8). Aplikovanie myšlienokAténskej charty tak v spojení s okolnosťami,za akých prebiehala druhá vlna modernizač-ného procesu na Slovensku („autoritatívny re-žim, štátne vlastníctvo pôdy a výrobných pro-striedkov, vláda jednej strany a rovnostárskakomunistická ideológia“, s. 20) a status Bra-tislavy ako hlavného mesta spôsobili, že jej„metropolizácia“ prebiehala spôsobom indu-strializačného a osídľovacieho tlaku riadenýmprísunom obyvateľstva z vidieka, ktoré malizmeniť jej charakter. Experimentovanie umož-nené systémom vlastníctva prinieslo v súvis -

4 61 • 2013RECENZIE – ANOTÁCIE

470 R E C E N Z I E • A N O T Á C I E

losti s nerešpektovaním pôvodnej bytovej zá-stavby neželané výsledky, ktorých dopadv plnom rozsahu je zrejmý až v súčasnosti.

Zaujímavé pre našu vednú disciplínu mô-žu byť napríklad podkapitoly Spoločenské sú-vislosti výstavby sídlisk (20-24) a Periodizá-cia hromadnej bytovej výstavby v Bratislave(24-31). V týchto dvoch statiach sú roky 1955– 1995, keď vznikali sídliská v Bratislave, roz-delené do niekoľkých etáp a vždy vysvetľujúaj spoločenské pozadie výstavby súvisiaces patričnou etapou, ktoré je podložené dobo-vými dokumentmi z archívov. Napríklad v pr-vej etape sa v súvislosti s realizáciou druhéhopäťročného plánu národného hospodárstva(1955 – 1960) začali stavať sídliská Krasňany,Kukučínova-Škultétyho, Februárka, Ružovádolina, Teplická a Hostinského, ktoré zname-nali oficiálne odmietnutie socialistického rea-lizmu a budovanie na princípoch modernéhourbanizmu. Druhá etapa 1961 – 1975 bola na-plnená výstavbou sídliska v Ružinove, na úze-mí medzi Vrakuňou a Podunajskými Bisku-picami, v Rači a napokon v Karlovej Vsi,Dúbravke a Lamači. Rozmery sídlisk narasta-li a oproti minulej etape charakterizovanej vy-užívaním kombinácie tradičných a prefabri-kovaných stavebných technológií sa masívneuplatňovala panelová prefabrikácia, „ktorá sastala jedinou stavebnou technológiou využí-vanou v procese hromadnej bytovej výstavby“(s. 26). Keďže do roku 1965 predstavovala vý-stavba rodinných domov 51% celkovej bytovejvýstavby na Slovensku, cieľom boomu vý-stavby súvisiaceho s budovateľskou atmosfé-rou tohto obdobia bolo zmeniť ráz osídleniaSlovenska. Na otázku či úspešne, si v prípadeBratislavy odpovieme sami: na začiatku 70.rokov bývalo na sídliskách asi 50% obyvate-ľov, v 80. rokoch to už bolo 90%. Súvislosťmožno vidieť aj s nasledujúcou etapou rokov1976 – 1981, ktorú charakterizovalo budova-nie Petržalky. Architektonickú súťaž – naj-väčšiu v Československu – o vzhľade obrov-ského sídliska na pravom brehu Dunaja bysme mohli považovať za prejav potenciálu,ktorý sa nazhromaždil v uvoľnenej spoločen-skej atmosfére šesťdesiatych rokov. Zúčastni-li sa na nej Američania, Japonci či Rakúšania.Realizácia tohto ideálu sa však niesla v tieninormalizácie. Poslednú etapu výstavby síd-lisk predstavujú roky 1982 – 1995, ktoré opäť

odrážajú vývoj v spoločnosti, charakterizujúho snahy o revíziu dovtedajších postupova hľadanie nových plôch na hromadnú byto-vú výstavbu (Devínska Nová Ves, Dlhé Diely).

V poslednej podkapitole úvodnej state saautorky a autori zamýšľajú nad budúcnosťoupanelových sídlisk, keďže vlastnícke vzťahyna Slovensku v súčasnosti neumožňujú radi-kálne riešenie, teda ich zbúranie, ako sa dejenapríklad vo východných republikách NSRa o akých sa debatovalo aj krátko po Nežnej re-volúcii v deväťdesiatych rokoch na Slovensku.V mnohých iných krajinách (Fínsko, Dánsko,Holandsko) naopak úspešne prebehli projek-ty revitalizácie sídlisk. Nedá sa totiž zjedno-dušovať, že sídliská nepriniesli nič dobrého.Znamenali pre mnohých nepredstaviteľný po-krok v bývaní, byty boli veľmi dobre dispozič-ne riešené, boli v nich všetky vymoženosti mo-dernej doby od teplej vody, ústredného kúreniaaž po kuchynské linky. Na mnohých miestachdorástla zeleň a dobudovala sa občianska vy-bavenosť. O zmene vnímania svedčí aj úspeš-nosť súčasných projektov bývania v doposiaľnajväčšmi kritizovanom spomenutom sídlis-ku Petržalka. Autori a autorky preto odporú-čajú pri hodnotení používať selektívny prístup.

Register mien v závere súvisí s nasledujú-cou myšlienkou: napriek tomu, že stavbu pa-neláku vskutku nemožno považovať za dieloarchitektonické, ide skôr o staviteľstvo, auto-ri a autorky vyzdvihujú aj konkrétne osob-nosti, ktoré sa spájajú s tvorbou sídlisk, a tonielen z urbanistického hľadiska a hľadiskatypológie jednotlivých bytov, ale aj v súvislostis napĺňaním verejného priestoru budovamiobčianskej vybavenosti či umeleckými prv -kami. Opäť sú znázornené rozdiely medzimožnosťami individuálnych a autorských či-nov najmä v rokoch šesťdesiatych a sedem-desiatych.

Jazyk knihy je veľmi kultivovaný, autoria autorky zväčša jasne definujú pojmy, s kto-rými operujú (napr. sídlisko, s. 24). Napriektomu vysvetlenie niekoľkých pojmov, ako jenapríklad Aténska charta hneď prvý raz keďje spomenutá, či kde v Bratislave sa nachá-dzala štvrť Schatlerberg s plánovaným zá-hradným mestom, bežnému čitateľovi chýba.Rovnako je dobré sa pri čítaní naučiť kombi-novať text štúdie s katalógmi typových domova typovej občianskej vybavenosti.

471R E C E N Z I E • A N O T Á C I E

Myslím si, že grafická stránka diela pred-stavuje rovnako silnú stránku. Anglický textfunguje ako zrkadlo slovenského textu, tedanachádza sa vždy na protiľahlej strane a je od-líšený inou farbou. Farebnosť zohráva rolu ajpri zvýraznení citátov vystihujúcich obsahyjednotlivých podkapitol. Napriek tomu, že jepoužitá len biela a čierna farba a rôzne odtie-ne modrej, vzhľad pôsobí pútavo. V jednotli-vých kapitolách sú texty oživené rozličnýmitypmi grafov, ktoré napriek tomu v niektorýchprípadoch vyznievajú trochu samoúčelne.

Celkovo možno z pohľadu odboru zaobe-rajúceho sa spoločnosťou a kultúrou publiká-ciu zhodnotiť ako vynikajúci východiskovýmateriál pre ďalšie štúdium súvisiace s mno-hými témami, spomeniem tie blízke mne, akonapríklad ideológia konkrétneho spoločen-ského zriadenia, bývanie, rodinný život, me-dzigeneračné vzťahy, komunikácia a množ-stvo ďalších. Dúfajme len, že v budúcnosti sakolektívu autorov podarí inventarizovať aj hro-madnú bytovú výstavbu v ostatných mestácha obciach na Slovensku. 

ĽUBICA VOĽANSKÁ,Ústav etnológie SAV v Bratislave

ŠEVČÍKOVÁ, ZUZANA a kol.:BRATISLAVA – POZSONY – PRESS -BURG. Sprievodca historickou pamäťouIzraelská obchodná komora, Archa, Bra-tislava, 2013, 314 s.

Najnovším výstupom veľkoryso koncipo-vaného projektu Stratené mesto je reprezen-tatívna publikácia, ktorú zostavil kolektív podvedením docentky Zuzany Ševčíkovej.

Knihu možno rozdeliť na dve časti. Prvúpredstavujú príspevky vo forme popularizač-ných štúdií o židovskej komunite v období odstredoveku až po súčasnosť, jadrom druhej(a hlavným prínosom projektu) je „mapa stra-teného mesta“. Tvoria ju fotografie objektov(vrátane vizualizácií) doplnené podrobnýmpopisom ich histórie a funkcií.

Úvodný príspevok Stručný príbeh brati-slavskej židovskej komunity napísal autor ná-metu (a spiritus movens celého projektu) Mi-

loš Žiak. Začína bitkou pri Moháči, najväčšípriestor venuje rabínovi Chatamovi Soferovia končí zjednodušenou charakteristikou pô-sobenia komunity po roku 1993. Obmedzenýpriestor neumožnil autorovi hlbšiu analýzuani podrobnejšie charakteristiky doby, preto samiestami neubránil skratkovitosti a zjedno-dušeniam. 

Blok Židia v stredovekom meste sa zame-riava na postavenie komunity v stredoveku.Nie je mi celkom jasné, z akých dôvodov semzostavovatelia zaradili objekt bratislavskéhohradu, ktorý nemal so životom židovskej ko-munity priamu súvislosť. Kapitola síce priná-ša základné informácie a veľmi kvalitný foto-grafický materiál, pokiaľ ale nejde o skrytúreklamu, javí sa ako samoúčelná.

Ťažiskom knihy je miestopis ulíc „strate-ného mesta“, kde v minulosti existovalo po-četné židovské osídlenie (Zámocká, Židov ská,Rybné námestie, Vydrica, Zuckermandel). Na-chádzame tu fotografie jednotlivých objektov(niektoré stoja, väčšina však už dávnejšie za-nikla) aj s podrobným popisom. Práve tietoinformácie predstavujú hlavný prínos projek-tu a publikácie. Až na výnimky uverejnené fo-tografie nie sú nové a neznáme. Ich zoradeniea koncentrácia v jednej publikácii však umož-ňuje čitateľovi vytvoriť si presnú priestorovúpredstavu o tom, ako vyzerala táto časť mes-ta a čo súčasní obyvatelia stratili ich zničením.

V záverečnej štúdii sa historik Eduard Niž-ňanský zaoberá rabínom Chatamom Soferom.Opäť tu prevláda popularizačný charakter, kto-rý nedovoľuje autorovi dôkladnejšiu analýzuživota a diela tejto významnej, no v mnohomrozpornej osobnosti bratislavských a židov-ských dejín.

Z toho čo som doteraz napísal vidno, že nieje podstatné túto publikáciu čítať, lebo pre-dovšetkým ju treba vidieť. Autori a zostavo-vatelia rešpektovali popularizačný charakter;veď ako vyplýva už z (pod)titulu, jej hlavnýmposlaním je slúžiť verejnosti v roli sprievodcuhistorickou pamäťou. Tomu sa prispôsobil ajskratkovitý a v mnohom zjednodušený text.Uvedenú „slabinu“ však v plnom rozsahu vy-važuje fotografická zložka. Vďaka kvalitnýmpopisom (uvedené platí napriek niekoľkýmnepresnostiam) predstavuje dôležitý doku-ment. Svojím rozsahom umožňuje čitateľovivytvoriť si plastický obraz tej časti mesta, kto-

472 R E C E N Z I E • A N O T Á C I E

rá sa, žiaľ, pred niekoľkými desaťročiami sta-la minulosťou. 

PETER SALNER,Ústav etnológie SAV v Bratislave

JURAJ ZAJONC:Premeny vláknaEdition Ryba, 2012, 235 s.

Publikácia, ktorá vyšla s finančným prí-spevkom Národopisnej spoločnosti Slovenskapri Slovenskej akadémii vied a s podporouAgentúry na podporu výskumu a vývoja, jevýsledkom dlhoročnej vedeckej a bádateľskejpráce renomovaného autora v oblasti textil-nej kultúry Slovenska so zameraním na tech-nologický a kultúrno-historický vývoj. Autor,samostatný vedecký pracovník Ústavu etno-lógie SAV, publikoval svoje poznatky a vý-sledky výskumu v početných vedeckých štúdiách, encyklopedických prácach a od-borno-populárnych príspevkoch doma a v za-hraničí. Okrem vedeckej práce etnológa získané poznatky aplikuje v spolupráci s ar-cheológmi, reštaurátormi textilu, s Ústredímľudovej umeleckej výroby v Bratislave a od ro-ku 1996 pôsobí ako externý vysokoškolský pe-dagóg na Katedre textilnej tvorby Vysokej ško-ly výtvarných umení v Bratislave. Študentomsprostredkúva teoretické poznatky vývoja tex-tilu a textilných techník a odovzdáva praktic-ké skúsenosti k ručným textilným technikám.Rozsiahle vedomosti spolu s dlhoročnou pra-xou vo výučbe problematiky ručných textil-ných technológií viedli autora k rozhodnutiunapísať syntetickú publikáciu, ktorá by su-marizovala dostupné publikované, nepubli-kované a osobne získané poznatky o danomprobléme. Okrem prínosu pre odborníkova záujemcov v danej problematike je publiká-cia súčasne koncipovaná aj ako kvalitná, pod-robná študijná literatúra pre vysokoškolské-ho študenta.

Autor si stanovil náročný cieľ – priblížiť ruč-né textilné techniky úpravy textilných suro-vín a zhotovovanie textilu plstením a skrúca-ním z vlákien a z nití. Textilné surovinypoužívané na Slovensku a uvedené technikysleduje v domáckej, remeselnej a manufak-túrnej výrobe na našom území v časovom ho-

rizonte od praveku do polovice 20. storočiav kontexte kultúrnych a historických proce-sov a v podmienkach, ktoré vplývali na ich formy. Autorovým cieľom bolo nielenzhromaž diť údaje o textilných technikáchz etnologických, ale aj z historických, ar-cheologických a jazykovedných prameňovvzťahujúcich sa k územiu Slovenska, no naj-mä podrobiť ich kritickej analýze a presneidentifikovať spracovanie surovín textilnýmitechnikami na plsť, nite a šnúry. Pri neúplnýcha často terminologicky nepresných a rôzno-rodých údajoch publikovaných v minulosti jeto práca vyžadujúca rozsiahle vedomosti, ne-malú trpezlivosť a schopnosť pozerať sa na da-ný problém syntetizujúcim pohľadom.

Za osobitný prínos publikácie pokladámi riešenie názvoslovia, ktoré prináša sumárpresne vymedzených termínov tradičnej tex-tilnej technológie, vrátane nástrojov a mate-riálov vychádzajúc z etnologických a archeo-logických prameňov spolu s poznatkamijazykovedy a s použitím odborných termínov.Tým sa publikácia stáva dôležitým prameňompre výklad jednotlivých pojmov v oblasti tra-dičnej textilnej kultúry Slovenska. Pozoru-hodná je skutočnosť, že autor sa venuje aj ro-dovému hľadisku pri produkcii textilu. 

