Od moderny k postmoderne „... konečne je náš obzor zase volný, byť ne jasný, konečne smejí naše lode znova vyplout, vstríc jakémukoli nebezpečí a poznávajíci se zase muže odvážit všeho, more, naše more se tu zas prostíra otevrené, možná ješte nikdy neexistovalo tak „ otevrené more „ (Friedrich Nietzsche) Tieto slová možno trochu predčasne ale predsa len akosi charakterizovali obdobie, ktoré teraz .také povznášajúce a slobodné, až nezmyselné a stiesňujúce, obdobie, kde všetko stráca svoj zmysel, kde zlyhávajú systémy, kde pravda je len je len individuálna ilúzia.... Posmoderna postmodernizmus je vlastne ťažké charakterizovať pretože je taký neohraničený a rozmanitý, že každou definíciou by mu niečo ubudlo. Postmodernu a modernu je ťažké od seba oddeliť, neexistuje medzi nimi nijaká železná opona ani hranica, aj keď postmoderna svojími znakmi modernu do istej miery potláča. Ihab Hassan vo svojej Eseji Towards a concept of postmodernism hovorí, že postmodernu musíme vnímať na základe dvoch perspektív, spojitosti a nespojitosti, a na základe Apolónskeho otvoreného a abstraktného pohľadu, ktorý rozoznáva historické spojitosti a zhody
Transcript
Od moderny k postmoderne
„... konečne je náš obzor zase volný, byť ne jasný, konečne smejí naše lode znova vyplout,
vstríc jakémukoli nebezpečí a poznávajíci se zase muže odvážit všeho, more, naše more se
tu zas prostíra otevrené, možná ješte nikdy neexistovalo tak „ otevrené more „
(Friedrich Nietzsche)
Tieto slová možno trochu predčasne ale predsa len akosi charakterizovali obdobie, ktoré teraz
.také povznášajúce a slobodné, až nezmyselné a stiesňujúce, obdobie, kde všetko stráca svoj
zmysel, kde zlyhávajú systémy, kde pravda je len je len individuálna ilúzia.... Posmoderna
postmodernizmus je vlastne ťažké charakterizovať pretože je taký neohraničený a rozmanitý,
že každou definíciou by mu niečo ubudlo. Postmodernu a modernu je ťažké od seba oddeliť,
neexistuje medzi nimi nijaká železná opona ani hranica, aj keď postmoderna svojími znakmi
modernu do istej miery potláča.
Ihab Hassan vo svojej Eseji Towards a concept of postmodernism hovorí, že postmodernu
musíme vnímať na základe dvoch perspektív, spojitosti a nespojitosti, a na základe
Apolónskeho otvoreného a abstraktného pohľadu, ktorý rozoznáva historické spojitosti
a zhody a Dionýzskeho pocitu, takmer slepého dotýkajúceho sa len nesúvislého momentu.
Postmodernizmus vnímaný na základe dvoch božstiev nám ponúka akýsi dvojitý pohľad na
rovnakosť a odlišnosť, zhody, extázy a revolty, to všetko musí byť zahrnuté, ak sa chceme
zúčastniť histórie, musíme ju vnímať ako zmenu aj svetovú aj mentálnu ako dočasný
psychický proces ako jeden obrazec a ako jedinečnú udalosť.
Počiatky postmoderny môžeme datovať rokom 1947, publikovaním textu Arnolde
Toynbeeho, Historické štúdie, kde o etape západnej kultúry hovorí ako o postmodernej. Tento
pojem bol však použitý aj skôr, Fredericom de Onisom v diele Antologia de la poesia
espanola a koniec koncov aj Dudley Fitzom v jeho diele Anthology of contemporary latin and
American Poetry. Aj ke´d tento pojem post bol použitý už aj v roku 1890 v maliarstve
a architektúre, potom v literatúre, a nakoniec uverejnením Lyotardovej eseje La condotion
postmoderna sa dostal aj do sociológie a filozofie. Okolo roku 1969 sa konštituovala aj
v iných oblastiach platná a používaná formulácia : Posmoderné fenomény existujú tam, kde
sa uplatňuje zásadný pluralizmus diskurzov modelov a spôsobov konania a to nie len
v rôznych dielach, ale aj v jednom diele a tom istom diele, hlavným obsahom pojmu
postmoderna sa teda stal pluralizmus všetkého.
Postmoderna predstavuje reakciu na dôsledky akéhosi vyčerpania kultúry moderny,
ľudstvo už nemalo kam pokračovať lineárne, postmoderna označuje paradigmatickú zmenu
v európskej a americkej kultúre. Hlavný problém postmoderny je popis zmien a problém
revízie a reformy kultúry spoločnosti a nadobúda intrakultúrny a interkultúrny rozmer.
„Postmoderna začína tam, kde končí celok“ Postmoderná situácia je situácia plurality zmien,
už nič nie je isté, všetko možno posudzovať z rôznych perspektív, pluralita sa odzrkadľuje vo
svetonázoroch aj vo funkčných systémoch spoločnosti.
Presne tak ako to opisuje Friedrich Nietzsche vo svojom aforizme o smrti boha, hovorí že
myšlienka náboženstva už nie je taká silná, aby dávala ľuďom zmysel ich životov, aby ich
viedla dopredu, súdi tak podľa stavu kultúry 19.teho storočia, teda takmer o storočie dopredu.
Hovorí o mori otvorených možností, ktoré nám prinesie nevýslovnú slobodu ale, aj obrovskú
neistotu, lebo tým strácame stred, ťažisko. Takže tu nachádzam celkom peknú paralelu
s Nietzscheho myšlienkami a s postupným vyčerpaním zdrojov moderny a nástupom
postmoderny.
Ako sa to všetko stalo ? Človek je náročný, nevyspytateľný a jeho tvorivosť nepozná
hranice a potrebuje sa rozvíjať. Keď sa pozrieme na dejiny ľudstva, vlastne na to ako nám boli
z generácie na generáciu pretlmočené tak vidíme jednu spoločnú vlastnosť každého obdobia
a tou je zmena, neustála a nekonečná. Takže moderna, pravidlá zrkadlo pravda, to všetko
bolo príliš pekne a dokonale vymyslené až tak, že ten poriadok a systém nemal kam
pokračovať. Nastala systémová chyba, zrkadlo, ktoré tak verne zobrazovalo náš svet a realitu
sa zrazu rozbilo na miliardy a miliardy kúskov a úlomkov a každý z nich zobrazuje niečo
iné....Nedajú sa poskladať späť, tvoria veľkú pluralitnú mozaiku človečenstva a každý z nich je
iný, možno nepochopiteľný, krásny.....
