UNIVERZITA PALACKÉHO V OLOMOUCI CYRILOMETODĚJSKÁ TEOLOGICKÁ FAKULTA

Katedra pastorální a spirituální teologie

Mário Račko

Starostlivosť o ťažko chorých

a zomierajúcich

Diplomová práca

Vedoucí práce: PhDr. ThLic. Ing. Jaroslav Filka

Obor: Katolická teologie

Zaměření: Pastorální medicína

OLOMOUC 2011

Prohlašuji, že jsem tuto diplomovou práci vypracoval samostatně a použil jsem

přitom jen uvedené prameny a literaturu.

V Olomouci dne 9. dubna 2011

Děkuji PhDr. ThLic. Ing. Jaroslavu Filkovi, za odborné vedení práce a mnoho

cenných rad a podnětů.

4

Obsah

Úvod ............................................................................................................................. 6

1 Život v zdraví a v chorobe ....................................................................................... 8

1.1 Zdravie ............................................................................................................. 8

1.2 Choroba .......................................................................................................... 12

1.3 Bolesť a jej prežívanie ................................................................................... 15

1.4 Utrpenie a jeho zmysel v Starom a v Novom zákone .................................... 18

1.5 Od zdravia k chorobe ..................................................................................... 22

1.6 Od kultúry života ku kultúre smrti ................................................................. 23

1.7 Dystanázia ...................................................................................................... 28

2 Starostlivosť o ťažko chorých a zomierajúcich ..................................................... 30

2.1 Vývoj starostlivosti o ťažko chorých a zomierajúcich .................................. 31

2.2 Novodobá starostlivosť o chorých ................................................................. 33

2.3 Hospicové hnutie ........................................................................................... 34

2.4 Paliatívna medicína a starostlivosť ................................................................ 35

2.5 Paliatívna starostlivosť o ťažko chorého a zomierajúceho človeka .............. 36

2.5.1 Ambulantná zdravotná starostlivosť ................................................... 37

2.5.2 Mobilný hospic .................................................................................... 37

2.5.3 Ambulancia paliatívnej medicíny a ambulancia pre liečbu bolesti ..... 38

2.5.4 Stacionár paliatívnej starostlivosti ...................................................... 39

2.6 Ústavná zdravotná starostlivosť ..................................................................... 39

2.6.1 Oddelenia alebo kliniky paliatívnej starostlivosti ............................... 40

2.6.2 Jednotky paliatívnej starostlivosti ....................................................... 40

2.6.3 Hospic .................................................................................................. 41

2.6.4 Dobrovoľník na oddelení paliatívnej liečby alebo v hospici .............. 46

2.6.5 Ciele hospicovej starostlivosti ............................................................. 49

2.6.6 Hospicová a paliatívna starostlivosť v SR a ČR ................................. 49

2.7 Zvládanie záťaže v pomáhajúcich profesiách Syndróm vyhorenia ............... 53

3 Uspokojovanie potrieb ťažko chorých a zomierajúcich službou lásky ................. 55

3.1 Chorý človek v nemocničnom prostredí ........................................................ 55

3.1.1 Biologické potreby .............................................................................. 57

3.1.2 Psychologické potreby ........................................................................ 58

3.1.3 Potreby sociálne .................................................................................. 59

5

3.1.4 Potreby spirituálne ............................................................................... 60

3.1.5 Potreba tíšenia bolesti .......................................................................... 60

3.2 Chorý človek v hospicovom prostredí ........................................................... 60

3.3 Uspokojovanie potrieb ťažko chorého človeka v rodinnom prostredí .......... 62

3.3.1 Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti ................................ 63

3.3.2 Úloha Agentúr domácej ošetrovateľskej služby ................................. 64

3.3.3 Služby poskytované agentúrou domácej ošetrovateľskej

starostlivosti ...................................................................................... 65

3.3.4 Financovanie služieb agentúry domácej ošetrovateľskej služby ........ 66

4 Komunikácia s ťažko chorými a zomierajúcimi .................................................... 68

4.1 Rozhovor s využitím neverbálnej komunikácie ............................................ 70

4.2 Problematické situácie v komunikácii s ťažko chorými ................................ 73

4.3 Komunikácia v pastorácii chorých a zomierajúcich ...................................... 75

4.4 Uspokojovanie duchovných potrieb chorých ................................................ 77

4.5 Duchovná formácia rodiny ťažko chorého a zomierajúceho človeka ........... 79

4.5.1 Modlitba .............................................................................................. 80

4.5.2 Sviatosť zmierenia ............................................................................... 81

4.5.3 Pomazanie chorých .............................................................................. 82

4.5.4 Sviatosť Eucharistie ............................................................................ 84

4.5.5 Viatikum .............................................................................................. 84

5 Zomieranie a smrť ................................................................................................. 86

5.1 Zomieranie a smrť z pohľadu medicíny ........................................................ 87

5.2 Proces zomierania .......................................................................................... 89

5.3 Posledné chvíle pozemského života .............................................................. 89

Záver .......................................................................................................................... 91

Anotace ...................................................................................................................... 93

Annotation .................................................................................................................. 94

Summary .................................................................................................................... 95

Summary .................................................................................................................... 97

Bibliografie ................................................................................................................ 99

Zoznam skratiek ....................................................................................................... 102

6

Úvod

,,Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína,

a obviazal mu ich a staral sa o neho.“

(Porov. Lk 10,34)

Kristus sa počas svojho pozemského života stretával aj s chorobami, bolesťami

a utrpením ľudí. Chorých uzdravoval, trpiacich potešoval. Svojím vzťahom

k chorým a umierajúcim prejavoval nezištnú lásku Boha k človeku. O kresťanskom

prejave lásky a úcty k ťažko chorému a zomierajúcemu človeku, svedčí príbeh o

milosrdnom Samaritánovi (Lk 10), ktorý bol inšpiráciou k napísaniu diplomovej

práce Starostlivosť o ťažko chorých a zomierajúcich.

Diplomová práca je rozdelená do piatich kapitol. Témy jednotlivých kapitol sú

zvolené tak, aby bola zachovaná kontinuita práce s cieľom podať komplexný pohľad

na človeka s ťažkým a nevyliečiteľným ochorením. Predmetom záujmu sú

predovšetkým možnosti uspokojovania potrieb chorého a jeho rodiny

v zdravotníckych zariadeniach, ale aj priamo v rodine.

Kapitola 1 Život v zdraví a chorobe je zameraná na problém bolesti, ktorá

sprevádza človeka už od narodenia. Ťažká a nevyliečiteľná choroba je spojená

s bolesťou a utrpením a zmení človeku celý jeho doterajší život, nie je však dôvodom

na predčasné ukončenie života.

Kapitola 2 Starostlivosť o ťažko chorých a zomierajúcich s venuje

problematike človeka v terminálnom štádiu choroby, ktorá si vyžaduje nielen

zvýšenú, ale predovšetkým odbornú zdravotnú starostlivosť, zameranú na

zmierňovanie bolesti, ktorú ťažká choroba sprevádza. O chorého človeka je možné

postarať sa v zdravotníckych zariadeniach i v rodinnom prostredí za účasti agentúr

domácej ošetrovateľskej služby.

Kapitola 3 Uspokojovanie potrieb ťažko chorých a zomierajúcich upriamuje

pozornosť na uspokojovanie nielen biologických potrieb ťažko chorého

a umierajúceho človeka, ale aj jeho potrieb psychických, sociálnych a duchovných.

7

Kapitola 4 Komunikácia s ťažko chorými a zomierajúcimi veľmi obšírnym

spôsobom podáva návod ako viesť rozhovor, akým spôsobom povzbudiť chorého

človeka aj v období, keď sa jeho pozemský život v dôsledku ťažkej choroby končí.

Kapitola 5 Zomieranie a smrť sa zaoberá záverečnou etapou v živote ťažko

chorého človeka. V priebehu poslednej fázy života sa u chorého a umierajúceho

človeka vynárajú viaceré negatívny pocity, najmä strach. Základným predpokladom

pre zvládnutie tohto štádia života je empatický prístup k zomierajúcemu.

Diplomová práca bola vypracovaná na základe poznatkov získaných o odbornej

literatúry známych slovenských a českých autorov , ktorí sa vo svojej činnosti venujú

problematike starostlivosti o ťažko chorých a umierajúcich, ale aj z osobných

návštev na paliatívnom oddelení v nemocnici, oddelení dlhodobo chorých

a v hospici.

Pri realizácii práce boli použité metódy analýzy a syntézy, indukcie a dedukcie,

metóda komparácie.

Cieľom práce je zistiť, akým spôsobom je poskytovaná starostlivosť ľuďom

s ťažkým ochorením v poslednom štádiu života v rodine a v zdravotníckom

zariadení. Získané poznatky a skúsenosti môžu využiť tí, ktorí sa ocitnú zoči-voči

ťažkej chorobe vlastnej alebo blízkeho člena rodiny, ale aj všetci v pomáhajúcich

profesiách.

8

1 Život v zdraví a v chorobe

Ohrozenie našej zdanlivej bezpečnosti a života samého v hraničných situáciách

nás upozorňuje na konečnosť nášho bytia. Poslednou etapou života človeka je

umieranie a smrť. Skôr ako sa budeme zaoberať problematikou starostlivosti o ťažko

chorého a umierajúceho človeka, oboznámime sa so základnými pojmami, ktoré nás

budú sprevádzať v celej našej práci.

1.1 Zdravie

Zdravie je jedným z najdôležitejších základných predpokladov na zvládnutie

nárokov života a prostredia. Sú známe rôzne definície zdravia. Je to telesné, duševné

a sociálne blaho. Je to opak choroby, nielen jej neprítomnosť alebo porucha funkcie.

Zdravie je forma existencie organizmu, ktorá sa buď vylučuje s chorobou alebo

prechádza do choroby.1

Zdravie je podľa WHO – Svetovej zdravotníckej organizácie – definované

ako: „Stav kompletnej fyzickej, duševnej a sociálnej pohody a nielen ako stav

neprítomnosti choroby a slabosti.“2

Za zdravého sa považuje človek, ktorého aktuálny stav je charakterizovaný:

• neprítomnosťou choroby alebo poruchy,

• tým, že fyziologické miery nesignalizujú riziko pre zdravie,

• jednotlivec žije zdravým životným štýlom.

Súčasťou a prejavom, ale i predpokladom zdravia je duševné (psychické,

mentálne) zdravie.3

1 Porov. BOŠMANSKÝ. K., Človek vo svetle pastorálnej medicíny a medicínskej etiky, s. 106. 2 Tamtiež, s. 109. 3 ZDRAVA LUDSKOST, Zdravie podľa WHO a WFMH [online], dostupné

na:<http://www.zdravaludskost.estranky.sk/stranka/zdr>.

9

Medicína hovorí o zdraví, teológia o spáse. Zdravie nie je identické so spásou.

Ale spása so zdravím úplne súvisí. Ježiš uzdravoval chorých a tak uskutočňoval

spásu, ktorú zvestoval ľuďom. Človek je zdravý, keď je v súlade so svojou

prirodzenosťou a so svojím osobným ,,Ja“. Antickí lekári videli svoju hlavnú úlohu

nie v liečení chorôb, ale v tom, aby naučili umeniu zdravého života. Podľa nich

človek žije zdravo vtedy, keď žije prirodzene, chorým sa stáva, keď sa správa

neprirodzene.4

Zdravie má aj sociálny rozmer. Človek sa cíti príjemne pri ľuďoch, ktorí sú

naladení na rovnakú strunu, ktorí si ho všímajú a majú ho radi, pri ktorých smie byť

taký, aký je. Chorým sa stáva vtedy, keď je neustále pod nátlakom, keď ho preťažujú

očakávania zvonka, keď stojí zoči-voči odmietavým pocitom, keď je zatiahnutý do

situácie, ktorá je nejasná a neprehľadná. Zdravie a choroba sú spoločenské javy.

Lekárska veda dnes síce podstatne zvýšila priemernú dĺžku života, no ľudia sa preto

necítia byť zdravší ako kedysi.5

Zdravie má aj duchovnú dimenziu. Raná cirkev nazvala duchový život tiež

umením zdravého života. Napríklad svätý Benedikt presne usmerňoval spôsob života

rehoľníkov tak, aby kultúra života, ktorú navrhol, slúžila nielen duchovnému životu,

ale aj zdraviu rehoľníkov. Jeho cieľom bolo usporiadať život tak konkrétne, aby to

človeku najviac prospievalo, aby to zodpovedalo jeho povahe. Napríklad pri

rozvrhnutí času na modlitbu a prácu Benedikt zohľadňoval prirodzený biorytmus

človeka.6

Ľudské zdravie je dôležitá etická hodnota, ktorá je jednou zo základných

potrieb človeka. Zdravie zahŕňa schopnosť organizmu udržovať vnútornú rovnováhu

a možnosť rozvíjať všetky dimenzie ľudskej osoby, s cieľom, uspokojovať

prirodzené a kultúrne potreby. Do pojmu zdravie patrí celistvosť a neporušenosť

telesnej štruktúry a primeraný funkčný stav, ktorý umožňuje rozvoj uvedomelej

slobody a celistvosti. Základné ľudské potreby, o uskutočnenie ktorých sa človek

stále snaží, tvoria podstatu etických hodnôt. Etickej zásade dôstojnosti ľudskej osoby

4 Porov. GRÜN, A., V tvojich rukách som v bezpečí, s. 11-12. 5 Porov. tamtiež, s. 13. 6 Porov. tamtiež, s. 14.

10

v spoločnosti odporuje každé konanie, ktoré ohrozuje život alebo poškodzuje ľudské

zdravie.

Lekár vždy bol, je a bude verejnou osobou a preto je spôsob jeho činnosti

podrobovaný morálnemu hodnoteniu, tak zo strany ostatných lekárov, pacientov

i verejnosti.7 Preto starostlivosť o starých, chorých a umierajúcich pacientov kladie

mimoriadne nároky na vysokú morálnu úroveň zdravotníckych pracovníkov, ktorí sú

ochotní a schopní zabezpečiť komplexnú starostlivosť.

Úlohou a povinnosťou medicíny je udržať a chrániť ľudský život. Nové

chápanie tejto povinnosti zahŕňa aj utvorenie dôstojných životných podmienok pre

chorých a umierajúcich. Lekár alebo zdravotník nesmie opustiť pacienta ani vo

finálnej časti života. Musí mu utvoriť podmienky pre dôstojné umieranie a smrť.8

Základy medicínskej etiky nachádzame už v staroveku. Jej vyvrcholením bolo

učenie Hippokrata, ktorý zhrnul dovtedajšie poznatky medicíny, pričom kládol

osobitný dôraz na osobnosť lekára. Kresťanská tradícia obohatená o Hippokratovu

prísahu, pretrváva v oblasti medicíny dodnes a je známa ako Ženevská prísaha

lekára. Lekár vo svojej praxi uplatňuje zvyčajne štyri základné princípy medicínskej

etiky:

• Princíp dobročinnosti, ktorý požaduje, aby lekár a každý zdravotnícky

pracovník konal vždy v najlepšom záujme života a zdravia pacienta, pre

jeho dobro.

• Princíp neškodnosti požaduje od lekára a zdravotníka, aby bolo na

najmenšiu možnú mieru obmedzené riziko poškodenia pacienta pri

diagnostických, preventívnych a liečebných úkonoch.

• Princíp spravodlivosti žiada od lekára a zdravotníka poskytovanie

lekárskej alebo ošetrovateľskej starostlivosti bez diskriminácie vo

vzťahu k rase, národnosti, veku, pohlaviu, spoločenskému postaveniu,

politickému či náboženskému presvedčeniu.

• Princíp svojbytnosti je založený na dobrej komunikácii a požaduje

rešpektovanie nezávislých, slobodných a informovaných rozhodnutí

7 Porov. BOŠMANSKÝ, K., Človek vo svetle pastorálnej medicíny a medicínskej etiky, s. 109-111. 8 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 34.

11

pacienta vo všetkých veciach, ktoré sa týkajú jeho osoby, jeho zdravia

a starostlivosti o neho.9

Práva pacienta sú podrobným rozvinutím ľudských práv v oblasti zdravotníctva. Na

Slovensku je základným dokumentom, ktorý stanovuje práva pacienta, Ústava

Slovenskej republiky, v ktorej môžeme nájsť, okrem iných, aj nasledujúce

ustanovenia:

• Každý má právo na život.

• Každý má právo na ochranu zdravia.10

Práva pacientov sú v Slovenskej republike zakotvené aj v ďalších zákonoch.

S cieľom uľahčiť občanovi orientáciu v jeho základných právach v oblasti

zdravotníctva, prijala 11. apríla 2001 vláda Slovenskej republiky Chartu práv

pacienta. Skladá sa z preambuly a 10 článkov. V našej práci sa venujeme ťažko

chorým a zomierajúcim pacientom, preto z charty vyberáme časť, ktorá je zameraná

práve na túto skupinu osôb:

• Pacient má právo v nevyliečiteľnom štádiu ochorenia na takú úľavu

a zmiernenie bolestí, ktoré zodpovedajú súčasným vedomostiam

a možnostiam zdravotnej starostlivosti o umierajúcich.

• Nevyliečiteľne chorý a umierajúci pacient má právo na humánnu

starostlivosť.

• Pacient má právo, aby ho v posledných chvíľach života sprevádzala

osoba podľa jeho želania.

• Pacient má právo na dôstojné umieranie.

• Pacient má nárok na dôsledné rešpektovanie písomnej žiadosti nebyť

resuscitovaný alebo odmietnuť aplikáciu liečebných zákrokov

a postupov. Ak pacient napriek náležitému vysvetleniu odmieta potrebnú

zdravotnú starostlivosť, lekár si od neho vyžiada vyjadrenie o jej

odmietnutí v písomnej alebo v inak preukázateľnej forme.11

9 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 32-33. 10 Porov. ÚSR, Základné ľudské práva a slobody čl. 15, 23 [online], dostupné na:

<http://www.fmed.uniba.sk/fileadmin/user_upload/admin/Veda-vyskum/ustavaSR.pdf>. 11 Porov. UPVS SR, Charta práv pacienta [online], dostupné na:

<http://portal.gov.sk/Portal/sk/Default.aspx?CatID=17&eventid=432>.

12

1.2 Choroba

„Uzdraviť všetkých chorých, to je nemožná vec. Zasiahnuť v správnom

okamihu, to je základ každého liečenia“.

Hippokrates

Chorobou nazývame, podľa Fabiana, poruchu zdravotného stavu, pri ktorej

človek z duševných alebo telesných príčin nie je schopný dosiahnuť svoje ciele

(primerané, minimálne, dobrovoľne stanovené) a uspokojiť svoje základné potreby.

Treba rozlíšiť situácie, ktoré nazývame chorobou (ak ide o pôsobenie vnútornej

liečiteľnej príčiny) alebo úrazom (pokiaľ ide o vonkajšiu príčinu) alebo defektom (ak

ide o vrodené, liečebne neovplyvniteľné skutočnosti).12

Každá choroba sa dotýka celého človeka, to znamená, že okrem genetickej

dispozície, hrá dôležitú úlohu psychický a sociálny stav daného jednotlivca, ktorý

ovplyvňuje jeho imunitné deje. Tu niekde sú korene úspechov prírodnej, tradičnej

medicíny a sugestívnych vplyvov alternatívnej liečby.13

V Katechizme katolíckej cirkvi je uvedené, že choroba a utrpenie vždy patrili

k najvážnejším problémom, ktoré podrobujú ľudský život skúške. V chorobe človek

skusuje svoju bezmocnosť, svoje obmedzenia a svoju konečnosť. Každá choroba

nám dáva možnosť vytušiť smrť.14

Povrchné zmýšľanie, nevšímanie si základných otázok života a tabuizovanie

starnutia, choroby a smrti v našej dobe vyplýva okrem iného aj z prehnaného

individualizmu. Deň sa neprežíva v spoločenstve, ale je individuálne rozdrobený do

všelijakých činností. Dôsledkom je, že vážne udalosti ako je narodenie alebo

choroba, starnutie alebo zomieranie sa neprežívajú s druhými. Prežíva ich iba ten,

koho sa to dotýka.

Zdravie alebo chorobu prežívame. Mnohí ľudia sú dnes zneistení tým, ako majú

svoju chorobu chápať, pretože existujú rôzne ponímania choroby. A. Grűn sa na

12 Porov. FABIAN, A., Utrpenie má aj iný rozmer, s. 10-11. 13 Porov. tamtiež, s. 48. 14 Porov. KKC, 1500; 1503.

13

chorobu a uzdravenie pozerá očami evanjelistov. Každý z nich opisoval Ježišovo

uzdravovanie na pozadí vlastného chápania choroby a uzdravenia. Ich odlišné

pohľady, píše Grűn, nám ukazujú, že ani pre nás nemusí existovať jednoznačné

chápanie choroby. Človek môže chorobu a uzdravenie pozorovať z rôznych strán.

Každý spôsob pozorovania potom vedie k inému zaobchádzaniu s chorobou.

Evanjelista Matúš preberá židovské chápanie, že choroba je následok hriechu.

Kto je v rozpore s Božím zákonom, ktorý prospieva človeku, stane sa chorým. Preto

k uzdraveniu tela patrí vždy aj uzdravenie duše, to znamená odpustenie hriechov.

Choroba môže byť zapríčinená nesprávnym postojom k životu a k hriechom.

„Hriech vždy znamená rozdelenie, lebo kto je vnútorne rozdelený, ochorie.“15

Choroba je potom pokynom, aby oddelené a potlačené prijal a zjednotil. Ale

tento pohľad nesmie byť vymedzený absolútne a predovšetkým nesmie viesť

k sebaobvineniam. Pretože som Bohom prijímaný aj so svoju vinou, môžem sa na ňu

pozerať bez toho, aby som bol rozorvaný pocitmi viny.16

Pre Marka je choroba vždy prejavom posadnutosti. Jeho prvý príbeh

o uzdravení je uzdravenie posadnutého muža v synagóge v Kafarnaume (Mk l, 21-

28).

Uzdravovanie chorých je u Marka boj o moc medzi Ježišom a diablom. Diabli

sú nečistí duchovia. Chorý človek nie je podľa Marka slobodný. Je posadnutý

diablom. Poukazuje teda na nečistotu emócií, na trpkosť a zlobu, ktoré robia ľudskú

myseľ nečistou Uzdravenie je oslobodenie človeka v sebe samom, oslobodenie od

démonských mocností.

Aj keď sa nám toto chápanie choroby a uzdravenia zdá mytologické, predsa

môže byť aktuálne. Veď my tiež hovoríme o boji s chorobou. Lekári bojujú proti

chorobe. A sám chorý zápasí o uzdravenie. Choroba je ako nepriateľ, ktorý na nás

útočí a preniká do nášho tela. Musí byť vyhnaný, aby sme mohli byť znova úplne

sami sebou. A v chorobe sa často odhaľuje, akými mocnosťami sme posadnutí.

Pritom diabla nemusíme premôcť vlastnou silou. So svojimi nečistými duchmi sa

15 Porov. GRŰN, A., V tvojich rukách som v bezpečí, s. 21-22. 16 Porov. tamtiež, s. 22.

14

máme viac pridržiavať Krista, ktorý je schopný ich s Božím splnomocnením

vyhnať.17

Evanjelista Lukáš pozná grécku filozofiu a literatúru. U Grékov je choroba

obmedzením ľudskej dôstojnosti. Typickým, pre toto grécke chápanie uzdravenia, sa

javí A. Grűnovi uzdravenie zhrbenej ženy, o ktorom podáva správu len Lukáš (Lk

13, 10-17). Ježiš ženu narovnáva a opäť jej vracia jej božskú dôstojnosť. Píše o nej:

„Ona sa hneď vzpriamila a oslavovala Boha.“ (Lk 13, 13).

Každá choroba poškodzuje našu celistvosť a náš vzťah k Bohu. Hrbí nás

a odrezáva od Boha. Vidíme len seba samých a svoju biedu. Uzdravenie by

znamenalo, že sme opäť narovnaní, že objavujeme svoj božskú dôstojnosť.

Uzdravenie vždy neznamená, že naša choroba zmizne. Môže spočívať aj v tom, že

vo svojej chorobe a napriek svojej chorobe, objavíme svoju dôstojnosť a chorobu

budeme znášať statočne.18

Ján má na chorobu a uzdravenie iný pohľad. Pre neho je choroba vždy

podmienená absenciou vzťahu s Bohom. Ján svoje opísané uzdravenia zakaždým

spája s rybníkom. Človek je uzdravený len vtedy, keď je do neho pri krste vliaty

Boží život, keď sa v ňom Duch svätý stane nevysychajúcim prameňom. Choroba nás

chce odkázať na vnútorný prameň, ktorý v nás vyviera a nikdy nevysychá, pretože je

Boží. Ak prúdi cez naše telo Boží život, môže chorobu vyliečiť.

Ale aj keď choroba naše telo privedie k smrti, v Božom prameni v nás

zakúsime, že sme vyliečení, a že zo spojenia a jednoty s Bohom nemôžeme byť

vytrhnutí ani chorobou ani smrťou. Voda je pre Jána obrazom Božieho života, Ducha

Svätého, ktorý sa v človeku stáva nikdy nevysychajúcim prameňom, Krv je obrazom

Ježišovej lásky, ktorou nás miloval až do konca.

Tieto rozličné chápania choroby a uzdravenia nám ukazujú, že neexistuje jediná

správna teória o chorobe a uzdravení. Choroba má rozličné príčiny. Choroba nás

vyzýva k tomu, aby sme sa na všetky oblasti v sebe pozerali novými očami.19

Choroba môže viesť k úzkosti, k uzatvoreniu sa do seba, niekedy dokonca

k zúfalstvu a k vzbure proti Bohu. Ale môže tiež urobiť človeka zrelším, môže mu

17 Porov. GRŰN, A., V tvojich rukách som v bezpečí, s. 22-23. 18 Porov. tamtiež, s. 24. 19 Porov. tamtiež, s. 25-26.

15

pomôcť rozlíšiť, čo v jeho živote nie je podstatné, aby sa zameral na to, čo je

podstatné. Choroba veľmi často podnecuje hľadanie Boha a návrat k nemu.

Chápanie zdravia, choroby a utrpenia, domnieva sa A. Fabian, súvisí

s celkovým myslením a nazeraním v danej spoločnosti.

Dnes je choroba chápaná skôr ako proces. To znamená ako sled na seba

naväzujúcich epizód, keď predchádzajúca ovplyvňuje svojím výsledkom priebeh tej

ďalšej. Tento proces je ovplyvňovaný vonkajšími aj vnútornými zásahmi a vplyvmi:

sú to životospráva, lieky, nevyriešené konflikty. Je to zložitý dej a možno ho chápať

ako interakciu pôvodcu choroby s konkrétne postihnutým jednotlivcom, pričom

významnú úlohu v ňom hrajú aj jeho vzťahy k okoliu, vrátane vzťahov

k transcendentnú – k jeho viere a nádeji.20

1.3 Bolesť a jej prežívanie

Človek poznáva bolesť od najútlejšieho detstva. Napriek tomu, že práve cez

bolesť spoznáva ohraničenosť vlastného života, nepoddáva sa jej, ale bojuje proti

nej, hľadá jej príčiny, účinné prostriedky na jej odstránenie.