Publikácia vychádza predovšetkým z pub -likovaných údajov viacerých vedných odbo-rov, archívnych prameňov a rukopisných ma-teriálov. Obohatená je o nové nepublikovanéinformácie z terénnych výskumov z 50. – 80.rokov 20. storočia a o autorove osobné po-znatky a skúsenosti.

Knihu o premene vlákna ako základnéhokomponentu na tvorbu textílií rozčlenil autordo piatich častí. Na začiatku nebolo len vlák-no alebo o textilných surovinách je názov pr-vej časti, v ktorej sa autor podrobne zaoberájednotlivými materiálmi používanými a spra-covávanými na Slovensku od praveku do po-lovice 20. storočia, prezentujúc ich na boha-tom pramennom materiáli a na poznatkochz terénneho výskumu. Popri materiáloch, ichzískavaniu a spracovaniu v uvádzanom časo-vom horizonte, ktoré boli rozšírené v našomprostredí – ľan, konopa, vlna – venuje autorpozornosť aj importovaným materiálom. Ba-vlna a hodváb si získali obľubu vo vidieckomprostredí, no ich používanie ovplyvňovali eko-nomické podmienky. Zaujímavé sú údaje

473R E C E N Z I E • A N O T Á C I E

o hodvábnictve na území Slovenska zo 17. sto-ročia. Nevynecháva ani okrajovo používanésuroviny (napr. srsť iných zvierat ako oviec).

Druhá časť – rozsahom kratšia – s názvomOd srsti k plsti alebo o plstení a splsťovaní po-jednáva o najstaršej textilnej technike – plste-ní, ktorou sa zo srsti,  najčastejšie ovčej, vy-tvárala súvislá textília bez spradenej nite.Počas procesu plstenia sa výrobok priestoro-vo tvaruje do konečného tvaru, najčastejšie jeto klobúk, menej často plstená obuv. Podrobnea jasne diferencuje technológiu plsteniaa splsťovania. Splsťovaním sa dosahovala väč-šia hustota vlneného textilu a textílií zhotove-ných rôznymi inými textilnými technikamimimo plstenia.

Tretia časť pomenovaná Vreteno, druga, ko-lovrat alebo o skrúcaní vlákien do nite a o skrú-caní nevláknitých surovín dôsledne uvádzatechnologické postupy, ktorými sa v minulostirobil základný prvok pre všetky textilné tech-niky (okrem plstenia) – niť. Popri jednotlivýchtechnikách, ktorými sa vytváraním zákrutuskrúcali vlákna do nite, sa autor podrobne za-oberá i pracovnými nástrojmi a zariadeniamipoužívanými pri tejto činnosti. Dôkladnú po-zornosť venuje terminológii samotnej činnostia pracovným nástrojom a zariadeniam. Ne-obchádza ani skrúcanie nevláknitých surovín(napr. šliach, čriev, časti rastlín), čím pouka-zuje na skutočnosť, že princípy textilnýchtechník sa využívali a využívajú aj pri spraco-vaní iných materiálov.  

Štvrtá časť Cverna, lina, caganica aleboo skrúcaní nití do šnúry je rovnako podrobnea fundovane spracovaná. Procesom súkania,teda spájania najmenej dvoch nití skrúcaním,sa vytvára hrubší a pevnejší prvok na ďalšiepoužitie. Podrobne sa venuje súkaniu bez ná-strojov, s nástrojmi a pomocou zariadení vrá-tane terminológie.

Vo všetkých častiach autor prezentuje pro-blematiku v prostredí domáckej, remeselneja manufaktúrnej výroby a nechýba pohľad najednotlivé činnosti z rodového aspektu. Kon-kretizuje a upravuje tým zaužívaný obraz, žepráce súvisiace so spracovaním vláken bolilen ženskou doménou. Za každou časťou súpodrobné početné poznámky, ktorými súkompletizované a obohacované fakty uvá-dzané v texte.

Záver s poznámkami a rozsiahle resumé

v anglickom jazyku v skutočnosti ešte nie jezáverom publikácie. Tá pokračuje vyčerpáva-júcim sumárom informačných zdrojov v Po-užitých prameňoch, v Použitých skratkách,v Prehľade období vývoja kultúry na území Slo-venska, v Zozname zobrazení, ich autorova prameňov, v Mennom registri, v Predmeto-vom registri, v Miestnom registri a v časti Au-tor textu, autori zobrazení a spolupracujúceinštitúcie.

Text publikácie je organicky úzko spätýa prepojený s rozsiahlym obrazovým mate-riálom - fotografie, kresby, reprodukcie ar-chívnych prameňov. Starostlivým výberoms podrobnými vysvetľujúcimi a určujúcimi po-pismi sa nestali len ilustračnou zložkou pub -likácie, ale sú významovo rovnocenné samot-nému textu publikácie.

Autor svoju prácu venoval dvom význam-ným osobnostiam, ktoré položili základyv skúmaní a poznávaní tradičnej textilnej kul-túry Slovenska so zameraním na špecifiká tex-tilných techník – Eme Markovej a Jitke Staň-kovej.

Je potrebné pripomenúť, že sumárna, pod-robná práca o prvých a najzákladnejších fá-zach textilných technológií v slovenskej etno-logickej literatúre dlhé obdobie absentovala.

Téma textilných materiálov a ich spraco-vávania od domáckych technológií až po spô-soby využívané v manufaktúrach tvorila buďsamostatné odborné štúdie alebo parciálnečasti tematických, prípadne lokálnych mono-grafií. Je prirodzené, že nie v príliš dávnej mi-nulosti nevznikla potreba podrobne sa za-oberať v publikovanej podobe činnosťou,ktorú poznali predchádzajúce generácie z au-topsie alebo z informácií priamych vykoná-vateľov tej-ktorej činnosti. Rozsiahlymi spo-ločensko-ekonomickými zmenami zanikliniektoré ľudské činnosti a spolu s odchádza-júcimi generáciami sa vytrácali aj informácieo nich. Vznikala čoraz naliehavejšia potrebavytvoriť pre ďalšie generácie sumár existujú-cich poznatkov, čo bolo rozhodujúcim im-pulzom autora pre prácu na publikácii, „kto-rá (podľa autorových slov) by poskytla ucelenépoznatky o textilných surovinách a o základ-ných postupoch ich ručného spracovania natextil“. Publikácia Juraja Zajonca Premenyvlákna tieto poznatky dáva k dispozícii nie-len odbornej, ale aj širokej verejnosti a stala sa

474 R E C E N Z I E • A N O T Á C I E

jedným zo základných prameňov štúdia da-nej problematiky. Význam a potrebu publiká-cie pre súčasné a budúce generácie potvrdzu-je aj udelené ocenenie Literárneho fondu –Prémia za vedeckú a odbornú literatúru za rok2012.

Záverom – netradične na tomto mieste – sidovoľujem vysloviť želanie, aby sme sa s po-dobnými kvalitnými publikáciami venovaný-mi ucelenej problematike stretávali čo naj-častejšie.

ALŽBETA GAZDÍKOVÁ,Slovenské národné múzeum v Martine

DVE NOVÉ KNIHY O „ZBOJNÍC --KYCH ĽUDOVÝCH TRADÍCIÁCH“K 300. výročiu smrti zbojníka Juraja Jánošíka

V poslednom čase sa mi s venovaním od sa-motných autorov dostali do rúk knihy, za kto-ré som nemohla z rôznych dôvodov poďako-vať, ale ani o nich napísať niekoľko slov, ktoréby si skutočne zaslúžili. Nazdávam sa však,že o dobrých, obsiahlych, erudovaných a vy-čerpávajúcich publikáciách napísať niekoľkopochvalných a pre autorov potešiteľných slovnikdy nie je dosť a ani neskoro. Cítim sa všakzodpovedná a ešte aj dnes kompetentná na to,aby som sa k predmetnej problematike kar-patského zbojníctva vyjadrila, keďže počasmojej vedeckej práce v rámci bývalého Náro-dopisného ústavu SAV, dnes Ústavu etnológieSAV v Bratislave, mi bola pridelená téma zboj-níctva a zbojníkov v ľudovej próze – vtedy sato honosne nazývalo „ľudovo-osloboditeľskéhnutie“ alebo „revolučné tradície“ – a tejto pro-blematike sa bolo potrebné venovať v súvis -losti so spoločensko-politickou situáciou,v ktorej sme žili. Téma sa spracovávala v rám-ci Štátneho plánu základného výskumu, akoaj Medzinárodnej komisie pre výskum ľudo-vej kultúry Karpát a Balkánu (MKKKB), čias-točne aj v rámci Sekcie folklóru vtedajšiehoČeskoslovenského komitétu slavistov.

Nebolo však náhodou, že mi táto proble-matika bola pridelená, nakoľko som už akoštudentka a neskoršie asistentka na Katedrehistórie, archeológie a dejín umenia, aj čo-skoro novootvorenej Katedry národopisu Fi-

lozofickej fakulty Slovenskej univerzity v Bra-tislave roku 1951, vykonala terénne výskumyo zbojníkovi Mišovi Vdovčíkovi – pravým me-nom Michalovi Vdovcovi – v Gemeri, a v rám-ci ašpirantského štúdia na Katedre národopi-su Filozofickej fakulty Karlovej univerzityv Prahe som tieto terénne a archívne výsku-my v rokoch 1954 – 1961 ukončila monogra-fickou publikáciou Zbojník Michal Vdovecv histórii a folklóre gemerského ľudu (Brati-slava, 1964). Od vydania tejto publikácie mazbojníci začali v dobrom slova zmysle „spre-vádzať“ celé polstoročie až do roku 2002, dovydania kolektívnej syntetickej práce Геройили збойник? Образ разбойника в фольклореКарпатского региона. Heroes or Bandits: Out -law Traditions in the Carpathian Region. (Bu-dapest, 2002). Musím však vyznať, že pôvod-ne pridelená téma sa v priebehu rokovpostupne stala v pravom slova zmysle „témoumôjho srdca“. Akoby aj nie, keď som malamožnosť počas mnohých terénnych výsku-mov celé dni a týždne stráviť popri iných in-formátoroch aj u vynikajúceho speváka, roz-právkara a výrobcu fujár v jednej osobe – bačuJána Králika v Čiernej Lehote. Bol to výni-močný človek, ktorý vedel dlhé hodiny roz-právať o vlastných zážitkoch so zbojníkmi nasalaši. Bol o ňom podľa môjho scenára v ro-koch 1960 – 1962 nakrútený film Rozprávkara spevák bača Ján Králik v Prahe vo filmovomštúdiu na Barrandove a premietal sa na me-dzinárodnej konferencii Zusammenhängeund Übergangstuffen in den einzelnen Gat-tungen der Volksprosa v Libliciach u Prahyv dňoch 1. 9. – 4. 9. 1966 v rámci InternationalSociety for Folk Narrative Research (ISFNR).V diskusii po premietnutí filmu mnohí z prí-tomných z celého sveta nechceli veriť, že ta-kýto človek medzi nami ešte stále žije. Film jeuložený v Dokumentačnom oddelení Ústavuetnológie Českej akadémie vied v Prahe.

Týmto filmom, mnohými publikáciamia štúdiami so zbojníckou tematikou, ako aj te-rénnymi výskumami na Slovensku, v Poľskua v Maďarsku, som sa stala akoby vedeckou čiodbornou „predstaviteľkou“ zbojníctva a zboj-níkov na Slovensku a v Karpatoch vôbec. Ažmoja neúplná bibliografia, ktorú som zostavilapod názvom Stretnutie s rozprávkou (Brati-slava, 2012), ma ukázala aj v inom svetle akolen v „zbojníckom“.

475R E C E N Z I E • A N O T Á C I E

Dovolila som si na úvod tento malý exkurz,nakoľko som tieto myšlienky, ktoré mi prišli naum pri čítaní oboch nových kníh, doteraz  naoficiálnych vedeckých či iných fórach nema-la možnosť vyjadriť. Preto vďačím dvom vy-nikajúcim mladým kolegom – Adamovi Votrubovi z Prahy a Renáte Bojničanovejz Bratislavy – za túto vzácnu príležitosť.

*ADAM VOTRUBA:Pravda u zbojníka. Zbojnictví a loupežnictví ve střední EvropěScriptorium, Praha, 2010, 499 s.

Adam Votruba vyštudoval históriu a filozo-fiu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzityv Prahe a dlhodobo sa venuje v rámci historickeja súčasnej ústnej slovesnosti problematikezbojníctva a lúpežníctva. Leitmotívom jeho prá-ce sa stala slovenská ľudová pieseň:

„Hej, ja musím byť zbojník,bo krivda veliká,neprávosť u pánov,pravda u zbojníka“....,ktorá ho priviedla aj k názvu publikácie

Pravda u zbojníka a podtitulu Zbojnictví a lou-pežnictví ve střední Evropě.

Je potešiteľné, že sa problematike vzťahuzbojníctva a lúpežníctva venuje odborníkz oblasti filozofie a sociológie, a to z hľadiskadedinského spoločenstva. Skúma, aký postojzaujímalo dedinské spoločenstvo k zbojníkoma lúpežníkom, v ktorom sa pohybovali, aleboz času na čas objavovali.

V kapitole nazvanej „Kdo je zbojník?“ (s. 11– 13) sa pridržiava názoru historikov, že zboj-níka určuje postoj vidieckej komunity k jehočinnosti. Rozlišuje dva druhy: zbojníkov a oby-čajných lupičov. Oblasť zbojníctva sa tiahneod východnej Moravy smerom na východ, cezSlovensko až po východné ukrajinské Karpa-ty. Obyčajní lúpežníci sa vyskytujú v Čechách,na západnej Morave, v Nemecku a Rakúsku.

V ďalšej časti „Život známých zbojníkůa lupičů“ za predstaviteľa typického zbojníct-va považuje Juraja Jánošíka (s. 16 – 20), avšakčo sa týka legendy, dostáva sa do popredia On-dráš z Janovic, Oleksa Dovbuš, Michal Vdo-vec, Nikola Šuhaj (s. 20 – 26). Ďalších je ibaťažšie zaradiť do skupiny legendárnych zboj-níkov, ako napr. Jana Karáska, Jana Janečka čiJana Jiřího Grasela (s. 26 – 32).

Tretia kapitola „Sociální zázemí zbojníkůa lupičů“ (s. 37 – 44) poukazuje na rôzne po-menovania lúpežníkov a konštatuje, že sú ur-čité paralely medzi sociálnym zázemím kar-patských zbojníkov a českých či nemeckýchlupičov.