Osvietenstvo bolo predovsetkym produktom filozofickej revolucie. Korene tejto revolucie
siahaju hlboko do stredoveku, ale zahajil ju az Rene Descartes. Descartovym zamerom bolo
najst metodu skumania, ktora by napomahala objaveniu tych pravd, ktore by boli absolutne
iste. Descartes ako vacsina velkych myslitelov jeho doby sa snazil zaviest triezvost
matematickeho vykladu do vsetkych oblasti poznania. To, ze vyzdvihoval matematiku nebolo
dielom nahody, ako veril, matematicke pravdy vychadzaju z povahy samotneho rozumu, a su
istejsie ako poznanie plynuce, alebo ziskane z empirickeho skumania, ktore moze byt mylne.
Vo svojej snahe o ziskanie isteho, neotrasitelneho poznania Descartes pouzil metodu
pochybovania. Navrhoval, aby sa o vsetkom pochybovalo, a to ho priviedlo k zaveru, ze
existuje aspon jedna vec, o ktorej nie je mozne pochybovat. A tou je samotna existencia
mysliaceho subjektu. Cogito, ergo sum.
Descartes takto stanovil centralny vyznam ludskeho myslenia. Descartes mal nesmierny vplyv
na cele dalsie myslenie. Po celu dobu trvania modernej ery bol pre intelektualov mnohych
odborov bol pre poznanie a uvazovanie vychodiskom mysliaci subject skor nez bozie
zjavenie.
Vedecka revolucia. Osvietensvo je tiez produktom vedeckej revolucie. Zasadny vyznam pre
tuto revoluciu ma kopernikovsky obrat od geocentrizmu k heliocentrizmu, avsak zasadnejsim
posunom je azda prechod od kvalitativnej ku kvantitativnej terminologii, resp. popisu sveta.
Stredoveka veda myslenie sa opieralo o Aristotelovu teleologiu, kazda vec udajne podlieha
“prirodzenej” tendencii, a smeruje k naplneniu telos, ucelu. Teleologia bola nahradena
matematickym, kvantitativnym ponatim vedeckej cinnosti. Nove skumanie prirodnych javov sa
zameriavalo na uplatnovanie analytickych metod s cielom ziskat meratelne vysledkz. K novym
nastrojom vyskumu patrili presne metody merania a zavislost na matematickej logike.
vyvrcholenie tejto revolucie nachadzame v diele Isaaca Newton. Newtonov svet predstavuje
velkolepy stroj s pevnym poriadkom. Jeho pohyby je mozne poznavat, pretoze sa riadia
urcitym poznatelnymi a pozorovatelnymi zakonmi. Hlavnym cielom bolo vysvetlit fungovanie
sveta.Cielom vedeckej a filozofickej revolucie bolo povysit rozum nad “povery” a myty.
Osvietenstvo kladlo velky doraz na rozumove schopnosti cloveka, ale rozum predstavoval
viac nez len ludsku schopnost.
Vo filozofii sa moderna začala Kantovsko – kopernikovskou revolúciou, a to Kantovým
predpokladom, že nemôžeme spoznať veci samé o sebe a že objekty nášho poznávania
musia zodpovedať nášmu zobrazovaniu. Tak ako Kopernik do stredu vesmíru postavil slnko ,
tak Kant postavil do centra poznávacieho procesu človeka myseľ, presnejšie povedané myseľ
aktívnu, Kant tvrdil, že nepoznávame veci okolo nás len na základe našich zmyslov, tie nám
poskytujú len akési hrubé údaje, ktoré naša myseľ usporadúva. Toto je možné vďaka
formálnym pojmom, ktoré sú v našej mysli prítomné a pôsobia na zmyslové poznanie ako
filter, poskytujúci dané parametre a umožňujúci poznanie. Za základné apriórne formy
nazerania považuje Kant priestor a čas. Kantova aktívna myseľ a tak isto jeho kategorický
imperatív, zmysel človeka pre morálnu povinnosť zahájili začiatok moderny. Do centra
pozornosti sa dostáva transcendentálne ja, ktoré sa pomocou Descarta a Kanta stalo hlavnou
poznávacou črtou modernej éry.
Myšlienky ako Boh, sloboda, nesmrteľnosť, svet, jeho vznik a zánik mali iba akúsi
regulačnú funkciu pre poznanie ako také, keďže nebolo možné nájsť uspokojivé,
plnohodnotné prípady medzi objektmi skúsenosti. S príchodom Hegla sa vzťah subjekt objekt
považuje za klamný....
Neskoré devätnáste storočie je poznačené výdobytkami vedy a techniky, komunikačnými
prostriedkami, nezaznamenávame žiaden rozdiel medzi prirodzenou a umelou skúsenosťou.
Výsledkom stupňa moderny devätnásteho storočia je to, čo postmoderna označuje ako
„derealizácia. Významnými osobnosťami tohto obdobia sú Kierkegaard, Marx a Nietzsche.
Kierkegaard opisuje modernú spoločnosť ako spleť vzťahov, kde sa indivíduum mení na
na akéhosi abstraktného fantóma nazvaného publikum. Moderné publikum na rozdiel od
antického alebo stredovekého je výtvorom sociálneho tlaku, ktorý je jediný schopný ho udržať
pohromade masu nereálnych individualít, kde „ nikto nie je a nikdy nemôže byť zjednotené
v aktuálnej situácii alebo organizácii. Spoločnosť sa stala akousi abstraktnou myšlienkou,
umelým médiom, hovoriacim za všetkých a za nikoho
Marx na druhej strane vidí modernú spoločnosť ako fluktuáciu hodnôt na trhu Zo živých
bytostí sa stávajú nehmotné figúrky s meniacou sa hodnotou. Hodnoty majú produkty, ľudia
individuality sa strácajú za hodnotami, pracujúci sa strácajú v realizácii svojej práce......