Súčasné vedecké poznatky z oblasti medicíny, psychológie, antropológie,

filozofie i teológie sa zhodujú v tom, že v bolesti trpí vždy celý človek. Ťažisko

alebo zdroj môžu byť nielen vo fyzickej a telesnej oblasti, ale aj v oblasti psychickej

a duchovno-osobnej, uvádza A. Štefko.21

• Fyzická bolesť môže mať aj fyziologickú úlohu ochrany života.

Upozorňuje človeka napr. na lokalizáciu patologického procesu. Od jej

poznania je závislá do značnej miery aj lekárska diagnostika. Bolesť sa

objavuje, keď je nejaké tkanivo poškodené a zapríčiňuje, že človek má

snahu odstrániť bolestivý stimul. Často spoluvytvára ľudský osud a jej

pochopenie môže byť tvorivým podnetom a nepostrádateľným článkom

biologického zákona.

20 Porov. FABIAN, A., Utrpenie má aj iný rozmer, s. 48. 21 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 45.

16

• Psychická bolesť primárne dominuje napr. pri strate blízkej a milovanej

osoby. Sekundárne však môže vyvolať aj fyzickú bolesť (napr. zvieranie

srdca) alebo aj fyziologické poškodenie (infarkt myokardu, prípadne

mozgovú príhodu). Pri fyzickej bolesti trpí najmä telesnosť, ale môže

zasiahnuť aj psychiku človeka. Človek môže psychicky trpieť napr. pri

ťažkých úrazoch, nevyliečiteľných chorobách so silnými bolesťami.

Ľudská psychika musí bojovať a vyrovnávať sa so skutočnosťou, ktorú

jej pripravila fyzická ujma (napr. amputovaná končatina, zjazvená tvár).

• Osobná alebo duchovná bolesť je tretím najvyšším stupňom bolesti.

Ťažisko tejto bolesti je v oblasti duchovnej – osobnej. Aj v nej trpí celý

človek. A práve v tomto druhu bolesti má človek príležitosť na osobné

spracovanie bolesti a na pochopenie jej zmyslu, ktorým je obeta.

V človeku zjavuje bolesť svoj vlastný hlboký zmysel, ktorý presahuje

funkciu varovania, trestu, napomenutia, skúšky, či príležitosti ukázať

svoju odvahu a trpezlivosť.22

Bolesť je odvekým sprievodcom človeka, je všeobecne zrozumiteľnou ľudskou

skúsenosťou a boj s ňou je kľúčovou úlohou pomoci trpiacim. Je najčastejším

dôvodom návštevy chorého človeka u lekára a hlavnou príčinou vyhľadania pomoci

pri ochorení.

Bolesť je podľa Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) definovaná ako:

„nepríjemný senzorický zážitok spojený s aktuálnym či potenciálnym tkanivovým

poškodením alebo sa ako takýto opisuje.“23

Európska federácia algeziologických spoločností (EFIC) delí bolesť na tri

základné skupiny a to bolesť akútnu, bolesť chronickú a nádorovú bolesť, ktorá má

však aspekty aj choroby akútnej aj chronickej.

Podľa priebehu a charakteru bolesti je jej základné delenie na bolesť akútnu

a bolesť chronickú.24

• Bolesť akútna je varovným signálom a vyjadrením fyziologickej,

obrannej funkcie organizmu. Nadväzuje bezprostredne na poškodzujúci

22 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 46. 23 DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 130. 24 Porov. tamtiež, s. 132.

17

podnet a núti pacienta vyhľadať pomoc, či ošetrenie u lekára. Je

príznakom ochorenia, s uzdravením tkaniva alebo chorého orgánu

mizne. Je sprevádzaná stresovou reakciou vegetatívneho nervového

systému.

• Chronická bolesť – ako vyplýva z názvu, trvá viac týždňov, mesiacov

či rokov, časovo nesúvisí s vyvolávajúcim podnetom. Na rozdiel od

akútnej bolesti je samostatným ochorením a jej hlavnou charakteristikou

je deštruktívny vplyv na pacienta. Deštrukcia zasahuje telesnú aj

psychickú úroveň chorého človeka, jeho celkové prežívanie a mení

kvalitu jeho osobného a spoločenského života.

Príčiny prechodu akútnej bolesti do bolesti chronickej sú rôzne. Dôvodom

môže byť nevhodná liečba príčiny bolesti alebo nevhodná diagnostika, ktorá spôsobí,

že bolesť liečená nie je vôbec.25

Bolesť a smrť ako bio-psycho-sociálna realita je univerzálnym zážitkom

človeka. Štúdie o bolesti hovoria, že intenzita vnímania bolesti (prah bolesti) je

u každého človeka iná a inak sa prejavuje aj v rozličných kultúrach. To, čo u jedného

človeka vyvoláva neznesiteľnú bolesť, môže druhá osoba znášať úplne bezbolestne.

Pociťovanie, prežívanie a prekonávanie bolesti závisí okrem iného aj od

filozofie bolesti jednotlivca. Chorý človek vymedzuje bolesti, ktorú prežíva, určitý

význam a zmysel a určité miesto v hierarchii životných hodnôt. Bolesť teda nemožno

definovať iba určitými podnetmi. Ide skôr o špecifickú osobnú skúsenosť, ktorá

závisí od výchovy v určitej kultúrnej sfére, od významu určitej situácie a od celého

radu ďalších faktorov, ktoré sú individuálne pre každého jednotlivca.26

Ľudské zdravie a choroba a teda aj bolesť, získavajú v toku života ľudskej

bytosti aj inú, ako biologickú dimenziu. Je to špecifická dimenzia – je to otázka

zmyslu života, otázka zmyslu choroby, bolesti, utrpenia, ktoré sú neoddeliteľnou

súčasťou ľudského života. Preto netreba chorobu vidieť len ako abstraktne chápanú

podstatu, ktorá sa musí ovládnuť bez ohľadu na jej zmysel v živote pacienta. Nestačí

25 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 132-133. 26 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 48.

18

chápať bolesť len ako problém, ktorý sa vyrieši príslušnou intervenciou na jej

tlmenie alebo odstránenie.27

Pokroky modernej medicíny v nových technikách liečby bolesti vyvolávajú

nádej na úspešné potláčanie bolesti a na zmierňovanie fyzického utrpenia chorých.

Úspešná liečba tak závažného problému ako je bolesť, najmä bolesti chronickej, je

nevyhnutne založená na komplexnej diagnostike a komplexnej liečbe a to v centrách

a ambulanciách bolesti.28

Pacient sa však dostáva do pozície pasívneho subjektu v procese zvládania

bolesti a možného liečenia. Ľudská bytosť je však viac ako len pacient, ktorého treba

liečiť. A bolesť je viac len ako niečo, čo treba odstrániť. Preto považujeme za nutné

zaradiť chorobu a bolesť do vhodného kontextu plnosti ľudskej existencie otvorenej

transcendencii. Do starostlivosti o trpiaceho chorého človeka treba vniesť viac

ľudskej blízkosti, záujmu, pochopenia, aby pacient vnímal ošetrujúceho ako svojho

spojenca a nebol vo svojom utrpení sám.29

1.4 Utrpenie a jeho zmysel v Starom a v Novom zákone

„On však niesol hriechy mnohých a prihováral sa za zločincov.“

(Iz 53, 10-12)

Choroba sa často dáva do súvislosti s hriechom ako dôsledok vzbury proti

Bohu alebo závažného porušenia zákona či predpisu.30

Sv. Písmo zaznamenáva mnohoraké podoby utrpenia, najmä morálneho a snaží

sa odpovedať na otázku o jeho zmysle. Najhlbšie teologické výpovede o utrpení

môžeme nájsť v biblickom príbehu o Jóbovi.

Kniha Jób sa usiluje riešiť záhadnú otázku, prečo trpí spravodlivý človek a ako

sa voči dobrému a svätému Bohu má správať človek postihnutý telesným alebo

27 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 48. 28 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 141. 29 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 48-49. 30 Porov. MRÁZ, M., Problém utrpenia a jeho riešenie v medicínskej praxi, s. 39.

19

duševným utrpením, nešťastím a chorobou. Podľa názoru starého semitského sveta,

ktorého predstaviteľmi sú Jóbovi priatelia, utrpenie a nešťastie sú vždy trestom za

hriechy. Proti tomuto vtedajšiemu všeobecnému presvedčeniu sa Jób vzpiera

a vyhlasuje, že nie je hriešny, takže jeho nešťastie nemožno vysvetľovať na základe

tézy, že utrpenie je trestom za hriechy. Vo svojej obrane sa Jób búri a stavia sa

dokonca proti samotnému Bohu.31

Jóbov priateľ Elihu mu pripomína, že utrpenie má za cieľ nielen potrestať, ale

aj vnútorne očistiť človeka, pričom skúša jeho čnosť a zdokonaľuje ho. Na druhej

strane Elihu upozorňuje Jóba, na jeho prílišnú sebadôveru. Zdôrazňuje dôležitosť

Božej bázne ako aj to, že Božia prozreteľnosť všetko dobre riadi, aj keď jej plány sú

nevyspytateľné. Sám Boh zasahuje do sporu priateľov a poukazuje na divy Božej

všemohúcnosti, ako sa javia v prírode a pripomína, že človek má byť skromný vo

svojich úsudkoch, aj keď mu treba zdanlivo nezaslúžene trpieť.

Kniha Jób nepodáva konečné riešenie otázky utrpenia, domnieva sa Mráz, ale

naznačuje smer vývoja myslenia, ktorým sa neskôr inšpiruje kresťanská tradícia.

Názory knihy Jób zaujímajú významné miesto v apoštolskom liste Jána Pavla

II. Salvifici doloris. V tomto liste sa o utrpení píše: „Ak je pravda, že utrpenie má

zmysel ako trest vtedy, keď je viazané na vinu, naopak nie je pravda, že každé

utrpenie je dôsledkom viny, a že má povahu trestu. Spravodlivý Jób je toho dobrým

dôkazom. Ak Boh dovolil pokúšať Jóba utrpením, robil to preto, aby dokázal jeho

spravodlivosť. Utrpenie má povahu skúšky.“32

V apoštolskom liste Salvifici doloris sa ďalej hovorí, že v trestoch, ktoré zosiela

Boh na svoj ľud sa skrýva výzva Božieho milosrdenstva. Tresty nie sú na záhubu, ale

na poučenie ľudu. Takto sa vyzdvihuje osobný rozmer trestu. To je vážny aspekt

utrpenia. Tento aspekt je hlboko zakorenený v celom zjavení Starého a zvlášť

Nového zákona.

Utrpenie má viesť k obráteniu, k budovaniu dobra v človeku, ktorý vo výzve na

pokániu môže spoznať Božie milosrdenstvo. Pokánie má za cieľ prekonať zlo, ktoré

31 Porov. MRÁZ, M., Problém utrpenia a jeho riešenie v medicínskej praxi, s. 37. 32 JÁN PAVOL II., Salvifici doloris, čl. 11.

20

v človeku drieme v rozličných formách, ale zároveň v ňom upevniť aj dobro, a to

v ňom samotnom ako aj v jeho vzťahu k druhým, zvlášť však vo vzťahu k Bohu.33

„Hoci utrpenie zo subjektívneho hľadiska je osobnou záležitosťou a väzí

v konkrétnom a neopakovateľnom vnútornom svete človeka a zdá sa, že sa nedá ani

vyjadriť, ani odstrániť, predsa ako objektívna skutočnosť si vari najviac žiada, aby

sme o ňom uvažovali a hovorili a aby sme ho chápali ako celkom konkrétny

problém.“34

Utrpenie má oveľa väčší rozmer ako choroba, je oveľa zložitejšie a zároveň

hlbšie vniká do ľudskej prirodzenosti.35

Aby sme mohli nájsť pravdivú odpoveď na otázku prečo jestvuje utrpenie,

musíme si uvedomiť, že bohatým žriedlom poznania zmyslu utrpenia, ktoré ostane

navždy tajomstvom, je najmä láska. Toto tajomstvo nám dáva poznať Kristus a to do

takej miery, nakoľko sme schopní pochopiť vznešenosť Božej lásky. Odpoveď na

otázku o zmysle utrpenia dal človeku Boh, v kríži Ježiša Krista.36

Kristus sa priblížil k svetu ľudského utrpenia predovšetkým tým, že vzal toto

utrpenie na seba. Počas svojej verejnej činnosti zakúsil veľa nepochopenia od svojich

najbližších. Napriek tomu bol citlivý voči každému ľudskému utrpeniu. Bol si však

vedomý poslania, ktoré mu zveril Otec a preto kráčal v ústrety svojmu utrpeniu,

ktoré mal prežiť. Iba týmto jeho utrpením sme mohli dosiahnuť večný život.37

Ľudské utrpenie dosiahlo svoj vrchol v Kristovom utrpení a súčasne dosiahlo

celkom nový rozmer.38

Prostredníctvom Kristovej obety – teda sviatostne, skrze Eucharistiu – sa

Cirkev nepretržite duchovne buduje ako Kristovo telo. V tomto tele sa chce Kristus

zjednotiť so všetkými ľuďmi a osobitným spôsobom s trpiacimi.

Kristovo utrpenie prinieslo svetu vykúpenie. Toto dobro je samo v sebe

nevyčerpateľné a nekonečné. Nijaký človek nemôže nič pridať k dobru vykúpenia.

33 Porov. MRÁZ, M., Problém utrpenia a jeho riešenie v medicínskej praxi, s. 38. 34 JÁN PAVOL II., Salvifici doloris. čl. 5. 35 Porov. tamtiež, čl. 5. 36 Porov. tamtiež, čl. 13. 37 Porov. tamtiež, čl. 16. 38 Porov. tamtiež, čl. 18.

21

No súčasne v tajomstve Cirkvi, ktorá je Kristovým telom, Kristus v určitom zmysle

sprístupnil svoje vlastné vykupiteľské utrpenie všetkým utrpeniam človeka.39

Ježiš na kríži dáva zreteľne najavo, že Boh je na strane slabých, chorých,

chudobných, utláčaných, ba dokonca tých, ktorým chýba zbožnosť a morálka, ľudí

bezbožných. Boh sa nepomstí tým, ktorí sa proti nemu prehrešujú, ani nezávidí

ľuďom ich šťastie. Na kríži sa prejavuje Boh, ktorý nevyžaduje lásku ľudí preto, aby

ich nakoniec nechal padnúť. Naopak Boh, ktorý dáva milosť tým, ktorí si ju

nezaslúžia. Dáva bez závisti a nikdy nesklame. Lásku nevyžaduje, ale ňou

obdarováva: on, ktorý je sám v sebe Láskou.40

Biblia je veľmi realistická – vidí život taký, aký v skutočnosti je. Vidí radosti

života a jeho odvrátenú tvár. V Starom zákone nám popisuje choroby a uzdravenia

napr. choroby, ktorými boli postihnutí Egypťania v dobe, keď tam boli Izraeliti.

Popisuje chorobu a uzdravenie Námana. Veľkú pozornosť venuje bolestiam

a chorobám – utrpeniu Jóba. V Novom zákone sa stretávame s rôznymi ľuďmi a ich

chorobami, ktoré Ježiš uzdravoval.41

V celom biblickom texte sa stretávame so vzťahom medzi chorobou, bolesťou

a utrpením na jednej strane a kresťanskou vierou na strane druhej. Už v Mojžišových

knihách sa stretávame s postojom k chorobám, bolestiam, ktoré sú dávané do úzkej

súvislosti s neposlušnosťou voči Bohu a nedodržiavaním zákona Pánovho.

Dnes možno tieto postoje porovnať so súvislosťou napr. medzi fajčením

a rakovinou pľúc, užívanie alkoholu a cirhózou pečene. Z uvedeného by mohol

vzniknúť názor, že choroba a utrpenie sú odplatou za neposlušnosť voči Bohu a jeho

zákonom. Tento názor bol veľmi silne zakorenený v Izraeli na čo poukazuje aj

otázka Ježišových učeníkov: „Pane, kto zhrešil? On alebo jeho rodičia?“(Jn 9,1-11)

Pán Ježiš však vysvetľuje apoštolom, že nie je možné vysvetľovať určitú

chorobu takýmto jednoduchým spôsobom. Veci sú podstatne zložitejšie a nie je nám

vždy dané vniknúť do príčin choroby, bolesti a utrpenia. K tomuto poznatku sa musel

veľmi bolestne dopracovať aj starozákonný trpiteľ Jób a aj jeho priatelia.42

39 JÁN PAVOL II., Salvifici doloris, čl. 23. 40 Porov. FABIAN, A., Utrpenie má aj iný rozmer, s. 68. 41 Porov. KŘIVOHLAVÝ, J., Pastorální péče, s. 81-83. 42 Porov. tamtiež, s. 81-83.

22

Biblia nikde nehovorí, že chorý človek je preto chorý, že nemá dostatok viery.

Pán Boh nikde nesľúbil, že uzdraví všetkých chorých v tomto našom pozemskom

živote. Tiež nikde nepovedal, že ten, kto má pevnú vieru, bude okamžite uzdravený

a tak, ako si to my predstavujeme. Starostlivosť o ľudí trpiacich chorobami,

bolesťami patrí k životu cirkvi – spoločenstvu veriacich ľudí a jej najjednoduchším

prejavom starostlivosti je – podanie pohára studenej vody. Platí to aj o modlitbách

a o praktickej pomoci chorým. O dôležitosti tejto veci je možné dozvedieť sa

z výroku Pána Ježiša: (Mt 25,39-40) o tom, že stretnutia sa s „kráľom“ (t. j. s ním

samotným – s Ježišom) a služba chorému je službou pre neho samotného (pre

Ježiša).43

1.5 Od zdravia k chorobe

Zdravý človek sa nestáva chorým skokom, ako napríklad pri dopravnej nehode

alebo pri úraze. Choroba sa zvyčajne vyvíja dlhšie obdobie, kým sú zjavné jej

zreteľné príznaky. Proces prebiehajúci v tele, ale aj v duši človeka od nejasného

tušenia až k plnému uvedomeniu si, že je človek vážne chorý sa prejavuje

charakteristickými znakmi.44

Ak tento proces stručne zhrnieme, zistíme, že: človek sa mení ako celok, to

znamená, nielen jeho telo, ale aj jeho psychika – jeho duševný život. Mení sa jeho

duchovno – jeho spirituálny stav. Mení sa jeho sociálny život jeho vzťah

k najbližším, rodine, k priateľom, k spolupracovníkom. Ale mení sa aj vzťah okolia

k chorému človeku.

• Namiesto aktivity začína prevládať pasivita. Aktívnymi sa stávajú tí druhí

lekári, zdravotnícky personál.

• Chorý človek nerobí to čo chce on, ale to, čo mu nariadia iní. Prestáva byť

nezávislým.

43 Porov. KŘIVOHLAVÝ, J., Pastorální péče, s. 82-83. 44 Porov. tamtiež, s. 83.

23

• Mení sa jeho životný rytmus. Vzdáva sa riadenia svojej vlastnej činnosti.

To, čo bude robiť, mu nariaďujú iní.

• Klesá pacientova sebadôvera, pretože musí robiť také činnosti, ktoré sú

mu neznáme a ktoré neovláda.

• Nastupuje sociálna izolácia, pretože pacient je vytrhnutý zo svojho

domáceho prostredia a umiestnený medzi cudzími, neznámymi ľuďmi.

• Mení sa prostredie – zo známeho prostredia prichádza do neznámeho – do

nemocnice.

• Záujmy pacienta sa menia, do popredia sa dostáva záujem o svoj

zdravotný stav, chorobu a jej liečbu, menej ho zaujíma to, čo sa deje

vonku, čo sa robí mimo nemocnice.

• Pacient prestáva rozumieť tomu, čo sa deje s jeho telom. Mení sa jeho

fyzický stav a on často prestáva ovládať svoje telo.

• Mení sa citový stav pacienta v tom, že namiesto radosti nastupujú starosti

a namiesto kladných emócií, nastupujú záporné – obavy a strach, bolesť

a utrpenie.

• Chorý človek žije predovšetkým v prítomnosti. Myslí na to, čo sa s ním

deje a občas sa zaoberá aj myšlienkami na to, čo sa bude diať ďalej.

Čoraz naliehavejšie sa vynárajú myšlienky o zmysle života, prichádza čas na

uvažovanie o hodnotách, ktoré majú zmysel a ktoré zmysel nemajú. Neúprosne musí

myslieť na budúcnosť i na to, čo bude, keď by už prestal žiť.45

1.6 Od kultúry života ku kultúre smrti

Ľudský život je cenný Boží dar a ako taký je význačným spôsobom posvätný.

Z tohto základného presvedčenia o posvätnosti života pramení aj jeho dôstojnosť,

ktorú nemôže zničiť ani staroba, choroba či zomieranie.46

45 Porov. KŘIVOHLAVÝ, J., Pastorální péče, s. 84. 46 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 107.

24

Utvorenie dôstojných podmienok pre starých, chorých a zomierajúcich

pacientov nie je len úlohou rodiny, ale predovšetkým štátu.

Štát je zodpovedný za vytvorenie ekonomických podmienok pre zamestnaných

ľudí, aby sa dokázali postarať o svojich chorých a umierajúcich členov rodiny.

Pretože ešte stále zostáva pravdou, že najideálnejším prostredím pre chorých

a umierajúcich je prostredie im blízke, t. j. spoločenstvo blízkych ľudí v rodine.

Rodina je pre človeka to najoptimálnejšie prostredie, a to od narodenia až po

smrť. A hoci každý umierajúci nemôže svoje umieranie prežiť v kruhu svojich

blízkych, musí ho prežiť v inom prostredí, nemocnici, či inom zdravotníckom

zariadení, dôležité je, aby bolo utvorené ovzdušie lásky, porozumenia, starostlivosti

a nádeje.47

O smrti môžeme takmer s istotou povedať, že čaká každého z nás. V súčasnosti

pozorujeme tendenciu, že členovia ľudskej spoločnosti robia všetko pre to, aby sa

spred nášho zraku odstránila tá časť populácie, ktorá nie je už produktívna alebo sa

nachádza v etape života, ktorá smeruje k smrti.48

Predstavy, že dlhodobé choroby a umieranie sú v rozpore s obdivovanými

hodnotami, ktorými sú mladosť, krása, úspech, výkon a užitočnosť sa stávajú

vážnym ohrozením ľudskosti človeka. V prípade nevyliečiteľnej choroby

a umierania môžeme začať posudzovať seba, ale aj iných ako niečo, čo už nemá

žiadnu hodnotu a zmysel. A práve takéto uvažovanie je jedným z najdôležitejších

koreňov súčasného hnutia pre eutanáziu.49

Slovo eutanázia je gréckeho pôvodu (eu – dobrý, thanetos – smrť) a dnes sa

používa vo viacerých významoch. Od významu humánnej starostlivosti až, a to čoraz

častejšie, po označenie aktívneho usmrtenia starého alebo chorého človeka.50

Eutanáziou, rozumieme konanie, ktorého úmyslom je spôsobiť alebo urýchliť

smrť ťažko chorého človeka, ukončiť jeho utrpenie, a to na základe jeho žiadosti

alebo predpokladu, že by si to prial.51

47 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 96. 48 Porov. tamtiež, s. 55. 49 Porov. SVATOŠOVÁ, M., Hospice a umění doprovázet,. s. 9. 50 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 56. 51 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 231.

25

Toto konanie môže byť, buď aktívne, t. j. priame vedomé zabitie ťažko chorého

človeka alebo pasívne, t.j. úmyselné neurobenie potrebných opatrení zdravotnej

starostlivosti tam, kde existuje morálna povinnosť udržať život, napr. odoprieť

potravu, vodu a ďalšiu zdravotnú starostlivosť.52

Podľa Haškovcovej je väčšina neznesiteľných bolestí pacienta v terminálnom

štádiu ochorenia zvládnuteľná terapeuticky. Prah a vnímanie bolesti je individuálne

a preto treba každému chorému veriť o jeho bolestiach a veľkoryso s nimi bojovať.

Ak by sa skutočne veľkoryso bojovalo s bolesťami, ktoré pacient vníma ako

neznesiteľné, rady zástancov eutanázie by sa zmenšili.53

Mravnou a morálnou povinnosťou lekára je liečiť choroby a zachovávať život.

Skutočnou pomocou ťažko chorým a umierajúcim je orientácia, ktorá smeruje

k naplneniu zmyslu života. Trpiaci človek sa vo svojej núdzi obracia na lekára a dáva

mu bezhraničnú dôveru. Dôležitou povinnosťou ošetrujúceho lekára je tíšiť silné

bolesti a úzkosti chorého pacienta. V liečbe bolestí v terminálnych fázach ochorenia

sú lekári povinní využiť všetky terapeutické možnosti, ktoré poznajú, sú dostupné

a bezpečne ich ovládajú. Keď už nevedia ponúknuť vyliečenie a návrat zdravia,

musia pacientovi priniesť nádej na zmierenie utrpenia, ale aj reálnu pomoc v ich boji

s bolesťou. Len spojenie hlbokých znalostí z liečby a široko otvoreného srdca plného

súcitu môže trpiacemu človeku priniesť úľavu.54

Kresťan sa na utrpenie pozerá cez Ježiša. V zjednotení s Kristovou láskou môže

chorý človek a umierajúci premeniť všetky utrpenia a bolesti. Preto v období, keď

stráca svoje fyzické sily, slabne jeho životná sila, poskytuje sa mu priestor pre

vlastnú premenu, ktorá spočíva v stvárňovaní Božieho obrazu v človeku, t. j v účasti

na Kristovom utrpení a tým aj na jeho vykupiteľskom diele.55

Katechizmus katolíckej cirkvi nám o eutanázii hovorí: „Tí, ktorých životná sila

sa zmenšila alebo oslabla, vyžadujú si osobitnú úctu. Choré alebo telesne, či

52 Porov. CEHUĽOVÁ, Ľ., Bioetika pre vychovávateľov alebo veda prežitia, s. 110. 53 Porov. HAŠKOVCOVÁ, H., Thanatologie, s. 106. 54 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 148. 55 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 54.

26

mentálne postihnuté osoby treba podporovať, aby mohli, pokiaľ je to možné, viesť

normálny život.“56

Priama eutanázia – nech by na ňu boli akékoľvek dôvody a použili sa

akékoľvek prostriedky, spočíva v usmrtení telesne alebo mentálne postihnutých,

chorých alebo umierajúcich. Je morálne neprijateľná.57

Eutanázia má v dnešnom svete svojich zástancov i odporcov. Medzi odporcov

patrí okrem iných, aj Katolícka cirkev. Ucelený postoj Katolíckej cirkvi k eutanázii

podáva deklarácia o eutanázii Iura et bona. Je to dokument, ktorý podpísal pápež Ján

Pavol II. v roku 1980, ale vznikol už z iniciatívy Pavla VI. Vydala ho kongregácia

pre náuku viery. Tento dokument upozorňuje na hodnotu ľudského života v súlade

s učením Cirkvi o stvorení. Eutanáziu predstavuje ako čin proti životu a narušenie

dôstojnosti starého, chorého a zomierajúceho človeka. Okrem toho sa tento

dokument zaoberá aj problémom užívania analgetík, tlmiacich bolesti chorého. Ďalej

sa venuje aj výkladom základných princípov, ktoré upravujú použitie rozsiahlych

terapeutických prostriedkov v bezprostrednej blízkosti smrti.58

Bolesť tela je súčasťou ľudského bytia a nemožno sa jej vyhnúť.