„Jak definovat zbojnictví?“ (s. 45 – 54), takznie názov ďalšej časti, v ktorej autor dochá-dza k názoru, že zbojníkom je vidiecky člo-vek, ktorý nie je svojou komunitou za lúpež-nú činnosť odsudzovaný. Pospolitý človek mupripisuje šľachetnú motiváciu a ospravedlňu-je jeho prostriedky.

V kapitole „K loupežnické každodennosti“(s. 55 – 65) sa autor venuje rôznym aspektomlúpežníckeho života, oblečeniu, magickýmpraktikám, jazyku a tiež skutočnosti, akú úlo-hu zohrávali ženy v lúpežníckych bandách.

Veľkú pozornosť historickej hodnovernostivenuje autor v časti „Pověst jako historický pra-men“ (s. 67 – 77) a „Klasifikace zbojnickýcha loupežnických postav“ (s. 79 – 95). Povestinepodávajú hodnovernú informáciu o udalos-tiach, ale správu ľudí, ktorí boli jej nositeľmi.

Ďalšie kapitoly, „Zbojnický mýtus“ (s. 97 –136), „Lidová píseň jako historický pramen“(s. 137 – 152), „Charakteristika zbojnickýcha loupežnických písní“ (s. 153 – 173), „Obrazloupežnické každodennosti v ústním podání“(s. 175 – 189) a „Zbojnická ideologie“ v ústnímpodání“ (s. 191 – 2003) podávajú podrobnúanalýzu folklórnych textov zameraných na ob-lasť piesní a povestí zbojníkov a lúpežníkov.Celú folklórnu oblasť uzatvára „Literární ob-raz šlechetného loupežníka“ (s. 205 – 214),ktorá sa venuje najmä brakovej literatúre.

„Zbojník před soudem historiků“ (s. 215 –230) podáva prehľad prístupov a historickýchvýsledkov niektorých stredoeurópskych bá-dateľov na poli zbojníctva, najmä nemeckých,poľských, slovenských a českých.

Veľmi zaujímavá je kapitola „Přesahy a pro-měny zbojnické tradice a jejího zkoumání“(s. 231 – 238). Do tejto časti vložil autor svoj ná-zor na ďalší osud zbojníckej tradície. Ako li-terárna tradícia vychádza z ústnej a spätne juovplyvňuje, tak aj vedecká tradícia vychádzaz tradície literárno-ústnej a tiež na ňu spätnepôsobí. Autor si kladie otázku: nie je to tak,že i veda spriada svoje pútavé zbojnícke prí-behy ako vidiečania na priadkach?

Nasleduje Záver (s. 239 – 256), Obrazová

476 R E C E N Z I E • A N O T Á C I E

príloha, Povesti (s. 261 – 296), Piesne (s. 309– 378) a Katalóg (s. 381 – 495). Publikácia kon-čí Poznámkami, Prameňmi a Literatúrou, Zo -znamom tabuliek a Resumé v anglickom ja-zyku (s. 496 – 499).

V recenzovanej publikácii A. Votrubu Prav-da u zbojníka. Zbojnictví a loupežnictví vestřední Evropě je vzácny aj iný uhol pohľadu,ktorý autor uplatnil a ktorým z veľkej časti do-pĺňa výskumy medzinárodného akademické-ho tímu, zosumarizované vo vyššie uvedenejknihe Герой или збойник?/Heroes or Bandits.Okrem toho A. Votruba zvládol túto úlohu navysokej úrovni. Kniha je prehľadná, písanás nadhľadom, mimoriadnym rozhľadom a zá-roveň atraktívna.

*RENÁTA BOJNIČANOVÁ:Los bandoleros y su reflejo en latradición oral. La prosa popular.Comparación catalano-eslovacaEditura Universitāţii din Bucureşti(Romanica 4), Bukurešť, 2011, 325 s.

Renáta Bojničanová je slovenská hispa-nistka a slovakistka, ktorej odborný záujemsa zameriava na oblasť literatúry a folklórnychtradícií, študovala na Filozofickej fakulte UKv Bratislave, doktorát získala na univerzitev Madride a v súčasnosti pôsobí ako vedecko-výskumná pracovníčka na Pedagogickej fa-kulte Univerzity Komenského v Bratislave.

O jej záujme o ľudovú kultúru a tradície slo-vanských národov svedčí aj skutočnosť, žev roku 2008 spoluorganizovala medzinárod-nú konferenciu na Univerzite Complutensev Mad ride pod názvom “Folclore y literaturade los pueblos eslavos” (Folklór a literatúra slo-vanských národov), na ktorej sa zúčastnili re-ferenti z piatich slovanských krajín, okrem špa-nielskych slavistov. Monografická publikáciaz konferencie vyšla v Madride pod názvom Lastradiciones folclóricas en la cultura de los pue-blos eslavos. ... [Folklórne tradície v kultúre slo-vanských národov. ...] (Eds. Renáta Bojniča-nová – Salustio Alvarado, vydalo Centro deLingüística Aplicada Atenea, Madrid, 2010).

Základom k napísaniu recenzovanej publi-kácie o zbojníkoch a ich odraze v ústnej tradí-cii, konkrétne v ľudovej próze, bol rozsiahlyvýskum zameraný na folklórne tradície, ktorýautorka realizovala v rokoch 2007 – 2008 a kto-

rý slúžil aj k napísaniu jej doktorskej dizer-tačnej práce. Prípravu tejto práce som pozo -rovala zblízka pri osobnom kontakte a jej slo-venskú verziu mám k dispozícii. Neskôr obsahtejto práce podstatne rozšírila a využila ho akopodkladový materiál k napísaniu tejto výsled-nej monografickej publikácie, rovnako ako ajďalšie čiastkové štúdie, ktoré vznikali postup-ne a sú publikované v časopisoch, v konfe-renčných zborníkoch alebo iných zborníkoch.Ďalšou monografickou, medzičasom publi-kovanou prácou, využívajúcou materiály z pô-vodného štúdia z rokov 2007 – 2008, ale za-meranou na historické aspekty zbojníctva, jekniha El bandolerismo en Eslovaquia y enCataluńa. Paralelismos históricos. [Zbojníctvona Slovensku a v Katalánsku. Historické para-lelizmy.] (Bojničanová, R.; Editorial Académi-ca Espan~ola – LAP LAMBERT Academic Publi -shing, Saarbrücken, 2012).

V monografii Los bandoleros y su reflejo enla tradición oral. La prosa popular. Compara-ción catalano-eslovaca [Zbojníci a ich obrazv ústnej tradícii. Ľudová próza. Katalánsko--slovenská komparácia] autorka rozdelila skú-manú problematiku do troch hlavných kapi-tol, pred ktoré postavila „Prológ“ a „Úvod“(Prólogo, Introducción, s. 13 – 18) a uzavrelaich rozsiahlou časťou „Záverov“ (Conclusio-nes, s. 120 – 143).

Prvá kapitola pod názvom „Breve intro-ducción histórica“ (Krátky historický úvod,s. 19 – 30) obsahuje stručný historický úvodk problematike zbojníctva a náčrt základnýchhistorických paralel medzi stredomorskýmalebo pyrenejským zbojníctvom v Katalán skua karpatským zbojníctvom na Slovensku.

V druhej kapitole nazvanej „Las leyendassobre bandidos en la prosa popular catalanay eslovaca“ (Zbojnícke povesti v katalánskeja slovenskej ľudovej próze, s. 31 – 52) sa autor -ka venuje otázke výskytu postavy zbojníkav rozličných žánroch ľudovej prózy. Zvlášť sasústreďuje na útvar historickej povesti, analy-zuje ich typologickú a žánrovú pestrosť, akoaj rôznorodú typológiu hlavných postáv zboj-níckej historickej povesti. Autorka podáva tiežanalytický prehľad spoločných motívov slo-venských a katalánskych prozaických podanís postavou zbojníka s prihliadnutím k existu-júcim katalógom ľudovej prózy V. Gašparíko-vej, C. Oriolovej – M. J. Pujola a Stitha Thomp-

477R E C E N Z I E • A N O T Á C I E

sona. Analýza typológie zbojníckych hrdinovju doviedla k systematizácii povestí v oboch ľudových tradíciách.

V tretej časti „La imagen del bandido trans-mitida por las leyendas eslovacas y catalanas“(Obraz zbojníka v slovenských a katalánskychpovestiach, s. 53 – 119) sa autorka venuje ob-razu zbojníka tak ako bol zobrazený v ľudo-vých povestiach a zaznamenaný zberateľmiľudovej prózy. Autorke ide najmä o porovna-nie dvoch najobsiahlejších cyklov v oboch kul-túrach, na cyklus povestí o Jurajovi Jánošíko-vi (1688 – 1713) v slovenskej a o Joanovi deSerrallongovi (1594 – 1634) v katalánskej kul-túre. Špecifikuje ich z hľadiska žánrového za-stúpenia, typológie hrdinu, štýlu a poetiky, aleaj z hľadiska motivickej a tematickej rôznoro-dosti. V tejto časti venuje pozornosť aj inýmzbojníkom, či už najstarším od 16. storočiaalebo neskorším, pôsobiacim až do začiatku20. storočia, čo jej pomohlo špecifikovať akosa v priebehu storočí menil obraz zbojníkaa v čom sa zachovávala jeho konštantnosť.

Okrem veľkých cyklov o spomínanýchzbojníkoch Jurajovi Jánošíkovi a Joanovi Sar-rallongovi analyzuje aj menej obsiahle cyklypovestí, napr. o Vdovčíkovi – Michalovi Vdov-covi, Karolickovi – Karolovi Porońskom v slo-venskej tradícii, alebo o Perotovi Rocaguinar-dovi, Fadrínovi de Sau, Serrallerovi čiCabrerovi v katalánskej tradícii, a berie do úva-hy aj povesti o zbojníkoch, ktoré sú ojedineléa netvoria nijaký cyklus.

V rozsiahlej časti „Conclusiones“ (Závery,s. 120 – 143) autorka prezentuje celkové zhod-notenie typologických súvislostí a odlišnostíslovenskej a katalánskej ústnej tradície so za-meraním na žáner historických povestí.Okrem toho podáva sumarizujúci zoznamspoločných a odlišných motívov v sloven-ských a katalánskych povestiach o zbojní-koch, a to v podobe prehľadnej tabuľky motí-vov a tém. Vychádza z návrhu na klasifikáciurozprávkových látok, uverejnenom v roku1966 v Slovenskom národopise 14, č. 2, s. 457– 464, a zároveň navrhuje, aby sa v budúcnostitento zoznam ešte rozšíril o motívy v katalán-skych a slovenských povestiach, ktoré sú buďzhodné alebo podobné, resp. úplne odlišné.Ide predovšetkým o motívy čerpajúce inšpi-ráciu v barokovej literatúre, resp. v poklesnu-tých literárnych žánroch.

Teoretická časť monografie je podložená„Komentovanou antológiou slovenských a ka-talánskych povestí o zbojníkoch“, ktorá po-zostáva z dvoch častí: „Antología de leyendassobre bandoleros eslovacos“ (Antológia po-vestí o slovenských zbojníkoch, s. 147 – 252)a „Antología de leyendas sobre bandoleros ca-talanes“ (Antológia povestí o katalánskychzbojníkoch, s. 253 – 307). Slovenské povesti súprezentované v origináli a v preklade do špa-nielskeho jazyka, katalánske povesti autorkanecháva v origináli, komentáre k textom súnapísané po španielsky. Každý text obsahujevedecký komentár s uvedením prameňa, akoaj rôzne vysvetlivky. Obe antológie textov tvo-ria nevyhnutnú súčasť materiálových podkla-dov pre vedeckého pracovníka, a to nielen akopodklad pre túto, už realizovanú prácu, ale ajpre iných výskumníkov zaoberajúcich sa pro-blematikou zbojníctva. Okrem toho treba po-vedať, že prezentáciou slovenských povestív preklade do španielčiny sa zároveň šíri slo-venské kultúrne dedičstvo v zahraničí.

Publikáciu uzatvára sumarizujúci Záverv slovenskom jazyku (s. 309 – 310), Resumenv španielskom jazyku (s. 311), Resum v kata-lánčine (s. 312) a Summary v angličtine (s.313), ďalej Zoznam skratiek a Zoznam tabu-liek, ako aj rozsiahla Bibliografia (s. 319 – 325).Tieto časti nevyhnutne dopĺňajú celkovo dô-sledne a s mimoriadnou erudovanosťou spra-covanú problematiku, ktorá je, a na to zvlášťupozorňujem, prvou prácou porovnávajúcoua zároveň analyzujúcou historické a folklór-ne súvislosti, podobnosti a odlišnosti kata-lánskych a slovenských ľudových tradíciío zbojníkoch.

*Obe komentované publikácie sú pre báda-

teľov ľudovej prózy z hľadiska interetnickýchvzťahov mimoriadne významné. Druhá re-cenzovaná kniha obohacuje však vzťahové sú-vislosti nielen z interetnického hľadiska, ale poprvý raz dáva možnosť zoznámiť sa s menamiďalších, teritoriálne vzdialených zbojníkov.Preto by bolo vhodné vydať aspoň časť celejplánovanej „trilógie“ (dejiny – povesti – pies-ne) autorky aj v slovenskom jazyku.

Na záver mi zostáva vyjadriť očakávanie,že autori, ktorí prišli s novým, aktuálnyma veľmi príťažlivým uhlom pohľadu na zboj-nícke tradície – ako to ukázali nami recenzo-

478 R E C E N Z I E • A N O T Á C I E

vané publikácie – sa v budúcnosti budú pre-zentovať aj s ďalšími štúdiami k tejto proble-matike.

VIERA GAŠPARÍKOVÁ,Bratislava

JANA BELIŠOVÁ:Bašav, more, bašav / Zahraj, chlap-če, zahraj. O piesňach slovenskýchRómovŽudro / Ústav hudobnej vedy SAV, Brati-slava, 2012, 232 s.

Etnologička a hudobná vedkyňa Jana Beli-šová sa viac ako dvadsať rokov venuje rómskejhudbe, či už v rámci svojho zamestnaniav Ústave hudobnej vedy SAV alebo na pôdeobčianskeho združenia Žudro. Výsledkom jejpráce je niekoľko cédečiek a spevníkov s na-hrávkami rôznych žánrov rómskych piesní(Phurikane giľa, Hoj na nej na, Karačoňa, Odikaľi mačkica, Neve giľa) zaznamenaných pria-mo počas terénnych výskumov, najmä na vý-chodnom a strednom Slovensku, ale aj zaují-mavý a úspešný projekt after Phurikane z roku2010, v ktorom sa stretli niektorí neškolenírómski speváci s hudobníkmi z oblasti tzv.vážnej hudby. K tomu treba prirátať aj dveDVD s dokumentárnymi filmami a videami(Cigarety a pesničky, Neve giľa), medzi kto-rých autormi je aj známy dokumentarista Marek Šulík. V odbornej monografii Bašav,more, bašav sa J. Belišová pokúsila zosuma-rizovať a klasifikovať doterajšie výsledky svo-jej práce a vyvodiť z nej niektoré zovšeobec-nenia.

