právo a sport – legitimita sportovních norem

PRÁVNICKÁ FAKULTA MASARYKOVY UNIVERZITY

KATEDRA PRÁVNÍ TEORIE

DIPLOMOVÁ PRÁCE

PRÁVO A SPORT – LEGITIMITA SPORTOVNÍCH NOREM

MARTIN HORÁK

2010

2

„Prohlašuji, že jsem diplomovou práci na téma: Právo a sport – legitimita sportovních

norem zpracoval sám. Veškeré prameny a zdroje informací, které jsem použil

k sepsání této práce, byly citovány v poznámkách pod čarou a jsou uvedeny v seznamu

použitých pramenů a literatury“

3

Za pomoc, dôležité rady a pripomienky poskytnuté mi pri písaní tejto

diplmovej práce chcem týmto poďakovať vedúcemu tejto diplomovej práce,

JUDr. Romanovi Vaňkovi, Ph.D. . Ďalej by som rád poďakoval pánovi

Martinovi Loukotovi, manažérovi českej hokejovej reprezentác ie, za

bezodkladné poskytnutie cenných informácií, ako aj za vrúcny prístup,

s ktorým sa mi venoval.

4

Obsah

1. Úvod ............................................................................................................................... 5

2. Pojem Šport ................................................................................................................. 7

3. Vzťah športu a práva .............................................................................................. 10

3.1. Právo a šport ................................................................................................. 10

3.2. Právne a športové normy .......................................................................... 11

3.3. Športové právo ............................................................................................. 14

4. Sankčné mechanizmy športu a práva ................................................................. 20

4.1. Typy sankcií ................................................................................................. 21

4.2. Prienik sankcií ............................................................................................. 22

4.3. Stupňovanie sankcií .................................................................................... 24

5. Vzťah súdov a športových orgánov .................................................................... 25

5.1. Preskúmanie rozhodnutí športových orgánov súdmi ........................ 25

5.2. Vzťah športových a súdnych rozhodnutí .............................................. 26

5.3. Aplikácia športových noriem súdmi ...................................................... 27

6. Vzťah športu a predpisov Európskej únie ........................................................ 29

7. Športový arbitráţny súd (CAS) ........................................................................... 34

8. Ľadový hokej ............................................................................................................. 37

8.1. História ľadového hokeja .......................................................................... 37

9. Organizačná štruktúra ľadového hokeja ........................................................... 40

9.1. Medzinárodná hokejová federácia (IIHF) ............................................ 40

9.2. Český zväz ľadového hokeja (ČSLH) ................................................... 45

9.4. Právne postavenie hokejových klubov .................................................. 47

9.5. Právne postavenie hráčov, prestupy hráčov v rámci ČSLH ........... 48

9.6. Medzinárodné prestupy profesionálnych hráčov ............................... 51

10. Záver .......................................................................................................................... 55

11. Resumé ...................................................................................................................... 57

12. Pouţitá literatúra ................................................................................................... 59

5

1 . Úvod

Právo a šport sú dva javy, ktoré ma dlhodobo sprevádzajú ţivotom. O tom,

ţe sa chcem venovať právu, som bol presvedčený uţ vo svojich 12 -tich

rokoch, no šport mi spríjemňuje voľné chvíle ešte dlhšie.

V súčasnosti je šport obrovským fenoménom. Čoraz viac ľudí sa mu

venuje či uţ na amatérskej, alebo na profesionálnej úrovni. Známi

športovci sú celebritami, usmievajú sa na nás kaţdodenne z reklám, sú

tvárami rôznych charitatívnych akcii , často poznáme ich ţivotné príbehy.

Pre mnoţstvo mladých ľudí sú vzormi a chcú byť ako oni.

Šport tieţ nadobúda čoraz výraznejší ekonomický a spoločenský

význam, je čoraz viac komercializovaný, aj preto sa oblasti práva a športu

čoraz viac a častejšie prelínajú. Mohlo by sa preto zdať, ţe aspoň

v právnej teórii bude vzťah športu a práva podrobne rozobratý , nie je tomu

však tak. Obzvlášť v našich geografických podmienkach sa vzťahu športu

a práva venuje iba málo autorov , pričom za zmienku stoja staršie

publikácie Jiřího Horu, Jozefa Prusáka, Michala Králíka a novšie, ale

veľmi úzko špecifikované dielo Pavla Hamerníka. Nevýhodou tohto faktu

je, ţe tieto publikác ie sa v prácach zameraných na vzťah športu a práva

pravidelne opakujú. Keďţe nie je moţné vyhnúť sa teoretickému rozboru

vzťahu športových a právnych noriem, budem sa venovať aj týmto otázkam.

Existuje mnoţstvo prác, ktoré boli zamerané na rovnakú alebo po dobnú

tému, preto sa tieţ teoretická časť týchto prác vo svojom základe nelíši.

Mojim cieľom preto bude vedľa teoretických poznatkov ponúknuť tieţ

poznatky nadobudnuté praxou, a to hlavne rozhodnutiami ESD alebo

Športového arbitráţneho súdu.

V mnoţstve obdobných študentských prác sa au tori venujú veľmi

aktuálnym témam, ako sú problém dopingu, zodpovednosti športovcov za

úrazy, alebo problému diváckeho násilia. Tieto obecné témy povaţujem

preto za dostatočne vysvetlené a vyčerpané.

Moju diplomovú prácu by som rád „pracovne“ rozdelil na časť obecnú

a časť zvláštnu . V obecnej časti sa pokúsim najprv vymedziť pojem

„šport“ jednak z historického hľadiska a jednak z pohľadu súčasnej

6

právnej úpravy. V ďalšej kapitole popíšem vzťah športu a práva, pričom

v podkapito le „Športové právo“ sa budem podrobnejšie venovať správnosti

pouţívania tohto slovného spojenia ako aj otázke či sa dá hovoriť

o existencii športového práva ako právneho odvetvia. Vo štvrtej kapitole

sa budem venovať následkom porušenia práva pri športe. P iata kapitola je

venovaná vzťahu rozhodnutí športových organizácií a súdnych rozhodnutí,

ako aj moţnosti súdneho preskumu rozhodnutí športových orgánov. Keďţe

vzťahy športu a práva nemoţno vidieť iba vo vnútroštátnych súvislostiach,

v šiestej kapitole sa budem venovať vzťahu športových noriem a práva EU.

Rozoberiem základnú judikatúru ESD, ako aj rozhodnutia Komisie

v oblasti športu. V siedmej kapitole sa budem podrobnejšie venovať

existencii Športového arbitráţneho súdu. Vo zvláštnej časti sa v súlade

s oficiálnym zadaním diplomovej práce budem venovať organizácii hokeja,

a teda Medzinárodnej hokejovej federácii a Českému zväzu ľadového

hokeja a ich vzájomným vzťahom. Následne zamerám svoju pozornosť na

právneme postavenie hokejových klubov, ich vzťahy voči Českému zväzu

ľadového hokeja, ako aj postavenie hráčov ako na amatérskej, tak na

profesionálnej úrovni. Špeciálnu pozornosť venujem prestupom hráčov

medzi klubmi v rámci Českej republiky, medzinárodným prestupom

v rámci členských asociácií Medzinárodnej hokejovej federácie, ako aj

prestupom hráčov do NHL.

7

2. Pojem Šport

Pod pojmom šport si určite vie kaţdý predstaviť niečo konkrétne. Či uţ je

to sledovanie športového prenosu v televízii, rekreačné hranie pláţového

volejbalu na dovolenke, alebo ţivotný štýl spojený s pravidelnou fyzickou

aktivitou. Aj napriek tomu, ţe si kaţdý vie pod týmto pojmom niečo

predstaviť, športová veda tento pojem jednoznačne nevymedzuje, podobne

ako samotní právni teoretici pochubujú, či je vôbec právo definované .

Charakteristickými znakmi športu určite sú zábava, oddych, odpočinok

a pod. Aj napriek tomu, ţe v oblasti profesionálneho športu tieto sú tieto

znaky zatláčane do úzadia potrebou hmotného zabezpečenia, samotní

športovci hovoria, ţe ich musí šport, ktorý ic h ţiví, zároveň baviť. Za

základný element je treba povaţovať dobrovoľnosť výkonu. Ďalšími

znakmi sú pohyb, fyzická a psychická aktivita, ako aj snaha o dosiahnutie

čo najlepšieho výsledku.

Šport má výrazný vplyv na rozvoj osobnosti človeka hlavne v mladšom

veku, dokáţe usmerňovať agresivitu, v človeku rozvíja spoločenské

vedomie, ako aj isté etické cítenie a schopnosť podriadiť sa určeným

pravidlám. Často býva zdôrazňovaná jeho úloha v oblasti prevencii pred

alkoholizmom alebo drogovou závoslosťou mladých . Hendykepovaným

občanom pomáha ľahšie sa vyrovnať so svojim postihnutím aj napr.

prostredníctvom účasti na Paralympijských hrách. Nezanedbateľný prínos

má šport aj pre reprezentáciu štátu v zahraničí. Mnoţstvo autorov z oblasti

ekonómie hovorí o tom, ţe keď sa zahraničný investor rozhoduje, v ktorej

krajine investuje svoj kapitál, častokrát rozhodne sa pre krajinu, o ktorej

uţ v minulosti počul, a nie je pri tom dôleţité, či o nej počul v spojení

s hospodárstvom, alebo so športom.

Z lingvistického hľadiska pochádza pojdem šport (alebo anglicky sport)

pravdepodobne z francúzskeho „desport“ či „deport“ , čo znamená zábavu

alebo oprostenie sa od povinností . Slovo „ desport“ má svoj pôvod

pravdepodobne ešte v latinskom „deportare“, znamenajúcom baviť sa.

Pri hľadaní jednoznačnej definície športu nájdeme mno ţstvo oborových

definícií , tj . f ilozofockých, sociologických či ekonomických. V oblasti

8

právnej teórie budeme hľadať obecnú definí ciu márne. Šport je pojem

mnohovýznamový, delí sa na mnoţstvo športových odvet ví a disciplín,

preto nie je moţné ho vystihnúť v jednej definícii .

V českom právnom poriadku nájdeme definíciu pojmu šport v jedinom

zákone. Je ním zákon č. 115/2001 Sb., o podpoře sportu, v znení

neskorších pedpisov, no aj tu je šport definovaný len pre účely tohto

zákona a to nasledovne: „všetky formy telesnej činnosti , ktoré

prostredníctvom organizovanej aj neorganizovanej účasti si kladú za cieľ

harmonický rozvoj telesnej aj psychickej kondície, upevňovanie zdravia a

dosahovanie športových výkonov v súťažiach všetkých úrovní“1. Táto

definícia je pre potreby tejto diplomovej práce nepostačujúca, avšak

samotný zákon je pre Českú republiku veľmi dôleţitý, pretoţe je prejavom

procesu systematickej úpravy problematiky športu , ktorý započal v roku

1999. Vychádza z Európskej charty športu, Európskej antidopingovej

úmluvy a z Kódexu športovej etiky2.

Na Slovensku nie je pojem šport jednotne definovaný. Zákon č. 28/2009

Z. z., o telesnej kultúre , v znení neskorších predpisov definuje šport

pomocou dvoch samosta tných úrovní – najprv ako „šport pre všetkých“,

ktorý je definovaný ako „rekreačná aktivita uskutočňovaná rôznymi

formami telesných cvičení a ďalšími záujmovými pohybovými činnosťami “3,

potom ako „výkonnostný a vrcholový šport“ definované ako „činnosti

vymedzené pravidlami, osvojené v tréningovom procese, uskutočňované

v súťažiach a organizované na zásadách dobrovoľnosti“4.

Ani Európsky súdny dvor pojem športu nedefinoval, a to aj napriek

tomu, ţe sa otázkami spojenými so športom zaoberal v hojnom počte. Na

základe judikatúry ESD uvádza R. Arnold túto definíciu proesionálneho

športu: „Profesionálny šport je hospodárska činnosť vytýčená úsilím po

dosiahnutí zisku k zaisteniu životných podmienok a životnej úrovne daného

športovca“5.

1 Zákon č. 115/2001 Sb., o podpoře sportu, v znení neskorších predpisov 2 Dôvodová správa k zákonu č. 115/2001 Sb., o podpoře sportu

3 Zákon č. 28/2009 Z. z., o telesnej kultúre, v znení neskorších predpisov 4 Tamtéţ

5 Arnold, R. Sport a Evropské společenství. Právní rozhledy – Evropské právo, 2000, č. 6, s. 9

9

ESD v odst. 106 rozhodnutia Bosman uznal špecifiká športu tým, ţe

podľa neho „z pohľadu značnej sociálne dôležitosti športových aktivít

a hlavne futbalu v Európskom spoločenstve, cieľ udržania rovnováhy medzi

klubmi zaistením určitého stupňa rovnosti a neistoty športového výsledku

a podpory k náboru a trénovaniu mladých hráčov musí byť akceptovaný

ako legitímny“6. Týmto ESD viacmenej potvrdil odlišné postavenie športu

od beţných obchodných aktivít .

6 Rozsudok Európskeho súdneho dvora z 15. decembra 1995, sp. zn. C-415/93

10

3 . Vzťah športu a práva

3.1. Právo a šport

Regulácia športu je predstavovaná športovými pravidlami, pod ktorými

rozumieme všetky pravidlá vydávané medzinározdnými aj vnútroštátnymi

orgánmi dobrovoľných aj telovýchovných športových organizácií .

Pri otázke vzťahu športu a práva je dôleţitý pojem autonómie športu, čo

je myšlienka neaplikovania právnych noriem a práva ako takého do športu.

Pri súčasnom vývoji spoločnosti , pri tom, aký nesmierny vplyv šport

dosiahol a teda pri potrebe právnej intervencie do športu je treba túto

myšlienku odmietnuť a chápať ju len ako myšlienku nezávislosti

športových organizácii na štáte (napr. pravidlá Medzinárodnej futbalovej

federácie FIFA o zákaze zásahu štátu do riadenia národných futbalových

zväzov) , prípadne ako snahu o zamedzenie súdnych zásahov pri

preskúmavaní rozhodnutí orgánov národných športových organizácií .

Európska Komisia vo svojej správe o Európskom modeli športu uvidla

istú pyramídovitú štruktúru športových organizácií. Na úplnom spodku

pomyselnej pyramídy sú samotné kluby „vytvárajúce“ nové športové

talenty, ktoré sú cez regionálne zväzy spojené s národnými zväzmi a tie sú

spojené s Európskymi alebo medzinárodnými federáciami.7 Na najniţšej aţ

vnútroštátnej úrovni môţe byť športová organizácia ľahkým terčom

regulácie zo strany štátu, no na druhej strane musí dodrţiavať pravidlá

určené medzinárodnou federáciou, ktorej je členom.

Osobu športovca chápeme ako fyzickú osobu v medziach ustanovení

Občianskeho zákonníka , ktorému vzniká právo športovať na základe jeho

dobrovolného členstva v športovom klube. Na základe ţiadosti športového

klubu športovec obdrţí licenciu národného zväzu, vďaka ktorej sa môţe

zúčastňovať všetkých podujatí, ktoré sú usporiadavané pod hlavičkou tohto

zväzu, prípadne pod hlavičkou medzinárodnej federácie, ak je zväz jej

členom .

7 European Model of Sport, konzultačný dokument dostupný na:

http://ec.europa.eu/sport/library/doc/a/doc248_en.pdf


11

Je nutné rozlišovať medzi športovou činnosťou v uţšom zmys le

a športovou činnosťou v širšom zmysle. Športová činnosť v užšom zmysle

je predstavovaná pravidlami hier a súťaţí, na ich hodnotení,

prisetupkových a disciplinárnych pravidlách a pod. Tieto pravidlá sú

vydávané medzinárodnými organizáciami a ich uznanie je závislé na

národnom zväze kaţdého štátu. Športovou činnosťou v širšom zmysle sú

potom navyše širšie súvislosti smerujúce k celkovému ohraničeniu

samotnej športovej činnosti , ako sú otázky dopingu, sponzorstva, daňových

úľav, diváckeho násilia a pod. Zatiaľčo pri športovej činnosti v uţšom

zmysle prevláda neprávna regulácia pomocou športových noriem, ktoré

musia byť iba v súlade s právnymi normami, pri športovej činnosti

v širšom zmysle sa spravidla jedná o právnu reguláciu zmienených otázok

(právna úprava sponzorstva, dotácie zo štátneho rozpočtu a pod.), pri

niektorých otázkach sa právna a neprávna regulácia prelínajú (otázka

dopingu, diváckeho násilia a pod.)8.

3.2. Právne a športové normy

Norma ako taká je vyjadrením, toho čo má byť, predpokladu niečoho, čo

chceme dosiahnuť.

Právne normy sú neodmysliteľne späté s právom. Právo je aplikované

prostredníctvom právnych noriem. Právna norma je obecne záväzné

pravidlo správania sa, ktoré zakladá práva pre účastníkov spoločenských

vzťahov určitého druhu, ukladá im právne povinnosti , pričom toto pravidlo

je vyjadrené vo zvláštnej štá tom stanovenej alebo uznanej forme, a je

vynútiteľné štátnou mocou. Sú to sociálne normy, čo znamená, ţe vyţadujú

isté správanie sa adresátov.

Športové normy tieţ patria do kategórie sociálnych noriem a vyznačujú

sa špecifickými znakmi, ktorými sa jednak o dlišujú od iných druhov

sociálnych noriem, ale aj vzájomne medzi sebou9.