Z biologického hľadiska je bolesť varovným signálom a je bezpochyby užitočná.

Podľa kresťanského učenia má však bolesť, najmä v posledných okamihoch života

osobitné miesto v pláne Božej spásy. Preto je želaním mnohých kresťanov užívať len

nepatrné množstvo anestetík, aby aspoň časť svojich bolestí vedome vzali na seba

a s nimi sa mohli spojiť s utrpením Krista, ktoré podstúpil za nás na kríži.59

Život človeka nie je čosi samozrejmé. Je to úžasný dar. Neveriaci možno

povedia, že je to dar prírody, ale pre veriaceho človeka je to nezaslúžený Boží dar.

Eutanázia je negáciou duchovných a morálnych hodnôt človeka. Dožadovať sa

eutanázie znamená skutočnosť, že je prítomná beznádej, zúfalstvo, že sa stráca

zmysel života a aj zmysel konca. Je dôsledkom nedostatočnej paliatívnej

starostlivosti o ťažko chorého a zomierajúceho človeka.

56 KKC, 2276; 2277. 57 Porov. tamtiež, 2277. 58 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 63. 59 Porov. KONGREGÁCE PRO NAUKU VÍRY, Deklarace o eutanazii, čl. 16.

27

Proti eutanázii je možné bojovať iba komplexnou službou chorému, keď mu

zabezpečíme podmienky, ktoré mu vytvoria znesiteľnú mieru utrpenia. Iba takáto

starostlivosť zabezpečí dôstojné umieranie a dôstojnú smrť. Ten, kto sa ocitol

v situácii, ktorú považuje za nezvládnuteľnú a jediným riešením pre neho je túžba po

smrti by mal dostať odpoveď od ostatných v podobe služieb, osobnej prítomnosti

a blízkosti.60

Historicky program eutanázie vznikol v nacistickom Nemecku a stal sa

odrazovým mostíkom k holokaustu. Už v čase mieru, v r. 1935 boli usmrcovaní

ľudia na základe tohto programu a po schválení zákona počas druhej svetovej vojny

boli zlikvidovaní nielen chorí a postihnutí, ale aj zdraví ľudia. Až pod nátlakom

cirkevných predstaviteľov bol tento program v r. 194l rozkazom Hitlera zastavený.61

V dôsledku takýchto zvrátených ideológií, ale aj súčasných kríz etického

myslenia, boli na ochranu ľudského života vydané viaceré dokumenty:

• Norimberský kódex z roku 1947, ktorý zakazuje pokusy na ľuďoch bez

ich súhlasu.

• Ženevská deklarácia, vydaná Svetovou lekárskou asociáciou a je

odvodená od Hippokratovej prísahy.

• Helsinská deklarácia vydaná v r. 1964, ktorá je smernicou pre

biomedicínsky výskum s účasťou ľudských subjektov.

• Vyhlásenie Svetového zväzu psychiatrov z roku 1977, ktorá má chrániť

ľudí pred zneužitím psychiatrom.

• Deklarácia o konštatovaní smrti, keď je záujem o transplantáciu

orgánov, z roku 1983, vydaná v Benátkach.62

V posledných desaťročiach došlo ku všeobecnému znehodnoteniu morálnych

noriem v ľudskej spoločnosti. Táto skutočnosť postihla aj oblasť medicíny

a ošetrovateľstva, ktoré prestávajú byť službou a tým strácajú podstatu svojho života

– službu životu. Očami viery môžeme túto situáciu prirovnať k tomu, čo sa stalo na

úsvite ľudských dejín, keď sa človek pokúsil byť pánom života a smrti, chcel byť

ako Boh. Ale výsledkom bol jeho útek pred Bohom – zvrchovaným Pánom života.

60 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 57-58. 61 Porov. CEHUĽOVÁ, Ľ., Bioetika pre vychovávateľov alebo veda prežitia, s. 112-113.

28

Utiekol a skrýval sa pred Pánom. Takýmto útekom zo života je aj eutanázia. V nej

uteká nielen chorý človek, ale aj lekár, pretože popreli svoje povolanie, popreli, že

jediným Pánom života s absolútnymi právami naň, je Boh.63

1.7 Dystanázia

V modernej intenzívnej medicíne sa dnes objavuje snaha o predlžovanie života

človeka za všetkých okolností. Chorý by už pokojne zomrel, nebyť snáh lekárov

zvrátiť preukázateľne nepriaznivý stav chorého človeka. Lekári sa často jednostranne

sústreďujú na potieranie smrti a predlžovanie života nadmerným terapeutickým

úsilím a kým je to len technicky možné.

Smrť a umieranie sa tak často stanú technickou záležitosťou, teda

neprirodzenou. Je to tzv. zadržiavaná smrť – dystanázia. Tento prístup je neľudský

vtedy, ak sa pacientovi sťažuje umieranie, lebo je podrobovaný všetkým možným

vyšetreniam a dostáva sa tým do situácie, v ktorej sa nemôže pripraviť pokojne na

smrť.

Nie je žiadúce snažiť sa predĺžiť život človeku za všetkých okolností. Morálna

teológia preto dnes opakovane varuje pred neľudskosťou, ktorá sa niekedy objavuje

v modernej intenzívnej medicíne, keď sú umierajúci všetkými prostriedkami

udržovaní pri živote alebo sú dokonca do života navrátení.

Chorý má však právo odmietnuť mimoriadne bolestivý zákrok alebo iné,

liečebné postupy, pretože je povinný prijať iba také opatrenia, ktoré mu skutočne

poskytujú nádej na úspech liečby. „Požiadavka boja o život až do konca a za každú

cenu, je správna, iba za predpokladu, že ide o boj s chorobou, ktorá ma šancu na

uzdravenie“, píše vo svojej knihe Hranice života, Tadeusz Ślipko.64

Moderná medicína neurobila problém smrti jednoduchším, zdôrazňuje Daniel

Callahan, a preto neváha, spolu s medzinárodným tímom odborníkov, formulovať

62 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 34. 63 Porov. tamtiež, s. 35. 64 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 234-235.

29

jednu z nových priorít medicíny takto: „Tvárou v tvár medicínskemu pokroku

a trvale sa rozvíjajúcej technike, si bude musieť každá spoločnosť stanoviť mravné

a medicínske kritériá pre zastavenie liečby, ktorá udržuje pri živote pacienta

v terminálnom štádiu choroby... Zápas s chorobou by mala vyvažovať vedomím, že

jej úlohou nie je urobiť telo nesmrteľným, ale pomôcť ľuďom prežiť obmedzený počet

rokov čo najzdravšie.“65

Musíme trpko konštatovať, že posvätnosť života, toho úžasného Božieho daru,

sa dnes už nechápe ako hodnota, píše Štefko. Preto je nevyhnutné znovu vybudovať

opravdivú „kultúru“ života, ktorá by mala pevné zakotvenie v Božom príkaze:

„Nezabiješ!“66

Alternatívnym riešením k obávanej eutanázii alebo dystanázii je paliatívna

starostlivosť a to z dôvodu, že je poskytovaná všetkým, bez akejkoľvek

diskriminácie. Skúsenosti v hospicovej starostlivosti nám ukazujú správne

smerovanie v starostlivosti o chorých a zomierajúcich.

Ak sa riešia príčiny, ktoré môžu viesť k požiadavke eutanázie, ak sa chorým

dostáva správnej a všestrannej starostlivosti, o urýchlenie smrti nikdy nepožiadajú.

Cieľom spoločnosti by malo byť vytvorenie takých podmienok pre terminálne

chorých, ktoré by vo svojej podstate vyjadrovali záujem o kvalitu života človeka až

do posledných okamihov. 67

65 HAŠKOVCOVÁ, H., Thanatologie, s. 33. 66 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 63. 67 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 235-237.

30

2 Starostlivosť o ťažko chorých

a zomierajúcich

Súčasťou každodenného života ľudí je aj utrpenie, bolesť a zomieranie. V našej

kultúre kladieme významovo väčší dôraz na všetko, čo smrti odporuje než na to, čo

s ňou súvisí. Idea „dobrého umierania“ nám pripadá cudzia, pretože vychádzame

z neosobnej stránky umierania. Docieliť ju môžeme iba vtedy, ak podporíme ľudskú

dimenziu umierania a pre väčšinu z nás sa odchod zo života môže stať rovnako

hlbokou, intímnou a vzácnou udalosťou ako zázrak zrodenia.68

Ak niekoho požiadate, aby Vám popísal, ako by mala vyzerať dobrá smrť,

ľudia obvykle začnú vypočítavať, čomu by sa radi vyhli:

• Nechcem zomrieť v bolestiach.

• Nechcem trpieť.

• Nechcem byť bremenom pre svoju rodinu.

• Nechcem zanechať svojej rodine dlhy alebo minúť všetky naše úspory.

• Nechcem umrieť sám.69

Náhla smrť blízkeho človeka necháva veľa nevyriešených záležitostí. Rodiny sa

s takouto smrťou najťažšie vyrovnáva. Na rozdiel od náhlej smrti, ponúka umieranie

na nevyliečiteľnú chorobu príležitosť, k usporiadaniu najdôležitejších vzťahov

v živote človeka. Zahŕňa možnosť urovnať napäté vzťahy; napr. medzi rodičmi

a dospelými deťmi alebo medzi bývalými partnermi.

Vzťah, ktorý sa vyrieši, usporiada, nepotrebuje žiadny koniec, pretože nič

nezostane nevypovedané, či nedokončené. Keď umierajúci človek a jeho najbližší

dosiahnu pocit urovnania, upokojenia v ich vzájomných vzťahoch, spoločný čas

býva okrem smútku aj plný radosti a porozumenia.70

68 Porov. BYOCK, I., Dobré umíraní, s. 78. 69 Porov. tamtiež, s. 51. 70 Porov. tamtiež, s. 74.

31

2.1 Vývoj starostlivosti o ťažko chorých a zomierajúcich

Rôzne kultúry mali svoj špecifický prístup k chorým a zomierajúcim. V roku

325 Prvý ekumenický koncil v byzantskom meste Nikaia (Nicea) zaviazal každého

biskupa zriadiť vo svojej diecéze xenodochion. Slovo xeno, gréckeho pôvodu, prvá

časť zložených výrazov s významom cudzí, týkajúci sa cudzinca, hosťa. Dochion

znamená prijímanie. Slovo xenodocheion grécky znamená útulok pre cudzincov,

pocestných, neskôr i chorých i starých.

Pri rozvoji xenodochií stál sv. Bazil Veľký (330 – 379 po Kr.), arcibiskup

Cézarey v Kapadócii (terajšia Kayseri v Turecku). Bol to muž známy svojou

vzdelanosťou a rozsiahlou charitatívnou činnosťou. Ako jeden z prvých, dal postaviť

veľké vzorové xenodocheion – dnes by sme povedali, sociálno-zdravotné stredisko.

Vtedy ho považovali priam za div sveta a obdivovali i podporovali ho mocné

kniežatá. Od svojich podriadených biskupov sv. Bazil žiadal, aby vo svojich

diecézach zriaďovali podobné útulky pre opustených, starých a chorých ľudí.

Útulky pre pocestných, ale aj chorých a opustených, boli obvykle zriadené

pozdĺž obchodných ciest a trás pútnikov, zvyčajne za hradbami mesta. Zriaďovali ich

už od 4. st. po Kr.

V 6. storočí sv. Benedikt z Nursie (480 - 560 po Kr.), zakladateľ rádu

benediktínov, nariaďoval v pravidlách, ktorými sa riadili mnísi, starostlivosť

o chorých. Pri kláštoroch boli zriaďované tzv. hospitalia. Poverení rehoľníci sa mali

podľa pokynov opáta správať k návštevníkom s láskou, poskytnúť im pohostenie,

tak, ako by prijali samotného Pána Ježiša.

V kláštorných záhradách mnísi pestovali liečivé rastliny, pripravovali z nich

prípravky na liečbu rôznych chorôb. Tieto ubytovne sa delili na útulky pre

chudobných, ubytovne pre bohatých a kláštornú nemocnicu, určenú iba pre členov

rádu. Takéto členenie bolo veľmi účelne premyslené; platiaci hostia poskytovali

príjem, ktorý bol využívaný v prospech chudobných a chorých.71

71 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 24-25.

32

V 8. storočí podľa nariadenia pápeža Štefana II. sa mali xenodochiá definitívne

prebudovať na hospitalia a tento termín hospital sa začal odvtedy aj užívať.

V 9. – 10. storočí postavili v St. Gallen, vo Švajčiarsku benediktínsky kláštor

(existuje dodnes), ktorý bol známy svojím kvalitným hospitalom, aj vysokou

úrovňou vzdelania i starostlivosti.

V 11. až 13. storočí v období križiackych výprav sa po obsadení Palestíny

križiakmi obnovila možnosť putovania do Svätej zeme. Pri chráme Panny Márie

Latinskej sa zoskupili vojenskí rytieri vzdelaní v liečbe a opatrovaní chorých spolu

s bratstvom talianskych kupcov z Amalfy a obnovili Hospic sv. Jána v Jeruzaleme.

Členov rádu nazvali johaniti a podľa funkcie špitálnici. Hospic sv. Jána sa stal svojou

profesionálnosťou známym v celej vtedajšej Palestíne. Príklad johanitov nasledovalo

aj bratstvo brémskych kupcov a v Akko založili rád nemeckých rytierov. So

súhlasom pápeža Klementa III. (1187 – 1191) sa stali hospitálskym rádom a neskôr

aj rytierskym. V Palestíne pôsobili až do porážky križiakov a obsadenia Palestíny

mohamedánmi v roku 1291.

Po vyhnaní z Palestíny sa väčšina johanitov aj členov rádu nemeckých rytierov

náhle presťahovala na Cyprus (1291), potom na Rodos (1309) a súčasne prenikali aj

do Európy. Keď ich Turci porazili aj na Rodose, definitívne sa presídlili do Európy

a rozptýlili sa do mnohých krajín. Všade kam prišli, zakladali kláštory a hospitaly.

Do Čiech prišli krátko po roku 1200.72

Sv. Alžbeta Uhorská/Durínska (1207 - 1231) v r. 1229 zriadila hospital

v Marburgu, okrem neho útulky pre chorých, zomierajúcich, núdznych a opustených.

Vo svojej činnosti sa inšpirovala životom a prácou sv. Františka z Assisi.

V roku 1233 sv. Anežka Česká (1211 - 1282) založila v Prahe laické špitálske

bratstvo, ktoré neskôr schválil pápež Gregor IX. (1227 - 1241) ako rád Križovníkov

s červenou hviezdou.

V roku 1534 rímsko-nemecký cisár Karol V. (1519 - 1556) udelil johanitom

suverenitu nad Maltou. Preto ich začali nazývať maltézskymi rytiermi. Ostrov sa stal

ich hlavným strediskom až do súčasnosti.

72 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 26.

33

V roku 1669 prišli do Bratislavy Milosrdní bratia, ktorých rád založil sv. Ján

z Boha (1495 – 1550) v Granade v Španielsku a pôsobia tu dodnes.

Pod vplyvom osvietenstva určil cisár Jozef II. (1765 - 1790) nový spôsob

výstavby nemocníc. V roku 1784 vznikol z pôvodného chudobinca vo Viedni špitál,

kde jednotlivé budovy (pavilóny) určili pre najčastejšie sa vyskytujúce choroby

a situovali ich v parkoch. Nemocnicu nazvali Všeobecná nemocnica.

Chirurgický pavilón mal 1200 lôžok a nazvali ho Jozefínum. Súčasťou

nemocnice bolo vzdelávacie stredisko pre personál a tiež ústav pre odložené deti.

Iba pre porovnanie: v roku 1864 otvorili v Bratislave Krajinskú nemocnicu,

neskôr nazývanú Kráľovská štátna nemocnica, ktorá patrila k najväčším v Uhorsku

a zo začiatku mala 250 postelí, neskôr až 382 postelí.

Tieto, a aj iné, zariadenia, môžeme považovať za zárodok nového prístupu

kresťanskej civilizácie k zdravotníckym službám všeobecne.73

2.2 Novodobá starostlivosť o chorých

Kolískou starostlivosti o ťažko chorých a zomierajúcich formou hospicovej

starostlivosti je Veľká Británia. Už v roku 1879 založili rehoľné sestry v írskom

Dubline dom pre zomierajúcich a nazvali ho Hospic Našej Panej (Our Ladyes

Hospice). V roku 1905 založili v Londýne Kláštor sv. Jozefa (St. Josephęs Convent),

z ktorého chodili navštevovať chorých do ich domácností.

V tomto období bol otvorený aj hospic s 30 lôžkami pre chudobných, chorých

a zomierajúcich, v ktorom neskôr, koncom 50-tych rokov pracovala aj C.

Saundersová, priekopníčka zmeneného prístupu v starostlivosti o ťažko chorých

a zomierajúcich.

Dr. Cecilly Saundersová, (1918 - 2005) bola cieľavedomá a charizmatická

žena. V roku 1967 založila v Londýne Hospic sv. Krištofa (St. Christopher´s

Hospice), ktorý sa stal modelovým hospicom pre celé novodobé hospicové hnutie.

73 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s, 28-38.

34

Svojím prístupom k ťažko chorým a zomierajúcim ovplyvnila rozvoj

paliatívnej medicíny, ako nového medicínského odboru. Dr. Saundersová

zdôrazňovala, že chorý a zomierajúci človek zostáva komplexnou ľudskou bytosťou,

ktorá musí zavŕšiť dôstojne svoj život v zomieraní. Presadzovala koncepciu tzv.

celostnej (holistickej) starostlivosti o zomierajúceho človeka. Za svoju prácu bola

doktorka Saundersová povýšená do šľachtického stavu.

V USA sa sociálnemu problému, odosobnenej starostlivosti o terminálne

chorých, ktorí napokon zomierajú izolovaní a opustení, venovala Dr. Elizabeth

Kübler-Rossová a spracovala ho v knihe „O smrti a umieraní“, ktorá bola vydaná

v roku 1969.74

2.3 Hospicové hnutie

Pojem hospicové hnutie sa stalo slovom plným nádeje, nielen pre ťažko

chorých a zomierajúcich, ale aj pre ich príbuzných. Príťažlivosť hnutia je zároveň aj

znamením odmietnutia anonymity a opustenosti človeka zoči-voči umieraniu.

Hospicové iniciatívy sa usilujú porozumieť smrti ako rušivému momentu

života, ale aj ako poslednej fáze ľudského bytia.

Hospicová idea sleduje potreby ťažko chorých a zomierajúcich ľudí, ako aj ich

príbuzných a najviac ako je to možné, im ponúka pomoc sprevádzaním, s cieľom

zmierniť ich telesné a duševné utrpenie.

Z pohľadu katolíckej cirkvi musia byť hospicové hnutie a hospicová práca

zamerané tak, aby premohli čiastočne skľučujúce mlčanie ľudí, keď ide o umieranie

a smrť. Reč a symboly Cirkvi sa majú snažiť sprostredkovať nádej ľudského života.

Pri prechode do večného života posilňuje veriacich najplnším spôsobom spojenie

s Pánom; prijímanie Tela a Krvi Krista.

74 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnost, s, 39-40.

35

2.4 Paliatívna medicína a starostlivosť

Paliatívna medicína, paliatívna starostlivosť má základ v hospicovom hnutí,

ktoré vzniklo ako odpoveď na závažné problémy nevyliečiteľne chorých

a zomierajúcich v druhej polovici 20. storočia. Na základe zásadných medicínskych

objavov sa zmenil priebeh mnohých ochorení a zvýšila sa nádej pacientov na ich

úplné vyliečenie. Na druhej strane sa pacienti s nevyliečiteľným ochorením

a zomierajúci pacienti stali záťažou z ekonomického hľadiska pre nemocnice

a traumou lekárov, ktorí chceli byť úspešní v liečbe.

Zomierajúci nedostávali primeranú liečbu príznakov a boli osamelí a odlúčení

od svojich blízkych v neosobných pretechnizovaných nemocničných zariadeniach.

Na tieto nedostatky reagovali zdravotné sestry a lekári, keď zdôrazňovali, že ich

povinnosťou je nielen liečiť a vyliečiť, ale i pomáhať tým pacientom, u ktorých nie

je možné vyliečenie a smrť je nevyhnutná.75

Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie je paliatívna medicína aktívna

liečba a starostlivosť o chorých v čase, keď ich choroba už nereaguje na kauzálnu

liečbu a kontrola bolesti alebo iných symptómov a psychologických a sociálnych

a duchovných problémov je prvoradá.76

Paliatívna liečba má byť, podľa Haškovcovej, zahájená vtedy, keď sú negatívne

dôsledky kuratívnej terapie väčšie ako očakávaný prínos.77

Paliatívna starostlivosť (je odvodená z gréckeho slova paliatus – odetý

plášťom, s významom, ako by sa zakryli, zamaskovali, zneviditeľnili príznaky, ktoré

sa nedajú odstrániť). Je to osobitný druh starostlivosti, ktorá zahŕňa zdravotnú

starostlivosť poskytovanú lekárom (diagnostiku a liečbu), ošetrovateľskú

75 Porov. BROĎÁNI, D., Koncepcia zdravotnej starostlivosti, [online], dostupné

na:<http://www.pain.sk/paliativa/paliativa_koncepcia.php>, [menu: Paliatívna medicína/Koncepci

odboru/Charakteristika]. 76 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 9. 77 Porov. HAŠKOVCOVÁ, H., Thanatologie, s. 34-36.

36

starostlivosť, rehabilitáciu, psychologickú starostlivosť, liečebno-pedagogickú

starostlivosť u detí, duchovnú starostlivosť a sociálne poradenstvo.78

Rodina, ktorá sa stará o svojho blízkeho, sa časom vyčerpá starostlivosťou

o chorého a preto potrebuje získať nové sily a oddýchnuť si. To môže vtedy, keď je

pacient na niekoľko dní alebo týždňov hospitalizovaný na tzv. respitnom lôžku.

Podľa Haškovcovej je to „starostlivosť o starajúcich sa“ (péče o pečujúcí), tzv.

respitná starostlivosť. Je to forma dočasného umiestnenia chorého človeka do iného

prostredia a praktická pomoc v domácnosti členom rodiny, ktorí sa starajú

o nevyliečiteľne chorého človeka v domácom prostredí.

Paliatívna starostlivosť smeruje k zlepšeniu možnej kvality života chorého až

do smrti, k zmierneniu jeho utrpenia a bolesti, k stabilizácii jeho zdravotného stavu.79

2.5 Paliatívna starostlivosť o ťažko chorého a zomierajúceho človeka

Paliatívna starostlivosť potvrdzuje život a chápe umieranie ako prirodzený

proces. Zdôrazňuje úľavu od bolesti a iných obťažujúcich symptómov. Chorému sa

poskytuje dvoma spôsobmi:

• formou ambulantnej zdravotnej starostlivosti,

• formou ústavnej zdravotnej starostlivosti.

Zabezpečuje ju multidisciplinárny tím (lekárov, sestier, psychológov) a iných

zdravotníckych pracovníkov, pričom táto starostlivosť zahŕňa aj podporu a pomoc

rodine chorého, teda osobám, ktoré sú pre chorého blízke a významné.80

78 Porov. BROĎÁNI, D., Koncepci zdravotnej starostlivosti [online], dostupné

na:<http://www.pain.sk/paliativa/paliativa_koncepcia.php>, [menu: Paliatívna medicína/Koncepci

odboru/Historia]. 79 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 9. 80 Porov.tamtiež, s. 9.

37

2.5.1 Ambulantná zdravotná starostlivosť

V odbore paliatívna medicína ambulantnú starostlivosť osobe s chronickou,

nevyliečiteľnou a zároveň pokročilou a aktívne progredujúcou chorobou s časovo

obmedzeným prežívaním vykonávajú:

• mobilné hospice,

• ambulancie paliatívnej medicíny a ambulancia pre liečbu bolesti,

• stacionáre paliatívnej medicíny.81

2.5.2 Mobilný hospic

Novým druhom zdravotníckej starostlivosti, ktorá je poskytovaná v domácom

prostredí pacienta, ktorý je nevyliečiteľne chorý a zomierajúci, je mobilný hospic. Je

to komplexná starostlivosť, s cieľom zlepšiť kvalitu jeho života a jeho rodiny, zoči-

voči ohrozujúcemu ochoreniu.

Poskytovanie hospicovej starostlivosti v domácnosti chorého spočíva

konkrétne:

• v liečbe bolesti a symptómov,

• v podpore psychosociálnych a duchovných problémov,

• v pomoci rodine zvládnuť starostlivosť o zomierajúceho,

• v sprevádzaní zomierajúceho školenými dobrovoľníkmi.

Mobilný hospic nie je schopný zabezpečiť trvalú prítomnosť pri zomierajúcom

pacientovi a nie je schopný ani poskytnúť zdravotné úkony, ktoré vyžadujú

nemocničnú starostlivosť.

Mobilný hospic, ako návštevná služba, je ideálnou formou starostlivosti

o chorých a zomierajúcich pacientov za podmienok, že ich zdravotný stav je

81 DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí a v súčasnosti, s.10-11.

38

stabilizovaný, symptómy ochorenia sú pod kontrolou, pacient má rodinné zázemie

a domáca starostlivosť je dostupná.82

Základnou filozofiou a tiež aj programom mobilného hospicu je podpora

svojpomoci, ktorá rešpektuje ľudské práva a podporuje pacienta vo všetkých

oblastiach životných aktivít, ktoré nemôže sám vykonávať v dôsledku zmeneného

zdravotného stavu.

Starostlivosť hospicového tímu o pacienta a jeho rodinu mobilný hospic

poskytuje 24 hodín denne, 7 dní v týždni, podľa potrieb pacienta.

Pobyt v domácom prostredí prináša zomierajúcemu výhody oproti inej forme

starostlivosti v tom, že zostáva v domácom prostredí, v prostredí, ktoré pozná, kde sú

jeho najbližší.

Hoci by sa zdalo, že je to najlepší model zomierania, nemusí to byť vždy tak.

Uvedený model umierania je vhodný len v prípade, že chorý rodinu má, že táto je

schopná sa o neho starať a je ochotná sa o neho starať.