Celá publikácia je rozdelená do piatich zá-kladných kapitol. Po úvodných kapitolách ob-sahujúcich historicko-kultúrny rozhľad po da-nej problematike (1. História a súčasný stavvýskumu rómskej hudby, 3. Rómovia na Slo-vensku) zaujmú najmä tie časti knihy, ktoréreflektujú samotnú prácu v teréne a jej rôzneperipetie a úskalia (2. Metodológia práce – te-rénny výskum a spracovanie materiálu,4. Piesňová kultúra Rómov na Slovensku). Po-zoruhodné sú napríklad pasáže o získavanídôvery informátorov, rôznych stratégiácha technikách záznamu piesní či o vedľajšíchproduktoch výskumu ako boli zúčastnené po-

zorovania a interview, ktoré pomohli báda-teľke a jej spolupracovníkom viac porozumieťkontextu vzniku a interpretácie jednotlivýchpiesní (s. 23-26). Okrem siahodlhého zozna-mu profesionálnych rómskych hudobníkovrôznych historických období sa dozvieme ajo tom, akú dôležitú „etnodiferenciačnú a et-nointegračnú úlohu“ hrá hudba pre Rómov ži-júcich v osadách a iných komunitách (s. 46-47), alebo ako môže verejné predvádzanierómskej hudby na rôznych koncertoch a fes-tivaloch pomáhať pri kooperácii a integráciiRómov s majoritným obyvateľstvom (s. 48-49). V kapitole o piesňovej kultúre sa čitateľďalej dozvie veľa aj o spevných príležitostiach,ku ktorým nepatria iba svadby, krstiny či po-hreby, prípadne iné rodinné príležitosti, aleniekedy stačí naozaj aj tá najmenšia zámien-ka, pretože „hudba a spev... nie sú len spe-strením života, v mnohých lokalitách sú ajdnes jeho súčasťou“ (s. 51). V poslednej dobesa spevné príležitosti rozširujú aj o účinkova-nie v hudobných skupinách a folklórnych sú-boroch, o rôzne spevácke súťaže či spev ná-boženských piesní. Zaujímavé sú aj súvislostimedzi nositeľmi tradícií a repertoárom, kdeautorka vypozorovala, že oveľa bohatší spev-ný repertoár majú ženy, pričom jeho kon-krétny obsah závisí najmä od veku nositeľky.

V poslednej, piatej kapitole knihy nazvanejTypológia piesňového repertoáru, klasifikujeJ. Belišová piesne získané na výskumoch v ro-koch 1988 – 2009 na tri základné skupiny: sta-rú vrstvu piesňového repertoáru (phurikanegiľa), ktorú tvoria pomalé piesne na počúva-nie (halgató) a tanečné piesne (čardaša), pre-chodnú vrstvu piesňového repertoáru, roz-delenú na piesne na počúvanie (neohalgató),tanečné piesne (neočardaša) aj bližšie nešpe-cifikované piesne a tretiu, chronologicky naj-mladšiu novú vrstvu piesňového repertoáru(neve giľa), kam patria pomalé piesne (slaďá-ky) a tanečné piesne (disco). Autorka prácevšak nezabúda dodať, že „klasifikácie a dele-nie piesní je operatívne a otvorené ďalšiemuspracovaniu a prístupom“ (s. 64). Zaujímaváinformácia, ktorá vyplynula z porovnávaniavýsledkov jednotlivých výskumov je tá, že po-mer jednotlivých typov sa postupom času po-stupne menil a vyplýva z neho, že počet sta-robylých ťahavých piesní v repertoári rapídneklesá a čoraz viac sa uplatňujú nové piesne,

479R E C E N Z I E • A N O T Á C I E

ktoré sa stále obmieňajú a rýchlo sa šíria, ajprostredníctvom moderných médií ako je in-ternet či mobilné telefóny. Vďaka dlhodobé-mu výskumu autorky a jej spolupracovníkovsa podarilo zachytiť živý vývoj piesní slo -venských Rómov takmer vo všetkých zlož-kách – od repertoáru cez spevné príležitosti,nositeľov až po spôsoby prednesu.

Medzi starými pomalými piesňami na po-čúvanie prevažujú motívy smútku a žiaľu, vy-plývajúceho z neradostného životného polo-ženia – chudoby, choroby, väzenia, smrti.V repertoári sa zachovalo aj niekoľko piesníz obdobia druhej svetovej vojny, ktoré reflek-tujú pobyt Rómov v nútených pracovných tá-boroch. Tieto piesne sa v klasickom podaníinterpretovali zväčša iba jedným spevákoms minimálnym hudobným sprievodom a vy-značovali sa silnou emocionálnou výpoveďoua takými interpretačnými prvkami a techni-kami, ktoré poukazovali na najstaršiu vrstvurómskeho folklóru. Naopak, staré rytmickétanečné piesne napodobňujú novšie prúdy,často aj inoetnické (maďarské, slovenské),ktoré sú prispôsobené rómskemu naturelu.Tieto piesne sa spievajú v kolektíve viachlas-ne a za sprievodu rôznych hudobných ná-strojov. Piesne prechodnej vrstvy sú podľa au-torkinho názoru tie, ktoré strácajú niektorévlastnosti starých piesní a mení sa napríkladich spôsob prednesu, inštrumentácia či do-konca rytmus, niekedy sa objavujú aj novémotívy v textovej časti. Nové piesne, ktorévznikajú v posledných rokoch, sa vyznačujúkrátkou životnosťou podobne ako hity pop-music, ale o to väčšou popularitou v čase ich„slávy“, dramaticky sa mení aj inštrumentácia– akustické nástroje čoraz častejšie nahrádza-jú elektrické klávesy, gitary a bicie, niekedy ajv spojení so saxofónom. Ako osobitné pod-skupiny autorka označila aj autorské piesnekonkrétnych skladateľov a náboženské piesne,ktoré sú súčasťou pastorácie rôznych kres-ťanských cirkví v rómskom prostredí.

Medzi prílohy knihy sú zaradené notovéukážky a k nim priradené prepisy a prekladytextov spolu 122 rómskych piesní, zoradenýchdo skupín podľa kľúča naznačeného v Typo-lógii piesňového repertoáru. Ide o reprezen-tatívny výber z celkového počtu asi 1600 pies-ní, ktoré sa J. Belišovej a jej pomocníkompočas uplynulých 20 rokov podarilo zozbierať

v 80 lokalitách východného a stredného Slo-venska. Škoda len, že pri vytváraní jednotli-vých okruhov piesní sa autorka dôsledne ne-pridržiavala vlastnej klasifikácie a v prípadeposlednej skupiny neve giľa ich nerozdelila na„slaďáky“ a „disco“, ako to vyplýva z pred-chádzajúcich kapitol.

Veľkým kladom knihy je okrem samotné-ho obsahu aj jej zaujímavo vyriešený dizajna layout s množstvom čiernobielych i fareb-ných fotografií od autorov, ktorí boli členmijednotlivých výskumných tímov - tie dodáva-jú odbornému textu patričnú dávku „človeči-ny“ a ďalší rozmer, ktorý čitateľovi umožňujelepšie pochopiť atmosféru panujúcu pri in-terpretácii a zachytávaní piesní slovenskýchRómov.

VLADIMÍR POTANČOK,Ústav etnológie SAV v Bratislave

RÓBERT J. BÜCHLER (Ed.):Encyklopédia židovských nábožen-ských obcí, 3. zväzok, S-T.SNM-Múzeum židovskej kultúry, Brati-slava, v spolupráci s múzeom Yad Vashem Jeruzalem, 2012, 340 s.

Rozsiahle encyklopedické dielo o židov-ských náboženských obciach na Slovensku,vychádzajúce od roku 2009, malo pôvodnepozostávať z troch zväzkov. Téma sa však na-toľko rozrástla, že v treťom zväzku, ktorý malcelé dielo uzatvárať, zostavovatelia avizujú,že sa ho rozhodli rozšíriť ešte o štvrtý zväzok.

Tretí zväzok pod dvomi písmenami abece-dy, ktorý zostavil a z hebrejského originálupreložil Róbert J. Büchler, obsahuje heslás údajmi o vyše 50 obciach. Na začiatku hes-la sa nachádzajú štatistické prehľady o celko-vom vývine počtu obyvateľov sídla a zároveňo príslušnom zastúpení židov podľa počtui percentuálneho podielu. Nasledujú údajeo stručných dejinách sídla a dejinách židov-skej náboženskej obce, členených podľa urči-tých období, s osobitnou pozornosťou veno-vanou medzivojnovému obdobiu, dejinámholokaustu a sú tu aj zmienky o dejinách pooslobodení. K dispozícii sú aj štatistické úda-je o účasti židov na podnikaní podľa súpisovživností. Popri uvedených vyše 50 sídlach sa

480 R E C E N Z I E • A N O T Á C I E

v rámci hesiel im venovaných pripomínajú ajďalšie (často s vlastnou synagógou a vlastnýmcintorínom). Napríklad v hesle „Senica“ sa pri-pomína Borský Svätý Jur, popri Seni aj Barca(dnes mestská časť Košíc), popri Starej Ľu-bovni Hniezdne, popri Sučanoch Turany, po-pri Šarišských Lúkach Solivar (dnes mestskáčasť Prešova), popri Tisovci Klenovec, popriTopoľčanoch Bojná atď.

Z uverejnených štatistických údajov vy-svitá, že počet a podiel židov v jednotlivýchobdobiach kolísal. Ale v určitých časovýchúsekoch v niektorých sídlach bol ich percen-tuálny podiel pomerne vysoký, napr. v Strop-kove v roku 1869 47,5 %, v Senici v roku 186941,6 %, v Topoľčanoch v roku 1900 33,9 %,v Sečovciach v roku 1880 32,5 %, v Turčian-skych Tepliciach v roku 1919 32,3 %, v So-motore v roku 1910 28,0 %, v Šuranoch v ro-ku 1847 27,1 % atď. V Šarišských Lúkach, napredmestí Prešova (v knihe sú uvedené akosúčasť obce Ľubotice) v roku 1880 to bolo82,3 % a v roku 1787 až 98,7 %. Encyklopédiauvádza, že Šarišské Lúky boli pôvodne ži-dovskou osadou v chotári Ľubotíc (Kelemes)a v roku 1786 sa spomína ako Schebech/Ke-lemesch. Pri sčítaní roku 1910 je zapísanáako Sebeskellemes. Používal sa aj názov Sebeskellemesirétek (Šebešsko-kelemešskéLúky), pričom podľa S. Czambela miestniobyvatelia ju po slovensky volali Medzi Židmi.Šebeš a Kelemeš boli roku 1948 premeno -vané na Šebastovú a Ľubotice. Ide o urbanis-tický fenomén v rámci prešovskej aglomerá-cie. V knihe sa uvádza, že prisťahovalci zoŠarišských Lúk boli spoluzakladateľmi pre-šovskej náboženskej obce.

V knihe sa objavuje názor, že v Trenčínemohli byť židia už v 2. storočí v súvislosti s po-bytom rímskych vojsk. Ako jedna z najstar-ších židovských komunít na území Sloven skasa spomína aj Stupava.

Zo všeobecných dejín kniha pripomína napríklad univerzitu v Trnave, to, že Skalicabola jedným z centier slovenskej kultúrya koncom 17. storočia patrila medzi 6 najväč-ších a najvýznamnejších miest Slovenska, ajto, že Smolník bol v 14. storočí sídlom banskeja mincovej komory a centrom hornouhor-ských banských miest.

Z výtvarného hľadiska sú v knihe zaujíma-vé niektoré náhrobníky na cintorínoch a naj-

mä ich kresby; pritom možno osobitne spo-menúť Somotor, a zároveň tamojšiu synagógutak trochu pripomínajúcu „zľudovelé baroko“.Spomeňme tiež nedávno opravenú synagóguv Stupave, ktorá pripomína „vernakulárnu“architektúru, charakteristickú pre Záhorie.Z ďalších synagóg v knihe možno uviesť zaujímavé objekty v Topoľčanoch, Trenčíne,Turčianskych Tepliciach a pod., a urbanistic-ko-architektonické riešenie cintorína v Senicis oblúkovým pôdorysom a vstupným objek-tom v štýle domácej architektúry. Synagógav Trenčíne, honosný objekt z roku 1913 v by-zantsko-maurskom slohu, tvorí dominantu vosvojom okolí. Zaujímavé sú zmienky o dreve-ných sakrálnych objektoch: v Snine roku 1842vysvätili drevenú synagógu, postavenú podľavzoru synagóg v Haliči; ďalej sa tu spomínadrevená synagóga v Turni nad Bodvou a dre-vená modlitebňa v Starej Bystrici. Kniha pri-pomína aj seredského rodáka architekta Ferdinanda Silbersteina-Silvana, ktorý bol au-torom funkcionalistickej budovy pošty v tom-to meste a externým poradcom pri riešení ar-chitektonicko-urbanistických otázok rozvojaTrenčína.

Spomedzi iných osobností sa tu pripomí-najú napríklad v súvislosti s Trnavou herecMartin Gregor a hudobný skladateľ Karol El-bert, pod heslom Šurany historik a účastníkodboja Alexander Markuš, zo Sobraniec grafikEugen Krón, z Turian obchodník Grossmann,účastník povstania v rokoch meruôsmych,a pod. V súvislosti so Svätým Jurom sa knihazmieňuje o tamojšom pobyte rabína ChatamaSofera v roku 1809, keď Bratislavu obliehalinapoleonské vojská a Sofer tu napísal knihuSofer Zikaron.

Viaceré sídla sa v knihe uvádzajú ako prí-klady tolerantného spolunažívania obyvate-ľov, napr. Trstená, Tekovské Lužany a Tibava(okres Sobrance). V roku 1926 postavili syna-gógu v Štúrove, na jej stavbu prispel aj tamoj-ší spolok mladých katolíkov. Pod heslomSpišské Podhradie sa uvádza, že za 2. svetovejvojny našli židovské rodiny útočište v klášto-re v Spišskej Kapitule a pomáhali im aj gréc-kokatolícki kňazi z okolitých dedín.

Aj tento zväzok encyklopédie je teda boha-tým zdrojom rôznych informácií.

IGOR THURZO,Bratislava

481R E C E N Z I E • A N O T Á C I E

GROSS, J. T. (v spolupráci s I. Grudzińskou-Gross):Zlatá žeň. Co se odehrálo na pomezí holocaustuArgo Praha, 2013, 136 s.

Poľský historik a sociológ Jan Tomasz Gross(1947) už dlhšie „provokuje“ svojich krajanovtým, že systematicky spochybňuje rozšírenýmýtus, podľa ktorého v rokoch 1939 – 1945poľskú spoločnosť tvorili buď hrdinskí bojov-níci proti nemeckým okupantom alebo obetenacistickej zvole.