Športová norma je uznávaná a stanovovaná neštátnou športovou

organizáciou, a na rozdiel od právnej normy sa nevyskytuje v štátom

8 Králík, M. Právo ve sportu. Praha : C. H. Beck, 2001, s. 10 9 Prusák, J. Šport a právo (úvod do dejín, teórie a praxe právnej zodpovednosti v športe). Bratislava : Šport,

slovenské tělovýchovné vydavatelstvo, 1984, s. 82

12

stanovenej alebo uznanej forme. V okamihu, kedy by š tát športové

pravidlo uznal ako obecne záväzné pravidlo správania sa , získalo by

charakter právnej normy10

. Športové normy tieţ nie sú nadané štátnym

donútením. Aj pri športových normách existujú sankcie ako prostriedky

donútenia, tieto však nie sú sankcionované štátnou mocou.

Základné delenie športových no riem je na normy písané a nepísané.

Písané pravidlá sú vydávané medzinárodnými oragnizáciami, ako aj

národnými zväzmi alebo regionálnymi orgánmi národných zväzov, ktoré

tvoria súčasť organizačnej štruktúry daného športového odvetvia v určitom

štáte. Pravidlá majú konkrétnu formu, na ktorej sa uzniesol stan ovený

športový orgán. Vypývajú z nich práva a povinnosti hlavne členov

športových organizácii . Sú základom rozhodovania v konkrétnych

situáciách. Radia sa sem hlavne pravidlá jednotlivý ch športových disciplín

(napr. pravidlá futbalu, technické poţiadavky na atletické náčinie a pod.),

ďalej súťaţné, priestupkové a disciplinárne poriadky ako aj antidopinové

pravidlá.

To, ţe druhú skupinu nazývame nepísanými pravidlami neznamená, ţe

sa vyskytujú len v nepísanej podobe. Často sa stáva, ţe tieto pravidlá sú

písomne vyjadrené v nejakom dokumente. Patria sem hlavne športové

zvyklosti (napr. nepísané pravidlá správania sa divákov, športovcov,

trénerov, funkcionárov, rozhodcov a pod .), ďalej systém pravidiel fair play,

ktorý kladie základné morálne poţiadavky na šp ortovcov. Na systém

pravdiel fair play sa často odvolávajú aj konkrétne písané pravidlá

konkrétnych športových odvetví. Základné zásady boli sformulované

Štatútom klubu fair play uţ v roku 197811

. Jedná sa o taký spôsob

súperenia, pri ktorom športovec rešpektuje súpera ako seba samého,

k získaniu víťazstva pouţíva vhodné a čestné prostriedky a odmieta

prostriedky nečestné. Športovec by podľa Štatútu mal odmietnuť víťazstvo

za kaţdú cenu, zriecť sa výhod, ktoré pre neho vyplývajú z jednostrannej

aplikácie pravidiel. Medzi zásady fair play ďalej patrí zásada zdvorilého

a úctivého správania sa k rozhodcovi, zásada opatrnosti športovca

smerujúca k ochrane dôstojnosti a fyzickej integrity iného športovca. So

10 Prusák, J. Šport a právo. Bratislava : Šport, slovenské telovýchovné vydavateľstvo, 1985, s. 90 11 Hora, J. Fair play – morální základ sportu. Teorie a praxe tělesné výchovy, 1983, č. 10, s. 601

13

systémom fair play súvisí aj otázka športovej etiky, kto rá je predstavovaná

systémom morálnych poţiadavkov týkajúcich sa nie len športovcov

a rozhodcov, ale aj funkcionárov, lekárov, trénerov, organizátorov a pod.

Vzťah medzi športovou etikou a pravidlami fair play by sa dal

charakterizovať ako vzťah medzi obecným a zvláštnym. Treťou skupinou

nepísaných pravidiel sú športové obyčaje. Tie sa vyvinuli predovšetkým

z rozporu medzi závodným a rekreačným lyţovaním, pričom ich cieľom

bola ochrana nielen športovcov pri tréningu, ale aj beţných lyţiarov pri

rekreačnom lyţovaní na svahu12

. Ako typický príklad nepísanej športovej

normy môţem uviesť nepísané pravidlo z oblasti Formule 1. Jedná sa

o pravidlo, podľa ktorého si v zákrute „vyberá stopu“ vozidlo, ktoré malo

ako prvé „nos“ v zákrute. Jedná sa o nepísané pravidlo, no aj tak jeho

porušenie môţe mať pre pretekára, ktorý ho poruší, následky. V prípadoch

jeho porušenia, kedy však následkom tohto porušenia nenastala nebezpečná

situácia, sa od potrestania upúšťa. V prípadoch, kedy porušením tohto

pravidla vznikla nebezpečná situácia, komisári Medzinárodnej

automobilovaj federácie (FIA) rozhodnú najčastejšie počas samotných

pretekov o potrestaní „previnilca“ (napr. prejazdom boxovou uličkou). Za

extrémny moţno povaţovať prípad Michaela Schumachera, ktorý bol

v sezóne 1997 potrestaný odobratím vštkých bodov, ktoré za danú sezónu

získal13

.

Športové normy sú regulatívnym systémom, ktorý nesmie byť v rozpore

so systémom právnych noriem. Športová regulácia je charakteristi cká

dobrovoľnosťou adresátov. Zatiaľčo právne normy sú obec ne záväzné,

športové normy dopadajú len na osoby, ktoré si dobrovoľne vybrali , ţe sa

im podriadia. Šport má akúsi svoju vlastnú autonómiu pri stanovovaní

svojich vlastných pravidiel. Táto autonómia však môţe byť kedykoľvek

podrobená prieskumu súdom, či nie je v rozpore s právnym poriadkom. Ide

tu o uplatnenie zásady uvedenej v § 2 odst. 3 Občianskeho zákonníku, ţe

12 Prusák, J. Šport a právo (úvod do dejín, teórie a praxe právnej zodpovednosti v športe). Bratislava: Šport,

slovenské tělovýchovné vydavatelstvo, 1984, s. 114 13 K takémuto extrémnemu trestu viedlo FIA viacero faktorov. Vedľa toho, ţe v inkriminovanom momente

M. Schumacher nerešpektoval dané pravidlo o prednosti v zákrute, navyše riskantným, agresívnym

a s vysokou pravdepodobnosťou úmyselným manévrom svojim vozidlom nabúral do vozidla, ktoré ho

v danej zákrute predbiehalo. Navyše druhým vozidlom bolo vozidlo J. Villeneuvea, s ktorým súperil o titul

majstra sveta, pričom k tomuto incidentu prišlo práve na rozhodujúcej poslednej Veľkej cene sezóny 1997.

14

účastníci občianskoprávnych vzťahov si môţu vzájomné práva a povinnosti

upraviť dohodou odlišne od zákona ak to zákon výslovne nezakazuje a ak

z povahy ustanovenia nevyplýva, ţe sa od neho nemoţno odchýliť.

Môţe nastať situácia, kedy istý športový jav je upavený športovými

pravidlami, no v prípade nutnosti ošetriť tento jav právnymi normami

môţe právo tento jav „posvetiť“, tj . t úto úpravu prevziať a transformovať

ju do podoby právnej normy. Situácia úplného prevzatia doterajšej úpravy

do právnej úpravy nie je v praxi typická. Dochádza tieţ k nahradeniu

športovej úpravy úpravou právnou, pričom nahradené športové pravidlo je

vypustené zo systému športových pravidiel. Ďalšou moţnosťou je

vytvorenie právnej úpravy vedľa úpravy športovej, čo má za následok

duplicitu úpravy daného javu, čo môţe viesť k pozitívnym aj negatívnym

následkom. Ideálnym riešením je, keď športové normy upravujú základy

danej činnosti a právo celý tento systém len zastrešuje v obecnej rovine

tak, aby bola vylúčená moţnosť zneuţitia takého spôsobu riadenia

športových činností . Ďalšou moţnosťou riešenia je prienik špeciálnej

športovej úpravy a obecnej právnej úpravy toho istého javu . Právna úprava

bola prijatá za účelom dopadu do inej neţ športovej sféry, no športová

sféra nie je z jej dopadu vyňatá. Takýto konflikt medz i medzinárodným

športovým pravid lom a komunitárnym právom viedol k vzniku

niţšiepopísaného sporu Bosman.

3.3. Športové právo

Akýmsi vrcholom úvah o vzájomných vzťahoch športu a práva sú úvahy

o pojme „športové právo“. Kvôli vzrastajúcemu vplyvu športu ako takého

a teda aj potrebe regulácie športu sa čím ďalej tým viac v literatúre

stretávame s týmo pojmom. Naproti tomu existuje tieţ mnoţstvo teoretikov ,

ktorí tento pojem rázne odmietajú.

S pojmom športové právo sa stretávame uţ v predvojnovom období. J.

Loup videl športové právo obsiahnuté v stanovách a interných poriadkoch

Národného výboru športu, v stanovách a poriadkoch športových federácií ,

pričom ho potom diferencoval na disciplinárne, obyčajové a štatutárne

právo. V prípade štatutárneho a obyčajového práva sa jednalo výlučne

15

o neprávne normy, avšak u disciplinárneho práva je neoddiskutovateľný

právny aspekt, keďţe „disciplinárne právo tvorí súhrn právnych noriem,

vyplývajúcich zo zriadenej sociálnej autority, ktorých účelom je buď

ukladať jednotlivcom opatrenia, alebo vytvárať namietateľné situácie,

alebo stíhať odchýlky v chovaní, a to vštko hlavne v záujme inštitúcie

a pod jediným trestom donucovacej sily, ktorú má k dispozícii.“14

V 50. rokoch sa v NDR stretávame s oveľa komplexnejšou snahou

o vymedzenie športového práva. Autormi tejto koncepcie boli U.

Bőgelsack a W. Arnold, ktorí vypracovali dokonca vedeckopráv nu

systematiku a knihovnícky systém športového práva. Autori zahrnuli do

športového práva organizačné vzťahy a správne vzťahy v športe a právne

vzťahy športových činností , vrátane vlastníckych vzťahov k športovým

zariadeniam, vzťahov vzniku, usporiadania a funkčného fungovania

športových organizácií navzájom a k štátu, ako aj posudzovanie

nedovolených činov pri športovej činnosti . Obsahovou náplňou boli

športové pravidlá, pravidlá športových zápolení, právne pravidlá

športových zápasov a obecné právne normy aplikovatelné a aplikované

v oblasti športu. U. Bőgelsack a W. Arnold vytvorili aj podrobnú

systematickú koncepciu zaloţe nú na šiestich vnútorne diferencovaných

kategóriách: 1. organizačné právo organizačných činností , 2. vlastnícke

vzťahy k športovým miestam, 3. právne vzťahy športových činností , 4.

následky porušenia zmluvných vzťahov a spôsobená škoda, 5.

trestnoprávna zodpovednosť, 6. disciplinárna zodpovednosť. Samostatné

miesto v ich pojatí mali napr. Športové štartové zmluvy alebo

športovoučitelské zmluvy.

Koncepcia B. Zauliho je úplne odlišná. Za športové právo povaţuje iba

súbor právnych noriem, ktorými sa riadi a upravuje šport, pričom sa však

nejedná o právne, ale iba o „technické“ predpisy. Zauli je presvedčený, ţe

šport je jedinečný spoločenský jav, ktorý je oddelený od vonkajšieho sveta

a existuje podľa vlastných zákonov tvoriacich športové práve, pričom

akýkoľvek zásah pozitívneho práva do športu by b ol „antišportový“.

14 Králík, M. Právo ve sportu. Praha : C. H. Beck, 2001, s. 142

16

Pripúšťa zásahy iba vo sfére ekonomickej pomoci a morálnej ochrany,

pričom tieto zásahy nepovaţuje za súčasť športového práva.

Naopak S. Jedruch rozdelil športové právo do dvoch sfér – v prvej sú

všetky športové charty, športové pravidlá a normy prijímané príslušnými

orgánmi športovej povahy nemajúce povahu zákonodárnych org ánov,

v druhej sú to potom právne akty prijímané príslušnými orgánmi

jednotlivých štátov, ktoré majú povahu právnych predpisov a ktorých

konkrétne normy dopadajú na oblasť športu. Je si vedomý toho, ţe pre

štátne orgány je významná iba druhá sféra . V konečnom dôsledku

vyjadruje Jedruch názor, ţe prvá sféra nemôţe byť povaţovaná za športové

právo (pretoţe nezaväzuje štátne orgány), pričom do športového práva

zaraďuja iba tie normy upravujúce šport, ktoré majú charakter noriem

právnych.

Jiří Hora ako jediný český „reprezentant“ športového práva rozoznáva

právo obecné a športové. Do obecného práva zahrňuje obecné právne

normy, zatiaľčo do práva športového patria pravidlá , kompetencie

rozhodcov a disciplinárnych komisií a iné formy úpravy športových

činností, pričom však tieto normy nie sú súčasťou právneho poriadku, ale

sú súčasťou práva športového. Rozoznáva tieţ tri skupiny právnych noriem

upravujúcich športovoprávne otázky: 1. špeciálne dodatky k trestným

alebo civilným normám, 2. individuálne normy špotu s a týkajúce, 3.

všeobecné kodifikácie.

Andrew C. Evans sa snaţil podrobne teoreticky rozpracovať základy

teórie športového práva pre podmienky anglického práva. Jeho myšlienky

o tom, ţe akonáhle budú športovci dodrţiavať športové normy, bude moţné

tieto normy kvalifikovať ako zákon, nemôţem akceptovať. Pri pouţití

rovnakej teórie napr. na oblasť cirkví by potom veriacimi dodrţované

cirkevné normy mali tieţ silu zákona.

Profesor Piérre Jolidon do športového práva zaraďuje vedľa práva na

šport, interných predpisov športových organizácií a pravidiel týkajúcich sa

športu aj celé obecné právo tam, kde riadí športovú prax a pridruţené

činnosti. Do športového práva potom nezaraďuje športové pravidlá

a normy, ak nemajú právnu povahu, avšak pripomína, ţe tieto normy

nesmie pozitívne právo prehliadať.

17

Ako typického odporcu športového práva moţno spomenúť E. Graysona

nie celkom presne označovaného za „otca britského športového práva“.

Vyjadruje názor, ţe je zbytočné hovoriť o športovom práve, keď sa do

oblasti športu aplikuje právo obecne, rovnako, ako do iných oblastí

ľudských činností, bez ohľadu na jeho špecifiká. Samotné prijatie

právnych noriem vzťahujúcich sa špeciálne na oblasť športu podľa jeho

názoru ešte nie je dôvodom na uznanie športového práva ako samostat ného

právneho odvetvia.

Veľmi podobný postoj zastáva aj C. Woodhouse, ktorý hovorí

o aplikácii práva zmluvného, práva správneho a pod. do športu a samotná

táto aplikácia obecného práva do športu nedáva dôvod na to, aby sa

hovorilo o športovom práve ako právnom odvetví.

J. Barnes konštatuje, ţe športové právo sa zaoberá základnými etickými

problémami, ako sloboda, spravodlivosť, rovnosť, bezpečnosť

a ekonomická samostatnocť, jeho predmetom je štátny dozor nad športom,

jeho podpora, práva prístupu, právomoci a postupy pri disciplinárnom

konaní, obchodné a vlastnícke práva, zamestnanecké vzťahy a náhrady

škôd. Na jednej strane dospieva k záveru, ţe samostatné športové právo

skutočne neexistuje, no na strane druhej pripúšťa, ţe nárast športovej

legislatívy a judikatúry viedol k vitvoreniu istého quasišportového práva.

Z môjho pohľadu za najprijateľnejšie povaţujem myšlienky H. Opieho,

ktorý povaţuje športové právo za právo praktické, pretoţe sa skôr zaoberá

tým, ako obecné právo reálne vplýva na oblasť športu, neţ by mohlo byť

právnou disciplínou so spoločným zameraním (na rozdiel napr. od

trestného práva). Nárast právnych noriem špecifických pre oblasť športu

podľa neho prispela k debate o uznaní športového práva ako samostatného

odvetvia, pričom táto debata podľa neho predchádzala uznaniu takmer

všetkých právnych odvetví.15

Beloff, Kerr a Demetriou hovoria o istom vzťahu „ústavného

ekvilibria“ medzi súdmi a tvorcami športových rozhodnutí za základ

vývoja športového práva, ktoré spočíva v otázke miery autonómie

športových asociácií . Beţne sa počas súdnych sporov týkajúcich sa športu

15 Králík, M. Právo ve sportu. Praha : C. H. Beck, 2001, s. 142 - 148

18

odohrával ten istý postup, pri ktorom súd (národný súd, Komisia EÚ alebo

ESD) rozhodoval o tom, do akej miery posvetia pravidlá, prax alebo

zvyklosti športových asociácií . Títo auto ri tvrdia, ţe nadišiel čas uznať

športové právo za samostatné odvetvie aj keď sú si vedomí obecne

odmietavým postojom právnickej verejnosti. Na jednej strane argumentujú

tým, ţe sa beţne hovorí o leteckom alebo morskom práve, no na druhej

strane sú si vedomí, ţe pri právnej úprave otázok spojených zo

záhradkárstvom moţno iba sotva hovoriť o regulácií záhrad. Tieţ svoju

argumentáciu opierajú o existenciu samostatných predmetov, ktoré sa

vyučujú na britských univerzitách.16

M. Králík povaţuje pouţívanie termínu „športové právo“ z praktického

hľadiska ako prípustné. Podľa jeho názoru sú teoretické debaty o

(nepopierateľnej) nepresnosti tohtoto pojmu prekonané „ istou

pohodlnosťou pri používaní daného pojmu a trvalým úzom“17

. K otázke

športového práva ako samostatného právneho odvetvia sa však stavia skôr

negatívne. Za fakticky nerealizovateľné povaţuje vymedzenie základných

odvetvotvorných kritérií , ktorými sú predmet a metóda právnej regulácie.