Tento druh hospicovej starostlivosti je nepostačujúci, ak je rodina

zomierajúceho človeka starostlivosťou o neho už vyčerpaná alebo sa rodina odmieta

o chorého starať. Vtedy je potrebné zabezpečiť starostlivosť o chorého inou formou

hospicovej starostlivosti.83

2.5.3 Ambulancia paliatívnej medicíny a ambulancia pre liečbu

bolesti

V ambulanciách paliatívnej starostlivosti a ambulanciách pre liečbu bolesti je

poskytovaná starostlivosť tým pacientom, ktorí si nevyžadujú momentálne

hospitalizáciu, sú mobilní a ich aktuálny psychosomatický stav im dovoľuje presun

z domáceho prostredia do ambulancie. V ambulanciách pre liečbu bolesti pracujú

lekári – algeziológovia.84

82 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 16-17. 83 Porov. tamtiež, s.12. 84 Porov. tamtiež, s.12.

39

2.5.4 Stacionár paliatívnej starostlivosti

V stacionári paliatívnej starostlivosti sa poskytuje starostlivosť v dobe kratšej

ako 24 hodín, vtedy ak:

• chorý človek si vyžaduje starostlivosť denne a rodina chorého nezvláda

záťaž spojenú so starostlivosťou o neho,

• je potrebná respitnej starostlivosti.

Stacionár paliatívnej starostlivosti sa zriaďuje najmä ako súčasť oddelenia

alebo kliniky paliatívnej starostlivosti. Tiež sa môže zriadiť aj pri hospici a vtedy je

obyčajne nazývaný ako hospicový stacionár.85

2.6 Ústavná zdravotná starostlivosť

Ústavnú zdravotnú starostlivosť v odbore paliatívna medicína sa realizuje len

vtedy, ak túto starostlivosť nemožno v plnom rozsahu zabezpečiť na iných

oddeleniach alebo v domácom prostredí pacienta. Vykonávajú ju:

• na oddeleniach paliatívnej medicíny v nemocniciach a v iných

zdravotníckych zariadeniach,

• jednotky paliatívnej medicíny, zriaďované pri geriatrických, iných

zdravotníckych, sociálnych zariadeniach a ODCH.

• Hospice, ako samostatné zdravotnícke zariadenia, určené pre

poskytovanie paliatívnej starostlivosti so sídlom v samostatnej budove.86

85 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 12. 86 Porov. BROĎÁNI, D., Koncepcia zdravotnej starostlivosti [online], dostupné

na:<http://www.pain.sk/paliativa/paliativa_koncepcia.php>, [menu: Paliatívna medicína/Koncepcia

odboru/Indikácie].

40

2.6.1 Oddelenia alebo kliniky paliatívnej starostlivosti

Oddelenia alebo kliniky paliatívnej starostlivosti, sú zriadené v nemocniciach.

Odlišujú od klasického nemocničného oddelenia tým, že režim v nich sa

prispôsobuje potrebám pacienta. Oddelenie alebo klinika, slúžia iba indikovaným

pacientom, t. j. ich nepriaznivý zdravotný si vyžaduje kontrolu symptómov

progredujúceho nevyliečiteľného ochorenia v preterminálnom alebo terminálnom

štádiu. Realizuje sa iba v prípade, že túto starostlivosť nie je možné v plnom rozsahu

zabezpečiť na iných oddeleniach alebo v domácom prostredí pacienta.

Prvé oddelenie paliatívnej starostlivosti otvorili v rámci Národného

onkologického ústavu v Bratislave, v roku 1995. Vznikla tu tiež organizácia

dobrovoľníkov „Palium“ i možnosť školenia dobrovoľníkov.

Aj fakultná nemocnica v Trnave, má oddelenie paliatívnej starostlivosti,

V jednej z izieb zomrela bl. Zdenka Schelingová, na následky mučenia v

komunistických väzniciach.87

2.6.2 Jednotky paliatívnej starostlivosti

Jednotky paliatívnej starostlivosti začali na Slovensku pracovať na Geriatrickej

klinike v Košiciach a druhá pri Geriatrickom centre v Strážskom. Predstavujú

samostatnú jednotku pozostávajúcu z 2 až 3 jednoposteľových izieb, určenú pre

pacientov vyžadujúcich paliatívnu starostlivosť.88

87 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s, 50-51. 88 Porov. tamtiež, s, 53.

41

2.6.3 Hospic

Hospic je samostatné zdravotnícke zariadenie umožňujúce komplexnú

starostlivosť o pacienta v terminálnom štádiu ochorenia. Liečba pacienta prebieha

s ohľadom na jeho psychický, sociálny, kultúry a duchovný stav.89

Hospic je moderným útočišťom pred tzv. eutanáziou. Plne potvrdzuje život

v celom jeho rozmere. Existuje preto, aby napomáhal kvalite života v tom, že človek

až do poslednej chvíle života zostáva jeho užívateľom. Je indikovaný tým pacientom,

pre ktorých je kauzálna liečba vyčerpaná a nezmyselná. Vtedy po rozhodnutí

chorého zriecť sa kauzálnej liečby nastupuje paliatívna hospicová starostlivosť.

Súčasťou budovy hospicu je spoločenská miestnosť, knižnica, rehalibitačná

miestnosť, často aj kaplnka, prípadne miestnosť posledného rozlúčenia. Izby pre

pacientov sú buď jednoposteľové, s prístelkou pre príbuzného alebo je k dispozícii

osobitná hosťovská izba. Pacient sám rozhoduje o dennom poriadku podľa svojho

momentálneho zdravotného stavu.

Kapacita zariadenia je rôzna, ale osvedčilo sa 25 až 30 lôžok, pretože je to

výhodné z hľadiska starostlivosti o pacienta. Menší počet lôžok nie je výhodný

z hľadiska ekonomického. Izby pre pacientov sú buď jednoposteľové s prístelkou pre

príbuzného alebo je k dispozícii osobitná hosťovská izba. Budova hospicu je zväčša

situovaná v pokojnej časti obce alebo mesta. Výhodou je, ak sa vybuduje nové

zariadenie, s dobrým prístupom ku komunikácii. V zariadeniach sú aj viacposteľové

izby, vhodné pre pacientov, ktorí nie sú radi sami. Zariadenie pre ťažko chorých

a zomierajúcich pripomína pokojné domáce prostredie a jeho súčasťou je aj vhodná

výzdoba. Pacient sám rozhoduje o dennom poriadku podľa svojho momentálneho

zdravotného stavu. Súčasťou hospicu je vlastná kuchyňa, jedáleň, práčovňa,

miestnosť lekára, ošetrujúci personál, administratívu. Vhodné je bezbarierové

zariadenie, umožňujúce pacientom voľný pohyb aj s lôžkom, v priestoroch

zariadenia. Niektoré zariadenia majú v komplexe zahrnutý aj denný stacionár.

89 Porov. SVATOŠOVÁ, M., Čo je hospic [online], dostupné na:<http://hospice.sk/hospice1/hospic.html>.

42

2.6.3.1 Hospicový tím

Poskytovanie hospicovej starostlivosti je plne v kompetencii

multidisciplinárneho tímu. Tvorí ho ošetrujúci lekár, zdravotná sestra, sociálny

pracovník, klinický psychológ, sprevádzajúci kňaz a dobrovoľník.

Okrem nich to môžu byť aj iní odborníci, podľa potrieb pacientov napr.

zdravotnícky asistent, fyzioterapeut, špeciálny psychológ.90

Ošetrovateľský tím rešpektuje práva pacientov a umožňuje im udržať si pocit

istoty, dôstojnosti, sebaúcty a zbaviť sa strachu a depresie. K dosiahnutiu tohto cieľa

je možné využívať aj rôzne druhy terapie, napr.ergoterapiu, arteterapiu,

murikoterapiu. Závisí to od subjektívneho stavu pacienta.91

Aby sme získali bližší obraz o práci členov hospicového tímu, oboznámime

s náplňou ich práce:

2.6.3.2 Ošetrujúci lekár

Lekár rieši problém chronickej bolesti pacienta na základe dodaných informácií

od predchádzajúceho ošetrujúceho lekára, s ktorým je aj naďalej v úzkom kontakte,

spolupracuje s členmi hospicového tímu a s príbuznými pacienta.

Rodinní príslušníci cítia zodpovednosť za ochranu a životné potreby blízkeho

človeka, ktorý zomiera. Najlepšiu možnú starostlivosť je pre nich možné zaistiť iba

vtedy, keď konanie lekárov, zdravotných sestier, ošetrujúceho personálu a hospicový

program bude s súlade s cieľmi pacienta a jeho rodiny. Ani reputácie zariadenia ani

diplomy personálu nebudú nič platné, ak sa nevykoná potrebná starostlivosť

o chorého a zomierajúceho človeka.

Zodpovednosť za túto potrebnú starostlivosť o chorého zostáva

u zomierajúceho človeka a jeho rodiny. Je nevyhnutné trvať na kvalite

poskytovaných služieb v starostlivosti o našich blízkych. Okrem úľavy od telesného

utrpenia, upokojenia chorého človeka, je potrebné, aby starostlivosť umožnila

90 Porov. SOLEN, Hospicová starostlivosť [online], dostupné

na:<http://www.solen.sk/index.php?page=pdf_view&pdf_id=3014&magazine_id=13>. 91 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 212 – 230.

43

človeku žiť kvalitne život, bez ohľadu na dĺžku času, ktorá mu zostáva a mala by

mať osobnú povahu umierania.92

Komunikácia je úplne základný prvok v každom vzťahu lekár – pacient.

Pacienti a ich rodinní príslušníci majú právo od svojho lekára očakávať, že im bude

venovať čas na rozhovor, a že sa pokúsi zodpovedať ich otázky. Nič také ako

zaneprázdnenosť a nedostatok času k rozhovoru s pacientom neexistuje: schôdzka sa

dá predĺžiť alebo sa možno dohodnúť na novom stretnutí, v záležitosti, ktorá sa

nedoriešila.

Ak je lekár trvalo neschopný nájsť si pre rozhovor čas, mali by sme si

rozmyslieť, či zveríme nevyliečiteľne chorého človeka do starostlivosti práve jemu.

Väčšina lekárov vie a chce komunikovať a aj rada odpovedá na naše otázky. Hoci

v dnešnej dobe času nieto nazvyš. Preto je vhodné, skôr, ako k rozhovoru príde,

pripraviť si otázky, ktoré chceme lekárovi položiť.

Je potrebné dbať o to, aby sme ambulanciu neopúšťali s vedomím, že nemáme

informácie o tom, ako nášmu chorému pomôcť s prípravou stravy, s podávaním

liekov a celkovou starostlivosťou o chorého. Je veľmi dôležité nadviazať s lekárom

a zdravotnými sestrami, ktoré pomáhajú v starostlivosti o chorého, úprimný vzťah,

otvorenú a zrozumiteľnú komunikáciu.

2.6.3.3 Hospicová sestra

Vykonáva ošetrovateľskú starostlivosť formou ošetrovateľského procesu, spolu

s hospicovým tímom, pričom úzko spolupracuje s pacientom a jeho rodinou. Aby

bola plnohodnotným členom, musí mať okrem bezpodmienečne potrebnej

profesionality, tak ako všetci jeho členovia, aj hlboký záujem a schopnosť empatie

voči pacientovi a tiež jeho blízkym.

92 Porov. BYOCK, I., Dobré umíraní, s. 282-283.

44

2.6.3.4 Sociálny pracovník

• Vedie evidenciu žiadostí chorých o prijatie do zariadenia.

• Vykonáva rozbor sociálnej situácie chorého vo vzťahu k chorobe,

zostavuje plán sociálnej terapie, rozsah, druh a potrebu sociálnej pomoci.

O zistených skutočnostiach vypracuje písomnú správu – sociálny

záznam, ktorý je založený v dokumentácii chorého, ako jej súčasť.

• Poskytuje chorému a jeho rodine, odborné rady z oblasti nemocenského

poistenia, pracovnoprávnych vzťahov, rodinného práva a z iných oblastí,

týkajúcich sa chorého. V prípade potreby sa usiluje o nápravu životných

podmienok a to v rodinnom alebo náhradnom prostredí.

• Sleduje škodlivé vplyvy nepriaznivo pôsobiace na udržanie životnej

rovnováhy chorého, na jeho fyzické a duševné zdravie a podieľa sa na

ich odstraňovaní.

• Koordinuje dobrovoľnícke služby, zabezpečuje aktivity klientov v rámci

ergoterapie a voľnočasové aktivity klientov.

• Pomáha všetkým zúčastneným prispôsobiť sa situácii a priebežne sa

vyrovnávať s neustále sa meniacou situáciou chorého.

• Vybavuje pacientovo posledné prianie.

• Zaisťuje pomoc pozostalým na profesionálnej úrovni.

2.6.3.5 Klinický psychológ

Cielenou psychoterapiou povzbudzuje pacienta k hľadaniu riešenia problémov

súvisiacich s jeho životnou situáciou. Zároveň sa usiluje získať si dôveru pacienta,

aby sa tento mohol bez obáv vyjadriť o svojich obavách, neistotách a o svojich

pocitoch. V hospicovom tíme napomáha vytvoriť atmosféru plodnej spolupráce

s cieľom predísť. Okrem toho pracuje s dobrovoľníkmi, pričom sa zameriava na ich

odborný výcvik, ale aj ich motiváciu pomáhať a slúžiť trpiacim ľuďom s láskou

45

2.6.3.6 Kňaz

Vo svojej pastoračnej práci pomáha tým, ktorí trpia a tým, ktorí zmierňujú ich

utrpenie. Kňaz chorých ubezpečuje o svojich modlitbách a po nadviazaní kontaktu

s pacientmi, ich diskrétne pozýva k modlitbe a k prijatiu sviatostí. Svojím pôsobením

rozvíja viaceré aktivity, službu svojím bratom, evanjelizuje a posväcuje všetkých,

ktorí sa v blízkosti chorého nachádzajú. Jeho pastorácia zameraná na chorých v sebe

spája starostlivosť o rodinné, pracovné a spoločenské prostredie nielen chorých, ale

aj ich rodinných príslušníkov.93

Život a smrť stoja ustavične blízko seba, sú akoby dve strany jednej mince, píše

H. Pera a ďalej hovorí, že vo všetkých životných obdobiach niečomu zomierame.

Tieto „malé smrti“ však nie sú iba akýmsi tréningom na náš posledný odchod.

Keďže žijeme v spoločenstve s inými ľuďmi, musíme sa navzájom sprevádzať.94

Kňaz sa okrem svojej základnej činnosti vo farnosti venuje aj práci s chorými

a trpiacimi. Navštevuje chorých ľudí v rodinách alebo za nimi prichádza do

nemocničného zariadenia.

Mnohí duchovní, nie sú vedení k tejto službe v prospech chorých

a umierajúcich. Priestor v nemocnici však nie je miesto sakrálne. Zväčša nepoznajú

určité konkrétne ochorenia a jeho priebeh, ani ako prebieha liečba tejto choroby. Pre

zvestovanie Kristovho posolstva, ktoré chcú prinášať chorými a trpiacim, sú ich

ochota a dobrá vôľa, nepostačujúce. V nemocničnom prostredí sú okrem veriaceho

pacienta aj iní, ktorí možno niektorí, nikdy v živote neboli ani v kostole. Veriaci

pacienti i kňazi málokedy dokážu vysvetliť zmysel modlitby a sviatostí

spolupacientom. Preto sa potom sviatosti udeľujú skryte a v tichosti. Príchod kňaza

do nemocnice sa ešte stále chápe ako nositeľa zlej správy, ako ohlasovateľa smrti.95

Služba v nemocnici sa odlišuje o ostatných oblastí pastorácie, pretože je to

služba lásky. Pre pacienta to znamená možnosť získať niekoho, kto mu bude venovať

čas, kto je ochotný ho počúvať. Duchovný, prichádzajúci za chorým človekom však

nie je pre neho iba sprevádzajúcim, ale je aj predstaviteľom cirkvi. Preto je

93 Porov. PERA, H., Nemocným na blízku, s. 21. 94 Porov. tamtiež. s. 21. 95 Porov. tamtiež, s. 25.

46

nevyhnutné, aby sa naučil zaobchádzať s tými, ktorí za mnohé vedci vinia práve

Boha, pápeža, biskupov alebo cirkev a majú o tejto oblasti iba skreslené predstavy.

Duchovný je spolupracovníkom lekárov a ošetrujúceho personálu – doplňuje

a završuje ich službu. Za ľuďmi v ťažkostiach a chorobe prichádza kňaz preto, aby aj

oni mohli zakúsiť blízkosť milosrdného Boha. Väčšina lekárskych

a ošetrovateľských činností sa zameriava iba na telesnú stránku chorého človeka.

Preto je veľmi dôležité rozvíjať starostlivosť o chorého človeka aj v oblasti

duchovnej služby, aby bol človek prijímaný v jeho úplnosti a tak mohli byť

posilnené všetky zložky jeho bytosti.

Príchod do nemocnice a stretnutie s chorým má určité pravidlá. Zásadnou

otázkou, ktorú by si mal sprevádzajúci položiť je: „Čo môžem pre pacienta

urobiť.“96

Pomáhajúci prichádza za chorým s tým najlepším a úprimným úmyslom. Má aj

predstavu o tom, čo chorý človek potrebuje. Solidarita, ktorú prejavuje chorému

človeka, spočíva v tom, že sa pokúsi ísť s ním spoločne určitý úsek jeho života.

Zdravotníci sa starajú o jeho telo a on ako duchovný sa mu snaží pomôcť prijímať

novú skutočnosť spôsobenú chorobou s pokojom a väčšou dôverou v Boha.97

2.6.4 Dobrovoľník na oddelení paliatívnej liečby alebo v hospici

Dobrovoľník prináša do hospicu pochopenie, rozptýlenie, zábavu a posilňuje

duševnú pohodu v tíme. Je vlastne spoločníkom pacienta, ktorý sa mu usiluje

spríjemniť pobyt v zariadení a pomáha mu zabudnúť na chorobu.

Poslaním dobrovoľníka je zmiernenie utrpenia a zlepšenie psychosociálnych

podmienok pacienta v nemocnici, kde je súčasťou nemocničného personálu.

V Onkologickom ústave sv. Alžbety v Bratislave na internom oddelení, kde je 32

lôžok, sa venujú v rámci svojho voľna v prospech pacientov dobrovoľníci, ktorí sú

členmi Dobrovoľníckej skupiny Vŕba.

96 PERA, H., Nemocným na blízku, s. 27. 97 Porov. tamtiež, s. 27.

47

Oddelenie paliatívnej liečby v nemocnici ešte zriadené nie je, preto sa na

internom oddelení nachádzajú pacienti s vyšším stupňom onkologického ochorenia,

ktorým je ešte stále poskytovaná kuratívna liečba a aj pacienti v terminálnom štádiu

ochorenia. Dobrovoľníci sprevádzajú obvykle tých pacientov, ktorí:

• ťažko znášajú dlhodobú hospitalizáciu,

• pochádzajú zo vzdialenejších oblasti Slovenska a nemá ich kto navštíviť,

• prežívajú úzkostné stavy, depresie, smútok, beznádej,

• umierajú,

• sami vyhľadávajú členov dobrovoľníckej skupiny s cieľom získať ich

blízkosť a spoluúčasť v situácii, ktorú prežívajú.

Dobrovoľník svoj prvý kontakt s pacientom získava prostredníctvom bežných

úkonov, akými sú rozdávanie teplomerov, prinášanie nápojov a drobné hygienické

úkony, ktoré môže vykonávať len so zdravotníckym personálom. V žiadnom prípade

nenahrádza zdravotnícky personál.

Vykonávanie drobných činností slúži ako prostriedok k tomu, aby sa dostal do

blízkeho kontaktu s pacientom. Záleží od rozhodnutia dobrovoľníka, aby zvážil

a zistil, pri ktorom pacientovi zostane dlhšie, prípadne ku ktorému pacientovi sa vráti

späť a ponúkne mu ďalšiu návštevu. Kontakt je veľmi dôležitý. Pacient totiž zisťuje,

či môže dobrovoľníkovi venovať svoju dôveru.

Osoba, ktorá vykonáva dobrovoľnícku činnosť si musí vytvoriť k pacientovi

vzťah, musí mať jeho súhlas. Preto ak pacient prejaví záujem, dobrovoľník ho

naďalej navštevuje, pričom intenzita návštev je minimálne jedenkrát týždenne.

Činnosti, ktoré s pacientom vykonáva sú rôzne od čítania knihy, prechádzok na

chodbe, prípadne v záhrade, hranie spoločenských hier, až po dôverný rozhovor. Ak

sa však dobrovoľník rozhodne navštevovať konkrétneho pacienta, frekvencia návštev

je vecou ich vzájomnej dohody.

Pri komunikácii s pacientom sa dobrovoľník pridržiava zásady, že tému, dĺžku

a smerovanie rozhovoru určuje chorý človek. Pacientovi ponúka dobrovoľník

samého seba, jeho čas, jeho empatiu, pričom dáva najavo čo cíti, napr. svoj strach,

dojatie, radosť. Zásadou dobrej komunikácie dobrovoľníka a pacienta je

48

autentickosť, pravdivosť poskytovaných informácií, pretože pacient veľmi rýchlo

vycíti pretvárku.

Sprevádzajúci dobrovoľník musí rešpektovať hranice pacientovej intimity, totiž

môže byť unavený, mať bolesti a nemusí mať chuť k rozhovoru. Sprevádzajúci musí

mať stále na pamäti, že pacient prechádza rôznymi štádiami vyrovnávania sa so

svojim ochorením . Pri každej návšteve chorý môže mať rôznu náladu a prežívať

rôzne fyzické, psychické a duchovné ťažkosti.

Pri všetkých prejavoch je dôležitá individuálna citlivosť dobrovoľníka.

Dobrovoľníci veľmi často sprevádzajú pacienta v poslednej fáze jeho pozemského

života. Je veľmi dôležité byť im v týchto chvíľach nablízku, lebo práve vtedy môžu

pociťovať veľkú osamelosť, úzkosť a strach z neznámeho. Ak pacient v terminálnom

štádiu stráca záujem o komunikáciu, je potrebné zachovať ticho a pokoj. Zdravotný

stav niektorých umierajúcich im nedovoľuje hovoriť. Vtedy sú využívané neverbálne

spôsoby komunikácie: sedí pri chorom, hovorí k nim, drží ich za ruku, hladí ich.

Práca dobrovoľníka je veľmi ťažká a psychicky vyčerpávajúca. Nikto z tímu by

ju nezvládol bez pomoci ostatných. Preto sa dobrovoľníci pravidelne stretávajú

s psychologičkou na supervíznych stretnutiach. V rámci nich sa vyrovnávajú so

zážitkami so sprevádzanými, svojimi skúsenosťami, pocitmi, problémami, úspechmi

i zlyhaniami.

Z etického kódexu dobrovoľníka vyplýva, že netrpí žiadnou infekčnou

chorobou, jeho zdravotný a psychický stav nie je v rozpore s vykonávaním

dobrovoľníckej činnosti, že rešpektuje pri každej činnosti zdravotný a psychický stav

pacienta, ktorého záujem stojí na prvom mieste, rešpektuje pokyny lekárov

a zdravotníckeho personálu, pristupuje k pacientovi v duchu tolerancie

a znášanlivosti a nevykonáva žiadnu politickú ani náboženskú agitáciu, zachováva

profesionálny prístup k chorému, chráni súkromie a informácie ktoré získal od

chorého, dodržiava zásada mlčanlivosti a to aj po ukončení dobrovoľníckej

činnosti.98

98 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 253-268.

49

2.6.5 Ciele hospicovej starostlivosti

Hospicová starostlivosť si stanovila za cieľ zaručiť nevyliečiteľne chorému

dôstojný život aj v posledných chvíľach jeho života. Zaručuje pacientovi naplniť

každý okamih zostávajúceho života zmyslom a kvalitou.

Podľa Svatošovej má pacient garantované, že „nebude trpieť neznesiteľnými

bolesťami.“99

Môžeme hovoriť, píše autorka, o bolesti fyzickej, ktorej zmiernenie rieši

paliatívna medicína, bolesti psychickej, podmienenej prežívaním pacienta

a vyrovnávaním sa so sebou samým.

U človeka, ako spoločenskej bytosti je nezanedbateľná i sociálna bolesť,

vyjadrená strachom z odlúčenia a následnej samoty. Práve hospicová starostlivosť

pacientovi zaručuje, že v posledných chvíľach života nezostane osamotený.

Nemožno zabudnúť na duchovnú zložku bolesti, ktorej obsahom je hľadanie

porozumenia so sebou samým, ako aj hľadanie zmyslu života.

2.6.6 Hospicová a paliatívna starostlivosť v SR a ČR

Treba uviesť, že do roku 2002 bolo Slovensko jedinou stredoeurópskou

krajinou, kde neexistoval ani jeden hospic, napriek tomu, že od roku 1995 sa

výstavbu hospicových a paliatívnych zariadení usilovalo približne 20 občianskych

združení a 5 diecéznych charít. Jedným z problémov rozvoja hospicov bolo ich

včlenenie do siete zdravotníckych zariadení.

Napokon v auguste 2002 – po schválení príslušným orgánom VÚC, sa podarilo

otvoriť Mobilný hospic Plamienok určený pre deti so závažnými ochoreniami,

skracujúcimi život. Neskôr sa sieť hospicov rozširovala.100

99 SVATOŠOVÁ, M., Hospice a umění doprovázet, s. 17. 100 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 51.

50

2.6.6.1 Zdravotno-sociálne centrum svätej Alžbety, Trstice

V okrese Galanta, odkiaľ pochádzam, bola v roku 2002 založená nezisková

organizácia Tolerancia, ktorej zakladateľmi sú Obec Trstice a Trst-Trstice s. s r. o.

Táto sprevádzkovala Zdravotno-sociálne centrum svätej Alžbety v Trsticiach.

V januári 2004 otvorila lôžkové oddelenie s hospicovou starostlivosťou s kapacitou

25 lôžok.. Do hospicovej starostlivosti sú prijímaní pacienti po ukončení všetkých

diagnostických a liečebných metód v nemocnici s diagnózami: onkologické

ochorenia v konečnom štádiu, náhle mozgové príhody s trvalými následkami,

poúrazové stavy s trvalými následkami, degeneratívne ochorenia mozgu

a periférneho nervového systému.

Zariadenie je kombinované, okrem hospicu v ňom je zriadený aj domov

sociálnych služieb.

V novembri 2005 rozšírili služby o prevádzkovanie mobilného hospicu a o rok

neskôr bola zriadená nová služba Agentúra ošetrovateľskej starostlivosti, ktoré

pomáhajú zabezpečiť kvalitnú zdravotnú a ošetrovateľskú starostlivosť pre pacientov

v ich domácom prostredí.

Už v roku 2008 bola postavená ďalšia budova s kapacitou 89 miest, pričom je

v ňom zriadený hospic s 25 lôžkami, zariadenie pre seniorov (domov dôchodcov) so

64 lôžkami. Izby v hospici sú jedno a dvojposteľové. Postele sú polohovateľné

a podľa potreby vybavené aj proti preležaninám. Na zabezpečenie kvalitnej

hospicovej starostlivosti slúžia aj odsávacie aparáty, kyslíkové zabezpečenie, a rôzne

rehabilitačné pomôcky. K hospicu okrem izieb patrí aj ambulancia lekára, sesterská

izba s monitorovacím zariadením, miestnosť špeciálnej hygieny, záhrada a dvor.