Prvý krok k narušeniu týchto predstáv zna-menala už jeho prvotina Susedia (2001). Grossv nej venuje pozornosť pogromu, ktorý sauskutočnil v roku 1941 v mestečku Jedwab-ne. Na základe výskumu vyvrátil oficiálny ná-zor, že stovky Židov nahnali do stodoly, kto-rú potom podpálili nemeckí vojaci. Ako saukázalo, tí v tom čase v mestečku vôbec ne-boli. Tento zločin spáchali poľskí obyvatelia,teda susedia obetí. O päť rokov neskôr vydalďalšiu kontroverznú monografiu Strach. V nejanalyzuje prejavy antisemitizmu po oslobo-dení Poľska, pričom dôraz kladie na priebehnajväčšieho pogromu v Kielcoch. Plastickyopisuje dobovú atmosféru a na množstve prí-kladov ilustruje, že toto protižidovské vystú-penie nebolo ojedinelým javom, ale len špič-kou antisemitského ľadovca. V rovnakomduchu je koncipovaná aj Grossova najnovšiapráca Zlatá žeň, ktorá vyšla v poľštine v roku2011. Ide vlastne o esej, inšpirovanú jednoukonkrétnou fotografiou publikovanou v roku2008 v denníku Gazeta wyborcza.

Úvodné vety Predslovu, ktorý napísal zná-my poľský historik profesor Jan Grabowski,objasňujú čo sa skrýva za zdanlivo nevinnousnímkou a prečo (nielen toto) Grossovo dielopoľská verejnosť odmieta s rozpakmi a neskrý -vaným odporom: „Zlatá žeň je knihou o cham-tivosti, loupení, vraždách a židovském utrpe-ní. K těmto událostem dochází jakoby „napomezí holocaustu“, tam, kde se židovští tro-sečníci, zoufale hledající záchranu, stýkalis místním obyvatelstvem. A právě zde byly pá-chány strašné zločiny – o tolik děsivejší, žemnohdy nepojmenované a nepotrestané“ (s. 13).

V úvodnom komentári autor uvádza, že naprvý pohľad záber znázorňuje dedinčanov,

ktorí v čase žatvy odpočívajú po práci. Zdan-livá idyla však končí pri zistení, že „úrodu“tvorí „ nic víc a nic méně, než lidské kostia lebky“. Ukazuje sa, že snímka vznikla krát-ko po skončení druhej svetovej vojny na úze-mí smutno známej Treblinky a dedinčania „senejspíše zabývali tím, že rozkopávali zpopol-něné lidské ostatky a hledali zlato a cennosti,které nenašli nacističtí kati“ (s. 17). V ďalšomtexte sa Gross vracia priamo do obdobia ho-lokaustu a analyzuje rôzne aspekty vzťahovmedzi ohrozenými Židmi a poľskou majori-tou. Spektrum sa pohybuje od rôznych foriempriameho zabíjania a okrádania cez „spro-stredkovanú vraždu“, pretože udanie nacis-tickým úradom väčšinou znamenalo tiež smrť,ukrývanie Židov za peniaze až po obetavé ne-zištné zachraňovanie ľudských životov...  Jed-notlivé formy analyzuje autor v 29 krátkychtematicky zameraných podkapitolách. Veľa-vravné sú už ich názvy, napr. Co se odehráva-lo ve vyhlazovacích táborech těsně po válce;Využívání vyhlazovacích táborů ze stranymístního obyvatelstva během války; Poznám-ky k otázce zabíjení Židů místními lidmi;O vyvražďování Židů sedláky na Kielecku;Štvanice na Židy; Odlidštění Židů atď. Užz tohto krátkeho výberu vyplýva, prečo je tá-to kniha pre veľkú časť poľskej verejnosti ne-prijateľná (a pre každého čitateľa psychickynáročná a priam bolestivá).

Namiesto záverečného komentára zacitu-jem vetu, ktorou Jan Grabowski uzavrel svojPredslov: „Zlatá žeň je čtením děsivým, nic-méně až bolestně pravdivým a potřebným“(s. 17).

PETER SALNER,Ústav etnológie SAV v Bratislave

LUKÁŠ PŘIBYL, MICHAL PLZÁK:Zapomenuté transportyKalich, Praha, 2013, 278 s.

Pôvodne som myslel, že na recenziu tejtoknihy stačí jediné slovo: výborná. Uvedomilsom si však, že redakcii Slovenského národo-pisu by to nestačilo. Pokúsim sa preto svoj ná-zor vyargumentovať.

Kniha má dve časti, ktoré sú rozdielne, ho-ci obe sa zakladajú na dialógu. Prvú časť tvo-

482 R E C E N Z I E • A N O T Á C I E

rí dialóg autorov Lukáša Přibyla s MichalomPlzákom. Výsledok ma opäť presvedčil, že roz-hovor (samozrejme nie každý) je potrebné po-važovať za dôležitú súčasť vedeckého báda-nia. Nie je len technikou výskumu, ale ajzdrojom poznania. Medzi výhody tejto formyodovzdávania informácií patrí, že na rozdielod písaného textu dovoľuje vysloviť aj názory,ktoré ešte nie sú stopercentne overené. Umož-ňuje ďalej k „exaktným“ poznatkom pridaťempatiu, subjektívny pohľad, čo rozširujespektrum ponúkaných informácií o nové di-menzie. Najmä v spoločenskovedných disci-plínach je to veľmi potrebný prvok.   

Lukáš Přibyl s Michalom Plzákom po-tvrdzujú, že dialóg je „veda“, na ktorú sú po-trební rovnocenní partneri. Dôležitý nie je lenten, ktorý odpovedá, ale v rovnakej miere(možno ešte viac) človek, ktorý sa pýta. Praž-ský rabín Karol Sidon v knihe Červená krávana „prihrávku“ Karla Hvížďalu, prečo judaiz-mus považuje otázku za dôležitejšiu než od-poveď, reagoval nasledovne: „Protože bezotázky není odpovědi. Navíc odpověď není namně. Ve chvíli, kdy ale umím položit správněotázku, a to je na mně, protože Pánbůh ji zamne položit nemůže, mám šanci, že se něcodovím. Celá Tóra i rabínská tradice je založe-ná na otázkách...“ (Červená kráva, Praha 2002,s. 22). Vzťah otázky a odpovede na príkladeTalmudu ilustruje motto iného rozhovoruK. Sidona s K. Hvížďalom (Když zemřít, takv Jeruzalémě, Praha 1997, s. 5): „Šamaj pod-lehl téměř ve všech svých debatách – miluje-me ho snad méně než Hilela? Kým by byl Hi-lel bez otázek Šamaje? Mohli bychompochopit Abaje bez otázek jeho soka Ravy, reb

Jochanana bez jeho protivníka Reš Lakíše?“M. Plzák svojimi otázkami dokumentuje,

že ovláda problematiku, rozumie téme aj ľu-ďom, vie na čo a ako sa má pýtať. Lukáš Přibylvďaka tomu neuvádza len množstvo zaují-mavých a dôležitých údajov o „zabudnutýchtransportoch“. Informuje aj, ako sa dostalk filmovému zdokumentovaniu holokaustu,vysvetľuje zvolené postupy, netají problémya nezakrýva emocionálnu stránku, ktorá privýskume takej zložitej a tragickej témy nesmiechýbať.  Vďaka tomu sa čitateľ dozvie oveľaviac, než by očakával.

Druhú časť knihy tvorí scenár štyroch fil-mových dokumentov o „zabudnutých trans-portoch“, ktoré smerovali z Čiech do Lotyš -ska, Bieloruska, Estónska a Poľska. Opäť prevláda dialóg, hoci výskumné otázky sú väč-šinou zamlčané a prakticky celý priestor vy-pĺňajú výpovede preživších. Výsledkom jecenný materiál a plastický obraz problemati-ky, o ktorej by sme bez iniciatívy, schopností(a tvrdohlavosti) Lukáša Přibyla vedeli len veľ-mi málo.

Dialóg dvoch odborníkov predstavuje nie-len významný príspevok k lepšiemu pozna-niu holokaustu, ale aj množstvo podnetov naúvahy o metodike výskumu, etike, prínoserozhovoru pre spoločenské vedy všeobecne aetnológiu či antropológiu konkrétne, ale tiežo tom, ako presvedčivo vyjadriť, že kniha Za-pomenuté transporty je skutočne výborná...

PETER SALNER,Ústav etnológie SAV v Bratislave

483

EDITORIALBOTÍKOVÁ, Marta: Editorial – Kultúrne pro-

cesy v postsocialistickej spoločnosti: me-dzi globalizáciou a lokalizáciou ......... 392

FALŤANOVÁ, Ľubica: Editorial ............... 227HAMAR, Juraj: Editorial – The Convention for

the Safeguarding of the Intangible CulturalHeritage. In the mirror of implementationdiscourse in Slovakia .......................... 497

LUTHER, Daniel: Editorial – Adaptácia oby-vateľov miest v procesoch spoločenskýchzmien ................................................ 335

POTANČOK, Vladimír: Editorial ................. 5POTANČOK, Vladimír: Editorial .............. 123SALNER, Peter: Editorial – Adaptácia obyva-

teľov miest v procesoch spoločenskýchzmien ................................................. 335

ŠTÚDIECSÜTÖRTÖKYOVÁ, Dita: Identifikačné pro-

cesy lokálnej komunity vo vzťahu k tradič-nej ľudovej architektúre (Na príklade obceSebechleby) ...................................... 430

FALŤANOVÁ, Ľubica: Lokálne inciatívy ob-čianskej sféry v rozvoji sídiel .............. 229

HLÔŠKOVÁ, Hana: Fenomény folklorizmumedzi globálnym a lokálnym (na príkladetroch podujatí) ................................... 408

JAKUBÍKOVÁ, Kornélia: Rodinné tradicie (v stra -vovani a sviatkovaní) v kontexte globali-zácie ................................................. 396

KILIÁNOVÁ, Gabriela: Predstava o postaveSmrti – štúdium kultúrneho javu v sloven-skej a nemeckej jazykovej skupine na Slo-vensku .............................................. 125

KREKOVIČOVÁ, Eva: Obraz nepriateľa v po-čiatkoch slovenskej politickej karikatúry.Vizuálne stereotypy v časopise Černo -kňažník v rokoch 1861 – 1910 ............... 31

LEHEČKA, Michal: Sídliště současné a minu-

lé: Proměny pražského sídliště Stodůlkyočima jeho obyvatel ............................ 351

LUTHER, Daniel: Česi v Bratislave 1919 – 1945:Adaptácia a marginalizácia ................. 368

MAJO, Juraj: Domáce je domáce, alebo už sato pestovanie v dnešnej dobe neoplatí? (Do-máce hospodárenie – stále dôležitá súčasťživotných stratégií domácnosti slovenské-ho postsocialistického vidieka) ............... 7

MURIN, Ivan: Intangible Cultural Heritage Em-braces in Strategical Research Agenda .. 515

PANCZOVÁ, Zuzana: Obraz nepriateľa v po-čiatkoch slovenskej politickej karikatúry.Vizuálne stereotypy v časopise Černo -kňažník v rokoch 1861 – 1910 ............... 31

PANCZOVÁ, Zuzana: Humor a strach v poeti-ke súčasných povestí ......................... 142

REEVE, Martin: Punch and Judy: whose showis it anyway? ...................................... 507

ROCHOVSKÁ, Alena: Domáce je domáce, alebouž sa to pestovanie v dnešnej dobe neoplatí?(Domáce hospodárenie – stále dôležitá sú-časť životných stratégií domácnosti sloven-ského postsocialistického vidieka) ........... 7

SALNER, Peter: Adaptácia na spoločenskézmeny: Židovská komunita v Bratislave poroku 1945 ........................................... 379

SOUKUPOVÁ, Blanka: Identita moderníchměstských světů (Příklad Prahy v obdobíod šedesátých let 19. století do tzv. same-tové revoluce /1989/) ........................ 338

STOLIČNÁ, Rastislava: Kulinárna kultúra Slo-venska: výskum regionálnej diverzity ... 155

WIESNEROVÁ, Vendula: Frakce a sítě koope-race v LGBTQ hnutí .............................. 55

MATERIÁLYBENŽA, Mojmír: Spoločensko-kultúrne akti-

vity a ich organizátori v obciach na Záho-rí ...................................................... 246

SLOVENSKÝ NÁRODOPIS 61 • 2013

484 S L O V E N S K Ý N Á R O D O P I S 6 1 • 2 0 1 3

BUČKA, Peter: Telesná výchova a šport obyva-teľov Slovenska židovského pôvodu ...... 74

BUČKO, Ladislav: Špecifiká inštitucionálnejnáhradnej starostlivosti v Kambodži .... 289

DANGLOVÁ, Oľga: Traditional Čičmany Or-naments ............................................ 532

DARULOVÁ, Jolana: The Tradition of the Sa-lamander Parade ................................ 539

DITMAROVÁ, Lucia: Nota Bene – pouličnýkompas alebo „venujte pozornosť“. Etno-grafická sonda do jedného občianskehozdruženia .......................................... 258

LÁSTIČOVÁ, Barbara: Sociálne inovácie a so-ciálne identity: prípadová štúdia komunityslovenských migrantov a migrantiek v Ír -sku .................................................... 273

MÉSZÁROSOVÁ, Marianna: Stretnutie kul túrya urbánny priestor Prahy (perspektíva slo-venskej a maďarskej etnickej menšiny) .. 168

PETRJÁNOŠOVÁ, Magda: Sociálne inováciea sociálne identity: prípadová štúdia ko-munity slovenských migrantov a migran-tiek v Írsku ......................................... 273

SLÁVIKOVÁ, Petra: Špecifiká inštitucionálnejnáhradnej starostlivosti v Kambodži .... 289

ESEJFEINBERG, Joe Grim: Who’s Afraid of the Big,

Bad Folk? .......................................... 548

ROZHOVOR / INTERVIEW

BUENO GÓMEZ, Noelia: Antropológia, vedabudúcnosti. 1. časť. Tradičná rurálna spo-ločnosť v Astúrii. Interview so španielskymantropológom Adolfom Garcíom Martíne-zom ................................................... 180

BUENO GÓMEZ, Noelia: Antropológia, vedabudúcnosti. 2. časť. Kríza astúrskej tradič-nej kultúry z antropologického hľadiska.Interview so španielskym antropológomAdolfom Garcíom Martínezom ...........302

VYHRADENÉ PREKYSEĽ, Vladimír: Representative List of the In-

tangible Cultural Heritage of Slovakia.. 561Slovak Institutions Participating in Imple-

mentation of the UNESCO Convention:KEM – Department of Ethnology and Mu-

seology, Faculty of Arts, Comenius Uni-versity Bratislava .............................. 570

KEF – Department of Ethnology and Folklore

Studies of the Faculty of Arts of Constanti-nethe Philosopher University in Nitra … 571

ÚEt SAV – Institute of Ethnology of the SlovakAcademy of Sciences …....................... 568