Významnou osobnosťou, ktorá aj keď dosť predčasne charakterizovala obdobie nazývané
postmoderna bol Friedrich Nietzsche. Diagnostikuje a predpovedá nadchádzajúcu krízu
európskej kultúry a spoločnosti už začiatkom 19-teho storočia. Celá metafyzika, kresťanská
tradícia, stav kultúry už nie je natoľko silný aby dával človeku ďalšie smerovanie, Boh zomrel
a ostáva otvorené more, ktoré prináša slobodu a na druhej strane ešte väčšiu krízu, ničotu,
nihilizmus. Prvé Nietzscheho oznámenia o smrti Boha sa však nenesie tak radostne, na
jednej strane je to strata ťažiska a stredu a na druhej strane je to „otvorené more“ otvárajú sa
nám nové horizonty, umenie meniť perspektívy, „pestovať radostnú vedu“... „ Opustili sme
zem a vstúpili na loď ! Most za sebou – ba viac zem za sebou sme strhli! Nuž, loďka! Maj sa
na pozore! Po boku ti leží oceán, pravda nie je stále rozbúrený a občas tu spočíva ako
hodváb a zlato a snenie dobra. Ale prídu hodiny, keď spoznáš, že je nekonečný a že nie je nič
hroznejšieho ako nekonečnno. Úbohý vták, ktorý sa cítil slobodný a teraz naráža na steny
tejto klietky. Beda, ak nás prepadne túžba po domove, zemi, ako by tam bolo bývalo viac
slobody – a žiadna zem už nie je !
Nietzsche vidí ďalšie ľudské smerovanie v nadčloveku. Giles Deluze nadčloveka
charakterizuje ako človeka s rozšíreným, citlivejším vnímaním, s inou senzibilitou. Nietzsche
dokonale rúca všetky modly, „skutočný svet“ sa stal bájkou, nie je rozdiel medzi pravdivým
svetom a tým vymysleným, neexistuje ani nijaká pravda, všetko je len otázkou pohľadu,
perspektívy.
Myšlienka reálneho a zdanlivého sveta je zobrazená v Nietzscheho prvom diele Zrodenie
Tragédie z Ducha hudby,kde obraz dvoch svetov do určitej miery odráža Schopenhauerovu
koncepciu dvoch svetov,svet ako vôľa a svet ako predstava,Nietzsche hovorí o gréckej
tragédii ako o syntéze prirodzených umeleckých impulzov reprezentovanými bohmi Apolónom
a Dionýzom. Apolónsky princíp je vecný, racionálny, usporiadaný, predstavuje umenie je to
krásne snenie... Dionýzovsky princíp je princípom posadnutosti, hýrenia tanca, spevu,
predstavuje bolestný okamih momentu splynutia s prapodstatou, predstavuje afirmáciu života
ako takého, prijímanie ho takého aký je s radosťou, bolesťou, prijatie jeho nestálosti.
Nietzsche je presvedčený, že len návrat Dionýzskeho princípu zachráni ľudstvo od sterility
a nihilizmu.
Dôležitým prvkom pre postmodernu je aj Nietzscheho koncepcia večného návratu, je to
afirmujúca myšlienka a zároveň myšlienka najhlbšieho nihilizmu. Jej základ spočíva
v predpoklade, že v nekonečnom čase existuje konečný počet vecí, mnohí tento koncept
chápu ako neustále opakovanie všetkého vo vesmíre, takže sa nestálo a nestáva, čo sa už
nestavalo niekedy predtým. Mnoho postmoderných mysliteľov vníma tento koncept ako
myšlienku, že história je neustále opakovanie nehistorických momentov, moment sa vždy
opakuje ako ako nový v každom prípade.
Postmoderná situácia
Termín posmoderna sa do filozofického slovníka dostáva s publikáciou eseje Jeana
Francoisa Lyotarda nazvanou Postmoderná situácia alebo Postmoderno vysvetľované deťom,
kde sa Lyotard na začiatku zaoberá Wittgensteinovými jazykovými hrami, presnejšie tým , čo
Wittgenstein nazýva transformáciou pravidiel hry do vedy umenia a literatúry. Opisuje svoj
text ako kombináciu dvoch odlišných jazykových hier, filozofa a experta, kde expert vie svoje
a to, čo nevie, nevie ani filozof, ale kladie si otázky. Na pozadí tejto dvojznačnosti Lyotard
stanovuje, že jeho zobrazenie je zobrazením poznania, nerobí si nárok na to, že jeho
hypotéza je pravdivá.
Lyotard vo svojej eseji píše, že moderná doba transformuje poznanie do informácií, čo
znamená, že informácia sa stáva zakódovaným odkazom v systéme prenášania
a komunikácie. Lyotard charakterizuje druhú polovicu 20. storočia ako nárast technol´gií
a ttechnických výdobytkov.
„ Definujem postmoderno ako nedôverčivosť k metanaráciám.“ Výsledkom toho je vývin
nových hybridných disciplín bez akéhokoľvek spojenia, náväznosti ku epistemologickým
tradíciám, hlavne filozofia, veda si hrá sviju vlastnú hru, neuznáva nič také ako morálny
predpis, zákon.
Fragmentácia poznania, zánik epistémickej súdržnosti je záujmom bádateľov a filozofov.
Lyotard poznamenáva že nárek, strata významu nás vedie ku smutnému faktu, že poznanie
už nie je hlavne rozprávanie.
Pre Lyotarda derealizácia sveta znamená rozdrobenie elementov rozprávania na oblaky
lingvistických kombinácií a zrážky nespočetných jazykových hier. V každej hre sa subjekt
pohybuje od miesta k miestu, raz je to adresát, raz príjemca, hneď na to referent a tak ďalej...
Strata plynulého rozprávania rozbila subjekt na mnohé nespočetné množstvo subjektov, ktoré
spolu absolútne nesúvisia. Lyotard hovorí, že aj keď novovytvorené kombinácie nie sú pevné
a stabilné, musíme naučiť svižnosti ako sa medzi nimi pohybovať.
Všetko je rozbité a prevláda neovládateľná pluralita, nič s ničím nesúvisí, nič nedáva
zmysel, aj keď Lyotard vo svojej eseji registruje ľútosť nás stratou systému, plynulosti, hovorí,
že je treba naučiť sa svižnosti, precítiť vnímanie alebo len nechať sa unášať hrou a tak sa
k nej dostať bližšie.
Postmoderná senzitivita už viac neľutuje stratu plynulého rozprávania viac ako stratu
bytia. Zánik rozprávania necháva priestor pre iné jednotiace kritérium : premenlivosť poznanie
produkujúci systém, ktorého hlavným znakom bude informácia., toto znamená
zmaximalizovanie toku informácií , takže čokoľvek nebude môcť byť podané ďalej ako
informácia bude zo systému anylyzované. Snahu postaviť sa k niečomu novému tým istým
spôsobom akéhosi dekódovania, ovládnutia však Lyotard zamieta. Objavenie nových kódov
a opätovné tvarovanie informácií to je to isté ako produkcia poznania. Model ako
progresívneho vývoja konsenzu je na pluralitu zastaralý. Aj tak keby sme znova vymysleli
nejaké iné pravidlá, ktoré boli podobné tým predchádzajúcim by bol iba pokus o plynulosť,
usporiadanosť, pravidlá moderny.