Návštevy sú možné počas 24 hodín denne. Je možnosť pobytu rodinného príslušníka

v zariadení. Každý izba je vybavená signalizačným zariadením, v izbe je možnosť

rozhlasového vysielania. V okolí budovy je malý park s fontánou a malou cukrárňou

pre potreby klientov aj návštevníkov.

Od 01. 2. 2009 zriadili nový druh sociálnej služby: denný stacionár a na

požiadanie zabezpečujú aj dopravnú službu. Denná starostlivosť o človeka, ktoré

rodina je ekonomicky aktívna, nie je schopná sama znášať fyzickú a psychickú

51

ťarchu ošetrenia a starostlivosti o ťažko chorého člena rodiny je poskytovaná na

dobu nepresahujúcu 24 hodín. Denná starostlivosť je v cene 16,67 €.

Vedenie hospicu úzko spolupracuje s rodinou chorého. Žiadosť o prijatie do

hospicu podáva rodina chorého človeka na základe podkladov vyhotovených

lekárom.

V zariadení sa stará o potreby chorých hospicová lekárka, hospicová sestra,

sociálna pracovníčka, rehabilitační pracovníci, duchovný, iní odborníci podľa potrieb

pacientov.

Zariadenie zabezpečuje aj prepravnú službu, rôznymi vozidlami. Zároveň je

možné v zariadení kúpiť alebo si zapožičať zdravotné pomôcky

Komplexnú starostlivosť o starého, chorého a zomierajúceho človeka dopĺňa

zariadenie pre seniorov (domov dôchodcov) s kapacitou 15 miest v jedno

a dvojlôžkových izbách s príslušenstvom a so stálou službou.101

2.6.6.2 Dům léčby bolesti s hospicem svatého Josefa v Rajhradě u Brna

Moje teologické štúdium je realizované v Olomouci, preto som si vybral pre

porovnanie hospicové zariadenie v blízkosti môjho terajšieho bydliska a pôsobiska.

Dům léčby je neštátne cirkevné zdravotnícke zariadenie, ktoré však slúži

všetkým, ktorí potrebujú starostlivosť v poslednej etape svojho života – veriacim

i neveriacim. Zariadenie bolo založené v roku 1999.

Prítomnosť rodiny a príbuzných je pre chorých nenahraditeľná a preto majú

v zariadení zabezpečené hosťovské izby, aby mohli so svojimi blízkymi prežiť

chvíle, v ktorých ich najviac potrebujú. Celková kapacita zariadenia je 50 lôžok.

Pričom 10 z nich je vyhradených pre liečbu bolesti, 4 sú určené pacientom, ktorým

robili lekárske zákroky. Starostlivosť za účasti lekára a zdravotnej sestry je

zabezpečená počas celého roka 24 hodín denne. Návštevy sú tak, ako v Trsticiach,

počas celého dňa. Podľa želania chorého alebo jeho rodiny, je možné zabezpečiť

návštevu kňaza, prípadne rádových sestier.

101 DVORANSKÝ, A., Tvôj lekár [online], dostupné na:<http://www.tvojlekar.sk/36084204/tolerancia-n-o>.

52

Pred nástupom pacienta do zariadenie, je vypracovaný plán liečby, podľa

ktorého sa o chorého starajú. Hospic nie je miestom, z ktorého sa neodchádza, ale je

určené na stabilizáciu stavu pacienta. Chorému je zaručené, že nebude trpieť

neznesiteľnou bolesťou, a že si na rodinu chorého personál zariadenia vždy nájde

čas. Od doby jeho založenia sa stal moderným zdravotníckym zariadením so

znalosťou hospicovej starostlivosti poskytovanej v ČR.

Hospicová starostlivosť je určená nevyliečiteľne chorým, s týmito diagnózami:

• pokročilé štádium nádorových ochorení,

• pokročilé štádiá ochorení nervovej sústavy s postupným zhoršovaním

klinického stavu,

• terminálne štádiá imobilizačného syndrómu, často s nutnosťou

intenzívnej liečby bolesti a ďalších ťažkostí

• terminálne štádiá chronických ochorení srdca, tráviacaho a dýchacieho

traktu.

Základnou podmienkou prijatia chorého do zariadenia je:

• vyčerpanie kauzánej liečby a ďalšia liečba je zameraná na zmiernenie

bolestí, ktoré základné ochorenie spôsobuje,

• pacient a jeho rodina sú s touto skutočnosťou stotožnení, t. z. pacient

a jeho blízki rozumejú možnostiam a limitom palitatívnej liečby

asúhlasia s jej princípmi,

• zdravotný stav nevyžaduje liečbu na jednotke intenzívnej starostlivosti.

V zariadení majú pacienti a ich blízki možnosť využívať aj duchovnú službu,

ktorá je ponúkaná všetkým bez rozdielu náboženského vyznania. Najpočetnejšou

skupinou medzi veriacimi sú katolíci. V duchovnej oblasti ponúkajú priateľský

záujem, blízkosť, sprevádzanie, povzbudenie, spoločné mlčanie alebo modlitbu alebo

čítanie z Sv. Písma. Pacienti si žiadajú individuálny kontakt s duchovným, katolíci

najmä kvôli udeleniu sviatostí. Duchovná služba je ponúkaná i blízkym osobám

chorého človeka. Môže byť pre nich pomocou v trápení, vo vyrovnávaní sa so

situáciou a tiež im môže ponúknuť námety na využitie stretnutia s chorými.

53

V Dome liečby bolesti s hospicom sv. Josefa v Rajhradě je zasvätená Svätej

rodine a bola pristavená k pôvodnej stavbe.

V zariadení je v multidisciplinárnom tíme sú okrem základných povolaní aj

dobrovoľníci, ktorí sú aj vzdelávaní na pôde Edukačného centra hospicu

V zariadení sú realizované aj stáže študentov, ktorí sem prichádzajú načerpať

skúsenosti z praxe.

Súčasťou liečebného procesu v hospicovom hariadení je fyzioterapia, ktorá má

dve zložky lôžkovú a ambulantnú.

Fyzioterapia je dôležitou súčasťou komplexnej paliatívnej starostlivosti o ťažko

chorého človeka s cieľom udržať najlepšiu kvalitu života až do okamžiku smrti, teda

nejde o predlžovanie života.102

2.7 Zvládanie záťaže v pomáhajúcich profesiách Syndróm vyhorenia

Keďže správanie človeka je podmienené aj postojmi, je dôležité, aby každý, kto

chce pracovať s terminálne chorými, dokázal zaujať postoj k vlastnej smrteľnosti,

k iným ľuďom i k ľudskému životu všeobecne.

Ďalšou podmienkou je, aby každý, kto sa chce starať o zomierajúcich, bol

schopný prijať toho druhého takého aký je a zrieknuť sa akéhokoľvek hodnotenia.

akceptovať umierajúceho znemená tolerovať jeho vlastnosti, hodnoty a prijímať

spôsob jeho správania.103

Vo všetkých v pomáhajúcich profesiách, sme často vystavení stresujúcim

situáciám. Ide o súbor príznakov zložený zo straty záujmu o prácu, sklamanie, pocitu

odmietnutia, neschopnosti a hlavne straty zmyslu vlastnej činnosti. Vyhorenie je

istým druhom obranného mechanizmu, ktorým si človek chráni psychiku.

102 FYZIOTERAPIE, in Oblastní charita Rajhrad [online], dostupné na: <http://www.dlbsh.cz/>. [menu:

DLBSH Sv. Jozefa/Fyzioterapie]. 103 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 269-270.

54

Poznáme tri zložky vyhorenia:

• Telesné vyčerpanie - Znamená únavu, nedostatok energie, slabosť,

náchylnosť k úrazom, častejšie vznik choroby, bolesti hlavy, napätie

svalov a chrbta, poruchy spánku, pocity nevoľnosti.

• Emocionálne vyčerpanie - sa prejavuje pocitom bezmocnosti,

beznádeje, z ktorej nevidí pomáhajúci žiadne východisko. Zdrojom

energie nie sú pre neho ani rodina, ani priatelia, vzniká u neho

podráždenosť a nervozita.

• Duševné vyčerpanie – menia sa postoje k sebe samému, k vlastnej

práci, k svojim úspechom, ale tiež ku klientom a k okoliu. Objavujú sa

negatívne postoje k človeku, o ktorého sa staráme.104

Pri prevencii vyhorenia je dôležitý vlastný postoj človeka k práci , ale nemala

by byť jediným cieľom, zmyslom a záujmom v jeho živote. Veľmi dôležitá je

sociálna opora, ktorej hlavným zdrojom sú rodina, spolupracovníci, priatelia,

záujmy, koníčky a celkové trávenie voľného času. V záujme uchovania duševnej

pohody, zdravia je niekedy vhodné voliť zmenu profesie, čo je bežné v zahraničí.105

104 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 272. 105 Porov. VENGLÁŘOVÁ, M., Problematické situace v péči o seniory, s. 80-83.

55

3 Uspokojovanie potrieb ťažko chorých

a zomierajúcich službou lásky

„Sme len hosťami na zemi a putujeme bez oddychu rôznymi ťažkosťami

v ústrety večnej domovine. Len jeden nás sprevádza, a to je Kristus Pán, on verne

putuje po boku, keď všetko na nás zabúda.“106

Kresťanská viera hovorí o smrti ako o kroku, ktorým človek vystupuje z behu

dejín, aby na druhej strane historického života začal nový život, „večný život“ ako

život s Bohom. V smrti dostáva človek najvyššiu príležitosť uskutočniť Božie

kráľovstvo. Dáva sa mu možnosť zaujať postoj. Práve v smrti môže uskutočniť svoje

posledné rozhodnutie, v ktorom môže Bohu povedať „áno“ alebo „nie.“

Ak vychádzame zo skutočnosti, ktorú nám podáva zjavenie, že Boh je Láska,

právom sa môžeme domnievať, podľa Štefka, že neponechá človeka bez pomoci ani

v okamihu smrti. Boh svoju milosť neodoprie ani tomu, kto sa v živote vyhýbal

stretnutie s ním. Veriaci však ľahšie zvláda nebezpečenstvá zomierania, lebo vtedy

to, čo dozrievalo počas celého života, dostáva svoju definitívnu podobu.107

3.1 Chorý človek v nemocničnom prostredí

Ľudský život je cenný Boží dar a ako taký význačným spôsobom posvätný.

Presvedčenie o posvätnosti ľudského života patrí k základným pravidlám lekárského

povolania.108

106POMPEY, H., Zomieranie, s. 76. 107 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 88-89. 108 Porov. tamtiež, s. 107.

56

Vzhľadom na to, že utrpenie a smrť patrí neoddeliteľne do života každého

z nás, je potrebné venovať starostlivosti a sprevádzaniu chorých a zomierajúcich

veľkú pozornosť. Ten, kto chce pomáhať iným, musí sám poznať, čo je to núdza,

pretože núdza a pomoc spolu úzko súvisia. Altruizmus, predpokladá vnímavosť pre

potreby druhého, schopnosť vidieť jeho núdzu a pripravenosť mu pomôcť.

Klasickým príkladom altruistického správania je model milosrdného Samaritána.

Samaritán je každý človek, ktorý sa zastaví pri utrpení druhého človeka, nech je

akékoľvek. Toto zastavenie nemá byť však zvedavosťou, ale pohotovosťou. Je to

otvorenosť vnútornej dispozície srdca.109

Základným sociálnym vzťahom v nemocničnej starostlivosti a v zdravotníctve

vôbec, je vzťah lekár – pacient. Už od staroveku mal lekársky stav svoj stavovský

poriadok. Jeho cieľom bolo zaručiť vysoký mravný štandard. Súčasná doba však

prináša stále nové a nové problémy, pričom ich riešenie často presahuje etický kódex

i zákonodarstvo, lebo mravná oblasť je oveľa širšia.

Lekár by mal mať pred sebou pacienta ako osobu s jeho dôstojnosťou

a právom. Je dôležité, aby rešpektoval vzťahy pacienta k Bohu, k príbuzným,

k priateľom i ku spoločnosti. Môžu nastať aj iné situácie, keď je lekár nútený

prebudiť svedomie pacienta a pomáhať mu nachádzať zmysel utrpenia. Vzájomná

dôvera, ktorá môže byť dôležitá pre uzdravenie, si žiada pravdivé a citlivé

informácie o vyhliadkach a riziku plánovaného liečenia.

Chorý a jeho príbuzní sa majú tiež podľa možnosti aktívne zúčastňovať na

dôležitých rozhodnutiach, lebo dnešný kritický človek právom neprijíma

autokratívny postoj a správanie lekára. Lekár vždy bol a bude verejnou osobou

a preto je spôsob jeho činnosti podrobený aj morálnemu hodnoteniu verejnosti.110

Na vykonávanie tohto povolanie je okrem odborného vzdelania, praktickej

pripravenosti veľmi potrebná osobná účasť, vľúdnosť a etický prístup. Takéhoto

prístupu je schopný iba lekár, či sestra, ktorí prijali za morálnu normu zákon lásky,

v ktorom je garancia úcty k ľudskej dôstojnosti.

109 Porov. MRÁZ, M., Problém utrpenia a jeho riešenie v medicínskej praxi, s. 108-109. 110 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 107-108.

57

Faktom je, píše A. Štefko, že v súčasnosti v rozvinutých európskych krajinách

zomiera v nemocniciach ešte stále dosť ľudí, aj keď ich počet zmenšuje rozvíjajúce

sa hospicové hnutie a narastajúci počet hospicov.111

Ak sa človek sám nedostane do situácie ťažko chorého, ani si dosť dobre

neuvedomuje, čo všetko chorý človek stráca. Preto má právo reagovať na vzniknutú

situáciu úzkosťou, poruchami správania. Tomuto je možné zabrániť, dobre

pripraveným okolím, ktoré vzniknutú situáciu zvláda a môže byť chorému obrovskou

pomocou a oporou.112

Ľudské potreby sa v priebehu života menia, sú vlastné konkrétnemu

jednotlivcovi a ich zmena je determinovaná zdravotným stavom. Zdravý človek

uspokojuje svoje potreby inak ako človek, ktorého závažné ochorenie pripútalo na

lôžko, medzi štyri steny zdravotníckeho zariadenia.

Z hľadiska komplexného prístupu k ľudskej osobnosti a presadzovania

celostného pohľadu na človeka je potrebné pri liečbe pacientov vnímať okrem

biologickej stránky, aj psychickú, sociálnu a duchovnú dimenziu.

Na začiatku ochorenia uspokojuje pacient skôr potreby z oblasti biologickej,

ktoré je možné uspokojiť kvalitnou zdravotníckou starostlivosťou. Otázky súvisiace

so zmyslom života sa stávajú predmetom záverečnej etapy v čoraz väčšej intenzite,

preto v etape umieranie sa do popredia dostáva potreba uspokojovania potrieb

spirituálnych.113

3.1.1 Biologické potreby

Pre pacienta je najvhodnejšie zachovávať obvyklý biologický rytmus. Mal by

byť zabezpečený predovšetkým pokoj v nočných hodinách, nerušený podávaním

liekov, ktoré nie sú bezpodmienečne nutné alebo rušiť pacienta hlasnými nočnými

kontrolami. Ťažkosti môže spôsobovať pacientovi smäd, preto je dôležité

111 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 111-112. 112 Porov. SVATOŠOVÁ, M., Hospice a umění doprovázet, s. 21. 113 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 72-73.

58

nezanedbať podávanie tekutín. Pocit smädu u pacientov vymizne až krátko pred

smrťou.

Dôležitou úlohou personálu je postarať sa o hygienu ústnej dutiny, čo je možné

zabezpečiť zvlhčovaním tampónom alebo vytieraním úst glycerínom s bóraxom.

Celková hygiena pacienta, nielen jeho umývanie a úprava zovňajšku má byť

vykonávaná s úctou a rešpektovaním ľudskej dôstojnosti.

Počas vykonávania intímnych hygienických úkonov je ponižujúce, ak

s pacientom narábajú ako s neživou vecou a ignorujú jeho prítomnosť. V prípade

pohyblivosti pacienta, je pre neho veľkým darom zísť s postele a za pomoci sa

poprechádzať po zariadení, čím uspokojuje aj potrebu sociálneho kontaktu.

Prirodzenou potrebou je aj potreba vylučovania, pretože však mnohí

zomierajúci pacienti sú inkontinentní, je potrebné im zabezpečiť čistotu a pohodlie.

Pre ošetrujúci personál má byť pacient človekom, ktorého ošetruje s láskou, úctou

a ochotou pomôcť.

Pri ochoreniach srdca a pľúc vystupujú do popredia dýchacie ťažkosti. Tu je

potrebné účelné polohovanie pacienta a prívod čerstvého vzduchu alebo kyslíka.

Umierajúci by mal vedieť, že nie je vo svojom utrpení sám, že sa o neho staráme.114

3.1.2 Psychologické potreby

Mnohí ľudia majú dobrú vôľu sprevádzať ťažko chorých. Je to možné iba

vtedy, ak prejavíme chorému a umierajúcemu veľkú dávku empatie a ak si

uvedomíme, že chorý stráca svoje postavenie, životné istoty, niekedy súkromie,

životný rytmus, stravovacie návyky, voľnosť pohybu, možnosť aktivity. Naviac

pribúda bolesť, slabosť, obavy, nepríjemné vyšetrenia u lekárov, možno i nepríjemní

pacienti, s ktorými je v nemocničnej izbe a veľa iného nepríjemného. So vznikom

tejto novej situácie má chorý právo reagovať agresivitou, úzkosťou, depresiou,

zmätenosťou, poruchami správania.115

114 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 73-74. 115 Porov. SVATOŠOVÁ, M., Hospice a umění doprovázet, s. 21.

59

Človek v terminálnej fáze svojho života sa musí vyrovnať s tým, že čoskoro

zomrie a nebude žiť, a práve tak s tým, že odteraz bude musieť zvládnuť celkom

neznámu, novú životnú situáciu. Najväčšie obavy a starosti totiž nespôsobuje smrť,

ale umieranie a s ním spojená strata všetkého.116

Podľa Svatošovej je predovšetkým potrebné rešpektovať ľudskú dôstojnosť a to

úplne nezávisle od stavu jeho telesnej schránky. Človek je jedinečná bytosť, ktorá

má určité poslanie. Je preto potrebné chápať a rešpektovať ho najmä v období, keď

svoje špecifické poslanie završuje.117

Ďalšou z potrieb chorého človeka je potreba autonómie. Pod týmto pojmom

rozumieme právo človeka rozhodovať sám za seba. V tomto prípade nejde

o nezávislosť, keďže chorý človek je závislý od ošetrujúceho personálu.

Prirodzenou ľudskou potrebou je bezpečie, teda istota, že o neho bude

postarané, že môže dôverovať zdravotníkom a svojej rodine. Tu je potrebné

spomenúť situáciu s oznámením diagnózy a zdravotného stavu, v ktorom sa chorý

človek nachádza. Zatajovať pravdu výrazne naruší jeho pocit bezpečia a istoty, ale

druhým nevhodným extrémom je nešetrnou formou ho informovať o situácii, ktorá

sa ho bytostne dotýka. 118

3.1.3 Potreby sociálne

Človek ako spoločenský tvor, izolovane ani netrpí, ani neumiera. Najsilnejšie

väzby má pacient práve so svojou rodinou, so svojimi najbližšími, Sociálny kontakt

treba chorému zabezpečiť už pri vstupe do zdravotníckeho zariadenia.

Zo sociálneho hľadiska je dôležité zamyslieť sa nad tým, či chorý človek má

finančné zabezpečenie, či dokáže napĺňať svoje sociálne potreby. Tieto na

mikroúrovni zabezpečuje osoba, ktorá je mu najbližšia, na mezoúrovni skupina osôb,

ktorá sa snaží pomôcť jednému zo svojich členov a na makroúrovni je to štát.119

116 Porov. POMPEY, H., Zomieranie, s. 34. 117 Porov. SVATOŠOVÁ, M., Hospice a umění doprovázet, s. 21. 118 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 76-77. 119 Porov. tamtiež, s.77.

60

3.1.4 Potreby spirituálne

Uspokojovať spirituálne potreby človeka neznamená iba uspokojovanie potrieb

veriacich ľudí. Práve v období ťažkej choroby vzniká u človeka potreba zaoberať sa

životne dôležitými otázkami týkajúcimi sa zmyslu života. Každý ťažko chorý

a zomierajúci človek sa zamýšľa nad zmyslom vlastného života, potrebuje sa

presvedčiť o tom, že mu je odpustené, a že aj on sám dokázal odpustiť. Potrebuje sa

uistiť o skutočnosti, že jeho život mal zmysel. Spirituálne otázky sú v poslednej fáze

života centrálnymi, nielen pre veriaceho.120

3.1.5 Potreba tíšenia bolesti

O bolesti sme sa zmienili v prvej kapitole našej práce, ale je potrebné ju

spomenúť opäť, lebo je možné o nej hovoriť v súvislosti so všetkými už

spomenutými potrebami. Neuspokojovanie potrieb, v ktorejkoľvek z uvedených

oblastí, spôsobuje bolesť. Vnímanie bolesti a reakcie na ňu má subjektívnu povahu,

ale snahou personálu i nás samotných, ktorí chorého a zomierajúceho sprevádzame

by malo byť zmienenie a odstránenie utrpenia, v najvyššej možnej miere.121

3.2 Chorý človek v hospicovom prostredí

Hospicovú starostlivosť môžeme rozdeliť na tri obdobia:

• prvé obdobie pred prijatím do zariadenie – prae finem,

• druhé obdobie – in finem zahŕňa starostlivosť a spevádzanie chorého

a jeho blízkych počas zomierania v užšom slova zmysle,

120 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 78. 121 Porov. tamtiež, s. 78.

61

• tretie obdobie – post finem, znamená okrem starostlivosti o telo

zomrelého aj sprevádzanie pozostalých spravidla po dobu jedného

roka.122

Do hospicu sa dostane chorý človek na základe vlastnej žiadosti, s vedomím, že

bude pokračovať jeho paliatívna liečba, ale nemôže očakávať liečbu, ktorá bude

neefektívna a neúčinná. To, ako bude prežívať chorý človek svoje posledné dni

života, závisí od viacerých faktorov, napríklad od jeho intelektu, jeho skúseností,

jeho veku, ale aj celkovej životnej situácie. Všeobecne je platné, že smrť prijímajú

ľahšie ľudia, ktorí ju považujú za vykúpenie, keď predtým trpeli dlhšiu dobu

bolesťami- najmä fyzickými.123

Veľa pacientov nemá doriešené sociálno-právne záležitosti a to v nich vyvoláva

pocit veľkého tlaku a nepokoja. Sociálny pracovník by mal byť natoľko odborne

spôsobilý, aby pacientovi vedel podať správne informácie a pomôcť mu vyriešiť jeho

problém. Nevyhnutným predpokladom vykonávania profesie sociálneho pracovníka

so zameraním na paliatívnu starostlivosť je ovládanie právnych noriem, najmä

Zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci.124

Sociálny pracovník vystupuje v priebehu hospicovej starostlivosti ako poradca

v sociálno-právnych záležitostiach týkajúcich sa nielen chorého, ale aj jeho

príbuzných. Práca s rodinou môže byť často náročnejšia, ako so samotným

pacientom. Účinnú pomoc môžeme chorému a zomierajúcemu človeku poskytnúť

vtedy, keď do tohto procesu zapojíme aj jeho rodinných príslušníkov.

Príbuzní nevyliečiteľne chorého majú problémy, ktoré spravidla znamenajú

celkové psychické a fyzické vyčerpanie, najmä vtedy, keď sa dlhodobo o chorého

starali v domácom prostredí.125

V poslednej fáze – post finem, treba venovať aktu rozlúčenia sa so zomrelým

človekom. Akt rozlúčenia sa, je veľmi dôležitým nielen pre dospelých, ale aj pre

zdravý vývin detí. Deťom je potrebné vysvetlenie situácie bez strachu a hrôzy

122 DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 199. 123 Porov. tamtiež, s. 200-201. 124 Porov. tamtiež, s. 204-205. 125 Porov. tamtiež, s. 205-206.

62

s cieľom: aj smrť je súčasťou života. Starostlivosť o pozostalých si vyžaduje veľkú

dávku empatie a aktívneho počúvania.126

3.3 Uspokojovanie potrieb ťažko chorého človeka v rodinnom prostredí

Kým neexistovali nemocnice, útulky či kláštorné hospitály, bola starostlivosť

o chorého výlučne záležitosťou rodiny. V bohatých rodinách pomáhali opatrovať

chorého sluhovia, v chudobných rodinách bola starostlivosť záležitosťou príbuzných.

Tak ako človek prichádzal na svet v kruhu svojich najbližších, tak z neho aj

odchádzal. Domnievame sa, že túžbou každého z nás je prežiť svoje posledné chvíle

života medzi svojimi najbližšími, na svojom lôžku a vo svojom byte, či dome.

Najradšej by sme boli v blízkosti tých, ktorí sú nám najbližší a najdrahší.

Dnes zomiera väčšina pacientov v rôznych inštitúciách, najmä v nemocniciach,

liečebniach pre dlhodobo chorých a v domovoch dôchodcov. Pacienti a ich príbuzní

nemajú veľmi na výber. Bezmocnosť, zúfalstvo a nevedomosť ich núti prijať to, čo

je nám a našim blízkym poskytované. Pretože závažné ochorenie príde často náhle,

z plného zdravia. Sme nepripravení riešiť aktuálny problém.

Rodina sa nemôže vždy postarať o chorého a umierajúceho človeka. V tejto

situácii, keď je princíp vlastnej pomoci – svojpomoci, nepostačujúci, prichádza na

pomoc väčšie spoločenstvo, v konečnom dôsledku štát, aby poskytlo rodine

a zomierajúcemu pomoc na princípe subsidiarity.127

Vznik agentúr domácej ošetrovateľskej starostlivosti je výhodou pre celú

spoločnosť, nielen pre rodinu chorého. Ide tu o uplatnenie princípu poskytnutia

pomoci ku svojpomoci.

Najmä zomierajúci ľudia potrebujú až do konca ľudskú blízkosť a starostlivý

záujem predovšetkým od príslušníkov spoločenstva vlastnej rodiny. Majú byť

chránení pred osamelosťou, ktorá pramení z pocitu izolácie. Morálnu kvalitu rodiny

126 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 207-208. 127 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 42.

63

ukazuje najmä jej vzťah k umierajúcemu príslušníkovi rodiny. Túto kvalitu možno

určiť tým, nakoľko jednotliví členovia spracovali v sebe vedomie vlastnej

smrteľnosti.128

Motívov pre útek od reality smrti je veľa. Za najdôležitejší považuje E. K.

Rossová skutočnosť, že umieranie je dnes krutejšie ako kedysi. Je osamelé,

zmechanizované a neosobné a niekedy ani nevieme, v ktorej chvíli smrť nastala.