Podľa jeho názoru samotný nárast legislatívy pre oblasť športu ešte n estačí

na vznik samostatného športového práva, pričom vznik tohto odvetvia ani

nepovaţuje za potrebný, kedy tvrdí, ţe „ športové právo by si nemalo činiť

ambície samostatného právneho odvetvia. Jeho úloha leží inde “18

, pričom

dodáva, ţe športové právo „by ma lo predovšetkým reflektovať športovú

realitu a jej požiadavky posudované v právnom rámci“19

.

Podľa môjho názoru v súčasnosti nič nebráni tomu, aby sa ako

„pracovný“ pojem pouţíval pojem športové právo , pričom súhlasím s M.

Králíkom v tom, ţe čisto teoretické debaty na túto tému sú prekonané. Aj

pre „pracovné“ chápanie športového práva je podľa môjho názoru potrebné

rozlišovať „pravé“ a „nepravé“ športové právo. Do nepravého športového

práva by som zaradil normy neprávneho charakteru, teda normy vydávané

športovými organizáciami, pravidlá hier a súťaţí, disciplinárne pravidlá

a pod. Do pravého športového práva by som potom zaradil normy právneho

16 Hamerník, P. Sportovní právo s mezinárodním prvkem. Praha : Auditorium, 2007, s. 17. 17 Králík, M. Právo ve sportu. Praha : C. H. Beck, 2001, s. 153. 18 tamtéţ, s. 154. 19 tamtéţ

19

charakteru, teda prijímané príslušným orgánom a vydávané štátom

stanovenou formou a charakteristické vynútitelnosťou štátnou mocou. Do

športového práva ako samostatného právneho odvetvia patrí iba

„pravé“ športové právo, pričom sa však pri aplikácii týchto noriem nesmie

zabúdať aj na športové právo „nepravé“. V súčasnosti sa v českom

právnom systéme nachádza iba málo noriem, ktoré upravujú špeciálne

oblasť športu, aj preto momentálne nie som zástanca myšlienky športového

práva ako samostatného právneho odvetvia. Nesúhlasím však s M.

Králíkom, ţe by si športové právo nemalo robiť ambície stať sa

samostatným odvetvím. Som presvedčený, ţe je len otázkou času, kedy sa

situácia zmení. Vzrastajúca hospodárska, spoločenská, ale aj politická

„moc“ športu si vyţiada aj väčšiu inte rvenciu právnych noriem .

Predpokladám, ţe v budúcnosti bude nevyhutné napr. prijať jednotný

generálny disciplinárny poriadok športových organizácií a zväzov, právnou

normou vymedziť vzťah športovcov k športovým zväzom ako aj – a podľa

môjho názoru v prvom rade - konkretizovať zodpovednosť športovcov za

úrazy. Prijatie týchto a ďalších noriem bude v budúcnosti viesť k tomu, ţe

športové právo bude prijaté ako samostatné právne odvetvie.

Na podporu istého uznania športového práva ako samostatného odvetvia

je treba uviesť mnoţstvo samostatných publikácií z USA, Beneluxu,

Nemecka a ďalších, ktoré sa týkajú podrobne práve športového práva. Ako

hlavný príklad uvediem International Sports Law Journal vydávaný T.M.C.

Asser Inštitútom, ktorý je povaţovaný za vedúcu vedeckú inštitúciu

v oblasti medzinárodného práva súkromného ako aj verejného, práva

Európskej únie, a t ieţ medzinárodného športového práva.20

20 Pre porovnanie viď. http://www.asser.nl/default.aspx?site_id=11

http://www.asser.nl/default.aspx?site_id=11

20

4 . Sankčné mechanizmy športu a práva

Rovnako, ako systém právnych noriem, aj systém športových noriem

potrebuje sankčný mechanizmus, ktorý sa pouţije pri „poruchách“ daného

systému. V oblasti sankčných mechanizmov práva a športu nájdeme

mnoţstvo rovnakých aj rozličných prvkov.

V prvom rade sankčný mechanizmus musí v oboch prípadoch

zastrešovať istý systém inštitucionalizovaných orgánov, ktoré sú schopné

sankcie uloţiť a vykonať. Právne pravidlá a ich dodrţiavanie sú zaisťované

systémom orgánov vybaveným istými kompetenciami, ktorý býva označený

ako štátna moc zaisťujúca vynútitelnosť právnych noriem. Aj pri

športových pravidlách existuje systém orgánov, ktorý zabezpečuje

dodrţiavanie športových noriem (prípadne ukladanie sankcií), rozdiel je

však v metódach a prostriedkoch oboch systémov. Štátna moc disponuje

štátnemocenským donútením, zatiaľčo systému dohľadu nad dodrţiavaním

športových noriem táto vlastnosť chýba, preto ju musí kompenzovať inými

spôsobmi. V súčasnosti neexistuje jednotný disciplinárny poriadok pre

všetky športové odvetvia, posledný obecne platný disciplinárny poriadok

je Disciplinárny poriadok ČSTV vydaný smernicou ÚV ČSTV č. 25/1976.

Literatúra z 80-tych rokov uvádza, ţe zaplatenie peňaţne j pokuty je

dobrovolné a nemoţno ho napr. súdne vymáhať. Naproti tomu však mohli

byť voči previnilcovi vyvodené iné disciplinárne dôsledky v prípade, ţe

pokutu nezaplatil . V súčasnosti nič nebráni súdnemu preskumu rozhodnutí

športových orgánov (viď niţšie) .

Ako pri právnych normách, aj pri normách športových sa stretávame

s exstenciou tzv. leges imperfectae – imperfektných noriem, teda noriem

vyznačujúcich sa absenciou sankcií . „Zatiaľčo v práve býva ich absencia

kritizovaná a neraz stotožňovaná s malou po lit ickou vôľou zákonodarcu,

u športových pravidiel naopak tento stav nemusí vyvolávať väčšie

problémy, keďže použitie sankcie k týmto normám sa nejaví vždy

nevyhnutným.“21

S imperfektnými športovými normami sa stretávame


21

hlavne v oblasti písaných noriem fai r play kde praktické pouţitie sankcií

je problematické.

Rovnako, ako pri právnych normách, aj pri športových normách majú

sankcie dvojaký charakter. Jednak je to charakter preventívny, kedy

sankcie majú predchádzať porušeniu konkrétneho pravidla, a jednak

charakter represívny, kedy sankčné pôsobenie nasleduje po porušení

daného pravidla. V ďalšom výklade sa budem venovať represívnym

sankciám.

Vhľadom k tomu, ţe právne normy v zásade upravujú spoločenské

vzťahy s istou nemalou úrovňou spoločenskej dôleţit osti , aj sankcie, ktoré

sa pri ich porušovaní uplatňujú so sebou nesú pomerne vysokú mieru

závaţnosti (neplatnosť právneho úkonu, peňaţná pokuta, trest odňatia

slobody a pod.).

V oblasti športových noriem je situácia trošku odlišná. Jednak sa tu

stretneme so sankciami, ktoré majú na prev inilca podobne váţny dopad ako

vyššie zmienené sankcie (peňaţná pokuta, diskvalifikácia), jednak tu

nájdeme sankcie bez tak váţneho dopadu (vhadzovanie v obrannom pásme

týmu, ktorý sa dopustil zakázaného uvoľnenia v hokeji, outové

vhadzovanie proti muţstvu, ktorého hráč sa ako posledný dotkol lopty pred

tým, ako opustila hraciu plochu a pod.)22

.

4.1. Typy sankcií

M. Králík pracovne rozdeluje sankcie do dvoch skupín. Ako v práve, tak

v športe rozlišuje obecný a špeciálny systém sankcií.

Do obedného systému spadajú sankcie, ktoré pôsobia naprieč celým

právom a športom. V oblasti práva uvádza ako príklady neplatnosť

právnych úkonov alebo povinnosť nahradiť škodu, zatiaľčo v oblasti športu

„k tomuto typu sankcií patria hlavne nás ledky vyplývajúce z porušenia

pravidiel športu a organizácie súťaží, rozhodovania orgánov športových

organizácií a pod.“23

Spoločným znakom je to, ţe o uloţení sankcie

rozhoduje príslušnými normami určený orgán riadiaci sa záväznými

pravidlami a postup ktorého je upravený konkrétnymi procesnými normami,

22 Králík, M. Právo ve sportu. Praha : C. H. Beck, 2001, s. 15 - 23 23 tamtéţ

22

pričom existuje moţnosť opravných prostriedkov proti rozhodnutiu

takéhoto orgánu.

Do špeciálneho systému v oblasti práva patrí „úprava postavenia

najrôznejších profesných skupín, ku ktorým patria advokáti, lekári,

sudcovia a pod.,pričom sa jedná o normy špecifického zamerania pre

niektorú z uvedených kategótií osôb, ktorú môžeme charakterizovať ako

profesné zoskupenie osôb.“24

V oblasti športu je to podobné, keď špeciálny

systém sankcií odráţa postavenie športovca alebo športového kolektívu

v organizačnej štruktúre príslušnej športovej hierarchie. Celkom

jednoznačné sú tu podobnosti medzi štruktúre športových organizácií

a profesných komôr, podobnom postupe pri aplikácii sankcií ako aj

v samotných typoch sankcií (pokarhanie, napomenutie, pokuta, zákaz

činnosti a pod.). Zatiaľčo právomoc športovej disciplinárnej komisie sa

týka športových pravidiel, právomoc disciplinárnych komisii profesných

skupín si vyţaduje porušenie zvláštnej právnej povinnosti vyplývajúce j zo

zvláštných právnych vzťahov, pričom o danom porušení rozhodujú orgány

stanovené ex lege a cieľom je zaistenie výkonu verejných sluţieb

a vnútorný poriadok.

4.2. Prienik sankcií

M. Králík vidí moţnosti prieniku sankcií v štyroch praktických prípadoch:

1. dôjde k porušeniu výlučne športového pravidla (právneho nie) , ktoré

však nevyvolá ţiadnu sankciu (najčastejšie pri porušení pravidiel fair play,

ktoré nemajú stanovenú ţiadnu sankciu). 2. dôjde k porušeniu športového

pravidla (právneho nie), ktoré vyvolá výhradne športovú sankciu (napr.

hranie rukou vo vlastnom pokutovom území vyvolá pokutový kop proti

muţstvu, ktorého hráč sa previnil). 3. dôjde k porušeniu aj športového aj

právneho pravidla, čoho dôsledkom by malo byť pouţitie ako športovej,

tak právnej sankcie (napr. úplatky pri prestupoch hráčov – kauza Wänke

v slovenskom futbale25

). 4. dôjde k porušeniu právneho pravidla pri

24 tamtéţ 25 Jedná sa o prípad bývalého vysokého funkcionára Slovenského futbalového zväzu (SFZ), ktorý bol

prichytený priamo pri preberaní úplatku za vybavenie prestupu istého hráča z Rakúska na Slovensko. Hneď

na druhý deň mu SFZ pozastavil výkon funkcie (športová sankcia). Nakoniec prokurátor obvinil Vladimíra

Wänkeho z piatich trestných činov prijímania úplatku a inej nenáleţitej výhody a z dvojnásobného zločinu

23

dodrţaní športového pravidla. Tieto prípady sú veľmi zriedkavé, no M.

Králík odkazuje na li teratúru J. Sawického, ktorý spomína na dva prípady

z 20-tych a 30-tych rokov 20-teho storočia z ragby. Jeden týchto prípadov

skončil dokonca úmrtím poškodeného. Dôleţité v týchto prípadoch bolo, ţe

previnilci sice neporušili športové pravidlá (čo potvrdili jednak sudcovia,

jednak disciplinárny orgán, ktorý neprijal proti športovcovi ţiadne

sankcie), no podľa súdu bez ohľadu na to, ţe hráči neporušili športové

pravidlá, porušili pravidlá právne tým, ţe „neprejavili dostatočnú

obozretnosť v oblasti prevencie zranení, ktorá je nutná s ohľadom na

charakter ragbyového športu.“26

Som presvedčený o tom, ţe do budúcnosti bude nevyhnutné právnou

normou vymedziť zodpovednosť športovcov za úrazy. V poslednej dobe

sme totiţ príliš často v športových zápasoch svedkami zákrokov, ktoré

ohrozujú zdravie a športovú kariéru súpera. Rešpekt voči súperovi sa

vytráca a vynára sa potreba dosiahnutia víťazstva za kaţdú cenu. V prvom

rade mám na mysli úmyselné zákroky, ktoré nemoţno ospravedlniť

„zápalom hry“27

, ale zabúdať nesmieme ani na neúmyselné nešetrné

zákroky, ktoré môţu poškodeného stáť kariéru28

. Pri určovaní hraníc

zodpovednosti športovcov za úrazy by sa podľa mňa malo vedľa úmyslu

a miery nebezpečnosti zákroku prihliadať aj na ohrozenie ďalšej športovej

kariéry poškodeného športovca . Jednoznačne nie je v záujme spoločnosti

ani v záujme športu, aby boli športovci vyraďovaní z hry kvôli nešetrným

zákrokom súperov. Je treba dať jednoznačne najavo, ţe aj v zápale hry

musia športoci brať ohľad aj na súpera a, ako je vyššie uvedené, musia

prejaviť dostatočnú mieru obozretnosti v prevencii zranení.

prijímania úplatku. Špeciálnym súdom bol Vladimír Wänke odsúdený na tri roky a štyry mesiace

nepodmienečne (právna sankcia). 26 Králík, M. Právo ve sportu. Praha : C. H. Beck, 2001, s. 18 27 Napr. prípad Todda Bertuzziho, hráča Vancouveru, ešte z roku 2004, kedy ako „odplatu“ za zranenie

vlastného kapitána Marcusa Näslunda nepochopitelne počas iného zápasu od zadu napadol hráča Colorada

Stevea Moora, od zadu ho udrel päsťou do temena hlavy a zrazil ho na ľad, pričom mu spôsobil zlomeninu

krčných stavcov. Steve Moore nie je dodnes schopný hrať hokej. 28 Napr. zákrok futbalistu Birminghamu City Martina Taylora na hráča Arsenalu Londýn Eduarda

z 23.2.2009, z ktorého vyšiel hráč Arsenalu s viacnásobnou zlomeninou nohy, pričom mu hrozila amputácia

a tým pádom aj koniec aktívnej kariéry.

24

4.3. Stupňovanie sankcií

So stupňovaním sankcií sa môţeme stretnúť v prípade takého jednania, pri

ktorom nastane viacnásobné porušenie športových alebo právnych

pravidiel, ktoré so sebou prináša kumuláciu sankcií. Ako najj ednoduchší

príklad môţem uviesť nedovolený zákrok, po ktorom futbalista protestuje

proti udelenej ţltej karte. Kvôli protestom dostane druhú ţltú a teda hneď

červenú kartu. S tým je spojený zákaz štartu v nasledujúcom a v prípade

disciplinárneho potrestania aj v ďaších zápasoch. Stupňovanie sankcií sa

však netýka iba sankcií športových, ale aj právnych. Ako príklad sa dú

uviesť zranenie protihráča. Faulujúci hráč bude potrestaný priamo v hre,

ďalej môţe byť potrestaný disciplinárne, no zároveň môţe pred súd om

čeliť napr. ţalobe na náhradu škody alebo dokonca za ublíţenie na zdraví.

25

5. Vzťah súdov a športových orgánov

Kaţdé športové odvetvie si na základe svojich vnútorných predpisov

vytvára systém orgánov, ktoré v predom stanovenom postupe dohliadajú

nad dodrţiavaním vnútornej úpravy športových subjektov. Uţ svojou

existenciou a poslaním sa tieto orgány podobajú na systém súdov, čím tieţ

odráţajú snahu o autonómiu športového hnutia. Výsledkom činnosti týchto

orgánov býajú discipliná rne rozhodnutia, teda rozhodnutia o uplatnení

sankcií v prípade previnenia, ku ktorému došlo porušením poriadku

a pravidiel športových súťaţí . Orgány, ktoré o týchto previneniach

rozhodujú, sú športové disciplinárne orgány, v ktorých rámci môţu

pôsobiť rôzne nazvané orgány vybavené týmoto kompetenciami. Ich

označenie závisí od disciplinárneho poriadku, ktorý prijíma a vydáva

samostatne kaţdé športové odvetvie.

5.1 . Preskúmanie rozhodnutí športových orgánov súdmi

Čo sa týka právnej stránky preskúmavania roz hodnutí orgánov zväzov

alebo športových klubov súdmi, môţe kaţdý svoje nároky uplatniť podľa §

15 odst. 1 zákona č. 83/1990 Sb., o sdruţování občanů, kde sa uvádza: „ Ak

považuje člen združenia rozhodnutie niektorého z jeho orgánov, proti

ktorému už nemožno podľa stanov podať opravný prostriedok, za

nezákonné alebo odporujúce stanovám, môže do 30 dní odo dňa, kedy sa o

ňom dozvedel, najneskôri však do 6 mesiacov od rozhodnutia požiadať

okresný súd o určenie, či je také rozhodnutie v súlade so zákonom a

stanovami“, pričom pri tomto prieskume sa súd riadi občianskym súdnym

poriadkom. Ďalšou moţnosťou je správna ţaloba po splnení podmienok

uvedených v § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

Ţiadne zmluvné ujednanie, teda ani zmluvná doloţka o vylúčení

právomoci súdov, nemôţe vylúčiť súdnu právomoc vymedzenú v § 7

občianskeho súdneho poriadku, pretoţe tá môţe byť menená jedine

prostredníctvom zákona. Navyše rozodnutie športového orgánu nie je

exekučným titulom podľa § 251 a § 274 a nasl. občianskeho súdneho

26

poriadku.29

To znamená, ţe nedodrţanie rozhodnutia športového orgánu by

znamenalo nemoţnosť dovolať sa svojich práv. Zmluvná doloţka je teda

len prejavom vôle strán vyriešiť spor mimosúdnou cestou, nebráni však

v tom, aby jedna zo strán podala ţalobu priamo súdu.