Lyotard v snahe bližšie priblížiť postmoderno a jeho hodnotenie kombinuje jazykové hry
s Kantovými triedením schopností predstavivosťou, porozumením s teoretickým praktickým
a estetickým... Bez formálneho zjednotenia akéhokoľvek subjektu si schopnosti môžu robiť,
čo chcú., takže Kantov predpoklad, že rozum musí odstúpiť pole iným schopnostiam bude
nepoužiteľný. Lyotardova analýza sa opiera predovšetkým o kritiku umeleckého pocitu, tento
model je ten správny, pretože sme konfrontovaný pluralitou hier bez akýchkoľvek pravidiel
a jednotiaceho konceptu. Úsudok musí byť preto skôr odrážajúci ako určujúci, ďalej úsudok
musí byť predovšetkým umelecký, pretože neodkazuje na určujúce poznanie určeného stavu
vecí, ale na schopnosti, ktoré sú vo vzájomnej interakcii ako sa pohybujeme z jedného modu
do druhého. Keď Kant hovorí o pocite krásna vyzdvihuje pocit harmonickej interakcie medzi
predstavivosťou a porozumením. Lyotard zdôrazňuje, že v tom to prípade sú rozum a
predstavivosť v disharmónii, napätí, čo vyvoláva sublimáciu. Kant charakterizuje sublimáciu
ako stav keď sú naše schopnosti očarené citlivou zmyselnou prezentáciou a dojem z nej je
očarujúci, dojem pôsobí na nás ako na recipientov tak, reakciou je niečo nové z nás, naše
vlastné. U Lyotarda nastáva postmoderná sublimácia keď, sme ovplyvnení niečím
neprezentovateľným, čo sa nám prezentuje bez akejkoľvek referencie a zdôvodnenia. V tejto
interakcii neexistuje nijaké zdôvodnené pravidlo, iba schopnosť a ľahkosť pohybovať sa,
posudzovať heterogenitu a multiplicitu. Čo je teda postmoderna pýta sa Lyotard ? Lyotard
nám predstavuje dôležitosť avantgardného umenia na sublimácii pod vplyvom niečoho, čo je
neprezentovateľné. Hovorí, že moderné umenie je obrazné, symbolické, sublimovaná
senzitivita je obraz takej senzitivity, ktorá je schopná vnímať to, čo sa nedá prezentovať,
pociťovať neprezentovatelné. Lyotard dodáva, že dielo sa môže stať moderným, ak je najprv
postmoderné, pre postmodernizmus nie je moderna koncom, ale je v akomsi rodiacom sa
štádiu, ktoré nastáva pokusom prezentovať neprezentovatelné.... Lyotard charakterizuje
posmodernu na základe moderného umenia, nadvezuje na Jeana Dubuffeta, ktorý uvádza
štyri hlavné body nastupúceho obratu v kultúre „ primát videnia a viditelnosti, logocentizmus,
antropocentizmus a monosémiu. Všetky tieto štyri rozpory kultúry sú identické aj u Lyotarda,
ktorý na základe moderného umenia charakterizuje postmodernu. Dekompozícoiu v umení,
snahou podať svedectvo o nezobrazitelnom, prekonaním antropocenrizmu a humanistickej
koncepcie človeka smerom k nadludskému, kozmickému a prekonaním logocenrizmu, kde
tradičný pojem loga a centrické ponatie rozumu už nie je schopné zvladnuť nastupújcu
pluralitu.
Lyotard za základné črty moderného umenia z postmoderného hladiska považuje
dekompozíciu, reflexiu, pluralitu a experiment. Moderné umenie prezentuje len elementy a
momenty, Lyotard tento proces nazýva rozpúštanie maliarstva, umenie sa nechce sústredit
len na zobrazovanie toho, čo je postihnutelné zmyslami, moderní maliari poukazujú na to, že „
zorné pole je vlastne prekážkou, aby bolo možno vidieť neviditelné“ a „ začínajú domnelé
vizuálne danosti pretvárať takým spôsobom, ktorý požaduje, aby obraz nevznikal len v oku ,
ale aj v duchu.“ Wolfgang Welsch hovorí „ že Lyotardovo myslenie vo všetkých ústredných
bodoch možno pochopiť ako presúvanie charakteristík moderného umenia do filozofických
pozícií.“ Postmodernizmus ako koniec “metapribehov”
Moderny badatel predpoklada, ze osvietensky program je ciste objektivny, t.j., nezavisly od
“predmodernej”, nabozenskej zavislosti na mytoch a pribehoch, ktore mali vysvetlovat svet.
Moderni ludia verili , ze su schopni vidiet svet taky, aky je. Postmodernisti tvrdia, ze je to
iluzia. Toto odmietnutie prilisneho sebavedomia plynie z roznych zdrojov, v roznych
oblastiach. Tak napriklad, mnohi antropologovia skumajuci tzv. Primitivne spolocnosti,
zdoraznuju ulohu mytu a nabozenstva v tychto spolocenstvach. Mnohi z nich sa snazili
ukazat, ze myty predstavuju viac nez len pribehy, ktore sa rozpravaju v primitivnych kulturach,
v skutocnosti myty stelesnuju hlavne jadro hodnot a presvedceni danej kultury, a maju teda
formativnu a normativnu funkciu v danych spolocnostiach. Ich vyskum viedol k zaverom, ze
kazdu spolocnost spaja urcity system mytov a ze myty udrzuju spolocenske vztahy vo vnutri
spolocnosti a tvoria zaklad ich narokov na legitimitu.
Postmoderni myslitelia oznacuju tieto system prinasajuce legitimitu ako “pribehy” ci
“metapribehy”. Tvrdia, ze taketo metapribehu maju silu, ktora nie je zavisla na argumentacii a
dokaze, a ze v podstate predstavuju zakladny prostriedok, ktorym spolocnost ziskava
legitimitu.