Osamelosť a neosobnosť v konaní nastáva vtedy, keď chorého človeka vytrhneme

z domáceho prostredia a dopravíme v záchvate starostí a obáv do zdravotníckeho

zariadenia. Počiatkom zväčša dlhého utrpenia je pre chorého človeka práve transport,

ktorý v súvislosti s chorobou musí prežívať, namiesto pokoja, ticha a útechy

v bolesti.129

Namiesto toho, aby sme ho držali za ruku vo svojej, s úsmevom odpovedali na

jeho otázky, my v chvate a dobre mienenou dôkladnosťou zabúdame na to, že pod

pokrývkou je nielen pacient, ale predovšetkým človek. Často to vyzerá tak, že keď sa

rozhoduje o dopravení chorého do nemocnice, odopierame ťažko chorému právo na

jeho vlastný úsudok. Nemalo by byť pre nás problémom vypočuť chorého,

prihliadnuť na jeho pocity a jeho práva.130

3.3.1 Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti

Od roku 1995, v zmysle Zákona o zdravotnej starostlivosti č. 277/1994 Z. z.,

začali na Slovensku pracovať Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti

(ADOS) ako súčasť zdravotnej starostlivosti mimo nemocnice. Ich povinnosti určuje

už spomenutý zákon o zdravotnej starostlivosti a právne predpisy súvisiace

s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Je ambulantnou formou zdravotnej

starostlivosti, poskytovanou v domácom prostredí alebo v inom prirodzenom

sociálnom prostredí fyzickým osobám.

128 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 95. 129 Porov. KÜBLER-ROSSOVÁ, E., Hovory s umírajícími, s. 11. 130 Porov. tamtiež, s. 12.

64

Kritériá pre poskytnutie starostlivosti osobám, ktoré:

• vyžadujú ošetrovateľskú starostlivosť,

• sú imobilné, čiastočne imobilné a nie sú schopné samostatne prísť do

ambulantného zdravotníckeho zariadenia,

• nevyžadujú ústavnú zdravotnú starostlivosť alebo ústavnú zdravotnú

starostlivosť odmietajú.131

Domáca ošetrovateľská starostlivosť je poskytovaná osobám vo všetkých

vekových a diagnostických skupinách.

Návrh na domácu ošetrovateľskú starostlivosť môže odporučiť:

• lekár špecializovanej ambulantnej zdravotnej starostlivosti,

• ošetrujúci lekár ústavnej zdravotnej starostlivosti,

• ošetrujúca sestra ústavnej zdravotnej starostlivosti.

O poskytnutie domácej ošetrovateľskej starostlivosti môže lekára požiadať aj

rodinný príslušník alebo zákonný zástupca.132

Domáca ošetrovateľská starostlivosť je poskytovaná osobám, u ktorých sa

predpokladá, že ich zdravotný stav si nebude vyžadovať nepretržitý pobyt

v ústavnom zariadení, alebo ktoré pobyt v tomto zariadení odmietli. Ich služby sú

určené pacientom, ktorí potrebujú dlhodobú odbornú starostlivosť a nemusia byť

hospitalizovaní alebo sú prepustení z nemocnice. Do domáceho liečenia. Väčšinou

ide o chronicky chorých, ktorí nemôžu chodiť.

3.3.2 Úloha Agentúr domácej ošetrovateľskej služby

Úlohy vychádzajú z koncepcie ošetrovateľstva a potrieb pacienta. Úlohou

ADOS je poskytovanie komplexnej ošetrovateľskej starostlivosti pacientovi,

131 Porov. HUDECOVÁ, D., Ošetrovateľských agentur by malo v budúcnosti pribúdať [online], dostupné

na:<http://zdravie.pravda.sk/opatrovatelskych-agentur-by-malo-v-buducnosti-pribudat-p2r-/sk-

zpreven.asp?c=A110104_230722_sk-zpreven_p31>. 132 Porov. ZDRAVIE A PREVENCIA, Domáca ošetrovateľská starostlivost [online], dostupné

na:<http://zdravie.pravda.sk/co-je-domaca-osetrovatelska-starostlivost-zoznam-agentur-pny-/sk-

zpreven.asp?c=A110104_231616_sk-zpreven_p31>.

65

uspokojovanie jeho bio-psycho-sociálnych a spirituálnych potrieb a uplatňovanie

holistického prístupu.

Povinnosťou personálu je rešpektovanie autonómie chorého, pomoc pri

udržiavaní jeho samostatnosti v čo najväčšej miere, nezávislosti, predchádzanie

komplikáciám z imobility (dekubity, poruchy spánku a výživy, vnímania, psychické

poruchy, sociálna izolácia a iné).

S vlastnou ošetrovateľskou starostlivosťou súvisia aj tie, ktoré vychádzajú zo

základných pilierov ošetrovateľstva: dýchanie, výživa, hygiena, poloha, edukácia. Sú

to napr. úprava diétneho režimu, infúzna liečba, ošetrovanie onkologicky chorých

pacientov s umelými vývodmi z tela.

Veľmi dôležitým aspektom pomoci chorému človeku je zabezpečenie

primeranej kvality života, zabránenie týraniu starého a chorého človeka,

zabezpečeniu jeho dôstojného a pokojného prežitia obdobia choroby a umierania.133

3.3.3 Služby poskytované agentúrou domácej ošetrovateľskej

starostlivosti

Medzi základné poskytované služby ošetrovateľskej starostlivosti patrí:

Ošetrovanie ktoré je určené imobilným alebo čiastočne imobilným pacientom, ktorí

vyžadujú odbornú starostlivosť a nie sú schopní samostatne chodiť na ošetrenie do

ambulancie. Poskytujú im ho kvalifikované zdravotné sestry na základe návrhu

všeobecného lekára a písomnej dohody agentúry s pacientom alebo zo zdravotného

poistenia. Rehabilitácia je určená pacientom po úrazoch, cievnych príhodách alebo

operáciách, ktorí vyžadujú liečebnú rehabilitáciu a nie sú schopní samostatne

navštevovať rehabilitačné zariadenie. Službu poskytujú kvalifikovaní fyzioterapeuti

na základe návrhu rehabilitačného lekára a písomnej dohody agentúry s pacientom

alebo s jeho zástupcom. Opatrovanie – je určené na podporu samostatného života

chorého. Možno ju poskytnúť aj príbuzným, starajúcim sa o chorého, počas ich

133 Porov. CIBULKOVÁ, M., Domáca ošetrovateľská starostlivost [online] dostupné

na:<http://www.bedekerzdravia.sk/?main=article&id=505>.

66

neprítomnosti, keď si plnia pracovné povinnosti alebo počas dovolenky.

Opatrovateľská služba nie je hradená zo zdravotného poistenia, za poskytnuté služby

platí klient.

Pri opatrovaní chorého človeka je možné poskytovať rôzne činnosti a služby:

• Zabezpečenie spoločnosti formou dohľadu, prechádzok, rozhovoru,

• aktivácia chorého k uchovaniu jeho zručností, záľub napr.: ľahké

pohybové cvičenia, spoločenské hry, čítanie,

• zabezpečenie stravy (donáškou stravy z jedálne, varením jednoduchých

jedál, drobnými nákupmi),

• pomoc pri hygiene a v domácnosti,

• sprevádzanie chorého k lekárovi, na vyšetrenie, do nemocnice.134

3.3.4 Financovanie služieb agentúry domácej ošetrovateľskej

služby

Činnosť ADOS je hradená z verejného zdravotného poistenia. ADOS

uzatvárajú zmluvy o úhrade poskytovanej zdravotnej starostlivosti so zdravotnými

poisťovňami, pričom treba podotknúť, že každá z poisťovní má svoje pravidlá pri

uhrádzaní výkonov.

Prínosom ADOS je spojenie domáceho prostredia, kvalifikovaného

ošetrovateľského personálu, dohľad lekára pri uspokojovaní potrieb chorých.

V súčasnosti na Slovensku funguje približne 182 ADOS a sieť ďalších sa

rozširuje, tak, aby bola dostupná chorým na celom území.135

Cieľom ADOS je poskytovanie odbornej ošetrovateľskej starostlivosti

samostatne pracujúcimi sestrami klientom v domácom prostredí. Agentúra ich

posiela k pacientom na základe indikácie praktického lekára po odsúhlasení stavu

134 Porov. ZDRAVIE A PREVENCIA, Domáca ošetrovateľská starostlivost [online], dostupné

na:<http://zdravie.pravda.sk/co-je-domaca-osetrovatelska-starostlivost-zoznam-agentur-pny-/sk-

zpreven.asp?c=A110104_231616_sk-zpreven_p31>. 135 Porov. CIBULKOVÁ, M., Domáca ošetrovateľská starostlivost [online], dostupné

na:<http://www.bedekerzdravia.sk/?main=article&id=505>.

67

pacienta revíznym lekárom zdravotnej poisťovne. Preto je vhodné pre chorého alebo

jeho príbuzných podať návrh na domácu starostlivosť pred jej plánovaným

začiatkom.

Výhodou domácej ošetrovateľskej starostlivosti je:

• poskytovanie komplexnej ošetrovateľskej starostlivosti zameranej na

zlepšenie kvality života,

• skrátenie hospitalizácie, a tým znižovanie nákladov na zdravotnú

starostlivosť.136

Hlavnou náplňou činnosti ADOS-u sú zdravotnícke služby, ale niektoré

agentúry poskytujú aj sociálnu starostlivosť vo forme opatrovateľskej služby.

136 Porov. ZDRAVIE A PREVENCIA, Domáca ošetrovateľská starostlivost [online], dostupné

na:<http://zdravie.pravda.sk/co-je-domaca-osetrovatelska-starostlivost-zoznam-agentur-pny-/sk-

zpreven.asp?c=A110104_231616_sk-zpreven_p31>.

68

4 Komunikácia s ťažko chorými

a zomierajúcimi

Pomáhať ľuďom, aby dobre zakončili svoj život tu na zemi je veľmi

zodpovedná, ba vznešená úloha. Fascinujúce je na nej predovšetkým to, že človek

môže pomôcť svojmu blížnemu, aby bol prijatý do spoločenstva s Bohom vo

večnosti.

Ak nazrieme do dejín spásy, vidíme, že Boh slovom nepohŕda, ba naopak svoje

veľké činy začína slovom. Preto je za základný prostriedok sprevádzania považované

,,slovo.“137

Komunikácia je jednou zo základných funkcií človeka. Sociálna komunikácia

v užšom poňatí sa chápe ako výmena informácii. Slová používame pre svoje dobro,

pre radosť druhých a na slávu Božiu. Hodnotu, dôstojnosť a spôsob používania

ľudského slova nachádzame v ôsmom Božom prikázaní. Medziľudské vzťahy

ovplyvňujú duševné zdravie človeka. Základný predpoklad pre komunikáciu je

dôvera.

Správna komunikácia prebieha v znamení dialógu bez pocitu nadradenosti, pri

zachovaní kompetencií, sebaovládania, rozhodnosti, tolerantnosti, priateľstva

a ohľaduplnosti. Pri komunikácii je potrebné navzájom sa vnímať ako ľudia, ktorí sú

odkázaní jeden na druhého a jeden bez druhého nemôžu existovať.138

Východiskom a riešením správnej komunikácie je asertivita. Asertívne osoby

charakterizuje zdravé sebavedomie a realistický odhad svojich síl. Asertivita je

zdravé, primerané presadzovanie sa, ktoré má zlepšiť našu situáciu, avšak nie na

úkor druhého. Asertívny človek jasne a presne definuje, o čo mu ide, ako vníma

situáciu a ako naňho pôsobí. Zároveň je ochotný zmeniť názor, keď sú

protiargumenty presvedčivé.139

137 Porov. OPATRNÝ, A., Malá příručka pastorační péče o nemocné, s. 14. 138 Porov. CEHUĽOVÁ, Ľ., Bioetika pre vychovávateľov alebo veda prežitia. s. 56-58. 139 Porov. tamtiež, s. 59.

69

Dôležité miesto v komunikácii má empatia. Je to schopnosť vžiť sa do druhého

človeka a snažiť sa ho pochopiť. Vcítenie sa do druhého človeka prináša so sebou

súcit, pochopenie, nehu a pomoc. Empatiou môžeme pomôcť blížnemu znovu

objaviť jeho hodnotu a spoznať lásku Boha i človeka. Empatia je dôležitým prvkom

pri rozpoznávaní pozitívneho rozmeru utrpenia.

Prvá fáza utrpenia sa označuje ako nemé utrpenie, uzavreté do seba, ktoré

redukuje vonkajšie prejavy trpiaceho človeka do samoty a ticha. S touto fázou

utrpenia sa stretávame pri utrpení spojené s bolesťou, so stresom, so stratou,

depresiou a pod. Utrpenie akoby redukovalo schopnosť človeka komunikovať

s okolím. Postoj človeka v tejto fáze utrpenia môže viesť k bezmocnej rezignácii

a apatii alebo vedie k mobilizácii síl hľadať, nachádzať, naučiť sa zmeniť postoj

vlastného uzavretia a spútania smerom k svetu a ľuďom.

Druhá fáza je označovaná ako vyjadrené utrpenie. Človek v hľadaní

pochopenia reality nachádza spôsob vyjadriť svoje utrpenie či už ako nárek,

sťažnosť, rozprávanie o svojom utrpení so súcitiacou osobou a pod.

Tretia fáza je vyrovnávanie sa so skutočnosťou, ktoré je odrazom otvorenia sa

a prejavenia utrpenia, ako aj prijatia prejavov solidarity zo strany iného človeka.

Tento proces určitej identifikácie spôsobuje hlbokú zmenu v myslení a správaní

človeka. Hrdinstvo človeka nie je len niečo veľké vykonať, ale i niečo vydržať

a prekonať, zvíťaziť nad sebou a svojím utrpením, ba dokonca utrpenie využiť ako

novú motiváciu k ďalšiemu životu. Utrpenie je telesné i duševné a nachádza sa všade

tam, kde sú ľudia.

Empatické postoje môžeme rozdeliť na tri štádiá, ktoré zodpovedajú

uvedeným trom fázam utrpenia.

• Je to tichý súcit alebo tichá empatia, ktoré začínajú v tichosti.

• Vyslovená alebo prejavená empatia, ktorá má pomôcť nájsť trpiacemu

otvoriť sa a vyjadriť svoje utrpenie – pomôcť nájsť slová tomu, kto ich

nenachádza.

• Spolupráca pri nachádzaní novej rovnováhy a zásadnej zmeny

v postojoch trpiaceho, ktoré odrážajú jeho novú identitu.140

140 Porov. CEHUĽOVÁ, Ľ., Bioetika pre vychovávateľov alebo veda prežitia, s. 61.

70

4.1 Rozhovor s využitím neverbálnej komunikácie

Základnou metódou vytvorenia kontaktu s chorým pri jeho lôžku je rozhovor.

Rozhovor však predpokladá predbežnú znalosť psychických zvláštností chorých, ich

ťažkostí a ich postojov. Niektorí ľudia majú vrodenú schopnosť nadviazať kontakt

s druhými ľuďmi a získať si ich dôveru.141

Avšak aj bez týchto predpokladov je možné sa pri dobrej vôli zdokonaľovať

v umení rozhovoru s chorým človekom a tým prispieť k jeho liečeniu.

Všetci kňazi pri svojej pastoračnej činnosti sa stretnú s chorými a umierajúcimi,

ktorí od nich budú očakávať radu a pomoc.

Rozhovor s chorým človekom, by mal začať bežnou konverzáciou, pri ktorej sa

prejaví opravdivý záujem o ťažkosti chorého. Rozhovor je už v začiatočnej fáze

súčasťou liečebného procesu. Je potrebné pamätať na niektoré skutočnosti:

Obava, že chorému by rozhovor bol na príťaž, je často neopodstatnená. Chorý

sa potrebuje o svojej chorobe poradiť s nezaujatou osobou, o ktorej vie, že bude

chrániť jeho záujmy. Ako základná zásada platí, že je vždy nutné za každých

okolností hovoriť pravdu, aj keď nie je vždy potrebné oboznámiť chorého s celou

pravdou, s dôsledkami ktorej by sa nedokázal zmieriť.142

Sprevádzanie ako súčasť starostlivosti o ťažko chorých, nie je výhradne

poslaním a činnosťou kňazov a zasvätených osôb, ale aj laikov, ktorí s nimi

prichádzajú do kontaktu: lekárov, zdravotníkov, príbuzných, i každého, kto s nimi

príde do bezprostredného kontaktu.143

Sprevádzajúci pôsobí na chorého človeka už svojou prítomnosťou, svojou

snahou pomôcť, svojím súcitom, i keď to nedáva najavo. Treba však vedieť

odhadnúť, ako má pri svojom rozhovore postupovať, ako dlho sa zdržať, kedy odísť

s ohľadom na zdravotný stav chorého. Príliš dlhé návštevy nie sú pre chorého

vhodné. Je vhodné nerozprávať o svojich ťažkostiach, ale nechať o nich vyrozprávať

141 Porov. BOŠMANSKÝ, K., Človek vo svetle pastorálnej medicíny a medicínskej etiky, s. 114-115. 142 Porov. tamtiež, s. 116. 143 Porov. OPATRNÝ, A., Malá příručka pastorační péče o nemocné, s. 4.

71

chorého. Ak hovoríme o chorobách vlastného života, tak len ako súčasť

povzbudenia.

Pri rozhovoroch s pacientom sa sprevádzajúci stretne často s otázkami typu:

• Prečo je človek vôbec chorý?

• Prečo som práve ja som ochorel na túto chorobu?

• Za čo ma Pán Boh trestá, že ma nechá takto trpieť?

• Uzdravím sa, čo myslíte?

• Aký zmysel má táto moja choroba?

• Z čoho vzniklo moje ochorenie?

• Kto sa bude o mňa starať?

• Je moja choroba predohrou k smrti?

Pri hľadaní odpovedí na uvedené otázky sa môžeme stretnúť so zdanlivo

správnym riešením. Vyjadruje nám to dobre známy výraz pacient, čo znamená

trpezlivý človek. Ale najťažšou formou utrpenia je nezmyselné utrpenie. Vedie

k zúfalstvu. Ak sa však podarí nájsť zmysel choroby, dá sa utrpenie ľahšie znášať.144

Potreba komunikácie patrí medzi základné potreby človeka. Komunikácia je

úplne základný prvok v každom vzťahu. Chorý človek má právo sa pýtať a má právo

očakávať, že ho budeme počúvať a pokúsime sa odpovedať na jeho otázky.

Z hľadiska obsahu rozlišujem komunikáciu verbálnu a komunikáciu činmi, t. z.

prejavy porozumenia a lásky. Formy komunikácie sa vzájomne prekrývajú. Formy

komunikácie sú charakterizované neverbálnou komunikáciou, obrazovou

komunikáciou a verbálnou komunikáciou.145

Neverbálna komunikácia. K prostriedkom neverbálnej komunikácie patrí

telesná blízkosť, telesný kontakt, pozícia tela, pohyby hlavou (prikývnutie a pod.)

výraz tváre, gestá atď. Dôležitou zložkou je mimika tváre, ktorou vyjadrujeme

emocionálne prejavy. Komunikáciu formou dotyku a stimuláciou kožných zmyslov

sleduje haptika, ktorou vyjadrujeme priateľstvo alebo nepriateľstvo vo forme

podania ruky, stisnutia, objatia, pohladenia. V rámci komunikácie je dôležitým

144 Porov. BOŠMANSKÝ, K., Človek vo svetle pastorálnej medicíny a medicínskej etiky, s.117. 145 Porov. VEREŠOVÁ, M., Psychológia, s. 116.

72

aspektom poloha nášho tela a konfigurácia všetkých jeho častí o čom hovorí

posturológia. V nej má význam najmä držanie a poloha hlavy (sklonená,

vzpriamená), poloha hrudníka a ramien. Slovný prejav nahrádza slovný prejav

pohybmi rúk, nôh, hlavy alebo inej časti tela.

Komunikácia je proces vzájomného dorozumievania sa ľudí, je jednou zo

základných ľudských potrieb. Má byť taká, aby vo vzťahoch odstraňovala riziko

konfliktov a zraniteľnosť vzťahov. Chorí a zomierajúci ľudia potrebujú až do konca

ľudskú blízkosť. Izolovanosť vyvoláva v chorom človeku psychickú depriváciu.146

Ťažko chorý človek a umierajúci sa potrebuje vyrovnať nielen s otázkami

týkajúcimi sa jeho tela, ale aj s otázkami z iných oblastí života. Sú to predovšetkým

otázky vzťahové. Potrebuje vyjadriť vďačnosť a lásku najbližším ľuďom, vysloviť

slová „odpusť mi“ a „odpúšťam ti“ a to v čase, keď má ešte dostatok energie.

U niektorých ľudí je potreba pochopiť význam svojho ochorenia, či udalostí zo

svojej minulosti alebo života všeobecne. Choroba sa pre nich môže stať príležitosťou

k hľadaniu odpovedí, ktoré im dávajú zmysel.147

Pri práci s ťažko chorými, je nutné pamätať na fakt, že každý človek má určitý

štýl komunikácie. Komunikácia je odovzdávanie informácií, pocitov a citov

k druhým. Realizuje sa verbálne a neverbálne. Väčšinu informácií prijímame

neverbálne. O pravdivosti výpovede viac vypovie mimický prejav, gesto, pohľad, tón

hlasu. Kto vie dobre počúvať druhých, tak dobre pozná, či sa pýtať, či pokračovať

v rozhovore, či prestať, či mlčať, zostať či odísť.

Predpokladom úspešného rozhovoru s chorým je súlad našich verbálnych

a neverbálnych prejavov. V podstate to znamená, hovoriť s chorým pravdivo a

s citom a veľmi ohľaduplne. Starší a chorý človek obyčajne hovorí pomalšie a preto

je potrebné ponechať mu dostatok času na premyslenie odpovede. Ak pacient trpí

fyzicky, zdravotnými komplikáciami, klesá aj jeho ochota ku komunikácii.148

146 Porov. VEREŠOVÁ, M., Psychológia, s. 116. 147 Porov. BYOCK, I., Dobré umíraní, s. 311. 148 Porov. VENGLÁŘOVÁ, M., Problematické situace v péči o seniory, s. 74-75.

73

4.2 Problematické situácie v komunikácii s ťažko chorými

Pri sprevádzaní chorého človeka sa stretávame s rôznymi zdravotnými

ťažkosťami chorých, ktoré sťažujú komunikáciu. Ich poznaním sa môžeme vyhnúť

mnohým sklamaniam zo strany chorých i nás samotných, ktorí v duchu kresťanskej

lásky prejavujeme chorým službu.149

Chorý človek s poškodeným sluchom

Hovorí sa, že zrak je bránou k veciam a sluch je bránou k ľuďom. Ak hovoríme

s človekom, ktorý má poškodený sluch, dívame sa mu do tváre a hovoríme pomaly.

Vzdialenosť medzi ním a nami by nemala byť väčšia, ako 40 cm a mala by prevládať

neverbálna komunikácia, napr. ukazovaním na predmety, o ktorých hovoríme.

Zložitejší rozhovor je možné doplniť písaným slovom.

Ak pacient trpí poruchou zraku, zvolíme vhodnú stratégiu pre začiatok

rozhovoru. Vhodnou formou je: pri vstupe do miestnosti zaklopať, ako prvý

pozdraviť, predstaviť sa a hneď oznámiť cieľ našej návštevy. Dbáme pritom na

zrozumiteľné a jednoznačné vyjadrovanie, bez potreby osobitného výkladu. Chorého

človeka sa nedotýkame bez upozornenia a všetko, čo robíme mu aj komentujeme –

primeraným a jeho stavu vhodným spôsobom.

Pri poruchách reči, najmä tými, ktorý trpia neurologickými chorobami, je

takmer nemožné dohovoriť sa s nimi, čo môže viesť k dvom problémom:

• búrlivým reakciám, ktorými sú nervozita, hnev a agresivita,

• rezignáciou na komunikáciu.

Predpokladom komunikácie s chorým je trpezlivosť, hľadanie vhodných

alternatív ako sú: obrázky, posunky, ale aj možnosť použitia počítača. Ak u chorého

človeka prišlo k úplnej strate schopnosti verbálnej komunikácie, pomáhame si

názorne, tak, že ukazujeme obrázky, informácie dopĺňame aj z iných zdrojov, ale

vždy s taktom a úctou k chorému človeku.

149 Porov. VENGLÁŘOVÁ, M., Problematické situace v péči o seniory, s. 76-77.

74

Pri človeku trpiacom demenciou je potrebné poznať ho, jeho spôsob

komunikácie a poruchy reči. Stretávame sa so situáciami, keď pacient používa iba

niekoľko slov ako jediný verbálny prejav. Mení iba intonáciu a hlasitosť svojho

prejavu. Rozhovor môžeme začať iba vo chvíli úplného pokoja, vtedy ak sa chorý

obráti na nás. Je vhodný úsmev, pohľad do očí, pričom sledujeme jeho neverbálne

prejavy. Vhodnou podporou je i dotyková komunikácia. Upokojuje a upriamuje

pozornosť na zdieľanú informáciu.

Slovník pri kontakte s takto postihnutým chorým človekom je zložený

z krátkych viet, nie príkazov, pričom volíme jeho výrazy na označenie ľudí a vecí

vôkol. Sme však veľmi obozretní, aby neprišlo k omylu v komunikácii, či dokonca

k citovému zraneniu. Je na mieste spomenúť aj nevhodné spôsoby správania chorého

človeka, napr. používanie vulgarizmov. Tieto nekomentujeme, ale všetkými

spôsobmi sa snažíme zachovať si rozvahu a u chorého človeka jeho ľudskú

dôstojnosť.

V sprevádzaní chorého a umierajúceho človeka je najdôležitejším prvkom

umenie počúvať. Ľudia, najmä trpiaci, sú veľmi citliví na náš záujem o ich osobu. Ak

majú pocit, že o nich záujem nemáme alebo je tento záujem iba predstieraný, strácajú

o komunikáciu záujem. Načúvanie sa prejavuje aj tým, že zmeníme polohu smerom

k rozprávajúcemu, pokojným postojom, či sedením a vhodným očným kontaktom.

Verbálne, ak je to možné, podporíme chorého vhodnými otázkami, parafrázovaním,

či reflexiami jeho vyjadrení. Vyjadrujeme chápajúci postoj a neodsudzujeme

rozhodnutie chorého.150

Odmietanie komunikácie - sú rozličné dôvody, prečo chorý človek nemá

záujem o našu prítomnosť a komunikáciu s nami. Sprevádzajúci, či už lekár,

zdravotník, alebo duchovný by mali najskôr analyzovať dôvody nezáujmu, či

odmietania. Každý človek je individualitou, preto môže byť viacero príčin tohto

stavu.

Môže to byť smútok zo zmeny, ktorá chorého postihla, niektorí majú nižšiu

potrebu rozprávať sa s inými. Ale väčšina ľudí rada spomína na svoju rodinu,

150 Porov. VENGLÁŘOVÁ, M., Problematické situace v péči o seniory, s. 76-77.

75

profesiu, na svoje záujmy a koníčky. Vyhýbame sa témam, ktoré chorého zraňujú.

Rovnako rešpektujeme prianie klienta, ak chce byť iba sám so sebou.