5.2 . Vzťah športových a súdnych rozhodnutí

Disciplinárne rozhodnutie športového orgánu má často veľký význam

v súdnom procese napr. pri zodpovednosti za zranenie iného športovca.

Mnoţstvo právnych škôl totiţ povaţuje dodrţanie pravidiel hry za je dinú

alebo jednu z viacerých pormienok pre vylúčenie právnej zodpovednosti

športovca. Samotné disciplinárne rozhodnutie často nahrádza znalecký

posudok pri súdnom procese. Tento postup však nemoţno povaţovať za

absolútne a bezvýhradne správny, keďţe v prax i sa stretávame s prípadmi

úmyselných zranení športovcov pri dodrţaní pravidiel hry.

V oblasti preskúmatelnosti rozhodnutí športových rozhodnutí súdmi je

veľmi problematické hľadanie istej rovnováhy – hranice, kedy je

preskúmanie a prípadná náprava rozhodnutia športového orgánu ešte na

prospech právnej istoty, a kedy uţ bráni rozvoju daného športového

odvetvia. Príkladom môţe byť prípad, kedy disciplinárna komisia odoberie

futbalovému týmu dodatočne body v ligovej tabuľke, čo spôsobí, ţe sa

v tabuľke umiestni pod hranicou kvalifikovania sa do európskych

pohárových súťaţí. Poškodenému týmu nič nebráni, aby uplatnil nároky

podľa § 15 zák. č. 83/1990 Sb. prostredníctvom ţaloby v rámci správneho

konania. Je však neúnosné, aby bolo po mnohých rokoch po vyčerpaní

všetkých riadnych aj mimoriadnych vnútroštátnych aj medzinárodných

opravných prostriedkov bolo spätne rozhodnuté o navrátení bodov

poškodenému týmu. Takéto rozhodnutie by so sebou nieslo mnoţstvo

neriešitelných problémov (nemôţu sa opakovať zápasy v pohárovej európe),

no prínos pre právnu istotu by bol prakticky nulový.

Potreba hľadania istej vyváţenosti v súdnych zásahoch do športových

rozhodnutí vzrastá so vzrastajúcim počtom súdnych procesov týkajúcich sa

rozhodnutí športových orgánov. Tento vzrast má n a svedomí jednak

29 Králík, M. Právo ve sportu: iluze či nutnost?. Právník, 2001, č. 5, s. 482

27

vzrastajúci počet športovcov, jednak rastúca komercionalizácia, ako aj

vzrastajúci obchodný a ekonomický vplyv športu. Preto je veľmi dôleţité

nájsť isté hranice, kam ešte môţe súdna intervencia zájsť .

Rozhodnutia športových orgánou určite nie sú vţdy správne, no na

druhej strane ich preskúmavanie súdmi so sebou nesie často neriešitelné

problémy. Určite je však nemoţné zbaviť subjekty moţnosti dovolať sa

svojich práv pred súdom. Samotný problém tak nespočíva v samotnom

preskúmavaní športových rozhodnutí súdmi, ale v dobe trvania takéhoto

procesu, keďţe niekoľkoročný spor znemoţní reálne riešenie vzniknutej

situácie. Toto sa snaţí riešiť Športový arbitráţny súd (CAS), ktorému sa

podrobnejšie venujem v nasledujúcej kapitole.

Nedá sa iné, neţ súhlasiť s M. Králíkom, ţe by právna úrava mala

ponechať športovým organizáciám pomerne vysokú mieru samostatnosti čo

sa jedná úpravy ich vnútorných pomerov, ako aj v oblasti stanovovania

pravidiel športov, kde by boli právne zásahy krajne nepraktické. Tát o

autonómia však musí byť vyváţená vedomím, ţe môţe byť kedykoľvek

podrobená súdnemu preskúmaniu.30

V budúcnosti je potrebné vytvoriť istú ustálenú judikatúru súdov, ktorá

podporí právnu istotu a zároveň športovým organizáciám naznačí, ako by

mali v budúcnosti postupovať.

5.3. Aplikácia športových noriem súdmi

Ako som sa zmienil v kapitole o športovom práve, za obedne záväzné

moţno povaţovať iba normy, ktoré sú prijímané a vydávané štátom

stanovenou formou a vynútitelné štátnou mocou. V oblasti vzťaho

vznikajúcich pri športe však nemoţno ignorovať športové normy. To platí

aj pre súdy, ktoré v prípade sporov, ktoré vznikli v spojením so športom,

musia prihliadať aj k športovým normám.

V tomto ohľade povaţujem za veľmi dôleţité a prelomové uznesenie

Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 23. 2. 2005, sp. zn. 25 Cdo

1506/2004. Jednalo sa o spor o náhradu škody, ktorá vznikla zo zráţky

lyţiara a lyţiarky na svahu v talianskom Gitschbergu . Lyţiar lyţoval so

skupinou, pričom v dobe zráţky vyberal široký oblúk. Lyţiarka sa


28

pribliţovala zhora, pričom si za zlomom nevšimla, ţe sa blíţi k lyţiarovi

a kvôli tomu uţ zráţe nemohla zabrániť. Lyţiar utrpel zranenie ramena

(vykĺbenie ramenného kĺbu) a mal zničené lyţe. V otázke náhrady škody

Najvyšší súd ČR prihliadal ku konkrétnym ustanoveniem talianského

občianskeho zákonníka, no na určenie osoby zodpovednej za zráţku

aplikoval čl. 2, 3 a 4 Pravid iel správania sa pre lyţ iarov Medzinárodnej

lyţiarskej federácie (FIS)31

a dospel k záveru, ţe lyţiaka porušila

povinnosti stanovené týmito pravidlami tým, ţe neprispôsobila rýchlosť

a spôsob jazdy svojim schopnostiam a terénnym podmienkam. Podľa čl. 3

týchto pravidiel má tieţ lyţiar, ktorý prichádza zozadu zvoliť takú stopu,

aby neohrozovla lyţiara pred ním. Toto ustanovenie lyţiarka rovnako

porušila.

Toto rozhodnutie aj s argumentáciou povaţujem za veľmi dobré, pričom

je dobrým vodítkom pre ďalšie rozhodnutia v sporoch so „športovým

prvkom“.

31 Pravidla FIS pro chování lyţařů a snowboardistů na lyţařských tratích, dostupný z:

http://www.komercpoj.cz/file/cz/KP-pravidla_FIS.pdf


29

6. Vzťah športu a predpisov Európskej únie

Vzťahy športu a práva nemoţno vidieť iba vo vnútroštátnych súvislostiach.

S rozvojom športu tento nadobúda stále výraznejší medzinárodný charakter.

Aj ESD sa musel zaoberať spormi, ktoré vznikli v súvislosti so športom

a často musel vysvetlovať špecifiká športu oproti iným činnost iam.

Napriek tomu, ţe šport priamo nespadá do oblasti , ktorú upravujú Zmluvy

o fungovaní Európskej únie (bývalá Zmluva o zaloţení Európskeho

spoločenstva – ďalej len „Zmluvy“), jednotlivé vzťahy, ktoré vrámci

športu vznikajú uţ do tejto oblasti spadajú. Pr áve o vymedzenie takýchto

vzťahov sa ESD v judikatúre a Komisia vo svojich rozhodnutiach pokúšali .

Vzhľadom na to, ţe účinnosťou Lisabonskej zmluvy nastali zmeny

jednak v samotných názvoch zmlúv, jednak v číslovaní jednotlivých

článkov, v nasledujúcej kapitole budem pouţívať súčasné označovanie,

pričom v zátvorke uvediem označovanie pôvodné.

Prvým významným prípadom, v ktorom sa ESD zaoberal vzťahom medzi

športovými pravidlami a komunitárnym právom bol prípad Walrave32

.

Základnou otázkou tohto prípadu bolo , či je pravidlo Medzinárodnej

cyklistickej únie o tom, ţe v rámci svetového šampionátu musia mať

cyklista za vodičom a vodič sám rovnakú štátnu príslušnosť, v rozpore s čl.

45 a 56 Zmluvy (čl. 39 a 49 SES) o voľnom pohybe osôb v rámci EU.

Prvýkrát ESD rozhodol, ţe šport je predmetom komunitárneho práva iba

v prípade, ţe má povahu ekonomickej aktivity (v zmysle čl. 2 SES),

pričom dodal, ţe toto sa nevzťahuje na zloţenie národných týmov, pretoţe

pri ich formovaní ide o čisto športový charakter, ktorý nemá ni č spoločné

s ekonomickou činnosťou. Na prvý pohľad s pouţitím „sedliackeho

rozumu“ je zrejmé, ţe aplikácia ustanovení o voľnom pohybe osôb na

formovanie národných športových reprezentácií je neprijateľné. Pri

takomto postupe ad absurdum by sme mohli dospieť k situácii , kedy by za

francúzsku futbalovú reprezentáciu nastupovali najlepší nemeckí alebo

španielski futbalisti . ESD sa v šak musel vo svojej argumentácii opierať

o ustanovenia Zmluvy (SES) a pouţil nie práve najšťastnejšiu vyššie

32 Rozsudok Súdneho dvora z 12. decembra 1974 Vec 36-74

30

zmienenú argumentáciu. Určite sa nedá súhlasiť s názorom, ţe skladanie

národných reprezentácií so sebou v konečnom dôsledku nenesie

ekonomické dopady. Táto argumentácia so sebou niesla do budúcnosti

značnú neistotu v rozhodovaní o ďalších športových sporoch.

Najznámejším a prelomovým „športovým“ rozsudkom ESD je uţ vyššie

citovaný rozsudok Bosman33

. Jedná sa o prípad futbalistu Jean -Marca

Bosmana, občana Belgicka, ktorý mal platný kontrakt s belgickým

prvoligovým klubom RC Liége. Platnosť tohto kontraktu vypršala

30.6.1990. Tesne pred ukončením platnosti tohto kontraktu ponúkol klub

Bosmanovi novú jednoročnú zmluvu, ktorú však pre zlé platové podmienky

odmietol a tým sa stal hráčom, ktorý je za odstupné ponúkaný iným

klubom. Ţiadny klub o jeho sluţby záujem neprejavil , tak sa d ohodol

s francúzskym druholigovým klubom US Dunkerque. US Dunkeque a RC

Liége sa dohodli na výške odstupného a na dokončenie prestupu bolo

potrebné, aby Liége poţiadalo belgický futbalový zväz o vydanie

certifikátu o uvolnení hráča. Liége však postupom čas u nadobudlo

pochybnosti o tom, či bude francúzsky klub schopný vyplatiť odstupné,

preto o certifikát nepoţiadal a prestup sa neuskutočnil. Liége Bosmana

suspendovalo, navyše nebol schopný si nájsť pôsobisko v inom belgickom

klube (pred ESD bolo vyslovené podozrenie, ţe belgické kluby Bosmana

bojkotovali). Po dlhých sporoch s Európskou Komisiou ako aj súdnych

sporoch pred belgickými súdmi (ktorým sa venovať nebudem) sa odvolací

súd obrátil na ESD s predbeţnými otázkami. Ich obsahom bolo, či môţu

byť čl. 45, 101 a 102 Zmluvy (čl. 39, 81 a 82 SES) interpretované tak, ţe:

1. zakazujú futbalovému klubu prijímať odstupné za jeho bávalého hráča,

ktorému kontrakt vypršal a na novom kontrakte sa dohodol s klubom

v inom šlenskom štáte EU; 2. zakazujú národným a medzin árodným

asociáciám zavádzať v ich ustanoveniach pravidlá obmedzujúce prístup

zahraničných hráčov z EU do súťaţí, ktoré tieto asociácie organizujú

(kvóty na počet hráčov z iného štátu EU). V prvej časti rozsudku ESD

podrobne rozpísal pyramídovú štruktúru fu tbalového sektoru od klubov,

cez národné asociácie a konfederácie aţ po Medzinárodnú futbalovú

33 Rozsudok Európskeho súdneho dvora z 15. decembra 1995, sp. zn. C-415/93

31

federáciu , v druhej časti sa venoval popistu prestupových pravidiel

belgického futbalového zväzu ako aj UEFA a FIFA. Tretia časť je

venovaná kvótam, tzv. 3+2, ktoré UEFA zaviedla pre pôsobenie

zahraničných hráčov v konkrétnych súťaţiach (3 zahraniční hráči + 2

zahraniční, ktorí uţ v danej súťaţi pôsobili aspoň 5 rokov vrátane 3 rokov

v juniorskom veku). Pri riešení otázky, či šport spadá pod úpravu Zmluvy

(SES) ESD vyhlásil, ţe na rozdiel od národných reprezentačných výberov

(Walrave), klubové futbaloveé súťaţe majú silnú ekonomickú povahu,

preto pod Zmluvu (SES) spadajú. Platenie odstupného pri prestupe hráča

z klubu jedného členského štátu EU do klubu iného štátu po skončení

kontraktu povaţuje za prekáţku vo voľnom pohybe osôb podľa čl. 45

Zmluvy (čl. 39 SES). Argumentáciu o tom, ţe platenie odstupného sleduje

legitímny sieľ, pretoţe financie z odstupného sú pouţité na vyhľadávanie

a výchovu nových talentov, ESD rázne odmieta, pretoţe odstupné povaţuje

za umelo vytvorené a vyuţívané, pričom výška odstupného býva

neadekvátne vysoká. V otázke hráčskych kvót ESD vyslovuje záver, ţe aj

tieto sú neúmernou prekáţkou v prístupe k zamestatniu v inom členskom

štáte EU. Napriek tomu, ţe priamo neznemoţňujú hráčovi nájsť si miesto

v klube iného členského štátu EU, neúmerne sťaţujú slobodný výber tohto

miesta. ESD odmieta argumentáciu UEFA o tom, ţe toto pravidlo sleduje

legitímny cieľ rozvoja futbalu prostredníctvom výchovy ml adých hráčov.

V tomto smere sa s ESD nestotoţňujem. Podľa môjho názoru je pre futbal

veľmi dôleţité, aby veľkokluby investovali radšej do výchovy mladých

hráčov, ako do kúpy „hotových“ zahraničných hviezd. Napr. prestupová

politika v minulosti Chealsea Londýn a v súčasnosti Realu Madrid sa mi

zdá byť neprijateľná a rozhodne nepomáha rozvoju futbalu.

Prípad Delige34

sa týkal belgickej judistky Deliege, ktorá bola vo svojej

váhovej kategórii povaţovaná za svetovú špičku. Podstatou prípadu bolo,

ţe Európska federácia juda obmedzila počet športovcov, ktorých môţe

kaţdá národná asociácia (nebolo dôleţité občianstvo športovca, ale

členstvo v danej asociácii) nominovať na medzinárodné súťaţe A kategórie.

Podľa výkonov na týchto súťaţiach boli potom juisti nominovan í na

34 Rozsudok Európskeho súdneho dvora z 11. apríla 2000 sp. zn. C-51/96 a C-191/97

32

Olympijské hry v Atlante. Judistka Deliege dlhodobo nemala dobré vzťahy

s belbickou asociáciou a tá ju nenominovala na súťaţe A kategórie a tým

táto judistka stratila moţnosť štartu v Atlante. Preto podala ţalobu na

belgickom súde a poţiadala ho, aby poloţil predbeţnú otázku ESD, či je

takéto obmedzenie počtu športovcov v súlade s čl. 56, 57, 62, 101 a 102

Zmluvy (čl. 49, 50, 55, 81 a 82 SES). ESD nesúhlasil s názorom belgickej

asociácie, ţe judistka má štatút amatére, preto nevykonáva ekonomickú

činnosť a preto táto otázka nespadá pod Zmluvu (SES), kedy ESD vyjadril

názor, ţe samotný výrok národnej asociácie, ţe športovec má štatút

amatéra, ešte neznamená, ţe výkon športu touto osobou so sebou nenesie

ekonomické dopady. V konečnom dôsledku však ESD rozhodol tak, ţe ak

je potrebné, aby medzinárodná federácia upravila počet športovcov

štartujúcich vrcholových podujatiach, takéto obmedzenie nie je v rozpore

s vyššie zmienenými ustanoveniami.

V rozsudku Lehtonen35

sa ESD zaoberal problematikou obmedzenia

prestupu hráčov po istej fáze sezóny (konkrétne sa jednalo o zákaz

prestupu basketbalistov počas play -off). Toto obmedzenie sa týkalo len

hráčov, ktorí prestupovali z európskej zóny. Základom prípadu je prestup

fínskeho basketbalistu Lehtonena do belgického klubu Castors Braine.

Tento prestup sa uskutočnil po začiatku play -off, čo znamenalo porušenie

daného zákazu a pokuty za nasadenie tohto hráča do zápasov. Preto sa

Lehtonen obrátil na belgický súd a ten poloţil ESD predbeţnú otázku, či je

zákaz štartu basketbalistu v takomto prípade legitímny. ESD prihliadol

k faktu, ţe zákaz sa netýkal prestupov hráčov z mimoeuróskych oblastí ,

teda hráči prichádzajúci do Európy zvonka mohli prestúpiť aj po začiatku

play-off. Preto označil takýto zákaz nesleduje legitímny c ieľ,

a v rovnakom duchu rozhodol belgický súd.