Moderny pribeh tvrdi, ze nahradil mytus racionalnymi prostriedkami. Vedecka metoda, ktora
dala vznik modernej dobe, sa podla nich zmenila z vykladu krestanskeho pribehu, v
rozpravani o racionalnom bohu, ktory je stvoritelom a zvrchovanym vladcom sveta. Moderna
doba chapala samu seba ako stelesnenie pokroku – mytu, ktory prehlasil technicky pokrok a
hospodarsky rozvoj za opravnene ako prostriedok k vytvoreniu lepsieho sveta pre vsetkych
ludi. Podla Lyotarda zanik modernej doby nebol vysledkom nedostatku odvahy, neschopnosti
udrzat vieru v racionalne poucky miesto viery v myty. Doslo k nemu skor preto, ze velke myty,
ktore opravnovali existenciu modernej spolocnosti sa ukazali byt neudrzatelnymi. Tato
situacia vsak nie je ojedinela, v skutocnosti mozeme chapat historiu ako sled prechodov od
jedneho mytu, “metapribehu” k inemu.
Nasa postmoderna situacia nie je postmodernou len pre to, ze by opustila moderny program,
osvietensky program, ale hlavne preto, ze nase postmoderne vnimanie znamena koniec
“velkych pribehov”, koniec odvolavania sa na nejaky vsezahrnujuci metapribeh, ktory by
nasim cinnostiam a snaham zarucoval legitimitu. Postmoderna era je obdobim, kedy je vsetko
“zbavovene legitimity”, postmoderny postoj znamena utok na vsechno, co by si cinilo narok na
univerzalnu, vseobecnu platnost, v podstate ziada “vojnu proti totalite”. Napriek tomu, ze sme
sa zbavili metapribehu, nadalej nam zostavaju miestne pribehy, ci paradigmy.
“vyraz moderni budem pouzivat k oznaceniu kazdej vedy, ktora opravnuje svoju existenciu
odkazom na metapojednanie tohto druhu, pricom sa jasne odvolava na nejake hlavne
rozpravanie, ako je napriklad dialektika Ducha, hermeneutika vyznamu, oslobodenie logicky
uvazujuceho ci pracujuceho subjektu alebo tvorba bohatstva. Napriklad pravidlo zhody medzi
odosielatelom a adresatom vyroku s pravdivostnou hodnotou je povazovane za prijatelne,
pokial je formulovane z hladiska mozne jednotnosti medzi mysliacami subjektami: toto je
osvietensky pribeh, v ktorom si hrdina poznania razi cestu k dobremu etickemu a politickemu
cielu – k svetovemu mieru..
V krajne zjednodusenej podobe definujem postmodernu ako nedovercivost voci
metapribehom.”
J. F. Lyotard: Postmoderna situace
Postmodernizmus ako koniec vedy
Lyotard sa vo svojej Postmodernej situacii sustreduje predovsetkym na tu oblast, ktora mala
na modernu vyznamnejsi formativny vplyv ako ktorakolvek ina – na vedecku cinnost.
“Predmetom tejto studie je situacia vedenia v najrozvinutejsich spolocnostiach” (Lyotard,
Postmoderna situace, s. 97)
Moderna veda je do znacnej miery poznamenana snahou vypudit z rise poznania
predvedecke predstavy, myty a pribehy, pomocou ktorych primitivne narody hovoria o svete.
Podla postmoderny veda tento ciel, tuto snahu nemoze uspesne zavrsit. V skutocnosti veda,
aby mohla ukazat opravnenost takehoto konania sa musi zamerat na samotne usilie, ktore sa
snazi podkopat. Lyotard predpoklada, ze od zaciatku 18. Storocia sluzili ako potvrdenie
legitimity dva hlavne pribehy. Oba stelesnuju predstavu postupu k urcitemu cielu a kazdy z
nich poskytuje jednotiaci zaklad pre rozne odbory, ktore spaja pod hlavickou vedy. Politicky
mytus potvrduje platnost vedy s poukazom na slobodu. Vsetky narody maju pravo na vedecke
poznanie, ale v jeho dosiahnuti im brania kniezata a tyrani. Skrz vedu ludstvo dosahuje vyssiu
slobodu a dostojnost a oslobodzuje sa tak, ze utoci na nevedomost a utlak. Druhy pribeh je
filozoficky, subjektom hladajucim poznanie nie je ludstvo, ale samotne poznanie( alebo “duch”
ci “zivot”. Tento pribeh tvrdi, ze vedecka cinnost je opravnena preto, lebo napomaha rastu
poznania. Taktiez prehlasuje, ze rozne vedecke odbory prispievaju vsetky k postupnemu
vyvoju poznania.
Oba tieto pribehy su o prednostiach vedy. Sluzia ako zdroj legitimity, poskytuju ramec pre
usporiadanie dalsich miestnych pribehov. Tieto miestne, lokalne pribehy ziskavaju svoj
vyznam z toho, ako odrazaju a potvrdzuj hlavne pribehy vedeckeho pokroku. Pokrok vedy
zjednocuje tieto mensie, roznorode pribehy v ucelenu historiu. Podla Lyotarda to vsak je na
konci. Po druhej svetovej vojne stratili hlavne pribehy o vedeckom pokroku svoju
vierohodnost. Predstavu jednotnej vedeckej cinnosti rozdelenej na presne definovane
paralelne odbory nahradzuje predstava zhluku nedostatocne definovanych a neustale sa
meniacich oblasti vyskumu. Kazdy z tychto odborov ma vlastny “jazykovu hru” a vykonava
svoju vlastnu pracu bez toho, aby si bral na pomoc nejaky univerzalny vedecky “metajazyk”
O moderne a postmoderne
Od moderny k postmoderne
Predpona post- sa stala v posledných desaťročiach veľmi populárnou, hovorí sa
o postmoderne, postmodernizme, postkomunistických krajinách, posthistorií,
postštrukturalizme o postavách postmoderny, o postranných úmysloch post-izmov a podobne,
a tak. Pojem postmoderny bol v posledných desaťročiach použitý k označeniu mnohých vecí.
Niektorí tvrdia, že pojem postmodernizmu, ktorým sa tu chceme a budeme zaoberať, sa
používa na označenie toľkých vecí, až napokon stráca význam a že by sme sa bez tohto
pojmu zaobišli. Veru, nie je jednoduché a ani možné jednoznačne definovať tento pojem. Je
nepochybne pravdou, že od obdobia, kedy pojem postmoderného uzrel svetlo sveta sa zmenil
alebo značne rozšíril jeho obsah. Prešiel od maliarstva, skrze apokalyptické vízie, usadil sa
v sociológií a literárnej vede a konečne aj na pôde filozofie. Momentálne pojem postmoderny
slúži ako pojem kulturologický, ako pojem ktorý značne prekračuje úzke hranice jednotlivých
vied, či už sociológie, literárnej vedy, alebo filozofie. Slúži na označenie kultúrnych fenoménov
druhej polovice dvadsiatého storočia. Jeho primárnym cieľom je snaha artikulovať, upozorniť
na zmeny, posuny, alebo presahy za hranice moderny, alebo snaha označiť stav krízy.