ÚHV SAV – Institute of Musicology of the Slo-vak Academy of Sciences .................... 572

NOC – National Cultural Centre .............. 573Research Centre of European Ethnology ... 574SĽUK – Slovak State Traditional Dance Com-

pany ................................................... 566CTĽK – Slovak Intangible Cultural Heritage

Center ................................................. 567SK UNESCO – Slovak Commision for UNES-

CO ..................................................... 567UCM – The Department of Ethnology and

World Studies, University of ss. Cyril andMethodius in Trnava …........................ 571

NSS – The Ethnographic Society of Slovakia ... 569ÚĽUV – The Centre for Folk Art Production ... 575

ROZHĽADY – SPRÁVY – GLOSYBARANYOVICS, Boris: Konferencia Aktuálne

otázky folkloristiky v strednej Európe (9. –12. november 2012, Komárno) ............. 190

BEŇOVÁ, Kamila: Správa z konferencie: o et-nografii „doma“ (Praha, 22. – 24. 5. 2013) .. 314

BEŇUŠKOVÁ, Zuzana: Jubileum Zuzany Pro-fantovej ............................................... 84

BLAHOVÁ, Natália: Správa z medzinárodnejkonferencie Folk knowledge: Models and Con-cepts (26. – 28. apríl 2013, Bratislava) ..... 188

BLAHOVÁ, Natália: Vzdelávací kurz Občan -ská společnost v multidisciplinární perspek -tivě (Brno, 5. – 6. 4. a 19. – 20. 4. 2013) ... 312

BOTÍKOVÁ, Marta: Diplomové práce na KEMFiF a USA FSEV UK v akademickom roku2012/2013 ......................................... 319

BOTÍKOVÁ, Marta: Konferencia Nová emigra-ce z České republiky a návratová politika(Praha, 30. 9. a 1. 10. 2013) ................. 456

BUZALKA, Juraj: Profesor Josef Kandert se-demdesiatročný .................................. 452

CSONKA-TAKÁCS, Eszter: Naša budúcnosťv našej minulosti – sviatočné tradície Slo-vákov v Maďarsku (výstava v Békešskej Ča-be) ................................................... 458

CSÜTÖRTÖKYOVÁ, Dita: Výstava Konopnánostalgia v priestoroch Múzea mesta Bra -tislava ................................................. 91

CSÜTÖRTÖKYOVÁ, Dita: Studenti na ŠVOČpředvedli slušnou úroveň (Bratislava, 26.4. 2013) ............................................. 192

485S L O V E N S K Ý N Á R O D O P I S 6 1 • 2 0 1 3

GRAUZELOVÁ, Táňa: Správa z konferencieMorale et Cognition: L’epreuse du terrain(Cerisy-la-Salle, 4. – 11. 9. 2013) ........ 454

HLÔŠKOVÁ, Hana: Za Viliamom Marčokom.......................................................... 310

HLÔŠKOVÁ, Hana: XV. Medzinárodný zjazdslavistov (Minsk, 20. 8. – 27. 8. 2013) .... 317

HRUSTIČ, Tomáš: Dve strany tej istej mince:ekonomické praktiky Rómov medzi štátoma trhom. Workshop Európskej nadácie prevedu (ESF) v Lisabone, 20. – 23. septem bra2012 .................................................... 88

KANOVSKÝ, Martin: Diplomové práce na KEMFiF a USA FSEV UK v akademickom roku2012/2013 ........................................... 319

KUSÁ, Magdaléna: Prezentácia publikácieCompeting Eyes: Visual Encounters With Al-terity in Central and Eastern Europe v Ústa-ve etnológie SAV ..................................322

MACKOVÁ, Veronika: Studenti na ŠVOČ před-vedli slušnou úroveň (Bratislava, 26. 4.2013) ................................................. 192

NÁMEROVÁ, Andrea: Výstava Tajemství Lan-gobardů v Kyjove ...........................….. 94

PADUŠŇÁKOVÁ, Martina: The ceremony ofannouncement of the elements includedin the Representative List of the IntangibleCultural Heritage of Slovakia ...........… 577

POTANČOK, Vladimír: Ocenenia pre OľguDanglovú a Mojmíra Benžu .................. 85

POTANČOK, Vladimír: Medzinárodná cenaz Maďarska pre Soňu Švecovú ............. 88

POTANČOK, Vladimír: Dizertačné prácev Ústave etnológie SAV v roku 2013 ...... 321

POTANČOK, Vladimír: Prezentácia Ústavu etnológie SAV v Národnom osvetovomcentre počas Týždňa vedy a techniky ... 460

POTANČOK, Vladimír: Ocenenia pre členovÚstavu etnológie SAV v roku 2013 ........ 467

POTANČOK, Vladimír: Presentation of the In-stitute of Ethnology of the SAS in the Na-tional Culture Centre during the Week ofScience .............................................. 584

POTANČOK, Vladimír: Awards for Resear-chers from the Institute of Ethnology of SASin 2013 ….............................................. 591

RAJNIAKOVÁ, Daniela: Celoslovenská pre-hliadka ŠVOUČ 2013 (13. november 2013,Nitra) .................................................. 464

RYŠAVÁ, Eva: The presentation of the intan-gible cultural heritage of Slovakia duringthe Days of Slovak Culture in Berlin …. 579

ŠIMEKOVÁ, Linda: Študentské antropologic -ké fórum 2013 (27. – 28. november 2013,Bratislava) ......................................... 466

ŠPIRKOVÁ, Veronika: Viliam Malík 1912 – 2012,výstava v SNG (18. apríl – 14. júl 2013) .. 194

UHRIN, Michal: Študentské antropologickéfórum 2013 (27. – 28. november 2013, Bra -tislava) .............................................. 466

VOĽANSKÁ, Ľubica: Bohatstvo v rozmani-tosti. Dni slovenskej kultúry v Múzeu eu-rópskych kultúr. Reichtum in der Vielfalt.Slowakische Kulturtage im Museum Euro-päischer Kulturen (Berlin, 31. 8. – 29. 9.2013) .................................................. 453

VOĽANSKÁ, Ľubica: 8th session of Intergo-vernmental Committee for the Safeguar-ding of Intangible Heritage (2-7 December2013, Baku, Azerbaijan) …................... 579

Books Published by the Institute of Ethnolo-gy of the Slovak Academy of Sciences(a selection of works 2012-2013) ....... 587

RECENZIE – ANOTÁCIEBARÁTHOVÁ, Nora: Zdena Krišková: Etno-

kulturálne kontexty výroby modrotlače.Modrotlačiarska dielňa v Hranovnici .... 112

BERANSKÁ, Veronika: Kirsten W. Endres &Andrea Lauser (Eds.): Engaging the SpiritWorld. Popular Beliefs and Practices in Mo-dern South Asia. Asian Anthropologies, Vo-lume 5. ............................................... 218

BIELIKOVÁ, Lenka: Danka Moravčíková (Ed.):Vidiek a mládež v sociálnovedných refle-xiách ................................................. 327

BOJNIČANOVÁ, Renáta: Valeria KovachovaRivera de Rosales, Bohdan Ulašin, ZuzanaFráterová: Cuentos eslovacos de tradiciónoral .................................................... 201

BOJNIČANOVÁ, Renáta: Dielo chváliace svoj-ho tvorcu - Viera Gašparíková, Hana Hlô-šková (Ed.): Stretnutie s rozprávkou. Po-hľad do života a diela etnologičky PhDr.Viery Gašparíkovej, DrSc. .................. 203

GAŠPARÍKOVÁ, Viera: Zuzana Profantová(Ed.): Od folklóru k literárnemu folklo rizmu(Štúdie k dejinám a teórii folkloristiky) .. 97

GAŠPARÍKOVÁ, Viera: Hans Ritz: Die Geschich -te vom Rotkäppchen .......................... 325

GAŠPARÍKOVÁ, Viera: Dve nové knihy o „zboj-níckych ľudových tradíciách“. K 300. výro-čiu smrti zbojníka Juraja Jánošíka ..... 474

GAŠPARÍKOVÁ, Viera: Adam Votruba: Pravda

486 S L O V E N S K Ý N Á R O D O P I S 6 1 • 2 0 1 3

u zbojníka. Zbojnictví a loupežnictví vestřední Evropě .................................... 475

GAŠPARÍKOVÁ, Viera: Renáta Bojničanová:Los bandoleros y su reflejo en la tradiciónoral. La prosa popular. Comparación cata-lano-eslovaca ..................................... 476

GAZDÍKOVÁ, Alžbeta: Juraj Zajonc: Premenyvlákna ................................................ 472

GAZDÍKOVÁ, Alžbeta: Juraj Zajonc: Trans-formations of Fibre ............................ 603

HLÔŠKOVÁ, Hana: Anna Kováčová, Tünde Tu-šková, Alžbeta Uhrinová (Eds.): Materiálo-vé príspevky ku kultúre a spôsobu životav Dabaši-Šáre ...................................... 99

JAKUBÍKOVÁ, Kornélia: Alexandra Navrátilo-vá: Namlouvání, láska a svadba v české li-dové kultuře ....................................... 212

JEROTIJEVIĆ, Danijela: Gabriela Kiliánová,Christian Jahoda, Michaela Ferencová(Eds.): Ritual, Conflict and Consensus. Ca-se Studies from Asia and Europe ......... 594

OVSJANNIKOVOVÁ, Maja: G. V. Ľubimovová:Vozrastnoj simvolizm v kuľture kalendar-nogo prazdnika russkogo naselenija Sibi-ri. XIX. – načalo XX. veka .................. . 329

PANCZOVÁ, Zuzana: Petr Lozoviuk (Ed.): Et-nicita a nacionalismus v diskurzu 20. sto-letí. Příspěvek intelektuálů z českých zemíke studiu kolektivních identit .............. 213

PANCZOVÁ, Zuzana: Karanović, Z., De Blé-court, W. (Eds.): Belief Narrative Genres,Žanrovi predanja, Žanry predanij .... 220

PANCZOVÁ, Zuzana: Zvonko Martić, VidoslavVido Bagur: Vila bana zvala priko vrana.Tradijska odjeća, pjesme i plesovi Hrvatau Bosni i Hercegovini u 21. Stoljeću. A Fai-ry Called the Viceroy over the Mountain ofVran. Traditional Clothing, Songs and Dan-ces of Croats in Bosnia and Hercegovina inthe 21st Century ................................ 330

PANCZOVÁ, Zuzana: Petra Kelemen, NevenaŠkrbić Alempijević: Grad kakav bi trebaobiti. Etnološki i kulturnoantropološki osvrtina festivale ......................................... 331

PARÍKOVÁ, Magdaléna: Rastislava Stoličná –Mikolajová (Ed.), Katarína Nováková: Ku-linárna kultúra regiónov Slovenska .... 209

PARÍKOVÁ, Magdaléna: Rastislava Stoličná –Mikolajová (Ed.), Katarína Nováková: TheCulinary Culture of Slovak Regions .... 600

POTANČOK, Vladimír: Jana Belišová: Bašav,more, bašav / Zahraj, chlapče, zahraj.

O piesňach slovenských Rómov .......... 478POTANČOK, Vladimír: Juraj Hamar, Vladimír

Kyseľ (Eds.): Safeguarding the Cultural He-ritage – Symposium Miscellany .......... 593

RAJNIAKOVÁ, Daniela: Ivana Kontriková Šus-teková: Ako sme si hľadali domov... Adap-tácia migrantov z Kysúc v Radošinskej do-line v 2. polovici 20. storočia .............. 113

SALNER, Peter: Gabriela Dudeková a kol.: Me-dzi provinciou a metropolou. Obraz Bra-tislavy v 19. a 20. storočí ..................... 102

SALNER, Peter: Ševčíková, Zuzana a kol.:BRATISLAVA – POZSONY – PRESSBURG.Sprievodca historickou pamäťou ......... 471

SALNER, Peter: Gross, J.T. (v spolupráci s I.Grudzińskou-Gross): Zlatá žeň. Co se ode-hrálo na pomezí holocaustu ................ 481

SALNER, Peter: Lukáš Přibyl, Michal Plzák:Zapomenuté transporty ...................... 481

STOLIČNÁ, Rastislava: Dragana Radojičić:Dialozi za trpezom, antropološka mono-grafija o kulturi ischrane .................... 107

STOLIČNÁ, Rastislava: Ivan Dubnička: Misamäsa .................................................... 326

THURZO, Igor: Jan Rychlík: Češi a Slováci ve20. století. Spolupráce a konflikty 1914 –1992 .................................................. 106

THURZO, Igor: Peter Slavkovský: Slovenskáetnografia (kompendium dejín vednéhoodboru) ............................................. 206

THURZO, Igor: Karel Sommer, Josef Julínek:Politik a kněz Alois Kolísek ................ 217

THURZO, Igor: Róbert J. Büchler (Ed.): En-cyklopédia židovských náboženských ob-cí, 3. zväzok, S-T ............................... 479

THURZO, Igor: Peter Slavkovský: Slovak Eth-nography (A Compendium of the History ofthe Discipline) ...............................… 605

VANOVIČOVÁ, Zora: Hana Hlôšková, IvoPospíšil, Anna Zelenková (Eds.): SlavistaJiří Horák v kontexte literatúry a folklóruI-II .................................................... 324

VOĽANSKÁ, Ľubica: Henrieta Moravčíková:Bratislava: atlas sídlisk 1950 – 1995. Bratisla-va: Atlas of Mass Housing, 1950 – 1995 ... 469

ZAJONC, Juraj: Jiří Novotný, Milena Secká,Kateřina Sedlická, Jiří Woitsch (Eds.): Če-ský lid Etnologický časopis 1946 – 2000 Bib -liografie ............................................ 100

ZAJONC, Juraj: Tihana Petrović Leš: Lepo -glavsko čipkarstvo ............................... 109

487S L O V E N S K Ý N Á R O D O P I S 6 1 • 2 0 1 3

EDITORIALBOTÍKOVÁ, Marta: Editorial - Cultural Pro-

cesses in Post-Socialist Society: BetweenGlobalisation and Localisation .......... 392

FALŤANOVÁ, Ľubica: Editorial ............... 227HAMAR, Juraj: Editorial - The Convention for

the Safeguarding of the Intangible CulturalHeritage. In the Mirror of ImplementationDiscourse in Slovakia ......................... 497

LUTHER, Daniel: Editorial - The Adaptationof Town Residents in the Processes of SocialChange .............................................. 335

POTANČOK, Vladimír: Editorial ................ 5POTANČOK, Vladimír: Editorial ............. 123SALNER, Peter: Editorial - The Adaptation of

Town Residents in the Processes of SocialChange .............................................. 335

ARTICLESCSÜTÖRTÖKYOVÁ, Dita: Identification Pro-

cesses of the Local Community in Relationto Traditional Folk Architecture (Exempli-fied by the Village of Sebechleby) ...... 430