Stereotypná komunikácia je vážnym problémom komunikácie a je to najmä

z dôvodu zabúdanie u chorého človeka. Chorý človek by sa rád rozprával a aj

nadviazal kontakt so sprevádzajúcou osobou, ale práve kvôli zabúdaniu je táto

činnosť sťažená. Najčastejšie sa stretávame s témou týkajúcou sa zdravia, resp.

ťažkostí súvisiacich so zdravotným stavom chorého. Usilujeme sa odviesť pozornosť

na inú tému.

Nevhodné vyjadrovanie chorého človeka je veľmi nepríjemné, ak chorý

človek používa vulgárne výrazy, nadávky. Je potrebné zvoliť vhodný spôsob

eliminovania tohto javu. Takýto spôsob komunikácie odmietneme, ale neodmietame

človeka.151

4.3 Komunikácia v pastorácii chorých a zomierajúcich

Pri rozhovore s chorým človekom je potrebné dodržiavať určité zásady, ku

ktorý patrí hlavne to, aby téma rozhovoru bola v súlade so želaním chorého. Až keď

chorý vyrozpráva, čo má na srdci, otvára sa cesta k obojstrannému rozhovoru,

v ktorom má vždy prednosť chorý človek. Aby sme chorého vyviedli z priestoru jeho

izby a spojili ho so svetom, v ktorom sa teraz nemôže pohybovať, hovoríme mu len

o tom, čo ho zaujíma a čo chce počuť.152

Ďalšou dôležitou zásadou úspešného rozhovoru s chorým je, venovať mu určitý

nevyhnutný čas. Pre dobrý rozhovor je potrebné vytvoriť vhodné prostredie,

zaručujúce súkromie pre komunikáciu a nakoniec je potrebné dohodnúť sa, ako budú

chránené dôverné informácie, ktoré sme pri rozhovore s ním získali.153

Pre sprevádzajúcu osobu je veľmi dôležité dodržiavanie pravidla, neodpovedať

na každú otázku chorého človeka. Často má položená otázka povahu rečníckej

151 Porov. VENGLÁŘOVÁ, M., Problematické situace v péči o seniory, s. 76-77. 152 Porov. OPATRNÝ, A., Malá příručka pastorační péče o nemocné, s. 14-15. 153 Porov. VENGLÁŘOVÁ, M., Problematické situace v péči o seniory, s. 74-75.

76

otázky: „Ako sa môže na moje utrpenie Pán Boh pozerať?“ a chorý na ňu neočakáva

odpoveď. Niektorými otázkami racionálneho charakteru: „Ako dlho to bude trvať?“

nás chorý vyzýva k spoluúčasti, ktorú je vhodné prejaviť neverbálne, napr. pohybom

hlavy, čim dávame najavo, že chápeme trápenie chorého, že ho neopúšťame v jeho

trápení.154

Jedným z vážnych problémov pri rozhovore s chorým je dilema, či povedať

všetko, na čo sa chorý pýta. Chorému nemôžeme zodpovedať všetky jeho otázky aj

preto, lebo ani samy na ne odpoveď nepoznáme. Pri odpovedi na položenú otázku

treba mať na pamäti, či sme správne odhadli typ človeka, s ktorým sme sa stretli. Či

naše stretnutie s ním je iba jednorazové a najviac krátke alebo budú naše stretnutia

pokračovať. Od nikoho, ani od veriaceho človeka, nemôžeme očakávať, že unesie

akúkoľvek ťažkú správu a kedykoľvek.

Ak sa v našom rozhovore nevyhneme téme budúcnosti, je vhodné reagovať

v zmysle: nemôžeme dnes zabezpečiť a usporiadať väčšinu vecí vo svojej vlastnej

budúcnosti a ani v budúcnosti svojich blízkych, ale môžeme dnes žiť tak, aby sme

túto budúcnosť už dopredu čo najmenej kazili.

S témou smrti sa skôr či neskôr v rozhovore s chorým človekom stretneme.

Túto tému je vhodné vždy spájať so životom, pretože smrť je súčasťou života ako

celku. Ťažko chorý človek je postavený pred otázku smrti veľmi konkrétne a osobne,

preto sa s touto, pre neho novou situáciou, s naším prispením a pomocou, vyrovnať.

Nebolo by vhodné v súvislosti so smrťou, príliš rýchlo a príliš skoro predkladať

chorému náboženské témy. Chorý potrebuje čas a niekoho, komu sa zdôverí so

svojimi obavami a úzkosťami.155

Vo vzťahu k chorému človeku je vhodné vyvarovať sa slovám, síce pravdivým,

ale vypovedaným bez lásky. S prispením takýchto slov môže chorý človek stratiť

životnú motiváciu. Chorého nemožno izolovať od všetkých nepríjemných

skutočností, ani sa vyhýbať všetkému, čo by mu v rozhovore nebolo príjemné. Vždy

sa však musíme usilovať o to, aby sa v danej situácii necítil opustený, bez nádeje na

154 Porov. OPATRNÝ, A., Malá příručka pastorační péče o nemocné, s. 16-17. 155 Porov. tamtiež, s. 18-19.

77

východisko, bez nádeje na odpustenie, bez nádeje na Božiu lásku, ktorá sa nás

dotýka vždy, teda aj v smrti.

Chorého treba uisťovať o Božej láske k nám, z ktorej prúdi odpustenie a spása.

Sú to oslobodzujúce slová, ale iba pre toho, kto je schopný ich vierou prijať. Treba

zvážiť tieto slová, pretože u človeka bez kresťanskej viery budú považované iba za

únik a neochotu niesť s chorým človekom ťarchu jeho trápenia.

Ak máme v úmysle v rozhovore s chorým predložiť mu tému viery, je potrebné

prispôsobiť sa v rozhovore úrovni partnera. Našim základným postojom, ktorý vo

vzťahu k chorému zaujmeme, by mal byť takýto: viera a všetko čo z nej vyplýva, je

pre nás najväčším a najcennejším bohatstvom. Chorého človeka máme radi, preto by

sme sa s ním o toto bohatstvo chceli rozdeliť. Môžeme iba ponúknuť, nie vnucovať.

Aj náš Boh koná takto.156

Pri opakovaných kontaktoch stúpa dôvera a bezprostrednosť chorého a vtedy je

účelné pristúpiť k rozhovoru o veciach, ako je zmysel ľudského života a utrpenia.

Nie je vhodné ovplyvňovať chorého smerom, ktorý by bol pre neho neprijateľný,

dokonca by to mohol považovať za duchovné vydieranie. Nebolo by dobré, aby sme

sa za každú cenu snažili chorého obrátiť na vieru. Je treba ho povzbudzovať

a pomáhať mu, aby sa k viere obrátil z vlastného rozhodnutia.157

4.4 Uspokojovanie duchovných potrieb chorých

Starostlivosť o chorých je vecou všetkých veriacich kresťanov, ktorí sa podľa

svojich možností tejto službe venujú. S pomocou darov Ducha Svätého môžu

potešovať chorých, vzbudzovať dôveru, posilňovať v utrpení. Osobitne treba

pamätať na ľudí, ktorí sú z rozličných dôvodov umiestnení v ústavoch. Spolupráca

cirkevného spoločenstva s vedením týchto zariadení má nielen pomáhať prekonať

traumatizujúci účinok odlúčenia od rodiny, ale zabezpečiť aj duchovnú starostlivosť.

156 Porov. OPATRNÝ, A., Malá příručka pastorační péče o nemocné, s. 20-21. 157 Porov. tamtiež, s.21.

78

Medzi najdôležitejšie úlohy spoločenstva Cirkvi patrí starostlivosť o to, aby ani

zomierajúci nezostali bez kresťanskej pomoci a ľudskej útechy. Tu majú

nezastupiteľnú úlohu nielen kňazi, ale i laici. Práve laickí spolupracovníci,

vyzbrojení poznatkami z geriatrickej psychológie, môžu byť neoceniteľnými

pomocníkmi v pastorácii starých a zomierajúcich.

Najmä terminálna fáza choroby môže dať chorému príležitosť zamyslieť sa nad

zmyslom svojho života a zomierania v konfrontácii s osobou Ježiša Krista

a s hodnotami, ktoré on ohlasoval. Modlitba, sviatostný život vo forme sviatosti

zmierenia, sviatosti chorých a Eucharistie tvoria základné piliere pastoračnej

starostlivosti o chorých a zomierajúcich ľudí.158

Kňaz je nezastupiteľný v udeľovaní sviatostí, najmä sviatosti zmierenia

a pomazania chorých.

Duchovní (biskup, kňaz, diakon) má voči chorému tri základné povinnosti:

• nepredstieranú lásku k blížnemu,

• svedectvo Kristovo,

• službu slova, ktorá vedie k viere.

Ten, kto sa stará o chorého by mal vedieť aké sviatosti sú pre chorého človeka

potrebné a zároveň by mal vedieť chorému túto služba aj sprostredkovať.159

V našej tradícii je kresťanstvo vo svojom božskom zjavení humanity zatiaľ

neprekonateľným zdrojom, z ktorého ktorýkoľvek terapeut v akejkoľvek oblasti

svojej špecializácie môže čerpať nevyčerpateľný zdroj motivácie pre svoju duchovnú

úroveň. Viera v Boha a jeho láskyplná náklonnosť sa má človeka zmocniť

a motivovať ho, aby uveril vo vlastné dobro, v dobro sveta, človeka.160

158 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 120. 159 Porov. OPATRNÝ, A., Malá příručka pastorační péče o nemocné, s. 23. 160 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 185.

79

4.5 Duchovná formácia rodiny ťažko chorého a zomierajúceho človeka

Cieľom duchovnej služby príbuzným, ktorým treba byť oporou, najmä ak sú

v štádiu bezmocnosti, smútku a osobných vnútorných problémov. Jedným

z najdôležitejších faktorov, ovplyvňujúcich duchovnú formáciu rodiny chorého

človeka je časová dispozícia duchovného, ďalej jeho trpezlivosť a empatia. Týmito

nástrojmi môže duchovný sprievodca umožniť zmierenie, odpustenie a vnútorný

pokoj pre príbuzných chorého.161

Rodina chorého a personál zariadenia, v ktorom chorý prežíva poslednú etapu

svojho pozemského života potrebujú nádej a oporu vo chvíľach, keď nevládzu

a podliehajú nezmyselnosti utrpenia im drahej osoby.

Je však potrebné poznamenať, že v paliatívnej starostlivosti sa plne rešpektuje

prianie chorého, ale aj členov jeho rodiny, čo sa týka jeho spirituality. To znamená,

že duchovný musí akceptovať možnosť, že bude pacientom alebo členmi jeho rodiny

odmietnutý. Naopak, môže sa stať, že duchovného vyhľadajú nielen pacienti, ale

i členovia rodiny, či zdravotníckeho personálu, ktorí tvrdia, že neveria v Boha, ale

potrebujú s ním prebrať určité existenciálne a filozofické otázky, na ktoré sami

nevedia nájsť odpoveď.162

Ten, kto má pomáhať človeku rodiť sa vedome pre večnosť, musí ju aspoň

z malej čiastky mať už v sebe prítomnú. Pravdivosť a pokiaľ možno vedomý prechod

do večného svetla je službou vrcholnej lásky človeka k človeku, medzi ktorými je

Boh. To je v duchovnom sprevádzaní pacienta a jeho príbuzných v paliatívnej

starostlivosti cieľom. Neexistujú jasné smernice pre duchovnú pomoc, ktoré by boli

použiteľné pre každého pacienta. Služba človeku v terminálnom štádiu ochorenia je

individuálna vo všetkých oblastiach starostlivosti, ktorú pacient potrebuje.

Utrpenie jednotlivca má aj sociálny dopad, najmä na tých, ktorí sú s chorým

spojený pokrvnými, či priateľskými zväzkami. Duchovná formácia rodiny pacienta

161 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 188. 162 Porov. tamtiež, s. 189.

80

je založená na podpore najstabilnejšieho a najintímnejšieho puta medzi pacientom

a príbuzenstvom.163

Prostriedkami posvätenia, ktorými môže nadobúdať chorý človek a jeho rodina

odovzdanosť, vyrovnanosť pokoj a ďalšie cnosti zmysluplne prežívaného

vykúpeného utrpenia sú modlitba a sviatosti.164

4.5.1 Modlitba

V modlitbe prejavuje spoločenstvo svoju radosť, spomienky, ale sa aj žaluje.

Najmä modlitba žalmov vychádza z rôznych životných situácií. Cez modlitbu dáva

Boh človeku prístup ku svojmu životu, nezaslúženému daru.

Aj pre Ježiša je modlitba príležitosťou uvedomiť si v danej konkrétnej situácii

vždy hlbšie, ale aj konkrétnejšie Otcovu vôľu. Ježišova modlitba je nielen

vyjadrením dôvernosti s Otcom, ale týka sa jeho poslania. Je to tajomstvo, ktoré

priťahuje jeho najbližších až podnes.

Rozhodujúcou skúškou je prosba, aby sa s ním modlili učeníci na Olivovej

hore. Práve tu dáva príklad úplnej odovzdanosti, keď v modlitbe vydáva všetko zo

svojich rúk do rúk Otca. V takejto modlitbe môže nájsť chorý a umierajúci človek

zmysel smrti a utrpenia. Už prvá modlitba, ktorú Kristus naučil svojich apoštolov, je

vzorom prežívania reality života. Okrem toho modlitba Pána má aj sociálny

charakter (ako i my odpúšťame svojim vinníkom), je prosbou o ochranu pred zlom.

Prostredníctvom modlitby môže aj chorý a umierajúci človek preklenúť všetky

napätia a tým získať pokoj v dôverujúcej nádeji.165

Pre kresťanov je modlitba príležitosťou uvedomiť si v konkrétnej situácii Božiu

prítomnosť a spoznať Božiu vôľu. Je ťažké ju prijať, o ochota prijať Krista je

zároveň i ochotou pre prijatie zložitej životnej situácie. Tú sila dáva Boh práve cez

modlitbu. Úplná odovzdanosť, schopnosť byť k dispozícii, realita blížiaceho sa

konca, návaly bolesti a otupenosť z liečby, to sú faktory, ktoré sa môžu odovzdávať

163 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 192. 164 Porov. tamtiež, s.193. 165 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 121-122.

81

a kontemplovať. V tomto pohľade nie je modlitba útekom mimo realitu života, ale

podľa Ježišovho vzoru neustálou komunikáciou s Otcom ako darcom života. 166

Ukazuje sa, píše Dobríková, že modlitba ťažko chorého človeka nebýva

prázdnym opakovaním určitých formuliek. Sú v nej výkriky, bolestné vzdychy

a mnohé otázky.

Je dobré si uvedomiť, že v modlitbe môžeme Pánu Bohu otvoriť celé svoje

srdce, dať priechod všetkým svojim pocitom a neskrývať svoje slabosti a slabosť

svojej viery. Chorý človek v terminálnom štádiu môže Bohu vyjadriť svoju vďaku za

všetko, čo v doterajšom živote dostal. Môže mu však vyjadriť aj v všetok svoj strach,

svoje obavy a vzbury pred bezprostrednou smrťou a odlúčením od svojich

drahých.167

4.5.2 Sviatosť zmierenia

Kristus pred svojím nanebovstúpením udelil moc apoštolom a jeho nástupcom

biskupom moc odpúšťať hriechy. (Porov. Jn 20, 21-23) Celá účinnosť pokánia

spočíva v tom, že sa nám navracia milosť a spája nás s Bohom v dokonalom

priateľstve najmä tam, kde ho hriech oslabil alebo pretrhol. Veľkou príležitosťou

prijať túto sviatosť je choroba, vlastne vtedy je človek viac otvorený a túži po

urovnaní a zmierení.168

Duchovné účinky sviatosti pokánia sú:

• Zmierene s Bohom, ktorým kajúcnik znovu získava milosť,

• zmierenie s Cirkvou,

• odpustenie večného trestu, ktorý si človek zaslúžil za smrteľné hriechy,

• opustenie, aspoň čiastočné, časných trestov, ktoré sú následkami

hriechov,

• pokoj a spokojnosť svedomia a duchovná útecha,

166 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 193. 167 Porov. tamtiež, s. 194. 168 Porov. ĎAČOK, J., Človek, utrpenie, nemocnica, s. 138.

82

• vzrast duchovných síl pre kresťanský boj.

Pre ťažko chorého pacienta, ktorý je imobilný a nachádza minimálne na

viaclôžkovej nemocničnej izbe je prijatie tejto sviatosti veľmi obtiažne, potrebné je

aby kňaz zvolil správnu formu:

Nemôže nahlas hovoriť, pýtame sa ho a on odpovedá ,,áno“ alebo ,,nie“,

prípadne prikývne hlavou, druhou možnosťou veľmi podobnou je že kňaz postupuje

podľa desatora Božích prikázaní a každé prikázanie ukáže pomoc prsta. Keď ani táto

možnosť nie je možná volí sa šepkanie do ucha – táto možnosť je najrozšírenejšia.

Sviatosť zmierania musí obsahovať:

• Vyznanie hriechov.

• Ľutosť.

• Zadosťučinenie.

4.5.3 Pomazanie chorých

„Bol som chorý a navštívili ste ma.“ (Mt 25,36)

Pomazanie chorých je Sviatosť ustanovená Kristom. Táto sviatosť vychádza

z Jakubovho listu kde sú uvedené prisľúbenia i pokyny, ako sa má táto sviatosť

udeľovať:

„Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi a nech sa nad ním

modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví

chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“. (Jak 5,

14-15)169

List Jakubovi je najpresvedčivejším miestom vo Svätom Písme kde je

doložené, že apoštoli vysluhovali sviatosť pomazania chorých. Aj keď nemáme

zachované slová, ktorými Kristus túto sviatosť ustanovil, prax Cirkvi od začiatku

dokazuje, že sa chorým udeľovala. Z uvedeného textu vysvitá všetko, čo

169 GREISINGEROVÁ, A., Boh môjho života – príhovory chorým, s. 229.

83

potrebujeme o nej vedieť. Treba zdôrazniť, že sviatostné pomazanie nie je dajaký

magický obrad, ktorý automatický zaručuje uzdravenie.

Sviatosť pomazania chorých predovšetkým sprostredkuje milosť Ducha

Svätého, ktorá napomáha spáse celého človeka posilňuje ho v pokušeniach, keď je to

potrebné pre spásu uzdravuje na tele i na duši a ak je to potrebné tiež odpúšťa

hriechy.170

Prijímateľmi tejto sviatosti môžu byť veriaci, ktorí sa dostali do nebezpečenstva

života z dôvodu ťažkej choroby alebo staroby.171,,Túto sviatosť možno prijať aj

opakovane ak sa stav chorého krátkodobo zlepšil a opätovne upadol do ťažkej

choroby, alebo sa samotné nebezpečenstvo choroby prehĺbilo.“172

Samotnému obradu pomazania chorého predchádza sv. zmierenia, na koľko to

je možné. Pred samotným prijatím tejto sviatosti sa doporučuje krátka katechéza,

ktorá má viesť k lepšiemu pochopeniu a úžitku.173 Ako matéria sa používa posvätený

olej (olivový alebo rastlinný), ako staré znamenie lekárskej pomoci

a nedotknuteľnosti.174

Samotné pomazanie sa skladá z dvoch časti, najprv kňaz mlčky vkladá ruky na

hlavu chorého, potom ho pomaže olejom na dvoch miestach, väčšinou na hlave na

rukách a hovorí nasledujúce slová:175

,,Týmto svätým pomazaním a pre svoje láskavé milosrdenstvo, nech ti Pán

pomáha milosťou Ducha Svätého. Amen. A pozbavený všetkých hriechov nech ta

milostivo spasí a posilní. Amen.“176

Platným udeľuje túto sviatosť biskup alebo kňaz nikdy nie diakon.177 Kňazom

je dovolené, aby pri sebe nosili posvätení olej a prípade potreby mohli udeliť túto

sviatosť.178 Kto je už mŕtvy tak nemôže prijať túto sviatosť, jedine kde je pochybnosť

môžeme udeliť túto sviatosť podmienečne.179

170 Porov. OUI, Poučenie o sviatostiach chorých, s. 19. 171 Porov. CIC, kán. 1004, § 1. 172 CIC, kán. 1004, § 2. 173 Porov. PERA, H., Nemocným na blízku, s. 79. 174 Porov. tamtiež, s. 80. 175 Porov. OPATRNÝ. A., Malá přiručka pastorační péče o nemocné, s. 25. 176 OUI, Poučenie o sviatostiach chorých, s. 36. 177 Porov. CIC, kán. 1003, § 1. 178 Porov. CIC, kán. 1003, § 3.

84

4.5.4 Sviatosť Eucharistie

Cirkev verí a vyznáva, že Ježiš Kristus je reálne a podstatne prítomný

v Eucharistii.180 Pre veriaceho človeka, obzvlášť pre chorého a zomierajúceho by sa

mala táto sviatosť stať posilou a povzbudeným. Je veľmi žiaduce čerpať posilu

s tohto neoceniteľného daru tým, že chorý budú pristupovať k tejto sviatosti častými

sv. omšami ak je to možné. Pokiaľ by im to zdravotný stav nedovoľoval je veľmi

žiaduce, aby sa zabezpečilo časté sv. prijímanie.181 Nepostradateľná je v tomto smere

služba laikov, ktorý môžu poslúžiť chorým prinesením Eucharistie. A to buď akolyta

– mimoriadny rozdávateľ, alebo s poverenia osoba (muž alebo žena.)182 Týmto sa

zabezpečí aby každý trpiaci, ktorý nemôže byť prítomný sv. omši mal tak účasť na

Kristovej veľkonočnej hostine. Sviatosť eucharistie môže prijať, každý pokrstený

ktorý je v stave milosti. Katolík má pred prijatím sviatosti eucharistie dodržať

eucharistický pôst, ktorý je za normálnych okolností hodinu pred prijímaním

sviatosti, ale u chorého človeka iba 15 minút, pričom voda ani lieky tento pôst

nerušia.183

4.5.5 Viatikum

Tým, čo opúšťajú tento život, Cirkev poskytuje okrem pomazania chorých aj

Eucharistiu ako viatikum. Práve v Eucharistii môže chorý nájsť posilu do života, či

väčšiu vieru potrebnú na prechod k Otcovi. V Kristových slovách nachádzame

uistenie: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim

v posledný deň“.(Jn 6, 54)

Sväté prijímanie je potravou na cestu a pomáha vytrvať, i keď hrozí, že

osamelosť a strach zvíťazia.

179 Porov. PERA, H., Nemocným na blízku, s. 80. 180 Porov. NR., 568. 181 Porov. BENEDIKT XVI. Sacramentum caritatis, s. 64. 182 Porov. CIC, kán. 230, § 3. aj kán. 910, § 2. 183 Porov. OPATRNÝ, A., Malá příručka pastorační péče o nemocné, s. 24.

85

Znamenie Božej blízkosti môže chorému pomôcť:

• aby prijal svoju vlastnú chorobu,

• aby prijal i sám seba,

• aby prijal i svoju neistú budúcu cestu cez prah smrti k životu,

• aby prijal celé svoje nové životné obdobie ako Boží prísľub.184

184 Porov. PERA, H., Nemocným nablízku, s. 83.

86

5 Zomieranie a smrť

Otázka života smrti je jednou z najstarších, najťažších a najzákladnejších

otázok, ktorými sa zaoberá človek, ktorý vie, že jeho život je otázka času. Ľudská

smrť je tajomstvo. Smrťou neodvolateľne strácame kontakt s osobou, ktorá bola

predtým schopná komunikovať a zúčastňovala sa na našej ľudskej komunikácii

myslením, láskou, slobodou a kreativitou. Smrť človeka teda nie je len rozklad

organizmu, je to odchod člena ľudskej komunity.185

Kresťan prežíva smrť ako čosi ťažké, proti čomu sa búri jeho ľudská

prirodzenosť, ale neprepadá nádeji, lebo vie, že Kristus z nej urobil najvyšší úkon

lásky.186

Kresťan, človek kráčajúci za Kristom, podľa Ježiša, ako svojho vzoru

prehodnocuje aj svoj postoj ku smrti. V živote i vo smrti sa pozerá na Krista, lebo

vie, že Ježiš Kristus je Cesta, Pravda a Život. Kristus zvíťazil nad smrťou a urobil

z nej najvyšší úkon lásky. Kresťan sa preto nebojí zomrieť z lásky k Bohu, ale ju

dobrovoľne a z lásky prijíma ako zavŕšenie života. Tento postoj ku smrti – jej

slobodné prijatie z lásky – nijako neznižuje kresťanovu úctu k životu, lebo život

chápe ako veľký Boží dar, ktorý má v slobode a láske premeniť na veľkorysý dar

Bohu. Či žijeme, či zomierame, Kristovi sme!187

Ježišova smrť je rozhodujúcim zvratom v dejinách ľudstva. Až do jeho

príchodu boli dejiny ľudstva tragédiou boja života a smrti, v ktorom konečné

víťazstvo patrilo vždy smrti. Kristus so svojou smrťou zvíťazil nad panstvom smrti,

čím smrť stratila svoju hrôzostrašnú moc a stala sa pre ľudstvo bránou do večného

života.188

185 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 71-72. 186 Porov. tamtiež, s. 12. 187 Porov. tamtiež, s. 78. 188 Porov. tamtiež, s. 77.

87

5.1 Zomieranie a smrť z pohľadu medicíny

Umieranie je dnes krutejšie ako kedysi, je osamelé a neosobné a niekedy ani

nevieme, v ktorom okamihu nastala smrť.189 Z medicínskeho hľadiska je smrť zánik

organizmu. Samotné zomieranie ako proces, ktorý smeruje k smrti nie je presne

ohraničený. Jeho poslednú fázu označuje medicína ako terminálny stav, ktorý

predstavuje postupné zlyhávanie vitálnych funkcií. Samotný klinický obraz

zomierania je veľmi pestrý a závisí od viacerých faktorov.

V prípade, že smrť nastáva ako naplnenie geneticky podmieneného programu

života, hovoríme o fyziologickej smrti. Ak ide o smrť pod vplyvom patogénnych

činiteľov, vtedy ide o patologickú smrť.190

V procese zomierania pozorujeme viaceré štádiá, ktoré popisuje americká

lekárka Dr. Elizabeth Kübler-Rossová.

V prvom štádiu, ktoré možno označiť ako popieranie, pacient zatvára oči pred

skutočnosťou, a snaží chorobu od seba odohnať a to nielen v prvom okamihu, keď sa

o nej dozvie. Tento stav pozorujeme najmä u pacientov, ktorým bolo

diagnostikované zhubné ochorenie. Hoci všetci chorí občas potrebujú odsunúť

myšlienky o vážnosti ich zdravotného stavu, pre pacientovu rodinu je veľmi vhodné,

ak sa rozhovor o zistenom zdravotnom stave, o diagnóze vedie ešte v čase, keď je

jeho stav uspokojivý. Chorý potrebuje k tomu čas, ale aj citlivosť a to nielen zo

strany lekára, ale aj príbuzných.