Zoznámime sa preto so stručnými dejinami tohto pojmu a následne si predstavíme filozofický
obsah pojmu postmoderného. Pojem postmodernizmu uzrel svetlo sveta pomerne dávno,
avšak do povedomia širšej intelektuálnej verejnosti, alebo na pôdu filozofie sa dostal až
v sedemdesiatých rokoch 20. Storočia, kedy ho použil J. F. Lyotard na označenie „situácie
vedenia v najrozvinutejších krajinách“. Túto situáciu nazval postmodernou. Pozrieme sa
bližšie na to, čo Lyotard mienil a spôsobil týmto pojmom.
za zrkadlom moderny
Moderná doba je sprevádzaná krízami, otrasmi a negatívnymi reakciami od jej zrodu. Sama
existencia skupiny javov, ktoré odporujú povahe modernej doby ešte neznamená,
nedokazuje, že jej projekt sa skončil, alebo definitívne stroskotal. Moderna bola dlho a možné
je dosiaľ schopná integrovať cudzí prvok do vlastných systémov, hoci aj za cenu jeho
pretvorenia. Základným prvkom totalizácie moderny je historicizmus.
Možno by nás hľadanie koreňov zaviedlo do čias predmoderných, je však zrejmé, že
moderna doba prijala historicizmus ako univerzálnu metódu prisvojovania si skutočnosti.
Historicizmus žiada usporiadania udalostí do diachronický radov, genetických línií, ale tým sa
jeho zámer nevyčerpal. Historicizmus prichádza s nárokom, že jedine odhalením cesty
vznikania pochopime podstatu skúmaného predmetu. Otázku, čím niečo je, historicizmus
preformulováva na otázku, ako to vzniklo, z čoho sa to zrodilo, akými fázami prešlo v procese
stávania. Toto budovanie vývinových reťazcov sa zakladá na presvedčení, že jedine takto sa
prepracujeme ku skrytému logu, nech už ním je, nech už ho chápeme ako svetového ducha,
ako nemenný zákon dejín,...Na tento nárok v historicizme nadväzuje postulovanie dvoch
princípov kontinuity a jednoty. Princíp kontinuity upozorňuje, že aj keď jednotlivé fakty pri
najdetailnejšom zachytení poskytujú iba diskontinuitný súbor, výsledny obraz musí byť
súvislý, neprerušovaný. História nemá mať žiadne zlomy, trhliny. Ide o to pochopiť vnútornú
jednotu a súvislosť navonok nezávislých faktov. Princíp jednoty vedie k formovaniu jednej-
jedinej všezahrňujúcej historickej postupnosti. Historicizmus umožňoval rozvinúť hru
univerzalizmu a selekcie v rozličných podobách. Historicizmus však nebol jediným spôsobom
totalizácie fenoménov. Proti univerzalizmu historicizmu sa postavil štrukturalizmus, aby
upozornil na význam simultánnych vzťahov, ktoré viažu prvok s celkom, systémom,
štruktúrou. Štrukturalistické totalizácie namiesto kontiuálneho obrazu univerza načrtávajú
terén, kde jednotlivé enklávy usporiadaní zostávajú oddelené trhlinami, zlomami, a prázdnymi
priestormi. Štrukturalizmus však sa neobmedzuje len na hľadanie vnútorných vzťahov v
uzavretých celkoch a že naopak mnohé z jeho najzaujímavejších výskumov viedli práve k
odhaľovaniu zákonitosti medzi obsahovo a geneticky nesúvisiacimi oblasťami. Poznávacie
úsilie tu nie je zamerané na nahradenie chýbajúcich medzičlánkov, ale na nájdenie operácie,
ktorá by dovolila preniesť sa k vzdialenému obrazu a nájsť v ňom homologické usporiadanie.
Etnologické práce Lévi-Straussa ukazujú, že že tzv. Primitívne myslenie nie je vôbec
ovládané emocionalitou, ale že prejavuje rovnakú snahu o diferencovať, klasifikovať,
systematizovať, aká charakterizuje východiská nášho myslenia a jeho údajne najvyššieho
produktu, vedy.
Nie je ľahké vzdať sa ideálu, ktorý všetky prejavy nezhôd, konfliktov a kríz, umožňoval
interpretovať ako etapy cesty k záverečnej jednote. (modernosť splýva mnohým s ideálom
jednoty, predvídateľnosti a ovládateľnosti.) Čo presne nás znamená odmietnutie týchto
spôsobov totalizácie, odmietnutie totalizácie vôbec, odmietnutie univerzalizmu? Znamená to
odmietnuť presvedčenia, že existuje konečné riešenie, vyústenie dejín. Znamená to prijať
neistotu ako trvalý stav. „Nič absolútne a definitívne, nijaká završujúca jednota, nijaká
všezahrnujúca totalita, ale ani nič prvotné, nijaký nemenný fundament, nijaký prameň zmyslu,
hodnôt a intencií, nijaký fundujúci subjekt, nech by bol transcendentálny, alebo historický
alebo transcendentálno-historický.“1
Za hranicami totalít zažiarila pred nami singularita udalostí. Namiesto klasickej predstavy
ideálnych sústav, mechanických alebo teleologických, chceme azda urobiť predmetom nášho
štúdia mnohosti, populácie fenoménov, mraky neusporiadane sa pohybujúcich prvkov – ale
dá sa to vôbec bez prostriedkov idealizácie? Sústreďujeme sa na zachytenie diskontinuity,
mutácie, radi by sme vymedzili miesto pre náhodu, neprebúdzame však pri tom k novému
životu starých démonov poriadku? Všetky tieto neistoty sa napokon prejavujú aj vo
výsledkoch úsilia o pomenovanie doby, ktorá ich zrodila. Niektorí ju nazývajú postmodernou,
čím chcú naznačiť, že prišla po „projektoch moderny“. Toto pomenovanie však nehovorí nič o
povahe zmeny, alebo zmien, len toľko, že došlo k časovému posunu vzhľadom na modernu.
Prvé, na čo pri prekročení hraníc moderny narážame, je zmena perspektívy, respektíve
zmnoženie perspektív.
Rovnako bude nutné osvetliť si pojem moderny, modernizmu, na ktorý sa do istej miery
postmodernizmus odvoláva, a s ktorým pracuje. Ukáže sa, že pojem postmodernizmus nie
je len, nemá byť len časovým, temporálnym označením doby nastupujúcej po moderne.