Vo svojej činnosti sa otázkou športu zaoberala aj Komisia. Za podnik

ako prvú športovú asociáciu označila Medzinárodnú futbalovú federáciu

FIFA, pretoţe okrem čisto športovej činnosti vykonáva aj činnosť

ekonomického rázu a to hlavne uzatváranie reklamných zmlúv, komerčne

35 Rozsudok Európskeho súdneho dvora z 13. apríla 2000 sp. zn. C-176/96

33

vyuţíva emblémy majtrovstiev sveta a uzatvára zmluvy o televíznych

právach36

.

Komisia tieţ odsúdila spôsob, akým boli dostribuované lístky počas

majstrovstiev sveta vo futbale vo Francúzsku 1998. Dôvodom bolo, ţe iba

fanúšikovia, ktorí uviedli adresu bydliska vo Francúzsku, mohli získať

lístky na určitú fázu majstrovstiev. Ostatní fanúšikovia boli odkázaní na

zakúpenie si l ístkov cez národný futbalový zväz, pričom tieto lístky sa

predávali iba „v balíku“ s ubytovaním a dopravou. V tomto videla Komisia

porušenie čl. 102 Zmluvy (čl. 82 SES)37

.

Na druhej strane Komisia vyjadrila názor, ţe pravidlo UEFA o zákaze

vlastniť viac futbalových klubov v rámci jednej súťaţe sleduje legitímny

cieľ zabezpečenia neistoty futbalového výsledku, ako aj zamedzenia

podozrení z ovplyvňovania výsledkov.

36 Rozhodnutie Komisie, Italy [1994] OJ L 326/31 37 Rozhodnutie Komisie, 1998 World Cup [2000] OJ L5/55

34

7. Športový arbitrážny súd (CAS)

Keď hovoríme o vzťahu súdnych orgánov a športových organizácií,

nemoţno nezmieniť sa o Športovom arbitráţnom súde so sídlom v

Lausanne.

Športový arbitráţny súd bol vytvorený Medzinárodnám olympijskym

výborom (MOV) v roku 1983. Na tvorbe Štatútu CAS sa podielal okrem

mnoţstva iných odborníkov aj vtedajší sudca Medzinárodného súdneho

dvora Keba Mbaye. V súčasnosti nájdeme medzi rozhodcami mnoţstvo

odborníkov z oblasti športu a práva. Postupne začína CAS napĺňať funkciu

najvyššieho súdu pre svetový šport. Výhodami CAS oproti národným

súdom sú jednak špecialisti z oblasti športu a práva, ktorí pre CAS pracujú,

jednak niţšie náklady, ako aj kratšia doba trvania sporu. Od roku 1996 sú

dokonca v mieste dejiska Olympíjskych hier (ako aj iných významných

športových podujatí) zriaďované Ad hoc tribunály schopné vyriešiť spory

do 24 hodín (za miesto konania jednania sa povaţuje Lausanne bez ohľadu

na to, kde sa dané športové podujatie s ad hoc tribunálom koná) .

Od roku 1994 sa CAS skladá z riadneho a odvolacieho arbitráţneho

panelu. V rámci riadneho arbitráţneho konania sa riešia spory v otázkach

sponzorstva, televíznych práv k športovým udalostiam alebo spory medzi

športovcom a jeho manaţérom, ako aj spory o odpovednosti tretích strán

atď. Strany sa môţu dohodnúť na riešení prípadných sporov pre CAS

buďto zmluvne dopredu, alebo následne po vzniku sporu. Pri odvolacom

konaní sa CAS zaoberá odvolaniami proti rozhodnutiam orgánov šortových

asociácií ak stanovy týchto asociácií odkazujú na CAS ako odvolací orgán

(napr. FIFA, UEFA, Medzinárodná federácia olympíjskych športov apod.).

Okrem sporov vzniklých z disciplinárneho konania je moţné pre rôzne

typy sporov pouţiť pred CAS tieţ mediačné konanie. Ak sa napriek tomu

stranám nepodarí vyriešiť spor zmierne, môţu zahájiť arbitráţne konanie

pred CAS alebo iným medzinárodným arbitráţnym alebo súdnym

tribunálom. CAS môţe tieţ vypracovať posudok týkajúci sa otázok športu,

ktorý nie je záväzným arbitráţnym rozhodnutím.38

38 Hamerník, P. Sportovní právo s mezinárodním prvkem. Praha : Auditorium s.r.o., 2007, s. 121 - 122

35

V rámci riadneho konania je právom rozhodným právo švajčiarske,

pokiaľ sa strany sporu nedohodnú inak. Platnosť výberu práva sa riadi

časťou 12 švajčiarskeho zákona a medzinárodnom práve súkromnom.

Stranu sa môţu dohodnúť aj na riešení sporu na základe ex aequo et bono .

Pre odvolacie konanie je právom rozhodným právo štátu športovej

asociácie, proti rozhodnutiu ktorej odvolanie smeruje, ak sa strany sporu

nedohodnú na pouţití iného práva. Rozhodnutie CAS nie ja záväzné pre

nasledujúce rozhodnutia, no v rámci právnej istoty sa rovnaké otázky rieši

rovnakým spôsobom.

Funkciou CAS nie je kontrola dodrţiavania samotných pravidiel hry

a CAS sa takýmto prípadom pokúša vyhnúť. Iba ak sú pravidlá športovej

asociácie adoptované v rzpore s obecnými právnymi princípmi, aplokované

svojvolne alebo ak sankcia zaloţená týmito pravidlami je neprimerane

prísna alebo nespravodlivá, príde na kontrolu CAS. Toto nepísané pravidlo

dokazuje nasledujúca judikatúra. V prípade Mendy et. FFB v. AIBA sa

jednalo o diskvalifikáciu boxera z dôvodu úderu pod pás. CAS uviedol, ţe

takýto prípad môţe byť prehodnotený v arbitráţi, avšak nerozhodol o tom,

či bol daný úder skutočne pod pás, pretoţe vyjadril názor, ţe rozhodca mal

počas daného okamihu lepšiu pozíciu, neţ arbitri CAS, aby videl a vedel

zhodnotiť túto situáciu a teda rozhodnutie, či sa jednalo o úder pod pás,

nechal na samotnom rozhodcovi, pričom CAS riešil iba oázku, či došlo

k porušeniu obecných princípov právnych. Rovnako CAS nehodnotil

verdikt rozhodcu ako taký v prípade diskvalif ikácie chodcu počas

Olympijskych hier v Sydney (Segura v. IIAAF). V prípade Rebagliati sa

CAS zaoberal otázkou svojvolného rozhodovania športových organizácií .

Konkrétne sa jednalo o prípad snowboardistu, ktorému bola odobraná zlatá

olympijska medajla, pre toţe fajčil marihuanu, pričom však marihuana v tej

dobe nebola na zozname zakázaných látok. Preto CAS toto rozhodnutie

zrušil .

CAS musel tieţ čeliť otázkam ohľadne jeho nestrannosti . Dôvodom boli

nadštandardné vzˇahy medzi Medzinárodným olympijskym výboro m (MOV)

a CAS, pretoţe CAS bol financovaný prakticky výločne zo zdrojov MOV,

MOV mohol meniť štatút CAS, MOV a jeho predseda mali značnú

právomoc menovať členov CAS. Práve touto problematikou sa zaoberal

36

Švajčiarsky federálny tribunál v spore Elmar Gundel . Jednalo sa o prípad

dopingového nálezu u jeho koňa. Keďţe pred CAS Gundel neuspel podľa

svojich predstáv, obrátil sa na Švajčiarsky federálny tribunál (ŠFT), kde

okrem iného napadol aj nezávislosť CAS z vyššie zmienených dôvodov.

ŠFT rozhodol, ţe CAS je skutočným nezávislým arbitráţnym tribunálom,

avšak vo svojom rozhodnutí sa zoberal otázkou, abo by CAS rozhodoval,

keby jednou zo strán bol MOV. Z tohto dôvodu bola v roku 1994 zriadená

Medzinárodná rada pre športovú arbitráţ (ICAS), ktorá bola najvyšším

dozorujúcim orgánom nezávislosti CAS, starala sa o manaţment CAS

vrátane jeho financovania miesto MOV. V roku 2003 musel ŠFT opäť

riešiť otázku nezávislosti CAS. Jednalo sa o prípad dopingových nálezov

z Olympijskych hier v Salt lake city dvoch ruských reprezentantiek v behu

na lyţiach Larissy Lazutinovej a Olgy Danilevovej. ŠFT opäť potvrdil

nezávislosť a nestrannosť CAS ako aj rozhodnutie CAS o odobratí medailí

týmto pretekárkam (pričom dodatočne bola pridelená medaila Kateřine

Neumannovej)39

.

Obzvlášť s prihliadnutím k tomuto dodatočnému prideleniu medaily

Kateřine Neumannovej je veľmi zaujímavé stanovisko sekretariátu ČOV,

podľa ktorého sa rozhodnutia CAS nedajú aplikovať d o tuzemského

právneho poriadku.

39 Hamerník, P. Sportovní právo s mezinárodním prvkem. Praha : Auditorium, 2007, s. 121 – 139.

37

8 . Ľadový hokej

Ľadový hokej určite net reba nejak podrobne predstavovať. Charakterizovať

ho moţno ako kolektívny šport, ktorý sa odohráva na ľadovej ploche

vymedzenej mantinelmi, pričom proti seme bojujú dva kolektívy. Jeden

kolektív môţe mať naraz na hracej ploche maximálne 6 hráčov a cieľom

hráčov je dopraviť puk za pouţitia hokejok do súperovej brány, pričom

vyhráva tým, ktorému sa to počas hracej doby podarí viackrát. Ľadový

hokej je rýchly šport sprevádzaný mnoţstvom fyzických kontaktov40

.

Celosvetovo určite nepratrí medzi najobľúbenejši e a najsledovanejšie

športy, napriek tomu v Českej aj Slovenskej republike je povaţovaný za

druhý najobľúbenejší hneď po futbale. Najrozšírenejší je v štátoch tzv.

veľkej sedmičky – Kanada, Spojená štáty, Švédsko, Fínsko, Rusko, Česká

republika a Slovensko. Pravdou však zostáva, ţe Slovensko svoje pozície

s koncom zlatej generácie postupne opúšťa a nezadrţateľne ho nahradzujú

štáty ako Švajčiarsko, Nemecko alebo Bielorusko.

8 .1. História ľadového hokeja

Za dátum vzniku moderného hoheja sa povaţuje 3. marec 18 75, kedy sa

v montrealskej hale Victoria´s skating rink odohral prvý organizovaný

hokejový zápas v histórii . V roku 1877 vytvorilo niekoľko študentov

McGill University prvé pravidlá ľadového hokeja. Pri ich tvorbe

vychádzali z pravidiel pozemného hokeja, počet hráčov bol určený na 9

a loptičku vystriedal drevený puk. Hra sa postupne stala tak populárnou,

ţe v roku 1883 sa v Montreale v rámci Zimného karnevalu odohrali prvé

Majstrovstvá sveta v hokeji, pričom majistrami sa stali hráči McGill

University. Tými zúčastnené na Zimnom karnevale zaloţili v roku 1886 aj

prvú hokejovú ligu - Amateur Hockey Association of Canada (AHAC). V

roku 1892 vtedajší generálny guvernér Kanady Lord Frede rick Arthur

Stanley z Prestonu venoval dnes uţ legendárny Stanleyho pohár. Uţ o rok,

teda v roku 1893, ho získal prvý tím. Bol ním Montreal Hockey Club,

40 To neplatí pre ţenský hokej, v ktorom je fyzický kontakt (tzv. bodycheck) medzi súperkami zakázaný.

38

majster AHAC. Tradícia odovzdávania Stanleyho pohára pokračuje aţ

dodnes, kedy sa udeľuje víťazovi play -off NHL.

V Európe sa prvý zápas odohral aţ v roku 1885, kedy proti sebe

nastúpili odvekí rivali – univerzity Oxford a Cambridge – pričom víťazom

sa stal Oxford. V roku 1903 bola zaloţená päťčlenná hokejová európska

liga. 15. mája 1908 bola v Paríţi zaloţená medzinárodná federácia Ligue

Internationale de Hockey sur Glace (LIHG), k torá mala za úlohu riadiť

medzinárodné súťaţe vrátane prvých majstrovstiev Európy v roku 1910.

Prvými piatimi členmi LIHG sa stali hokejové federácie Francúzska,

Belgicka, Švajčiarska, Veľkej Británie a Česka. V polovici 20. storočia sa

nakoniec Ligue Internationale de Hockey sur Glace pretransformovala na

súčasnú podobu do Medzinárodnej hokejovej federácie (IIHF).41

Ako som sa zmienil vyššie, Česko bolo zakladjúcim členom LIHG.

Úradne bol Český svaz Hockeyový uznaný dňa 19. 11. 1908. Prvý

ofociálny hokejový zápas sa však odohral uţ dňa 6. 1. 1901 medzi Slaviou

Praha a Bruslařským závodním oddílem, pričom víťazom sa stala Slavia

v pomere 11:4. V tom istom roku odohrala Slavia tieţ prvý medzinárodný

zápas proti viedenskému týmu Training-Eisklubem (aj keď vtedy sa ešte

o medzinárodný zápas nejednalo, keďţe Česko bolo súčasťou Rakúsko -

Uhorska). V januári 1909 sa český výber zúčastnil na medzinárodnom

turnaji v Chamonix. Tým nastupoval vo svetroch Slavie a jazdeckých

nohaviciach a na turnaji prehral všetky zápasy . Naproti tomu v roku 1911

sa český výber prvýkrát zúčastnil na Majstrovstvách Európy, kde hneď

vybojoval prvenstvo. Významným obdobím českého a československého

hokeja boli roky tzv. normalizácie, kedy hokejové zápa sy proti

Sovietskemu zväzu stmeľovali ce lý národ. Vtedy bol hokej viac, neţ šport.

Najväčším úspechom českého hokeja je bezpochyby zlatá medaila z tzv.

turnaja storočia - zo zimných Olympijskych hier v Nagane 1998.42

Napriek tomu, ţe v roku 1925 sa konali Majstrovstvé Európy v ľadovom

hokeji vo Vysokých Tatrách, organizovaná súťaţ na Slovensku vznikla aţ

29.12.1929, kedy bola zaloţená tzv. Slovenská ţupa Československého

41 Dostupný na: http://en.wikipedia.org/wiki/Ice_hockey 42 Dostupný na:

http://www.cslh.cz/index.php?lng=CZ&webid=358&view=clanek_static&id=461&openid=461

http://en.wikipedia.org/wiki/Ice_hockey


39

svazu kanadského hockeya. Kvôli nezhodám však o 2 roky neskôr svoju

činnosť ukončila. V roku 1936 sa prebojoval prvý slovenský tým – HC

Tatry - do celoštátnej Československej hokejovej ligy. Po rozpade ČSFR

v roku 1993 sa nástupnickým štátom v hokejových súťaţiach stala Česká

republika. Napriek protestom muselo Slovensko o svoje miesto bojovať

s najslabšími štátmi hokejového sveta v C-kategórii Majstrovstiev sveta.

V najvyššej kategórii sa prvýkrát predstavilo aţ v roku 1996 na

Majstrovstvách sveta vo Viedni. Prvú medajlu vybojovala reprezentácia

Slovenska v Petrohrade v roku 2000 (striebro po prehre vo finále proti

Českej republike). Najväčšími úspechmi slovenského hokeja sú určite titul

Majstrov sveta z roku 2002 a štvrté miesto na olympijskom turnaji 2010 vo

Vancouveri.43

43 Dostupný na: http://www.sienslavy.sk/historia

http://www.sienslavy.sk/historia

40

9 . Organizačná štruktúra ľadového hokeja

9.1. Medzinárodná hokejová federácia (IIHF)

IIHF je je federácia národných hokejových asociá cií riadiacich ľadový

hokej a in-l ine hokej pre muţov aj ţeny na národných úrovniach.

Legislatívnymi orgánmi IIHF sú Generálne Zhromaţdenie (General

Congress), Výročné zhromaţdenie (Annual Congress ), Polročné

Zhromaţdenie (Semi-Annual Congress) a Mimoriadne Zhromaţdenie

(Extra-ordinary Congress). Výkonnými orgánmi sú Rada (Council),

Výkonný a Finančný Výbor (Executive and Finance Committee )

a Riaditelstvá (Directorates). Generálne Zhromaždenie sa schádza kaţdé 4

roky v júni, Výročné hromaţdenie kaţdý rok počas Majstrovstiev sveta

(prípadne počas Generálneho Zhromaţdenia), Polročné kaţdý rok na jeseň

a Mimoriadne do troch mesiacov od ţiadosti o také stretnutie.

Zhromaţdenie prejednáva predloţené návrhy. Návrhy na zm enu Stanov

a Smerníc IIHF môţu byť predloţené iba Generálnemu Zhromaţdeniu,

návrhy na zmenu herných pravidiel Výročnému a zmeny Nariadení

Generálnemu alebo Výročnému Zhromaţdeniu. Okrem oficiálnych herných

pravidiel všetký prijaté zmeny sú účinné hneď po s končení Zhromaţdenia.