FALŤANOVÁ, Ľubica: Local Initiatives of theCivic Sphere in the Development of Resi-dential Areas ...................................... 229

HLÔŠKOVÁ, Hana: The Phenomena of Folk -lorism Between the Global and the Local(Exemplified by Three Events) ............. 408

JAKUBÍKOVÁ, Kornélia: Family Traditions (inDiet and Festive Celebration) in the Con-text of Globalisation .......................... 396

KILIÁNOVÁ, Gabriela: The Idea of the Figureof Death:  a Study of a Cultural Phenome-non in Slovak and German LanguageGroups in Slovakia …............................ 125

KREKOVIČOVÁ, Eva: The Image of the Enemyat the Beginnings of Slovak Political Cari-cature. Visual stereotypes in the journalČernokňažník from 1861 to 1910 .......... 31

LEHEČKA, Michal: Settlements of the Presentand Past: Changes in the Prague Settlementof Stodůlky Through the Eyes of Its Inha-bitants ............................................... 351

LUTHER, Daniel: Czechs in Bratislava 1919 –1945: Adaptation and Marginalisation ... 368

MAJO, Juraj: “Home Grown Is Home-Grown”,or is growing no longer worth it? (Home fo-od provision – still an important part of the

life strategies of households in post-socia-list rural Slovakia) ................................. 7

MURIN, Ivan: Intangible Cultural Heritage Em-braces in Strategical Research Agenda .. 515

PANCZOVÁ, Zuzana: The Image of the Ene-my at the Beginnings of Slovak Political Ca-ricature. Visual stereotypes in the journalČernokňažník from 1861 to 1910 ........... 31

PANCZOVÁ, Zuzana: Humour and Fear in thePoetics of Contemporary Legends ...… 142

REEVE, Martin: Punch and Judy: whose showis it anyway? ...................................... 507

ROCHOVSKÁ, Alena: “Home Grown Is Home-Grown”, or is growing no longer worth it?(Home food provision – still an importantpart of the life strategies of households inpost-socialist rural Slovakia) ................. 7

SALNER, Peter: Adaptation to Social Changes:the Jewish Community in Bratislava After1945 .................................................. 379

SOUKUPOVÁ, Blanka:  The Identity of ModernUrban Worlds (As Exemplified by Prague inthe period from the 1860s to the so-calledVelvet Revolution /1989/) ................... 338

STOLIČNÁ, Rastislava: The Culinary Cultureof Slovakia: Researching Its Regional Di-versity …............................................ 155

WIESNEROVÁ, Vendula: Fractions and Ne-tworks of Cooperation in the LGBTQ Mo-vement ................................................ 74

RESEARCH REPORTSBENŽA, Mojmír: Social-cultural Activities in

Záhorie Villages and their Organizers ... 246BUČKA, Peter: Physical Education and Sport

for Slovak Inhabitants of Jewish Origin ... 74BUČKO, Ladislav: Specifics of the Residential

Care for Children in Cambodia ............ 289DANGLOVÁ, Oľga: Traditional Čičmany Or-

naments ............................................ 523DARULOVÁ, Jolana: The Tradition of the Sa-

lamander Parade ................................ 539DITMAROVÁ, Lucia: NOTA BENE – Street

Compass or „Take Note“. An EthnographicProbe of a Civic Association ............. 258

LÁSTIČOVÁ, Barbara: Social Innovations andSocial Identities: Civic Initiatives of SlovakMigrants in the Republic of Ireland....... 273

MÉSZÁROSOVÁ, Marianna: The Encounter of

488 S L O V E N S K Ý N Á R O D O P I S 6 1 • 2 0 1 3

Cultures and the Urban Space of Pra-gue(The Perspective of Slovak and Hunga-rian Ethnic Minorities) ....................... 168

PETRJÁNOŠOVÁ, Magda: Social Innovationsand Social Identities: Civic Initiatives of Slo-vak Migrants in the Republic of Ireland .. 273

SLÁVIKOVÁ, Petra: Specifics of the ResidentialCare for Children in Cambodia ............ 289

ESSAYFEINBERG, Joe Grim: Who’s Afraid of the Big,

Bad Folk? .......................................... 548

INTERVIEWBUENO GÓMEZ, Noelia: Anthropology, Scien-

ce of the Future, Part 1. The Traditional Ru-ral Society in Asturias. An Interview withthe Spanish Anthropologist Adolfo GarcíaMartínez …........................................ 180

BUENO GÓMEZ, Noelia: Anthropology, Scien-ce of the Future, Part 2. The Crisis of Astu-rian Traditional Culture from the Anthro-pological Standpoint. An interview with theSpanish Antropologist Adolfo García Mar-tínez ................................................. 302

RESERVED FORKYSEĽ, Vladimír: Representative List of the In-

tangible Cultural Heritage of Slovakia .. 561Slovak Institutions Participating in Imple-

mentation of the UNESCO Convention:KEM – Department of Ethnology and Mu-

seology, Faculty of Arts, Comenius Uni-versity Bratislava .............................. 570

KEF – Department of Ethnology and FolkloreStudies of the Faculty of Arts of Constanti-nethe Philosopher University in Nitra … 571

ÚEt SAV – Institute of Ethnology of the SlovakAcademy of Sciences …....................... 568

ÚHV SAV – Institute of Musicology of the Slo-vak Academy of Sciences .................... 572

NOC – National Cultural Centre .............. 573Research Centre of European Ethnology ... 574SĽUK – Slovak State Traditional Dance Com-

pany ................................................... 566CTĽK – Slovak Intangible Cultural Heritage

Center ................................................. 567SK UNESCO – Slovak Commision for UNES-

CO ..................................................... 567UCM – The Department of Ethnology and

World Studies, University of ss. Cyril andMethodius in Trnava …........................ 571

NSS – The Ethnographic Society of Slovakia ... 569ÚĽUV – The Centre for Folk Art Production ... 575

NEWSBARANYOVICS, Boris: Conference on Current

Issues in Folkloristics in Central Europe (9-12 November 2012, Komárno) ........… 190

BEŇOVÁ, Kamila: Report from a Conferenceon the Ethnography “at Home” (Prague, 22.– 24. 5. 2013) ..................................... 314

BEŇUŠKOVÁ, Zuzana: Zuzana Profantová’sJubilee ................................................ 84

BLAHOVÁ, Natália: Report on the Internatio-nal Conference Folk knowledge: Modelsand Concepts (26-28 April 2013, Bratisla-va) …................................................. 188

BLAHOVÁ, Natália: The Civil Society Educatio-nal Course in a Multidisciplinary Perspecti-ve (Brno, 5. – 6. 4. a 19. – 20. 4. 2013) ... 312

BOTÍKOVÁ, Marta: Theses at KEM FiF UK andÚSA FSEV UK from the Academic Year2012/2013 .......................................... 319

BOTÍKOVÁ, Marta: Conference on New Emi-gration from the Czech Republic and thePolicy on Return (Prague, 30. 9. and 1. 10.2013) ................................................. 456

BUZALKA, Juraj: Professor Josef Kandert atSeventy ........................................... 452

CSONKA-TAKÁCS, Eszter: Our Future in OurPast: Festive Traditions of Slovaks in Hun-gary (exhibition in Békešská Čaba) .... 458

CSÜTÖRTÖKYOVÁ, Dita: The Hemp Nostal-gia Exhibition at the CityMuseum, Brati -slava .................................................… 91

CSÜTÖRTÖKYOVÁ, Dita: Students at ŠVOČAchieved a Respectable Standard (Brati -slava, 26 April 2013) .....................…. 192

GRAUZELOVÁ, Táňa: Report from the Confe-rence Morale et Cognition: L’epreuse du ter-rain (Cerisy-la-Salle, 4. – 11. 9. 2013) ... 454

HLÔŠKOVÁ, Hana: In Memory of Vilo Mar-čok ................................................... 310

HLÔŠKOVÁ, Hana: XV. International Congressof Slavists (Minsk, 20. 8. – 27. 8. 2013) .... 317

HRUSTIČ, Tomáš: ESF Exploratory Workshop:The Two Sides of The Coin: Gypsy Econo-mies Between the State and the Market, Lis-bon, September 20-23, 2012 ….............. 88

KANOVSKÝ, Martin: Theses at KEM FiF UKand USA FSEV UK from the Academic Year2012/2013 ......................................... 319

KUSÁ, Magdaléna: Launch of Competing Ey-

489S L O V E N S K Ý N Á R O D O P I S 6 1 • 2 0 1 3

es: Visual Encounters With Alterity in Cen-tral and Eastern Europe at the SAV Institu-te of Ethnology .................................. 322

MACKOVÁ, Veronika: Students at ŠVOČ Ac-hieved a Respectable Standard (Bratislava,26 April 2013) …................................. 192

NÁMEROVÁ, Andrea: The Secrets of the Lon-gobards Exhibition in Kyjov …...........… 94

PADUŠŇÁKOVÁ, Martina: The ceremony ofannouncement of the elements included inthe Representative List of the IntangibleCultural Heritage of Slovakia …........... 577

POTANČOK, Vladimír: Awards for Oľga Dang-lová and Mojmír Benža ........................ 85

POTANČOK, Vladimír: International Prizefrom Hungary for Soňa Švecová ........... 88

POTANČOK, Vladimír: Dissertations at theSAS Institute of Ethnology in 2013 ...... 321

POTANČOK, Vladimír: Presentation of the In-stitute of Ethnology of the SAS in the Na-tional Culture Centre during the Week ofScience ...................................... 460; 584

POTANČOK, Vladimír: Awards for Resear-chers from the Institute of Ethnology of SASin 2013 ………............................... 467; 591

RAJNIAKOVÁ, Daniela: All-Slovakia ŠVOUČReview 2013 (13. 11. 2013, Nitra) ....... 464

RYŠAVÁ, Eva: The presentation of the intan-gible cultural heritage of Slovakia duringthe Days of Slovak Culture in Berlin …. 579

ŠIMEKOVÁ, Linda:  Student AnthropologicalForum 2013 (November 27-28, 2013,Bratislava) ......................................... 466

ŠPIRKOVÁ, Veronika: Viliam Malík 1912-2012: Exhibition in SNG (18 April – 14 July2013) …............................................. 194

UHRIN, Michal: Student AnthropologicalForum 2013 (November 27-28, 2013, Brati -slava) ................................................ 466

VOĽANSKÁ, Ľubica: Wealth in Diversity.Days of Slovak Culture in the Museum ofEuropean Cultures. Reichtum in der Viel-falt. Slowakische Kulturtage im MuseumEuropäischer Kulturen (Berlin, 31. 8. – 29.9. 2013) ............................................. 453

VOĽANSKÁ, Ľubica: 8th session of Intergo-vernmental Committee for the Safeguar-ding of Intangible Heritage (2-7 December2013, Baku, Azerbaijan) ….................. 579

BOOK REVIEWS / REVIEW ESSAYSBARÁTHOVÁ, Nora: Zdena Krišková: Etno-

kulturálne kontexty výroby modrotlače.Modrotlačiarska dielňa v Hranovnici .... 112

BERANSKÁ, Veronika: Kirsten W. Endres & An-drea Lauser (Eds.): Engaging the Spirit World.Popular Beliefs and Practices in Modern SouthAsia. Asian Anthropologies, Volume 5 ....... 218

BIELIKOVÁ, Lenka: Danka Moravčíková (Ed.):Vidiek a mládež v sociálnovedných refle-xiách ................................................. 327

BOJNIČANOVÁ, Renáta: Valeria KovachovaRivera de Rosales, Bohdan Ulašin, ZuzanaFráterová: Cuentos eslovacos de tradiciónoral .................................................... 201

BOJNIČANOVÁ, Renáta: A Work That PraisesIts Master – Viera Gašparíková, Hana Hlô-šková (Ed.): Stretnutie s rozprávkou. Po-hľad do života a diela etnologičky PhDr.Viery Gašparíkovej, DrSc. .................. 203

GAŠPARÍKOVÁ, Viera: Zuzana Profantová (Ed.):Od folklóru k literárnemu folklorizmu (Štú-die k dejinám a teórii folkloristiky) ......... 97

GAŠPARÍKOVÁ, Viera: Hans Ritz: Die Geschi-chte vom Rotkäppchen ...................... 325

GAŠPARÍKOVÁ, Viera: Two New Books on“Folk Outlaw Traditions”: on the 300th An-niversary of the Death of the Outlaw JurajJánošík ............................................. 474

GAŠPARÍKOVÁ, Viera: Adam Votruba: Pravdau zbojníka. Zbojnictví a loupežnictví vestřední Evropě .................................... 475

GAŠPARÍKOVÁ, Viera: Renáta Bojničanová:Los bandoleros y su reflejo en la tradiciónoral. La prosa popular. Comparación cata-lano-eslovaca ..................................... 476

GAZDÍKOVÁ, Alžbeta: Juraj Zajonc: Premenyvlákna ............................................... 472

GAZDÍKOVÁ, Alžbeta: Juraj Zajonc: Trans-formations of Fibre ............................ 603

HLÔŠKOVÁ, Hana: Anna Kováčová, Tünde Tušková, Alžbeta Uhrinová (Eds.): Mate-riálové príspevky ku kultúre a spôsobu ži-vota v Dabaši-Šáre ............................... 99

JAKUBÍKOVÁ, Kornélia: Alexandra Navrátilo-vá: Namlouvání, láska a svadba v české li-dové kultuře ...................................... 212

JEROTIJEVIĆ, Danijela: Gabriela Kiliánová,Christian Jahoda, Michaela Ferencová(Eds.): Ritual, Conflict and Consensus. Ca-se Studies from Asia and Europe ........ 594

OVSJANNIKOVOVÁ, Maja: G. V. Ľubimovová:

490 S L O V E N S K Ý N Á R O D O P I S 6 1 • 2 0 1 3

Vozrastnoj simvolizm v kuľture kalendar-nogo prazdnika russkogo naselenija Sibi-ri. XIX. – načalo XX. veka ................... 329

PANCZOVÁ, Zuzana: Petr Lozoviuk (Ed.): Et-nicita a nacionalismus v diskurzu 20. sto-letí. Příspěvek intelektuálů z českých zemíke studiu kolektivních identit ............ 213

PANCZOVÁ, Zuzana: Karanović, Z., De Blé-court, W. (Eds.): Belief Narrative Genres,Žanrovi predanja, Žanry predanij ...... 220

PANCZOVÁ, Zuzana: Zvonko Martić, VidoslavVido Bagur: Vila bana zvala priko vrana.Tradijska odjeća, pjesme i plesovi Hrvatau Bosni i Hercegovini u 21. Stoljeću. A Fai-ry Called the Viceroy over the Mountain ofVran. Traditional Clothing, Songs and Dan-ces of Croats in Bosnia and Hercegovina inthe 21st Century ................................ 330

PANCZOVÁ, Zuzana: Petra Kelemen, NevenaŠkrbić Alempijević: Grad kakav bi trebaobiti. Etnološki i kulturnoantropološki osvrtina festivale ......................................... 331