Samotný pojem moderny má v „postmoderných“ diskusiách svoj takpovediac nový,
rozšírený obsah. Moderná doba býva charakterizovaná ako pokračovanie a dovŕšenie
duchovných impulzov osvietenstva: tj. Radikálneho pokusu uskutočniť svet založený na
vláde rozumu a bezpečného vedenia. V základoch sa nachádzajú idey o vedení ako
rozhodujúcej moci a o človeku ako pánovi a vládcovi. Posmoderna nie je nijakým
vynálezom filozofov a vedcov, je to súčastná kultúrna a spoločenská situácia, je odrazom
našej doby. Posmoderna je jav radikálnej reality a posmodernizmus je jeho uchopením.
Posmoderna je charakteristická svojou pluralitou, pluralita sa stave oniskom rôznych
odborov racionality. Stavia san a stranu mnohého, obracia sa proti jedinému, proti
monopolom, proti akémukoľvek totalitarizmu. Nie je prekonaním modern, anti alebo trans
modernou, je akoby jej naplnením pokračovaním, bez moderny by nebola ani
postmoderna, posmoderna je naplnením modern 20.teho storočia. To, proti čomu sa
posmoderna stavia je novoveká filozofia a poňatie sveta a človeka so všetkými svojími
bájkami o absolútne..
Posmoderná pluralita je spojená s väčšou slobodou, ale aj s väčšou zodpovednosťou, má
etický základ a vidí váhu problémov praktického a teoretického rázu ostrejšie. S pluralitou
treba zaobchádzať obozretne, aby neupadla do lacného relativizmu. Posmoderna je teda
naplnením moderny. Už aj v moderne bolo známe, že ku všetkému ako ku celku je
nemožné pristupovať a Einsteinova teória relativity, ktorá prišla s tým , že vo svete existuje
len mnohosť systémov s vlastným časom, navždy vymazala a zrušila pojem celku ako
vedecky použitelné hladisko. Hesenbergova teória neurčitosti dokázala, že neexistuje
úplná transparencia celku aniv jednotlivých vedeckých systémoch. A potom Godelova veta
o neúpnosti, ktorá hovorí, že každý dostačujúci a bezrozporný system prezentácie
elementárnej teórie čísel a že svojími vlasnými prostriedkami nedokáže dokázať svoju
vlastnú bezrozpornosť. Dokonca ani axiomatická teória v matematike nedáva možnosť
jednoty a nie je schpná riešiť všetky matematické problémy. Celok je sám o sebe
neuchopiteľný a poznanie je neobmedzené. Veda prišla na to, že jej nároky na absol´utne
poznanie sa redukujú na obmedzené systémy s tak isto len obmedzenou dakázateľnosťou,
takže sa pomaly dostávame ku základu posmoderného myslenia, ktoré vyrástlo aj zo
situácie vedy na konci 20 teho storočia. Základom postmoderny je rozchod z centrom,
celkom, absolútno je len ideou a nič nemá posledný základ. Skutočnosť je posmoderná,
nie je jednotná, homogénna, harmonická, ale pluralistická, heterogenna, dramatická.
Postmoderna umožňuje rôzne formy poznania.
Tieto všetky zmeny neprebehli zvonka, ale zvnútra. Moderní vedci zistili, že nárok na
absolútno modernej vedy nie je možný.
Aj z pohĺadu spoločnosti je postmoderna pokračovaním modern, pretože je pre ňu záväzná
pluralita. U Maxa Webera je moderna určená polyetizmom hodnôt, tradičné hodnoty ako
Pravda , krása, dobro boli predtým chápané v harmonickom vzťahu, kde v moderne sa
stávajú absolútnymi dokonca sa vylučujú.Pluralite sa nedá vyhnúť
moderna, modernizmus – pojem s dlhšou filozofickou tradíciou, ktorého úlohou je špecifikovať
temporálne a obsahové diferencie nových, tu a teraz prítomných fenoménov proti javom
„starým“, z dejinného hľadiska zastaralým a včerajším. V použití filozofie postmodernizmu
predstavuje moderna, Postmodernizmus a poznanie
Postmoderna, postmodernizmus - termin, ktory sa presadil pri pokusoch o oznacenie a
sucasne vystihnutie siroke sociokulturnej zmeny, ktorej znaky zacali byt vo zvysenej miere
reflektovane v 2. Polovici 20. Storocia. Oproti postmodernej filozofii je pojem postmoderny
sirsi, starsi a uziva sa v rade roznych kontextov, vseobecne je mozne jeho zrod hladat v
prehlbujucom sa vedomi kulturnej a specificky europskej civilizacnej krize, v snahe
diagnostikovat jej priciny, suhrnne pomenovat skutocnosti, utvarajuce raz myslenia, foriem
vedenia a zivotnych sposobov ovplyvnenych prave poznatkom zmeny a skratkou vyjadrit
vztah k modern ako koliske patologickych rysov sucasnosti. Konstituovanie diskurzu
postmoderny se ale nekryje s vývojom pojmu postmodernismus, jehoz prvni uyiti jsou spise
temporalni a nevedou k pozdejsi diskusi o postmoderne: tak se dle W. Welsche poprve
postmodernismus objevuje kolem 1870 jako oznaceni stylu v malirstvi, ktery chtel byt
modernejsi nez impresionizmus. Podruhe vystupuje pojem 1917 u R. Panwitze a posleze
1934 v literarni teorii u F. de Onize. Teprve od 1947(publikovani zkracene verze dila A.
Toynbeeho A Study of History) lze hovorit o pocatku diskurzu postmoderny. Jeho rozvijeni
zprvu prevzala literarni teorie (I. Howe, H. Lewin, L. Fiedler, S. Sontagova ad.) a architektura
(zejmena Ch. Jencks). Do slovniku sociologie a filosofie byl pojem postmodernismu zahrnut
relativne pozde: v sociologii zejmena zasluhou postindustrialni spolocnosti Daniela Bella, do
filosofie praci J. F. Lyotard La Condition postmoderne(Postmoderni situace). Zvlast v umeni,
kde postmoderna zastava tezi zasadni plurality a rovnopravnosti kultur vkusu a ideu
vycerpanosti estetiky vzneseneho, spjatou s terorem zanru, byva postmoderna zamenovana s
bezmyslenkovitou eklektickou vsehochuti a s duvodem pro prumernost. V oblasti analyz
forem vedeni, ktere prochazeji prelomem k analyzam prevazne kulturologickym, spjatym
zejmena s vlivem prostredku hromadni komunikace a medialni (virtualni) reality, pusobi vsak
postmoderna jako radikalizovana moderna, obnovujici rec mnohosti a diferentnosti konfliktnich
svetu.