Kaţdý národný zväz môţe na Zhromaţdenie poslať maximálne dvoch

delegátov, ktorí musia byť členmi danej národnej asociácie. Asciácia

s plným členstvom44

má na hlasovaní jeden hlas. Asociácia, ktorej

reprezentácia reprezentovala minimálne na posledných troch

Majstrovstvách sveta A -kategórie (seniorskej muţskej kategórie) v rade,

má dva hlasy. Jeden hlas má tieţ člen Rady (okrem volieb do Rady a do

Auditového Výboru). Ţiadny člen nie je povinný hlasovať, hlasovanie je

verejné, pričom za platné sa povaţuje aţ vtedy, keď je prítomných

minimálne 75% oprávnených hlasujúcich. V niektorých prípadoch stačí na

prijatie návrhu prekročenie 50% hlasov45

, inokedy je potrebných 75%

44 O členstve v IIHF viď niţšie 45 Napr. voľba Prezidenta, Viceprezidenta a Rady, hlasovanie o mieste usporiadania Majstrovstiev sveta,

úprava herných pravidiel a pod.

41

hlasov46

. Pri hlasovaní o dvoch a viacerých návrhoch, týkajúcich sa

rovnakej veci, v prípade, ţe ţiadny z návrhov nedostane potrebný počet

hlasov, uskutoční sa druhé hlasovanie. Ak sa zopakuje predošlá situácia,

návrh s najniţším počtom hlasov vypadáva. Podobne sa postupuje aţ

dokým niektorý z návrhov nedostane potrebný počet hl asov. Pri voľbe

Prezidenta a troch Viceprezidentov (Ázia, Európa a Amerika) a siedmich

členov Rady sa postupuje rovnako. Rada pozostáva z Prezidenta, troch

Viceprezidentov, siedmich ďalších členov vrátane dvoch ţien

a Generálneho sekretára. Rada je typickým výkonným orgánom. Jej úlohou

je vykonávanie a vynucovanie Stanov, Smerníc a Nariadení, vykonávanie

rozhodnutí Zhromaţdenia a pod. Prezident predsedá Zhromaţdeniu

a zasadaniu Rady, reprezentuje IIHF navonok, dohaduje zmluvy s MOV

a inými športovými federáciami a organizáciami, podpisuje dokumenty

prijaté Radou (toto môţe delegovať na iného člena Rady) a pod.

Viceprezidenti zastupujú Prezidenta vo veciach, ktoré im určí Prezident

alebo Rada. Ak Prezident nemôţe vykonávať svoju činnosť, Rada rozhodne,

ktorý z Viceprezidentov ho bude zastupovať, ďalej Viceprezident

monitoruje rozvoj vo svojom regióne a o tomto podáva správu Rade.

Výkonný výbor je zloţený z Prezidenta, troch Viceprezidentov, ďalších

dvoch Prezidentom menovaných členov Rady a Generálneho sekretá ra.

V naliehavých prípadoch má právo rozhodovať o ratifikácii dokumentov.

Hlavným poslaním Výkonného výboru je kontrola hospodárenia a finančnej

situácie IIHF, ako aj vytváranie potrebných finančných rezerv.

Riaditelstvá sú výkonné orgány zodpovedné za organizovanie

Olympijských turnajov a Majstrovstiev sveta všetkých kategórii .

Kancelária IIHF má na starosti administratívu IIHF a pracuje pod

vedením Generálneho sekretára. Sú tieţ zaloţené výbory, konkrétne

Auditový, Disciplinárny a Operačné. Auditový výbor sa skladá z predsedu

a dvoch auditorov a je zodpovedný voči Zhromaţdeniu. Cieľom je

podrobné monitorovanie finančného hospodárenia, ako aj všetkých

ostatných finančných záleţitostí IIHF. Disciplinárny výbor pozostáva

z predsedu, miestopredsedu a maximálne štyroch ďalších členov. Členovia

46 Napr. prijatie alebo zmena Stanov, vylúčenie členského zväzu a pod.

42

sú dosadzovaní Radou, pričom sú to ľudia, ktorí nie sú členmi Rady a sú

vzdelaní v otázkach športu, pravidiel a organizácie, pričom svoju funkciu

vykonávajú nezávisle. Rozhodnutia ohľadne dopingu môţu byť

preskúmavatelné Radou. Operačné výbory môţu byť vytvorené podľa

úsudku Rady, pričom ich počet, štruktúra a činnosťi môţu byť rôzne.

Základným dokumentom, ktorým sa riadi činnosť IIHF sú Stanovy

IIHF (ďalej len Stanovy). V súčasnosti platné Stanovy bol i prijaté v júli

2008 a platia do júna 2012.

Podľa Stanov bola IIHF vytvorená za účelom celosvetového rastu

a rozvoja ľadového hokeja a in-line hokeja pomocou príkladného vedenia

a riadenia prostredníctvom určených princípov demokracie, fair play,

solidarity a transparentnost i pre všetky členské národné asociácie .

Kaţdému hráčovi registrovanému v členskej národnej asociácii je

garantované právo hrať v bezpečnom, vhodnom a príjemnom prostredí

a pri tom si zaslúţi, aby s ním bolo zachádzané s rešpektom, úctou a čestne .

IIHF sa zaväzuje bojovať proti úmyselnému aj neúmyselnému uţívaniu

drog v hokeji, pričom spolupracuje so Svetovou antidopingovou agentúrou

(WADA).

Prvá časť samotného Stanov má názov „Základné usanovevia“.

Zaujímavosťou je, ţe hneď v prvom bode je zdôraznené, ţe všetky

označenia v muţskom rode (napr. hráč, funkcionár apod.) sa vzťahujú aj na

ţeny. Oficiálne sa tu uvádza, ţe IIHF bola zaloţená v roku 1908, pričom je

zaloţená podľa švajčiarskeho práva, konkrétne podľa čl. 60 a nasl.

švajčiarskeho Občianskeho zákonníka, je federáciou zloţenou z členský

národných asociácií ľadového hokeja a in-line hokeja, a to ako muţského,

tak aj ţenského. V treťom článku sú rozpísané ciele IIHF ako napr. rozvoj

hokeja po celom svete, rozvoj priateľských vzťahov medzi členskými

asociáciami , riadenie medzinárodných súťaţí apod. Sú tu tieţ rozpísané

spôsoby, akými sa tieto ciele majú uskutočňova ť pomocou Stanov, Smerníc

a Nariadení, organizovaním medzinárodných súťaţí, kontrolovaním

prestupov hráčov, vzdelávaním rozhodcov a funkcionárov apod. Členstvo

IIHF v inej organizácii je moţné aţ po súhlase Zhromaţdenia .

Medzinárodný olympijský výbor uznáva IIHF ako jediný riadiaci orgán

medzinárodného hokeja. IIHF je nezisková organizácia a je politicky,

43

náboţensky a rasovo neutrálna, pričom je zakázaná akákoľvek

diskriminácia voči hráčovi, klubu alebo národnej asociácii . Jednania

Zhromaţdenia prebiehajú primárne v anglickom jazyku, pričom je

umoţnené simultánne tlmočenie do a z nemeckého a ruského jazyka.

V prípade potreby môţe delegát pouţívať aj svoj domáci jazyk, ak

zabezpečí preklad. Korešpondencia prebieha výhradne v anglickom jazyku.

Členské asociácie sú oprávnené kontrolovať ľadový a/alebo in -line

hokej vo svojej zemi; pri tomto nemôţu podliehať pod ţidny nečlenský

subjekt (vylúčenie autoritatívnej kontroly štátnou mocou). Organizácia,

ktorá sa uchádza o členstvo v IIHF musí spĺňať nasledujúce podmienky:

musí byť organizáciou ľadového hokeja alebo in -l ine hokeja suverénneho

štátu, musí byť zaloţená národným športovým zväzom alebo inou štátom

určenou organizáciou, musí byť schopná kontrolovať prebiehajúce IIHF

zápasy, ktoré prebiehajú na území jej štátu, musí potvrdiť dodrţovanie

a presadzovanie všetkých noriem IIHF, musí poskytnúť všetky vlastné

normy IIHF a musí poskytnúť dodatočné poţadované informácie. Ţiadne

ďalšie podmienky splniť nemusí. V jednom štáte môţe existovať iba jedna

národná asociácia . Ţiadosť o prijatie musí byť doručená v anglickom

jazyku. Členstvo potvrdzuje Zhromaţdenie, pričom v odôvodnených

prípadoch môţe Rada odsúhlasiť dočasné členstvo, ktoré bude za trvalé

zmenené po odsúhlasení Zhromaţdením . Rada môţe odmietnuť ţiadosť

týmu alebo športovca, ktorého účasť na podujatiach IIHF by bola podľa jej

názoru v rozpore s najlepšími záujmami športu. Stanovy rozoznávajú tri

typy členstva – plné (full) , mimoriadne (associate) a pr idruţené (affiliate) .

Plné členstvo je pridelené asociácii ľadového hokeja, ktorý pracuje

nezávisle na inej organizácii, kontroluje samostatne ľadový hokej a spĺňa

minimálne poţiadavky špecifikované v Smernici 20247

, pričom sa zúčastnil

na Majstrovstvách sveta v seniorskej muţskej kategórii . Plné členstvo

oprávňuje členský národný zväz zúčastňovať sa všetkých aktivít a vzťahov

47 Smernica 202 popisuje podmienky účasti na Majstrovstvách sveta v muţskej kategórii. Národný zväz

musí doloţiť, ţe spĺňa nasledujúce podmienky: minimálne jedna krytá ľadová plocha spĺňajúca podmienky

IIHF s minimálnou kapacitou 500 divákov, minimálne 60 registrovaných hráčov v kategórii, v ktorej sa chce

zúčastniť Majstrovstiev sveta, najmenej 4 týmy pôsobiace v domácej ligovej súťaţi v danej kategórii,

aktívny program rozvoja hokeja v oblasti vzdelávania, ktorého sa musí účastniť minimálne 100

registrovaných účastníkov. Vedľa tohto nesmie mať Národný zväz ţiadne nezaplatené pokuty voči IIHF.

Výnimku môţe udeliť Rada maximálne na dva roky.

44

IIHF. Mimoriadne členstvo sa udeľuje asociácii, ktorá nie je nezávislá od

inej organizácie, alebo nespravuje ľadový hokej samostatne, alebo

nezávislej asociácii , ktorá však nie je schopná splniť minimálne

poţiadavku Smernice 202. Keď národná asociáia kontroluje okrem

ľadového hokeja aj iný šport, musí mať vytvorený samostatný výbor, ktorý

bude kontrolovať výlučne ľadový hokej. Aţ po splnení tejt o podmienky

budú národnej asociácii umoţnené priame vzťahy s IIHF (bankový účet pre

priame transakcie s IIHF a pod.) . Mimoriadne členstvo oprávňuje národnú

asociáciu zúčastňovať sa na všetkých aktivi tách a vzťahoch IIHF

s výnimkou hlasovania. Pod pridruženým členstvom rozumieme členstvo

asociácie in-line hokeja v štáte, kde sa nehrá ľadový hokej alebo kde

asociácia ľadového hokeja oznámila, ţe nie je schopná zabezpečiť rozvoj

a kontrolu in-line hokeja . Pridruţení členovia sa môţu podielať na

všetkých aktivitách IIHF spojených s in-line hokejom, účastniť sa na

Generálnom, Výročnom a Polročnom Zhromaţdení na vlastné náklady,

nemajú však hlasovacie právo. Zmena typu členstva je moţná po splnení

daných podmienok po súhlase Zhromaţdenia.

Členská národná asociácia môţe byť po písomnom upozornení Radou

dočasne suspendovaná ak asociácia, kluby, činovníci alebo ktokoľvek je

podozrivý, ţe spôsobuje športu zlú povesť, opakovane neplnil svoje

povinnosti voči IIHF alebo konal v rozpore so Stanovami, Smernicami,

Nariadeniami alebo rozhodnutiami IIHF. Suspendácie sa prerokúvajú n a

Zhromaţdení. Suspendovaná asociácia stratí hlasovacie právo na

Zhromaţdení, týmy a hráči registrovaní pod ňou sa nemôţu účastniť

medzinárodných súťaţí a zápasov. Za podmienok stanovených v čl. 25

Stanov môţe byť asociácia úplne vylúčená z IIHF. Za rovnakých

podmienok môţe byť suspendovaná alebo vylúčená akákoľvek osoba

zvolená Zhromaţdením alebo dosadená Radou, prípadne člen, tým, týmový

alebo herný činovník.

Posledná časť Stanov podrobne rozoberá otázku arbitráţe. Akýkoľvek

spor, týkajúci sa interpretácie alebo aplikácie Stanov, Smerníc, Nariadení

a oficiálnych herných pravidiel alebo rozhodnutí orgánu IIHF alebo inej

osoby oprávnenej IIHF rozhodovať, okrem rozhodnutí podľa čl. 49

45

Stanov48

, sa riešia pred CAS. Lehota na odvolanie sa k CAS je 21 dní od

doručenia rozhodnutia, proti ktorému odvolanie smeruje. Všetky strany sa

zaväzujú rešpektovať rozhodnutie CAS, pričom toto rozhodnutie je

konečné a záväzné49

.

9.2 . Český zväz ľadového hokeja (ČSLH)

Organizátorom a vedúcim predstavitelom ľadového hokeja v Českej

republike je ČSLH. Na pomyselnej pyramídovej hierarchii organizácie

ľadového hokeja je z pohľadu Českej republiky na druhom stupienku, hne ď

pod IIHF. Ako bolo spomenuté vyššie, predchodca ČSLH bol zakladajúcim

členom predchodcu IIHF.

Jedná sa o samostatné a nepolitické občianske zdruţenie, ktorého

predmetom činnosti je podľa Stanov ČSLH organizovať, riadiť,

propagovať ľadový hokej v ČR za účelom jeho trvalého rozvoja,

propagácie a prípravy kvalitnej reprezentácie. Členom sa môţu stať

fyzické osoby a právnické osoby alebo oddiely a kluby ľadového hokeja

a sledge hokeja, ktorých predmet činnosti sa týka ľadového hokeja alebo

sledge hokeja. Členstvo fyzickej osoby je moţné po písomnej prihláške do

Výkonného výboru ČSLH. O prijatí člena rozhoduje Výkonný výbor

priamo alebo prostredníctvom zdruţení (záujmových, regionálnych a pod.).

Členovia sa okrem iného podielajú na tvorbe predpisov a poriadkov ČSLH

pre oblasť ich vymedzenej pôsobnosti.

Orgánmi ČSLH sú konferenc ia ČSLH, výkonný výbor, dozorná rada,

odborné komisie a poradný výbor, krajské výkonné výbory, krajské

dozorné rady, okresné výbory, okresné dozorné rady a arbitráţna komisia.

Konferencia ČSLH je najvyšším orgánom ČSLH, zvoláva ju jedenkrát

za dva roky výkonný výbor. Konferencia má volebnú, kontrolnú,

rozhodovaciu a normotvornú právomoc. Schvaľuje zmeny a doplnky

Stanov ČSLH a ďalších spoločných predpisov a noriem, prejednáva správy

o činnosti a rámcový návrh hospodárenia a program činnosti na ďalšie

obdobie, volí na štvorročné obdobie prezidenta ČSLH, členov výkonného

48 Rozhodnutia Riaditelstiev, vrátane disciplinárnych rozhodnutí týkajúcich sa Majstrovstiev sveta

a Olympijskeho turnaja, sú konečné a do budúcna nepredstavujú precedens. 49 IIHF Statutes and Bylaws, dostupný z: http://www.iihf.com/fileadmin/user_upload/PDF/The_IIHF/2008-

2012_IIHF_Statutes_and_Bylaws.pdf

46

výboru ČSLH, predsadu dozornej rady a predsedu arbitráţnej komisie, ako

aj schvaľuje udelenie čestného členstva a t itulu čestného prezidenta ČSLH.

Skladá sa z prezidenta a viceprezidenta výkonného výboru ČSLH, predsedu

dozornej rady, zástupcov členov ČSLH (majú rozhodujúci hlas), predsedov

odborných komisií , generálneho sekretára ČSLH, dozornej rady

a arbitráţnej komisie (majú poradný hlas, ak neobdrţali rozhodujúci hlas),

ako aj z čestných členov ČSLH a čestného prezidenta ČSLH (majú poradný

hlas). Uznášaniaschopná je, ak je prítomná dvojtretinová väčšina delegátov

s rozhodujúcim hlasom. Mimoriadna konferencia ČSLH sa zvolá va na

písomný podnet dvojtretinovej väčšiny riadnych členov ČSLH alebo ho

zvoláva výkonný výbor svojim uznesením.

Výkonný výbor je riadiacim orgánom zväzu medzi konferenciami.

Vykonáva funkciu valného zhromaţdenia v obchodných spoločnostiach,

schvaľuje delegátov a menuje zástupcov na akcie IIHF, navrhuje zástupcov

do orgánov a komisií IIHF. Skladá sa z prezidenta ČSLH a desiatich

členov, z ktorých šesť je volených spomedzi zástupcov vrcholového

hokeja50

(jedným z nich je prezident Asociácie profesionálnych k lubov

ľadového hokeja), ostatní štyria členovia sú volení zo zástupcov

výkonnostného hokeja51

. Schôdza výkonného výboru sa zvoláva podľa

potreby, najmenej však desaťkrát za rok, pričom musí byť zvolaná, ak o to

poţiada nadpolovičná väčšina členov. Výkonný v ýbor je uznášaniaschopný,

ak je prítomná nadpolovičná väčšina jeho členov.