Väčšina pacientov sa od taktiky vyhýbania sa téme súvisiacej s jeho ochorením

dostáva do fázy, keď hovorí o svojej chorobe realisticky a veci nazýva pravým

menom.191

Druhé štádium sa označuje ako fázu hnevu. V tejto etape sa pacient dostáva do

situácie v ktorej si uvedomuje, že okolo neho plynie radostný život, všade sa stretáva

s mladosťou, krásou a šťastím o on je vytrhnutý z normálneho života, podstupuje

nepríjemné vyšetrenia, dlhodobý pobyt v nemocnici, ktorý obmedzuje jeho slobodu.

189 Porov. KÜBLER-ROSSOVÁ, E., Hovory s umírajícími, s. 11. 190 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 81. 191 Porov. KÜBLER-ROSSOVÁ, E., Hovory s umírajícími, s. 15-16.

88

Umierajúci človek svoje želania presadzuje krikom, sťažovaním sa na všetko a na

všetkých. Agresivita a hnev pacienta je opodstatnená a pramení zo zistenia

skutočnosti, že naozaj musí čoskoro zomrieť. Ak v tomto období pacientovi

venujeme svoj čas a pozornosť, ak sme k nemu vľúdni a reagujeme pokojne, je

predpoklad, že sa upokojí.192

Tretie štádium možno charakterizovať ako fázu vyjednávania. Pre pacienta je

veľmi dôležitá, lebo sa usiluje oddialiť príchod nevyhnutnej skutočnosti, hoci jej

príchod a neodvratnosť už akceptoval. V tejto etape chorý človek sľubuje zmenu vo

svojom živote, ak sa mu dožičí predĺženie života alebo niekoľko dní bez bolestí.

Toto obdobie vyjednávania je poznamenané úsilím o dožitie sa určitých udalostí

v jeho živote, napr. svadby svojho dieťaťa, umelcovi – posledného vystúpenia pred

publikom.193

Vo štvrtom štádiu nastupuje do popredia zúfalstvo, beznádej, smútok a ľútosť.

Označujeme je ako fázu depresie. Pacient má často problém finančný, pretože

neustále sa opakujúce pobyty v nemocnici ho finančne vyčerpávajú. Musí si odriekať

najskôr drobné radosti a nakoniec aj zaužívaný životný štandard.

Okrem toho musí pacient znášať veľké bolesti a to nielen fyzické, ale

i duševné. Pôsobením choroby sa jeho telo stáva bezmocnejším a slabším a zistí, že

už ďalej nemôže vyjednávať. Každý z nás cíti ľútosť, keď stráca jedinú milovanú

bytosť, ale zomierajúci stráca všetko, čo miloval. Postupne sa chorý pripravuje na to,

že sa bude musieť so všetkým rozlúčiť, zostáva tichý, nehovorí a prežíva smútok.194

Piate štádium je symbolizované vetou: „teraz už nemôžem ďalej bojovať.“

V tomto období potrebuje viac pomoci a porozumenia rodina pacienta ako on sám.

Okruh záujmov pacienta sa zmenšuje, potrebuje už iba našu spoluúčasť, slovný

kontakt sa obmedzuje, zostávajú gestá a prosba, aby sme chorého držali za ruku

a sedeli pri ňom. Je iba otázkou času, kedy umierajúci zatvorí oči naposledy.195

192 Porov. KÜBLER-ROSSOVÁ, E., Hovory s umírajícími, s. 23-24. 193 Porov. tamtiež, s. 45-46. 194 Porov. tamtiež, s. 49-50. 195 Porov. tamtiež, s. 67-68.

89

5.2 Proces zomierania

Zomierajúci prežívajú svoj stav s rôznou intenzitou. A. Štefko uvádza, že je

možné hovoriť o troch skupinách zomierajúcich.

Prvú skupinu tvoria tí zomierajúci, u ktorých je proces zomierania pomalý,

s intenzívnym utrpením pri plnom vedomí.

Druhú skupinu tvoria jednotlivci, ktorí zomierajú na chronické ochorenia.

Netrpia toľko psychicky a fyzicky, pretože potologický proces nespôsobuje bolesť,

ale skôr úbytok mozgových štruktúr s následným poškodením centrálnej nervovej

sústavy. Niektorí končia imobilitou alebo demenciou. Príbuzní takto zomierajúcich

ľudí často trpia depresiami.

Do tretej skupiny zomierajúcich možno zaradiť tých, ktorí zomierajú náhle,

takmer bez utrpenia a uvedomenia si situácie.

Akýkoľvek pohľad na človeka a jeho život a všetko, čo s ním súvisí, nás vždy

privedie k poznaniu, že človek je od prirodzenosti smrteľný. To znamená, že smrť,

rovnako ako narodenie, patrí k plnej skutočnosti jeho pobytu na zemi.196

5.3 Posledné chvíle pozemského života

V priebehu poslednej fázy života sa vynárajú pocity ako strach, odlúčenie

a schopnosť akceptácie smrti.197 Zvyčajne sa to udeje veľmi rýchlo. Bezprostredne

pred návštevou umierajúceho človeka je potrebné, aby sa kňaz vnútorne posilnil,

a aby zanechal všetok strach, úzkosť a stres. K tomu slúžia najmä strelné modlitby.

Kvôli návšteve smrteľne chorého je potrebné bez zaváhania všetko zanechať, pretože

prísť neskoro býva veľmi bolestné. Je vhodné dozvedieť sa čo najviac presných

informácií: miesto kde sa chorý človek nachádza, priebeh jeho choroby a s kým

196 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe, a zomieraní, s. 84-85. 197 Porov. POMPEY, H., Zomieranie, s. 34-44.

90

viedol chorý človek rozhovor naposledy. Je namieste pamätať na to, aby sa

o pacientovi nehovorilo pred ním samotným.198

Základným predpokladom je empatický prístup k zomierajúcemu. Z nášho

neverbálneho prejavu vycíti, či sme v rozpakoch a bezmocní alebo či s vierou

prijímame túto situáciu a sme ochotní zotrvať s ním vo chvíli jeho odchodu, do

krajiny, pre neho, ale aj pre nás neznámej.

Pre zasvätených, ale najviac pre kňazov, platí, že pri tomto poslednom dialógu

je potrebné byť autentickým. Pravdivo hovoriť o veciach, ale pritom s láskou,

porozumením. Aj keď niekedy nemožno povedať celú pravdu, aby zbytočne

zomierajúcemu nepriťažila, vždy treba povedať pravdu, a nie lož. Pri lôžku chorého

niet miesta pre prázdne slová a vlastné predstavy. Rozhovor treba správne usmerniť,

povzbudiť umierajúceho vhodnou staťou z evanjelia, týkajúcou sa tejto

problematiky, napr. Jn 14:1-6, Rim 8:38, Sol 4, Zjv 21.

Ak umierajúci požiada o modlitbu, nemali by sme ju predlžovať, aby sa príliš

nevyčerpal. Správne vedený rozhovor môže pacientovi veľmi uľaviť a zbaviť ho

ťažkého bremena.199

Z celkového pohľadu na ľudský život vyplýva, že základným postojom

každého človeka ku starobe i zomieraniu je princíp zachovania a nedotknuteľnosti

života. Solidarita so slabými počas choroby a zomierania v spoločenstve je vysoko

etickým a mravným princípom. Utvorenie dôstojných podmienok pre takýchto

pacientov je nevyhnutnosťou, pretože práve oni mimoriadne potrebujú byť obklopení

ľudskou solidaritou a láskou.

198 Porov. MASNÝ, M., O smrti [online], dostupné na:<http://www.knazi.sk/kniznica/osmrti.html>. 199 Porov. tamtiež.

91

Záver

Zámerom diplomovej práce Starostlivosť o ťažko chorých a zomierajúcich bolo

spracovať relatívne ucelený prehľad možností uspokojovania potrieb ťažko chorého

a umierajúceho človeka najmä v poslednej fáze jeho pozemského života.

Zdravie je hodnota, ktorú si uvedomujeme až vtedy, keď ju strácame. Súčasná

medicína dokáže úspešne potláčať bolesť a zmierňovať fyzické utrpenie chorých.

Poskytnutie dobrej starostlivosti chorému zabezpečí znesiteľnú mieru utrpenia,

dôstojnú smrť a nie je dôvodom k požiadavke o predčasné ukončenie života.

Následne sme zameral svoju pozornosť na poskytovanie služieb v prospech

chorých a umierajúcich. Starostlivosť o ľudí v klasických zdravotníckych

zariadeniach je rozšírená o poskytovanie starostlivosti v domáckejšom prostredí

hospicu a tiež priamo v rodine chorého činnosťou agentúr domácej ošetrovateľskej

starostlivosti a domácich hospicov. Informácie o týchto službách sú dostupné na

internete. Na Slovensku je vybudovaná aj sieť hospicov a to nielen v mestách, ale aj

na vidieku a ich počet sa postupne zvyšuje.

Uspokojovanie potrieb človeka, ktorí sa dostali do situácie ťažko chorého, kde

ich choroba pripúta na lôžko, alebo zväčša do zdravotníckeho zariadenia. Z hľadiska

komplexného prístupu k ľudskej osobnosti a presadzovania celostného pohľadu na

človeka sú v súčasnosti v týchto zariadeniach zabezpečované nielen potreby

biologické, ale aj psychické, sociálne a duchovné.

Komunikácia s ťažko chorými, ktorá je nevyhnutná pri duchovnom sprevádzaní

chorých, ale aj v práci iných pomáhajúcich profesií.

Priblížil som umieranie a smrť ťažko chorého človeka, pričom je dôraz na

nevyhnutnosť solidarity so slabými počas choroby a zomierania, ktorú považuje za

vysoko etický a mravný princíp.

Predkladaná diplomová práca je svojím rozsahom spracovaných tém

využiteľná pre činnosť v pomáhajúcich profesiách a aj pre potreby širokej laickej

verejnosti.

92

93

Anotace

Príjmení a jméno autora: RAČKO Mário

Instituce: Katedra pastorální a spirituální teologie

Název práce: Starostlivosť o ťažko chorých a zomierajúcich

Vedoucí práce: PhDr. ThLic. Ing. Jaroslav Filka

Počet stran: 102

Počet titulů použité literatury: 36

Klíčová slova: život a zdravie

choroba a bolesť

starostlivosť o chorého

sprevádzanie chorého

komunikácia

sviatosti prospech chorého

zomieranie

Diplomová práca rozoberá problematiku starostlivosti o ťažko chorého

a zomierajúceho človeka v dnešnej spoločnosti, v podmienkach rodiny

a zdravotníckych inštitúcii v Slovenskej republike. Zákonom garantované práva

ťažko chorých a zomierajúcich, keď sa títo čoraz viac stávajú bremenom pre súčasnú

spoločnosť, je potrebné preniesť do praxe a postaviť tak hrádzu čoraz väčšiemu

morálnemu úpadku spoločnosti, ktorá kráča od kultúry života ku kultúre smrti, o čom

svedčí neutíchajúci boj za uzákonenie eutanázie.

94

Annotation

Surname and first name: RAČKO Mário

Institution: Department of Pastoral and Spiritual Theology

Sts Cyril and Methodius Faculty of Theology,

Palacky University Olomouc

Title: The Care about Seriously Ill and Dying

Supervisor: PhDr. ThLic. Ing. Jaroslav Filka

Number of pages: 102

Number of titles in bibliography: 36

Keywords: life and health

illness and pain

care about ill person

accompanying the ill person

communication

sacraments in the favour of the ill person

dying

The diploma thesis deals with the care about seriously ill and dying person in the

contemporary society, in the conditions of family and health care institutions in the Slovak Republic. The right of the seriously ill and dying persons is guaranteed in the

law, so when they are becoming the burden of the present society it is needed to shift

this law into practice. Consequently, the barrier to enlarging the moral deterioration

of the society will be built. Today´s society is on the way from the culture of life to

the culture of death what is supported by the constant battle for making euthanasia a

law.

95

Summary

V posledných desaťročiach došlo ku všeobecnému znehodnoteniu morálnych

noriem v ľudskej spoločnosti. Táto skutočnosť postihla aj také oblasti života, ako je

medicína a ošetrovateľstvo. Tieto, v niektorých častiach sveta, prestali byť službou

životu. Starostlivosť o ťažko chorých a zomierajúcich, téma našej diplomovej práce,

je problémom nás všetkých. Povinnosť tejto starostlivosti vyplýva z princípu

zachovania a nedotknuteľnosti života.

V prvej kapitole sme sa sústredili na problémy týkajúce sa najmä bolesti

a utrpenia ťažko chorého a umierajúceho človeka. Súčasná medicína ponúka širokú

paletu liekov, ktoré pomáhajú zmierniť bolesť ťažko chorých. Okrem medicínskej

liečby je však potrebné vidieť v trpiacom pacientovi stále človeka, pristupovať

k nemu s láskou a prejavovať mu solidaritu. Vo svoje chorobe a utrpení prežívajú

ťažko chorí a zomierajúci tvrdú skúšku, preto je našou morálnou povinnosťou

vytvoriť pre nich podmienky, ktoré im zabezpečia uplatňovanie vlastnej osobnej

a spoločenskej zodpovednosti a znesiteľnú mieru utrpenia.

V druhej kapitole popisujeme možnosti poskytovania starostlivosti a služieb

v prospech pacienta a jeho rodiny. Tieto u nás zabezpečujú zdravotnícke zariadenia –

nemocnice, hospice alebo agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti a domáci

hospic priamo v rodine pacienta. Predstavujeme aj vybrané zariadenia hospicovej

starostlivosti na Slovensku a v ČR.

Obsahom tretej kapitoly sú potreby ťažko chorého pacienta a ich

uspokojovanie. Z hľadiska komplexného prístupu k ľudskej osobnosti

a presadzovania celostného pohľadu na človeka sme upriamili našu pozornosť na

bližšie oboznámenie sa s potrebou uspokojovania potrieb chorého človeka a to nielen

základných biologických, ale aj potrieb psychických, sociálnych a duchovných.

Sprevádzanie ako súčasť starostlivosti o ťažko chorých, nie je výhradne

poslaním a činnosťou kňazov a zasvätených osôb, ale aj laikov, lekárov,

zdravotníkov, príbuzných, i každého, kto s nimi príde do bezprostredného kontaktu.

Komunikácia je jednou zo základných funkcií človeka a v užšom poňatí sa chápe ako

96

výmena informácii. Slová používame pre svoje dobro, pre radosť druhých a na slávu

Božiu. Preto sme túto tému spracovali vo štvrtej kapitole .

Kresťan, človek kráčajúci za Kristom, podľa Ježiša, ako svojho vzoru

prehodnocuje aj svoj postoj ku smrti. V živote i vo smrti sa pozerá na Krista, ktorý

zvíťazil nad smrťou a urobil z nej najvyšší úkon lásky. Kresťan sa preto nebojí

zomrieť z lásky k Bohu, ale ju dobrovoľne a z lásky prijíma ako zavŕšenie života.

Postoj ku smrti a jej slobodné prijatie z lásky, nijako neznižuje kresťanovu úctu

k životu, lebo život chápe ako veľký Boží dar, ktorý má v slobode a láske premeniť

na veľkorysý dar Bohu. Pohľadu na zomieranie a smrť ťažko chorého človeka sme

venovali piatu kapitolu našej práce.

Zámerom našej diplomovej práce bolo vniesť viac svetla k poznaniu možností,

ako skvalitniť život ťažko chorých a zomierajúcich, v poslednej fáze ich pozemského

života. Sme si vedomí zodpovednosti za smerovanie našej spoločnosti a preto sme sa

našou diplomovou prácou postavili na stranu tých, ktorí sú zástancami a ochrancami

života.

97

Summary

RAČKO, Mário. Diploma work.

In the last decades the general deterioration of the moral norms in the human

society appeared. This fact affected even the areas of life like medicine and nursing.

Therefore they are not any more the service of life in some parts of the world. Caring

about the seriously ill and dying, topic of our diploma thesis is a problem of all of us.

Necessity of this care emerges from the principle of sustenance and untouchable

condition of life.

In the first chapter we focused on the problems concerning pain and suffering

of the seriously ill and dying people. Nowadays medicine offers a wide range of

drugs which mitigate the pain of seriously ill and dying person. Apart from the

medical treatment it is still necessary to see in the suffering patient a human being, to

have an attitude of love and solidarity. The seriously ill and dying people bear their

burden, hence it is our moral obligation to create the conditions which will ensure

them an exercising of their own personal and social responsibility and bearable

extent of their suffering.

In the second chapter we described the possibilities of providing care and

service in benefit of the patient and his family. These are provided by health care

institutions – hospitals, hospices or agencies of home nursing care and home hospice

directly in the patient´s family. We presented also chosen institutions of hospice care

in Slovakia and Czech Republic.

The content of the third chapter were needs of the seriously ill patient and their

fulfilling. From the complex point of view to the human personality and overall view

of a man we aimed our attention to the deeper knowledge of fulfilling the needs of

the seriously ill person, not only basic biological needs, but also psychical, social and

spiritual.

Accompanying as a part of care about seriously ill people is not on the one

hand strictly a role for priests and devoted persons only, but on the other hand it is a

98

role for laics, doctors, carers and everybody who is in a personal contact with them.

Communication is one of the fundamental human functions and with a closer look it

is understood as an exchange of information. We use words for our own sake, for the

others´ joy and for God´s glory. The mentioned facts led us to deal with this in the

fourth chapter.

A Christian, a person who follows the Christ, reconsiders his attitude to death

according to Jesus, his idol. In life and death he looks at the Christ who defeated the

death and made it the highest act of love. The Christian is, therefore, not afraid to die

due to the love to God, but he voluntarily receives it at the end of his life. Attitude to

death and its unrestricted acceptance of love is not lowering the Christian´s respect to

the life because he understands the life as a great gift from God which has to modify

with freedom and love into a generous gift to God. The fifth chapter was devoted to

the view of dying and death of the seriously ill person.

The aim of our work was to enlighten the knowledge of possibilities how to

improve the quality of life of the seriously ill and dying people in the last part of

their lives on the earth. We realise the responsibility for the directing of our society,

and that is a reason why we stood with this work by the people who are defenders

and protectors of life.

99

Bibliografie

BENEDIKT XVI., apošt. exh. Sacramentum caritatis. Trnava: SSV, 2007. 65 s.

ISBN 978-§7162-659-6.

BOŠMANSKÝ, Karol. Človek vo svetle pastorálnej medicíny a medicínskej etiky.

1. vyd. Spišské Kapitula: Kňazský seminár Jána Vojtaššáka, 1996. 152 s. ISBN

80-7142-039-5-3.

BYOCK, Ira. Dobré umíraní. Přel. Ladislav Šenkyřík. 1. vyd. Praha: Vyšehrad,

1997. 328 s. Orig. Dying Well. 1 Well. 1997. ISBN 80-7021-797-9.

CEHUĽOVÁ, Ľubomíra. Bioetika pre vychovávateľov alebo veda prežitia. 1. vyd.

Prešov: Vyd. Michala Vaška, 2010. 237 s. ISBN 978-80-7165-798-9.

DAČOK, Ján. Človek, utrpenie, nemocnica. 1. vyd. Trnava: Dobrá kniha, 2000. 174

s. ISBN 80-7141-300-3.

DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, Patrícia, aj. Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti.

1. vyd. Trnava: Vojtech, 2005. 280 s. ISBN 80-7162-581-7.

FABIAN, Anton. Utrpenie má aj iný rozmer. Prešov: Vyd. Michala Vaška, 1999. 243 s. ISBN 80-7165-215-6.

GREISINGEROVÁ, A., Boh môjho života – príhovory chorým. Trnava: Dobrá

kniha, 2003. 262 s. ISBN 80-7141-441-7.

GRÜN, Anselm. V tvojich rukách som v bezpečí .Prel. Katarína Slivčáková. 1. vyd.

Bratislava: Serafín, 2004. 55 s. Prel. z In deiner hand bin ich geborgen. ISBN

80-8081-007-9.

HAŠKOVCOVÁ, Helena. Thanatologie. 1. vyd. Praha: Galén, 2000. 191 s. ISBN

80-7262- 034-7.

Katechizmus katolíckej cirkvi. Prel. Jozef Zlatňanský, a iní. 2. vyd. Trnava: Spolok

svätého Vojtecha. 1995. s. Prel. z: Catechismus Catholicae Eccesiae. ISBN 80-

7162-259-1.

KONGREGACE PRO NAUKU VÍRY. Deklarace o eutanazii. Prel. Eduard

Krumpolc aj. 2. vyd. Kostelné Vydří, 2009, 23 s. Prel. z:Declaratio Iura et bona

de euthanasia. ISBN97á-80-7195-334-0.

KŘIVOHLAVÝ, Jaro. Pastorální péče. Praha: Vyd. Oliva, 2000. 177 s. ISBN 80-

85942-42-9.

JÁN PAVOL II. Apoštolský list Salvifici doloris: Trnava. Vyd. Spolok svätého

Vojtecha, 1998. 77 s. ISBN 80-7162-243-5.

100

KÜBLER-ROSSOVÁ, Elizabeth. Hovory s umírajícími. Přel. Eva Burešová. 1. vyd.:

SIGNUM UNITATIS, 1992. 135 s. Orig.:On Death and Dying, New York: The

Macmillan Company, 1969. ISBN-80-85439-04-2.

MRÁZ, Marián. Problém utrpenia a jeho riešenie v medicínskej praxi. Dobrá kniha.

Trnava, 1999. 133 s. ISBN 80-7141-301-1.

NEUNER, Josef a ROOS, Heinrich. Viera Cirkvi v úradných dokumentoch jej

Magisteria. Prel. Vojtech Mikula. Trnava: Dobrá kniha, 1995. 471. Orig.: Der

Glaube der Kirche in den Urkunden der Lehrverkündigung, Regensburg:

Verlag Friedrich Pustet, 1986. ISBN 80-7141-072-1.

OPATRNÝ, Aleš. Malá příručka pastorační péče o nemocné. Pastoračné středisko

Praha.

PERA, Heinrich a WEINERT, Bernd. Nemocným nablízku. Prel. Patrik Munzar, 1.

vyd. Praha: Vyšehrad. 1996 s. Prel. z: Mit Leidenden unterwegs. ISBN 80-

7021-152-0. POMPEY, Heinrich. Zomieranie. Prel. Norber Scheida. Trnava: Dobrá kniha, 2004.

181s. Prel. z:-Sterbende nich allein lassen. Erfahrungen christlicher

Sterbebegleitung. SBN 80-7141-462-X.

SVATOŠOVÁ, Marie. Hospice a umění doprovázet. 5. doplněné vyd. Praha: vyd.

Ecce homo, 2003. 149 s. ISBN 80-902049-4-5.

ŠTEFKO, Aurel. Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní. 1. vyd. Trnava:

Dobrá kniha, 2003. 145 s. ISBN 80-7141-429-8.

VENGLÁŘOVÁ, Martina. Problematické situace v péči o seniory.1. vyd. Praha:

Vyd. Grada Publishing, 2007. 96 s. ISBN 978-80-247-2170-5.

VEREŠOVÁ, Marcela. Psychológia. Martin: Osveta, 2007. 191 s. ISBN 80-8063-

239-1.

Ostatná literatúra a zdroje

BROĎÁNI, Dušan. In Koncepcia zdravotnej starostlivosti [online]. 2006 [cit. 2010-

11- 06].Dostupné na Internete:

<http://www.pain.sk/paliativa/paliativa_koncepcia.

Internete:<http://www.pain.sk/paliativa/paliativa_koncepcia.php>, [menu:Paliatívna medicína/Koncepcia odboru/Indikácie].

CIBULKOVÁ, Mária. In Domáca ošetrovateľská starostlivosť [online].1.ed. 2010

[cit.2011-03-01] Dostupné na Internete:

<http://www.bedekerzdravia.sk/?main=article&id=505>.

101

DVORANSKÝ, Anton. In Tvôj lekár [online]. 1.ed. 2011 [cit. 2011-01-12] Dostupné

na Internete:<http://www.tvojlekar.sk/36084204/tolerancia-n-o>.[menu:

Poskytovatelia/Zariadenia].

FYZIOTERAPIE, In Oblastní charita Rajhrad [online]. 2007 [cit.2011-07-02]

Dostupné na Internete:<http://www.dlbsh.cz/>. [menu: DLBSH Sv.

Jozefa/Fyzioterapie].

HOSPIC, In Čo je hospic [online] 1.ed. 2003 [cit.2011-02-04] Dostupné na

Internete:<http://hospice.sk/hospice1/hospic.html>.

HUDECOVÁ, D., In Ošetrovateľských agentur by malo v budúcnosti pribúdať

[online], 2011 [cit. 2011-04-05] dostupné na Internete:

<http://zdravie.pravda.sk/opatrovatelskych-agentur-by-malo-v-buducnosti-

pribudat-p2r-/sk-zpreven.asp?c=A110104_230722_sk-zpreven_p31>.

MASNÝ, Michal. In O smrti [online].1.ed. 2008 [cit. 2011-02-12]. Dostupné na Internete: <http://www.knazi.sk/kniznica/osmrti.html>.

UPVS SR. In Charta práv pacienta [online]. 1. ed. Bratislava: 2001 [cit. 2011-04-

12]. Dostupné na

Internete:<https://http://portal.gov.sk/Portal/sk/Default.aspx?CatID=17&eventi

d=432>.

ÚSTAVA SR, In Základné ľudské práva a slobody 460/1992 Z.z. čl. 15, 23 [online]

1992 [cit. 2011-03-24]. Dostupné na

Internete:<http://www.fmed.uniba.sk/fileadmin/user_upload/admin/Veda

-vyskum/ustavaSR.pdf>.

SOLEN, In Hospicová starostlivosť [online], 2008 [cit. 2011-03-25] dostupné na

Internete:<http://www.solen.sk/index.php?page=pdf_view&pdf_id=3014&mag

azine_id=13>.

ZDRAVA LUDSKOST. In Zdravie podľa WHO a WFMH [online]. 1. ed. 2009 [cit.

2011-04-11].

Dostupné na:Internete:<http://www.zdravaludskost.estranky.sk/stranka/zdr>.

ZDRAVIE A PREVENCIA. In Domáca ošetrovateľská starostlivosť [online]. 1.ed.

2011 [cit. 2011-03-01]. Dostupné na Internetu:< http://zdravie.pravda.sk/co-je-

domaca-osetrovatelska-starostlivost-zoznam-agentur-pny-/sk- zpreven.asp?c=A110104_231616_sk-zpreven_p31>.

102

Zoznam skratiek

ADOS Agentúra domácej ošetrovateľskej služby

CIC Kódex kanonického práva

KKC Katechizmus katolíckej Cirkvi

ODCH Oddelenie dlhodobo chorých

OUI Poučenie o sviatosti chorých

EFIC Európská federácia algeziologických spoločností

NR Neuner Ross

UPVS SR Ústredný portál verejnej správy Slovenskej rebubliky

WHO Svetová zdravotnícka organizácia

Skratky biblických kníh prevzaté zo slovenského prekladu Svätého Písma. Trnava: SSV. 1995.

UNIVERZITA PALACKÉHO V OLOMOUCI

CYRILOMETODĚJSKÁ TEOLOGICKÁ FAKULTA

Diplomová práce

2011 Mário RAČKO