Filosofie postmoderni je oznacenim prudu sucasneho filozofickeho myslenia, ktore nachadza
svoj pociatok a ustredne obsahy v tematizacii problematiky kultury konca moderny. Zatialco
terminy postmoderna, postmodernismus, prelinaju teoriu literatury, umenovedu a kulturologiu
niekolko desatroci, objavuje sa adjektivum postmoderna vo filozofickom kontexte po
viacmenej neurcitom uziti R. Panwitzem opat az v roku 1979 v diele J.F. Lyotarda
Postmoderna situacia, ktore je ponate ako sprava o vedeni, o stave poznania v
najrozvinutejsich spolocnostiach, ktore definitivne dospeli k barieram, obsiahnutym v doposial
legitimujucich meta-rozpravaniach, a ocitaju sa pred problemom legitimizacnych diskurzov. Uz
to naznacuje, ze filozofia postmoderny nerastie z myslienky konca, ale zmeny: nie je
apokalyptikou stareho a apoteozou noveho veku, nie je to temporalny, k periodizacii sluziaci
pojem a prestava byt tiez cisto heuristickym pojmom, za aky bola povazovana, ale je vyrazom
zmeny filozofickej paradigmy, ktory je prejavom zmeny kulturnej paradigm. Podnetom filozofie
postmoderny tak boli predovsetkym vedecke inovacie v 20. Storoci, ktore ukazalize
skutocnost nie je uchopitelna z hladiska jednoty, ale mnohosti; teoria disipativnich struktur I.
Prigogina, teoria fraktalov B. Mandelbrota, teoria katastrof R. Thoma, teoria vedeckeho vyvoja
Thomasa S. Kuhna boli predobrazom filozofickeho zaujmu o oblasti nerozhodnutelnosti,
paralogicnosti, stretu s neuplnymi informaciami, antagonizmami a diskontinuitami ( v
niektorych interpretaciach postmodernej filozofie byva tento moment spochybnovany a jej
rozvoj je skor spajany s autonomnou reflexiou stavu kultury. V takomto pripade byva ako
jeden z hlavnych korenov postmodernej filozofie oznacovany filozoficky odkaz F.
Nietzscheho. Vedla zmeny vedeckeho videnia skutocnosti formovali teoreticke zazemie
postmodernej filozofie sociologicke, kulturologicke, kulturne antropologicke zistenia, ktore
viedli opusteniu systemovo-konstruktivneho predstavovani ludskych kultur monopolnou
europskou racionalitou, vytvarajucou interpretativnu iluziu “spolocneho sveta v jednotnych
dejinach” a podnietili rozpracovanie myslienky kulturneho relativizmu, ktory neznamena
devalvaciu kulturnych hodnot v duchu nihilizmu, ale prave zvyznamnenie, zdoraznenie
heterogennych, bez interkontextualneho sprostredkovania neuchopitelnych kulturnych
symbolizacii skutocnosti v konfiguracii plurality, diference, polydimenzionality, decentralizace,
dissenzu, diachronie, rezignaciou na modernisticku ideu poriadku, delegitimizacia
privilegovanosti v intrakulturnej a interkulturnej komunikacii. Postmodernu filozofiu je tak
moznu chapat ako kulturologicky zalozene vykrocenie za hranice transcendentalnej filozofie
vedomia, urcujucu modernu, vykrocenie ktore podla Lyotarda prekonava jednotnu formu
moderneho vedenia konstituovanou velkymi pribehmi, velkymi meta-rozpravaniami, z ktorych
novoveku Europu determinovali tri: metapribeh o emancipacii ludstva zapocaty
osvietenstvom, o teleologii ducha v idealizme a o hermeneutike zmyslu v historizme. Otazka,
nie je potom postmoderna vykrocenim za hranice filozofie vobec, zostava nezodpovedana,
otvorena. Odpoved na nu predpoklada normativny pojem filozofie, ktory je opat mozny len ako
nostalgicka, retrospektivne argumentujuca snaha o zabezpecenie jednoty, pre transverzalitu
rozumovych foriem postmoderny je vsak v podstate vyluceny. Preto pre postmodernu filozofiu
plati skor minimalisticka definicia formulovana Lyotardom podla ktorej je postmoderna,
znamena konecnu stratu dovery v metanarativitu. Z filozofie sa tym straca archimedovsky
bod, z ktoreho sa novovek domnieval byt schopnym pohnut vesmirom, to je mizne exkluzivne
miesto metanarativnych projekcii ciela, nezamenitelnym charakteristikam utvarania
spolocenskych foriem a v nich dejin a spenie k urcitemu cielu. Stracaju sa zaruky domneleho
uchopenia reality, aka je, a straca sa preto, ze zanika jej totalizovana, absolutizovana vizia,
prezentovana v subjekt-objektovej scheme. Za vidinu celku bola zaplatena prilis vysoka cena.
Filozofia postmoderny preto nesiaha k retotalizaciam ineho vedenia a inej moci, ale po
specifickom rozvinuti teoremov pritomnych v samotnej modernistickej tradicii, avsak
ochromenych absolutistickym poziadavkami modernistickej metadiskurzivity. Na prvom mieste
je to tradicia pluralizmu, ktory sa ako radikalny pluralizmus stal ustrednym pojmom
postmodernej filozofie; na nom je testovana nerozhodnutelnost vyznamu, polyvalentnost
zivotnych a kulturnych foriem, moznost rozneho citania kulturnych fenomenov. Druhou je
tradicia ironie(skepsy), obranneho odhalovania fundamentalizmov jedneho rozumu, jednej
pravdy, jednej viery, jedneho dobra a jednej krasy. Tretia stoji tradicia citu pre diferentne ,
spoluobsazena v ideach slobody, slobodnej vole a kreativity.
Pojem postmodernizmu sa vzpiera definitivnemu popisu, definicii. Postmoderna era znamena
koniec “univerza”, koniec jedneho jedineho, jednotneho a univerzalneho popisu sveta,
univerzalneho svetoveho nazoru. (Svojim sposobom, ludia postmodernej ery nemaju ziadny
svetovy nazor.) V zakladoch postmodernizmu lezi poprenie existencie jednotneho sveta ako
predmetu nasho vnimania. Ludia postmodernej doby odmietaju moznost vytvorenia jedneho
svetoveho nazoru a staci im hovorit o mnohych nazoroch, v sirsom slova zmysle o mnohych