Dozorná rada je stálym orgánom, ktorý vykonáva dozor nad

dodrţiavaním stanov ČSLH, obecne platných noriem, ako aj nad

hospodárením ČSLH. Skladá sa z maximálne piatich členov, ktorými sú

predseda, dvaja členovia pre oblasť vrcholového hokeja a dvaja členovia

pre oblasť výkonnostného hokeja. Svoju funkciu môţe vykonávať, ak počet

jej členov neklesne pod troch. Ak klesne, doplní sa kooptáciou, ktorá

podlieha schváleniu najbliţšej konfe rencie ČSLH.

Krajské a okresné konferencie sa riadia obdobnými princípmi, ako

konferencia ČSLH, pričom na štyry roky volia krajský a okresný výkonný

výbor. Krajský výkonný výbor pracuje na krajskej úrovni podobne, ako

50 Extraliga a 1. liga 51 Ostatné súťaţe ČSLH

47

výkonný výbor ČSLH, skladá sa z predsedu a šiestich členov, pričom

uznášaniaschopný je, ak je prítomná nadpolovičná väčšina. Okresný

výkonný výbor pracuje na okresnej úrovni a je zloţený z predsedu a dvoch

alebo štyroch členov, pričom uznášaniaschopný je pri prítomnosti

nadpolovičnej väčšiny. Krajské a okresné dozorné rady majú rovnaký

predmet činnosti , ako dozorčia rada ČSLH, iba na svojej regionálnej

úrovni.

Sekretariát ČSLH je zriadený výkonným výborom aby zebezpečoval

rozhodnutia orgánov ČSLH a pripravoval operatívne potreby jednaní. Riadi

ho generálny sekretár menovaný výkonným výborom.

Prípadné spory medzi členmi ČSLH alebo členmi a orgánmi ČSLH sa

primárne riešia zmierom. Ak sa zmier nepodarí dosiahnuť, riešia sa

arbitráţnym konaním pred arbitráţnou komisiou ČSLH, zloţenou zo

šiestich odborníkov v oblasti pravidiel, organizácie ľadového hokeja

a právnych noriem súvisiacich so športom. Predseda je volený

konferenciou, ostatní piati členovia sú menovaní výkonným výborom na

návrh predsedu arbitráţnej komisie. Proti rozhodnutiu arbitráţnej ko misie

nie je prípustné odvolanie a jeho nerešpektovanie má za následok

vylúčenie subjektu z ČSLH52

.

9 .4. Právne postavenie hokejových klubov

Hokejové kluby majú charakter buď občianskych zdruţení, alebo

obchodných spoločností .

Kluby s charakterom občianskeho združenia sú zaloţené podľa zákona

č. 83/1990 Sb., o sdruţování občanů, v znení neskorších predpisov.

Otýznym sa môţe zdať znenie § 1 odst. 3 tohto zákona, ktorý hovorí, ţe sa

nevzťahuje na zdruţovanie občanov k zárobkovej činnosti . Pri pohľade na

to, aké obrovské peniaze sa so svetým športom v súčasnoti spájajú , asi

kaţdému napadne, ţe športové kluby sú zaloţené s cieľom dosiahnuť zisk,

potom vyššie zmienené ustanovenie je naplnené a teda ZoSO sa nedá

pouţiť na športové kluby. V. Vala vo svojej diplomov ej práci na tému

Smluvní vztahy v profesionálním sportu podáva podrobný rozbor, z akých

zdrojov pochádzajú príjmy športových klubov. Spomedzi sponzorských

52 Stanovy ČSLH, dostupný z: http://www.hokej.cz/files/cslh/rady/2008_Stanovy_CSLH.pdf

http://www.hokej.cz/files/cslh/rady/2008_Stanovy_CSLH.pdf

48

darov, predaja hráčov, príjmov zo vstupného, hráčskych príspevkov

a predaja televíznych práv za najdô leţitejší zdroj povaţuje príjmy

z reklamy, pričom bez nich by nebol zisk klubov vôbec reálny. Z tohto

dôvodu dospel k záveru, ţe činnosť športových klubov nemoţno

automaticky povaţovať za podnikateľskú, keďţe občianskemu zdruţeniu

nič nebráni, aby získavalo prostriedky na svoju činnosť53

.

Kluby s charakterom obchodných spoločností sú zaloţené podľa

Obchodního zákonníku najčastejšie vo forme akciových spoločností alebo

spoločností s ručením obmedzeným. V tomto prípade nie je dôleţité, či je

predmetom ich činnosti podnikanie.

9 .5. Právne postavenie hráčov , prestupy hráčov v rámci ČSLH

Pri popise vzťahov medzi športovcom a klubom je dôleţité rozlišovať

medzi amatérskym a profesionálnym športom.

Za amatéra môţme povaţovať športovca, ktorý sa venuje športu „ zo

záľuby, nie z povolania“54

. Na amatérskej úrovni sa športovec stáva členom

športového klubu v zásade na základe prijatia po splnení podmienok

stanovených stanovami daného klubu. Športovec na seba berie záväzky,

ktoré preňho vyplývajú zo stanov. Spravidla zá kladnými povinnosťami

býva platenie členského príspevku a reprezentácia klubu.

Pre potreby tejto práce budem za amatérov povaţovať športovcov

v mládeţníckych súťaţiach a na úrovni niţšej, neţ je 1. hokejová liga. Na

tejto úrovni sa môţe súťaţi zúčastňovať iba hráč, ktorý je registrovaný

podľa Registračného poriadku ČSLH. Registráciou sa zaisťuje príslušnosť

ku konkrétnemu hokejovému klubu, pričom registrovaný môţe byť hráč od

6-tich rokov. Prihláška k registrácii sa podáva registračnému oddeleniu

ČSLH. Na základe tejto prihlášky vydá ČSLH registračný preukaz, ktorým

sa dokazuje, ţe hokejista je registrovaný v konkrétnom klube. Na ţiadosť

hráča alebo klubu je moţné registráciu zrušiť.

Podľa Prestupového poriadku mimo klubov Extraligy a I . ligy je

prestup, hosťovanie alebo zrušenie hosťovania moţné na písomnú ţiadosť

53 VALA, Vladan. Smluvní vztahy v profesionálním sportu. 1997. 66 s. Diplomová práce. Masarykova

univerzita. Právnická fakulta. Vedoucí práce doc. JUDr. Karel Marek, CSc. 54 PETRÁČKOVÁ, V.; KRAUS, J. aj. Slovník cudzích slov. 1. slovenské vydanie. Bratislava. Slovenské

pedagogické nakladateľstvo. 1997. s. 54.

49

samotného hráča, ku ktorému sa vyjadruje klub, v ktorom je hráč

registrovaný. Ak materský klub s prestupom súhlasí, registračné oddelenie

prestup schváli. Ak materský klub nesúhlasí s výškou odstupného, túto

výšku stanoví zmierčia komisia zloţená z troch zástupcov, vţdy po jednom

z ČSLH, Asociácie profesionálnych klubov ľadového hokeja (APK LH)

a advokátnej kancelárie. Rozhodnutie zmierčej komisie je konečné. Prestup

môţe registračné oddelenie schváliť aj proti vôli materského klubu, ak

bolo predtým materskému klubu zaplatené odstupné stanovené podľa

tabuliek v čl. 9 Prestupového poriadku mimo klubov Extraligy a I . ligy.

V prípade, ţe bola ţiadosť podaná mimo stanovené obdobie, nemá niektorú

z podstatných náleţitostí , nemá hráč ukončené hosťovanie v inom klube

alebo má hráč profesionálnu zmluvu, registračné oddelenie ţiadosť

neprejedná55

.

Profesionál je športovec, ktorý robí šport „ako povolanie a je v tom

odborník“56

. Na tejto úrovni je nevyhnutné práva a povinnosti medzi

športovcami a klubmi špecifikovať podrobnejšie. Z tohto dôvodu sa

uzatvárajú medzi športovcom a klubom zmluvy. Keďţe ţiadny typ zmluvy

z Občianskeho ani Obchodného zákonníku sa pre tento účel nehodí, je

nutné takúto zmluvu zaradiť medzi innomináty. Pri tomto type zmlúv je

pre strany dôleţité vymedziť vzájomné práva a povinnosti čo

najpodrobnejšie. Medzi základné povinnosti športovca patrí účasť na

tréningoch a sústredeniach, rešpektovanie pokynov trénera a účasť na

zápasoch. Na najvyššej úrovni majú športovci často povinnosť pri

konkrétnych príleţitostiach nosiť oblečený predpísaný odev (nejčastejšie

odev konkrétnej športovej značky, ktorá má s klubom podpísanú zmluvu)57

,

zdrţanť sa niektorých aktivít (cestní cyklisti , ktorí sa v minulosti venovali

aj horskej cyklistike, majú v zmluvách výslovný zákaz horskej cyklistiky

z dôvodu zranení), alebo dodrţovať zdravú ţivotosprávu. Za hlavné

povinnosti klubu potom moţno označiť vyplácanie dohodnutej odmeny

hráčovi, zabezpečenie podmienok na trénovanie a rozvoj jeho schopností .

55 Přestupní řád mimo klubů Extraligy a I. ligy, dostupný z: http://www.hokej.cz/files/cslh/rady/prestupni-

rad-mimo-klubu-extraligy-a-I.-ligy.pdf 56 PETRÁČKOVÁ, V.; KRAUS, J. aj. Slovník cudzích slov. 1. slovenské vydanie. Bratislava. Slovenské

pedagogické nakladateľstvo. 1997. s. 748. 57 Často sa uzatvára samostatná špeciálna zmluva na obuv, ktorú má športovec na sebe – týka sa hlavne

futbalu

http://www.hokej.cz/files/cslh/rady/prestupni-rad-mimo-klubu-extraligy-a-I.-ligy.pdf


50

V zmluvách sa tieţ vyskytujú klauzule o moţných pokutách, ktoré môţe

udeliť klub športovcovi pri porušení povinností , ale aj o uvoľňovaní

športovca pre potreby reprezentácie58

.

Pre pôsobenie v Extrelige a I. lige musí byť hráč evidovaný riadiacim

orgánom danej ligy a registračným oddelením ČSLH, pričom evidovaný

hráč obdrţi hráčsky preukaz, no tento preukaz nie je potvrdením

o príslušnosti ku konkrétnemu klubu. Zmluvná viazanosť hráča ku

konkrétnemu klubu je vedená v evidencii . Zmena v evidencii sa koná na

základe prehlásenia o postúpení hráčskej zmluvy alebo ohlásenia prestupu.

Postúpenie práv na hráča je zmluvný vzťah medzi klubmi, ktorý má

podobu prestupu alebo hosťovania. Hosťovanie sa môţe uskutočniť len po

vzájomnej dohode oboch klubov, prestup aj po rozhodnutí zmierčej

komisie (viď vyššie). Ohlásenie prestupu sa deje v prípade, kedy hráčovi

vypršala zmluva v materskom klube, alebo kedy bola predčasne ukončená.

Aj v tomto prípade náleţí materskému klubu odstupné. A k sa kluby medzi

sebou na odstupnom nedohodnú, rozhoduje zmierčia komisia59

.

Za problematickú povaţujem špecifikáciu vzťahu medzi ČSLH

a samotnými hokejistami. Ako som zmienil vyššie, ČSLH je občianskym

zdruţením podľa ZoSO, ktorého členmi podľa stanov sú právnické osoby

(oddiely a kluby) a fyzické osoby, ktoré podali prihlášku do výkonného

výboru. Z toho vyplýva, ţe samotní hráči nie sú členmi ČSLH. Občianske

zdruţenie nemôţe určovať povinnosti osobám, ktoré nie sú jeho členmi . Je

preto otázne, do akej miery môţe ČSLH určovať povinnosti samotným

hokejistom. Podľa disciplinárneho poriadku ČSLH je moţné samotného

hráča potrestať napomenutím, finančnou pokutou alebo zákazom činnosti .

Napomenutie v zásade neurčuje ţiadne špeciálne povinnosti hráčovi, preto

ho ponechám stranou. Finančná pokuta je uţ iný prípad. Hráčovi vzniká

povinnosť zaplatiť istú finančnú čiastku ako následok porušenia

športových noriem. Tu sa vynára otázka, či je ČSLH oprávnený určovať

pokuty subjektom, ktoré nie sú jeho členmi. Zákaz činnos ti povaţujem za

povolený prostriedok, pretoţe občianske zdruţenie nepochybne môţe

58 Členské zväzy IIHF majú povinnosť uvoľňovať registrovaných hráčov pre potreby reprezentácie 59 Přestupní řád pro kluby extraligy a I. ligy, dostupný z:

http://www.hokej.cz/files/cslh/rady/2008_Prestupni_rad_pro_kluby_extraligy_a_I_ligy.pdf

http://www.hokej.cz/files/cslh/rady/2008_Prestupni_rad_pro_kluby_extraligy_a_I_ligy.pdf

51

rozhodovať o tom, kto sa môţe zúčastňovať akcii , ktoré usporadúva.

Z vyššie zmieneného vyplýva, ţe ČSLH voči hráčom by zo striktne

právneho hľadiska mohlo ako formu sankcie pouţiť len napomenutie

a zákaz činnosti . Určite však nie je v záujme športovca, zväzu ani športu

ako takého, aby sa kvôli neprípustnosti finančných pokút zvýšil počet

zákazov činnosti (napomenutie sa nedá povaţovať za relevantnú sankciu,

ktorá by bola spôsobilá dlhodobo zmeniť správanie hráča). Podľa môjho

názoru by sa mohol disciplinárny poriadok zmeniť tým spôsobom, ţe by sa

finančné pokuty za previnenia hráčov udelovali samotným klubom ako

členom ČSLH. Klubom následne nič nebráni, aby po hráčovi poţadoval i

zaplatenie pokuty.

9 .6. Medzinárodné prestupy profesionálnych hráčov

V otázke medzinárodných prestupov hráčov je potrebné rozlišovať medzi

prestupmi v rámci členov IIHF a prestupmi mimo IIHF, hlavne medzi IIHF

a NHL.

K prestupu v rámci IIHF je nutné, aby hráč poţiadal o transfer

prostredníctvom medzinárodného prestupného lístku (ITC). Je zakázané

aby s hráčom, ktorý má platný kontrakt s materským klubom, jednal iný

klub a nabádal ho k porušeniu pôvodnej zmluvy za účelom, aby podpísal

zmluvu novú s novým klubom . Ak má klub záujem na podpíse zmluvy

s hráčom, ktorý je zmluvne viazaný s iným týmom , je povinný pred

začatím jednaní kontaktovať materský klub. Ţiadosti o transfer musí

predchádzať dohoda materského klubu s klubom, do ktorého má hráč

prestúpiť60

. Následne nový klub poţiada o ITC, ktorú vyplní a nechá

podpísať hráčom. Nový národný zväz odošle ITC pôvodnému zväzu a ten

ju nechá potrdiť materským klubom. Pôvodný zväz ITC nepodpíše, ak má

hráč nesplnené záväzky voči materskému klubu (napr. neuhradené č lenské,

nevrátená výstroj a pod.). Podpísanú ITC alebo dôvody k zamietnutiu

transferu zašle pôvodný zväz kancelárii IIHF. Proti rozhodnutiu

o zamietnutí transferu sa môţe hráč odvolať . Hráč nesmie prestúpiť, ak má

pozastavenú činnosť orgánom IIHF alebo národným zväzom, ak takéto

pozastavenie IIHF uznala.

60 Súčasťou dohody musí byť aj dĺţka kontraktu

52

Medzinárodné transfery v rámci IIHF môţeme rozdeliť na obmedzené

a neobmedzené . Obmedzený transfer má určenú konkrétnu dĺţku trvania,

ktorá musí končiť skôr, neţ skončí platná hráčska zmluva. Neobmedzený

transfer musí sprevádzať vyplnenie formulára o neobmedzenom trensferi.

Ak klub nevyplní tento formulár a zároveň neurčí dobu trvania transferu,

povaţuje sa tento transfer za obmedzený, pričom je ukončený 30. 6.

daného roku a hráč sa po tomto dátume vracia do pôvodného zväzu. Na

predĺţenie doby obmedzeného transferu je treba vyplniť novú ITC, tak isto

treba postupovať aj v prípade, ţe chce hráč počas obmedzeného transferu

prestúpiť do inej l igy v rámci IIHF. Ak je ITC označená ako neobmedzená,

hráč sa stáva plnohodnotným členom nového zväzu a kaţdý ďalší transfer

podpisuje tento nový zväz. Transferové obdobie nie je neobmedzené, konči

31.1. daného roku presne o polnoci Curyšského času.

Pri prestupe hráčov mladších ako 18 rokov sa ITC nahrádza

schvalovacím dopisom (Letter Of Approval - LOA). Aj LOA môţe byť

obmedzený alebo neobmedzený, pričom ich obsah je rovnaký, ako u ITC.

Pri obmedzenom transferi po dosiahnutí 18 -t ich rokov musí hráč poţiadať

pôvodný zväz o ITC. V prípade neobmedzeného transferu na základe LOA

po dosiahnutí 18-tich narodenín sa dostáva tento formulár na roveň ITC

s neobmedzeným transferom. V prípade detí do 10 rokov, ktoré sa sťahujú

s rodičmi do inej členskej krajiny, stačí na prestup registrácia v novom

národnom zväze, ktorý musí neodkladne informovať o tejto skutočnosti

pôvodný zväz61

.