PARÍKOVÁ, Magdaléna: Rastislava Stoličná –Mikolajová (Ed.), Katarína Nováková: Ku-linárna kultúra regiónov Slovenska .... 209

PARÍKOVÁ, Magdaléna: Rastislava Stoličná –Mikolajová (Ed.), Katarína Nováková: TheCulinary Culture of Slovak Regions .... 600

POTANČOK, Vladimír: Jana Belišová: Bašav,more, bašav / Zahraj, chlapče, zahraj.O piesňach slovenských Rómov .......... 478

POTANČOK, Vladimír: Juraj Hamar, VladimírKyseľ (Eds.): Safeguarding the Cultural He-ritage – Symposium Miscellany .......... 593

RAJNIAKOVÁ, Daniela: Ivana Kontriková Šus-teková: Ako sme si hľadali domov... Adap-tácia migrantov z Kysúc v Radošinskej do-line v 2. polovici 20. storočia ............... 113

SALNER, Peter: Gabriela Dudeková a kol.: Me-dzi provinciou a metropolou. Obraz Bra-tislavy v 19. a 20. storočí ..................... 102

SALNER, Peter: Ševčíková, Zuzana a kol.:BRATISLAVA – POZSONY – PRESSBURG.Sprievodca historickou pamäťou ........ 471

SALNER, Peter: Gross, J.T. (v spolupráci s I.Grudzińskou-Gross): Zlatá žeň. Co se ode-hrálo na pomezí holocaustu ................. 481

SALNER, Peter: Lukáš Přibyl, Michal Plzák:Zapomenuté transporty ..................... 481

STOLIČNÁ, Rastislava: Dragana Radojičić:Dialozi za trpezom, antropološka mono-grafija o kulturi ischrane .................... 107

STOLIČNÁ, Rastislava: Ivan Dubnička: Misamäsa ................................................. 326

THURZO, Igor: Jan Rychlík: Češi a Slováci ve20. století. Spolupráce a konflikty 1914 –1992 ................................................... 106

THURZO, Igor: Peter Slavkovský: Slovenskáetnografia (kompendium dejín vednéhoodboru) ............................................. 206

THURZO, Igor: Karel Sommer, Josef Julínek:Politik a kněz Alois Kolísek ................. 217

THURZO, Igor: Róbert J. Büchler (Ed.): En-cyklopédia židovských náboženských ob-cí, 3. zväzok, S-T ................................. 479

THURZO, Igor: Peter Slavkovský: Slovak Eth-nography (A Compendium of the History ofthe Discipline) …................................ 605

VANOVIČOVÁ, Zora: Hana Hlôšková, Ivo Pospí-šil, Anna Zelenková (Eds.): Slavista Jiří Ho -rák v kontexte literatúry a folklóru I-II .. 324

VOĽANSKÁ, Ľubica: Henrieta Moravčíková:Bratislava: atlas sídlisk 1950 – 1995. Bra -tislava: Atlas of Mass Housing, 1950 –1995 ................................................. 469

ZAJONC, Juraj: Jiří Novotný, Milena Secká,Kateřina Sedlická, Jiří Woitsch (Eds.): Če-ský lid Etnologický časopis 1946 – 2000 Bibliografie .......................................... 100

ZAJONC, Juraj: Tihana Petrović Leš: Lep -glavsko čipkarstvo ............................... 109

491

4 61 • 2013

CALL FOR PAPERS

What’s up folklore? (Role of folklore in the contemporary world)

Call for the next issue of Slovak Ethnology / Slovenský národopis, volume 62, number2/2014, focused on the role of folklore in the contemporary worldHosting editor: EVA KREKOVIČOVÁ

Folkloristics has undergone a process of quite substantive change since the middle of the 20th centu-ry. On the one hand it has brought new topics and research issues, deepened the interdisciplinarycharacter of research approaches and methods. This development has largely extended the researchfield. On the other hand the scholars have continued in synthesizing of the traditional folklore,understood gradually as cultural heritage, which was tied to a certain stylish and historical period.The inclination to this “double-track” character of the discipline is certainly not the result of the deve-lopment in the last decades only. But at the turn of this century the border between both research li-nes comes forth and deepens. This situation relates, to a certain degree, to inter-generational shifts in the approach to the object of the research and, inter alia, to the ever stronger anthropologisation ofhumanities in general (Kuligowski, 2012). It relates also to breaking away from grand theories, “a pleanot for grand but for humble theory” in folkloristics as Dorothy Noyes suggests (Noyes, 2008). Thechanges of theoretical approaches, the shifting research focuses from the “image of the past” to “con-temporary processes” thus become new and appealing challenges for the scholars.The editors of this journal invite analytic, theoretical or synthetic articles, research reports, essaysand discussions in the fields of folkloristics, ethnology, social and cultural anthropology and relatedscholarly disciplines, focused especially (but not exclusively) on the following issues:• Current theoretical approaches in folkloristics, continuities and discontinuities in theoretical

thoughts, diversification of theoretical concepts and methods;• Genre theory, the development of folklore genres in history and in the contemporary period, the

“new” genres (contemporary legends, rumours, gossip, conspiracy theories etc. );• Narrative, visual, music, dancing and other artistic representations of the social world;• Traditional and “new” music styles (ethno music, world music etc.);• New media (internet, digital media etc.) and their influence on folklore communication;• Global processes and transformation of folklore;• Folklore and power, folklore in societal discourse, folklore and politics; Folklore phenomena as

elements of (collective) identity construction, folklore phenomena as distinctive codes for crea-ting social group boundaries.

Submission guidelines: please follow the guidelines for submissions as given on the website of SlovakEthnology http://www.uet.sav.sk/?q=en/slovak-ethnologyYear round the Slovak Ethnology journal invites, apart from contributions focused on above mentio-ned issues, also major articles, research reports, essays, discussions, overviews, annotations, bookreviews and review essays beyond the thematic call for papers.

Final date for abstracts: 31. 1. 2014

Authors of accepted abstracts will be notified at the end of January, 2014 and will then be invited tosubmit a full paper. An invitation to submit a full paper does not constitute a commitment for publi-cation; all papers will be subject to anonymous peer review following submission.

Final date for papers: 15. 3. 2014

Please send your abstract as an e-mail attachment to the editors, at slovensky.narodopis@savba.sk.

492

4 61 • 2013

VÝZVA NA PUBLIKOVANIE

Sociálne a kultúrne kontexty súčasných sviatkov a rituálov

Slovenský národopis / Slovak Ethnology vyzýva na zaslanie príspevkov do pripravovanéhočísla 3/2014, ročník 62, zameraného na tému Sociálne a kultúrne kontexty súčasných sviatkov a rituálovHosťujúca editorka: KATARÍNA POPELKOVÁ

Z výsledkov výskumov, ktorým sa etnológia na Slovensku venuje niekoľko posledných rokov vyplýva,že sviatky a rituály majú i dnes v kultúre nezastupiteľné miesto. Plnia nielen praktické (regeneračné,spoločensko-zábavné), ale aj menej zjavné, avšak významné sociálne funkcie – integračné, komuni-kačné, ekonomické, identifikačné a iné. Ako sviatok sa v texte výzvy chápe príležitosť na slávenie čipripomínanie udalosti, ktorá sa spravidla cyklicky opakuje a viaže na určitý dátum. Jednotlivec alebospoločenstvo tejto príležitosti pripisujú mimoriadny význam a príležitosť sa spája, resp. vyvoláva ne-každodenné, avšak v istom zmysle normatívne konanie ľudí. Prax označovať niektoré momenty zasviatky, ktorá predpokladá sociálne zdieľanú aktívnu kategorizačnú funkciu tohto pojmu, možno sledovať ako prax kultúrne podmienenú a preto hodnú etnologickej reflexie. Ako rituál sa chápe sym-bolické konanie, ktoré sa viaže na určitú skupinu ľudí (rituálnu komunitu) a spravidla sa opiera o zdie-ľané významy a hodnoty. Etnológia študuje rituály ako sociálne praktiky, spôsoby správania sa a kona-nia v dôležitých momentoch individuálneho a spoločenského života. Venuje sa obsahu súčasnýchsviatkov, ich rozličným podobám, spôsobom prežívania a významu, aký majú pre rôzne sociálne sku-piny. Pritom berie do úvahy, že sviatky a rituály (resp. rituálne praktiky či ritualizované správanie) súv sociálnej realite veľmi často navzájom prepojené, resp. spolu úzko súvisia a navzájom sa špecific-kým spôsobom podmieňujú.Redakcia časopisu uvíta teoretické i analytické štúdie, materiály, eseje a diskusie z odboru etnológia,sociálna/ kultúrna antropológia a z príbuzných vedných disciplín zamerané predovšetkým (nie všakvýlučne) na nasledujúce otázky:• spôsoby a podoby slávenia sviatkov v súčasnosti• prežívanie sviatkov v súčasnosti• funkcie súčasných sviatkov pre ľudí (jednotlivcov, sociálne skupiny, inštitúcie, štát a pod.)• rituály a ich úloha pri vytváraní a udržiavaní skupinovej príslušnosti• konkrétne významy rituálov, rituálneho správania a symbolických aktivít• prepojenie podoby a priebehu rituálov s ich sociálnym kontextom

Pokyny pre prispievateľov: prosím sledujte pokyny na webovej stránke Slovenského národopisuhttp://www.uet.sav.sk/?q=sk/slovensky-narodopis

Okrem toho redakcia celoročne prijíma i štúdie mimo stanovených tém a príspevky do rubrík Materiály,Diskusia, Esej, Rozhovor, Vyhradené pre, Rozhľady – správy – glosy a Anotácie – recenzie – knižné eseje.

Termín zaslania abstraktov: 31. 3. 2014

Autori prijatých abstraktov budú vyrozumení v polovici apríla 2014 a následne ich vyzveme, aby zasla-li kompletný príspevok. Príspevky (štúdie, materiály, diskusie, eseje) prechádzajú anonymným posu-dzovaním dvoma nezávislými recenzentmi.

Termín zaslania príspevkov: 15. 6. 2014

Prosíme prispievateľov, aby abstrakt v slovenčine zaslali ako priložený súbor k emailu na adresuredak cie: slovensky.narodopis@savba.sk.

493

4 61 • 2013

CALL FOR PAPERS

Visual anthropology

Call for the next issue of Slovak Ethnology / Slovenský národopis, volume 62, number4/2014, focused on the visual anthropologyHosting editor: SAM PACK

This special issue on visual anthropology seeks submissions from both new and established scholarsthat explore the various ways in which culture is mass mediated. Beyond the traditional encoder/deco-der model, this volume is committed to the study of media in the broader context of everyday lived experiences that interrogates and transforms conventional understandings. Articles should be basedupon ethnographic research on topics concerning the production, circulation, and reception of mediaforms and practices. We are interested in both “old” media (photography, radio, television, film) aswell as “new” media (Internet, video games, smart phones). How does technological change shapeand transform media landscapes? What is so specific about media communication and its aesthetic expression? Are the messages transmitted by audiovisual documents different to those transmitted by written text?Slovak Ethnology invites submissions from international and multidisciplinary perspectives that ex-plore some of the key debates around visual anthropology (or studies inspired by it) to produce origi-nal empirical research.Possible topics include but are not limited to:

• Challenges and opportunities, strengths and weaknesses of visual anthropology• Ethical concerns• Media ethnography, social activism and social change• Sensory ethnography and anthropology of the senses

Submission guidelines: please follow the guidelines for submissions as given on the website of SlovakEthnology http://www.uet.sav.sk/?q=en/slovak-ethnology

Year round the Slovak Ethnology journal invites, apart from contributions focused on above mentio-ned issues, also major articles, research reports, essays, discussions, overviews, annotations, book reviews and review essays beyond the thematic call for papers.

Final date for abstracts: 15. 4. 2014

Authors of accepted abstracts will be notified at the end of April, 2014 and will then be invited to sub-mit a full paper. An invitation to submit a full paper does not constitute a commitment for publication;all papers will be subject to anonymous peer review following submission.

Final date for papers: 30. 6. 2014

Please send your abstract as an e-mail attachment to the editors, at slovensky.narodopis@savba.sk

494

4 61 • 2013

The 2014 Annual Meeting of the Gypsy Lore Society and Conference on Gypsy Studies

Callfor Papers and Proposals

The 2014 Annual Meeting of the Gypsy Lore Society and Conference on Gypsy Studies will beheld in Bratislava, Slovakia, September 11 to 13, 2014. The meeting is being organized on be-half of the Gypsy Lore Society by the team of the Institute of Ethnology, Slovak Academy ofSciences in cooperation with the Faculty of Social and Economic Sciences, Comenius Univer-sity in Bratislava, Roma Institute and European Information center of the Representation ofthe European Commission in Slovakia. The meeting will be held at the Faculty of Social andEconomic Sciences building.Contributions from various disciplines and perspectives on any aspect of Gypsy Studies are most welcome, but substantive scholarly papers will be given priority. Papers should be 20 minutes long with an additional 10 minutes allotted for discussion.Proposals for open panels, pre-arranged panels, individual papers, and poster presentationsare welcome.

Requirements for proposals:Open panel: Please send your proposal for an open panel of no more than 500 words. Thiscan be published as a call for papers after approval.Deadline: February 15, 2014

Pre-arranged panel: Please send your proposal for a pre-arranged panel of no more than 500 words. We also ask for an abstract of 250 words for each individual paper.Deadline: February 15, 2014

Individual papers: Please send your abstract of no more than 250 words and indicate whet-her this is an open submission, or a submission to a particular panel. Abstracts will be peer-reviewed by the academic organising committee, which includes representatives of the Gyp-sy Lore Society Board of Directors and local organisers. If your paper is submitted to a panel,the conveners of the particular panel will also review the abstract.Deadline: April 15, 2014.You will be notified if your contribution has been accepted by May 31, 2014.

Poster presentations: The conference provides facilities for poster presentations. Posters willbe displayed during the duration of conference. Depending on the number of submissionsaccepted, a few poster-presentation sessions are planned as “guided tours”. Posters must pre-sent research projects and results. Posters should meet academic standards in both contentand form. The presentation of the poster should not exceed 5 minutes. Please send your pro-posal for an poster section of no more than 100 words before April 15, 2014.

Deadline for abstracts: April 15, 2014.You will be notified if your contribution has been accepted by May 31, 2014.

Please send your proposals for panels, contributions and posters in plain text format (no ta-bles or charts) in the body of an e-mail message (not as an attachment) to the Program Chair,Dr Tatiana Podolinska, gls.2014@savba.sk. Submissions should include the author’s name,institutional affiliation (if relevant), address, daytime telephone and e-mail address.

Please address all conference inquiries to gls.2014@savba.sk. More information about theconference will be published in coming issues of the Newsletter, and on the Gypsy Lore So-ciety web site, http://www.gypsyloresociety.org.