Prestupy hráčov z členských zväzov IIHF do nečlenských organizácií

sa dejú na základe platných zmlúv, ktoré majú tieto organizácie s IIHF

uzavreté. Za najvýznamnejšiu nečlenskú organizáciu IIHF moţno

jednoznačne označiť NHL. V súčasnosti však ţiadna Zmluva o prestupoch

hráčov medzi IIHF a NHL (IIHF-NHL Player Transfer Agreement - PTA)

nie je platná . Z tohto dôvodu hráč, ktorý nie je zmluvne viazaný s týmom

v ČR (ak nemá voči materskému týmu podlţnosti alebo iné záväzky), môţe

bez všetkého prestúpiť do klubu NHL, a to aj v prípade nesúhlasu

materského klubu. Z dôvodu neexistencie PTA nie je tým zámorskej ligy

61 Mezinárodní přestupní řád IIHF, dostupný z:

http://www.hokej.cz/files/cslh/nastazeni/Mezinarodni_transferovy_rad_IIHF.pdf


53

ani povinný platiť českému týmu odstupné alebo inú náhradu za rozvoj

schopností hráča. V prípade, ţe je hráč zmluvne viazaný v českom klube,

podmienky prípadného prestupu sú čisto otázkou dohody oboch klubov.

Vzhľadom k tomu, akú moc NHL za dobu svojho pôsobenia jednak ako

najkvalitnejšej ligy na svete plnej svetových hviezd, jednak ako ligy, kam

chcú odísť všetci mladí hráči, nadobudla, sú rokovania o prestupových

pravidlách medzi touto organizáciou a IIHF (ale aj inými organizáciami,

ktoré nepristúpia na pravidlá IIHF-NHL PTA – napr. ruský alebo

poslednou dobou aj švédsky hokejový zväz) vţdy problematické. NHL je

v postavení, v ktorom si môţe pravidlá do značnej miery diktovať.

V poslednej dobe sme preto svedkami mnohých sporov o platnosti

prestupov, ktoré sa uskutočnili medzi NHL a najčastejšie Ruskou ligou.

Asi prvým pozorne sledovaným takýmto prípadom b ol prípad Jevgenija

Malkina (prestup z Metallurgu Magnitogorsk do Pittsburghu Penguins) ,

Alexeja Michnova (z Torpeda Jaroslavl do Edmontomu Oilers) a Andreja

Taratuchina (z Torpeda Jaroslavl do Calgary Flames) . Títo hráči v lete

roku 2006 v súlade s ruským pracovným právom oznámili svojim

zamestnávateľom vypovedanie zmluvy z osobných dôvodov, pričom 14 dní

po tomto oznámení sa stali hráčmi bez zmluvy a následne podpísali zmluvy

s vyššie zmienenými klubmi NHL. Ruská strana sa voči tomuto postupu

ohradila. Na jsledovanejším z týchto hráčov bol nepochybne Malkin, ktorý

bol uţ v tej dobe plnohodnotným hviezdnym hráčom. Pittsburgh ponúkal

Metallurgu odstupné v rovnakej výške, akú platil i tými NHL európskym

týmom podľa PTA, teda 200.000, - USD. Táto suma bola samozrejme

neúmerne niţšia, neţ reálna hodnota Malkina v prípade prestupu v rámci

ruskej ligy, preto ruská strana túto ponuku odmietla a obrátila sa na súd

v USA. Ten rozhodol, ţe ruskí hráči ukončili svoje kontrakty s materskými

klubmi v súlade s ruským právom, stali sa voľnými hráčmi a preto ich

zmluvy s klubmi NHL sú platné a navyše kluby NHL nemusia zaplatiť za

týchto hráčov ţiadne odstupné.

Opačný smer nabral prípad ruského hokejistu Alexandra Radulova (a

ďalších piatich mladých hokejistov, ktorým sa však p odrobne venovať

nebudem) , ktorý napriek ešte rok platnému kontraktu v týme NHL

Nashville Predators podpísal zmluvu s týmom ruskej KHL Salavat Julajev

54

Ufa. IIHF Radulova dočasne suspendovala z medzinárodných akcii pod

hlavičkou IIHF, no nakoniec jediný fakt ický dopad, ktorý tento prípad mal,

je, ţe hráči, ktorí prestupujú zo zámorských sú ťaţí do Európy, musia mať

ITC potvrdenú zväzom USA alebo Kanadským zväzom. Podľa môjho

názoru sa týmto prípadom KHL snaţila istým spôsobom prezentovať svoju

moc. Radulovovi ponúkla Ufa trojročný kontrakt na 13.000.000, - USD,

zatiaľčo v Nashville mal za zostávajúci sezónu zarobiť 984.000, - USD.

Napriek tomu, ţe nesúhlasím s podobnými nekalými praktikami v športe,

myslím si, ţe snaha o narušenie hegemónie NHL a o istú rovnováhu medzi

NHL a KHL môţe hokeju ako takému pomôcť.

Zmena týkajúca sa nutnosti potvrdenej ITC zámorským hokejovým

zväzom sa dotkla prípadu českého hráča Jiřího Hudlera. Ten sa stal v roku

2009 obmedzeným voľným hráčom, ktorého hráčske práva v rámci NHL

vlastnil Retroit Red Wings. Hudler poţiadal po dohode s Dinamom Moskva

o potvrdenie ITC zväzom USA. Tento však odmietol ITC potvrdiť s tým,

ţe Hudler má záväzky voči Detroitu. Celý spor vyriešila IIHF, ktorá

Hudlerovi ITC vydala, pretoţe americká strana nedokáz ala predloţiť

dôkazy, ţe Hudler má naďalej záväzky voči týmu z Detritu.

Podľa môjho názoru by uzavretá PTA medzi IIHF a NHL podporila istú

právnu istotu, mala by však byť formulované flexibilnejšie, neţ tá, ktorá

bola platná ako posledná. Viac by sa malo dbať na dohodu medzi klubmi.

Predsalen odškodné vo výške napr. 200.000, - USD za hráča, akým je napr.

Malkin je prinajmenšom málo. Viem, ţe NHL je v postavení, kedy si môţe

podmienky PTA značne diktovať, ale tajne dúfam, ţe táto situácia sa

zmení so vzrastajúcim vplyvom ruskej KHL.

55

10. Záver

Vo svojej práci som sa pokúsil čitateľovi priblíţiť vzťah práva a športu

resp. právnych a športových noriem. Úvahy čisto teoretické som sa snaţil

oţiviť príkladmi zo športovej histórie, prípadne úvahami o situác iách,

ktoré by mohli nastať pri nesprávnej aplikácii konkrétnych noriem.

Za nedostatočnú povaţujem právnu úpravu športu a otázok s ním

spojených ako v Českej, tak aj v Slovenskej republike. Som si vedomí toho,

ţe vymedzenie hraníc, kam by právna úprava šp ortu ešte mala zájsť a kde

by uţ mala ponechať autonómiu športovým organizáciám, je veľmi ťaţké,

moţno aţ nemoţné, som však presvedčený, ţe skôe alebo neskôr sa bude

musieť právo s touto otázkou vysporiadať. Som presvedčený, ţe bude

nevyhnutné právne upraviť prierezový disciplinárny poriadok jednotný pre

celú oblasť športu, konkretizovať vzťahy medzi športovcami a športovými

zväzmi, ktorý členmi samotní športovci nie sú, ako aj postaviť právne

základy (hlavne trestnej) zodpovednosti športovcov za úrazy. Tie to

kodifikácie potom budú viezť k podľa môjho názoru nevyhnutnému vzniku

samostatného právneho odvetvia – športového práva.

Za nevyhnutnú povaţujem aplikáciu športových noriem aj samotnými

súdmi v sporoch so „športovým prvkom“. Práve v tejto konečnej apl ikácii

športových noriem súdmi vidím plnohodnotnú legitimitu športových

noriem.

Súhlasím s ESD v názore, ţe vo väčšine prípadov sú spory vzniknuté zo

športovej činnosti preskúmavateľné podľa Zmluvy o fungovaní Európskej

únie (bývalej SES) . Nepochybne je t reba odbúrať zbytočné prekáţky

voľného pohybu pracovnej sily aj v olasti športu, avšak ak sa samotný ESD

zamýšľa nad moţnosťami výnimiek pre tieto obmedzenia v prípadoch,

kedy sú ospravedlniteľné legitímnymi cieľmi, povaţujem za nesprávne

rozhodnutie o otmietnutí cudzineckých kvót v športe. Ako som sa zmienil

vyššie, za potrebné povaţujem, aby sa športové veľkokluby zamerali skôr

na vyhľadávanie a výchovu mladých hráčov, neţ na utrácanie obrovského

kapitálu za „hotových“ zahraničných hráčov. Investície do v ýchovy

mladých športovcov povaţujem za dostatočne legitímny cieľ takýchto

obmedzení.

56

Za rovnako nešťastné povaţujem rozhodnutie Českého olympilského

výboru o neuznaní rozhodnutí Športového arbitráţneho súdu za právne

záväzné v Českej republike. Podľa môjho názoru je treba CAS povaţovať

za vrcholný medzinárodný súdny orgán pre oblasť športu hlavne

s prihliadnutím k odbornému potenciálu v oblasti športu aj práva, ktorý

CAS zamestnáva. Preto je pre mňa nepochopiteľná ignorácia rozhodnutí

tohto orgánu Českým olympijským výborom.

Vo zvláštnej časti som sa venoval ľadovému hokeju, pričom som sa

pokúsil čo moţno najpochopiteľnejšie popísať organizačnú štruktúru

ľadového hokeja od Medzinárodnej hokejovej federácie cez Český zväz

ľadového hokeja aţ po právne postavenie hokejových klubov. Svoju

pozornosť som však zameral na postavenie samotných hokejistov, ich

vzťahy k svojim klubom a k ČSLH. Špecilne som sa pri tomto zameral na

prestupy amatérskych aj profesionálnych hráčov jednak v rámci Českej

republiky, jednak v rámci členských asociácií IIHF, ale aj do NHL. Za

najzaujímavejšiu povaţujem situáciu v prípade prestupov českých hráčov

do NHL. Zaujímavou ju robí neexistencia Zmluvy o prestupoch hráčov

medzi IIHF a NHL. Ososbne si myslím, ţe táto zmluva môţe na jednej

s trane prispieť k istej právnej istote, môţe šak byť dvojsečnou zbraňou.

NHL má stále neotrasiteľné postavenie, ktoré jej do značnej miery

umoţňuje diktovať si podmienky takejto zmluvy. Za nešťastné povaţujem

pevné stanovenie odstupného za hráča, ktorý osc hádza do zámoria. Ak by

sme totiţ aplikovali poslednú platnú zmluvu medzi NHL a IIHF na prípad

ruskej hviezdy Jevgenija Malkina, jeho materský klub by za jeho odchod

dostal odstupné 200.000, - USD. Takáto suma skutočne nie je spôsobilá

priniesť kompenzáciu materskému klubu za sluţby takej hokejovej

osobnosti, akou Jevgenij Malkin je.

Na záver chcem doplniť, ţe šport uţ dávno nie je len okrajovou

záleţitosťou. Pohybujú sa v ňom obrovské peniaze, ktoré motivujú

k porušovaniu športových pravidiel s cieľom športového úspechu alebo

finančného zisku. Právo si nevystačí s aplikáciou obecných noriem, musí

reflektovať špecifiká športu a reagovať na potreby úpravy vzťahov, ktoré

v spojení so športom vznikajú.

57

11. Resumé

The main idea of my thesis deals with the relationship between two

normative systems – sport and law.

The second chapter is about a historical evolution of the term „sport“.

As well I try to find the definition of this term in laws or judgements of

the European Court of Justice.

In the third chapter I try to define relations between sport and law in

detail , their influence to each other etc. The laws are created by the state

and enforcable by the state . Sports rules are created by sports institutions,

are not enforcable by state and they must be i n conformity with laws.

Thereafter I try to draw up a historical evolution of the term „Sports law“.

After summing the most important theories about the validity of usage of

this term I try to create my own theory. I believe, that it is not the right

time to consider the Sports law as a branch of law yet but I´m nearly sure,

that in the future the Sports law will be acknowledged as a branch of law.

Certain types of sanctions used in sport are defined in the fourth

chapter. In this chapter I compare the sanctions used in sport with the

legal sanctions as well.

The next chapter deals with the relations between courts and sports

organisations. I try to answer a question, if i t is possible, and if yes, how

it is possible to revise decisions of sports organis ation by the court.

Thereafter I describe the relations between sports decisions and courts

decisions. I find interesting and very progressive a decision of the

Supreme Court, in which the sports rules of International ski federation

are applied.

Above mentioned chapters are nearly entirely teoretical. Next two

chapters are „judicative“.

The first of them describes decisions of the European Court of Justice

in cases, where sports rules were involved. The most important of all is the

decision in dhe case called Bosman. The European Court of Justice made

a decission, that sport can be regulated by the European union the same

way like other economic activities. As well the European Commission

tried to explain the relations between sports regulation and the rules of

58

European union. The most important of Commission´s decisions are

mentioned here as well.

In the second chapter of the „judicative“ part I write about how the

Court of Arbitration for Sports works. I mention the most important

decisions of the Court of Arbitration for Sports as well. I find very unjust

that the Czech Olympic Commitee refused to accept the decisions of this

Court.

The most important part is about the organisation of the ice hockey. As

first I describe the history of ice hockey in Canada, USA, Czech republic

and Slovakia. The leading organisation of ice hockey in the world is the

International Ice Hockey Federation. I describe internal organisation of the

International Ice Hockey Federation in detail, relations between the bodies

of the International Ice Hockey Federation, the processes of accepting of

new member associations, the relations between the members association

and the International Ice Hockey Federation etc.

The Czech Ice Hockey Association is the highest body of ice h ockey in

the Czech republic. Its organisation and how the Czech Ice Hockey

Association works I try to describe as well. After this I write about the

legal basis of the hockey clubs in the Czech republic, their relations to the

Czech Ice Hockey Associaton e tc.

The basis of every sport are the players. So they are in the ice hockey.

The legal status of hockey players, their contrcts with clubs and their

relations to the Czech Ice Hockey Federation are described as well. In the

final chapter I write about t ransfers of the czech players inside the Czech

republic, from the Czech republic to another member organisation of the

International Ice Hockey Federation and finally to the NHL. In certain

cases I focus on problems, which brings the non-existence of the I IHF-

NHL Player Transfer Agreement.

59

12. Použitá literatúra

Literatúra:

Hamerník, P. Sportovní právo s mezinárodním prvkem. Praha : Auditorium, 2007

Harvánek, J. a kol. Teorie práva. Brno : Masarykova univerzita, 2002

Knapp, V. Teorie práva. Praha : C. H. Beck, 1995

Králík, M. Právo ve sportu. Praha : C. H. Beck, 2001

Petráčková, V.; Kraus, J. aj. Slovník cudzích slov. 1. slovenské vydanie. Bratislava.

Slovenské pedagogické nakladateľstvo. 1997

Prusák, J. Šport a právo. Bratislava : Šport, slovenské telovýchovné vydavateľstvo, 1985

Judikatúra:

Rozsudok Európskeho súdneho dvora z 15. decembra 1995, sp. zn. C-415/93

Rozsudok Súdneho dvora z 12. decembra 1974 Vec 36-74

Rozsudok Európskeho súdneho dvora z 11. apríla 2000 sp. zn. C-51/96 a C-191/97

Rozsudok Európskeho súdneho dvora z 13. apríla 2000 sp. zn. C-176/96

Predpisy:

Zákon č. 83/1990 Sb., o sdruţování občanů, v znení neskorších predpisov

Zákon č. 40/1964 Sb., občanský zákoník, v znení neskorších predpisov

Zákon č. 99/1963 Sb., občanský soudní řád, v znení neskorších predpisov

Zákon č. 115/2001 Sb., o podpoře sportu, v znení neskorších predpisov

Zákon č. 28/2009 Z. z., o telesnej kultúre, v znení neskorších predpisov

Zmluvy o fungovaní Európskej únie, Celex 11957E

Internetové zdroje:



http://www.cslh.cz/index.php?lng=CZ&webid=358&view=clanek_static&id=461&openid

=461

Ostatné:

Arnold, R. Sport a Evropské společenství. Právní rozhledy – Evropské právo, 2000, č. 6





60

Dôvodová správa k zákonu č. 115/2001 Sb., o podpoře sportu

European Model of Sport, konzultačný dokument dostupný na:


Hora, J. Fair play – morální základ sportu. Teorie a praxe tělesné výchovy, 1983, č. 10

Pravidla FIS pro chování lyţařů a snowboardistů na lyţařských tratích, dostupný z:


IIHF Statutes and Bylaws, dostupný z:

http://www.iihf.com/fileadmin/user_upload/PDF/The_IIHF/2008-

2012_IIHF_Statutes_and_Bylaws.pdf

Mezinárodní přestupní řád IIHF, dostupný z:


Přestupní řád pro kluby extraligy a I. ligy, dostupný z:

http://www.hokej.cz/files/cslh/rady/2008_Prestupni_rad_pro_kluby_extraligy_a_I_ligy.pd

f

Přestupní řád mimo klubů Extraligy a I. ligy, dostupný z:


Rozhodnutie Komisie, Italy [1994] OJ L 326/31

Rozhodnutie Komisie, 1998 World Cup [2000] OJ L5/55

Stanovy ČSLH, dostupný z: http://www.hokej.cz/files/cslh/rady/2008_Stanovy_CSLH.pdf

VALA, Vladan. Smluvní vztahy v profesionálním sportu. 1997. 66 s. Diplomová práce.

Masarykova univerzita. Právnická fakulta. Vedoucí práce doc. JUDr. Karel Marek, CSc.

Date post:	01-Feb-2017
Category:	Documents
Upload:	vuongliem
View:	235 times
Download:	4 times

právo a sport – legitimita sportovních norem

Documents